Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoPr-12-2023.pdf
PDF · 156.82 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/12/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, M., zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., IČO: 36 783 188, so sídlom Tichá 45, Bratislava, proti žalovanému: TRANSPORT VERBEKEN s.r.o., IČO: 35 904 151, so sídlom Odborárska 21, Bratislava, zastúpeného Mgr. Martinom Paškalom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, o zaplatenie odstupného v sume 2 179,68 eur s príslušenstvom a uloženie povinnosti upraviť potvrdenie o zamestnaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. apríla 2022 č.k. 23Cpr/13/2017-94 v spojení s opravným uznesením zo dňa 12. júla 2023 č.k. B3-23Cpr/13/2017-131, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) a v časti priznaného nároku žalovanému na náhradu trov konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť upraviť potvrdenie o zamestnaní žalobcu zo dňa 06.04.2017 tak, že v časti „bol v našej organizácii zamestnaný v dobe“ uvedie údaj od 21.03.2007 do 31.12.206, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). Žalobu zo dňa 07.11.2017 zamietol (II. výrok). Žalovanému priznal v plnom rozsahu od žalobcu nárok na náhradu trov konania o zaplatenie odstupného (III. výrok) a žalobcovi priznal v plnom rozsahu od žalovaného nárok na náhradu trov konania o úprave potvrdenia o zamestnaní (IV. výrok).
2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom domáhajúcim sa od žalovaného zaplatenia sumy 2 179,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.01.2017 do zaplatenia s tým, že dňa 21.03.2007 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladného motorového vozidla s dohodnutou mesačnou mzdou vo výške 733,88 eur brutto v zmysle dodatku č. 3 k predmetnej pracovnej zmluve od 01.03.2016. Žalobca tvrdil, že pracovný pomer skončil dňa 31.12.2016 na základe dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Uvedená dohoda bola podľa žalobcu uzatvorená zo strany žalobcu dňa 25.11.2016 a zo strany žalovaného dňa 02.12.2016 odpoveďou žalovaného, ktorou v plnom rozsahu akceptoval žalobcovu žiadosť. Žalobca mal za to, že skončenie pracovného pomeru dohodou s vyplatením odstupného k 31.12.2016 prebehlo v zmysle ústnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným. Zo znenia listu žalovaného zo dňa 02.12.2015 podľa žalobcu jednoznačne vyplývalo, že V.. I. R. ako osoba oprávnená konať za žalovaného v personálnych veciach akceptovala za žalovaného jeho žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.12.2016. Žalobca tvrdil, že V.. I.
R. bol dlhodobo oprávnený konať za žalovaného v personálnych veciach, čo vyplývalo napríklad aj z toho, že so žalobcom uzatváral dodatok č. 3 k pracovnej zmluve. Podľa žalobcu o skutočnosti, že došlo k skončeniu pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016 svedčí aj to, že žalovaný odhlásil žalobcu ako svojho zamestnanca zo systému zdravotného poistenia ku dňu 31.12.2016. Na základe uvedeného sa žalobca domnieval, že následné konanie žalovaného spočívajúce v poslaní návrhu na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.01.2017 nemalo žiadnu právnu relevanciu, a preto nemohlo ani dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Tvrdil, že na základe uvedeného mu podľa § 76 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce vznikol nárok na odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pričom predmetné odstupné mu vyplatené nebolo v dohodnutom termíne. Na základe uvedeného dňa 19.06.2017 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy dlžného odstupného. Žalovaný dlžné odstupné nezaplatil, a preto ho žalobca vyzval opätovne dňa 18.07.2017. Žalovaný na uvedené reagoval listom zo dňa 21.07.2017, v ktorom uviedol, že podľa neho pracovný pomer žalobcu skončil dňa 03.04.2017. Žalobca k tomu uviedol, že podľa neho žalovaný žiadosť o skončenie pracovného pomeru žalobcu akceptoval listom zo dňa 02.12.2016, následne odhlásil žalobcu so Sociálnej a zdravotnej poisťovne ku dňu 31.12.2016 a taktiež v najbližšom výplatnom termíne žalobcovi vyplatil náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 8,5 dňa. Priemerný mesačný zárobok žalobcu predstavoval sumu 726,56 eura, čo vyplývalo z priemerného hodinového zárobku ku dňu 01.10.2016 v sume 4,1756 a 40 hodinového týždenného pracovného času. Žalobca si taktiež uplatnil aj úroky z omeškania z titulu nevyplateného odstupného vo výške 5 % ročne od 16.01.2017 do zaplatenia.
3. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že akceptácia dohody o skončení pracovného pomeru bola vykonaná iba z pohľadu manažéra s tým, že v nasledujúcom liste zo dňa 31.01.2017 bolo jednoznačne uvedené, že nadbytočnosť ako dôvod skončenia pracovného pomeru nebola daná. Žalovaný však chcel vyhovieť žalobcovi s dohodou o skončení pracovného pomeru, a preto mu poslal návrh novej dohody, avšak tento návrh žalobca žalovanému nevrátil, na základe čoho mal žalovaný za to, že k skončeniu pracovného pomeru na základe dohody nedošlo. Následne žalovaný vyzval žalobcu na nástup do práce. Žalobca však do práce nenastúpil, a preto s ním žalovaný okamžite skončil pracovný pomer ku dňu 06.04.2017. Žalovaný tvrdil, že jedinou osobou oprávnenou konať za žalovaného bol vždy len konateľ žalovaného, pričom konateľom žalovaného bol až do 10.05.2017 N. D., čo podľa žalovaného vyplývalo aj z dodatku č. 3, kde je ako osoba oprávnená konať za žalovaného uvedený práve tento konateľ s tým, že pod jeho menom je rukou dopísaný v zastúpení V.. I. R.. Na liste zo dňa 02.12.2016 je uvedený len podpis V.. I. R. ako manažéra žalovaného. Žalovaný poprel skutočnosť, že by potvrdenie o zamestnaní bolo vydané v rozpore so skutočnosťou, pretože v zmysle šetrenia Inšpektorát práce Bratislava došlo k záveru, že žalovaný porušil § 75 ods. 2 Zákonníka práce keď pri skončení pracovného pomeru so žalobcom ku dňu 06.04.2017 nevydal potvrdenie o zamestnaní. 4. Žalobou zo dňa 02.03.2018, pôvodne zapísanou na tunajšom súde pod sp. zn. 24Cpr 5/2018, sa žalobca proti žalovanému domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť upraviť potvrdenie o zamestnaní žalobcu zo dňa 06.04.2017 tak, že v časti „bol v našej organizácii zamestnaný v dobe“ uvedie údaj od 21.03.2007 do 31.12.2016. V rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich tento svoj žalobný návrh uviedol, okrem skutočností tvrdených v konaní 23Cpr 13/2017, že žalovaný zaslal žalobcovi dňa 1.12.2017 potvrdenie o zamestnaní zo dňa 06.04.2017, ktoré bolo žalobcovi doručené až dňa 04.12.2017 na podnet žalobcu na príslušný inšpektorát práce, ktorý pri vykonaní inšpekcie zistil nedostatok spočívajúci v nevydaní potvrdenia o zamestnaní. Žalobca však s doručeným potvrdením o zamestnaní nesúhlasil, a preto listom zo dňa 21.12.2017 požiadal o úpravu potvrdenia o zamestnaní, pričom žalovaný listom zo dňa 15.01.2018 žiadosť žalobcu odmietol. 5. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že pracovný pomer žalobcu skončil dňa 06.04.2017. 6. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29.03.2021 spojil veci vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cpr 13/2017 (t.j. o vyplatenie odstupného v zmysle žaloby žalobcu zo dňa 07.11.2017) a sp. zn. 24Cpr 5/2018 (t.j. o upravenie potvrdenia o zamestnaní v zmysle žaloby žalobcu zo dňa 02.03.2018) na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 23Cpr 13/2017.
7. Na prejednanie vecí nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal žalobcom navrhnuté a predložené listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu v znení dodatku č. 3, žiadosť žalovaného skončenie pracovného pomeru dohodou, odpoveď žalovaného na žiadosť o skončenie pracovného pomeru, výplatné pásky žalovaného za rok 2016, výzvy na vyplatenie odstupného a doručenia povinný dokumentov súvisiacich s ukončením pracovného pomeru zo dňa 19.06.2017 a 18.07.2017, list žalovaného zo dňa 21.07.2017, priebeh poistných vzťahov, potvrdenie o zamestnaní, potvrdenie o doručení potvrdenia o zamestnaní, informácia Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 03.01.2018, výpis žalovaného z finstat.sk, ako aj listinné dôkazy navrhnuté a predložené žalovaným, a to: nový návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.01.2017, potvrdenie o zamestnaní a upovedomenie o začatí správneho konania a uložení pokuty zo dňa 06.08.2018, z ktorých následne vychádzal pri zistení skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci. 8. Z vykonaného dokazovania zistil že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 21.03.2007 pracovnú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať prácu vodiča nákladného vozidla s dňom nástupu do práce dňa 21.03.2007. Za žalovaného pracovnú zmluvu popísal konateľ N. D.. Dňa 01.03.2013 došlo k uzatvoreniu dodatku č. 3 k predmetnej pracovnej zmluve, na základe ktorého sa žalobca a žalovaný dohodli na hrubej mzde v sume 733,88 eura mesačne. Predmetný dodatok za žalovaného podpísal V.. I. R., ktorý konal v zastúpení konateľa žalovaného
- N. D., pričom svoj podpis obsiahol na pečiatku s identifikačnými údajmi žalovaného - obchodné meno, sídlo, IČO a IČ DPH. Žalobca listom zo dňa 25.11.2016 požiadal žalovaného o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.12.2016 s tým, že ako dôvod skončenia pracovného pomeru žiadal uviesť § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (t.j. nadbytočnosť zamestnanca). Žalovaný listom zo dňa 02.12.2016 žalobcovi oznámil, že žiadosť žalobcu zo dňa 25.11.2016 akceptuje s tým, že pracovný pomer bude podľa § 60 Zákonníka práce ukončený dohodnutým dňom 31.12.2016. Predmetný list bol za žalovaného podpísaný V.. I. R. - transport managerom, ktorý svoj popis opätovne obsiahol na pečiatku s identifikačnými údajmi žalovaného - obchodné meno, sídlo, IČO a IČ DPH. Z priebehu poistných vzťahov vystaveného Všeobecnou zdravotnou poisťovňou vyplývalo, že Všeobecná zdravotná poisťovňa evidovala žalobcu ako zamestnanca žalovaného v období od 22.03.2017 do 31.12.2016. Z výplatnej pásky žalovaného za december 2016 zistil, že žalovaný preplatil žalobcovi aj 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky. Žalovaný listom zo dňa 31.01.2017 oznámil žalobcovi, že si nie je vedomý toho, že by prijal písomné rozhodnutie o nadbytočnosti žalobcu, pričom konštatoval, že práve naopak, z dôvodu narastajúcich zákazok v zahraničí má záujem na prijatí nových vodičov, na základe čoho použitie tohto dôvodu pre skončenie pracovného pomeru podľa žalovaného neprichádzalo do úvahy. Žalovaný zároveň konštatoval, že žalobca prejavil záujem ukončiť pracovný pomer so žalovaným a de facto prestal vykonávať prácu dojednanú v zmluve, navrhol žalobcovi ukončenie pracovného pomeru dohodou k 31.01.2017 s tým, že mal žalobca neplatené voľno. Žalovaný zároveň s týmto listom zaslal žalobcovi aj návrh novej dohody o skončení pracovného pomeru k 31.01.2017 bez uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru a vyzval žalobcu, aby ju podpísanú vrátil, inak bude musieť žalobca dňa 02.02.2017 nastúpiť na miesto výkonu práce. List žalovaného zo dňa 31.01.2017, ako aj návrh novej dohody o skončení pracovného pomeru boli za žalovaného podpísané V.. I. R., pričom jeho podpis bol obsiahnutý na pečiatke s identifikačnými údajmi žalovaného - obchodné meno, sídlo, IČO a IČ DPH. Žalobca následne listami zo dňa 19.06.2017 a 18.07.2017 vyzval žalovaného na vyplatenie odstupného vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku a zároveň upozornil žalovaného, že mu doposiaľ nevydal dokumenty súvisiace s ukončením pracovného pomeru, čím porušil žalovaný § 75 ods. 2 Zákonníka práce a § 39 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. Žalovaný listom zo dňa 21.07.2017 oznámil žalobcovi, že k uzatvoreniu dohody o skončení pracovnému pomeru nedošlo z dôvodu vád prejavenej vôle na oboch stranách, pričom pracovný pomer skončil okamžitým skončením pracovného pomeru ku dňu 03.04.2017, na základe čoho žalovaný odmietol vyplatiť žalobcovi odstupné. Zároveň žalovaný odmietol vyhotoviť potvrdenie o zamestnaní s ukončením pracovného pomeru k 31.12.2016. Z potvrdenia o zamestnaní žalobcu, vyhotoveného žalovaným vyplývalo, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval od 21.03.2007 do 06.04.2017 s tým, že žalobcovi nebolo vyplatené odchodné. Predmetné potvrdenie bolo žalobcovi doručené dňa 04.12.2017, pričom dňa 02.03.2018 (t.j. v lehote troch mesiacov od doručenia potvrdenia) podal na tunajší súd žalobu, ktorou žiadal vykonať opravu predmetného potvrdenia tak, aby údaj o dĺžke trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného obsahoval dobu od 21.03.2007 do 31.12.2016. Z upovedomenia o začatí správneho konania o uložení pokuty Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 06.08.2018 zistil, že žalovaný sa dopustil porušenia Zákonníka práce tým, že žalobcovi nevydal potvrdenie o zamestnaní pri skončení pracovného pomeru, ku ktorému podľa Inšpektorátu došlo dňa 06.04.2017, ale zaslal mu ho až dňa 01.12.2017. Podľa výplatných pások žalovaného za rok 2016 jeho hrubá mzda za mesiace 05 až 12/2016 predstavovala sumu 733,88 eur mesačne. 9. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce konanie za zamestnávateľa (§ 9), dohodu o skončení pracovného pomeru (§ 60) a nárok na odstupné (§ 76). 10. Konštatoval, že Dohoda o skončení pracovného pomeru ako jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru predstavuje ten najjednoduchší spôsob skončenia pracovného pomeru, a keďže sa výlučne odvíja len od súhlasne prejavenej vôle zamestnávateľa a zamestnanca, nie je potrebné, aby Zákonník práce príliš rigorózne upravoval podmienky uzatvorenia takejto dohody o skončení pracovného pomeru. Na základe uvedeného na uzatvorenie platnej dohody o skončení pracovného pomeru postačuje súhlasný prejav vôle zamestnanca a zamestnávateľa skončiť pracovný pomer a určenie dňa skončenia pracovného pomeru. Ide o dve najpodstatnejšie náležitosti takéhoto právneho úkonu, bez ktorých nemožno konštatovať uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru. Nemožno tak hovoriť o dohode o skončení pracovného pomeru, ak by sa vôľa oboch účastníkov pracovnoprávneho pomeru nezhodovala v úmysle ukončiť pracovný pomer v určitý deň. O tom, že na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru a dosiahnutie právnych účinkov, ktoré sa touto dohodou sledujú (t.j. ukončenie pracovného pomeru) netreba iné náležitosti, svedčí aj to, že hoci Zákonník práce vyžaduje uzatvorenie dohody v písomnej forme, avšak absenciu písomnej formy nespája s neplatnosťou takejto dohody. Na základe uvedeného možno dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoriť aj ústne alebo konkludentne, prípadne v písomnej forme bez potreby zachytenia súhlasného prejavu vôle účastníkov pracovnoprávneho pomeru na jednej listine. Obdobne to platí aj pri ďalšej zákonom vyžadovanej náležitosti, a to uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, samozrejme za splnenia podmienky, že to vyžaduje zamestnanec alebo že dôvodom skončenia pracovného pomeru bol dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. a) až c) a f) Zákonníka práce. Ani prípadná absencia tejto náležitosti nemá za následok neplatnosť uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru. Zhrnutím uvedeného, na preukázanie skončenia pracovného pomeru dohodou postačuje, ak ten, kto tvrdí, že k skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou, unesie dôkazne bremeno o existencii zhodného prejavu vôle účastníkov pracovného pomeru o skončení pracovného pomeru a dni jeho skončenia. Splnenie ostatných náležitostí vyžadovaných § 60 Zákonníka práce (písomnej formy a uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru) nemá vplyv na platnosť, prípadne samotnú existenciu dohody o skončení pracovného pomeru. 11. Z uvedeného vyvodil, že v danom prípade vôľa žalobcu ako zamestnanca na ukončení pracovného pomeru so žalovaným dohodou vyplývala zo žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.11.2016, ktorou listinou totiž žalobca jednoznačne prejavil svoju vôľu ukončiť pracovný pomer a to spôsobom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016. Zároveň nad rámec prejavenej vôle skončiť pracovný pomer ku dňu 31.12.2016 vyslovil aj požiadavku uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru a to dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - t.j. nadbytočnosť zamestnanca. Žalovaný na prejavenú vôľu žalobcu zo dňa 25.11.2016 reagoval listom zo dňa 02.12.2016, v ktorom prejavil vôľu skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou ku dňu 31.12.2016. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať zhodu vôle žalobcu a žalovaného na skončení pracovného pomeru uzatvorením dohody, ako aj zhodu vôle žalobcu a žalovaného na skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016, a preto mal súd prvej inštancie za to, že bol daný vzájomný súhlasný prejav vôle žalobcu a žalovaného ako účastníkov pracovného pomeru skončiť predmetný pracovný pomer, a to ku dňu 31.12.2016. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti namietol, že prejav vôle V.. I. R., zachytený v liste zo dňa 02.12.2016, nemožno považovať za prejav vôle žalovaného, keďže V. I. R. nebol oprávnený v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za žalovaného, a teda nebol oprávnený na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru, pričom jedinou oprávnenou osobou konať za žalovaného bol v tom čase konateľ žalovaného - N. D., súd prvej inštancie uviedol, že Zákonník práce v ustanovení § 9 upravuje, kto je oprávnený v pracovnoprávnych vzťahoch za zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou robiť právne úkony. V prvom rade je to štatutárny orgán, prípadne člen štatutárneho orgánu. V danom prípade bolo preukázané, že v období od 19.10.2004 do 10.05.2017 bol jediným konateľom žalovaného N. D.. Zákonník práce však nelimituje oprávnenie robiť právne úkony za žalovaného len na konateľa žalovaného, pretože podľa § 9 ods. 1 druhej vety Zákonníka práce môžu miesto konateľa žalovaného robiť právneho úkony aj ním poverení zamestnanci, prípadne iní zamestnanci, ktorým takéto oprávnenie vyplýva z organizačných predpisov. Rovnako tiež môže žalovaný písomne poveriť na určité právne úkony aj určitého zamestnanca. To znamená, že síce bolo preukázané, že N. D. bol oprávnený robiť právne úkony za žalovaného z titulu postavenia štatutárneho orgánu/ konateľa, čo však neznamenalo, že bol jedinou oprávnenou osobou na takéto právne úkony. Skutočnosti, že nebol jedinou oprávnenou osobou na robenie právnych úkonov nasvedčovalo aj to, že práve V.. I. R., ktorý prejavil za žalovaného vôľu skončiť so žalobcom pracovný pomer dohodou, uzatváral so žalobcom dodatok č. 3 k pracovnej zmluve zo dňa 01.03.2016, teda bol oprávnený dňa 01.03.2016 urobiť za žalovaného právny úkon, ktorým došlo k zmene pracovného pomeru žalobcu. V tomto prípade obsiahol svoj podpis na pečiatku žalovaného, rovnako ako v prípade listu zo dňa 02.12.2016. Rovnako tiež V.. I. R. konal za žalovaného, keď žalobcovi listom zo dňa 31.01.2017 oznámil, že nebol daný dôvod nadbytočnosti a zároveň V.. I. R. podpísal aj nový návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.01.2017. Navyše žalovaný v liste zo dňa 31.01.2017 žiadnym spôsobom nespochybnil oprávnenie V.. I. R. konať za žalovaného, teda nespochybnil jeho oprávnenie na uskutočnenie vôle žalovaného ukončiť pracovný pomer dohodou, ktorá bola touto osobou za žalovaného vyjadrená dňa 02.12.2016. K uvedenému spochybneniu jeho oprávnenia konať za žalovaného došlo až v priebehu tohto súdneho sporu, čo súd považoval za účelové. Na základe uvedeného bolo nutné konštatovať, že V.. I. R. bol oprávnený robiť právne úkony za žalovaného vrátane právneho úkonu zo dňa 02.12.2016, ktorým V.. I. R. za žalovaného prejavil vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobcom ku dňu 31.12.2016. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016, keďže mal preukázaný súhlasný prejav vôle strán sporu ukončiť pracovný pomer dňa 31.12.2016, a to bez ohľadu na to, že tento ich vzájomný prejav vôle nebol písomné zachytený na jednej listine. Uvedený záver súdu o skončení pracovného pomeru dňa 31.12.2016 je navyše podporený aj tým, že od 01.01.2017 nebol žalobca vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni evidovaný ako zamestnanec žalovaného, ako aj tým, že vo výplatnom termíne za mesiac decembre 2016 žalovaný preplatil žalobcovi aj nevyčerpanú dovolenku. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného skončil podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu 31.12.2016 na základe uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru. Na základe uvedeného považoval súd prvej inštancie obranu žalovaného, týkajúca sa toho, že pracovný pomer skončil až dňa 06.04.2017 na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, za právne bezpredmetnú. Navyše žalovaný túto svoju argumentáciu nepodporil žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami, napr. listinou, ktorá by v písomnej forme zachytávala okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu s dostatočne vymedzeným dôvodom, ako aj dôkaz preukazujúci, že takýto právny úkon žalovaného bol žalobcovi vôbec adresovaný a doručený.
13. Vyslovil, že požiadavka uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru v Dohode o skončení pracovného pomeru má význam napr. v súvislosti so vznikom nároku zamestnanca na odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce, pretože tento nárok zamestnancovi patrí, ak došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou z dôvodov podľa § 63 ods. l písm. a), b) alebo písm. f) Zákonníka práce alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. V danom prípade žalobca vyslovil požiadavku, aby bol v uzatvorenej dohode uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda z dôvodu jeho nadbytočnosti. Podľa predmetného ustanovenia sa však zamestnanec môže stať nadbytočným len na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. To znamená, že žalobcom požadovaný dôvod skončenia pracovného pomeru môže vyplynúť výlučne len z rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa, keďže samotný zamestnanec nemôže určiť alebo posúdiť, či je akýkoľvek zamestnanec nadbytočný. V danom prípade žalobca navyše ani neprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by ním požadovaný dôvod skončenia pracovného pomeru preukazoval. V danej súvislosti predložil súdu len výpis žalovaného z finstat.sk, podľa ktorého v rokoch 2016 až 2017 došlo u žalovaného k poklesu zisku a tržieb, čo však nebolo možné považovať za dôkaz, ktorým by žalobca preukázal, že sa stal nadbytočným zamestnancom, prípadne, že došlo k organizačným zmenám. Súd prvej inštancie mal za to, že takéto skutočnosti z uvedeného listinného dôkazu nevyplývajú ani len nepriamo, keďže skutočnosť o poklese zisku alebo tržieb zamestnávateľa automaticky neznamená potrebu zamestnávateľa znižovať stavy zamestnancov alebo robiť akékoľvek organizačné zmeny, pričom ani samotná potreba bez jej následnej realizácie žalovaným ako zamestnávateľom by neznamenala, že dôvod nadbytočnosti žalobcu bol daný. Bez ohľadu na to, aký dôvod skončenia pracovného pomeru zamestnanec požaduje uviesť v dohode, tento dôvod musí byť aj skutočne daný. Ak teda žalobca požadoval ako dôvod skončenia pracovného pomeru uviesť jeho nadbytočnosť, musel preukázať, že sa stal nadbytočný napr. vzhľadom na písomné rozhodnutie žalovaného. To sa však v danom prípade nestalo, keďže nadbytočnosť žalobcu vyplývala výlučne len z jeho požiadavky uviesť takýto dôvod skončenia pracovného pomeru v samotnej dohode. Inak povedané, aj keby sa požiadavka žalobcu o dôvode skončenia pracovného pomeru preniesla do dohody o skončení pracovného pomeru, musel by aj vtedy preukázať, že bol skutočne nadbytočný, ak by túto skutočnosť žalovaný ako zamestnávateľ sporoval. 14. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že aj napriek tomu, že došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, žalovanému nevznikol nárok na požadované odstupné, keďže k skončeniu pracovného pomeru nedošlo z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto súd jeho žalobu zo dňa 07.11.2017, ktorou sa domáhal zaplatenia odstupného v sume 2 179,68 eura s príslušenstvom, ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
15. Žalobu žalobcu zo dňa 02.03.2018, ktorou požadoval upraviť potvrdenie o zamestnaní, vyhodnotil súd prvej inštancie v plnom rozsahu za dôvodnú, keďže bola podaná v lehote do troch mesiacov odo dňa kedy sa žalobca o obsahu potvrdenia o zamestnaní dozvedel (t.j. v lehote do 04.03.2018) a z vykonaného dokazovania vyplývalo, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval od 21.03.2007 do 31.12.2016, a preto súd uložil žalovanému povinnosť upraviť potvrdenie o zamestnaní žalovaného tak, aby údaj o dobe trvania zamestnania žalobcu u žalovaného zodpovedal jeho skutočnej dobe, a to od 21.03.2007 do 31.12.2016. 16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní o zaplatenie odstupného priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému ako úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní o uloženie povinnosti upraviť potvrdenie o zamestnaní zase nárok na náhradu trov konania priznal žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 CSP.
17. Voči tomuto rozsudku vo výrokoch II. a III. podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. f), h) a b) CSP a žiadal zmeniť výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.179,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.179,68 eur odo dňa 16.01.2017 do zaplatenia a výrok III. tak, že mu bude priznaná náhrada trov v plnom rozsahu od žalovaného, teda aj v časti nároku na náhradu trov konania o zaplatenie odstupného, resp. zrušiť a vec v napadnutom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil tým že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napriek skutočnosti, keď bolo v konaní preukázané, že: žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.11.2016 bola jednoznačne vymedzená vôľa žalobcu ako zamestnanca na ukončení pracovného pomeru so žalovaným dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016; súčasťou žiadosti bola výslovná požiadavka na uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, a to podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce t.j. nadbytočnosť zamestnanca; listom žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 02.12.2016 bola bez akýchkoľvek ďalších pripomienok potvrdená žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru so žalobcom dohodou ku dňu 31.12.2016; žiadnym úkonom pred 31.12.2016 nerozporoval žalovaný ako zamestnávateľ uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru a to podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; oprávnenie V.. I. R. konať v pracovno-právnych veciach za žalovaného ako zamestnávateľa bolo potvrdené v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie podľa neho tieto okolnosti nevzal patrične do úvahy, resp. dospel k iným opačným skutkovým zisteniam, ktoré však nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že dohoda o skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného pozostáva z dvoch listov, a to z listu
- žiadosti žalobcu a z listu - potvrdenia žalovaného. Nakoľko dohodu o skončení pracovného pomeru predstavujú oba tieto listy, ktoré v konaní neboli rozporované žiadnou zo strán sporu, tak je zrejmé, že neodlučiteľnou súčasťou dohody musí byť aj samotné uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobcu a to podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Vnímanie dohody o skončení pracovného pomeru bez uvedenia (a akceptácie zo strany žalovaného) dôvodu skončenia pracovného pomeru je selektívny, považoval za ničím nepodložený ako aj arbitrárny prístup zo strany zákonného sudcu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a žiadne ďalšie dôkazy mu nenasvedčujú. Je síce pravdou, že žalovaný vo svojich tvrdeniach tvrdil opak (ako aj tvrdil, že V.. I. R. nebol oprávnený konať za žalovaného; že žalovaný nechcel ukončiť pracovný pomer so žalobcom; že k ukončeniu pracovného pomeru na základe dohody ani nedošlo; atď.), avšak všetky tieto tvrdenia žalovaného sa ukázali ako nepravdivé, t.j. klamlivé, pričom je zarážajúce, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy tieto skutočnosti a nedal (klamlivosť tvrdení žalovaného) na ťarchu žalovaného. Uvedenej skutočnosti, t.j. že neodlučiteľnou súčasťou Dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu bolo aj vymedzenie dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú však súd prvej inštancie patrične nevzal do úvahy, svedčia aj všetky úkony žalovaného, ktoré vykonal od 02.12.2016 do cca. polovice januára 2017, kedy nie len, že ukončil pracovný pomer žalobcu, ale aj žalobcu odhlásil zo sociálneho a zdravotného poistenia, vyplatil mu nespotrebovanú časť dovolenky ako si aj plnil ostatné povinnosti zamestnávateľa s výnimkou vyplatenia odstupného, na ktoré mal žalobca zákonný nárok. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že nie len skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo medzi žalobcom a žalovaným (V.. I. R.) komunikované vopred, ale bola komunikovaná a dohodnutá aj samotná skutočnosť vyplatenia odstupného (čo bol dôvod, pre ktorý žalobca uviedol uvedenú skutočnosť do návrhu dohody o skončení pracovného pomeru) a túto žalovaný aj potvrdil. Mal za nepochopiteľné, že súd prvej inštancie vzal do úvahy tvrdenie (bez preukázania dôkazom) žalovaného, že neprijal rozhodnutie o organizačnej zmene, nakoľko to nemal za potreby kvôli rastúcemu objemu zákaziek, keď žalobca preukázal súdu, že žalovanému v roku 2017 (kedy malo dôjsť k údajnému nárastu zákaziek) nie len, že klesli tržby z 4,11 mil. eur na 4,05 mil. eur, ale najmä dramaticky sa znížil hospodársky výsledok zo zisku 425.398 eur za rok 2016 na stratu - 230.096 eur za rok 2017, t.j. o vyše 630 tisíc eur klesol jeho hospodársky výsledok, pričom ide o údaje zo žalovaným zverejnených účtovných závierok. Uvedené skutočnosti nie len, že potvrdzujú, že objem zákaziek u žalovaného nenarástol a teda, že súd nemôže uveriť jeho tvrdeniu o ich náraste a potrebe ďalšieho zamestnávania žalobcu, ale že u žalovaného došlo v roku 2017 k zásadnému prepadu výsledkov hospodárenia a teda aj „vysvetľuje“ zmenu správania žalovaného, ktorý sa síce so žalobcom dohodol v roku 2016 na ukončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu nadbytočnosti (a prísľubu vyplatenia odstupného), avšak pravdepodobne z dôvodov, ktoré spôsobili prepad jeho hospodárskych výsledkov už nebol v roku 2017 spôsobilý vyplatiť ani odstupné, ktorého sa žalobca domáha v tomto konaní. Bol toho názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie stupňa spočíva v nesprávnom právnom posúdení a to najmä v posúdení preukázania dôvodu na skončenie pracovného pomeru žalobcom a teda zaťaženia dôkazným bremenom žalobcu, napriek tomu, že ten predložil dohodu, v ktorej je tento dôvod výslovne vymedzený. Za absurdný záver súdu prvej inštancie považoval záver o nepreukázaní dôvodu skončenia pracovného pomeru, t.j. nepreukázaní jeho nadbytočnosti u žalovaného dôkazmi, ktorý popiera ochranu zamestnanca ako slabšej strany a neberie žiadnym spôsobom do úvahy, že všetky ostatné podstatné tvrdenia v tomto konaní žalovaného ako zamestnávateľa sa ukázali nielen ako nepravdivé, ale navyše aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Navyše sa ukázali rozporné v tom, že aj keď dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala dôvod skončenia pracovného pomeru - nadbytočnosť zamestnanca, súd nesprávne zaťažil ďalším dôkazným bremenom žalobcu ako zamestnanca na preukázanie tohto dôvodu, aj keď mal zaťažiť žalovaného ako zamestnanca, že tu boli iné dôvody na ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Súd prvej inštancie podľa neho úplne odignoroval skutočnosť „materiálnej pravdy“ dohody o skončení pracovného pomeru (vrátane uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru), a navyše zaťažil zamestnanca - žalobcu, aby predložil rozhodnutie žalovaného o nadbytočnosti, resp. iný dôkaz na preukázanie nároku na odstupné, pričom kvôli jeho nepredloženiu zamietol žalobu žalobcu. Uvedené konanie súdu prvej inštancie je o to spornejšie, že celý personálny spis žalobcu vedie žalovaný ako zamestnávateľ, ktorý jediný mal/mohol vyhotoviť rozhodnutie o organizačnej zmene, pričom kvôli skutočnosti, že od uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru (2.12.2016) do rozhodnutia súdu (11.4.2022) mal dosť času na skartovanie takejto písomnosti, resp. nemal povinnosť predložiť dôkaz vo svoj neprospech. Uviedol, že síce nevie ďalším spôsobom preukázať (napr. rozhodnutím o organizačnej zmene), že bol daný dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ale podľa jeho názoru, už predložením dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú žalovaný akceptoval (bez pripomienok), a v ktorej je tento dôvod jasne vymedzený, túto skutočnosť dostatočne preukázal, a pokiaľ žalovaný tvrdí opak, mal túto skutočnosť preukázať, čo nespravil. Súd prvej inštancie úplne odignoroval uvedené skutočnosti, ktoré jeho právny zástupca aj na pojednávaní namietal, a to bez ohľadu na to, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného, ako aj bez ohľadu na to, že tým súd prvej inštancie porušil čl. 2 ods. 1 CSP. Poukázal už na ustálený názor najvyšších súdnych autorít, že funkciou súdov a justície všeobecne je poskytovať ochranu práv jednotlivca v materiálnom právnom štáte, potom ochranu aj základným právam a slobodám. Nie vždy sú všetky práva jednotlivca priamo vykonateľné a pôsobia voči jednotlivcovi bezprostredne. V niektorých prípadoch pôsobia len sprostredkovane cez jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právom prenikajú, a preto pri výklade či aplikácii jednoduchého práva na takéto vzťahy sú súdy povinné toto prenikanie starostlivo zvážiť a brať v úvahu tak, aby súčasne plnili svoje povinnosti poskytovať ochranu tak práva v rovine jednoduchého práva, ako aj právam základným. Nemožno preto podľa žalobcu tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od nej môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku; povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. Je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda konkrétnych skutkových zistení, založených na rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nie len zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z uvedeného dôvodu nie je možné sa prikloniť k tvrdeniu žalovaného (resp. k ním predloženým judikátom), keďže tieto vychádzajú z predpokladu, že preukázanie dôvodu skončenia pracovného pomeru nebolo potvrdené zamestnávateľom. V tomto prípade však žalovaný ako zamestnávateľ potvrdil uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru a až po nejakom čase od samotného skončenia pracovného pomeru žalobcu začal „vyrábať“ fiktívne dôkazy o neskončení pracovného pomeru k 31.12.2016, ako aj tvrdiť, že nešlo o skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, a tým bez nároku žalobcu na plnenie v tomto konaní. Zaťažovať žalobcu predložením dôkazu, ktorým fakticky nikdy nemohol disponovať (a ktorý bol po celý čas vo výslovnej dispozícii žalovaného - a ten ho mohol bez dôkazov zničiť) mal za konanie v rozpore so základnými princípmi ochrany slabšej strany, čo žalobca nepochybne je a popieraním základnej úlohy súdov. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný s výnimkou tvrdenia, že písomne nerozhodol o organizačnej zmene, nepreukázal žiadnym spôsobom iný dôvod skončenia pracovného pomeru žalobcu. Konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza, že „Bez ohľadu na to, aký dôvod skončenia pracovného pomeru zamestnanec požaduje uviesť v dohode, tento dôvod musí byť aj skutočne daný“, avšak nevyporiadava sa so skutočnosťou, že žalovaný dňa 02.12.2016 bez pripomienok súhlasil s uzavretím Dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej bola nadbytočnosť žalobcu ako zamestnanca výslovne (dokonca paragrafovým znením) uvedená, čím súd nesprávne zaťažil žalobcu dôkazným bremenom, ktoré bolo v konaní už na ťarche žalovaného. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a preto rozsudok vychádza z jeho nesprávneho právneho posúdenia. Bol tiež toho názoru, že súd prvej inštancie rozsudok riadne neodôvodnil, vôbec sa v ňom nevysporiadal, resp. nie dostatočne, s niektorými kľúčovými skutkovými a právnymi otázkami, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal pritom na ust. § 220 ods. 2 CSP a zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia písomnej formy rozsudku a ml za to, že napádaný rozsudok súdu nezodpovedá kritériám stanoveným v § 220 CSP. Konštatoval, že podľa ustálenej praxe Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.6.2008 sp.zn. I.ÚS 11408-52) z formulácie čl. 15 v súlade s § 191 CSP (pôvodne § 132 OSP) možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré z nich odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súdu v konaní nerozhodol vôbec, resp. sa s nimi vôbec vo svojom rozhodnutí nevysporiadal) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Už len samotné opomenutie námietok a tvrdení žalobcu alebo aj dôkazmi nepodložené tvrdenia súdu prvej inštancie (napr. o tom, že aj keď žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o náraste zákaziek nijak, dôkaz opaku od žalobcu o poklese tržieb už súd vysvetľuje ako nedostatočný dôkaz potreby znižovať stavy zamestnancov a pod.), robia napádaný rozsudok nepreskúmateľným a teda nezákonným. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia veci nie je naplnená za situácie, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje samotný odkaz, prípadne iba citáciu právnych predpisov, ktoré súd na zistený skutkový stav použil. V dôvodoch rozhodnutia je nevyhnutné vyložiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedli k podriadeniu skutkového stavu pod príslušnú právnu normu (napr. Rozsudok NS ČR zo dňa 11.06.2009, sp. zn. 33Co 500/2007). Právne posúdenie nemôže spočívať v samotnom odkaze právnych predpisov, ale je potrebné v odôvodnení rozhodnutia vyložiť právne kvalifikačné úvahy tak, aby bolo zrejmé, ktoré konkrétne pravidlo a z akých dôvodov bolo na zistený skutkový stav použité. Ak súd aplikuje určité ustanovenie zákona, resp. tvrdenie, na ktorom stojí jeho rozsudok bez relevantných dôvodov v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup súdu za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Uviedol, že Ústavný súd SR už vyslovil, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné (i. ÚS 236/06). Nevysporiadanie sa so zásadnými tvrdeniami žalobcu a najmä ak tým vznikne vnútorná rozpornosť rozsudku nie je možné považovať za vyrovnanie sa so všetkými podstatnými skutočnosťami.
18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, podanému jeho právnym zástupcom, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutých výrokov II a III ako vecne správny potvrdiť. K námietke žalobcu, že žalovaný s výnimkou tvrdenia, že písomne nerozhodol o organizačnej zmene, nepreukázal žiadnym spôsobom iný dôvod skončenia pracovného pomeru žalobcu, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku správne uviedol, že „V danom prípade žalobca vyslovil požiadavku, aby bol v uzatvorenej dohode uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda z dôvodu jeho nadbytočnosti. Podľa predmetného ustanovenia sa však zamestnanec môže stať nadbytočným len na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. To znamená, že žalobcom požadovaný dôvod skončenia pracovného pomeru môže vyplynúť výlučne len z rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa, keďže samotný zamestnanec nemôže určiť alebo posúdiť, či je akýkoľvek zamestnanec nadbytočný. V danom prípade žalobca navyše ani neprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by ním požadovaný dôvod skončenia pracovného pomeru preukazoval. V danej súvislosti predložil súdu len výpis žalovaného z finstat.sk, podľa ktorého v rokoch 2016 až 2017 došlo u žalovaného k poklesu zisku a tržieb, čo však nebolo možné považovať za dôkaz, ktorým by žalobca preukázal, že sa stal nadbytočným zamestnancom, prípadne, že došlo k organizačným zmenám. Súd mal za to, že takéto skutočnosti z uvedeného listinného dôkazu nevyplývajú ani len nepriamo, keďže skutočnosť o poklese zisku alebo tržieb zamestnávateľa automaticky neznamená potrebu zamestnávateľa znižovať stavy zamestnancov alebo robiť akékoľvek organizačné zmeny, pričom ani samotná potreba bez jej následnej realizácie žalovaným ako zamestnávateľom by neznamenala, že dôvod nadbytočnosti žalobcu bol daný“. Žalovaný sa bez akýchkoľvek výhrad stotožňuje s uvedeným názorom súdu, ktorý je v plnom súlade s relevantnou judikatúrou. Tvrdenie žalobcu, že v predmetnej veci súd prvej inštancie neodôvodnil rozsudok riadne a týmto postupom bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom sa súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal, resp. nie dostatočne, s niektorými kľúčovými skutkovými a právnymi otázkami (napr. viď. bod 20 odvolania), považoval žalovaný za účelové, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil rozsudok a zaoberal sa aj výpismi z finstat.sk, ktorými chcel žalobca preukázať dôvod vzniku nadbytočnosti žalobcu. Žalovaný mal za to, že súd rozhodol po právnej aj skutkovej stránke správne, vyhodnotil dôkazné prostriedky správne, postupoval v súlade so zákonom, v dôsledku čoho aj spravodlivo rozhodol.
19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktoré nebolo potrebné doplniť ani znovu zopakovať (§ 385 os. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého náležitosti aj správne po právnej aj vecnej stránke vyhodnotil, vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie stotožnil, ako aj s jeho odôvodnením, preto len konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku( § 387 ods. 2 CSP) a vysporiadava sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
23. Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Tento spôsob skončenia pracovného pomeru je obsiahnutý v § 60 ZP a je jediným z právnych úkonov, ktorý je uzavretý oboma zmluvnými stranami, a teda medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.
24. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza k skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Ide o jediný dvojstranný právny úkon, na základe ktorého možno platne skončiť pracovný pomer. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) o právnych úkonoch, ktoré musia byť zohľadnené pre určenie, či je tento právny úkon platný a či s ním spájame zákonom ustanovené právne účinky. Slobodná a vážna vôľa, zrozumiteľnosť a určitosť právneho úkonu je samozrejmosťou pri všetkých právnych úkonoch. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru má smerovať k skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho prijatie. Dohodou o skončení pracovného pomeru možno skončiť pracovný pomer na neurčitý čas, ako aj pracovný pomer na dobu určitú. Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa podľa súčasného právneho stavu nevyžaduje ingerencia zástupcov zamestnancov vo forme prerokovania, resp. súhlasu. Zákonník práce ďalej ukladá zamestnávateľovi povinnosť, aby jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydal zamestnancovi. Dohodu o skončení pracovného pomeru je možné uzavrieť aj počas práceneschopnosti zamestnanca. Zákonodarca ustanovuje pre dohodu o skončení pracovného pomeru písomnú formu a vzhľadom na občianskoprávnu úpravu právnych úkonov je potrebné poukázať na ustanovenie § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že platnou môže byť iba dohoda o skončení pracovného pomeru podpísaná účastníkmi dohody. Avšak práve pri dohode o skončení pracovného pomeru zákonodarca neustanovuje podmienku písomnej formy pod doložkou neplatnosti, čo v praxi znamená, že dohoda o skončení pracovného pomeru síce predpokladá písomnú formu, ale nedodržanie zákonom predpísanej formy nespôsobuje neplatnosť tohto dvojstranného právneho úkonu. Nedodržanie písomnej formy pri skončení pracovného pomeru dohodou nezakladá absolútnu neplatnosť. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 17 Zákonníka práce, podľa ktorého „… právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.“ Nedodržaním písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru však porušuje zamestnávateľ pracovnoprávne predpisy a zo strany inšpekcie práce môže byť postihnutý pokutou.
25. V prípade, ak zamestnanec požiada zamestnávateľa o uvedenie dôvodu skočenia pracovného pomeru v dohode o skončení pracovného pomeru, zamestnávateľ je povinný tento dôvod uviesť. Zároveň v zmysle zákona je zamestnávateľ povinný uviesť (bez ohľadu na to, či to zamestnanec požaduje) dôvod v dohode o skončení pracovného pomeru, a to v situácii kedy pracovný pomer zaniká v dôsledku nasledovných skutočností: ak sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce alebo sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu alebo zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.
26. Medzi stranami sporu nebolo sporné skončenie pracovného pomeru žalobcu ako zamestnanca u žalovaného ako zamestnávateľa dohodou dňa 31.12.2016, avšak žalobca namietal, že žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.11.2016 bola jednoznačne vymedzená vôľa žalobcu ako zamestnanca na ukončení pracovného pomeru so žalovaným dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016, pričom súčasťou žiadosti bola výslovná požiadavka na uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, a to podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce t.j. nadbytočnosť zamestnanca a že listom žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 02.12.2016 bola bez akýchkoľvek ďalších pripomienok potvrdená žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru so žalobcom dohodou ku dňu 31.12.2016, pričom žiadnym úkonom pred 31.12.2016 žalovaný ako zamestnávateľ nerozporoval uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru a to podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. K tejto námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienkou pre skončenie pracovného pomeru dohodou je dohoda na skončení pracovného pomeru k určitému dňu, čo bolo aj naplnené. V danom prípade vôľa žalobcu ako zamestnanca na ukončení pracovného pomeru so žalovaným dohodou vyplývala zo žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.11.2016, ktorou listinou žalobca jednoznačne prejavil svoju vôľu ukončiť pracovný pomer, a to spôsobom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016. Zároveň nad rámec prejavenej vôle skončiť pracovný pomer ku dňu 31.12.2016 vyslovil aj požiadavku uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru a to dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - t.j. nadbytočnosť zamestnanca. Žalovaný na prejavenú vôľu žalobcu zo dňa 25.11.2016 reagoval listom zo dňa 02.12.2016, v ktorom prejavil vôľu len skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou ku dňu 31.12.2016, bez uvedenia dôvodu. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať zhodu vôle žalobcu a žalovaného na skončení pracovného pomeru uzatvorením dohody, ako aj zhodu vôle žalobcu a žalovaného na skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016, a bol tak daný vzájomný súhlasný prejav vôle žalobcu a žalovaného ako účastníkov pracovného pomeru skončiť predmetný pracovný pomer, a to ku dňu 31.12.2016. K súhlasnému prejavu ohľadom žalobcom v jeho žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou uvedenému dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce t.j. nadbytočnosť zamestnanca nedošlo, a ani nemohlo dôjsť, nakoľko k organizačnej zmene u žalovaného a tým aj nadbytočnosti žalobcu v skutočnosti nedošlo. Zákonník práce vyžaduje, aby bolo rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté v písomnej forme (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Žalobcom požadovaný dôvod skončenia pracovného pomeru môže vyplynúť výlučne len z rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa, keďže samotný zamestnanec nemôže určiť alebo posúdiť, či je akýkoľvek zamestnanec nadbytočný. V danom prípade k organizačnej zmene v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, v dôsledku ktorej by sa bol stal žalobca pre žalovaného nadbytočným, a ktorý ako dôvod skončenia pracovného pomeru žalobca vo svojej žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou uviedol, u žalovaného nedošlo, pričom musí k tejto skutočnosti aj reálne dôjsť. Nepostačovalo predloženie žalobcom výpisu žalovaného z finstat.sk, podľa ktorého v rokoch 2016 až 2017 došlo u žalovaného k poklesu zisku a tržieb, čo nebolo možné považovať za dôkaz, ktorým by žalobca preukázal, že sa stal nadbytočným zamestnancom, prípadne, že došlo k organizačným zmenám. Možno sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že takéto skutočnosti z uvedeného listinného dôkazu nevyplývajú ani len nepriamo, keďže skutočnosť o poklese zisku alebo tržieb zamestnávateľa automaticky neznamená potrebu zamestnávateľa znižovať stavy zamestnancov alebo robiť akékoľvek organizačné zmeny, pričom ani samotná potreba bez jej následnej realizácie žalovaným ako zamestnávateľom by neznamenala, že dôvod nadbytočnosti žalobcu bol daný. Bez ohľadu na to, aký dôvod skončenia pracovného pomeru zamestnanec požaduje uviesť v dohode, tento dôvod musí byť aj skutočne daný. Ak teda žalobca požadoval ako dôvod skončenia pracovného pomeru uviesť jeho nadbytočnosť, musel preukázať, že sa stal nadbytočný napr. vzhľadom na písomné rozhodnutie žalovaného. To sa však v danom prípade nestalo, keďže nadbytočnosť žalobcu vyplývala výlučne len z jeho požiadavky uviesť takýto dôvod skončenia pracovného pomeru v samotnej dohode. Keďže odstupné sa poskytuje zamestnancovi pro skončení pracovného pomeru len v taxatívne uvedených prípadoch v Zákonníku práce, teda kedy má zamestnanec nárok na odstupné, a k takémuto prípadu, ktorý ako dôvod skončenia pracovného pomeru dohodou, t.j. § 63 ods. 1 Zákonníka práce len vo svojej žiadosti žalobca uviedol, a zo strany žalovaného nemohlo ani dôjsť k akceptácii žalobcom uvedeného dôvodu skončenia pracovného pomeru dohodu, a to v dôsledku neexistencie organizačnej zmeny u žalovaného s dôsledkom nadbytočnosti žalobcu, ale len so súhlasom žalovaného so skončením pracovného pomeru dohodou k uvedenému dňu, nárok na odstupné žalobcovi v danom prípade nevznikol. Čo sa týka námietky žalobcu, že bol v spore ako zamestnanec slabšou stranou, pojem slabšej strany nepochybne existuje aj v rámci pracovného práva, ktoré plní aj ochrannú funkciu, ktorá sa prejavuje najmä vo vzťahu k zamestnancovi, avšak pracovné právo má chrániť zamestnanca pred svojvoľným postupom zamestnávateľa, netýka sa okolností daného sporu.
27. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.), ako aj v časti trov prvoinštančného konania (III. výrok), v ktorom mal žalovaný plný úspech, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.