Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/271/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľky: N. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, O., zastúpenej advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Vajanského 5270/1A, Piešťany, proti odporcovi: Pavol Maráček - EMPIRIA, IČO: 17 672 520, so sídlom Priemyselná 12, Piešťany, zastúpenému spoločnosťou: Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom Porubského 2, Bratislava, o určenie trvania pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 3.8.2011, č.k. -242, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že pracovný pomer uzavretý ňou a odporcom dňa 20.7.2000 trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na a i odôvodnil tým, že na rozdiel od návrhov podľa , kde nie je procesný predpoklad spočívajúci v povinnosti preukázať naliehavý právny záujem, keďže túto možnosť zákon pripúšťa v uvedenom ustanovení, je v prípade návrhu na určenie, že pracovný pomer trvá, v každom prípade potrebné, aby v zmysle 80 písm. c) navrhovateľ naliehavý právny záujem preukázal, pričom naliehavý právny záujem musí trvať i v čase rozhodovania vo veci. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; je daná potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenie práva alebo právneho vzťahu. Navrhovateľku zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem, čo však navrhovateľka v konaní nepreukázala. V prejednávanej veci súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi účastníkmi stav objektívnej právnej neistoty nie je. K tvrdeniam navrhovateľky o neistom postavení súd zistil, že z výsledkov lustrácie Sociálnej poisťovne vyplýva, že navrhovateľka je ako zamestnanec u odporcu evidovaná od 20.07.2000 a evidencia trvá, ďalej jej konanie a to označenie odporcu ako zamestnávateľa na vystavených dokladoch o dočasnej pracovnej neschopnosti, ako i doručenie odporcovi potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti, jej vedomosť o stanovisku odporcu, ktoré obsahuje oznámenie zo dňa 22.08.2006, na ktoré poukázala vo svojom písomnom vyjadrení, samotná navrhovateľka preukazuje to, že medzi účastníkmi konania nie je rozpor, resp. odporca nepopiera trvanie pracovného pomeru navrhovateľky, pričom o tejto skutočnosti

navrhovateľka mala vedomosť minimálne v čase doručenia stanoviska Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 07.09.2006, ktorého prílohou podľa tvrdenia navrhovateľky i jej právneho zástupcu bolo uvedené oznámenie odporcu. Nemožno prihliadnuť na tvrdenia o právnej neistote z dôvodu, že navrhovateľke do vlastných rúk nebolo doručené stanovisko odporcu o nepopieraní trvania jej pracovného pomeru, táto povinnosť zo zákona nevyplýva, pričom minimálne vo vyjadreniach odporcu, ktoré boli prostredníctvom súdu navrhovateľke doručené, odporca jasne nerozporoval trvanie pracovného pomeru, rovnako i na pojednávaniach nariadených súdom, na ktorých bola osobne prítomná i navrhovateľka. Na základe uvedeného mal súd v konaní preukázané, že navrhovateľkin naliehavý právny záujem na požadovanom určení počas konania pominul, v súčasnosti netrvá. Navrhovateľka v konaní neosvedčila svoj naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Súd dospel k záveru, že podaný určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým prostriedkom ochrany práva, preto návrh zamietol bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkou trvania pracovného pomeru, preskúmaním, či v danej veci nastali právne účinky zákonnej domnienky, že pracovný pomer bol dojednaný na domu neurčitú, resp. či boli splnené podmienky platného dojednania zmeny pracovného pomeru z doby neurčitej na dobu určitú).

Súd k rozhodnutiu NS SR sp.zn. , na ktoré poukázal v konaní právny zástupca odporcu uviedol, že v danom konaní nebolo možné prihliadnuť na toto rozhodnutie, nakoľko v konaní o žalobe na určenie, že pracovný pomer trvá, obmedzí sa súd na zistenie, či v zmysle existuje právny titul rozviazania pracovného pomeru, pričom by už nemohol skúmať jeho platnosť či neplatnosť. Ustanovenie sa vzťahuje len na tie prípady, ak ku skončeniu pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení , čo v danom konaní splnené nebolo. Ak niečo neexistuje, nemôže byť platné ani neplatné, je to neexistenčné. Z toho dôvodu plynutie prekluzívnej lehoty na podanie návrhu zamestnanca na neplatnosť skončenia pracovného pomeru pri neexistencii tohto právneho úkonu, zamestnancovi vôbec neplynie. (NS SR sp.zn. , NS SR sp.zn. ). Súd poukázal na zhodné tvrdenia účastníkov ohľadom pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20.07.2000 s dojednaným pracovným pomerom na neurčitý čas, ktorej obsah bol v zmysle zmenený v časti dojednaného času z neurčitého času na dobu v pracovnej zmluve vyslovene určenú do 31.12.2000, v danom prípade, i keby navrhovateľka preukázala v konaní naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru zo dňa 20.07.2000, súd by návrhu vyhovieť nemohol, keďže tento pracovný pomer zanikol uplynutím dojednanej doby.

Úspešnému odporcovi, súd v zmysle 142 ods. 1 priznal náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia v sume 458,28 Eur, v súlade s ust. ods. písm. a), v spojení s , vyhl. MS SR č.

Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Podľa odvolateľa súd neskúmal, resp. prehliadol predložené dôkazy ani nepredvolal navrhnutých svedkov. Odporca pri skončení pracovného pomeru dňom 30.4.2006 nevydal navrhovateľke potvrdenia v zmysle , tieto vydal až dodatočne, uvádza sa v nich skončenie pracovného pomeru k 30.4.2006. O tom, že pracovný pomer trvá, navrhovateľku informoval Inšpektorát práce Trnava listom zo dňa 7.9.2006 s priloženým vyjadrením odporcu zo dňa 22.8.2006. Odvolateľ navrhol vypočuť ako svedkov zamestnankyňu Inšpektorátu práce Trnava a zástupcov zamestnávateľa zo stretnutia dňa 24.5.2006, ako aj svedkov objasňujúcich protiprávne uzatváranie pracovných zmlúv. Dôvodom na podanie návrhu bolo, že právny zástupca odporcu svojím konaním zvyšoval právnu neistotu navrhovateľky, nereagoval na jej žiadosť o vydanie potvrdenia (pracovnej zmluvy) o pracovnom pomere, iba tento stav tvrdil. Odporca sám potvrdzuje, že pracovný pomer uzatvorený dňa 20.7.2000 trvá, doklady o tom však navrhovateľke nevydal, preto je tu stav objektívnej právnej neistoty a naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľa doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým navrhol rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Pokiaľ sa navrhovateľka domáha určenia, že pracovný pomer uzatvorený dňa 26.7.2000 skončil neplatne a pracovný pomer

trvá, tento pracovný pomer pôvodne uzatvorený na dobu neurčitú sa po vzájomnej dohode zmenil na pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2000, neplatnosť skončenia takéhoto pracovného pomeru nemožno uplatniť na súde podľa , ale len určovacou žalobou podľa Odporca sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi nie je stav objektívnej neistoty a naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení počas konania pominul a v čase vyhlásenia rozsudku netrval.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd v súlade s ust. dopĺňa iba nasledovné:

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľka sa domáhala určenia, že pracovný pomer uzavretý navrhovateľkou a odporcom dňa 20.7.2000 trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. Prvostupňový súd správne uzavrel, že sa nejedná o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa , ale ide o určovaciu žalobu v zmysle

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie

súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu ( v spojení s ). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [ ] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [ ]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa , však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že podľa odporcu pracovný pomer s navrhovateľkou trvá a je uzavretý na dobu neurčitú, tak ako to preukazujú opakované vyjadrenia odporcu i samotnej navrhovateľky, ako aj stanovisko Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 7.9.2006, potvrdenie Sociálnej poisťovne, doklady o PN navrhovateľky. Preto v ich právnom

vzťahu nie je žiaden stav objektívnej právnej neistoty, ktorý by vyžadoval navrhovateľkou požadované deklarovanie trvania pracovného pomeru. Pokiaľ podľa navrhovateľky odporca porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, je potrebné, aby sa svojich prípadných nárokov domáhala žalobou na plnenie podľa , pri ktorej bude súd ako predbežnú otázku riešiť platnosť a existenciu pracovného pomeru. Pokiaľ navrhovateľka vidí stav právnej neistoty v tom, že odporca jej odmieta vydať doklady, resp. potvrdenie o trvaní pracovného pomeru, má možnosť domáhať sa priamo ich vydania žalobou na plnenie podľa

Súd prvého stupňa tiež správne skonštatoval, že ohľadom pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20.07.2000 s dojednaným pracovným pomerom na neurčitý čas, ktorej obsah bol v zmysle zmenený v časti dojednaného času neurčitého na dobu v pracovnej zmluve vyslovene určenú do 31.12.2000, v danom prípade, i keby navrhovateľka preukázala v konaní naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru zo dňa 20.07.2000, súd by návrhu vyhovieť nemohol, keďže tento pracovný pomer zanikol uplynutím dojednanej doby.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ) a nie účastníkov konania. Vzhľadom na nepreukázanie danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, bolo by nadbytočným a nehospodárnym vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov, ktoré požadovala odvolateľka, preto odvolací dôvod v zmysle nebol daný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prvostupňový súd správne uzavrel, že u navrhovateľky nebol daný naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer uzavretý dňa 20.7.2000 trvá a je uzavretý na dobu neurčitú, čo je základnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby v zmysle , a preto bolo nevyhnutným jej návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. I v odvolacom konaní bol plne úspešný odporca a preto mu v zmysle v spojení s vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnej navrhovateľke. Právny zástupca odporcu si v písomnom vyjadrení k odvolaniu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktorú ale nevyčíslil. Ust. ukladá účastníkovi povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V danom prípade táto lehota uplynie až po vyhlásení a zároveň písomnom vyhotovení tohto rozsudku, a preto bude možné o trovách odvolacieho konania rozhodnúť až dodatočne, v závislosti od toho, či účastník v zákonnej lehote trovy odvolacieho konania vyčísli. V zmysle v spojení s s použitím o trovách odvolacieho konania preto odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.