Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-548-2011.pdf
PDF · 81.69 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/548/2011
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova 25, zast. advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: M. A., nar. XX.XX.XXXX, t.č. na neznámom mieste, zast. ustanovenou opatrovníčkou L. B., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 840,47 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 3527/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č.k. 3Er/24/2007-36 zo dňa 05. septembra 2011 jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Brezno č.k. 3Er/24/2007-36 zo dňa 05. septembra 2011 p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Brezno (ďalej len exekučný súd) napadnutým uznesením č.k. 3Er/24/2007-36 zo dňa 05. septembra 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 12,- Eur. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej exekučnej veci predstavuje exekučný titul rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 3867/07, ktorý vydal dňa 12. júna 2007 Mgr. Martin Krakovský, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, a ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť 02. júla 2007 a vykonateľnosť 05. júla 2007. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 840,47 Eur s prísl., spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 832,50 Eur od 15. januára 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 222,10 Eur. Exekučný súd zastavil konanie s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“). Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci má za to, že vymáhané plnenie je zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej mal oprávnený postavenie dodávateľa a z ničoho nevyplýva, že by bol povinný osobou odlišnou od spotrebiteľa. Z exekučného titulu nevyplýva údaj o RPMN. Poukázal na úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, podľa ktorej dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Špeciálne sú spotrebiteľské úvery obsiahnuté v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), ktorý v ust. § 2 psím. a) definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Zmluva o úvere č. XXXXXXX bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená 20. júna 2006. Od spotrebiteľa veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyplýva z § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Tieto skutočnosti nezohľadnil rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a nezaoberal sa otázkou RPMN a zaviazal povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v
rozpore s § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, čím rozhodol o plnení právom nedovolenom. Exekučný súd nemohol zastaviť konanie len v časti týchto priznaných plnení, pretože rozhodnutie nebolo náležite odôvodnené a nebolo možné z neho zistiť, v akom rozsahu exekučný titul priznáva plnenie právom nedovolené, objektívne nemožné, resp. ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd preto exekúciu podľa § 45 ods. 2 ZRK zastavil.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Ako dôvod odvolania uviedol, že sa nestotožnil s názorom exekučného súdu, že predmetná zmluva bola zmluva o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený neposkytol úver na základe zákona o spotrebiteľských úveroch a jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôvodil, že úvery poskytuje tak, ako je to uvedené v zmluvách o úveroch podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva síce má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak nie je možné ju považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda 20. júna 2006, a to z týchto dôvodov:
1/ Predmetnú Zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. Predmetná Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou kogentným ustanovením, teda v predmetnej Zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov, ako nesprávne uvádza exekučný súd v odôvodnení.
2/ Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej Zmluvy spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Naproti tomu klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba ich časť, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
3/ Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 4 ods. 2 stanovil náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Oprávnený poskytuje klientom peňažné prostriedky, a preto zmluvy o úvere nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch ako napr. opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby.
Podľa odvolateľa tieto 3 dôvody a charakter podnikateľskej činnosti oprávneného neumožňujú, aby oprávnený poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch. Dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Keďže oprávnený nežiadal zabezpečenie úveru, dohodli si úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň a súd by mal takto prejavenú vôľu účastníkov rešpektovať. Poukázal na to, že ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si zmluvné strany môžu dohodnúť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1/Obdo/34/2004 ako aj na ďalšie rozhodnutia NSSR. Výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Súd pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabáda dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Konečne ten, kto sa zaviaže na takéto úroky z omeškania má vždy možnosť odvrátiť povinnosť ich platiť tým, že bude si svoj dlh plniť riadne a včas. Podľa odvolateľa exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Odvolateľ tiež namietal, že príslušný poplatok nie je neprimerane vysoký a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Na základe týchto dôvodov sa oprávnený nestotožnil ani s priznanými trovami exekúcie.
Na základe odvolania krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Oprávnený ako exekučný titul predložil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Trnavská cesta 70, Bratislava, ktorým rozhodca Mgr. Martin Krakovský zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému 840,47 Eur s prísl., spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 832,50 Eur od 15. januára 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 222,10 Eur. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že išlo o pohľadávku priznanú na základe Zmluvy o úvere zo dňa 20. júna 2006.
Odvolanie v časti, v ktorej odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie tejto úverovej zmluvy exekučným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie je dôvodné. Zmluva o úvere nachádzajúca sa v súdnom spise uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 20. júna 2006 č. XXXXXXX je zmluvou, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému finančné prostriedky vo výške 14 000,- Sk a povinný sa zaviazal túto sumu vrátiť zvýšenú o poplatok 13 360,- Sk, spolu vrátiť čiastku 27 360,- Sk. Táto zmluva je v zmysle § 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Argumentácia, že v tomto prípade sa nevracajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom je v absolútnom rozpore s obsahom úverovej zmluvy. V danom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu tak, ako ju definuje aj § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa OZ, Obch. zák., ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Povinný vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust. § 2 tohto zákona, podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti a nepochybne aj podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Je tiež nepochybné, že veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.
Ďalším dôvodom odvolania malo byť nesprávne právne posúdenie výšky úrokov z omeškania exekučným súdom. Tento dôvod takisto nemá spôsobilosť napadnúť vecnú správnosť predmetného rozhodnutia, nakoľko exekučný súd správne konštatoval, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a ak rozhodcovský súd priznal úrok z úveru, priznal plnenie právom nedovolené.
Odvolací súd k ďalšiemu dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, poukazuje na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku z 27.01.2007 vydanom pod sp. zn. 3Cdo 164/1996, ktorý bolo publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, uviedol, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“
Z uvedeného vyplýva, že dôvody uvedené v odvolaní neboli spôsobilé napadnúť vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že úlohou exekučného súdu je predovšetkým skúmať, či mu v exekučnom konaní bol predložený exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, musí skúmať, či účastníci uvedení v tomto rozsudku zverili
rozhodcovi právomoc rozhodovať spor, o ktorom rozhodca rozhodol. To znamená, že nevyhnutnou súčasťou prieskumu je skúmať, či bola alebo nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, či už samostatne alebo vo forme doložky k inej zmluve. Až v prípade kladného výsledku exekučný súd skúma, či sú tu dôvody na zastavenie exekučného konania podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.