Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PN-4C-11-2022.pdf
PDF · 104.33 KB
Case nature
Area
Subarea
PN-4C/11/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: SR - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, zastúpený: SR - Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: X. B., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. T. K. XX, X., o zaplatenie 260,- Eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 260,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 260,- Eur od 08.10.2020 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca n e m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 Eur na účet tunajšieho súdu, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 30.03.2022, doručenou tunajšiemu súdu dňa 31.03.2022, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 260,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 260,- Eur od 08.10.2020 do zaplatenia.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 07.09.2020 vystavená faktúra č. 5060064842 vo výške 260,- Eur, splatná do 07.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení U. za obdobie od 01.04.2020 do 21.04.2020. Žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil. Žalobca zaslal žalovanému výzvy na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 04.12.2020 ako aj zo dňa 25.01.2022. Citovanými výzvami vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný neuhradil dlžnú sumu ani na výzvy žalobcu, v dôsledku ktorej skutočnosti si žalobca uplatňoval aj zákonný úrok z omeškania odo dňa 08.10.2020. Po právnej stránke žalobca žalobu odôvodnil ustanovením § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.. Zároveň žalobca uviedol, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi a stravu žalovanému zabezpečil.
3. Tunajší súd žalobe vyhovel a vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v odpore uviedol, že súd mal návrh na vydanie platobného rozkazu zamietnuť, a to najmä z dôvodu, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 4/2021 rozhodol o súlade ustanovení § 4 ods. 1 písm. g), § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n), u) a aa), § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatrením“ a zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pri skúmaní izolácie Ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je táto realizovaná v domácom prostredí, čo zákon o ochrane verejného zdravia explicitne umožňuje, potom zásah do chránenej autonómnej sféry jednotlivca nie je pozbavením osobnej slobody. Pokiaľ tak ide o izoláciu mimo domáceho prostredia (v zdravotníckom zariadení alebo inom určenom zariadení), ide o pozbavenie osobnej slobody. Podľa ústavného súdu zákon o ochrane verejného zdravia ako predpis verejného práva umožňujúci závažné zásahy do základných ľudských práv a slobôd predmetný pojem definuje z pohľadu právnej istoty a predvídateľnosti nedostatočne. Podľa žalovaného z uvedeného jednoznačne vyplýva nelegitímnosť návrhu odôvodňujúceho vydanie platobného rozkazu opierajúc sa o ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, pričom povinnosť, na základe ktorej bol žalovaný nútený absolvovať takéto obmedzenia, bola nezákonná, a o to viac nemožno následne z nej vymáhať akékoľvek nároky. Podľa žalovaného sa tu otvárala otázka, či celý svet ako taký bol ohniskom nákazy (čo je nezmysel, a práve podstata nezmyslu tejto covid hystérie), lebo iba ľudia prichádzajúci z ohniska nákazy, ktoré však nikto relevantne nezadefinoval, majú legitímny dôvod ísť do karantény. Žiadne ohnisko nákazy okrem Wuhanu nebolo definované. Izolácia a karanténa sú dva samostatné, dokonca opozitné skutkové stavy, kde izolácia vybavuje chorých a karanténa zdravých, pričom sa však izolovali zdravé osoby ako infekčné choré formou karantény určenej pre zdravé osoby. Podľa žalovaného izoláciu nemožno adresovať všetkým, ale iba infekčne chorým. Nakoľko podľa žalovaného nie je uložená právna povinnosť absolvovania karantény v štátom určených zariadeniach, vydaním platobného rozkazu ako aj potencionálneho ďalšie konania dochádza závažným spôsobom k zasahovaniu do základných ľudských práv, ktoré má každý občan garantované medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR a zákonmi SR. Ide o závažné porušenie a pošliapanie ľudských práv a závažné zneužitie právomoci. Zároveň podľa žalovaného týmto rozhodnutím došlo k zásahu do jeho práva na nedotknuteľnosť osoby a súkromia. Podľa žalovaného boli počas jeho karantény porušené i pravidlá a zároveň zákon, nakoľko v štátnej karanténe mal byť 7 dní, avšak spojili ho s osobami, ktoré boli pozitívne a jeho karanténa sa predĺžila na 21 dní. Žalovaný tak považuje za nespravodlivé, že má platiť tak vysoké náklady za to, že sa nedodržala lehota, počas ktorej tam mal byť a tým, že bol nútený byť v štátnej karanténe, mu vznikla škoda i v ušlom zisku.
4. Uznesením č.k. 4C/11/2022-43 zo dňa 24.05.2022 súd zrušil platobný rozkaz č.k. 4C/11/2022-16 zo dňa 01.04.2022.
5. V replike zo dňa 07.06.2022 žalobca uviedol, že skutočnosť, že žalovaný bol umiestnený v karanténnom zariadení U., v ktorom poberal stravu, nie je sporná, nakoľko táto skutočnosť vyplýva zo samotného podania žalovaného. Žalovaný vo svojom podaní uviedol, že žalobu neuznáva v celom rozsahu z dôvodu, že Ústavný súd SR nálezom č. PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 rozhodol o protiústavnosti štátnej karantény, a preto vymáhanie nákladov za štátom poskytovanú stravu počas štátnej karantény považuje za rozporné s právnymi predpismi a dobrými mravmi. Žalobca však uviedol, že predmetom sporu nie je otázka posudzovania ústavnosti pobytu žalovaného v uvedenom zariadení, ale žalobcov nárok na náhradu nákladov vzniknutých v dôsledku zabezpečenia stravy žalovanému počas obdobia od 01.04.2020 do 21.04.2020. Žalobca tiež poukázal na to, že Ústavný súd SR svojim nálezom nevyhovel návrhu ombudsmanky o protiústavnosti ustanovení zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na podklade ktorých tí, čo boli umiestnení v karanténnom zariadeniach boli povinní zaplatiť štátu za poskytnutú stravu. Tým, že ide o úhradu skutočne vzniknutých nákladov, dospel ÚS SR k záveru o ústavnej udržateľnosti tejto povinnosti. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s umiestnením v karanténnom zariadení, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Žalobca pri vyčíslení stravného vychádzal zo VZPP platného v rozhodnom čase, a to zákona č. 2832002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 176/2019 Z.z. o sumách stravného. Podľa § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 Eur, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 Eur za plastový obal. Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- Eur za deň. Vzhľadom k tomu, že žalovanému bola dodaná strava v karanténnom zariadení U. v období od 01.04.2020 do 21.04.2020 (t.j. 20 dní), faktúra č. 5060064842 mu bola vystavená na sumu 260,- Eur (13 Eur x 20 dní = 260,- Eur).
6. Žalobca ako dôkazy predložil faktúru č. 5060064842, doručenku, výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 04.12.2020, výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 25.01.2022, doručenku.
7. Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a prednesom žalovaného na pojednávaní, keď pojednával v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil, aby sa pojednávalo a rozhodlo vo veci v jeho neprítomnosti, pričom z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav:
8. Zo žalobcom predložených listín mal súd preukázané, že žalovanému bola dňa 07.09.2020 vystavená faktúra č. 5060064842 na sumu 260,- Eur, so splatnosťou dňa 07.10.2020, a to za stravu počas nariadenej karantény v zariadení U.. Výzvou zo dňa 04.12.2020 bol žalovaný zo strany žalobcu vyzvaný na úhradu sumu 260,- Eur do 30 dní od vystavenia výzvy, pričom žalovaný na výzvu nereagoval. Následne výzvou zo dňa 25.01.2022 bol žalovaný opätovne vyzvaný na úhradu pohľadávky štátu v sume 260,- Eur do 10 dní od doručenia výzvy. Ani na uvedenú výzvu nereagoval.
9. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
10. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
11. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
12. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
13. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
14. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
15. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
16. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
17. V zmysle § 151 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné (1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).
18. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (2).
19. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
20. V zmysle § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
21. Zákon č. 160/2015 Z. z. CSP (čl. 8 Základných princípov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1) ako zákonný procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou, a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie k strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle CSP v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
22. Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetné konanie má charakter kontradiktórneho a sporového konania, kedy sú to práve sporové strany, ktorých zaťažuje povinnosť uviesť súdu skutočnosti osvedčujúce vznik a dôvodnosť uplatneného nároku, resp. v prípade obrany, uviesť súdu skutočnosti uplatnený nárok spochybňujúce, resp. úplne vylučujúce. Túto povinnosť právna teória označuje ako povinnosť unesenia bremena tvrdenia, na ktoré následne nadväzuje aj povinnosť unesenia dôkazného bremena. Znamená to, že sporové strany sú povinné nielen tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale zároveň na ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešní. Žalovaný v tomto konaní uplatnený nárok žalobcu nespochybnil, taktiež skutočnosti tvrdené žalobcom nijako nevyvrátil, ani ich účinne nepoprel vo vyššie naznačenom smere. Žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje od žalovaného sumu 260,- Eur za stravu poskytovanú žalovanému počas štátnej karantény. Žalovaný nepoprel poskytovanie stravy, neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré splatnosť faktúry nenastala. Žalovaný neuviedol také skutkové tvrdenia a nepredložil žiadne dôkazy, čím by spochybnil žalobcov nárok uplatnený podanou žalobou. Celá obrana žalovaného spočívala len v tvrdení, že povinná štátna karanténa bola nezákonná a protiústavná a jej vykonaním došlo k zásahu do jeho práva na nedotknuteľnosť osoby a súkromia.
23. Podľa názoru súdu, žalovaný porušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti (§ 150 CSP) sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného práva a povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné substancovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania a rovnako platí, že následkom porušenia žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované a nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť. Žalovaný si teda v tomto smere nesplnil procesné bremeno popretia skutkových tvrdení žalobcu vyplývajúcu z ust.§151 CSP. Popierajúca strana totiž musí uviesť svoje vlastné skutkové tvrdenia, pričom pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platí rovnako § 150 CSP. Výslovné popretie skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé za súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, prípadne iba predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. V prípade vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé, bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti nevie uviesť, pretože ich nepozná.
24. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný neuhradil splatnú faktúru vystavenú žalobcom za poskytnutie stravy počas nariadenej izolácie v sume 260,- Eur. Žalobca súdu ním tvrdené skutočnosti riadne preukázal predloženými listinnými dôkazmi, teda uniesol dôkazné bremeno o skutočnostiach ním tvrdených. Preto súd žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel.
25. Keďže žalovaný si nesplnil svoju peňažnú povinnosť v lehote splatnosti, dostal sa do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry a žalobca má nárok na úrok z omeškania (§ 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka) v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vzhľadom na v tom čase aktuálnu sadzbu ECB vo výške 5 % ročne. Takto uplatnený nárok na úrok z omeškania nevybočuje z rámca citovaných právnych predpisov, a je preto odôvodnený. Uvedený úrok súd priznal odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry č. 5060064842, t. j. odo dňa 08.10.2020 do zaplatenia.
26. Predmetom tohto sporu bola žaloba o nároku na náhradu nákladov vzniknutých v dôsledku zabezpečenia stravy počas štátnej karantény za obdobie od 01.04.2020 do 21.04.2020, a to na základe splatnej faktúry, pričom zabezpečenie stravy a následne vystavenie uvedenej faktúry a jej splatnosť rozporované žalovaným výslovne nebolo. Spornou skutočnosťou medzi žalobcom a žalovaným bola otázka posudzovania zákonnosti a ústavnosti pobytu žalovaného v karanténnom zariadení, čo však nebolo predmetom tohto sporového konania, a preto sa súd tvrdeniami žalovaného ohľadom nezákonnosti a protiústavnosti štátnej karantény ďalej bližšie nezaoberal.
27. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. (2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. (3)
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považoval súd žalobu žalobcu za opodstatnenú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému vo výroku I. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 260,- Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 260,- Eur od 08.10.2020 do zaplatenia. Vzhľadom na výšku istiny s príslušenstvom určil súd žalovanému na plnenie v zmysle § 232 ods. 3 CSP primeranú dlhšiu lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
29. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
31. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
34. Podľa čl. 4 ods. 2 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
35. O trovách konania súd rozhodol tak, že plne úspešnému žalobcovi, ktorý si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, nepriznal nárok na náhradu trov konania vychádzajúc z pomyselnej normy v súlade s článkom 4 princípov CSP zakotvujúcich princíp racionálneho zákonodarcu a procesnú ekonómiu.
36. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatníkom je: a) navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
37. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, od poplatku sú oslobodení: a) Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, právnická osoba vykonávajúca konsolidáciu pohľadávok verejného sektora, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa.
38. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká: a) podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal kasačnú sťažnosť.
39. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.
40. Podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu 6 %, najmenej 16,50 eura, najviac 16 596,50 eura v obchodných veciach najviac 33 193,50 eura.
41. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch je zrejmé, že poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu. S podaním žaloby vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, avšak žalobca ako štát, t. j. Slovenská republika, je v zmysle zákona o súdnych poplatkoch oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Vzhľadom na túto skutočnosť súd zaviazal žalovaného ako neúspešnú stranu sporu na úhradu súdneho poplatku zo žaloby vo výške 16,50 Eur, a to s poukazom na položku 1a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).