Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B1-10C/46/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcov v 1. rade: Z. E., narodený XX.XX.XXXX, bytom J. XXA, XXX XX I., v 2. rade Z.. F. J., narodená XX.XX.XXXX, bytom J. XXA, XXX XX I., a v 3. rade S.. Z. E., narodená XX.XX.XXXX, bytom J. XXA, XXX XX I., všetci zastúpení: JUDr. Pavol Rohutný, Nová 37, 900 23 Viničné, IČO: 50 671 855, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica s poliklinikou Milosrdní bratia, spol. s r.o., so sídlom Nám. SNP 10, 814 65 Bratislava, IČO: 31 386 563, zastúpený: LEGAL ART, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 19, 811 01 Bratislava, IČO: 36 289 302, za účasti intervenienta Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti,

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 24.07.2017 sa žalobcovia domáhali voči žalovanému ochrany osobnosti a žiadali od neho zaplatiť 30.000,- EUR žalobcovi v prvom rade a po 20.000,- EUR žalobkyniam v druhom a treťom rade ako nemajetkovú ujmu, vzniknutú v dôsledku smrti p. O. E., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola manželkou žalobcu v prvom rade a matkou žalobkýň v druhom a treťom rade. V žalobe uviedli, že dňa 17.08.2014 o 14:40 hod. bola p. O. E. vyšetrená v pohotovostnej chirurgickej ambulancii žalovaného s tým, že mala bolesti brucha a zvracala. Po prijatí na oddelenie oznámil službukonajúci lekár žalobcovi v prvom rade, že manželke budú dávať 3-4 dni infúzie. Večer bol žalobca telefonicky informovaný, že manželku previezli na ARO a ráno o 5:40 hod. mu bolo oznámené, že je nevyhnutný operačný zákrok. O 8:30 hod. bol telefonicky informovaný, že manželka zomrela.

2. Pre žalobcov bola smrť manželky a mamy nepochopiteľnou a nečakanou udalosťou, nakoľko netrpela žiadnou vážnejšou chorobu, na nič sa neliečila a pred tým, ako išla do nemocnice, sa vrátila z výletu v Tatrách, na ktorom bola pri plnom zdraví a v plnej sile. Nakoľko boli presvedčení o tom, že ich manželke a matke nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis, obrátil sa žalobca v prvom rade dňa 19.11.2014 na úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“). V oznámení o výsledku prešetrenia podnetu zo dňa 14.03.2016 bolo uvedené, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebola poskytnutá správne (viac k obsahu vyjadrenia v odsekoch 17 až 18 nižšie). Žalobcovia sa tak obrátili na žalovaného s návrhom na mimosúdne vyrovnanie týkajúce sa ospravedlnenia a poskytnutia finančného zadosťučinenia, ktorý ale nereagoval. Na základe toho podali žalobu, v ktorej sa v zmysle domáhali nemajetkovej ujmy v peniazoch spolu vo výške 70.000,- EUR. Uviedli, že došlo k porušeniu právnej povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis, a zároveň k vzniku nemajetkovej

ujmy spočívajúcej v zásahu do práva na súkromie žalobcov. Žalobcovia žili s nebohou p. O. E. v spoločnej domácnosti, trávili spolu voľný čas, mali spoločné záľuby. Od jej smrti sú ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov a došlo k deštrukcii ich rodinného života. K žalobe priložili okrem iných dôkazov Pitevný protokol zo dňa 19.08.2014 a Oznámenie úradu pred dohľad o výsledku prešetrenia podnetu zo dňa 14.03.2016. V žalobe sa taktiež domáhali náhrady trov konania.

3. Oznámením zo dňa 08.01.2018 vstúpila v zmysle do konania ako intervenient spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. Vstup do konania odôvodnil intervenient tým, že má so žalovaným uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu, v dôsledku čoho bude rozhodnutím súdu dotknuté jeho právne postavenie. K oznámeniu pripojil poistnú zmluvu č. XXX XXX XXX.

4. Žalovaný podaním zo dňa 19.01.2018 žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že pacientke bola po prijatí ordinovaná infúzna terapia, resp. konzervatívna liečba. Pacientka sa po stečení infúzii subjektívne cítila lepšie, spontánne močila, nevracala, brucho mala voľne priehmatné, palpačne citlivé v hornej polovici, bolesti sa zmiernili a preto sa naďalej pokračovalo v konzervatívnom postupe a infúznej liečbe. K náhlej zmene zdravotného stavu pacientky došlo až o 22:00 hod. počas podávania tretej infúzie, kedy bola pacientka spotená, dyspnoická, mala teplotu 37.1 °C a na koži sa jej objavil „výsev“ ako náhla alergická reakcia, pričom daný stav bol vyhodnotený ako suspenzívna analfylaktická reakcia po spaznoanalgetickej infúzii, t.j. podozrenie na alergickú reakciu, resp. šokový stav. Žalovaný tak indikoval CT vyšetrenie, ktorým bol predbežne potvrdený paralytický ileózny stav, pričom aj napriek vzniknutému šokovému stavu neboli viditeľné jednoznačné známky mechanického ilea, t.j. CT vyšetrenie neindikovalo nález, ktorý by vyžadoval neodkladné chirurgické riešenie. Operačné riešenie tak bolo na základe uvedeného nálezu a vzhľadom na rozvinutý šokový stav, metabolický rozvrat a cirkulačnú instabilitu odložené do času stabilizácie vitálnych funkcií, čo bol postup lege artis. Vzhľadom na uvedený stav bola pacientka o 00:15 hod. preložená na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde sa pokračovalo v infúznej terapii, pacientke bola zavedená nazogastrická sonda (trubička zavedená cez nos do žalúdka) a boli vykonané opakované vyšetrenia. V ďalšom priebehu šokový stav pacientky napriek podávanej terapii pretrvával, a preto bola opakovaným chirurgickým konzíliom pri rannej vizite indikovaná operačná revízia. Konštatovaný bol moribundný stav. Pacientka o 08:05 hod. upadla do bezvedomia a následne bola resuscitovaná, avšak bez úspechu. Dňa 18.08.2014 o 08:20 hod. bola konštatovaná smrť.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že zo samotného stanoviska úradu pre dohľad nevyplýva zodpovednosť žalovaného za smrť pacientky a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko samotné úradom tvrdené pochybenie žalovaného ešte nezakladá príčinnú súvislosť medzi týmto pochybením a smrťou pacientky. Táto príčinná súvislosť musí byť preukázaná žalobcami, čo sa však nestalo. Podľa žalovaného je úlohou žalobcov preukázať, či za smrť pacientky zodpovedá v priamej príčinnej súvislosti. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení aj obsahovo polemizoval so závermi úradu pre dohľad. Podľa žalovaného žalobcovia aj úrad pre dohľad tendenčne opomenuli, že pacientke sa po rehydratačnej a spazmolytickej liečbe stav zlepšil, prestala mať kŕče, nezvracala, uvádzala subjektívne zlepšenie a to bol dostatočný dôvod na to, aby sa v danom prípade pokračovalo v konzervatívnej liečbe. Následne došlo po 22:00 hod. k mimoriadne netypickému ďalšiemu priebehu ochorenia pacientky, keď došlo k náhlemu zrúteniu obehu a výsevu na tele pacientky (šokovému stavu). V tomto štádiu bolo podľa žalovaného nevyhnutné najprv riešiť odšokovanie pacientky, aby vôbec mohla zvládnuť akýkoľvek operačný zákrok. Situácia a vývoj ochorenia pacientky boli netypické v spôsobe a rýchlosti ich priebehu v porovnaní s obdobnými prípadmi a doteraz nie je objasnená náhla príhoda, ktorá skomplikovala samotné primárne ochorenie pacientky. Podľa žalovaného by operácia v prebiehajúcom šoku pacientky by ani odstránením zrastu v tráviacom trakte, objavenom až v pitevnom náleze, neodstránila príčinu šoku a nevyriešila by problém vedúci k smrti pacientky. Žalovaný taktiež uviedol, že nezavedenie nazogatrickej sondy do žalúdka pacientky s určitosťou nie je v príčinnej súvislosti so smrťou pacientky, nakoľko jej zavedenie by v danom prípade nezmenilo diagnostickú rozvahu, ani postup žalovaného. Je bežnou praxou v chirurgii rozhodovať o jej zavedení podľa celkového obrazu pacientky, a nie paušálne okamžite zavádzať sondu každému pacientovi, najmä pri reflexnom zvracaní. Po potvrdení ileózneho stavu CT vyšetrením k zavedeniu tejto sondy došlo, čo je postup lege artis. Nakoniec žalovaný uviedol, že existuje nesúlad medzi závermi CT vyšetrenia a pitevným nálezom, nakoľko CT vyšetrenie popísalo dilatáciu pažeráka, žalúdka a tenkého čreva, čo je typické pre paralýzu, čo bolo aj záverom CT vyšetrenia, avšak pitevný nález post mortem ukazuje na stranguláciu (zauzlenie čriev). CT vyšetrenie tak nasvedčovalo existencii paralytického ilea, ktoré nie je indikáciou k operačnému riešeniu. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol neprihliadať

na závery úradu pre dohľad. Podľa žalovaného boli použité všetky bežné diagnostické a terapeutické postupy, ako aj správne stanovená diagnóza. Podľa žalovaného je potrebné taktiež prihliadať na skutočnosť, že lekár môže vychádzať len z dostupných vyšetrení a klinického obrazu, a nemôže vopred vedieť, ako sa situácia vyvinie. Postup lekára je teda nutné hodnotiť ex ante, a teda z pohľadu, ako sa stav pacienta v danom čase ošetrujúcemu zdravotníckemu pracovníkovi javil, a nie ex post, keď už je známy výsledok liečby. Žalovaný uzavrel, že nie je preukázané, že by v prípade určenia iného postupu žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti došlo k zlepšeniu zdravotného stavu pacientky, resp. nedošlo k jej smrti. Z uvedených dôvodov žiadal žalobu zamietnuť. Taktiež požadoval náhradu trov konania.

6. Po replike žalobcov zo dňa 27.02.2018 a duplike žalovaného zo dňa 20.03.2018, v ktorých uviedli podporné argumenty vo svoj prospech, predložili žalobcovia do konania v zmysle súkromný znalecký posudok znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. XXX/XXXX zo dňa 12.12.2018. Na základe obsahu tohto znaleckého posudku vyzval súd na pojednávaní dňa 27.01.2020 žalobcov v zmysle na späťvzatie žaloby. Na rovnakom pojednávaní zároveň žalobcovia predložili na podporu svojich tvrdení ako dôkaz časť dokumentu „Kazuistika 2016“ vypracovaného úradom pred dohľad, týkajúca sa prípadu pacientky p. E. a žalovaný predložil právoplatné rozhodnutie úradu pred dohľad zo dňa 03.06.2016, ktorým úrad uložil žalovanému pokutu vo výške 3.500,- EUR za pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Neskôr boli v konaní ešte žalobca predložil Doplnenie znaleckého úkonu znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. XXX/XXXX zo dňa 18.11.2018 a žalovaný predložil Znalecký posudok K., CSc. č. XX/XXXX zo dňa 25.01.2018. Na základe návrhov strán boli v konaní na pojednávaní dňa 16.05.2023 vypočutí znalec O. (zástupca forensic.sk, resp. osoba určená znaleckou organizáciou na podanie vysvetlení a doplnení) a svedok S. chirurg a zástupca žalovaného. Nakoniec bol na pojednávaní konanom dňa XX.XX.XXXX vypočutý K. 7. Keďže úplne základným predpokladom na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu pri porušení práva na ochranu osobnosti v danom prípade je porušenie povinnosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, resp. vznik škody/ujmy v príčinnej súvislosti s týmto porušením, súd sa v prvom rade zaoberal medicínskou stránkou veci, t.j. preukázaním, či došlo z medicínskeho hľadiska k porušeniu právnej povinnosti žalovaného a či v dôsledku tohto porušenia bola spôsobená smrť pacientky, resp. či toto porušenie mohlo podstatným spôsobom prispieť k smrti pacientky.

8. Súd za účelom posúdenia zodpovednosti žalovaného za porušenie právnej povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis teda vykonal nasledovné dôkazy predložené stranami: pitevný protokol zo dňa 19.08.2014 (č.l. 11), oznámenie úradu pre dohľad o výsledku prešetrenia podnetu zo dňa 14.03.2016 (č.l. 14 až 15), znalecký posudok znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. XXX/XXXX zo dňa 12.12.2018 (č.l. 100 až 131), časť dokumentu „Kazuistika 2016“ vypracovaného úradom pred dohľad, týkajúca sa prípadu pacientky p. E. (č.l. 144 až 153), rozhodnutie úradu pred dohľad zo dňa 03.06.2016 (č.l. 158 až 164), Doplnenie znaleckého úkonu forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. XXX/XXXX zo dňa 18.11.2018 - znalecký úkon č. XXX/XXXX zo dňa 18.11.2021 (č.l. 238 až 258), Znalecký posudok prof. S.. K. X., U.. č. XX/ XXXX zo dňa 25.01.2018 (č.l. 289 až 298), doplnenie znaleckého posudku prof. S.. K. X., U.. č. XX/XXXX zo dňa 25.01.2018 - znalecký úkon č. XX/XXXX zo dňa 14.05.2020 (č.l. 299 až 310) a výsluchy znalca doc. S.. X. I., U.. (zvukový záznam z pojednávania dňa 16.05.2023, zvuková stopa v čase od 16:10 min. do 1:34:00 hod.), svedka S.. P. I. (zvukový záznam z pojednávania dňa 16.05.2023, zvuková stopa v čase od 1:37:30 hod. do 2:30:30 hod.) a znalca prof. S.. K. X., U.. (zvukový záznam z pojednávania dňa 05.09.2023, zvuková stopa v čase od 05:00 min. do 59:00 min.).

9. Z pitevnej správy zosnulej p. O. E. zo dňa 19.08.2014 mal súd za preukázané, že príčinou jej smrti bol metabolický rozvrat (E87.8), pričom základnou chorobou bol strangulačný (adhezívny) ileus v distálnej časti ilea (45 cm od ileocekálneho prechodu, t.j. od prechodu z tenkého do hrubého čreva) a stav po apendektómii s následnými menšími adhéziami v oblasti ľavého hypochondria.

10. V znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. XXX/XXXX (ďalej len „znalecká organizácia forensic“) zo dňa 12.12.2018 za súd zameral na závery znaleckej organizácie, uvedené v časti Epikritický rozbor prípadu, resp. na odpovede znalcov na otázky zadávateľa. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že pri pacientke bolo možné už po počiatočných vyšetreniach realizovaných žalovaným hodnotiť jej stav ako status ileosus, t.j. črevná nepriechodnosť.

Znalci vo všeobecnosti vysvetlili, že ide o náhlu príhodu brušnú, ktorá môže mať viacero príčin. Najťažšie pre diagnostiku je odlíšiť tzv. mechanický ileus, kde je črevo fyzicky upchaté, resp. zaškrtené - príčinou môže byť nádor, zrasty po predošlej operácii, zaškrtenie čreva v bránke brušnej alebo slabinovej prietrže (hernie), parazity a podobne. Druhú skupinu predstavuje tzv. paralytický ileus, kedy črevo nie je upchaté alebo zaškrtené, ale prestane sa pohybovať a posúvať potravu. Tento stav môžu spôsobiť napr. baktérie a ich toxíny pri otrave jedlom, stavy po operáciách, kedy sa podávajú vyššie dávky liekov od bolesti, ktoré tlmia peristaltiku a podobne. Možný je aj cievny ileus, čo je stav spôsobený poruchou krvného zásobenia čreva. Mechanický ileus je nutné liečiť invazívnou operáciou, naopak paralytický obvykle nie je nutné operovať. Príznaky oboch príčin ilea sa často prelínajú a stanovenie diagnózy môže byť ťažké. V nejednoznačnej situácii sa tak môže chirurg rozhodnúť pre dôsledné sledovanie pacienta, podávanie liekov na zlepšenie peristaltiky, tlmenie bolesti a podávanie infúznych roztokov, lebo pacient nie je v tomto stave schopný prijímať stravu a tekutiny ústami. Cieľom je nahradiť tekutiny a tým zlepšiť celkový stav. V prípade, že sa pohyby čriev obnovia a klinický stav pacienta sa zlepší, t.j. nebude prítomné zvracanie, bolesť brucha a pod., je problém obvykle vyriešený. Ak sa klinický stav pacienta nezlepšuje, je nutné indikovať operačný výkon.

11. Znalecká organizácia konštatovala, že pacientke nebola po prvých vyšetreniach zavedená nazogastrická sonda, ktorou by bolo možné posúdiť a zmerať množstvo odsatého obsahu. V čase 20:00 hod. keď pacientka zvracala žltozelený obsah, bola indikácia k okamžitému zavedeniu nazogastrickej sondy, čo sa však nestalo. V čase 22:00 hod. došlo u pacientky k zhoršeniu stavu, pričom v čase 22:10 hod. bola zistená porucha srdcového rytmu. Zhoršovanie stavu pokračovalo o 22:45 hod., keď bola dýchavičná napriek kyslíku, mala až nemerateľný krvný tlak, pulzovú frekvenciu od 130 do 150 za minútu, brucho bolo palpačne citlivé, na čo jej bolo odporučené CT vyšetrenia a bola jej doordinovaná infúzna liečba. Znalecká organizácia skonštatovala, že už v tomto čase mal byť realizovaný preklad pacientky na jednotku intenzívnej starostlivosti, nakoľko bola obehovo dekompenzovaná. Zároveň klinický obraz v danej situácii pri rozvoji šokového stavu si vyžadoval širšiu diferenciálnu diagnostiku s vedomím, že po prijatí bola prítomná zvýšená hladina leukocytov a bolo možné uvažovať aj o septickom šoku. V zdravotnej dokumentácii nie sú uvedené zmienky o ordinácii antibiotík, odobratí hemokultúry, resp. o opätovnom laboratórnom vyšetrení krvi so zameraním na zápalové parametre.

12. V noci v čase 0:15 hod. bolo zaznamenané rýchle prezretie skenov z CT vyšetrenia, pričom mala byť orientačne vylúčená embolizácia a ruptúra aneuryzmy, potvrdil sa ileózny stav, bez zrejmej prekážky, predpokladaný bol paralytický ileus, s prítomnou gastroplégiou, bez perforácie steny žalúdka. Následne bola pacientka preložená na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) za účelom intenzívneho monitoringu a liečby. Pravdepodobne v čase prekladu na OAIM bola zvažovaná operácia, ktorá sa však vzhľadom na cirkulačnú instabilitu u pacientky odložila, nakoľko CT vyšetrenie neidentifikovalo nález, ktorý by si vyžadoval neodkladné chirurgické riešenie i napriek šokovému stavu. Vo vzťahu k CT vyšetreniu znalecká organizácia uviedla, že v rámci prebiehajúcej diferenciálnej diagnostiky stavu u pacientky so známymi vstupnými údajmi bol nález dilatácie (rozšírenia) tráviacej trubice od pažeráka až po prechod tenkého do hrubého čreva (ileocekálny prechod) jednoznačnou známkou ileózneho stavu (črevnej nepriechodnosti). V kontexte anamnestického údaja o vykonanej appendoktómii u pacientky v minulosti (ide o operáciu, ktorá sa vykonáva v oblasti ileocekálneho prechodu) sa javí byť CT vyšetrením zistený údaj o tom, že nie je dilatované aj hrubé črevo ako dôležitý pre ďalšie liečebné rozhodovanie. Prítomnosť prekážky v danej anatomickej oblasti by teoreticky vysvetľovala vývoj klinického stavu u pacientky. Navyše, nálezy v zobrazovacích vyšetreniach (napr. RTG a CT vyšetrenie) sú v chirurgii doplňujúcimi nálezmi, ktoré je potrebné interpretovať v čase a korelovať ich s celkovým klinickým stavom pacienta. Pri paralytickom ileu ako takom by bola očakávateľná aj dilatácia hrubého čreva pomerná k dilatácii tenkého čreva. V prípade tejto pacientky išlo o nepomerný nález dilatácie tenkého čreva oproti hrubému črevu. Znalecká organizácia konštatovala, že za daných okolností bola indikovaná urgentná operačná revízia dutiny brušnej. V čase o 2:35 hod. bola pacientka naďalej v šokovom stave, avšak v nazogastrickej sonde sa objavil fekaloidný obsah (obsah podobný stolici). Vzhľadom na daný obsah podľa zdravotnej dokumentácie nebola vylúčená mechanická príčina ileózneho stavu a bolo indikované operačné riešenie, ktoré však vzhľadom ma šokový stav bolo odložené do stabilizácie vitálnych funkcií. V čase o 8:20 hod. bol konštatovaný exitus letalis.

13. V odpovediach na otázky zadávateľa odkazovala znalecká organizácia z väčšej časti na vyššie uvedený rozbor. Nad ich rámec konštatovala, že prvotné chirurgické vyšetrenie bolo vykonané správne - bola odobratá anamnéza, vykonané objektívne vyšetrenie, natívne RTG vyšetrenie brucha a laboratórne

vyšetrenie krvi. Tento postup bol hodnotený ako lege artis. Nebola však zavedená nazogastrická sonda, čo znalecká organizácia hodnotila ako postup non lege artis. Ak nebola sonda zavedená hneď, mala byť zavedená najneskôr o 20:00 hod, keď pacientka zvracala, pričom vzhľadom na zvracanie napriek podávanej infúznej liečbe bolo toto potrebné hodnotiť ako nedostatočný efekt liečby a indikovať doplňujúce CT vyšetrenie brucha. Ako ďalší non lege artis postup znalecká organizácia hodnotila skutočnosť, že pri zistenej poruche srdcového rytmu nebola táto preložená na jednotku intenzívnej starostlivosti a neboli jej ordinované antibiotiká, nebola odobratá krv na hemokultivačné vyšetrenie ani realizované laboratórne vyšetrenia so zameraním na zápalové parametre. Podľa znaleckej organizácie bol v čase vykonania CT vyšetrenia t.j. po polnoci indikovaný operačný zákrok, a to aj napriek vysokému anestéziologickému riziku. Chirurg mal podľa znaleckej organizácie u pacientky s anamnézou predošlých operácií v brušnej dutine myslieť na ileus spôsobený zrastami, a paralýza čriev, ktorú pozoroval, už mohla byť teoreticky spôsobená tzv. vyčerpaním čreva po predošlej fáze búrlivej peristaltiky (ktorá však v rámci zdravotnej dokumentácie nebola zistená, mohlo ísť o stav prebiehajúci ešte predtým, ako bola pacientka vyšetrená v nemocnici). O 2:35 hod. bol vzhľadom na fekaloidný obsah v nazogastrickej sonde opätovne indikovaný operačný zákrok, a to napriek veľmi vysokému anestéziologickému riziku.

14. Súhrnne znalecká organizácia uviedla, že vývoj zdravotného stavu bol u pacientky veľmi rýchly, pričom nálezy vo vykonaných vyšetreniach neboli správne interpretované. Na druhej strane nemožno s úplnou istotou určiť, že by agresívnejší prístup chirurga v zmysle skoršieho vykonania operácie (napr. hneď po prijatí pacientky na oddelenie či vo fázach uvedených vyššie) zabránil takému zhoršeniu jej zdravotného stavu, ktoré neskoršie viedlo k jej smrti. Z hľadiska vykonaných diagnostických úkonov (fyzikálne vyšetrenie, laboratórne vyšetrenie krvi a zobrazovacie vyšetrenia) nebol zistený postup non lege artis. Na kľúčovú otázku č. 10, či bolo príčinou smrti pacientky nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti znalecká organizácia uviedla, že priebeh ochorenia u pacientky v zmysle sledovania vývoja klinického stavu bol pomerne rýchly. Nemožno tiež s istotou potvrdiť prežitie pacientky pri aplikácii všetkých postupov lege artis, avšak správny postup v poskytovaní zdravotnej starostlivosti by v teoretickej rovine zvýšil šancu na jej prežitie. Toto zvýšenie však nie je vôbec možné matematicky percentuálne určiť vzhľadom k patofyziológii chorobného stavu, aký bol prítomný u pacientky. Na samotnom úmrtí pacientky sa samozrejme podieľal aj jej predchádzajúci zdravotný stav a individuálne okolnosti v zmysle aktuálnych anatomických pomerov v dutine brušnej.

15. V doplnení znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic č. XXX/XXXX. zo dňa 12.12.2018, t.j. zo znaleckého úkonu č. XXX/XXXX zo dňa 18.11.2021 (č.l. 238 až 258) znalecká organizácia uviedla, že všetky zobrazovacie, diagnostické a konziliárne vyšetrenia boli realizované správne, ale CT vyšetrenie mohlo byť vykonané hneď na príjme pacientky. Vzhľadom na popis vykonaného CT vyšetrenia by tento pravdepodobne neviedol chirurga k urgentnej operácii. Chybou bolo, že pacientke nebola hneď zavedená nazogastrická sonda, kde pri objavení fekulentného obsahu by išlo o jasnú indikáciu k chirurgickému výkonu. Pri auskultačnom vyšetrení brucha chýbal popis tzv. klapotáže, čo je jeden z faktorov, ktorý indikuje prekážku v priebehu tráviaceho traktu a operačné riešenie. K CT vyšetreniu znalecká organizácia podrobnejšie uviedla, že z klinického hľadiska nebola interpretácia rádiologického nálezu správna, nakoľko pri paralytickom ileu by boli prítomné hladinky v tenkom i hrubom čreve, pričom črevá by boli dilatované. Samozrejme daná situácia by mohla nastať aj pri mechanickom

- nízkom ileu, napríklad pri nádore esovitej slučky hrubého čreva. V rámci CT vyšetrenia však bolo uvedené, že je prítomná dilatácia tenkého čreva, pričom distálnejšie od koncového úseku tenkého čreva nebola dilatácia. Bolo možné predpokladať, že ide o mechanickú prekážku napr. volvulus, stranguláciu, či nádor slepého čreva (coecum). Je možné dodať, že RTG, ultrasonografia, či CT vyšetrenie sú len pomocnými vyšetreniami, ktoré môžu, ale nemusia prispieť k správnej diagnóze a chirurg sa rozhoduje podľa klinického stavu pacienta a skúsenosti.

16. Znalecká organizácia ďalej uviedla, že nepoznaný strangulačný ileus mal za následok vznik septického šoku, ktorý nebol zvládnutý, bol ireverzibilný, došlo k hypotenzii, poruche srdcového rytmu, čo malo za následok multiorgánové zlyhanie a nemožnosť operovať pacientku, kde pri eventuálnej operácii by pravdepodobne došlo k mors in tabula (úmrtiu na operačnom stole). Bolo potrebné pacientku stabilizovať, avšak pacientka na druhý deň ráno zomrela na syndróm multiorgánovej dysfunkcie (MODS). V závere znalecká organizácia skonštatovala, že v prípade správneho rozhodnutia a vyhodnotenia zobrazovacích metód (RTG a CT vyšetrenie) a ich správnej interpretácie chirurgom, ktorý musí zhodnotiť aj klinický stav pacienta, tiež musí mať skúsenosti s akútnymi stavmi, ktoré správne

vyhodnotí, zobrazovacie metódy sú len nápomocnými, rozhodne sa o akútnej operácii. Ak by pacientka bola včasne operovaná, t.j. do 6 hodín od prijatia, mala by väčšiu šancu na prežitie.

17. Z dokumentov úradu pre dohľad, t.j. oznámenia o výsledku prešetrenia podnetu žalobcu v prvom rade zo dňa 14.03.2016 (č.l. 14 až 15), z časti dokumentu „Kazuistika 2016“ týkajúcej sa tohto prípadu (č.l. 144 až 153) a z rozhodnutia úradu pred dohľad o udelení pokuty žalobcovi zo dňa 03.06.2016 (č.l. 158 až 164) vyplynulo, že pacientke nebola včas, t.j. v čase od 19:30 hod. do 20:00 hod. zavedená nazogastrická sonda, kedy mala pacientka nauseu a následne vyzvracala cca 300 ml žltozeleného obsahu. Paušálne sa podľa úradu pre dohľad nazogastrická sonda nezavádza, ale keď je pacientka prijatá pre subileózny stav, pri jej zavedení prevažujú benefity. Taktiež nebol zohľadnený údaj o nepočuteľnosti peristaltiky (činnosť čreva), neboli vyhodnotené patologické nálezy v laboratórnych vyšetreniach (leukocytóza, zvýšené CRP). Podľa úradu pre dohľad pri nedostatočnom vyhodnotení charakteru bolesti došlo o 22:00 hod. k progresii stavu do štádia šokového stavu, čo službukonajúci lekár nesprávne vyhodnotil ako susp. alergickú reakciu. Chirurg nereagoval adekvátnymi terapeutickými opatreniami, čo viedlo k rozvoju šokového stavu, neboli vykonané adekvátne terapeutické výkony na odstránenie príčiny základného ochorenia - ileózneho stavu. Úrad pre dohľad taktiež žalovanému vytkol, že sa lekár uspokojil so záverom CT vyšetrenia, ktoré popísalo „bez evidentnej prekážky“, ak keď stav sa progresívne zhoršoval. Pacientka bola v subileóznom stave (neúplná črevná nepriechodnosť) pravdepodobne na základe čiastočnej strangulácie, kedy nastúpili celkové príznaky šokového stavu, ktoré nastupujú pri strangulácii rýchlo. Strangulačný ileus spadá do kategórie neodkladných chirurgických výkonov. Najneskôr pri chirurgickom vyšetrení o 2:45 hod., keď bola pacientka relatívne stabilizovaná, mala byť indikovaná a nie odložená operačná revízia. Túto skutočnosť označil úrad pre dohľad za hlavné pochybenie. Uviedol, že priebeh ochorenia pacientky bol neprimerane rýchly a dramatický, ale žalovaný je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje akútnu starostlivosť, vrátanie ileóznych stavov. Úrad pre dohľad konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného nebola poskytnutá správne. Úrad žalovanému vytkol aj nedostatočné zaznamenávanie údajov v zdravotnej dokumentácii.

18. Úrad sa ešte vyjadril k postupu žalovaného v období krátko pred smrťou pacientky. Skonštatoval, že na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny nebola zabezpečená oxygenácia intubáciou a umelou ventiláciou pľúc, keďže ABR vyšetrenie o 6:08 hod. opätovne zaznamenalo hypoxémiu a v zápise o 6:55 hod. je uvedené, že pacientka je dýchavičná, SpO2 sa pohybovalo medzi 75% a 90%. Pacientke nebol zavedený centrálny žilový katéter, pričom jeho zavedenie by poskytlo informáciu o stave hydratácie (meraním CVT), čo je dôležitý prvok pri konzervatívnej liečbe ileózneho stavu; taktiež by bolo možné správne podávanie katocholemínovej terapie do centrálnej a nie periférnej žily, čo je neštandardný spôsob podávania katecholamínov v intenzívnej medicíne. Pacientke taktiež nebola podaná ATB terapia, a neboli dostatočne vykonané kontrolné laboratórne vyšetrenia.

19. Zo znaleckého posudku K.. č. XX/XXXX zo dňa 25.01.2018 (č.l. 289 až 298) vyplynulo, že podľa prvotného vyšetrenia všetko nasvedčovalo tomu, že je možné menovanú liečiť konzervatívne ako paralytický ileus. Rutinne v praxi pri takýchto situáciách sa prvých 24 hodín môže postupovať konzervatívne. V danom prípade bolo jednoznačne rozhodnuté pri zhoršení stavu o chirurgickom riešení, t.j. po 10 hodinách, avšak pre rýchly rozvoj a dekompenzáciu celkového stavu s metabolickou a respiračnou acidózou a pri rozvíjajúcom sa šoku bola správne započatá antišoková a resuscitačná terapia, bez ktorej by pri urgentnej operácii jednoznačne nastala smrť na operačnom stole - mors in tabula. Podľa prof. X. ide v danom prípade o rýchlu dekompenzáciu ileózneho stavu a preto sa na rozvoji šokového stavu s alergickou reakciou musela podieľať iná latentná, ale predtým prítomná patológia. Pacientka bola pri prijatí správne liečená na paralytický ileus, o čom svedčí aj fakt, že po stečení spazmolytickej infúzie a rehydratácii udáva zlepšenie. Správne bola zahájená volumoterapia a keďže peristaltika nebola počuteľná, bol potvrdený predpoklad paralytického ilea a absencia zvracania, neprítomná peristaltika a zlepšenie stavu dovoľovalo pokračovať v konzervatívnej liečbe. Po náhlom zhoršení zdravotného stavu s nasledujúcou kožnou reakciou a prejavmi šoku toto nesvedčí o zhoršení strangulačného ilea, ale príčinou tohto stavu je jednoznačne iná príčina, ktorá nebola diagnostikovaná. Správne bola vylúčená embólia artérie pulmonalis a prasknutá aneuryzma, ale príčinu náhlej hypotenzie a toxicko-alergického šoku sa nepodarilo objasniť. Operačná indikácia bola správna, avšak operovať pacientku v takomto stav by s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote viedlo k smrti na operačnom stole, zvlášť keď bol predpokladaný paralytický ileus, ktorý nikdy neoperujeme. Prof. X. na záver skonštatoval, že pacientke boli poskytnuté všetky dostupné diagnostické metódy a bola správne postavená diagnóza. Zdôraznil, že rutinne pri ileóznych stavoch je na mieste konzervatívny postup v

prvých 24 hodinách a urgentne sa operuje iba dokázaná perforácia s peritonidídou. Operovať pacientku pri ileóznom stav bez náležitej prípravy je postup non lege artis. Napriek drobným nedostatkom v dokumentácii, ktoré nemali vplyv na smrť pacientky prof. X. nenachádza pochybenie v poskytovaní lekárskej starostlivosti, ktoré by zapríčinilo jej smrť.

20. V doplnení znaleckého posudku prof. S.. K. X., U.. č. XX/XXXX zo dňa 25.01.2018 - znalecký úkon č. XX/XXXX zo dňa 14.05.2020 (č.l. 299 až 310), ktorý znalec vypracoval po oboznámení sa aj so znaleckým posudkom znaleckej organizácie forensic, znalec doplnil, že pacientke mala byť okamžite po prijatí zavedená nazogastrická sonda. Zopakoval, že po prijatí neboli príznaky peritonitídy a bolo podozrenie na paralytický ileus, ktorý sa lieči konzervatívne, dôkazom čoho bolo, že po prijatí 17.08.2014 o 15:30 hod. po dvoch hodinách infúznej liečby nastávalo zlepšenie; pacientka močila, nezvracala brucho bolo bez peritoneálneho dráždenia, čím bol správne zvolený konzervatívny postup. V ostatnom z medicínskeho hľadiska zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia. V záveroch posudku pri odpovediach na položené otázky znalec uviedol, že postup lekárov až na určité nedostatky (okamžité nezavedenie nazogastrickej sondy) bol správny a znalec sa s ním stotožnil. Uviedol, že pri podozrení, že ide o paralytický ileus je štandardné neoperovať, nakoľko operácia s revíziou dutiny brušnej by zhoršila celkový stav. Znalec tiež skonštatoval, že neexistuje priama a nepochybná príčinná súvislosť medzi konaním a opomenutím konania chirurgov a smrťou pacientky.

21. Súd na návrh žalobcov vypočul doc. S.. X. I., U.., ktorý bol znaleckou organizáciou forensic poverený podať vysvetlenia a doplnenia k znaleckým posudkom predložených do konania touto organizáciou. O.. I. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16.05.2023 potvrdil skutočnosti uvedené v znaleckých posudkoch. V úvode svojej výpovede podrobne opísal jednotlivé diagnostické metódy pri diagnostikovaní tak paralytického, ako aj strangulačného (obštrukčného, resp. mechanického) ilea. Uviedol, že pri podozrení na ileus je štandardné CT vyšetrenie s použitím kontrastnej látky. Pomocne možno ileus diagnostikovať aj tak, že lekár cez fonendoskop preverí prítomnosť tzv. klapotáže, t.j. „člapkania“, ktoré je indikátorom ilea, toto vyšetrenie realizované nebolo. Nazogastrická sonda sa používa na identifikovanie fekaloidného obsahu, čo indikuje urgentný operačný výkon. Nebola zavedená, hoci pri podozrení na ileus by zavedená byť mala. Je potrebné zaviesť katéter a vykonať sonografické vyšetrenie, ktoré realizované bolo, a ukázalo kľučky tenkého čreva na 4 cm, čo je veľká dilatácia, keďže štandard je 2 cm Bolo realizované RTG vyšetrenie, ktoré ukázalo hladinky (tekutina, nad ktorou je vzduch) v tenkom čreve a neskôr CT vyšetrenie, z ktorého vyplynula dilatácia tenkého čreva, a zvyšok čreva bol kolabovaný, čo je často príznakom obštrukčného ilea, takže na dodiferencovanie je potrebné podať kontrastnú látku. Chirurg sa nechal „zaviesť“ rádiológom, ktorý predpokladal paralytický ileus - toto mal ale vyhodnotiť chirurg. Fekaloidný obsah sa objavil až okolo 2:00 hod., skôr tam bol zelenožltý obsah, a až ten fekaloidný indikoval operáciu. Pri operácii mala podľa doc. I. pacientka väčšiu šancu ako pri odkladaní operácie, a to aj v tom stave, v ktorom bola o 2:00 hod. v čase indikácie (a odloženia) operácie. Postup v prípade podozrenia na ileus by mal byť taký, že jednak sa okamžite zavádza nazogastrická sonda, a taktiež čo najskôr sa realizuje CT vyšetrenie s kontrastnou látkou, aby sa zistilo, kde je prekážka. Znalec uviedol, že tento postup nie je univerzálne prijatý a na rôznych pracoviskách sa robia rôzne postupy, ale takto postupuje on na svojom pracovisku. Veľmi dôležitá je aj skúsenosť konkrétneho chirurga. Na priamu otázku, či boli využité všetky diagnostické postupy pri identifikovaní strangulačného ilea znalec priamo neodpovedal. Podľa znalca bola chybne stanovená diagnóza na paralytický ileus, v dôsledku toho následne žalovaný postupoval chybne, vychádzajúc z chybnej diagnózy.

22. Chybná bola interpretácia rádiologického nálezu, keďže bolo dilatované tenké črevo, potom bol „stop“. ale nebolo už dilatované hrubé črevo, čo je podľa znalca silná indikácia strangulačného ilea, a nie paralytického - pri paralytickom ileu je dilatované tak tenké, ako aj hrubé črevo. Rádiológ ak toto videl, sám mal aktívne postupovať tak, že mal použiť kontrastnú látku, aby zistil, z akého dôvodu je dilatácia prerušená. Bol dilatovaný žalúdok aj pažerák, a hrubé črevo nie, z čoho je zrejmé, že išlo o strangulačný ileus. Okrem toho CT vyšetrenie je len pomocný prvok, je potrebné sa najmä riadiť klinickým stavom, resp. aj skúsenosťami. Znalec sa nevedel vyjadriť k otázke, či by pomohol skorší presun pacientky na jednotku intenzívnej starostlivosti. S vedomím výsledku, vzhľadom na stranguláciu a stav čreva možno konštatovať, že pacientka bez operačného zákroku nemala šancu na prežitie. Za príčinu šokového stavu znalec jednoznačne označil strangulačný ileus, pričom názor prof. X., že išlo o neidentifikovateľnú príčinu nechcel znalec komentovať, a to aj z toho dôvodu, že prof. X. je jeho nadriadený. Faktorom pri posúdení je aj to, že mala v anamnéze operáciu slepého čreva v minulosti, čo

môže mať súvis so strangulačným ileom. Strangulačný ileus sprevádzajú vždy kolikovité bolesti, ktoré boli u pacientky prítomné, pričom boli čiastočne utlmené analgetikami. Konzervatívny postup bol podľa znalca na začiatku dôvodný, ale len do momentu čo najskoršieho zistenia, o aký ileus ide. K rýchlosti zhoršovania stavu pacientky znalec uviedol, že takýto priebeh nie je výnimočný, pričom treba zobrať do úvahy, že problémy mala už dva dni doma - nemala stolicu, mala bolesti a príznaky. Znalec skonštatoval, že vo všeobecnosti je väčšia šanca na prežitie pacienta, ak je operácia vykonaná skôr, nakoľko situácia pacienta sa bude len zhoršovať. Osobne má znalec preferenciu k operácii, dokonca niekedy aj bez CT vyšetrenia, pričom vychádza zo svojich praktických skúseností, pričom sám znalec uznal, že aj medzi kolegami je v tomto skôr výnimočný. Na priamu otázku súdu, či v prípade, ak by bol diagnostikovaný strangulačný ileus, a bola by operácia pacientky realizovaná pred vznikom šokového stavu, je možné konštatovať, že by sa výrazne zvýšili šance pacientky na prežitie, odpovedal znalec jednoznačne kladne. K operácii v čase po 2:45 hod. znalec obrazne skonštatoval, že pri operácii je šanca 50/50, kým bez operácie sa šance na prežitie znižujú. On vo svojej praxi z tohto dôvodu operuje aj s vedomím, že pacient môže zomrieť na operačnom stole, pričom opačný postup možno v konkrétnych prípadoch považovať za alibizmus, keď sa lekár snaží vyhnúť smrti na operačnom stole, a s tým spojenými „papierovačkami“ a vysvetľovaniu, ale tým znižuje šancu pacienta na prežitie, resp. mu ju úplne berie. V konkrétnych prípadoch to môže byť pod vplyvom anestéziológa, ktorý sa bráni operácii, v takom prípade by znalec ako chirurg rozhodol o urgentnej operácii na svoju vlastnú zodpovednosť bez súhlasu anestéziológa. Znalec uviedol, že nie je možné konštatovať, že približne do času 20:00 hod. nebola vôbec indikácia na operáciu a bola dôvodná konzervatívna liečba, nakoľko z jeho pohľadu nebola vôbec stanovená diagnóza, resp. nebolo dodiferencované, o aký ileus ide. V prípade, že by táto diferenciácia bola vykonaná, bola by operácia indikovaná pre strangulačný ileus (ako tomu bolo v tomto prípade), a nebola indikovaná pre paralytický ileus.

23. Na návrh žalovaného súd vypočul S.. P. I., chirurga žalovaného, ktorého žalovaný určil ako odborníka na poskytnutie stanoviska a vysvetlení v súvislosti s prejednávanou vecou. S.. I. nebol osobne prítomný v čase hospitalizácie pacientky. Svedok vyjadril úprimnú sústrasť pozostalým pacientky. Zároveň skonštatoval, že dodnes je prekvapený rýchlym priebehom u pacientky, nakoľko pacientov s diagnózou ilea majú na dennej báze, avšak takýto rýchly priebeh je mimoriadne neštandardný, pričom zároveň často pacienti operáciu odmietajú a uprednostňujú konzervatívnu liečbu, ktorá býva v horizonte dní často úspešná. Svedok opísal, že po štandardnej úvodnej diagnostike je nevyhnutné operovať cievne stavy, pričom zrastové stavy (strangulačný ileus) väčšinou znesú odklad do nevyhnutnej doby, aby bolo možné spraviť rozhodnutie o operácii. Často sa stáva, že pacientovi sa uľaví, resp. že po určitom čase hladovania dôjde k vyriešeniu problému bez operačného zákroku; takého situácie sa podľa svedka dejú bežne. V danom prípade boli známky ilea, črevo bolo dilatované, ale nebol ešte naplnený žalúdok. Taktiež pacientka vracala žltozelený obsah, čiže nešlo o fekaloidný obsah, čo nenasvedčovalo pokročilému stavu ilea. Na výsledkoch týkajúcich sa bielych krviniek je vidieť, že hydratácia pacientky bola úspešná. Závery úradu pre dohľad pokladá za tendenčné, nakoľko tieto konštatujú, že sa pacientka neustále cítila zle, čo sa nezakladá na pravde - pacientka sa priebežne subjektívne cítila lepšie, zvracala za 3 hodiny len raz, aj to žltozelený obsah. Pri kontrole udávala aj to, že odišlo malé množstvo stolice aj moču, pacientka teda na liečbu reagovala. Vzhľadom na to lekári pokračovali v konzervatívnej liečbe, čo je úplne štandardný postup. Náhle zrútenie obehu po tretej infúzii je doteraz záhadné, pričom toto zrútenie neobjasnila ani pitva. Preto je nevyhnutné posudzovať situáciu stále z pohľadu informácii, ktoré mal lekár v danom čase, a nie podľa výsledku. Po zrútení organizmu správne nasledovalo CT vyšetrenie, pričom jeho záverom bol paralytický ileus, nakoľko nebola nájdená prekážka. Z tohto pohľadu je pozoruhodné, že CT vyšetrenie popísalo tekutinu v celom tenkom čreve, pričom pitevný nález potvrdil, že prekážka bola 45cm pred koncom tenkého čreva. Keďže prekážka nebola zrejmá, a nešlo o cievnu príčinu, bolo potrebné riešiť šokový stav. Svedok rozporoval názor úradu pre dohľad ohľadom nasadenia adrenalínu v tejto situácii, nakoľko podľa jeho názoru by to mohlo pacientku priamo zabiť. Situácia, pri ktorej pacientka takto rýchlo v priebehu 16 hodín od prijatia zomrie, je úplne výnimočná, pričom to označil za „fatálny error“ a nevie prečo k tomu mohlo dôjsť. Svedok uznal nedostatky v dokumentácii, ktoré sú podľa neho spôsobené tlakom a množstvom práce, pričom primárnou úlohou je zachraňovať pacientov a až sekundárne dbať na dokumentáciu. Úrad pre dohľad tieto nedostatky musí formálne vytknúť, to ale neznamená, že ide o pochybenie lekárov vedúce k zhoršeniu zdravotného stavu pacienta. Svedok pripustil, že k postupu lekárov možno mať výhrady, ale žiadne nie sú také, ktoré by mohli viesť priamo k smrti.

24. K nazogastrickej sonde uviedol, že je to „školsky“ štandardný postup, ale mnohí pacienti ju odmietajú, a keďže pacientka zvracala sporadicky a žltozelený obsah, sonda by pravdepodobne nebola zásadným spôsobom pomohla, pričom ani fekaloidný obsah nie je nevyhnutne indikáciou operačného zákroku. Na použitie nazogastrickej sondy existujú rôzne názory, a postup lege artis nie je žiadnym spôsobom daný. Pri posudzovaní, o aký ileus ide, je dôležitá vždy anamnéza, nakoľko paralytický ileus má spravidla pôvod v zdravotnom stave pacienta, t.j. vyplýva z inej choroby pacienta. Strangulačný ileus má mnoho podôb a nie je pravda, že všetky musia byť operované; naopak, často je črevo zablokované len čiastočne a vhodnou liečbou je možné ho spriechodniť, preto má často zmysel konzervatívna liečba. Svedok si nie je vedomý, že by v pitevnom náleze bolo uvedené, že časť čreva bola odumretá. Zopakoval, že štandardný postup je zaviesť infúzie a neustále monitorovať klinický stav pacienta, ktorý v tomto prípade do zrútenia pacientky operáciu neindikoval, nakoľko pacientka sa po liečbe subjektívne cítila lepšie a zvracala len žltozelený obsah. Znalec pripustil, že nazogastrickú sondu bolo možné zaviesť skôr, ale jej nezavedenie nemalo v tomto prípade následky. Svedok skonštatoval, že si je vedomý, že na iných pracoviskách pacientov „režú“ oveľa skôr, t.j. sú náchylnejší operovať aj pri najmenších signáloch, že operácia môže byť potrebná, avšak uviedol, že ani takýto postup nie je bez rizika, nakoľko každá operácia brušnej dutiny je sprevádzanú určitým rizikom, a to aj smerom do budúcnosti. Pacientke je možné aj dlhodobo poškodiť, ak je operácia zbytočná, t.j. pacientovi aktuálne nepomôže, ale zároveň ide o ďalší zásah do organizmu, ktorý napr. môže v budúcnosti priniesť ďalšie zrasty. Je teda vždy nevyhnutné zvážiť prínosy a riziká.

25. Pokiaľ ide o možnosť operácie počas šokového stavu, v takom prípade by bola operácia nevyhnutná pri cievnom ileu, kde má pacient minimálnu šancu na prežitie tak s operáciou, ako aj bez nej. Keďže však podľa CT nálezu išlo o paralytický ileus, nedávala operácia zmysel, nakoľko bola extrémne riziková oproti možnosti stabilizácie pacientky; v tejto súvislosti pripustil svedok veľmi nedostatočnú zdravotnú dokumentáciu zo strany žalovaného, nakoľko v nej neboli zahrnuté informácie o rozhodovaní lekárov v danom momente. K vyšetreniu zvuku sa svedok vyjadril tak, že toto realizované bolo, pričom nebolo počuť žiadne zvuky. Vo vzťahu k bolestiam pacientky ako indikátoru mechanického ilea svedok uviedol, že mechanický ileus bol pokladaný za jednu z relevantných možností, aj vzhľadom na anamnézu pacientky a jej predchádzajúce operačné zákroky, avšak opätovne zopakoval, že zďaleka nie každý mechanický ileus je nevyhnutné riešiť operáciou, a stav pacientky sa objektívne zlepšoval. Navyše, aj v prípade pacientov, ktorých stav sa v krátkom čase nezlepší, je dôvodné dlhšie čakanie, nakoľko ich stav sa môže zlepšiť aj v dlhšom časovom horizonte. Svedok opätovne zopakoval, že takýto extrémne rýchly priebeh je výnimočný, ešte sa s tým nikdy nestretol, takéto zhoršenie stavu je reálne v priebehu 2 až 3, resp. 4 dní. Na priamu otázku, či by v prípade, ak by bol (teoreticky) jednoznačne už po prijatí diagnostikovaný mechanický ileus, navrhoval pacientku operovať, svedok uviedol, že to vždy závisí od konkrétneho pacienta, pričom v tomto prípade by vzhľadom na predchádzajúce dve operácie pacientky navrhoval počkať, nakoľko existovala možnosť, že dôjde k zlepšeniu stavu, resp. jeho vyriešeniu konzervatívnou liečbou. Zároveň by pacientku monitoroval a v prípade, že by klinický obraz nasvedčoval nezlepšeniu stavu, alebo by došlo k zvracaniu fekaloidného obsahu, pristúpil by k operácii. Vo vzťahu k postupom po smrti pacientky skonštatoval, že v nemocnici pristúpili k zvýšenému a skoršiemu použitiu nazogastrických sond, avšak vzhľadom na doteraz nevysvetlenú reakciu pacientky, resp. absenciu jej reakcie na niektoré postupy nemohli vo všeobecnosti inak upraviť všeobecné postupy. Svedok pripustil, že by s následnými vedomosťami robili skôr aj CT vyšetrenie, ktoré by však v tomto prípade vzhľadom na jeho závery nebolo pomohlo, a zároveň CT vyšetrenie ani dnes nerobia automaticky.

26. K tvrdenej chybnej interpretácii CT vyšetrenia svedok uviedol, že lekár si bol vedomý, že pacientka bola po dvoch operáciách brucha (sekcia a operácia slepého čreva), čo mohlo mať za následok zrasty tenkého čreva. Tiež zopakoval, že podľa CT bola tekutina v celom tenkom čreve, pričom podľa pitevnej správy bol zrast 45 cm od ileocekálneho prechodu. Podobne ako doc. I. uviedol, že CT vyšetrenie je len pomocné vyšetrenie.

27. Na návrh žalovaného súd vykonal výsluch prof. S.. K. X., U.. z I. Chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Znalec uviedol, že príčinou smrti pacientky bol rozvrat vnútorného prostredia, ktorý nastal v dôsledku črevnej nepriechodnosti spôsobenej adhéziami (zrastami), ktoré vznikli v dôsledku predchádzajúcich operácii pacientky. Chirurgická príčina smrti zistená nebola, nakoľko nebolo zistené odumretie čreva ani zápal podbrušnice (peritonitída). Pacientke nebola okamžite zavedená nazogastrická sonda, čo je v takýchto prípadoch automatická povinnosť, ide však len o diagnostická metódu. Podľa znalca bolo jednoznačné, že pacientku bude treba operovať, avšak na to bolo nevyhnutné vykonať prípravu, ktorá spočívala v náhrade tekutín a náhrade iónov. V opačnom prípade by bolo

veľké riziko úmrtia na operačnom stole. Príprava ale nebola ukončená, nakoľko pacientka veľmi rýchlo zomrela. K nazogastrickej sonde uviedol, že pomáha pri odsávaní tekutín od dvanástnika zo žalúdka, a neodsáva z tenkého čreva. Pomáha tiež ako diagnostika pre určenie obsahu žalúdka, pomocou ktorého možno niekedy určiť miesto zrastu. V danom prípade nebolo možné jej skorším nasadením odvrátiť smrť pacientky. Znalec zdôraznil, že vzhľadom na vek a stav pacientky došlo k nepochopiteľne rýchlej dekompenzácii jej stavu, keďže za 16 hodín v nemocnici zomrela bez toho, aby mala nekrotické (odumreté) črevo alebo mala zápal podbrušnice. Jej stav pred prijatím do nemocnice musel trvať príliš dlho. Takýto extrémne rýchly rozvoj stavu pacientky je mimoriadne neštandardný, aj u oveľa starších pacientov býva priebeh nepomerne pomalší, pacientka musela mať iný nezistený zdravotný problém. Pacientka prišla v šoku, v takomto stave je veľké riziko smrti v prípade operácie, je nevyhnutná príprava, okamžite sa operuje len keď je zápal podbrušnice. Dokonca aj pri zápaloch podbrušnice je často možné sledovať pacientov 2-3 dni bez toho, aby sa ich stav takto zhoršil. Liečbu pacientky by nenazval „konzervatívnou liečbou“, ale prípravou na operáciu. Samotná operácia pacientky (so spätnou znalosťou čo jej bolo) by bola jednoduchá, boli by to „cviknutie nožnicami dva-trikrát“, avšak nie je zaručené, že by prežila, nakoľko potom záleží na organizme, či sa dokáže vyrovnať s obrovskou stratou tekutín, ktoré sú uviaznuté v tenkom čreve. Znalec uviedol, že u pacientky prešiel pôvodne mechanický ileus aj do ilea paralytického, čo mohlo byť príčinou, prečo u pacientky neboli počuteľné zvuky práce čriev, čo je prejav paralytického ilea, a v takom prípade nie je operácia indikovaná. Znalec uviedol, že adhézie (zrasty) nebolo možné diagnosticky zistiť, a uviedol, že ich neodhalilo ani CT vyšetrenie.

28. Na otázky právneho zástupcu žalobcov ohľadom pochybení špecifikovaných úradom pre dohľad znalec potvrdil, že nezavedenie nazogastrickej sondy bolo veľkou chybou. K nezavedeniu katétru do centrálnej žily uviedol, že sa robí len keď pacient nemá periférne žily, pričom toto možno ako chybu teoreticky pripustiť, ale je otázne, či by sa zvýšili šance pacientky na prežitie. K ostatným pochybeniam sa nevyjadril. Na otázku, či by sa zvýšila šanca pacientky na prežitie, ak by boli dodržané všetky nedostatky vytýkané úradom pre dohľad znalec uviedol, že na to nevie odpovedať. Stanovisko úradu pred dohľad označil za teoretické výhrady, nakoľko uvedené nedostatky neodpovedajú na to, prečo pacientka v takom mladom veku zomrela tak rýchlo. Opätovne zopakoval, že o operácii bolo rozhodnuté od začiatku, avšak bolo potrebné počkať na prípravu (hydratáciu a ionizáciu). Na otázku, prečo sa do indikácie operácie čakalo tak dlho, čiže až do času po polnoci, znalec uviedol, že dôvodom bolo vylúčenie možnosti, že ide o paralytický ileus. Na mieste chirurga žalovaného by taktiež čakal. Na otázku, či boli od prijatia pacientky žalovaným vykonané všetky zobrazovacie a diagnostické vyšetrenia znalec odpovedal, že s výnimkou zavedenia nazogastrickej sondy boli. Znalec opätovne zopakoval, že operáciu bolo nutné odkladať, nakoľko v prípade, ak by išlo o paralytický ileus, zvýšila by operácia riziko smrti pacientky - túto skutočnosť zopakoval pri svojom výsluchu viackrát.

29. Znalec uviedol, že na stave pacientky sa musel podieľať jej predchádzajúci stav, t.j. čo sa dialo pred jej príchodom do nemocnice, pričom na následnú otázku potvrdil, že žalovaný vzal tieto skutočnosti do úvahy. Znalec dôrazne poprel vyjadrenie úradu pre dohľad, že by bolo chybou nenasadiť pacientke antibiotiká, pričom pri tejto konkrétnej pacientke možno skôr hovoriť o kontraindikácii. K počiatočnej terapii uviedol, že subjektívne zlepšenie pacientky o 18:00 hod. indikovalo jej úspešnosť, a neindikovalo okamžitú operáciu. Potvrdil, že základnou úlohou lekárov bolo diferencovať, o aký typ ilea ide. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, že na základe čoho tvrdí, že operácia bola indikovaná od prijatia pacientky, a bolo len otázkou času, kedy bude realizovaná, keď v dokumentácii je indikovaná až po polnoci uviedol, že jemu je to z dokumentácie jasné. Lekári si však neboli istí, či nepôjde o chybu, lebo pri paralytickom ileu mohli pacientku zabiť, alebo jej poškodiť zdravie, operáciu odložili.

30. Veľmi negatívne sa znalec vyjadril k CT vyšetreniu, ktoré by on nerobil, a to jednak z toho dôvodu, že ide obrovskú dávku žiarenia (porovnateľnú s 500 RTG vyšetreniami). Znalec taktiež spochybnil jeho medicínsku a diagnostickú hodnotu, v danom prípade by podľa neho nebolo potrebné. Podľa jeho názoru je klinické vyšetrenie oveľa dôležitejšie ako CT vyšetrenie a toto je často realizované len preto, aby následne nemohol byť postup lekárov vyčítaný úradom pre dohľad. Na priamu otázku súdu, či bol CT nález pacientky (prečítaný súdom) interpretovaný správne najprv uviedol, že bol, po krátkom vysvetlení vzájomného nedorozumenia sa opravil a uviedol, že rádiologický záver správny nebol, nakoľko popis indikoval mechanický ileus (bolo dilatované tenké črevo a nebolo dilatované hrubé črevo, čo indikuje mechanickú prekážku) a tento záver zaviedol chirurga. Záver CT vyšetrenia je správny v tom, že bola vylúčená trombóza ako príčina paralytického ilea. Chirurg by sa nemal nechať zviesť nesprávnym záverom rádiológa. K možnosti operácia po 2:00 hod. ráno, t.j. v stave keď už operácia indikovaná

bola, ale bola odložená z dôvodu šokového stavu znalec uviedol, že odklad s cieľom stabilizovať pacientku mal zmysel, nakoľko bez neho bolo obrovské riziko smrti pacientky na operačnom stole, a opätovne zopakoval, že je nezvyčajné, resp. nevysvetliteľné, ako rýchlo pacientka zomrela. Uviedol, že nie je možné posúdiť, či je väčšia šanca na prežitie pri operácii alebo pokuse stabilizovať pacientku. K mechanickému ileu uviedol, že niekedy je možné, že sa črevo samé uvoľní, v ostatných prípadoch je nevyhnutná operácia, avšak z dôvodu možného riešenia situácie bez operácie má význam túto odložiť. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného, či v stave pacientky okolo 22:30 hod., keď sa subjektívne cítila zle, bola dýchavičná, tlak mala zle merateľný až nemerateľný a mala pulz 150 ju bolo možné operovať, povedal, že by sa nepochybne snažil pacientku pripraviť, resp. stabilizovať. Tento stav podľa znalca rozhodne nevznikol následkom črevnej nepriechodnosti. Tlak 60/40 je kontraindikáciou operácie. Znalec uviedol, že nie je možné konštatovať, že by „radikálnejší“ prístup chirurga bez prípravy zvýšil šance pacientky na prežitie, pretože stav pacientky by sa progresívne zhoršoval a mohla zomrieť aj po úspešnej operácii. Potreba prípravy na operáciu je veľmi individuálna. Pokiaľ ide o postoj o operáciám, sú chirurgovia, čo sa do operácie „hrnú“ okamžite a chirurgovia čo rozvážne indikujú a dávajú väčšiu šancu pacientovi na prežitie. Sám sa z prípadu poučil tak, že by v prvom rade potrestal chirurga, čo nezavedie nazogastrickú sondu, a možno by bol „intezivisticky agresívnejší“, ale to je spätne ťažko súdiť, keďže pacientka mala tlak 60/40 čo je na hranici života. Odmietol, že by išlo o podcenenie progresu ileózneho stavu. Lekár rozhodne mal zobrať do úvahy skutočnosť, že pacientka mala predtým dve operácie v brušnej dutine, ale toto podľa znalca neznamená automatickú indikáciu operácie, nakoľko aj v takomto prípade možno operovať pacienta zbytočne a naopak tým spôsobiť jeho smrť.

31. Súd na základe všetkých vyššie uvedených medicínskych dôkazov zhodnotil skutkový stav preukázaný v konaní. Tento skutkový stav nebude sumarizovať, nakoľko súhrnne vyplýva z odsekov 9 až 30 vyššie, a pre účely rozhodovania vo veci sú kľúčové skutočnosti, ktoré sú pri hodnotení skutkového stavu odlišné, resp. ktoré boli jednotlivými expertmi v ich znaleckých posudkoch a pri ich výsluchoch hodnotené odlišne. Súd sa nimi zaoberá v odsekoch 40 až 59 nižšie. Súd po zvážení všetkých skutočností dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného takým spôsobom, ktorý by mohol zakladať (pri splnení ostatných podmienok) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalovaného.

32. Súd v prvom rade konštatuje, že ide o extrémne náročné rozhodovanie, keďže došlo k smrti pacientky a súd si uvedomuje zvýšenú zodpovednosť pri takomto rozhodovaní. Na jednej strane stojí záujem lekárov, ktorí si v prípade, že poskytli zdravotnú starostlivosť adekvátne nezaslúžia konštatovanie opaku zo strany súdu, na druhej strane ide v prípade, ak zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá adekvátne, o oprávnený záujem pozostalých po pacientoch na konštatovaní tohto faktu a prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy.

33. Z pohľadu súdu v tomto prípade dochádza k stretu dvoch konceptov, ktoré je potrebné dôsledne vyvažovať. Na jednej strane ide o zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia na základe doktríny tzv. „straty šance“, z ktorej vychádza napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky , a ktorá bola formovaná v prostredí právnych systémov common law. Podľa tejto doktríny nie je nevyhnutné preukázanie priamej a výlučnej príčinnej súvislosti medzi pochybením lekárov a negatívnym výsledkom (napr. smrťou pacienta), nakoľko takéto stopercentné preukázanie kauzálneho nexu je v praxi často nereálne. Súd by tak mal zobrať do úvahy pravdepodobnosť možných výsledkov, resp. šancí na prežitie v prípade použitia rôznych postupov, a zvážiť, či reálny postup lekárov znížil šance pacienta na prežitie a v akej miere. Súd sa s touto doktrínou stotožňuje, nakoľko v prípade určenia zodpovednosti lekárov nemôže ísť o čiernobiely prístup, kde na jednej strane je dokonalý postup lekárov a záchrana života pacienta, a na druhej strane chyba lekárov a prípadná smrť pacienta. Súd nie je toho názoru, že na to, aby boli lekári zodpovední za porušenie povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, musí v prípade ich chybného postupu ísť o priamu a jedinú príčinu negatívneho výsledku; postačuje, ak svojím konaním, ktoré nebolo lege artis, podstatne znížili šance pacienta na prežitie. Je potrebné hodnotiť, ako postup lekárov ovplyvňuje šance pacienta na prežitie, a žalované zdravotnícke zariadenie môže byť za takéto zníženie šance pacienta na prežitie zodpovedné, aj keby postup lekárov nebol priamou a jedinou príčinou smrti, resp. by nebolo isté, že lege artis postup by viedol k záchrane života.

34. Na druhej strane ale takýto prístup má svoje limity. Odchýlka od postupu lege artis musí byť dostatočne výrazná, a musí byť dostatočne rozpoznateľná nie ex post, ale ex ante, t.j. musí byť spätne určiteľné, že v čase rozhodovania lekárov mal byť postup lege artis nepochybne iný. Primárnou

podmienkou na takéto konštatovanie je predpoklad, že je v prvom rade zrejmé, aký má byť lege artis postup, a lekár sa o takto jasne stanoveného lege artis postupu musí vedome či nevedome dostatočne výrazne odchýliť. V danom prípade dospel súd k záveru, že tieto podmienky jednoznačne splnené neboli.

35. Súd považuje za potrebné vyjadriť všeobecnú poznámku k postupu lege artis. Povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti sú upravené v o zdravotnej starostlivosti, v ktorom sa uvádza, že poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je podľa tohto ustanovenia poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Zákon teda obsahuje definíciu správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti (lege artis), avšak pokiaľ si je súd vedomý, ide len o všeobecnú definíciu, a správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v konkrétnych prípadoch nie je zákonom alebo iným záväzným predpisom stanovené. V praxi teda môžu nastať situácie, kde nie je možné jednoznačne určiť „správny“ postup, nakoľko lekár musí v reálnom čase zhodnotiť veľké množstvo informácií a často ani pri spätnom pohľade nie je medzi odborníkmi zhoda, aký postup bol „správny“. Pri absencií jednoznačne definovaných postupov tak musí súd pri vyhodnocovaní toho, čo je lege artis postup, postupovať veľmi opatrne.

36. Súd pri posudzovaní medicínskych otázok vychádzal zo všetkých podkladov uvedených v odseku 8 vyššie, t.j. správ úradu pre dohľad, znaleckých posudkov a výsluchov znalcov a svedka. Výsluchy znalcov a svedka hodnotil rovnocenne s tým, že z výsluchu K. bolo zrejmé, že v detailoch má o konkrétnom prípade menej informácií ako doc. I., resp. S.. I., čo mohlo byť spôsobené čiastočne aj časovým odstupom od smrti pacientky, resp. od vypracovania znaleckého posudku. Jeho niektoré čiastkové vyjadrenia (vo veľmi malom rozsahu) ku konkrétnostiam teda boli teda pre súd menej relevantné, avšak naopak veľmi relevantné boli jeho celkové hodnotenia stavu pacientky, vhodných medicínskych postupov a jeho skúsenosti z riešenia obdobných prípadov.

37. Súd taktiež zvážil aj dôveryhodnosť výpovede MUDr. I. ako svedka, nakoľko ide o pracovníka žalovaného, u ktorého možno očakávať určitý stupeň kolegiality vo vzťahu k pracovníkom majúcim službu v čase hospitalizácie pacientky, resp. jeho lojálnosť k zamestnávateľovi. Súd však z jeho výpovede žiadne „prikrášľovanie“ skutočností zo strany svedka nevnímal. Svedok pripustil, že mohlo dôjsť v detailoch k pochybeniam kolegov, ale nesnažil sa postup kolegov zakrývať a pre súd presvedčivo zdôvodnil ich postup. Z výpovede svedka podobne ako z výpovedí oboch znalcov súd vnímal možné náznaky, že on sám, resp. iný skúsenejší kolega ako tí, ktorí v danom čase mali službu, by možno postupovali trochu skôr alebo trochu inak, ale súd je toho názoru, že je ak sú súčasťou posudzovania kvality práce zdravotníkov v zložitejších situáciách a v detailoch aj skúsenosti, tak tieto objektívne od menej skúsených lekárov očakávať nemožno. Z podstaty pojmu „skúsenosť“ je zrejmé, že to je niečo, čo možno nadobudnúť len praxou, a očakávať od každého lekára (alebo akéhokoľvek iného pracovníka) rovnaké skúsenosti je nerealistické. Toto konštatovanie súd uvádza vo všeobecnosti, nakoľko ide len o dojem súdu z výpovede S.. I. a v konaní nebolo preukázané, v čom konkrétne sa mohla prípadná menšia neskúsenosť konajúcich lekárov prejaviť.

38. Súd tiež považuje za potrebné skonštatovať, že v konaní bolo predložených, resp. odznelo obrovské množstvo medicínskych informácií, pričom napriek enormnej snahe nie je v silách sudcu bez medicínskeho vzdelania všetkým týmto informáciám detailne porozumieť a odborne ich zhodnotiť. Súd sa preto zameral na kľúčové skutočnosti, ktoré podľa neho vyplynuli z dokazovania.

39. Súd tiež považuje za potrebné ešte uviesť, že z dokazovania nie je sporné, že k pochybeniam lekárov žalovaného prišlo. Kľúčovou otázkou však bolo, či tieto dosiahli takú intenzitu, aby bolo dostatočne zrejmé, že žalovaný znížil šancu pacientky na prežitie. Na túto otázku súd odpovedal záporne a preto žalobu zamietol.

40. Ako prvú súd hodnotil skutočnosť, že pacientke nebola zavedená nazogastrická sonda. Ide nepochybne o pochybenie lekárov žalovaného, nakoľko na tejto skutočnosti panovala v konaní zhoda. V prvom rade ju jednoznačne konštatovali obaja znalci. Úrad pre dohľad uviedol, že jej zavedenie nemusí byť paušálne, ale ak je pacient prijatý pre subileózny stav, pri jej zavedení prevažujú viac benefity. S.. I. uviedol, že v ich praxi sonda nebola vždy zavedená, pričom ako dôvod uviedol aj to, že ju pacienti pre diskomfort odmietajú. Toto však súd nepokladá za relevantný argument, nakoľko v danom prípade

žalovaný nepreukázal (a ani to netvrdil), že by zavedenie sondy odmietala táto konkrétna pacientka. Ako uviedol S.. I., v takom prípade by bolo štandardné, že ak pacient odmietne postup navrhovaný lekárom, deje sa tak na jeho výslovnú žiadosť, resp. s jeho výslovným písomným súhlasom - na tzv. reverz. V prípade p. E. však k odmietnutiu sondy nedošlo a išlo výlučne o chybné rozhodnutie lekára.

41. Súd však z dokazovania dospel k záveru, že nezavedenie sondy, hoci ide bezpochyby o nesprávny postup, nemohlo viesť k smrti pacientky, resp. sa na nej žiadnym relevantným spôsobom podieľať. Medzi znalcami a svedkom bola zhoda v tom, že ide o sondu určenú na odsávanie tekutín a plynov zo žalúdka, pričom sonda zároveň plní diagnostickú funkciu. Tá spočíva v tom, že podľa vylúčeného obsah možno dôjsť k záveru o obsahu žalúdka. V prípade, že ide o fekaloidný obsah, ide o indikáciu mechanického ilea. V danom prípade by však podľa vyjadrenia znalcov a svedka ani zavedením sondy s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo k odlišnému postupu lekárov, nakoľko v čase relatívnej stabilizácie pacientky okolo 20:00 hod. táto vracala žltozelený obsah, ktorý bolo v kontexte jej stavu potrebné vnímať pozitívne a určite by nebol indikáciou operačného zákroku. Je odôvodnený predpoklad, že rovnaký obsah by bol aj v nazogastrickej sonde, takže ak by aj táto bola zavedená, lekári by nepostupovali inak. Znalecká organizácia forensic vo svojom posudku uviedla, že toto vracanie bola indikácia k okamžitému zavedeniu nazogastrickej sondy, čo sa nestalo, ale ani z tohto vyjadrenia nebolo možné dôjsť k záveru, že by skoršie zavedenie sondy mohlo pacientke pomôcť. Ak by bola pacientke sonda zavedená, ale fekaloidný obsah by sa v nej objavil potom, ako pacientka upadla do šokového stavu (t.j. po 22:00 hod.), s najväčšou pravdepodobnosťou by to neviedlo k záchrane pacientky, resp. k podstatnému zvýšeniu jej šance na prežitie, nakoľko by ani v takom prípade nebola operovaná skôr, resp. nebolo by zrejmé, či sa jej šance na prežitie zvyšujú. Súd sa možnej operácii v čase, keď bola pacientka v šokovom stave, venuje v odsekoch 51 až 56 nižšie.

42. Súd ďalej skúmal okolnosti týkajúce sa realizácie CT vyšetrenia, resp. tvrdenej nesprávnej interpretácie CT nálezu zo strany rádiologičky, ktorá mohla mať za následok nesprávny postup chirurga. Z dokazovania je zrejmé, že CT vyšetrenie boli indikované približne o 23:30 hod., pričom zo záznamu na CD nosiči vyplýva, že bolo vykonané v čase 00:00:58 hod. a vyhodnotené približne o 00:15 hod. Rádiologička v popise okrem iného uviedla, že je výrazne dilatovaný žalúdok ako aj kľučky tenkého čreva takmer v celom rozsahu až po ileocekálny prechod, vyplnené tekutinou s hladinkami plynu, pričom kolon (hrubé črevo) dilatované nie je. Z tohto popisu spravila rádiologička záver, že ide o obraz ileózneho stavu, bez evidentnej prekážky, na základe čoho indikovala paralytický ileus. Tento záver bol spochybnený znaleckou organizáciou forensic, nakoľko podľa znalcov dilatácia tenkého čreva nasledovaná absenciou dilatácie hrubého čreva nie je indikáciou paralytického ilea, ale naopak strangulačného ilea, keďže v prípade paralytického ilea by bolo dilatované aj hrubé črevo. Absencia dilatácie hrubého čreva indikuje, že v distálnom úseku (na konci) tenkého čreva sa nachádzala mechanická prekážka. Tvrdenie o chybnej interpretácii CT vyšetrenia zopakoval pri svojom výsluchu O., a rovnako ho jednoznačne potvrdil aj S.. X.. Súd túto skutočnosť pokladal za preukázanú.

43. Z výpovede doc. I. taktiež vyplynulo, že hoci je CT vyšetrenie len pomocným vyšetrením, z jeho pohľadu malo byť indikované už krátko po prijatí pacientky do nemocnice spolu s nazogastrickou sondou, nakoľko podľa doc. I. CT vyšetrenie pomáha diferencovať medzi mechanickým a paralytickým ileom, čo je v danom prípade kľúčové pre rozhodnutie o ďalšom postupe. Pri tomto tvrdení išiel doc. I. nad rámec tvrdení svojej znaleckej organizácie forensic, ktorá indikáciu CT vyšetrenia uviedla po vracaní žltozeleného obsahu pacientkou približne v čase 20:00 hod., čo by bolo ale rovnako podstatne skôr, ako bolo CT vyšetrenie v skutočnosti realizované. doc. I. takisto uviedol, že mechanický ileus v prípade, že je diagnostikovaný, je nevyhnutné vždy a čo najskôr operovať.

44. Ak by súd izolovane vychádzal z vyššie uvedených tvrdení doc. I., musel by nepochybne skonštatovať porušenie povinností žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, a žaloba by bola dôvodná, nakoľko by postup lekárov viedol k podstatnému zníženiu šance pacientky na prežitie. Ak by (i) bolo súčasťou lege artis postupu bolo vykonanie CT vyšetrenia, a (ii) toto CT vyšetrenie by už v čase krátko po prijatí pacientky o 15:00 hod., resp. v čase jej relatívnej stabilizácie okolo 20:00 hod. ukázalo obdobné výsledky ako skutočne realizované CT, a (iii) zároveň by bolo správne vyhodnotené ako mechanický ileus, a ak by (iv) zároveň platilo tvrdenie doc. I., že takýto stav je vždy indikáciou operačnej revízie, bola by pacientka operovaná buď pri prijatí alebo najneskôr okolo 20:00 hod. a v takom prípade by bola jej šanca na prežitie nepochybne vyššia. Túto skutočnosť explicitne konštatovala znalecká organizácia forensic vo svojom doplnení znaleckého posudku, a explicitne ju skonštatoval aj

doc. I. pri svojom výsluchu. Z výpovede S.. X. odpoveď na túto otázku nebola jednoznačná, resp. S.. X. zdôraznil riziká celkového stavu pacientky, avšak v tomto smere referoval skôr na stav pacientky po 22:00 hod. Súd tak dospel k záveru, že v prípade skorej operácie by sa šance pacientky na prežitie nepochybne zvýšili.

45. Súd ale zároveň z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predpoklady uvedené v predchádzajúcom odseku pod písm. (i) až (iv) vyššie kumulatívne naplnené neboli. V prvom rade vôbec nie je zrejmé, že skoré vykonanie CT vyšetrenia je nevyhnutným postupom lege artis, resp. že by išlo o štandardný postup. Skoršie nevykonanie CT vyšetrenia vo svojich dokumentoch žalovanému nevyčítal ani inak veľmi kritický úrad pre dohľad, ktorý vo vzťahu k CT vyšetreniu len konštatoval ako chybu, že sa žalovaný uspokojil s jeho záverom. Veľmi negatívne sa k CT vyšetreniu postavil prof. X., ktorý skonštatoval, že CT vyšetrenie má aj negatívny vplyv na pacienta, keďže podľa neho ide o žiarenie na úrovni 500 RTG vyšetrení, a tiež spochybnil diagnostický prínos CT vyšetrenia. Uviedol, že CT vyšetrenie je nadužívané a často sa používa len preto, že to vyžaduje úrad pre dohľad pri svojich kontrolách. Taktiež uviedol, že on sám CT vyšetrenie takmer nepoužíva. S.. I. k CT vyšetreniu uviedol, že toto bolo správne indikované až po upadnutí pacientky do šokového stavu v čase po 22:00 hod. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že skorá indikácia CT vyšetrenia nie je nevyhnutná, a keď k nej nedošlo, nejde o pochybenie lekárov žalovaného.

46. Prípadnú zodpovednosť žalovaného vyplývajúcu z predpokladov uvedených v odseku 44 pod písm. (i) až (iv) vyššie spochybňuje aj dokazovanie v konaní týkajúce sa nevyhnutnosti operačného zákroku v prípade mechanického ilea, ktorá vyplynula z výpovede doc. I.. Túto nevyhnutnosť spochybnili podstatným spôsobom tak S.. I., ako aj prof. X.. Obaja zhodne uviedli, že pri mechanickom ileu veľmi závisí od povahy problému, nakoľko môže ísť o viacero príčin - zauzlené črevo, zrasty vyplývajúce z predchádzajúcich zásahov do brušnej dutiny, zúženie čreva, dočasné zaseknutie mechanickej prekážky a iné. Niektoré uvedené situácie pritom nevyžadujú operačnú revíziu; naopak, vhodná je „konzervatívna“ liečba, t.j. hydratácia a ionizácia organizmu pacienta, resp. ďalšie terapeutické postupy. Tieto podľa S.. I. veľmi často a podľa prof. X. bežne vedú k tomu, že stav pacienta sa zlepší, resp. sa vyrieši bez operácie, nakoľko črevo sa uvoľní. K.. X. k tomu dodal, že celkovo vo všeobecnosti aj v prípade, že ide nepochybne o mechanický ileus, a operácia je pravdepodobná, je pre zvýšenie šancí na úspešnú operáciu nevyhnutné najprv pacienta kvalifikovane pripraviť, a teda mu podať dostatok minerálov a tekutín. Operácia dehydratovaného a demineralizovaného pacienta je totiž podľa S.. X. veľmi riziková, a realizuje sa okamžite iba v prípade jednoznačných stavov, napr. zápalu podbrušnice. Súd teda dospel k záveru, že nemožno univerzálne konštatovať, že mechanický ileus je nevyhnutné (bezodkladne) operovať.

47. Súd taktiež nemohol pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k postupu lekárov pred upadnutím do šokového stavu pacientky nezobrať do úvahy tvrdenia S.. I., prof. X. a aj úradu pre dohľad, že priebeh ochorenia pacientky bol neprimerane rýchly a dramatický. Takúto formuláciu uviedol vo svojom rozhodnutí úrad pre dohľad, a S.. I. aj prof. X. ju opakovane a explicitne skonštatovali vo svojich výsluchoch, resp. prof. X. aj v znaleckom posudku. K.. X. doslovne uviedol, že s takým rýchlym priebehom sa ešte nestretol, a že štandard je skôr to, že aj oveľa starší pacienti majú vývoj choroby oveľa pomalší, je možné aj ich 2 až 3 dni sledovať, a operáciu indikovať až neskôr v závislosti od ich klinického stavu. Extrémne rýchly priebeh u p. E. si prof. X. nevedel vysvetliť, a to ani pri poznaní pitevného nálezu. Rovnako sa vyjadril aj S.. I., ktorý konštatoval, že ileózne stavy riešia na pracovisku denne, ale s takýmto priebehom sa ešte nestretli.

48. Vyššie uvedené skutočnosti neospravedlňujú prípadné diagnostické alebo terapeutické pochybenia žalovaného, ale nemožno ich nezohľadniť pri posudzovaní konania lekárov žalovaného v prvých hodinách po prijatí pacientky. Ak je v praxi jednoznačný štandard vo všeobecnosti po prijatí pacienta mineralizovať, hydratovať a sledovať, a operáciu indikovať v závislosti od výsledkov priebehu liečby, resp. klinického pozorovania, nemožno sa na veľmi netypický priebeh ochorenia pacientky po 22:00 hod. končiaci smrťou pozerať optikou tohto priebehu, ale je nevyhnutné brať do úvahy racionálne očakávania lekárov vyplývajúce z doterajších skúseností a štandardne fungujúcich postupov. Nemožno tiež opomenúť, že takýto „konzervatívny“ prístup podľa vyjadrenia znalca aj svedka vedie zároveň k príprave pacienta na prípadnú operáciu, resp. umožňuje v priebehu času diferencovať medzi mechanickým a paralytickým ileom, a tým sa vyhnúť rizikovej a zbytočnej operácii, ak by išlo o paralytický ileus.

49. Na tomto mieste by súd rád zdôraznil, že z výsluchov S.. I., doc. I. aj prof. X. je zrejmé, že medzi chirurgami vo všeobecnosti existujú pomerne zásadne rôzne názory na potrebu operácie v rôznych situáciách, t.j. že vo všeobecnosti niektorí chirurgovia preferujú operácie častejšie a skôr, a iní sú zástancami skôr konzervatívnejších postupov. Túto skutočnosť explicitne formulovali najmä doc. I. a prof. X., pričom je zrejmé, že doc. I. patrí k výrazným zástancom skorých operácií, a naopak prof. X. (a aj S.. I.) k zástancom konzervatívnejšieho prístupu (prof. X. ho nazval aj „rozvážnejším“). Rozdielnosť prístupu pravdepodobne vyplýva z osobnej preferencie a skúseností konkrétneho chirurga, resp. celého pracoviska. Na základe toho je ale zjavné, že veľmi často nie je možné určiť, ktorý prístup je správny, resp. lege artis, a za prípadné nesprávne rozhodnutie v konkrétnej hraničnej veci by tak nebolo rozumné a spravodlivé daného lekára konajúceho v dobrej viere postihovať. Z výpovedí zúčastnených odborníkov je zrejmé, že aj príliš skoro realizovaná operácia, resp. operácia realizovaná na podklade nesprávnej indikácie môže pacientovi zhoršiť zdravotný stav, resp. môže viesť k jeho smrti, nehovoriac už o všeobecnom riziku (a možnom zlyhaní ľudského faktora) pri akejkoľvek operácii. Ak teda na konkrétnu operáciu objektívne môžu existovať dva rovnocenné názory, nie je vo všeobecnosti možné spätne postihovať za nesprávne rozhodnutie lekára, ktorý v obhájiteľnej situácii na základe poznania dostupných faktov, klinického stavu pacienta a svojich skúsenosti (nesprávne) zvolí konzervatívny postup a operáciu odloží na neskôr.

50. Súd tak dospel k záveru, že v postupe lekárov žalovaného do vzniku šokového stavu pacientky nie je možné nájsť také pochybenia, o ktorých by bolo možné s dostatočnou určitosťou skonštatovať, že viedli k zníženiu šance pacientky na prežitie.

51. Samostatnou otázkou tak ostalo zhodnotenie postupu lekárov po upadnutí pacientky do šokového stavu o 22:00 hod., keď došlo k rozvratu jej vnútorného prostredia, výraznému poklesu tlaku, kožnému výsevu, zrýchlenému pulzu, studenej koži a pod. Súd postup lekárov nevie detailne zhodnotiť, avšak z vykonaných dôkazov je zrejmé, že v danom čase bolo správne indikované CT vyšetrenie, ktoré bolo nesprávne interpretované. Pacientka bola prevezená na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde bola okolo 2:35 hod. aj v dôsledku fekaloidného obsahu v nazogastrickej sonde indikovaná operácia, ktorá však bola odložená s cieľom stabilizácie pacientky. Súd sa musel vysporiadať s otázkou, či pochybenie pri interpretácii CT vyšetrenia mohlo viesť k neskorej indikácii operácie, resp. či mala byť operácia realizovaná (pri správnej interpretácii CT vyšetrenia) po 0:30 hod. po CT vyšetrení, resp. v čase jej indikácie po 2:35 hod. po objavení fekaloidného obsahu v nazogastrickej sonde.

52. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ani vo vzťahu k nevykonaniu operácie po vzniku šokového stavu pacientky nie je možné s dostatočnou istotou konštatovať, že boli znížené šance pacientky na prežitie. V tomto smere sa pomerne jednoznačne kriticky vyjadril iba úrad pre dohľad, ktorý odloženie operačnej revízie pri zhoršení stavu pacientky, najneskôr pri chirurgickom vyšetrení o 02:45 hod. označil za hlavné pochybenie žalovaného, čo ale samo osebe neznamená, že šance pacientky na prežitie boli znížené. Znalecká organizácia forensic v prvom znaleckom posudku uviedla, že v danom čase (po vykonaní CT) už bol indikovaný operačný zákrok aj napriek vysokému anestéziologickému riziku. Zároveň ale uviedla, že na druhej strane nemožno s úplnou istotou určiť, či by agresívnejší prístup chirurga v zmysle skoršieho vykonania operácie zabránil takému zhoršeniu zdravotného stavu, ktoré neskoršie viedlo k smrti. Toto konštatovanie pritom nevztiahla len na obdobie po vykonaní CT vyšetrenia, ale aj na prípadnú operáciu hneď po prijatí pacientky na oddelenie. Následne sa však v doplnení znaleckého posudku znalecká organizácia vo všeobecnosti vyjadrila, že pri šokovom stave, kde je pacient hypotenzný, by operácia znamenala mors in tabula (smrť na operačnom stole); v takom prípade sa operácia vykoná až po stabilizácii pacienta. Ku konkrétnej situácii uviedla, že nepoznaný strangulačný ileus mal za následok vznik septického šoku, ktorý nebol zvládnutý, bol ireverzibilný, došlo k hypotenzii, poruche srdcového rytmu (flutter predsiení), čo malo za následok multiorgánové zlyhanie a nemožnosť operovať pacientku, kde pri eventuálnej operácii by pravdepodobne došlo k mors in tabula. Bolo potrebné ju stabilizovať, avšak pacientka na druhý deň ráno zomrela na syndróm multiorgánovej dysfunkcie (MODS). Toto vyjadrenie bolo opätovne zmenené zástupcom znaleckej organizácie forensic pri výsluchu na pojednávaní, keď sa doc. I. opätovne vyslovil v prospech operácie. O.. I. uviedol, že pri operácii je šanca 50/50, kým bez operácie sa šance na prežitie znižujú. Prvú časť tohto vyjadrenia súd nepochopil doslovne, nakoľko nepredpokladá, že znalec myslel, že šanca na prežitie pacientky v uvedenom stave by bola päťdesiatpercentná; vyjadrenie znalca súd pochopil tak, že pri operácii by bola šanca na prežitie vyššia ako pri pokuse ju stabilizovať. Znalecká organizácia sa tak z pohľadu súdu

postavila k nastolenej otázke rozporne, keď v znaleckom posudku odporúčala stabilizáciu, a pri výsluchu doc. I. odporúčal operáciu.

XX. MUDr. I. sa pri svojom výsluchu k možnosti operácie pacientky v šokovom stave (pri prípadnej správnej interpretácii CT a predpoklade mechanického ilea) priamo nevyjadril, avšak uviedol, že v stave, v akom pacientka bola, sa operujú len nevyhnutné prípady, keď má pacient minimálnu šancu na prežitie tak s operáciou, ako aj bez nej. Vzhľadom na jeho celkové vyjadrenia k stabilizácii pacientov, resp. jeho celkové vyjadrenia k prípadu pacientky však možno konštatovať, že pred operáciou preferoval stabilizáciu pacientky, resp. minimálne sa z jeho pohľadu nedá určiť, či by sa operáciou pacientky zvýšila jej šanca na prežitie. Pomerne jednoznačne sa k možnosti operácie pacientky v šokovom stave vyjadril prof. X., keď uviedol, že odklad operácie s cieľom stabilizovať pacientku mal aj v tomto čase zmysel, nakoľko bez neho bolo obrovské riziko smrti pacientky na operačnom stole. K.. X. zdôraznil, že je nezvyčajné, resp. nevysvetliteľné, ako rýchlo pacientka zomrela. Uviedol, že nie je možné posúdiť, či je väčšia šanca na prežitie pri operácii alebo pokuse stabilizovať pacientku.

54. Súd na základe uvedených skutočností pokladá za zrejmé, že operácia pacientky v danom stave bola mimoriadne riziková, a objektívne nie je možné jednoznačne určiť, či bola rizikovejšia alebo menej riziková, ako odloženie operácie a pokus o stabilizáciu pacientky. V takom prípade súd nemôže skonštatovať, že došlo k pochybeniu lekárov žalovaného, a už vôbec nie v takom rozsahu, ktorý by znižoval šancu pacientky na prežitie. Súd pokladá za dôležité si uvedomiť, že ak je dnes pri podanej žalobe predmetom skúmania, prečo nedošlo k operácii pacientky, ktorá následne bez operácie zomrela, tak by rovnako hrozilo, že postup lekárov by bol podrobený kritike v prípade, ak by k operácii naopak došlo a pacientka by zomrela na operačnom stole. Súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že aj z konania pokladá za preukázané, že rozhodnutie o operácii pacienta v takýchto hraničných prípadoch vždy závisí od konkrétneho chirurga, pričom chirurgovia majú celkom zjavne veľmi odlišné preferencie a prístupy, založené na ich osobnom nastavení a skúsenostiach. Je však veľmi ťažké až nemožné v hraničných prípadoch posúdiť, ktorý prístup je lepší, a už vôbec tak nemožno usudzovať spätne na základe pozitívneho alebo negatívneho výsledku v jednom konkrétnom prípade.

55. Súd teda z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ani v postupe lekárov po upadnutí pacientky do šokového stavu po 22:00 hod. nemožno konštatovať také pochybenia, ktoré by preukázateľne viedli k zníženiu šance pacientky na prežitie.

56. Úrad pre dohľad vo svojom rozhodnutí zo dňa 03.06.2016 skonštatoval aj viaceré pochybenia žalovaného pri postupe na oddelení anestéziológie a klinickej medicíny v čase medzi 6:55 hod., keď bola opätovne indikovaná operácia, avšak pacientka už bola v mimoriadne zlom stave, do smrti pacientky po 8:05 hod. Súd však na základe všetkých vyššie uvedených argumentov týkajúcich sa postupu lekárov v čase, keď bola pacientka v šokovom stave, ktoré podľa názoru súdu platia v čase po 6:55 hod. ešte výraznejšie, dospel k záveru, že nie je možné určiť, či prípadné pochybenia žalovaného v tomto čase, vzhľadom na kritický stav pacientky, mohli znížiť jej šance na prežitie. Takéto tvrdenie neobsahujú ani dokumenty úradu pre dohľad, pričom znalecký posudok znaleckej organizácie forensic tieto skutočnosti vôbec nehodnotí, t.j. ich ani nehodnotí ako pochybenie lekárov. Súd mal za to, že v danom čase už vôbec nemožno jednoznačne zhodnotiť, či bola operácia pacientky vôbec možná a či by jej vykonanie vzhľadom na obrovské riziko smrti na operačnom stole skonštatované všetkými vypočutými znalcami, zvýšilo jej šance na prežitie.

57. Ostatné menej závažné nedostatky, napr. úradom pre dohľad konštatovanú absenciu vyhodnotenia patologických nálezov, nedostatky vo vedení dokumentácie a pod., súd nevyhodnotil ako zásadné, resp. z tvrdení žalobcov ani z dokazovania nevyplynulo, že by tieto mohli mať relevantný vplyv na šance pacientky na prežitie.

58. Súd ešte považuje za potrebné sa stručne vyjadriť sa k okolnostiam príchodu pacientky do nemocnice. Z dokazovania bolo zrejmé, že táto prišla do nemocnice v nedeľu 17.08.2014 približne o 14:40 hod., pričom už vtedy udávala, že poslednú stolicu mala v piatok, mala bolesti brucha a opakovane zvracala. V konaní odznelo, že jej šance na prežitie by zvýšilo, ak by prišla do nemocnice skôr. Túto skutočnosť pokladá súd za možnú, avšak je toho názoru, že prípadný neskorý príchod do nemocnice nemožno dávať pacientovi vo väčšine prípadov za vinu, nakoľko mediálne informácie zo zdravotníckych zariadení sú v tomto smere často rozporné - sú časté situácie, keď zdravotnícke zariadenia komunikujú,

že pacienti zbytočne často a zbytočne skoro navštevujú všeobecných lekárov či pohotovosti, resp. zbytočne volajú záchrannú službu v situáciách, keď to nie je potrebné a mohli by sa liečiť sami doma, prípadne počkať prijatie u všeobecného lekára cez pracovný týždeň. Rozhodnúť sa v takom prípade pre pacienta nemusí byť ľahké, nakoľko subjektívne sa môže cítiť zle, ale nechce zdravotnícke zariadenie zbytočne zaťažovať, a má snahu vyriešiť si problém doma. V danom prípade sa javí, že bolo dôvodné prísť do nemocnice skôr, avšak z uvedeného dôvodu to podľa názoru súdu nemožno dávať pacientke celkom za vinu. Uvedené konštatovanie pritom nič nemení na záveroch súdu vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného, resp. k neštandardne rýchlemu priebehu ochorenia pacientky.

59. Na záver súd len opätovne zdôrazňuje, že pre jeho rozhodovanie bola mimoriadne dôležitá skutočnosť, lekári sa rozhodujú sa o postupe na základe informácií, ktoré majú dostupné v konkrétnom danom čase. Ak odborníci a znalci spätne, t.j. potom ako majú viac informácií a najmä podstatne viac času na zamyslenie, nevedia jednoznačne povedať, v čom presne bolo pochybenie lekárov a ako presne inak mali postupovať lekári, aby jednoznačne a nesporne zvýšili šancu pacientky na prežitie, resp. sa na tom nevedia jednoznačne zhodnúť, tak nemožno racionálne očakávať, že sa bude vedieť jednoznačne a správne rozhodnúť daný lekár, ktorý sa o pacienta stará. Na konštatovanie zodpovednosti žalovaného za zníženú šancu na prežitie by súd potreboval (i) identifikovať jednoznačný lege artis postup, (ii) identifikovať jednoznačnú odchýlku od lege artis postupu, ktorá by zároveň (iii) bola spôsobilá bezpochyby znížiť šancu pacientky na prežitie; v predmetnom konaní ale z vykonaného dokazovania takýto postup lekárov podľa názoru súdu identifikovaný nebol. Súd taktiež konštatuje, že z dokazovania má za preukázané, že priebeh ochorenia bol mimoriadne neštandardný a rýchly, na čom sa zhodli tak MUDr. I., prof. X. aj úrad pre dohľad; znalecká organizácia forensic uviedla, že priebeh bol pomerne rýchly.

60. Súd teda uzatvoril, že zo strany žalovaného došlo k pochybeniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ale tieto pochybenia nie sú preukázateľne v rozsahu, ktorý podstatným spôsobom znížil šance pacientky na prežitie.

61. Keďže súd dospel k záveru, že nedošlo k zodpovednosti žalovaného za smrť pacientky, resp. k podstatnému zníženiu jej šance na prežitie, súd sa ďalej nezaoberal možnou nemajetkovou ujmou žalobcov a nevykonal navrhované dôkazy týkajúce sa výšky tejto nemajetkovej ujmy, t.j. výsluch žalobcov.

62. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd postupoval v zmysle a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, hoci tento mal v konaní plný úspech. Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd považoval samotný charakter žaloby, ktorý bol veľmi osobný, vzhľadom na smrť iba štyridsaťdeväťročnej manželky a matky žalobcov. Rovnako súd zobral do úvahy dôkazy, z ktorých žalobcovia pri podaní žaloby a v neskoršom priebehu konania vychádzali, a to najmä rozhodnutie úradu pre dohľad, resp. znalecké posudky znaleckej organizácie forensic, ktoré z ich pohľadu jednoznačne preukazovali viacero podstatných pochybení žalovaného, a teda z ich pohľadu potvrdzovali dôvodnosť podanej žaloby. Súd tieto dôkazy nakoniec nevyhodnotil ako dostatočné, avšak je zrejmé, že žaloba bola zo strany žalobcov legitímna. Súd taktiež zohľadnil hmotnoprávnu stránku konania, kde išlo o mimoriadne zložité medicínske posúdenie okolností prípadu, v ktorom mali obe strany silné argumenty. V tejto situácii by súd priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému nepokladal za spravodlivé. Pre úplnosť súd uvádza, že na možnosť nepriznania trov žalovanému v prípade jeho úspechu v konaní upozornil žalovaného v predbežnom právnom posúdení na pojednávaní dňa 16.05.2023 (zvuková stopa v čase od 10:10 min do 11:25 min), aby mu umožnil sa k takémuto postupu súdu vyjadriť; žalovaný sa k tejto otázke následne nevyjadril a priznanie trov konania vo svojich záverečných podaniach a vyjadreniach nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie ( ), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.