Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/87/2023

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej v právnej veci žalobcu TERVE Production, spol. s r.o., Trnavská 37, 902 01 Pezinok, IČO: 35 948 949, práv. zast. Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému Intesa Sanpaolo Holding International S.A., Boulevard du Prince Henri 35, Luxemburg, 1724, Luxemburgské veľkovojvodstvo, IČ: 001000779, práv. zast. Allen & Overy Bratislava, s.r.o., advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897, o nahradenie prejavu vôle žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č.k. -174 zo dňa 28.2.2022, jednohlasne takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. -174 zo dňa 28.2.2022 z r u š u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že prvým výrokom vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil, druhým výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a tretím výrokom priznal štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.8.2021 domáhal uloženia povinnosti nahradenia prejavu vôle žalovaného uzatvoriť kúpnu zmluvu. Právomoc a príslušnosť súdu odôvodnil odvolaním sa na ustanovenie v spojení s čl. 7 bod 1, a s čl. 25 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj ako „Nariadenie“). Súd zaslal žalobu žalovanému na vyjadrenie v lehote 30 dní odo dňa jej doručenia, a to výzvou zo dňa 11.1.2022. Výzva spolu s prekladom žaloby bola žalovanému doručená dňa 20.1.2022. Žalovaný dňa 11.2.2022 doručil súdu svoje vyjadrenie, v ktorom okrem iného, pri svojom prvom úkone, ktorý mu patril podal námietku nedostatku právomoci tunajšieho súdu. Túto námietku odôvodnil tým, že v danej veci nie je možne odvodzovať právomoc ani od čl. 7 bod 1 písm. a) ani od čl. 25 Nariadenia, keďže v danom prípade nebola medzi sporovými stranami ani uzavretá zmluva na plnenie a nebola uzavretá ani dohoda o právomoci.

3. Súd prvej inštancie poukázal na bod 15, čl. 7 ods. 1, čl. 25 ods. 1, čl. 28 Nariadenia a s ohľadom na uvedené skutočnosti a ustanovenia Nariadenia, ako aj , súdu neostalo iné len vyhlásiť, že vo veci nemá právomoc konať (keďže medzi sporovými stranami neexistuje žiadna zmluva na plnenie ani žiadna dohoda o právomoci súdu) a konanie zastaviť podľa pravidiel vnútroštátneho poriadku. O trovách konania rozhodol podľa s tým, že zastavenie konania zavinil žalobca, a to nedostatočným posúdením špecifických ustanovení Nariadenia a o trovách štátu rozhodol podľa

4. Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalobca a namietal, že súd prvej inštancie postupoval v predmetnej veci v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a základnými princípmi Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, keď svoju právomoc posudzoval výlučne podľa všeobecných ustanovení upravených v čl. 4 tohto nariadenia, a to napriek skutočnosti, že v prejednávanej veci je založená právomoc súdov Slovenskej republiky, odôvodnená úzkou väzbou medzi žalobou, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdom Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na bod 13., 16. úvodných ustanovení Nariadenia, pričom skutkovými tvrdeniami preukazuje skutočnosti, odôvodňujúce založenie osobitnej právomoci (zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, založený Stanovami); výlučnej právomoci (predmetom sporu je i povinnosť žalovaného uskutočniť registráciu prevodu cenných papierov); špecifickej právomoci (na prejednávanú vec je potrebné aplikovať priamu normu, ktorou je Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie, pričom priama norma má prednosť pred kolíznou normou - Nariadením č. 1215/2012). S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu žalobcu je zrejmé, že spor medzi žalobcom a žalovaným v sebe zahŕňa niekoľko noriem komunitárneho práva aj vnútroštátneho práva. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd prvej inštancie sa skutočnosťami, ktoré zakladajú osobitnú, výlučnú a špecifickú právomoc v rozpore so zákonom vôbec nezaoberal, pričom svoj nesprávny právny záver o nedostatku právomoci, založil výlučne na posúdení všeobecnej právomoci, i to nedostatočne.

5. Žalobca uviedol, že dňa 18.12.2020 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie VÚB, a.s., na ktorom bolo prijaté Uznesenie č. 2, v dôsledku prijatia časti a) Uznesenia č. 2 vznikla spoločnosti VÚB, a.s. s poukazom na ustanovenie o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „Zákon o cenných papieroch“), povinnosť vyhlásiť povinnú ponuku na prevzatie na kúpu všetkých kótovaných akcií od akcionárov, ktorí na valnom zhromaždení nehlasovali za rozhodnutie, že tieto akcie prestanú byť kótované alebo ktorí sa tohto valného zhromaždenia nezúčastnili. Povinnou osobou sa takto zo zákona stala právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky - VÚB, a.s. Prijatím Uznesenia č. 2 vznikla spoločnosti VÚB, a.s. povinnosť uskutočniť povinnú ponuku na prevzatie, a to i vo vzťahu k žalobcovi. Na podporu uvedených tvrdení poukázal na ustanovenia Zákona o cenných papieroch, z ktorého vyplýva, že je to spoločnosť VÚB, a.s., ktorá je primárne navrhovateľom povinnej ponuky na prevzatie, pretože ide o subjekt, ktorému vznikla zákonná povinnosť uskutočniť povinnú ponuku na prevzatie, respektíve ktorý prijal rozhodnutie o tom, že uskutoční povinnú ponuku na prevzatie. V zmysle časti b Uznesenia č. 2, prijalo mimoriadne valné zhromaždenie VÚB, a.s. rozhodnutie o tom, že povinnú ponuku na prevzatie namiesto emitenta akcií, spoločnosti VÚB, a.s., uskutoční majoritný akcionár - spoločnosť Intesa Sanpaolo Holding International S.A., akciová spoločnosť, založená a existujúca podľa práva Luxemburského veľkovojvodstva, v súlade s Zákona o cenných papieroch. Je pritom nespochybniteľné, že takéto prevzatie povinnosti majoritným akcionárom za emitenta akcií, mohlo nastať len na základe dobrovoľného hlasovania tohto majoritného akcionára. Dňa 21.1.2021 žalovaný ako majoritný akcionár zverejnil v Hospodárskych novinách Oznámenie o povinnej ponuke na prevzatie akcií, ktorú v zmysle ustanovenia Zákona o cenných papieroch uskutočnil za spoločnosť VÚB, a.s. Žalovaný sa teda, ako majoritný akcionár VÚB, a.s., stal navrhovateľom povinnej ponuky na prevzatie až uskutočnením povinnej ponuky na prevzatie, ktorú realizoval dobrovoľne namiesto spoločnosti VÚB, a.s. Popísané skutkové okolnosti preukazujú, že právny vzťah, súvisiaci s povinnou ponukou na prevzatie, ktorým je i právny vzťah vyplývajúci z uplatneného práva na odkúpenie, je právnym vzťahom, ktorý primárne vznikol medzi žalobcom, ako akcionárom a emitentom akcií, spoločnosťou VÚB, a.s., so sídlom a príslušným súdom na území Slovenskej republiky. Tento záver jednoznačne vyplýva z dikcie zákonné ustanovenia Zákona o cenných papieroch, ako i z Uznesenia č. 2 mimoriadneho valného zhromaždenia VÚB, a.s., zo dňa 18.12.2020, keď povinnú ponuku na prevzatie uskutočňuje za povinnú osobu VÚB, a.s., jej majoritný akcionár na základe zákonného zmocnenia, respektíve na základe rozhodnutia valného zhromaždenia. Vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami žalobca preukazuje, že minimálne od 18.12.2020 do 21.1.2021, bol právny vzťah súvisiaci s povinnou ponukou na prevzatie, výlučne právnym vzťahom medzi žalobcom a spoločnosťou VÚB, a.s., so všeobecným súdom na území Slovenskej republiky a povinnú ponuku na prevzatie uskutočnil žalovaný dobrovoľne za spoločnosť VÚB, a.s. Z hľadiska spravodlivého posúdenia právomoci súdu je podstatnou i skutočnosť, že to bol žalovaný, ktorý od počiatku disponoval zásadou akcionárskou silou (ako majoritný akcionár emitenta VÚB, a.s.) na presadenie prevedenia povinností v zmysle ustanovenia Zákona o cenných papieroch. Uvedenú skutočnosť napokon presadil Uznesením č. 2 a dobrovoľne nastúpil namiesto emitenta.

6. V odvolaní žalobca poukázal na to, že súd v rozpore s aplikačnými princípmi Nariadenia a rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, vôbec nezohľadnil úzku väzbu medzi žalobou, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Peter Rehder proti Air Baltic Corporation (C-204/08 z 09.07.2009) a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci E.ON Czech Holding AG proti Michaelovi Dědouchovi a spol. (C-560/16 z 07.03.2018), rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Brian Andrew Ker proti Pavlovi Postnovovi a Natalii Postnovej (C-25/18 z 08.05.2019). Súd teda nepostupoval správne, keď pri posudzovaní svojej právomoci konať v tomto súdnom spore, nezohľadnil ustanovenie článku 67 Nariadenia a neaplikoval príslušné ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie a zákona o cenných papieroch. Zásadným pre posúdenie vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je ustanovenie článku 2 ods. 1 písm. f) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ ES o ponukách na prevzatie, podľa ktorého sa za stranu ponuky považujú aj majitelia cenných papierov cieľovej spoločnosti. Pre posúdenie príslušnosti všeobecného súdu Slovenskej republiky, na spor medzi žalobcom a žalovaným však ešte zásadnejší význam predstavuje ustanovenie článku 4 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie, ktorý upravuje možnosť vnútroštátnej legislatívy určiť príslušnosť súdov pri urovnávaní sporov medzi stranami ponuky. Otázku, či právo na odpredaj a právo na odkúpenie, je možné právne posudzovať ako práva a povinnosti súvisiace s ponukou, najlepšie „zodpovedajú“ ustanovenia čl. 15 a čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie, keď pri oboch právach smernica uvádza, že ide o práva po vykonaní ponuky všetkým majiteľom cenných papierov. V ponuke na prevzatie povinnej osoby, ktorá tvorí súčasť súdneho spisu, je uvedené, že spory z ponuky na prevzatie a zmluvy uzatvorené v súvislosti s ňou, budú príslušné riešiť všeobecné súdy Slovenskej republiky. Pre podporu právneho záveru, že spor súvisiaci s realizáciou práva na odkúpenie, je sporom súvisiacim s ponukou na prevzatie, jednoznačne vyplýva nielen z článkov 15. a 16. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ ES o ponukách na prevzatie, ale aj z obsahu zákonného ustanovenia § 118j ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktoré jasne a zrozumiteľne vymedzuje, že právo na odkúpenie je aktuálne iba vtedy, ak nastali okolnosti ponuky na prevzatie. Jednoznačným a nespochybniteľným argumentom, že právo na odkúpenie je právom súvisiacim s povinnou ponukou, je už i samotná konštrukcia Zákona o cenných papieroch, keď zákonodarca zákonné ustanovenie § 118j zák. o cenných papieroch začlenil do časti zákona upravujúceho v ust. § 114 až 119 výlučne právne vzťahy súvisiace s ponukou na prevzatie. Súd prvej inštancie bol povinný založiť svoju právomoc na právnom základe, ktorý vyplýva zo Zákona o cenných papieroch a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie, ktoré predstavujú osobitné právne predpisy pre nároky, ktoré sú uplatnené v súvislosti s ponukou na prevzatie.

7. Žalobca tvrdí, že súd nepostupoval správne, keď v rámci napadnutého uznesenia vyslovil právny záver, že medzi sporovými stranami neexistuje žiadna zmluva, a preto neprichádza do úvahy aplikácia článku 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia, pretože ich vzájomné práva a povinnosti vychádzajú zo zmluvy, a to zo stanov spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. a na tieto nadväzujúcich právnych predpisov. Rozhodujúcou skutočnosťou pre možnosť aplikácie článku 7 ods.1 písm. a) Nariadenia ale je, aby v čase vzniku spornej udalosti alebo minimálne v čase podania žaloby súdu, boli žalobca a žalovaní akcionármi toho istého emitenta, a teda osobami, ktorých vzájomné práva a povinnosti vymedzujú stanovy tohto emitenta a právny poriadok Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že prioritne je miesto plnenia určené žalobcom v návrhu zmluvy, zaslanému žalovanému, v ktorom žalobca pri určení miesta plnenia využil pre neho dispozitívne ustanovenia § 118j ods. 2 písm. c) Zákona o cenných papieroch, keď mal právo určiť „lehotu a postup pri realizácii prevodu cenných papierov“. Všetky miesta plnenia medzi zmluvnými stranami, ktoré vyplývajú zo žalobou uplatneného nároku, majú miesto plnenia určené na území SR. Súd nesprávne vyhodnotil povahu sporu, keď nepovažoval tento spor medzi akcionármi spoločnosti VÚB, a.s. ako spor v zmluvných veciach, s miestom plnenia na území SR, v zmysle čl. 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia. Súd nepostupoval správne, keď v rámci napadnutého uznesenia vyslovil právny záver, že medzi sporovými stranami neexistuje žiadna dohoda o voľbe právomoci, a preto neprichádza do úvahy aplikácia článku 25 ods. 1 písm. c) Nariadenia. Aj za právnej situácie, že by nebolo možné na prebiehajúci súdny spor medzi žalobcom a žalovaným aplikovať článok 67, resp. článok 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia, je na mieste aplikácia čl. 25 ods. 1 písm. c), príp. čl. 24 ods. 2 a 4 uvedeného nariadenia, ktoré predpokladá uzatvorenie dohody o právomoci súdu. Žalobca tvrdí, že obsahom zverejneného oznámenia povinnej ponuky na prevzatie, žalovaný zároveň urobil prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu dohody o voľbe právomoci súdov Slovenskej republiky, určený zostávajúcim akcionárom. Pri posudzovaní aplikácie čl. 24 ods. 4 Nariadenia je predovšetkým potrebné zodpovedať

otázku, či majetkové právo ku zaknihovanému cennému papieru je možné považovať za právo obdobné, ako je právo ku patentu, ochrannej známke a priemyselnému vzoru. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého napadnuté uznesenie o nedostatku právomoci je potrebné potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správne, a to z dôvodov, že právomoc slovenských súdov podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia nie je daná, keďže medzi stranami neexistuje žiadny relevantný zmluvný vzťah, ktorý by túto právomoc zakladal. Právomoc slovenských súdov podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia nie je daná, keďže medzi stranami nikdy nedošlo k uzavretiu žiadnej dohody o právomoci slovenských súdov a výlučná právomoc slovenských súdov podľa článkov 24 ods. 2 a 4 Nariadenia nie je daná, keďže predmetom konania nie sú záležitosti taxatívne vymedzené v týchto ustanoveniach Nariadenia Brusel I. Čo sa týka neexistencie zmluvného vzťahu, tak ten sa musí týkať predmetu sporu. Na založenie právomoci podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia je potrebné, aby sa zmluvný vzťah priamo týkal daného súdneho konania. Žalobca v odvolaní tvrdí, že právomoc slovenských súdov je daná podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I na základe stanov spoločnosti VÚB, ktoré podľa neho vytvárajú zmluvný vzťah medzi akcionármi spoločnosti VÚB, a.s. V prvom rade, aj keby sme pripustili mimoriadne extenzívny výklad žalobcu, že akýkoľvek spor medzi akcionármi spoločnosti sa týka jej stanov, žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s., preto nie je ani stranou zmluvného vzťahu založeného stanovami VÚB a v konečnom dôsledku nemá ani aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v tejto veci. Predmetom tohto konania je údajný zákonný nárok žalobcu upravený v § 118j Zákona o cenných papieroch. Tento nárok nemá teda zmluvný základ ani žiadnu súvislosť so záležitosťami upravenými v stanovách spoločnosti VÚB. Zmluvný vzťah, na základe ktorého má byť založená právomoc musí mať priamu súvislosť s prebiehajúcim konaním. Predmetom tohto konania však nie sú práva a povinnosti akcionárov spoločnosti VÚB, a.s. upravené stanovami spoločnosti VÚB, a.s., dokonca ani práva a povinnosti vyplývajúce z práva obchodných spoločností v širšom zmysle. Ak by stanovy zakladali medzi akcionármi obchodnej spoločnosti právomoc vždy podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I ako tvrdí žalobca, výlučná právomoc podľa článku 24 ods. 2 Nariadenia Brusel I by tým pádom stratila svoj účel, keďže pri akomkoľvek spore medzi spoločnosťou a akcionármi alebo akcionármi navzájom by sa právomoc určila podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I na zmluvnom základe.

9. Žalovaný ďalej uviedol, že právomoc nie je založená miestom plnenia uvedený v žalobe. Odborná literatúra k článku 7 Nariadenia Brusel I uvádza, že zmluvný záväzok nemôže vzniknúť bez vôle dotknutých strán, pričom na uzatvorenie zmluvy sa vyžaduje ponuka a jej akceptácia. Článok 7 Nariadenia Brusel I teda nepokrýva situácie, kedy strana slobodne neakceptovala zmluvný záväzok, čo sa stalo aj v tomto prípade, keďže žalovaný návrh na uzavretie zmluvy o kúpe cenných papierov so žalobcom neakceptoval. Vznik zmluvy nemôže byť medzi stranami sporný, keďže k vzniku zmluvy nikdy neprišlo, o čom svedčí aj fakt, že žalobca podal v tejto veci žalobu, ktorej predmetom nie je otázka, či zmluva bola uzavretá alebo nie, ale ktorou sa uzavretia zmluvy domáha. Žalobca zároveň opiera právomoc slovenských súdov o povinnú ponuku na prevzatie uskutočnenú žalovaným od 21.1.2021 do 19.2.2021, na podklade nepriamej účinnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie (ďalej len Smernica o ponukách). Predmetom tunajšieho konania nie je povinná ponuka na prevzatie a s ponukou na prevzatie ani nesúvisí žiadna predbežná alebo vedľajšia otázka, ktorá by sa mala v tomto konaní riešiť. Tunajší spor nie je sporom z povinnej ponuky na prevzatie. Žalobca totiž nikdy na návrh povinnej ponuky na prevzatie žalovaného nereagoval, nieto ešte aby ju akceptoval. Povinná ponuka na prevzatie teda uplynula bez vzniku akýchkoľvek práv a povinností medzi stranami sporu. Naopak, údajný nárok podľa § 118j Zákona o cenných papieroch, ktorý je predmetom tohto konania totiž žalobcovi mohol vzniknúť iba a práve ako dôsledok toho, že žalobca ponuku na prevzatie neakceptoval a ponuka skončila. Inými slovami, akceptácia povinnej ponuky a podanie žaloby podľa § 118j Zákona o cenných papieroch sa navzájom vylučujú. Povinná ponuka na prevzatie preto nezakladá právomoc slovenských súdov na zmluvnom ani inom základe a pre tunajšie konanie je irelevantná. Žalobca ďalej odôvodňuje právomoc slovenských súdov prejednať spor údajnou dohodou o právomoci uzavretou medzi stranami, ktorá by zakladala právomoc podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia. Aplikácia článku 25 ods. 1 Nariadenia Brusel I je možná jedine vtedy, ak sa daný spor priamo týka právneho vzťahu, na účely ktorého strany dohodu o právomoci uzavreli, a nemôže sa aplikovať na spory, ktoré sa tohto právneho vzťahu netýkajú.

10. Žalovaný tvrdí, že predmetom podanej žaloby nie je povinná ponuka na prevzatie ani okrajom, o čom svedčí aj fakt, že ak by žalobca akceptoval túto ponuku a s ňou aj dohodu o právomoci, ako tvrdí, nikdy by túto žalobu podať nemohol. Žalobca sa preto nemôže dožadovať rozhodnutia o tejto žalobe a zároveň tvrdiť, že akceptoval ponuku na prevzatie, na základe ktorej mala podľa neho medzi stranami vzniknúť dohoda o právomoci. Absurdne zároveň vyznieva snaha žalobcu dodatočne akceptovať už neexistujúci návrh dohody o právomoci uvedený v návrhu povinnej ponuky na prevzatie, o ktorej zároveň tvrdí, že už ho vlastne akceptoval podaním žaloby. Podľa žalovaného aplikácia výlučnej právomoci slovenských súdov podľa článku 24 ods. 2 Nariadenia Brusel I je v tomto prípade vylúčená. Článok 24 ods. 4 Nariadenia Brusel I okrem iného stanovuje výlučnú právomoc súdov členského štátu, v ktorom sa poskytuje registrácia patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať. Žalobca opiera svoju argumentáciu o to, že práva k zaknihovaným cenných papierom registrovaným v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s. spadajú pod takéto obdobné práva. Obdobne ako pri výlučnej právomoci podľa článku 24 ods. 2 Nariadenia Brusel I je potrebné článok 24 ods. 4 vykladať reštriktívne a aplikovať ho len v prípade, ak registrácia takýchto práv predstavuje hlavný predmet daného konania.

11. Žalobca na vyjadrenie žalovaného uviedol, že v zmysle Nariadenia má napríklad výlučná právomoc (upravená v oddiely 6 čl. 24 Nariadenia) prednosť pred právomocou založenou na zmluvnou základe (upravená v oddiely 2 čl. 7 Nariadenia), kedy má žalobca na výber, či uplatní všeobecné ustanovenia o právomoci (upravené v oddiely I čl. 4 Nariadenia), alebo osobitné ustanovenia o právomoci. Žalobca však tvrdí, že nie je vylúčené, aby nastala situácia, kedy sú súčasne naplnené viaceré základy pre určenie právomoci, pričom vo veci konajúci súd je v takom prípade povinný a zároveň i oprávnený, v zmysle zásady prednosti jednotlivých ustanovení o voľbe právomoci zhodnotiť, na základe ktorého ustanovenia posúdi svoju právomoc. Tvrdí, že súd pri rozhodovaní o právomoci nezohľadnil priamu väzbu medzi súdom a žalobou, a preto konal v rozpore s aplikačnými princípmi Nariadenia. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným je založený na zmluvnom plnení a žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, pretože vzájomné práva a povinnosti medzi žalobcom a žalovaným vychádzajú zo zmluvy, a to zo stanov spoločnosti VÚB, a.s. a na tieto nadväzujúcich právnych predpisov. Hoci si žalobca uvedomuje, že aktívnu legitimáciu strany v spore súd skúma z úradnej povinnosti, tvrdenia žalovaného, ktorými sa neúspešne snaží poprieť aktívnu legitimáciu žalobcu, nie sú popretím skutkových tvrdení žalobcu. Žalobca tvrdí, že je akcionárom obchodnej spoločnosti VÚB, a.s. a preukázal svoju aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby tvrdeniami uvedeným v čl. II žaloby a listinami priloženými k podanej žalobe, pričom opätovne tvrdí, že v dôsledku neexistujúceho, resp. neplatného uznesenia údajného valného zhromaždenia VÚB, a.s. dňa 19.4.2021, žiadne akcie žalobcu neprešli na žalovaného. Žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia VÚB, a.s. o prechode akcií podľa § 118i ods. 6 Zákona o cenných papieroch, pretože neexistuje vôbec rozhodnutie valného zhromaždenia VÚB, a.s. o prechode akcií podľa § 118i odseku 6 Zákona o cenných papieroch, v dôsledku čoho akcie žalobcu neprešli na žalovaného a žalobca je stále akcionárom VÚB, a.s. Podstata právneho vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, vyplýva z právneho postavenia akcionára, či už na strane žalobcu, ako i na strane žalovaného, a preto skutočnosť, že ustanovenia § 118i a 118j nie sú priamo citované v Stanovách, je právne bezvýznamná.

12. Vo vyjadrení žalobca tvrdí, že vzájomný právny vzťah žalobcu a žalovaného je zmluvným vzťahom, ktorý je založený Stanovami spoločnosti, pričom tak ako uviedol vyššie, pre posúdenie otázky zmluvného vzťahu je rozhodujúcou povaha subjektov vystupujúcich na strane žalobcu a žalovaného a nie predmet súdneho sporu. V oznámení o povinnej ponuke na prevzatie, je pod bodom 2.17 uvedené, že spory z ponuky na prevzatie a zmluvy uzatvorené v súvislosti s ňou, budú príslušné riešiť všeobecné súdy Slovenskej republiky. Žalobca považuje za jednoznačne preukázané, že súdny spor súvisiaci s realizáciou práva na odkúpenie, je sporom súvisiacim s ponukou na prevzatie, čo jednoznačne vyplýva nielen z článkov 15. a 16. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie, ale aj z obsahu zákonného ustanovenia § 118j ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktoré jasne a zrozumiteľne vymedzuje, že právo na odkúpenie je aktuálne iba vtedy, ak nastali okolnosti ponuky na prevzatie. Žalovaný vo vyjadrení tvrdí, že žalobca v konaní nie je aktívne legitimovaný, pretože nie je akcionárom spoločností VÚB, a.s. Žalovaný však v tejto súvislosti opomenul uviesť, na základe čoho sa domnieva, že žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s., nakoľko by musel uviesť, že takéto presvedčenie nadobudol na základe nezákonného uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti VÚB, a.s. zo dňa 19.4.2021, ktorým údajne malo dôjsť k uplatneniu práva výkupu. Z ust. § 118i ods. 1 Zákona o cenných papieroch vyplýva, že právo žalovaného požadovať, aby na neho

prešli akcie všetkých akcionárov spoločnosti VÚB, a.s. mu mohlo vzniknúť až po uskutočnení ponuky na prevzatie. Bolo by preto zaujímavým poznať právne zdôvodnenie postupu žalovaného pri nezákonnom uplatnení práva výkupu, ktoré môže vzniknúť výhradne po uskutočnení povinnej ponuky na prevzatie, nakoľko sám žalovaný v podanom vyjadrení prezentuje právny názor, v zmysle ktorého povinná ponuka uplynula bez vzniku akýchkoľvek práv a povinností strán sporu. Ak teda žalovaný namieta nemožnosť aplikácie bodu 2.17 povinnej ponuky na prevzatie, žalobca uvádza, že predmetom sporu je zmluva o kúpe akcií, v súvislosti s ponukou na prevzatie, a preto je na mieste i aplikácia uvedeného bodu povinnej ponuky na prevzatie. Medzi sporovými stranami je nesporné, že obsahom zverejneného oznámenia povinnej ponuky na prevzatie, žalovaný urobil prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu dohody o voľbe právomoci súdov Slovenskej republiky, určený zostávajúcim akcionárom, a to časťou oznámenia uvedeného v bode 2.17. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení, tvrdí, že „predmetom žaloby podanej v tomto súdnom konaní nie je povinná ponuka na prevzatie ani okrajom, o čom svedčí aj fakt, že ak by žalobca akceptoval túto ponuku a s ňou aj dohodu o právomoci, ako tvrdí, nikdy by túto žalobu podať nemohol“, žalobca tvrdí, že uvedené tvrdenia iba potvrdzujú právny názor žalobcu o tom, že predmetný spor sa týka povinnej ponuky na prevzatie. Sám žalovaný totiž tvrdí, že ak by žalobca návrh povinnej ponuky na prevzatie prijal, žiadne súdne konanie by neprebiehalo. Žalobca zotrváva na tvrdeniach a má za to, že v prejednávanej veci sú splnené predpoklady pre určenie právomoci súdu Slovenskej republiky, a to i v zmysle čl. 24 ods. 2 Nariadenia Brusel I.

13. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý má za to, že uznesenie valného zhromaždenia sa považuje za platné (so všetkými právnymi následkami ním vyvolanými) až do okamihu rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti. Žalovaný ani nemá vedomosť o tom, že by valné zhromaždenie spoločnosti VÚB, a.s. zo dňa 18.12.2020 bolo napadnuté žalobou o neplatnosť jeho uznesení v zákonnej lehote. K aktívnej legitimácii žalobcu uviedol, že žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s. Jediným akcionárom spoločnosti VÚB je žalovaný, spoločnosť Intesa Sanpaolo Holding International S.A. Ak žalobca tvrdí, že je naďalej akcionárom spoločnosti VÚB v dôsledku „neexistujúceho, resp. neplatného uznesenia údajného valného zhromaždenia“, žalovaný opätovne uvádza, že uznesenie valného zhromaždenia sa považuje za platné až do okamihu rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti. Žalobca opakovane odkazuje na odsek 2.17 návrhu povinnej ponuky na prevzatie, v ktorom bola stanovená príslušnosť slovenských súdov na spory „z tejto ponuky na prevzatie a zmlúv uzatvorených v súvislosti s ňou“. Je nepochybné, že znenie odseku 2.17 odkazuje na spory vzniknuté medzi stranami povinnej ponuky na prevzatie v prípade a len vtedy, ak je takáto ponuka druhou stranou akceptovaná. Pokiaľ ide o spory zo zmlúv uzatvorených v súvislosti s takou ponukou, tu je nepochybné, že ide o zmluvy, ktoré uzatvorili strany ponuky, teda navrhovateľ a akcionár, ktorý ponuku akceptoval. Ak žalobca bezdôvodne označuje tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca nikdy návrh povinnej ponuky neakceptoval za zavádzajúce, svedčí to o účelovosti jeho argumentácie. To, že žalobca povinnú ponuku nikdy neakceptoval je fakt, skutková okolnosť, ktorú žalobca nikdy nepoprel a ani nepredložil žiadny dôkaz o opaku. Žalovaný uviedol tvrdenie, a to že „povinná ponuka na prevzatie teda uplynula bez vzniku akýchkoľvek práv a povinností medzi stranami sporu“, keďže žalobca návrh povinnej ponuky na prevzatie nikdy neakceptoval. To je medzi stranami nesporné. Spormi z povinnej ponuky by zjavne mohli byť napríklad spory týkajúce sa priamo podmienok návrhu povinnej ponuky, otázky uzatvorenia zmluvy o kúpe akcií na základe povinnej ponuky, spory o (ne)zaplatenie kúpnej ceny podľa povinnej ponuky a ostatné otázky, ktoré priamo a bezprostredne súvisia s faktom, že jedna strana povinnú ponuku vykonala a druhá strana sa ju rozhodla akceptovať. To však nie je prípad žalobcu. Spor o podanej žalobe sporom z povinnej ponuky nie je. Podanou žalobou sa totiž žalobca domáha priznania údajného zákonného nároku podľa § 118j Zákona o cenných papieroch, teda práva na odkúpenie akcií. Takéto právo však môže vzniknúť iba akcionárovi, ktorý predtým povinnú ponuku majoritného akcionára na odkúpenie akcií neprijal.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote ( a prvá veta ), viazaný dôvodmi odvolania ( ), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa zrušiť.

15. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

16. Tento dôvod zrušenia rozhodnutia sa môže uplatniť výlučne vtedy, ak je podané odvolanie proti nemeritórnemu rozhodnutiu (uzneseniu), ktorým sa rozhodlo o procesných otázkach. Predmetom

rozhodovania môže byť iba také uznesenie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. Zákonným dôvodom pre zrušenie nemeritórneho rozhodnutia je procesná situácia, keď po vydaní rozhodnutia zanikli dôvody, pre ktoré bolo vydané alebo, ak ani pred jeho vydaním neexistovali dôvody na jeho vydanie.

17. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci vo veci s cudzím prvkom (ktorý môže byť daný či už vzhľadom na strany sporu, vzhľadom na predmet sporu, alebo okolnosti vyplývajúce z predmetu sporu), vychádza z obsahu multilaterálnych, alebo, ak týchto niet - bilaterálnych zmlúv (dohovorov), ktorými je ten - ktorý štát viazaný. Len v prípade, ak týchto dohovorov niet, prípadne ich nie je možné v danom prípade použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc, normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku; spravidla pôjde o kolízne normy (výnimočne i priame normy) upravujúce právne vzťahy s cudzím, medzinárodným prvkom.

18. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I bis) je podľa jeho článku 66 bod 1. použiteľné na konania začaté dňa 10. januára 2015 a neskôr. 19. Podľa bodu (13) preambuly Nariadenia, medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

20. Podľa bodu (16) preambuly Nariadenia, okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícií aj alternatívne kritéria právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.

21. Podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,

- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).

22. Podľa článku 7ods. 2 Nariadenia, vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

23. Podľa článku 24 ods. 2 Nariadenia, výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov, súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo; sídlo súd určí podľa vlastných noriem medzinárodného práva súkromného.

24. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia, ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená, b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.

25. Podľa článku 67 Nariadenia, toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych

nástrojoch Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisoch harmonizovaných v súlade s týmito právnymi predpismi.

26. Podľa bodu 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie (ďalej ako „Smernica“), je potrebné chrániť záujmy majiteľov cenných papierov spoločností, ktoré sa spravujú právom členského štátu, keď sú tieto spoločnosti predmetom ponuky na prevzatie alebo zmien kontroly a aspoň pre niektoré z ich cenných papierov sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu v členskom štáte.

27. Podľa čl. 2 bod 1 písm. f) Smernice, „strany ponuky“ znamenajú navrhovateľa, členov správneho alebo riadiaceho orgánu navrhovateľa, ak je navrhovateľom spoločnosť, majiteľov cenných papierov cieľovej spoločnosti a členov správneho alebo riadiaceho orgánu cieľovej spoločnosti a osoby konajúce v zhode s takýmito stranami.

28. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, a to najmä čo do skúmania procesných podmienok. Súd prvej inštancie správne na vec aplikoval ustanovenia Nariadenia Brusel I, keďže je nepochybné, že v danom prípade ide o spor s medzinárodným prvkom - žalovaným, ktorý má sídlo v členskom štáte Európskej únie.

29. Súd prvej inštancie však vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať, keďže medzi stranami sporu neexistuje žiadna zmluva na plnenie, ani dohoda o právomoci súdu, a preto konanie zastavil. Pri skúmaní právomoci sa zisťuje , súd ktorého štátu môže konať vo veci samej, preto správne súd prvej inštancie postupoval, ak rozhodoval o tom, či má právomoc konať. Správne určenie súdu štátu, ktorý má právomoc konať vo veci, je dôležité nielen pre konajúci súd, ale aj pre strany sporu, ktorá podá návrh na súd, ktorý nemá právomoc konať, čím znižuje svoje šance na úspech.

30. Krajský súd ako odvolací v rámci posudzovania odvolacích dôvodov žalobcu, po oboznámení sa so spisovým materiálom, žalobou žalobcu a v nej uplatneným nárokom, je toho názoru, že záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho právomoci vo veci konať je nesprávny.

31. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že posudzovanie právomoci slovenského súdu v občianskych a obchodných veciach je determinované uplatňovaním tzv. bruselského režimu, ktorý je v oblasti medzinárodnej právomoci v súčasnosti tvorený nariadením Brusel I bis, ktorý má aplikačnú prednosť pred pravidlami národného práva. V súvislosti s posudzovaním právomoci slovenských súdov krajský súd v prvom rade uvádza, že systematika Nariadenia spočíva na všeobecnom pravidle v právomoci súdov členského štátu (Článok 4 bod 1. Nariadenia), v ktorom má žalovaný bydlisko, zatiaľ čo pravidlá osobitnej právomoci stanovené najmä v Článku 7 tohto Nariadenia predstavujú výnimky zo všeobecného pravidla a ako také sa majú vykladať reštriktívne a vzájomne sa vylučujú (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-59/19 zo dňa 24. novembra 2020, bod 26). Pravidlá osobitnej právomoci, ktorých sa žalobca môže dovolávať podľa Článku 7 bod 1. a 2. Nariadenia a ktorých sa žalobca v predmetnej veci dovolával podľa Článku 7 bod 1. písm. a) Nariadenia, boli zavedené so zohľadnením existencie osobitnej úzkej väzby medzi žalobou a súdom, na ktorý mohla byť žaloba podaná, alebo s cieľom riadneho výkonu spravodlivosti. Uplatniteľnosť Článku 7 bod 1. Nariadenia závisí jednak od rozhodnutia žalobcu dovolávať alebo nedovolávať sa niektorého z týchto pravidiel osobitnej právomoci a jednak od preskúmania súdom, ktorý začal konanie, týchto osobitných podmienok upravených v ustanoveniach (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-59/19 zo dňa 24. novembra 2020 bod 28.,29.).

32. Žalobca sa žalobou domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 19.5.2021, pričom právny vzťah vyplývajúci z uplatneného práva na odkúpenie, má vyplývať z právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom, ako akcionárom a emitentom akcií, spoločnosťou VÚB, a.s. Podľa žalobcu minimálne od 18.12.2020 do 21.1.2021 bol právny vzťah súvisiaci s povinnou ponukou na prevzatie výlučne právnym vzťahom medzi žalobcom a spoločnosťou VÚB, a.s. a povinnú ponuku na prevzatie uskutočnil žalovaný dobrovoľne za spoločnosť VÚB, a.s.. Žalovaný, sa teda ako majoritný akcionár VÚB, a.s. stal navrhovateľom povinnej ponuky na prevzatie, ktorú realizoval dobrovoľne namiesto spoločnosti VÚB, a.s. Súd prvej inštancie uzavrel, že vo veci nemá právomoc konať, keďže medzi sporovými stranami neexistuje žiadna zmluva na plnenie ani žiadna dohoda o právomoci súdu a konanie zastavil, pričom sa nevyjadril, či pri právnom vzťahu zohľadňoval systém, ciele a výklad aplikovaného Nariadenia, čo je nevyhnutné pri zhodnotení,

či vec patrí alebo nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, preto má odvolací súd za to, že jeho záver, ktorým vyslovil, že nemá právomoc vo veci konať, je nesprávny a v rozpore s Nariadením.

33. Ako podstatnú skutočnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil úzku väzbu medzi žalobou, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdmi Slovenskej republiky. V súvislosti s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-560/16 zo dňa 07. marca 2018 na bod 39. odôvodnenia, kedy „úzka väzba medzi súdmi členského štátu, na území ktorého má Jihočeská plynárenská sídlo, v tomto prípade českými súdmi a sporom vo veci samej, je v tejto súvislosti zrejmá.“ A na bod 42. odôvodnenia, a to „vzhľadom na úzku väzbu medzi konaním vo veci samej a českými súdmi sú tieto súdy najpovolanejšie na rozhodnutie tohto sporu, ktorý sa týka preskúmania časti uvedeného uznesenia, a priznanie výlučnej právomoci týmto súdom podľa čl. 22 bodu 2 Nariadenia č. 44/2001 môže uľahčiť riadny výkon spravodlivosti.“ Odvolací súd poukazuje na bod 13 preambuly Nariadenia, podľa ktorého medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov. V súvislosti s uvedeným bodom 13 Nariadenia je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci je právomoc súdu možné odvodiť práve s ohľadom na úzku väzbu. Jediným cudzím prvkom je sídlo žalovaného, ktoré sa nachádza v Luxemburskom Veľkovojvodstve. Podľa žalobcu je tento akcionárom spoločnosti VÚB, a.s. ako aj žalovaný, register zaknihovaných cenných papierov, v ktorom sa eviduje prevod akcií emitenta /VÚB, a.s./ vedie Centrálny depozitár cenných papierov SR, ktorý vedie aj zoznam akcionárov. Emitentom je VÚB, a.s., slovenská spoločnosť, ktorá vznikla podľa práva SR. Predmetom sporu je nárok, ktorým sa žalobca domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov podľa ust. o cenných papieroch / ďalej len ZCP/.Je opodstatnené aby aj majoritný akcionár /žalovaný/ v zmysle bodu 13 Preambuly Nariadenia rozumne predvídal, že spory menšinových akcionárov voči nemu budú prebiehať v štáte emitenta. Keďže sa jedná o slovenskú akciovú spoločnosť a aplikáciu zákona o cenných papieroch a registráciu Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, je aj v záujem právnej istoty očakávať, že právomoc majú súdy SR a rozhodným právom bude právo slovenské. Preto podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na úzku väzbu medzi konaním vo veci samej /žaloba podľa ZCP/ a súdmi SR sú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súdy SR najpovolanejšie na rozhodovanie tohto sporu. Je potrebné tiež zdôrazniť, že na bod 13 preambuly Nariadenia nadväzuje bod 16 prvá veta preambuly Nariadenia, ktorý takisto odkazuje na úzku väzbu medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že úzka väzba medzi predmetom žaloby a súdom Luxemburského Veľkovojvodstva, kde má sídlo žalovaný nie je daná. Pri určení právomoci súdu nemožno totiž vychádzať len zo sídla žalovaného bez posúdenia ostatných rozhodujúcich skutočnosti. Ide aj o potrebu ochrany minoritných akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., domáhať sa súdnej ochrany na dostupných súdoch v rámci SR, naviac je potrebné uviesť, že pre prevod cenných papierov sa vyžaduje registrácia špecifickou právnickou osobou na území štátu, v ktorom ma sídlo emitent /VÚB, a.s./, v tomto prípade Centrálny depozitár cenných papierov SR. S poukazom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že právomoc súdu je daná aj s ohľadom na existenciu úzkej väzby medzi žalobou, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdmi Slovenskej republiky. K námietke žalovaného, že žalobca nie je akcionár spoločnosti VÚB, a.s. a nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore, odvolací súd uvádza, že touto námietkou sa bude zaoberať súd prvej inštancie v konaní vo veci samej v rámci ďalšieho postupu a meritórneho prejednania veci.

34. Podľa Zz. o cenných papieroch /ďalej len ZCP/, ak tento zákon neustanovuje inak, ponukou na prevzatie sa rozumie verejný návrh na uzatvorenie zmluvy podľa osobitného predpisu, ktorej predmetom je kúpa všetkých akcií cieľovej spoločnosti alebo ich časti alebo výmena týchto akcií alebo ich časti za iné cenné papiere, ktorý je určený akcionárom tejto spoločnosti a je vyhlásený na základe povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo dobrovoľne a ktorý nasleduje po nadobudnutí kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti alebo má za cieľ nadobudnutie kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti; akciami sa na účely ponuky na prevzatie rozumejú akcie, dočasné listy a iné prevoditeľné cenné papiere, s ktorými sú spojené hlasovacie práva, ktoré sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte.

35. Podľa § 115 ods. 1 ZCP, navrhovateľ je povinný rozhodnutie o tom, že uskutoční ponuku na prevzatie alebo vznik povinnosti uskutočniť ponuku na prevzatie bezodkladne písomne oznámiť predstavenstvu cieľovej spoločnosti a Národnej banke Slovenska. V prípade povinnej

ponuky na prevzatie navrhovateľ v oznámení uvedie aj deň a dôvody vzniku tejto povinnosti a k oznámeniu určenému Národnej banke Slovenska priloží žiadosť o určenie znalca alebo znalecký posudok spĺňajúci podmienky podľa § 118g ods. 7 a 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/566/20230601>. Navrhovateľ je povinný oznámenie o ponuke na prevzatie zverejniť v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou alebo s dostatočným rozšírením v Slovenskej republike a v tých členských štátoch, na regulovaných trhoch ktorých boli akcie cieľovej spoločnosti prijaté na obchodovanie; v prípade zverejnenia oznámenia o ponuke na prevzatie vo viacerých periodikách sa za zverejnenie ponuky na prevzatie považuje dátum prvého zverejnenia.

36. Podľa odvolacieho súdu právomoc súdu SR je tiež možné podporne odvodiť z Ponuky na prevzatie a v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 1 písm. f), čl. 4 ods. 6, čl. 15 a 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie. Ponuka na prevzatie je verejný návrh na uzatvorenie zmluvy, ktorú uskutočnil žalovaný za VÚB, a.s. ako navrhovateľ podľa ust. § 118i ods. 1 zák. o cenných papieroch /ďalej len ZCP/. Táto ponuka na prevzatie akcií bola určená všetkým akcionárom spoločnosti VÚB, a.s s výnimkou navrhovateľa ponuky. V článku 2.17 ponuky je uvedené, že zmluvy o kúpe akcii sa budú riadiť právom Slovenskej republiky. Na riešenie sporov z tejto ponuky na prevzatie a zmlúv uzatvorených v súvislosti s ňou sú príslušné všeobecné súdy SR, v súlade s príslušnými právnymi predpismi platnými v SR. Je pravdou, že aj keď žalobca neakceptoval ponuku na prevzatie / ako verejný prísľub/, je možné vzhľadom na dohodu o voľbe právomoci uvedenú v tejto ponuke zo strany žalovaného ustáliť, že spory, ktoré vzniknú z ponuky na prevzatie, ktoré sa týkali odkúpenia akcií cieľovej spoločnosti VÚB, a.s. mali byť riešené podľa práva SR a súdmi SR. Keďže ponuka na prevzatie bola určená všetkým akcionárom spoločnosti VÚB, a.s. okrem navrhovateľa ponuky /žalovaného/ a má svoju záväznosť, vyplýva z nej zákonný imperatív uvedený v čl.2.17 ponuky o právomoci všeobecných súdov SR. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ako navrhovateľ Ponuky na prevzatie v tejto akceptoval právomoc súdov SR a právo SR, nie je dôvodné sa domnievať, že v sporoch, ktoré sa týkajú akcií VÚB, a.s. ako emitenta, by mala byť daná iná právomoc súdov ako súdov SR.

37. Spoločnosť žalovaného bola navrhovateľom povinnej ponuky na prevzatie akcií vydaných spoločnosťou VÚB, a.s. založenou a existujúcou podľa práva SR v zmysle ust. § 114 a nasl. a § 119 ZCP. Podľa § 116 ods. 2 písm. q/ ZCP, návrh ponuky obsahuje právo štátu, ktorým sa budú riadiť zmluvy o kúpe akcií alebo zmluvy o výmene akcií za iné cenné papiere uzatvorené v súvislosti s ponukou na prevzatie medzi navrhovateľom a akcionármi cieľovej spoločnosti, a ktoré súdy sú príslušné na riešenie sporov z ponuky na prevzatie. Podľa článku 2.17 povinnej ponuky na prevzatie, zmluvy o kúpe akcii sa budú riadiť právom Slovenskej republiky. Na riešenie sporov z tejto ponuky na prevzatie a zmlúv uzatvorených v súvislosti s ňou sú príslušné všeobecné súdy SR. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že je proti zásadám logiky, aby sa spory, ktoré súvisia s ponukou na prevzatie o kúpe akcii riadili právom SR a prejednávali na všeobecných súdoch SR a pokiaľ žalobca ponuku na prevzatie neprijal a žalovaný jeho návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe zostávajúcich akcií neakceptoval, sa má žalobca ako akcionár domáhať svojho práva nahradenia prejavu vôle na súde v sídle žalovaného, t.j. v Luxemburskom Veľkovojvodstve, a nie na súdoch SR.

38. Podľa § 118i ods. 1 ZCP, navrhovateľ, ktorý uskutočnil ponuku na prevzatie, ktorá nebola čiastočná ani podmienená podľa § 116 ods. 2 písm. h) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/566/20230601>, má právo požadovať, aby na neho prešli akcie všetkých zostávajúcich akcionárov tejto cieľovej spoločnosti za primerané protiplnenie (ďalej len „právo výkupu“), ak je majiteľom akcií, ktorých súhrnná menovitá hodnota predstavuje najmenej 95 % základného imania cieľovej spoločnosti, s ktorým sú spojené hlasovacie práva a s ktorými je súčasne spojený najmenej 95 % podiel na hlasovacích právach v cieľovej spoločnosti; za rovnakých podmienok má navrhovateľ právo výkupu aj voči právnym nástupcom zostávajúcich akcionárov cieľovej spoločnosti. Právo výkupu môže navrhovateľ uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti ponuky na prevzatie vymedzenej v prvej vete, inak toto právo zaniká.

39. Podľa § 118j ods. 1až 4 ZCP, ak nastali okolnosti podľa § 118i ods. 1 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/20230601>, je akcionár, ktorý vlastní zostávajúce akcie cieľovej spoločnosti, oprávnený požadovať od navrhovateľa, aby od neho nadobudol jeho akcie za primerané protiplnenie.

(2)Právo podľa odseku 1 môže zostávajúci akcionár uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti ponuky na prevzatie, inak toto právo zaniká. Zostávajúci akcionár toto právo uplatní zaslaním návrhu zmluvy o kúpe akcií. V návrhu zmluvy uvedie najmä a)požadované primerané peňažné protiplnenie alebo primerané protiplnenie v cenných papieroch, b)lehotu na prijatie návrhu zmluvy, c)lehotu a postup pri realizácii prevodu cenných papierov. ( osoba podľa odseku 1 prijme návrh zmluvy v lehote uvedenej v návrhu, inak v lehote desiatich pracovných dní od jeho doručenia. Ak povinná osoba návrh zmluvy v tejto lehote neprijme, môže sa oprávnená osoba domáhať na súde, aby prijatie návrhu nahradil súdnym rozhodnutím. Toto právo musí uplatniť do troch mesiacov od uplynutia lehoty podľa prvej vety, inak zaniká.

( osoba podľa odseku 1 môže bezodkladne od doručenia návrhu zmluvy požiadať súd, aby primeranosť požadovaného protiplnenia preskúmal. Toto právo zaniká, ak nebolo uplatnené do jedného mesiaca odo dňa doručenia návrhu zmluvy. Ak výška protiplnenia nebola určená znaleckým posudkom, dôkazné bremeno o primeranosti ponúkaného protiplnenia nesie oprávnená osoba.

40. Odvolací súd k právomoci, ktorú žalobca odvodzuje od čl. 7 bod 1 písm. a/ Nariadenia / osobitná právomoc/ uvádza, že táto podľa uvedeného článku nie je daná. Medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny zmluvný vzťah, ktorý by takúto právomoc zakladal. Žalobca sa v konaní domáha nahradenia prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o kúpe cenných papierov podľa § 118j ods. 3 ZCP, t.j. domáha sa nároku podľa zákona o cenných papieroch. Zmluvný vzťah medzi sporovými stranami nie je založený ani Stanovami spoločnosti VÚB, a.s. , ktoré sú svojou povahou sui generis a sú základnou zmluvou, ktorá upravuje práva a povinnosti akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., neobsahuje však konkrétny článok, ktorý by odkazoval na právomoc súdov SR pri akomkoľvek spore medzi spoločnosťou a akcionármi alebo akcionármi navzájom. Predmetom sporu ani nie sú práva a povinnosti akcionárov spoločnosti VÚB, a.s.

41. Podľa odvolacieho súdu je však daná právomoc súdu SR s odkazom na ust. článku 7 ale ods. 2 Nariadenia, t.j. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. Ako už bolo vyššie uvedené a v konaní nebolo sporné, že žalobca povinnú ponuku na prevzatie žalovaného neakceptoval, čím nebola naplnená zmluva o kúpe akcii. Žalobca zaslal žalovanému písomný návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 19.5.2021, ktorým si uplatnil voči žalovanému právo na odkúpenie zostávajúcich akcií, ktorý žalovaný neprijal. Z uvedeného dôvodu bola zo strany žalobcu podaná žaloba o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o kúpe akcii, čo spadá pod nároky z mimozmluvnej zodpovednosti. Žalovaný ako majoritný akcionár bol povinný odkúpiť akcie zostávajúcich akcionárov spoločnosti VÚB, a.s. za primerané protiplnenie s odkazom na ust. § 118j ods. 1 ZCP. Vzhľadom na uvedené je možné uzavrieť, že v prípade sporu o nahradenie prejavu vôle väčšinového akcionára sa jedná o spor vyvolaný menšinovým akcionárom na základe zákona o cenných papieroch týkajúci sa slovenského emitenta kde ako žalovaná strana vystupuje väčšinový akcionár. Vzhľadom na uvedené je potrebné vyvodiť právomoc súdov SR aj z ust. čl. 7 bod 2 Nariadenia.

42. Odvolací súd záverom uvádza, že sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného o nedostatku právomoci s odkazom na ust. čl. 25 Nariadenia, nakoľko v konaní nebola preukázaná dohoda o voľbe právomoci a odkaz odvolacieho súdu na povinnú ponuku na prevzatie a v nej obsiahnutý článok 2.17 /riešenie sporov z ponuky/ možno použiť len podporne, a nie ako dohodu o voľbe právomoci podľa článku 25 Nariadenia.

43. V konaní nebola preukázaná ani výlučná právomoc súdov SR podľa čl. 24 ods. 2 a 4 Nariadenia, pretože predmetom konania nie sú nároky taxatívne vymenované v ods. 2 a 4, ktoré by zakladali výlučnú právomoc súdov SR.

44. S poukazom na uvedené skutočnosti je podľa odvolacieho súdu právomoc súdu SR daná jednak s ohľadom na existenciu úzkej väzby medzi žalobou uplatneným nárokom, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdmi Slovenskej republiky s poukazom na bod 13 preambuly Nariadenia, ďalej s poukazom na čl. 7 ods.2 Nariadenia /mimozmluvná zodpovednosť/ a podporne s poukazom na ust. bodu 2.17 povinnej ponuky na prevzatie.

45. So zreteľom na uvedené, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa zrušil, pretože nemalo byť vydané z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu je daná právomoc všeobecného súdu SR vec prejednať a rozhodnúť.

46. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).