Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/159/2011

Potvrdené rozhodnutím 8Sžf/53/2012
„Identifikačné číslo spisu: 4011200758 Dátum vydania rozhodnutia: 22.08.2013 Meno a priezvisko: CSc., JUDr. Eva Babiaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:4011200758.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu: S. J., IČO: 40 060 039, so sídlom v Šuranoch, Partizánska 3898/59A, zastúpeného AK JUDr. Roman Foltín, advokát, so sídlom v Školská 3, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti žalovaného č. I/224/14510- 75729/2011/990886-r zo dňa 22. júla 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/159/2011-58 zo dňa 12. júna 2012, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/159/2011-58 zo dňa 12. júna 2012, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: S. J., N. XXXX/XXA, C., zastúpený advokátom JUDr. Rastislavom Posluchom, so sídlom Bazová 9, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava, (predchodca do 01. 01. 2012 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. júla 2011 č. I/224/14510-75729/2011/990886-r, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobca podanou žalobou zo dňa 05. 10. 2011 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Šurany č. /Mes zo dňa 01. 04. 2011, ktorým rozhodnutím mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 62.966,15 eur za porušenie ustanovenia , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Uviedol, že rozdiel dane bol podľa správcu dane zistený na základe faktúry č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010, odberateľ T. N. Q., K. X, R. za predaj rybárskych kompletov, faktúry č. 090010 zo dňa 29. 10. 2009, dodávateľ BAT - FOREST, spol. s r.o., Dlhá 1, Prievidza za dodanie textilného tovaru. Zdôraznil, že jednou z povinností daňových orgánov je eurokonformný výklad spočívajúci vo výklade slovenských právnych predpisov v súlade s komunitárnym právom. Platcovia môžu vyžiť priamy účinok Šiestej smernice rady č. 77/388/EHS zo dňa 17. 05. 1977, ak im udeľuje práva, ktoré sú vnútroštátnym právom upierané. Žalobca v podanej žalobe namietal porušenie tejto smernice daňovými orgánmi a tiež porušenie procesných postupov daňových orgánov podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Poukázal na Odporúčanie Výboru Ministrov Rady Európy (80)2 zo dňa 11. 03. 1980, ktoré má zásadný význam pre oblasť správneho uváženia, na Rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy (77)31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správny aktom, na ustanovenia , , zákona o správe daní a poplatkov a na rozsudky NS SR sp. zn. , , , 4 Sž 65, 66/01 a , 114/01, pričom z posledných dvoch vyplýva, že predpokladom na zistenie, ktoré má byť podkladom na rozhodnutie daňového orgánu, je okolnosť, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť splniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť, vykonávať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Nedodržanie tohto procesného postupu je podľa názoru žalobcu nielen ohrozením účelu daňového konania, ale, a to predovšetkým porušením práv daňového subjektu, ktoré mu výslovne zákon priznáva (, , zákona o správe daní a poplatkov). Zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného sú na viacerých miestach citované svedecké výpovede vykonané formou zápisníc, avšak mal za to, že tieto sú získané nezákonným spôsobom, z ich obsahu vyplýva jednostrannosť a neobjektívnosť pri kladení otázok, a preto nemôžu byť použité ako dôkazný prostriedok

a následne vyhodnocované ako dôkaz. Žalobca zastáva názor, že mal byť informovaný o každom úkone (svedecká výpoveď) vykonaného dožiadaním iným správcom dane, inak mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. Je na žalobcovi, aby sa rozhodol, či sa takéhoto úkonu zúčastní, avšak nikde v zákone o správe daní a poplatkov sa neuvádza, že dožiadaným vykonaným úkonom zanikajú oprávnenia kontrolovaného subjektu počas výkonu daňovej kontroly zaručené mu v ustanovení § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Žalovaný správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že ním predložené daňové doklady nepochybne odrážajú skutočnosť. V súvislosti s týmto tvrdením žalobca konštatoval, že i napriek tomu, že v daňovom konaní má dôkazné bremeno kontrolovaný daňový subjekt, správca dane je povinný dbať na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a k tomu účelu má správca dane využiť prostriedky uvedené v § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ktorými možno objasniť rozhodujúce okolnosti, pričom voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Žalovaný k faktúre č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010 pre odberateľa T. N. Q., K. X, R. za predaj rybárskeho oblečenia uviedol, že dožiadaním zistil, že odberateľ v účtovníctve skladovej evidencie nemal záznamy o nakúpenom tovare a tieto použil pre osobnú spotrebu, resp. odpredal známym bez dokladu za nákupnú cenu a mená známych neuviedol. Žalobca namietal, že v rozhodnutí žalovaného absentuje zdôvodnenie, na základe akej skutočnosti došlo k vyradeniu vyššie uvedenej faktúry a tiež akým dôkazným prostriedkom žalovaný vyvrátil tvrdenia žalobcu o uskutočnení zdaniteľného obchodu dodaním tovaru odberateľovi a na základe akých skutočností žalovaný postupoval pri svojom rozhodnutí. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia len uznáva uskutočnenie obchodnej transakcie vyjadrením odberateľa žalobcu s tým, že tento tovar síce neuviedol v skladovej evidencii, ale prijal ho a použil pre osobnú spotrebu, resp. odpredal známym bez dokladu za nákupnú cenu a mená známych neuviedol a jeho tvrdenia podľa názoru žalobcu nasvedčujú skutočnosti, že žalovaný nepochybne preukázal dodanie tovaru podľa § 8 ods. 3 zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca zdôraznil, že nakoľko je zároveň i konateľom odberateľa, nemohol byť v čase vykonávania úkonov dožiadania zo strany dožiadaného orgánu ČR prítomný na dvoch miestach súčasne, teda aj na úkonoch v daňovom konaní pred správcom dane v SR, aj na úkonoch dožiadania pred správcom dane v ČR týkajúcich sa preverovania fyzickej evidencie deklarovanej dodanej konfekcie zo strany žalobcu. Mal za to, že z jeho strany preukázateľne došlo k dodaniu tovaru odberateľovi v súlade s § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty a naviac daňová kontrola v ČR dostatočne preverila fyzickú existenciu dodaného tovaru, ktorý bol dodaný žalobcom na územie ČR aj riadne dodaný na základe faktúry žalobcu zaslanej odberateľovi. Žalobca uviedol, že dôkazy svedčiace v prospech jeho tvrdení predloží súdu na pojednávaní.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 02. 11. 2011, v ktorom žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Konštatoval, že v predkladacej správe Daňový úrad Šurany uviedol, že dňa 16. 02. 2010 obdržal od PPZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica dožiadanie o zaslanie dokladov v trestnej veci za zločin neodvedenia dane a poistného a žiadosť o vykonanie daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia roka 2009, v prípade, ak u nich nebola vykonaná kontrola. Na základe telefonického hovoru s vyšetrovateľom bolo správcovi dane oznámené, že vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie voči 21 osobám za zločiny skrátenia dane a neodvedenia dane. Daňový úrad Šurany následne vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2009, apríl 2009, máj 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009 a december 2009. O výsledku daňovej kontroly začatej dňa 13. 04. 2010 bol vypracovaný Protokol z vykonanej daňovej kontroly č. /Vlk zo dňa 07. 02. 2011. Žalovaný uviedol, že žalobca sa dňa 02. 03. 2011 dostavil na Daňový úrad Šurany a bol oboznámený so zisteniami zistenými správcom dane v priebehu kontroly, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. /Vlk. Následne správca dane doručil daňovému subjektu Výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie č. /Vlk zo dňa 03. 03. 2011. Termín na prerokovanie protokolu bol stanovený na deň 24. 03. 2011 na Daňovom úrade Šurany a daňový subjekt sa v deň prerokovania protokolu dostavil na prerokovanie protokolu, o čom bola spísaná i Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 633/320/3424/2011/ Vlk zo dňa 24. 03. 2011. Je teda zrejmé, že žalobca bol dňa 02. 03. 2011 oboznámený so skutočnosťami zistenými pri kontrole, kontrole DPH za zdaňovacie obdobie marec - máj 2009 a júl - december 2009, pričom žalobcom neboli vznesené námietky ani návrhy. Žalovaný k faktúre č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010 uviedol, že na základe dožiadania Daňovým úradom Nitra II. bolo zistené, že daňový subjekt T. N. Q., K. X, R., v účtovníctve skladovej evidencie nemal záznamy o nakúpenom tovare. Daňový subjekt uviedol,

že nakúpený tovar použil na osobnú spotrebu, resp. odpredal známym bez dokladu za nákupnú cenu, mená známych neviedol. V riadnom daňovom priznaní nepriznal a neuviedol daň z nakúpeného tovaru. Daňový subjekt nemal záznamy o nakladaní a spôsobe použitia tovaru. Za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Fyzická existencia tovaru, ako aj uskutočnenie zdaniteľného plnenia - dodanie tovaru nebolo preukázané. K faktúre č. 090010 zo dňa 29. 10. 2009 žalovaný uviedol, že šetrením bolo zistené, že spoločnosť BAT FOREST s.r.o. sa nikdy na adrese sídla firmy nenachádzala. Na základe odpovede z dožiadania správcu dane bolo miestne príslušným správcom dane zistené, že konateľ spoločnosti oznámil, že mu boli odcudzené všetky účtovné doklady za rok 2009. Na výzvu správcu dane na rekonštrukciu účtovníctva daňový subjekt nereagoval. Správcovi dane sa zákonnými prostriedkami nepodarilo preukázať tvrdenia daňového subjektu. Podľa stanoviska žalovaného je daňový doklad z hľadiska nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, avšak kontrolovaný daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly a ani v rámci odvolacieho konania nepredložil doklady, resp. ani inak nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako boli uvedené na predložených dokladoch. Vo svojom vyjadrení k žalobe žalovaný zdôraznil, že rozhodnutia Súdneho dvora sa týkajú jednotlivých prípadov, resp. sú právne akty slúžiace na riešenie konkrétnych prípadov a sú záväzné len pre tých, ktorým sú určené, t. j. pre adresátov, a keďže rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť, nepovažujú sa za pramene práva. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zástupca daňového subjektu v odvolaní nepoukázal v ktorých prípadoch (v rámci jednotlivých článkov Šiestej smernice, ďalej Rezolúcie a Odporúčaní) vznikol rozpor medzi národnou legislatívou, legislatívou európskeho spoločenstva a legislatívou EÚ. Podotkol, že prevažná časť právnych predpisov SR je už založená na tzv. acquis communautaire EÚ, čo predstavuje súbor spoločných právnych aktov, ktoré zaväzujú členské štáty, ale na druhej strane dáva určitú slobodu v rozhodovaní pri včlenení acquis communautaire do svojho domáceho právneho poriadku. Konštatoval, že v prípade uplatňovania jednotlivých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z pridanej hodnoty správca dane postupoval v zmysle zákonov platných na území SR, ktoré upravujú práva a povinnosti daňových subjektov a v prípade rozporu slovenského zákona o dani z pridanej hodnoty so smernicou sa môže jednotlivec odvolať na ustanovenia smernice, avšak priamy účinok má smernica len výnimočne, a to v prípade, ak sa určité ustanovenie zdá byť obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné. V súvislosti s uplatnením nároku na odpočítanie nadmerného odpočtu pre splnenie zákonom stanovených podmienok žalovaný poukázal na to, že je možné preveriť listinné dôkazy, nadväzne existenciu tovaru a skutočnosti súvisiace s nadobudnutím tovaru, predajom tovaru a pod., i keď v predmetnej veci nebolo možné tieto skutočnosti získať na základe miestneho zisťovania. Naviac nebolo možné získať a preveriť ani účtovné a daňové doklady spoločnosti, nakoľko boli odcudzené. K námietke žalobcu ohľadom vykonania riadneho dokazovania mal žalovaný za to, že správca dane vykonal dokazovanie v súlade so zákonom, teda tak, ako mu to zákon ukladá a zistenie skutkového stavu formou dožiadania nemožno v žiadnom prípade považovať za protiprávny a nezákonný postup. Ohľadom faktúry č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010 odberateľ T. N. Q., K. X, R. v sume 29.874,50 eur, základ dane 25.104,62 eur, DPH 19 % 4.769,88 eur za predaj rybárskych maskáčových kompletov v počte 200 ks. Daňový subjekt uviedol, že nakúpený tovar použil na osobnú spotrebu, resp. odpredal známym bez dokladu za nákupnú cenu, mená známych neuviedol. V riadnom daňovom priznaní nepriznal a neuviedol daň z nakúpeného tovaru. Daňový subjekt nemal v účtovníctve, skladovej evidencii a ani v evidencii DPH vedené záznamy o nákupe, nakladaní a spôsobe použitia tovaru a tiež neuviedol žiadnych známych, ktorým predal textilný tovar v počte 40 ks a taktiež neukázal kontrolórom uskladnených doma fakturované odevy v takom veľkom počte. Za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Daňový subjekt je povinný účtovať aj o osobnej spotrebe. Správca dane preto trvá na svojich zisteniach uvedených v protokole, i na to, že nebola preukázaná fyzická existencia dodaného tovaru. Zdôraznil, že v procese dokazovania neboli potvrdené skutočnosti tak, ako boli deklarované na predložených účtovných dokladoch kontrolovaným daňovým subjektom. Správca dane vykonal dokazovanie formou vykonaných miestnych zisťovaní, avšak subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach, buď doklady stratili alebo nebolo možné zistiť, kde sa tovar nachádza, komu bol predaný, nakoľko spoločnosti nekomunikujú. Na základe vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2009, apríl 2009, máj 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009 mal žalovaný jednoznačne za preukázané, že ani v jednom nebola potvrdená existencia skutočností tak, ako sú deklarované na faktúrach. Tým, že si žalobca uplatnil odpočet DPH bez dodania tovaru (resp. dodanie tovaru nebolo preukázané) na základe vystavených faktúr, neboli splnené podmienky uvedené v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1, 2). Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, v zmysle ktorého daňová povinnosť vzniká

dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalovaný v závere uviedol, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu, podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (, ), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. 07. 2011, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby ( ), na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového daňového orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 zo dňa 24. 07. 2009, marec 2009 zo dňa 26. 10. 2009, apríl 2009 zo dňa 25. 01. 2010, máj 2009 dňa 25. 06. 2009, júl 2009 dňa 25. 08. 2009, august 2009 dňa 25. 09. 2009, september 2009 dňa 26. 10. 2009, október 2009 dňa 25. 11. 2009, november 2009 dňa 25. 12. 2009 a december 2009 dňa 25. 01. 2010. Dňa 16. 02. 2010 bolo na Daňový úrad Šurany doručené dožiadanie Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii o zaslanie dokladov v ňom uvedených a v prípade, ak nebola u daňového subjektu (žalobcu) vykonaná daňová kontrola DPH, v zmysle , i o jej vykonanie za jednotlivé zdaňovacie obdobia roka 2009. Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 633/320/3480/2010/ Vlk zo dňa 29. 03. 2010 správca dane dňom 13. 04. 2010 začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch daňového subjektu - žalobcu), ktorej predmetom bola daň z pridanej hodnoty za obdobie marec - máj, júl - december 2009. Súčasťou spisu sú i fotokópie faktúr, ktorých sa rozdiel dane týkal:

Faktúru č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010 vystavil S. J. ako dodávateľ pre odberateľa Q. - T. N., K. X, R. a je v nej uvedené, že dodávateľ fakturuje odberateľovi za tovar (rybársky maskáčový komplet) sumu 29.874,50 eur s DPH.

Faktúru č. 090010 zo dňa 29. 10. 2009, vystavil dodávateľ BAT - FOREST, spol. s r.o., Dlhá 1, Prievidza za dodanie textilného tovaru, pre žalobcu ako odberateľa.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Vlk zo dňa 13. 04. 2010 bolo preukázané, že daňový subjekt (žalobca) sa dostavil na Daňový úrad Šurany na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 29. 03. 2010 a predložil daňové doklady špecifikované v tejto zápisnici. Súčasťou administratívneho spisu žalovaného je i uznesenie vydané Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave II., Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru skráteného vyšetrovania, Oddelenia skráteného vyšetrovania dňa 22. 04. 2010, ČVS: ORP-699/4-OSV-BA2/2010, z ktorého vyplýva, že dňa 23. 02. 2010 Ing. František Kollár (konateľ spoločnosti BAT - FOREST, spol. s r.o., KASTAV SK, s.r.o. a iných) oznámil na OO Prievidza, že mu neznámy páchateľ dňa 23. 02. 2010 nezisteným spôsobom bez použitia viditeľného násilia odcudzil z kufra služobného osobného motorového vozidla zn. Škoda SuperB, EČV: MT 344 CJ okrem iného i čierny diplomatický kufrík s účtovníctvom firiem za rok 2009.

Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly dožiadaniami zisťoval existenciu tovaru za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľných plnení, avšak subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach, buď doklady stratili alebo nekomunikujú, takže nebolo možné zistiť žiadané informácie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vykonal správca dane i miestne zisťovanie u daňových subjektov, konkrétne v spoločnosti BAT - FOREST, spol. s.r.o., Dlhá 1, Prievidza (zdaňovacie obdobie august 2009), čo vyplýva zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. /Bla zo dňa 12. 05. 2010 a tiež u daňového subjektu T. N. Q., K. X, R., čo vyplýva zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. zo dňa 26. 10. 2010.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Cve zo dňa 12. 05. 2010 vyplýva, že konateľ spoločnosti Ing. Kollár sa vyjadril k dodávateľsko - odberateľským vzťahom so žalobcom a uviedol, že správcovi dane nie je možné predložiť účtovníctvo spoločnosti za rok 2009, nakoľko to bude možné až po rekonštrukcii a účtovníctvo za rok 2010 prisľúbil predložiť v lehote do 26. 05. 2010. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bla zo dňa 08. 06. 2010 vyplýva, že Ing František Kollár, bol ako svedok vypočutý v súvislosti so spoločnosťou BAT - FOREST, spol. s.r.o., Dlhá 1, a uviedol, že obchodoval so spoločnosťou BAT-Forest s.r.o. Prievidza. Z podnetu správcu dane žalobcu zamestnanci Daňového úradu Prievidza vykonali miestne zisťovanie na adrese konateľky Gabriely Bubenčíkovej v Harmanci, ktorá poprela takéto obchodné transakcie a vyjadrila sa, že nevie ani o tom, že je konateľkou tejto spoločnosti a nevlastní žiadne doklady týkajúce sa tejto spoločnosti, nič nepodpisovala a konateľa Ing. Kollára nepozná.

Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 13. 04. 2010 u daňového subjektu S. J. (žalobca) nebolo možné skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad Šurany žalobcovi upovedomenie zo dňa 09. 12. 2010, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie kontroly bola predĺžená nadriadeným orgánom do 13. 04. 2011. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. /Vlk zo dňa 02. 03. 2011 preukazuje, že daňový subjekt S. J. bol oboznámený so zisteniami zistenými správcom dane v priebehu kontroly.

Správca dane vyhotovil o výsledku vykonanej daňovej kontroly protokol č. /Vlk zo dňa 07. 02. 2011, ktorý bol dňa 24. 03. 2011 prerokovaný s daňovým subjektom (žalobcom), čo mal súd za preukázané zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Vlk zo dňa 24. 03. 2011, v ktorej bolo konštatované, že daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec

- máj, júl - december 2009 bol zistený rozdiel dane vo výške 437.816,27 eur. Správca dane - Daňový úrad Šurany dňa 01. 04. 2011 vydal dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie október 2009 v sume 62.966,15 eur. Proti uvedenému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s dodatočným platobným výmerom a žiadal dodatočný platobný výmer zrušiť pre neúplnosť zistení správcom dane.

Podľa o dani z pridanej hodnoty, platný v čase kontrolovaného obdobia, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 51 ods. 1, 2 citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca

dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i dožiadané daňové úrady.

V preskúmavaných prípadoch sa súd stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom žalovaného. Žalovaný správne poukázal na výsledky daňovej kontroly, svedecké výpovede, ktoré sa týkali vyššie uvedených transakcií. V daných prípadoch sú sporné skutkové okolnosti daňových transakcií, ktoré správca dane, ani žalovaný nepovažovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle platného zákona o DPH. Preverovaním jednotlivých obchodných transakcií žalobcu ako daňového subjektu, na základe dokladov správca dane zistil a v súlade so zákonom konštatoval, že doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky pre uplatnenie nárok na odpočítanie dane. Obchodné prípady, ktoré žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predložil faktúry však nespĺňajú atribúty daňových transakcií podľa zákona o DPH .

Súd je toho názoru, že žalovaný sa dôsledne vyporiadal s námietkami žalobcu a vec posúdil správne po právnej stránke na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom, keď fakturáciu predmetného textilného tovaru ako podklad na uplatnenie nárokov v zmysle neuznal, nakoľko fyzická existencia tovaru, ako aj uskutočnenie zdaniteľného plnenia (dodanie tovaru), nebolo preukázané. Pokiaľ ide o faktúru č. 261009 zo dňa 26. 10. 2010 pre odberateľa T. N. Q., K. X, R. za predaj rybárskych maskáčových kompletov zo spisu vyplýva, že správca dane dožiadaním zistil, že odberateľ v účtovníctve skladovej evidencie nemal záznamy o nakúpenom tovare a tieto použil pre osobnú spotrebu, resp. odpredal známym bez dokladu za nákupnú cenu a mená známych neuviedol, (hoci išlo o veľký objem tovaru a opakovane v roku 2009). Na obranu žalobcu neuviedol žiadny dôkaz. U druhej faktúry konateľka spoločnosti BAT - FOREST, spol., s.r.o. Gabriela Bubenčíková poprela obchodné transakcie a vystavenie faktúry.

Súd zhodne ako oba daňové orgány, je toho názoru, že procesné právo žalobcu tak, ako tvrdí v žalobe podľa , v daňovom konaní nebolo porušené a že nebolo potrebné upovedomiť žalobcu o výsluchu konateľov spoločností (svedkov), ktorí vystupovali v prejednávanom prípade ako dodávatelia alebo odberatelia tovaru podľa predložených faktúr, keďže ich predvolanie bolo bezúspešné vzhľadom na vyššie uvedené (nepreberanie poštových zásielok, neexistencia adresáta podľa zápisu v Obchodnom registri a pod.), teda dožiadaný daňový úrad v podstate nemohol ani určiť pevný termín výsluchu konateľov podľa dostupných informácií a záznamov v Obchodnom registri a podobne. Žalobca nevedel preukázať pôvod tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a správca dane ani pri jednom fakturovanom nákupe u daňového subjektu nemal možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru. Obdobne, pokiaľ žalobca vystupoval ako odberateľ tovaru správca dane nemal možnosť preveriť pôvod tohto tovaru, splnenie si daňovej povinnosti dodávateľom a pod., lebo konateľ dodávateľa daňovému orgánu písomne oznámil odcudzenie účtovných dokladov zo rok 2009 a na výzvu správcu dane na rekonštrukciu účtovníctva tento daňový subjekt nereagoval.

Správca dane, úlohou ktorého nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či daňový subjekt ju preukázal a deklaroval správne, ani pri jednom fakturovanom nákupe u daňového subjektu nemal možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru, teda daňové orgány urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný (napr. rozsudok č. -61). Jednoznačne bolo preukázané, že existencia a dodanie tovaru z vystavených faktúr nebolo preukázané.

Podmienky uvedené v a , ako i v sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákon neumožňuje nesplnenie čo i len jednej z podmienok, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr,

musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra).

Z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za jednotlivé zdaňovacie obdobia opísané v Protokole nesporne vyplynulo, že obchodné transakcie tak, ako ich žalobca deklaruje, sa reálne neuskutočnili, teda nezodpovedajú realite, t. j. zdaniteľné plnenie (zdaniteľné transakcie) v zmysle zákona o DPH sa neuskutočnilo, lebo vecné a časové podmienky na odpočítanie dane neboli splnené, čo je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Správca dane na základe šetrenia konštatoval v súlade so zabezpečenými dôkazmi, ako i svedeckými výpoveďami, že zdaniteľné plnenie podľa predložených faktúr, na ktoré žalobca v konkrétnych zdaniteľných obdobiach realizoval daňový odpočet, sa deklarovaným dodávateľom (odberateľom) neuskutočnili a išlo len o formálnu existenciu faktúr. Potom aj samotné preukazovanie zaplatenia predmetných súm podľa vystavených faktúr nemohli byť predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle platného zákona o DPH, keďže sa nejednalo o zdaniteľné plnenia.

Žalovaný i správca dane správne aplikovali o správe daní a poplatkov (účinný do 31. 12. 2011), a preto neobstojí námietka žalobcu, že z ich strany išlo o nezákonný procesný postup, keď dožiadaný správca dane neprizval žalobcu k jednotlivým ústnym pojednávaniam, aby mohol realizovať svoje právo podľa citovaného zákona. Súd zhodne ako oba daňové orgány je toho názoru, že uvedené procesné právo žalobcu v daňovom konaní nebolo porušené a že nebolo potrebné upovedomiť žalobcu o výsluchu konateľov spoločností (svedkov), ktorí vystupovali v prejednávanom prípade ako dodávatelia alebo odberatelia tovaru podľa predložených faktúr, keďže ich predvolanie bolo bezúspešné vzhľadom na vyššie uvedené (nepreberanie poštových zásielok, neexistencia adresáta podľa zápisu v Obchodnom registri a pod.), teda dožiadaný daňový úrad v podstate nemohol ani určiť pevný termín výsluchu konateľov podľa dostupných informácií a záznamov v Obchodnom registri a podobne. Pokiaľ ide o Ing. Kollára ( konateľ niekoľkých spoločností - KASTAV SK s.r.o. Martin a PKW s.r.o. Prievidza), čo nesporne vyplýva i zo samotného uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II. zo dňa 22. 04. 2010 ČVS: ORP-699/4-OSV-BA 2/2010 o prerušení trestného stíhania za úmyselný trestný čin krádeže podľa voči neznámemu páchateľovi, ktoré uznesenie predložil sám označený konateľ a zo skutku (výrokovej časti). Tieto spoločnosti dodávali tovar žalobcovi alebo od neho odkupovali tovar. Zistenie pobytu a kontaktovanie sa príslušným daňovým úradom s týmto konateľom bolo možné vzhľadom na preverovanie obchodných transakcií s inými daňovými subjektmi, resp. u iných kontrolovaných daňových subjektov na základe dožiadaní orgánov činných v trestnom konaní. Napokon tento konateľ sa dostavil na jeden výsluch sám a uviedol, že predloží doklady dodatočne v určenom termíne, čo neurobil, nemal záujem dokladovať a obhájiť svoje obchodné aktivity v nadväznosti na povinnosti vo vzťahu k daňovým orgánom a napokon i k samotnému žalobcovi ako obchodnému partnerovi a daňovému subjektu.

Daňová kontrola a dokazovanie v daňovom konaní je upravené v I. časti zákona - základné a všeobecné ustanovenia (§ 1 - § 30a). Ustanovenia o daňovej kontrole majú prispieť k správnemu určeniu dane alebo nadmerného odpočtu a pri vykonaní daňovej kontroly správcom dane ide o kontakt daňového subjektu a správcu dane v rámci uplatnenia obojstranných práv a povinností vyplývajúcich zo zákona. Dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu a správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádza z prezumpcie neviny, t. j. kým sa nepreukáže opak, ale v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti (napríklad oproti daňovému priznaniu), povinnosťou správcu dane v súlade s právnymi predpismi je dokázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, čo v danom prípade bolo jasne preukázané a v rozhodnutí správca dane, ako i žalovaný v zmysle § 30 zákona o správe daní urobil a svoj výrok odôvodnil s poukazom na konkrétne dôkazy zabezpečené výsluchom svedkov, listín a podobne. Správca dane objasnil všetky skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok v zmysle § 49 a nasledovné zákona o DPH v nadväznosti na predložené faktúry a listiny zo strany žalobcu a vysvetlil i rozdiel medzi jednotlivými zdaniteľnými plneniami dodania tovaru žalobcovi ako odberateľovi a opačne (žalobca ako dodávateľ tovaru podľa predložených faktúr). Daňová kontrola končí vyhotovením protokolu a jeho prejedaním s daňovým subjektom, čo v tomto prípade bolo splnené a žalobca mal možnosť sa vyjadriť ku každému zabezpečenému dôkazu a reagovať na každý zabezpečený dôkaz relevantným (nespochybniteľným) dôkazom o uskutočnení zdaniteľných plnení. Žalobca iba zotrval na svojich účelových tvrdeniach, že dodávky tovarov sa uskutočnili a má faktúry, v snahe vyhnúť

sa zodpovednosti podľa zákona o DPH. Žalobca takto poukazuje na neúplnosť účtovníctva svojich obchodných partnerov, na ich porušenie daňových a účtovných predpisov v nadväznosti na jeho predkladaný právny záver vyslovený v žalobe o porušení jeho procesného práva a nedodržaní zákona o správe daní a poplatkov účinného v kontrolovanom zdaňovacom období v nadväznosti na Šiestu smernicu Rady zo dňa 17. mája 1977 č. 77/388/EHS, ako i odporúčania Výboru ministrov Rady Európy a Rezolúciu, čo sa javí ako účelové vytvárania dojmu, že žalobca sa stal obeťou nečestných obchodných partnerov označených v obchodných transakciách.

K tejto námietke žalobcu súd považuje za potrebné uviesť, že Šiesta smernica Rady zo dňa 17. mája 1977 č. 77/388/EHS bola zakomponovaná do o dani z pridanej hodnoty, avšak od 01. 01. 2007 táto smernica bola nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 a citovaný zákon o DPH bol novelizovaný (včlenenie acquis communautaire do svojho národného právneho poriadku štátu EU). Žalobca sa však neriadil týmito právnymi predpismi, i keď na ich obsah sa odvoláva vo svojej žalobe a tvrdí, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, keďže obe rozhodnutia tvoria jeden celok), je nezákonné a uložením povinnosti v zmysle jeho výroku bol poškodený na svojich právach. V daňovom konaní a ani v priebehu súdneho konania z obsahu žaloby nie je možné zistiť, v čom daňové orgány pochybili a ktoré konkrétne ustanovenia porušili (okrem uvedeného ), teda v súlade so žalovaným i súd je toho názoru, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, v ktorých prípadoch vznikol rozpor medzi národnou legislatívou a legislatívou Európskeho spoločenstva.

Daňové zákony - ani zákon o dani z pridanej hodnoty - však neukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým obchodujú (v tomto prípade dodávateľa tovaru) a či osoba, s ktorou obchodujú, je skutočne tá, za ktorú sa vydáva a pod. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov, pričom nemusí ich dôveryhodnosť (ba dokonca ani identitu) preverovať žiadnym spôsobom. V takom prípade sa však vystavujú riziku, že nesplnia zákonné podmienky pre odpočet dane z pridanej hodnoty.

Zákon o DPH sa vzťahuje na platiteľov dane z pridanej hodnoty a tento nie je možné aplikovať, resp. jeho ustanovenia na neplatiteľov DPH. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane DPH uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov (dodacie listy, faktúry), a to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel preukázať, i keď ho zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle Súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov preukázal a či ju deklaroval správne, teda v súlade s hmotnoprávnym predpisom (zákon o DPH) a uplatnil si svoj nárok v zmysle procesnoprávneho predpisu podaním daňového priznania.

V konaniach o žalobách podľa a nasl. súd v intenciách žaloby ( ) predovšetkým skúma jej dôvodnosť a v procese preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia ( veta prvá ) a dokazovanie na súde sa zásadne nevykonáva. Úlohou súdu v správnom súdnictva nie je nahradzovať činnosť správneho (daňového) orgánu pri zisťovaní skutkového stavu , ale len preskúmať „zákonnosť“ vydaného rozhodnutia, teda, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd teda nie je súdom skutkovým (okrem prípadov podľa ), ale súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa musel prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha ( ).