Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sp/12/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. C., Z.. XX.XX.XXXX, B. S. K., X. I., Č. Ľ. J., Š. H. Č. Ľ. J., toho času umiestnený V. Ú. X. I. X. C., B. XX, XXX XX Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., F. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: H. C. X. X. I. F., Ľ. Š. Č.. X, XXX XX F., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 zo dňa 17.05.2012 o zaistení, takto

rozhodol:

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia , , , rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 zo dňa 17.05.2012 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 17.05.2012 v čase o 18:00 hod. na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky z dôvodov uvedených v ustanovení , , na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky do 07.07.2015, ktoré vydalo H. C. X. V. F. pod č. UHCP-PO-CP-MI-ZVC-36-4/2010 zo dňa 07.07.2010. V zmysle účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 180 dní - do 13.11.2012 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Q. (ďalej len „ÚPZC“) dňa 17.05.2012 o 21:00 hod..

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol dňa 07.07.2010 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) rozhodnutím správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície v zmysle a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, teda do 07.07.2015. Následne bol navrhovateľ zaistený, ale počas doby zaistenia sa nepodarilo vybaviť mu cestovný doklad a preto bol prepustený z ÚPZC Q. a Migračný úrad jeho žiadosť o udelenie azylu zamietol. Dňa 14.05.2012 o 14:30 hod. sa navrhovateľ dostavil do I. K. O. za účelom požiadania o udelenie azylu na území SR. Dňa 17.05.2012 trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť 17.05.2012, bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 20 mesiacov.

Vo svojom rozhodnutí odporca konštatoval, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiava na území Európskej únie od roku 2005, nemá platný cestovný doklad a s poukazom na jeho administratívne vyhostenie z územia SR a právoplatné odsúdenie, podľa odporcu navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok a podkopáva základy právneho štátu, nakoľko nerešpektuje žiadne zákonné ustanovenia. V zápisnici zo dňa 17.05.2012 navrhovateľ uviedol, že zo zásadných dôvodov sa nechce vrátiť do Č. a preto nespolupracoval a ani nebude spolupracovať pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Dňa 17.05.2012 odporca zaslal dožiadanie na zaujatie stanoviska k predmetnej veci ÚPZC Q., ktorý po konzultácii s ÚPZC v F. uviedol, že vybavovanie náhradného cestovného dokladu pre štátnych príslušníkov Č. Ľ. J. závisí od miery spolupráce účastníka konania. V prípade spolupráce a uvádzania pravdivých údajov sú to spravidla dva mesiace, v prípade nespolupráce sa doba môže predĺžiť až na 18 mesiacov. Za účelné a efektívne z hľadiska ohrozenia verejného poriadku a marenia výkonu úradného rozhodnutia považoval správny orgán za dostatočne odôvodnenú dobu zaistenia dobu 180 dní.

Odporca vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj podmienkami ustanovenia a . Dospel k záveru, že alternatívne riešenia zaistenia neprichádzajú do úvahy, keďže navrhovateľ nemá dostatočnú finančnú hotovosť a nemá zabezpečené ubytovanie, odkiaľ by sa hlásil správnemu orgánu.

V zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa odporca zaoberal súkromným a rodinným životom navrhovateľa a jeho snahou o integráciu v spoločnosti. Navrhovateľ nepreukázal prenasledovanie v domovskej krajine, ani porušovanie ľudských práv v tejto krajine, ale ani silné väzby na území SR. Naproti tomu jeho prepustenie by znamenalo ohrozenie verejného poriadku a pokračovanie v páchaní prečinu, čím odporca mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv navrhovateľa.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal odporca na článok 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006/ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, v zmysle ktorého nie je možné prepustiť cudzinca k neoprávnenému pobytu na území SR, čo je zároveň dostatočným dôvodom na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle , . Odporca poukázal aj na znenie a ,, tohto zákona.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v , , , teda z dôvodov, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj z dôvodu podľa , teda že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V závere návrhu však navrhoval zrušenie rozhodnutia aj z dôvodu, že odporca nesprávne právne posúdil vec ( ).

V opravnom prostriedku navrhovateľ predovšetkým namietal, že odporca nedostatočne odôvodnil účel zaistenia navrhovateľa, reálnosť vyhostenia (vyhostiteľnosť) navrhovateľa a dĺžku nevyhnutnej doby zaistenia. Odporca navrhovateľa zaistil napriek tomu, že ten prejavil vôľu žiadať o udelenie azylu dňa 14.05.2012, čo mu zo strany polície nebolo umožnené. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydal odporca 07.07.2010 pod č.p. UHCP-PO-CP-MI-ZVC-36-4/2012, následne bol navrhovateľ zaistený a z ÚPZC Q. prepustený, pretože sa počas doby zaistenia nepodarilo účastníkovi vybaviť cestovný doklad. Za tým istým účelom bol znova zaistený dňa 17.05.2012 a odporca v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na odsúdenie navrhovateľa za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia zo dňa 17.05.2012, ako aj na stanovisko ÚPZC F. a ÚPZC Q. k nevyhnutnosti doby vybavenia náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ s týmito závermi odporcu nesúhlasí, pretože z odôvodnenia rozhodnutia nie je jasné a zrejmé, na základe čoho odporca vyhodnotil, že

počas tohto zaistenia je vyhostenie navrhovateľa reálne a realizovateľné. Odporca neuviedol, či sa od posledného zaistenia navrhovateľa nejakým spôsobom zmenila situácia a ak áno, akým spôsobom a aké úkony vykoná odporca, aby napriek nespolupráci účastníka konania zabezpečil vydanie náhradného cestovného dokladu a jeho následné vyhostenie v súlade s požiadavkou efektívnosti a účelnosti. Odporca mal v rozhodnutí uviesť, aké konkrétne úkony, iné ako tie, ktoré už v minulosti neúspešne využil počas predchádzajúceho zaistenia, vykoná počas tohto zaistenia navrhovateľa, vrátane časových lehôt, aby bola zabezpečená vyhostiteľnosť navrhovateľa. Možné predĺženie lehoty na 18 mesiacov považuje za neodôvodnené, pretože v ňom chýba popis úkonov, kvôli ktorým môže vyhosťovanie trvať až tak dlho a prečo by malo napokon k vyhosteniu dôjsť. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok NS SR z 02.11.2011, ako aj na právny názor Ústavného súdu SR, vyjadrený v Náleze č. k. -81 zo dňa 19.10.2010, ako aj na bod 16 preambuly „Návratovej smernice“.

Ďalej v opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že k zaisteniu navrhovateľa došlo napriek jeho výslovnému prejavu vôle žiadať o azyl dňa 14.05.2012 na Oddelení azylu PZ O., čo mu nebolo umožnené a bol prevezený na OCP PZ F. a dňa 17.05.2012 odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, čím bol právoplatne potrestaný za skutočnosť, že sa na území SR nachádza napriek platnému a účinnému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Účelom zaistenia nie je potrestanie za nespoluprácu a nemôže byť ani prostriedkom nátlaku k spolupráci pri realizácii vyhostenia.

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na nesprávny postup odporcu podľa metodiky , účel tohto ustanovenia a dlhodobú prax v súvislosti s aplikáciou ustanovenia , aj vzhľadom na ustanovenie , kedy nemožno predĺžiť zaistenie cudzinca, ak ide o žiadateľa o azyl s tým, že zákon nepredpokladá zaistenie osoby, ktorá vyjadrí svoju vôľu žiadať o azyl. Odporca podľa názoru odvolateľa už počas rozhodovania o zaistení mohol predpokladať, že navrhovateľ bude chcieť žiadať o azyl počas zaistenia, keďže sa o to neúspešne pokúšal ešte 14.05.2012 a v takom prípade nemôže odporca realizovať vyhostenie navrhovateľa až do času, kým sa o novej žiadosti o azyl právoplatne nerozhodne.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení a nasl. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle , .

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 13.06.2012, sa zúčastnil len splnomocnený zástupca odporcu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal pojednávať v jeho neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní poukázal zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia po vecnej i právnej stránke poukazom na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia a navrhol, aby krajský súd toto rozhodnutie potvrdil.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle a .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte

cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 17.05.2012 od 18:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 180 dní - do 13.11.2012 a umiestnil ho v ÚPZC Q..

Podľa ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa ustanovenia policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

Podľa ustanovenia policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle , , sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa.

Odvolaciu námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, týkajúcu sa prejavenej vôle navrhovateľa žiadať o udelenie azylu dňa 14.05.2012, považuje krajský súd za opodstatnenú. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza žiaden doklad o tejto skutočnosti, no odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám uviedol, že „dňa 14.05.2012 v čase o 14:30 hod. sa dostavil účastník konania do Záchytného tábora v meste O. za účelom požiadania o udelenie azylu na území SR, kde pracovníkmi Oddelenia azylu bolo zistené, že účastník konania má zakázaný vstup na územie SR.“ Po odsúdení navrhovateľa dňa 17.05.2012 Okresným súdom Humenné odporca rozhodol o jeho zaistení predmetným rozhodnutím zo dňa 17.05.2012. Odporca sa vo svojom rozhodnutí touto skutočnosťou, teda či navrhovateľ sa stal žiadateľom o azyl, nezaoberal. Krajský súd vyžiadal informáciu od Migračného úradu MV SR dňa 12.06.2012 (č.l. 21 súdneho spisu) a zistil, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu od 29.05.2012 tretíkrát po tom, čo v roku 2010 bola jeho žiadosť právoplatne zamietnutá ako zjavne neopodstatnená a dňa 09.02.2012 bolo konanie zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. Bude povinnosťou Migračného úradu v ďalšom konaní sa zaoberať azylovým konaním a posúdiť vplyv prebiehajúceho konania o žiadosti o udelenie azylu na reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť navrhovateľa v určenej lehote trvania zaistenia, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa vo svojom návrhu.

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami je odôvodnená tiež odvolacia námietka, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho odporca vyhodnotil, že počas tohto zaistenia je vyhostenie navrhovateľa reálne a realizovateľné napriek tomu, že v prípade predchádzajúceho zaistenia sa nepodarilo vybaviť navrhovateľovi cestovný doklad, pretože navrhovateľ predtým, ani v tomto konaní, nebol ochotný spolupracovať pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu a odmietal návrat do G. K. J.. Okrem rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal v návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa, k tomu z ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 09.05.2012 vyplýva nasledovné: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných

ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi“. Ďalej najvyšší súd vo svojom rozsudku uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený “na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.“ Krajský súd k tomu dodáva, že v zmysle odvolacích dôvodov bude povinnosťou odporcu uviesť konkrétne úkony, ktoré je v tomto prípade potrebné vykonať, vrátane časových lehôt, aby bola zabezpečená vyhostiteľnosť navrhovateľa, teda konkrétne vystavenie náhradného cestovného dokladu, a to aj za situácie, že účastník konania naďalej nebude spolupracovať.

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle .

V zmysle o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP- PO7-ZVC-21-009/2012 zrušil podľa , z dôvodov uvedených v , a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd neakceptoval návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodov uvedených v , respektíve e/ .

Podľa , ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné ( ).