Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2To-60-2012.pdf
PDF · 81.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/60/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Dany Wänkeovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. júna 2012 odvolanie obžalovaného Q. Q. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/102/2010 zo dňa 6.9.2011 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/102/2010 zo dňa 6.9.2011 v časti - vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom skutkovom a právnom stave obžalovaného Q. Q., nar. X.X.XXXX v E., trvale bytom Y., B. ul. č. XXXX/X, t.č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina
o d s u d z u j e
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného z a r a ď u j e na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Q. Q. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za tento prečin mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o treste. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu namietal neprimeranosť uloženého trestu. V predmetnom konaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, čím priznal spáchanie trestného činu a tento úprimne oľutoval. Predložil potvrdenie, že na účet matky detí bola v mesiaci júl poukázaná suma 360,- Eur, čím chcel preukázať, že po dlhšom období si našiel adekvátne zaplatenú prácu. Poukázal na trestné stíhanie vedené proti jeho zamestnávateľovi, ktorý mu dlhuje minimálne 2.157,- Eur, ktorá skutočnosť mala vplyv na jeho plnenie vyživovacej povinnosti. Preto mal súd pri určovaní výmery trestu prihliadať na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. h) Tr. zák., t. j., že spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných a rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil. Navyše súd mal prihliadať i na poľahčujúcu
okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Tr. zák., t. j., že sa priznal a trestný čin úprimne oľutoval. Namietal postup súdu, keď pri uložení trestu prihliadal na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t. j., že už bol za trestný čin odsúdený. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 38 ods. 1 Tr. zák., t.j., že na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadať ako na priťažujúcu, keď v súdenom prípade odsúdenie obžalovaného v posledných 24 mesiacov malo za následok použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 3 § 207 Tr. zák. Podľa názoru odvolateľa v jeho prípade došlo dvakrát k zohľadneniu rovnakej okolnosti, a tým k porušeniu ustanovenia § 38 ods. 1 Tr. zák.. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín a vec prvostupňovému súdu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.
Na verejnom zasadnutí obžalovaný i jeho obhajca trvali na dôvodoch písomne podaného odvolania i na návrhu v ňom uvedenom. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo. Prihliadol pritom i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou a je dôvodné.
Pri plnení preskúmavacej povinnosti krajský súd postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, ktoré boli platné do 1.9.2011 s poukazom na § 567j ods. 2 zákona č. 262/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Podľa tohto ustanovenia súdne konanie, okrem konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1.9.2011, sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo okresný prokurátor vzal obžalobu späť po 1.9.2011.
Z obsahu predloženého spisu, najmä zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 6.9.2011 je zistiteľné, že obžalovaný Q. Q. po poučení podľa § 257 ods. 1 Tr. por. vyhlásil, že je vinný z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák.. Konajúci samosudca postupom podľa § 257 ods. 6 Tr. por. vyhlásenie obžalovaného o tom, že spáchal skutok uvedený v obžalobe prijal, a zároveň podľa § 257 ods. 7 Tr. por. vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná. Následne bolo vykonané dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. K procesnému postupu konajúceho samosudcu keď rozhodol, že k priznanému skutku nevykoná dokazovanie krajský súd poznamenáva, že tento bol správny a zákonný. Obžalovaný vyhlásením o vine dal dostatočne najavo, že žiadnym spôsobom nenamieta skutkové a právne závery obžaloby. Nebol dôvod k priznanému skutku vykonávať dokazovanie, a nebol ani dôvod spochybňovať priznaný skutkový stav. Obžalovaný týmto vyhlásením nijakým spôsobom nespochybnil ani nenamietal čas, po ktorý si neplnil vyživovaciu povinnosť voči dvom svojim deťom. Prvostupňový súd postupoval správne, keď z obdobia páchania žalovaného skutku nevynechal obdobie, kedy bol obžalovaný vo výkone väzby, t.j. od 11.5.2011 do 18.7.2011 a obdobie, kedy bol vo výkone trestu, t.j. od 19.7.2011 do 6.9.2011. Správne tiež ustálil, že obžalovaný žalovaný trestný čin dokončil až momentom vyhlásenia rozsudku, t.j. až po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/133/2010 zo dňa 18.7.2011.
Krajský súd pokiaľ ide o vinu obžalovaného nemá žiadne výhrady voči procesnému postupu prvostupňového súdu a uzatvára, že priznaný skutok zodpovedá právnej kvalifikácii prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák.
Pokiaľ však ide o výhrady odvolateľa týkajúce sa výroku o treste tieto považoval krajský súd za dôvodné. Po splnení preskúmavacej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd pri ukladaní trestu postupoval v rozpore so základnými zásadami ukladania trestu obsiahnutými v § 34 Tr. zák. Pri ukladaní trestu boli porušené ustanovenia Trestného zákona, ktoré odvolací súd rozvedie v ďalšom, a v dôsledku ich porušenia bol obžalovanému uložený neprimerane prísny trest.
Predovšetkým prvostupňový súd pochybil, keď vo výroku o treste pri ukladaní trestu neuviedol odsek 2 ustanovenia § 38 Tr. zák., ktoré ustanovenie ukladá súdu povinnosť pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery obligatórne prihliadať na pomer a mieru závažnosti všetkých zistených a ustálených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Uvedené pochybenie krajský súd napravil sám tak, aby výrok o treste zodpovedal stavu veci a zákonu. Súd prvého stupňa pochybil i v tom, keď u obžalovaného nezohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť to, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Odvolaciemu súdu je známy judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline Jtk-20/10 zo dňa 14.12.2010 a v zmysle tohto sa so záverom konajúceho súdu o absencii úprimnej ľútosti nestotožňuje. To, že obžalovaný neučinil verbálny prejav ľútosti neznamená, že spáchanie skutku úprimne neľutoval. Podľa názoru odvolacieho súdu prejav úprimnej ľútosti je ťažké preukazovať vykonaním dôkazu. Ide o osobitný prejav emócii obžalovaného, ktorý je podmienený nielen jeho osobnosťou, ale i celým radom vonkajších vplyvov. Treba uviesť, že prejav ľútosti páchateľa nad spáchaním trestného činu môže byť rôzny, každý človek je individuálny, čo sa odzrkadľuje v jeho správaní a prejavoch vo vonkajšom svete. To, že niekto neprejavuje ľútosť spôsobom aký si predstavujeme ešte neznamená, že žiadnu ľútosť vôbec necíti, resp. neprežíva. V tomto súdenom prípade prejav, ktorý učinil obžalovaný na hlavnom pojednávaní, keď bez výhrad učinil vyhlásenie o spáchaní trestného činu tak ako uvádzala obžaloba, odvolací súd vnímal i ako jeho úprimnú ľútosť nad tým, že ako otec dvoch svojich detí neplnil povinnosť ich vyživovať. Krajský súd po vyhodnotení správania sa obžalovaného, po vyhodnotení všetkých vplyvov a okolností ustálil, že obžalovaný sa k trestnej činnosti nielen priznal ale túto i úprimne ľutoval.
S odvolaciu námietku obžalovaného, že prvostupňový súd mal prihliadať i na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. h) Tr. zák., t. j., že spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil, sa krajský súd nestotožnil. Žiada sa uviesť, že s uvedeným obhajobným tvrdením sa už vysporiadal prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, kde poukázal na dôvody, pre ktoré uvedenú poľahčujúcu okolnosť neakceptoval. Krajský súd sa bez výhrad s týmito dôvodmi stotožnil a odvolateľa na tieto odkazuje. Rovnako prvostupňový súd v odôvodnení dostatočne, zrozumiteľne a jasne vysvetlil, prečo neaplikoval ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Toto zdôvodnenie je správne a zodpovedá zákonu. Odvolacia námietka obžalovaného, týkajúca sa priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., je nedôvodná. Zrejme ušlo pozornosti odvolateľa, že Okresným súdom Malacky bol dňa 28.4.2010 vydaný trestný rozkaz, ktorým bol uznaný vinným z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a práve toto odsúdenie bolo prvostupňovým súdom správne vyhodnotené ako priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák.. Týmto trestným rozkazom bol obžalovaný právoplatne uznaný vinným zo spáchania druhovo iného trestného činu.
V závere krajský súd uvádza, že je nepochybné a z dôkazov vykonaných v súvislosti s výrokom o treste aj jednoznačne preukázané, že obžalovaný je osoba náchylná k páchaniu trestnej činnosti, dokonca trestnej činnosti tej istej povahy. Napriek tomuto zisteniu krajský súd považoval trest odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa vo výmere 30 mesiacov, za neprimerane prísny. Podľa názoru krajského súdu trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov pri súčasnom zohľadnení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák. je na zabezpečenie ochrany spoločnosti, ako aj na nápravu obžalovaného dostatočným. Tento trest dostatočne, primerane a spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie a v plnej miere odzrkadľuje možnosť nápravy a pomery obžalovaného.
Obžalovaný Q. Q. nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, a preto ho krajský súd postupom podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.