Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5S-5-2024.pdf
PDF · 94.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/5/2024
Uznesenie
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Denisy Slivovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174 , právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ PTM-BYTY, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 739 391, 2/ Obec Turie, so sídlom: Hlavná 214, 013 12 Turie, IČO: 00 648 060, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA- OOP3-2023/030674-002 zo dňa 13.12.2023, o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu zo dňa 09.02.2024 na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamieta.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 09.02.2024 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2023/030674-002 zo dňa 13.12.2023, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-ZA-OSZP3-2022/030930-012 zo dňa 10.10.2022. Uvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa ako príslušný orgán štátnej správy v zmysle zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“), rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, na základe zámeru k navrhovanej činnosti „Kvalitné bývanie v Turí“, ktorý predložil navrhovateľ PTM - BYTY, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 739 391 a po vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti podľa § 29 zákona EIA a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že navrhovanú činnosť „Kvalitné bývanie v Turí“, nachádzajúca sa na pozemkoch p.č. KN – C 947, 1564/7, 2487/1, 2, 3, 4, 5, 2488 k.ú. A. nebude posudzovať v zmysle zákona EIA.
2. Žalobca zároveň v žalobe žiadal, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Návrh odôvodnil tým, že v prípade okamžitého výkonu rozhodnutia (najmä prvostupňového) hrozí závažná ujma a iný nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným poriadkom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právnu zásadu právnej bdelosti („vigilantibusiurascriptasunt“), podľa ktorej „práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej
spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf65/2011). Žalobca uviedol, že konanie žalovaného voči nemu má znaky šikanózneho výkonu práva, keďže svojím postupom žalovaný smeroval k ujme na procesných právach žalobcu. Žalobca dal taktiež správnemu súdu do pozornosti, že pri ochrane životného prostredia sú pomenované viaceré uplatniteľné princípy a zásady, právnym jazykom vyjadrené v ustanoveniach zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostrední, ako aj v odbornej literatúre. Vo vzťahu k ochrane životného prostredia súdnou cestou vystupujú do popredia najmä princípy prevencie a princíp predbežnej opatrnosti. Tieto princípy je v prípade súdnej ochrany nevyhnutné prepojiť s inštitútom odkladného účinku správnej žaloby v zmysle ustanovenia § 184 a nasl. SSP. Vzhľadom na priemernú dĺžku súdneho konania sa v prípade vecí životného prostredia v praxi stáva, že súdny prieskum právoplatného administratívneho rozhodnutia sa síce skončí rozsudkom, v ktorom je rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušené pre nezákonnosť, no toto už bolo medzičasom realizované spolu s nezvrátiteľným dopadom na životné prostredie. Ďalej žalobca poukázal na to, že pri priznávaní odkladného účinku správnej žalobe musí správny súd okrem vyššie uvedených skutočností posudzovať princíp právnej istoty ako aj princíp prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov, ktorý znamená, že tieto rozhodnutia sa považujú za zákonné a správne, a to až do chvíle, keď sa preukáže opak. Inštitút odkladného účinku správnej žaloby v značnej miere prelamuje tieto princípy, nakoľko postihuje samotné rozhodnutie správneho orgánu odkladom vykonateľnosti. V prípadoch ak správne orgány rozhodujú vo všeobecnosti a nie vo vzťahu k životnému prostrediu, princíp je uplatňovaný správne. Správne orgány však podľa vyjadrenia žalobcu zneužívajú princíp prezumpcie správnosti, aby rozhodovali arbitrárne a nezákonne, spoliehajúc sa na správny orgán spôsobom, ktorý im prisudzuje väčšiu vážnosť, než si v skutočnosti zaslúžia. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa princíp právnej istoty vnútorne spravuje dvomi protichodnými zásadami, a to prezumpciou správnosti rozhodnutí správnych orgánov a preventívnej opatrnosti. Podľa vyjadrenia žalobcu je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potrebné postupovať takým spôsobom, aby sa nenávratne nevylúčila ani jedna z menovaných možností, ale aby iba dočasne jeden princíp ustúpil druhému – v kontexte skutočností uvedených vyššie musí ustúpiť formalistický princíp zákonnosti oproti princípu predbežnej opatrnosti, ktorý je založený na materiálnom ohrození životného prostredia. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR zakazujúcu prílišný formalizmus má žalobca za to, že sú splnené všetky podmienky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Ďalej žalobca uviedol, že len ťažko je možné uvažovať o prezumpcii správnosti rozhodnutí správnych orgánov, ak žalované rozhodnutie sa právnym aspektom konania a odôvodnením z relevantných právnych predpisov v skutočnosti ani nezaoberá. Taktiež žalobca poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR musí byť rozhodnutie správnych orgánov nie len zákonné, ale rozhodnutie sa ako zákonné aj musí javiť, čo v danom prípade podľa žalobcu splnené nebolo. Samotná citácia právnych predpisov, bez kauzálneho nexusu, nie je správnou úvahou, ale naopak je len formalistickým imitovaním zákonnosti rozhodnutia. Preto žalobca tvrdil, že prevažuje požiadavka na aplikáciu predbežnej opatrnosti podľa § 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostrední. Žalobca navyše poukázal na § 189 SSP, v zmysle ktorého uznesenie o priznaní odkladného účinku môže správny súd i bez návrhu uznesením zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že na priznanie odkladného účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli. Žalobca preto tvrdil, že správny súd má priznať požiadavke ochrany životného prostredia čo najväčšiu váhu. Ak totiž správny súd prizná odkladný účinok, tak sa tým nezmarí právo žiadateľa (pozn. súdu: ďalšieho účastníka konania 1), ani realizácia zámeru, jeho právo bude len suspendované, a to až do času rozhodnutia vo veci samej, alebo odpadnutia dôvodov, na základe ktorých bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok. Ak by správnej žalobe nebol priznaný odkladný účinok, znamenalo by to v ponímaní žalobcu nezvratný zásah do životného prostredia a v prípade potvrdenia nezákonnosti rozhodnutia by došlo k nenávratnému poškodeniu životného prostredia. Žalobca preto žiadal, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok s prihliadnutím na nasledovné záujmy životného prostredia, a to povinnosť poznať vplyvy realizovanej činnosti a posúdiť ich zákonným procesom podľa § 17 ods. 2 a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, postupmi podľa zákona EIA, v súlade s účelom a cieľmi Smernice EIA eurokomformným spôsobom. Na záver žalobca uviedol, že okamžitým výkonom žalovaného rozhodnutia by sa definitívnym spôsobom zmarilo právo podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR na priaznivé životné prostredie.
3. K žalobe a návrhu na priznanie odkladného účinku sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 18.07.2024 a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k návrhu žalobcu priznať správnej žalobe odkladný
účinok žalovaný poukázal na to, že žalobca nedostatočne konkretizoval hroziace následky, ktoré by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia mohli nastať a spôsobiť tak závažnú ujmu na životnom prostredí, a preto návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle príslušných ustanovení SSP. K tomu žalovaný citoval uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 23S/125/2019 zo dňa 06.08.2019: „Vychádzajúc z koncepcie SSP o odkladnom účinku správnej žaloby je možné konštatovať, že pre priznanie týchto účinkov nestačí, aby existovala potencialita akejsi hrozby. Hrozba pritom musí byť v intenciách daného skutkového stavu riadne osvedčená, pričom hroziace následky musia byť závažnejšie, ako prelomenie princípu právnej istoty, na ktorom je budovaný právny štát. Správny súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že samotné rozhodnutie o odkladom účinku správnej žaloby prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách, a toto rozhodnutie správneho súdu má mimoriadny charakter, pretože súd tu pred vlastným rozhodnutím vo veci samej prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu, na ktorý, pokiaľ nie je ako celok zákonným postupom zrušený, treba hľadieť ako na zákonný a vecne správny. Takéto rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku je preto nesystémové a musí byť vyhradené len pre mimoriadne prípady, ktoré zákonodarca vymedzil v ustanovení § 185 písm. a) alebo písm. b) SSP slovami o hroziacej závažnej ujme, značnej hospodárskej škode, či finančnej škode, závažnej ujme na životnom prostredí, prípadne iného vážneho nenapraviteľného následku. Správny súd musí mať pritom dostatočným spôsobom osvedčené, že je nevyhnutné postupovať v súlade so znením ust. § 185 písm. a) alebo b) SSP. Preto súd vyžaduje, aby navrhovateľ odkladného účinku jednoznačne osvedčil jeho opodstatnenosť. Osvedčiť existenciu hrozby závažnej ujmy je povinnosťou navrhovateľa. Hrozba pritom musí byť priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť. Rovnako nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp zn. III. US 364/2017-16 zo dňa 30.05.2017 vyplýva, že preukázanie hrozby treba považovať za osobitnú náležitosť návrhu na priznanie odkladného účinku. To, že nesmie ísť len o hypotetickú možnosť tvrdenej hrozby vyplýva zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30.05.2018.“
4. Ďalší účastníci konania 1/ a 2/ sa k žalobe a k návrhu na priznanie odkladného účinku nevyjadrili.
5. Podľa § 185 SSP správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie.
6. Podľa § 187 ods. 3 SSP o návrhu žalobcu podľa § 185 rozhodne správny súd do 30 dní od doručenia vyjadrenia žalovaného k tomuto návrhu, prípadne administratívnych spisov, ak bol návrh podaný súčasne so správnou žalobou.
7. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.
8. Podanie správnej žaloby má priamo zo zákona odkladný účinok len v takom prípade, ak to výslovne ustanoví Správny súdny poriadok alebo osobitný predpis. Priznať odkladný účinok správnej žalobe môže však aj správny súd a to za podmienok stanovených zákonom. Procesným predpokladom rozhodnutia správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe je predovšetkým návrh žalobcu, ktorým tvrdí, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, by mu hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Priznanie odkladného účinku pre tento zákonný dôvod nemôže byť v rozpore s verejným záujmom. Priznaním odkladného účinku sa do skončenia konania pred správnym súdom pozastavujú všetky účinky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, čo znamená, že takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom pre vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení a akékoľvek možnosti realizovať oprávnenia plynúce z takéhoto rozhodnutia sú vylúčené.
9. Správny súd v prvom rade považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej žalobe prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách. Toto rozhodnutie správneho súdu má mimoriadny charakter, pretože správny súd tu pred vlastným rozhodnutím vo veci samej v rámci správneho súdneho konania prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu, na ktorý pokiaľ nie je ako celok zákonným postupom zrušený, treba hľadieť ako na zákonný a vecne správny. Pozastavenie účinkov rozhodnutia sa vzťahuje na rozhodovanie správnych orgánov oboch stupňov vydaných v inštančnom postupe. Rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku je preto nesystémové a musí byť vyhradené len pre mimoriadne prípady, ktoré zákonodarca vymedzil v ustanovení § 185 písm. a) alebo písm. b) SSP. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30.05.2018, ktoré sú aplikovateľné i na rozhodovanie o predmetnom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, a podľa ktorých: „Nakoľko návrh na priznanie odkladného účinku má povahu rozhodnutia vo veci samej (§ 55 ods. 2 SSP), musí obsahovať všeobecné náležitosti podania (§ 57 ods. 1 SSP) a zároveň aj jednu špecifickú náležitosť plynúcu práve z osobitosti tohto „čiastkového konania“ v rámci konania kasačného, a to dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného účinku. V tejto súvislosti je kľúčovým pojmom „hrozba závažnej ujmy“, ktorej preukázanie dopadá na ťarchu toho, kto podáva návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Hrozba závažnej ujmy ako jeden z materiálnych znakov (okrem nej aj súlad s verejným záujmom) je ťažiskom celého tohto „čiastkového konania“ a od jej preukázania závisí, či kasačný súd prizná kasačnej sťažnosti odkladný účinok, alebo návrh zamietne. Najvyšší súd ďalej uvádza, že hrozba závažnej ujmy musí byť navyše priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť. Tiež nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Musí ísť teda o hrozbu závažnej ujmy na subjektívnych právach žalujúcej fyzickej osoby, právnickej osoby, ďalšieho účastníka konania, osoby zúčastnenej na konaní (§ 442 SSP), alebo v prípade podania návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaným správnym orgánom o hrozbu závažnej ujmy spojenú s nastolením nezákonného stavu. Závažná ujma predstavuje najširšie vyjadrenie pre sťažovateľa neželaného stavu, ktorý by v dôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo hrozil, alebo už nastal.“
10. Osobitnými náležitosťami návrhu na priznanie odkladného účinku sú jednak tvrdenie o tom, že okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy hrozí závažná ujma, značná hospodárska či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, resp. iný vážny nenapraviteľný následok, ako aj osvedčenie hrozby vzniku predpokladanej ujmy, resp. iného vážneho nenapraviteľného následku. Tvrdené dôvody musí žalobca aj konkretizovať s ohľadom na skutkový stav danej veci a zároveň osvedčiť. V tejto časti poukazuje správny súd na závery podľa bodu 13. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 132/2022 – 11 zo dňa 03.03.2022, podľa ktorých: „Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) by mal návrh (má sa na mysli návrh na priznanie odkladného účinku – poznámka správneho súdu) obsahovať aj dostatočnú identifikáciu dôvodu na priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo písm. b) § 185 SSP. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 SSP by pritom mal navrhovateľ (žalobca) dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto vymedzenia nakoniec vo veľkej miere závisí aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho odôvodnenia.“ Žalobca nie je povinný preukazovať, že príslušná ujma bezprostredne nastala, avšak vyžaduje sa osvedčenie, že výkonom napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma reálne a aktuálne hrozí.
11. Správny súd pri rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku každú vec posudzuje individuálne. V zásade nemusí prihliadať na opodstatnenosť žaloby, nemalo by ísť o prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej (v štádiu posudzovania dôvodnosti návrhu často krát ešte ani nie je možné ustáliť opodstatnenosť žaloby), ale rozhodujúcou skutočnosťou je osvedčenie hrozby závažnej ujmy, či iného vážneho nenapraviteľného následku, t. j. niektorého z možných negatívnych následkov uvedených v § 185 písm. a) SSP v prípade nepozastavenia účinkov žalobou napadnutého rozhodnutia.
12. Správny súd preto v danej veci skúmal, či by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu hrozila závažná ujma v zmysle § 185 písm. a) SSP. Pokiaľ žalobca návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe odôvodnil tým, že okamžitý výkon alebo právne následky rozhodnutia hrozia závažnou ujmou na životnom prostredí, avšak nekonkretizoval, o akú konkrétnu ujmu resp. iný vážny nenapraviteľný následok má ísť, správny súd uvádza, že ide len o tvrdenia vo všeobecnej rovine. Žalobca netvrdil a ani neosvedčil, aká (konkrétne) závažná ujma, prípadne aký iný konkrétny vážny nenapraviteľný následok hrozí okamžitým výkonom
napadnutého rozhodnutia tak, ako to má na mysli vyššie citované zákonné ustanovenie. Tvrdené dôvody musí žalobca konkretizovať s ohľadom na skutkový stav danej veci a tiež dostatočne osvedčiť. Za náležité splnenie povinnosti tvrdenia zo strany žalobcu v zmysle uvedených konštatovaní nie je možné práve pre nedostatočnú konkrétnosť považovať poukaz žalobcu na princípy prevencie a predbežnej opatrnosti. Správny súd ďalej podčiarkuje, že ustanovenie § 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, v ktorom je princíp predbežnej opatrnosti zakotvený, vyžaduje konkretizáciu nebezpečenstva nenávratného alebo závažného poškodenia životného prostredia, ktorého vznik možno vzhľadom na existujúce okolnosti predpokladať, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené.
13. Podľa názoru správneho súdu okrem nedostatočnej konkretizácie hrozby závažnej ujmy alebo iného vážneho nenapraviteľného následku v zmysle zákonnej dikcie § 185 písm. a) SSP, v tvrdeniach žalobcu, ktorými odôvodňuje svoj návrh na priznanie odkladného účinku, úplne absentuje aj vymedzenie príčinnej väzby medzi dôsledkami výkonu preskúmavaného rozhodnutia a všeobecne tvrdenou hrozbou závažnej ujmy alebo iného vážneho nenapraviteľného následku. Konkrétnosť absentuje aj v ďalšej argumentácii žalobcu, podľa ktorej ak by správnej žalobe nebol priznaný odkladný účinok, znamenalo by to nezvratný zásah do životného prostredia a v prípade potvrdenia nezákonnosti rozhodnutia by došlo k nenávratnému poškodeniu životného prostredia.
14. Správny súd uvádza, že zamýšľané dôsledky, ktoré mienil žalobca dosiahnuť návrhom na priznanie odkladného účinku, a to posúdenie vplyvov realizovanej činnosti zákonným procesom podľa § 17 ods. 2 a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, postupmi podľa zákona EIA, v súlade s účelom a cieľmi Smernice EIA, nemožno dosiahnuť priznaním odkladného účinku správnej žalobe, ale až prípadným rozhodnutím správneho súdu vo veci samej. Tak ako žalobca formuloval hroziacu závažnú ujmu, keď v podstate „iba“ namieta právne účinky napadnutého rozhodnutia ako také, neodôvodňuje priznanie odkladného účinku správnej žalobe.
15. Keďže žalobca neosvedčil skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že hrozí tvrdený následok, teda že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí závažná ujma, správny súd nezistil zákonný dôvod vyhovieť návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, a preto návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 188 SSP zamietol.
16. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP).