Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Sp/8/2012

Potvrdené rozhodnutím 10Sžr/114/2012
„Identifikačné číslo spisu: 5012200099 Dátum vydania rozhodnutia: 21.08.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Zuzana Ďurišová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:5012200099.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa: F. W., nar. XX. A. XXXX, bytom J. XX, XXXXX I., C., zastúpený AK Detvai, Ludik, Malý, Udvaros, so sídlom v Bratislave, Cukrová 14, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Martin, so sídlom v Martine, Ul. P. Mudroňa 45, za účasti účastníkov konania v rade 1/ Slovenská pozemkový fond, Regionálny odbor Martin, so sídlom v Martine, Bottova 23, v rade 2/ LESY Slovenskej republiky, š.p., Odštepný závod Žilina, so sídlom v Žiline, M.R. Štefánika 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ObPÚ-2012/00139-SIM zo dňa 12. januára 2012, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 22Sp/8/2012-48 zo dňa 25. mája 2012, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 22Sp/8/2012-48 zo dňa 25. mája 2012, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci navrhovateľa: F. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXXXX I., Švédsko, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Detvai, Ludik, Malý, Udvaros, so sídlom Cukrová 14, Bratislava, zastúpená advokátom JUDr. Zoltánom Ludikom, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Martin, so sídlom Ul. P. Mudroňa 45, Martin, za účasti účastníkov konania v rade 1/ Slovenský pozemkový fond Bratislava, Regionálny odbor Martin, so sídlom Bottova 23, Martin, v rade 2/ LESY Slovenskej republiky, š.p., Odštepný závod Žilina, so sídlom Nám. M.R.Štefánika 1, Žilina, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Iveta Boškajová, s.r.o. so sídlom J. Goliana 16, 036 01 Martin, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. k. zo dňa 12.01.2012, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Martin č.k. zo dňa 12. januára 2012 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť účastníkovi konania v rade 2/ Lesy SR, š.p. náhradu trov konania vo výške 159,17 Eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu účastníka konania v rade 2/ JUDr. Ivety Boškajovej, s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Účastníkovi v rade 1/ Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozhodnutím č.k. zo dňa 12.01.2012 odporca rozhodol podľa v znení neskorších predpisov tak, že navrhovateľovi nevrátil vlastníctvo k pozemkom v kat. úz. I. N., evidované na LV č. XX ako parcely registra E - parc. č. 770 a parc. č. 778/2, na LV č. XXX ako parcely registra C - parc. č. 315, parc. č. 317/1 a na LV č. XXX ako parcely registra C - parc.

č. 292,294,299,300,301,302,303,304,305,306,308,313,316,318,319,320,322,323,344,347,348,

350,351,352 a nepriznal mu ani právo na náhradu z dôvodu uvedenom v . V odôvodnení uviedol, že na navrhovateľom uplatnený majetok grófa Q. W. si uplatnila reštitučný nárok pani W. podľa a tomto nároku bolo právoplatne rozhodnuté dvoma rozhodnutiami, a to rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999, právoplatné dňa 28.07.1999, keď týmto rozhodnutím bolo dedičom po oprávnenej osobe priznané vlastníctvo v rozsahu 250 ha. Za ostatnú časť, ku ktorej nepriznal vlastníctvo (rozhodnutie č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999, právoplatné dňa 25.02.1999), štát poskytol kompenzáciu - finančnú náhradu. pritom upravuje

navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu. Uvedené správny orgán oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa. Aj v odpovedi zo dňa 02.09.2009 uviedol, že trvá na pôvodnom stanovisku z dôvodu, že konfiškácia celého majetku sa uskutočnila ešte za života pôvodného vlastníka, t.j. v čase smrti už nevlastnil žiadny majetok, pani W. bola oprávnenou osobou podľa , keďže bola neterou pôvodného vlastníka. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu a v je upravené osobitné právne nástupníctvo a nie dedičská postupnosť podľa . Zo strany navrhovateľa bol správnemu orgánu doručený dôkaz - pokonanie, vystavené dňa 26.12.1924 v Turčianskej Štiavničke, ktorým gróf Q. W., ktorý bol posledný zapísaný vlastník v PK vložkách určil za svojho dediča S. W. - otca žiadateľa F. W.. Podľa presvedčenia žiadateľa Slovenská republika odškodnila neoprávnenú žiadateľku, keďže majetok Q. W. bol obmedzený právom následného dedenia v prospech S. W. a tak celý zverenecký majetok mal prejsť po smrti Q. W. titulom následného dedenia do vlastníctva S. W.. Správny orgán vyhodnotil tento dôkaz, ako aj ďalšie dôkazy, podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom dospel k záveru, že uplatnený nárok v dôsledku pocitu majetkovej krivdy považuje za neodôvodnený, keďže Z.z neupravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré už boli vydané podľa osobitného predpisu. Je preukázané, že správny orgán priznal vlastnícke právo dedičom po oprávnenej osobe pani W. v rozsahu 250 ha a následne rozhodol o ostatnej časti majetku pôvodného vlastníka v rozsahu 1250 ha tak, že nepriznal k nim vlastníctvo a zároveň ani nepriznal náhradu. Následne v zmysle uznesenia Vlády SR č. 411 z 18.06.2008, ktorého predkladateľom bolo Ministerstvo spravodlivosti SR a v zmysle listu kancelárie zástupcu SR pre Európskym súdom pre ľudské práva č. 2460/2008-AB zo dňa 02.10.2008 uhradilo Ministerstvo financií SR sumu 4 836 483,72 eur dňa 09.04.2009 dedičom po oprávnenej osobe. Z tohto dôvodu nevrátil vlastníctvo a ani nepriznal právo na náhradu za predmetné pozemky žiadateľovi F. W..

Proti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok v zákonnej lehote navrhovateľ. Uviedol v ňom, že rozhodnutie považuje za zmätočné a nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené a celkovo nesprávne, pričom výrok rozhodnutia ani nekorešponduje s jeho odôvodnením. Odporca nepoukazuje na konkrétny právny predpis a ustanovenie, podľa ktorého dospel k záveru, že jeho nárok zamietol. Ďalej poukazuje na navrhovateľove procesné úkony v rámci reštitučného konania, vykladá obsah listinného dôkazu - pokonania č. Ku BcII 23/25. V zmysle pokonania dospeli potomkovia baróna S. W. k dohode, na základe ktorej nehnuteľný majetok zapísaný v kat. úz. C., I. a N. prešiel do vlastníctva Q. W. ako predného dediča (fiduciára), avšak obmedzený právom následného dedenia S. W.. Q. W. ustanovil S. W. (otca navrhovateľa) ako jediného oprávneného zo svojho majetku a pokonaním sa mu ustanovilo právo následného dedenia, ktoré sa zapísalo aj do príslušných vložiek pozemkových kníh. Dedičom po S. W. je navrhovateľ, pričom je zároveň oprávneným dedičom po manželke pôvodného vlastníka grófke Q. W., rod. N.. V zmysle tohto pokonania sa ďalší príbuzní Q. W., t.j. C. a C. W. zriekli akéhokoľvek nároku na odškodné svojich práv a nárokov na následné dedenie. V pozemno-knižných vložkách sa oficiálne zaznamenalo právo jeho otca S. W. k všetkým sporným nehnuteľnostiam. Tento záznam bol konštitutívny a na základe neho pokonanie nadobudlo právne účinky a vlastníctvo získal Q. W.. Ďalej uviedol, že z priebehu správneho konania sa dá vydedukovať, že odporca mu predmetné nehnuteľnosti nevydal práve z dôvodu, že tie isté nehnuteľnosti boli údajne už vydané dedičom po K. W. a nie je v zmysle možné vydať pozemky, ktoré už boli vydané podľa osobitného predpisu, v danom prípade podľa . Túto argumentáciu nepovažuje navrhovateľ za správnu, pretože v prípade konania s pozostalými po K. W. bolo v zmysle zákona vydaných 250ha pôdy, zvyšná časť nikdy nebola vydaná a príslušný správny orgán svojim rozhodnutím odmietol účastníkom konania priznať finančnú kompenzáciu. Nie je teda pravdou, ako uvádzal odporca v odôvodnení rozhodnutia, že za ostatnú časť, ku ktorej nepriznal vlastníctvo, štát poskytol kompenzáciu - finančnú náhradu. V priebehu konania na ESĽP došlo následne k zmieru, k uzatvoreniu dohody medzi rodinou W. a Slovenskou republikou, na základe ktorej SR vyplatila finančné odškodnenie za nemajetkovú ujmu rodine W.. Toto odškodnenie tak nepredstavuje priznanie finančnej náhrady v zmysle , ale náhradu nemajetkovej ujmy v konaní pred ESĽP. Ďalej namietal okruh oprávnených osôb v konaní o reštitučnom nároku K. W. podľa , keď podľa neho nehnuteľnosti boli vydané osobe, ktorá nebola osobou oprávnenou, a to s odkazom na dohodu o pokonaní zo dňa 26.12.1924. Tvrdil, že je synom S. W., adoptívneho syna grófa Q. W.. Jednalo sa tu o tzv. synovskú adopciu, teda adopčný vzťah, ktorého zámerom bolo zabezpečiť prechod pozostalosti posledného mužského potomka rodu na inú osobu. Právnym dôvodom osvojenia bola snaha zabezpečiť prechod statusu po poručiteľovi a dedičských práv, viažucich sa k zdedenému majetku. Z uvedeného dôvodu je práve

navrhovateľ oprávnenou osobou v zmysle uvedenej definície, dokonca s prednostným právom na vydanie majetku. Pokonaním všetci príbuzní Q. W. stratili práva k predmetnému nehnuteľnému majetku tým, že sa ich vzdali. Priznanie vlastníckeho práva osobe, ktorá nemôže byť vlastníkom, nakoľko bola z vlastníctva v minulosti vylúčená, je v rozpore so základnými zásadami práva. Namieta teda postup orgánov príslušných rozhodovať o navrátení vlastníctva k pozemkom v zmysle . Okrem toho v konaní podľa bol nedostatočne zistený skutkový stav, keďže boli pozemky vydané neoprávneným osobám. Ďalej namietal tvrdenie správneho orgánu, že k odňatiu vlastníctva nehnuteľností Q. W. došlo v čase jeho života. Domnieva sa, že k skutočnému odňatiu vlastníctva nehnuteľností Q. W. došlo až po jeho smrti (zomrel dňa XX.XX.XXXX). Uvedené odvodzuje od rozhodnutia ONV Martin č.k. Pôd.3037/1959, ktorým sa právoplatne ustaľuje, že vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. obce C. prešlo na Československý štát titulom konfiškácie v celosti. Vklad vlastníckeho práva pre Československý štát nastal na základe uznesenia Ľudového súdu v Martine č.d. 28/1960. Vzhľadom na platný intabulačný princíp zápis v pozemkovej knihe a prechod vlastníctva na Československý štát preukázateľne nastali až v roku 1960, t.j. po smrti Q. W., teda sporný nehnuteľný majetok bol fakticky skonfiškovaný dedičom Q. W. a ako takým im má byť tento majetok aj vydaný. Nakoniec namietol procesný postup správneho orgánu, keď správny orgán vytvoril dojem, že vydanie pozemkov rodine W. nie je už preňho prekážkou a s výnimkou splnenia podmienky občianstva už nebude vydaniu nehnuteľností nič brániť. Samotný správny orgán nekonštatuje, žeby si navrhovateľ nesplnil povinnosť preukázať oprávnenosť svojho nároku, napriek tomu mu však vlastníctvo, ani právo na náhradu nepriznal. Počas správneho konania, s výnimkou jedného prípadu, neargumentoval vydaním nehnuteľností rodine W.. Nečakaná a náhla zmena argumentácie správneho orgánu v samotnom rozhodnutí mu neumožnila aktívne sa brániť a argumentovať. Na základe uvedeného žiada rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na nové rozhodnutie.

Odporca sa k veci vyjadril písomným podaním zo dňa 20.03.2012, zotrval na skutkových a právnych argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Doplnil, že momentom prechodu vlastníctva Q. W. na štát bol 01. marec 1945 ( Nariadenia SNR č. ), i keď rozhodnutie konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov bolo vydané neskôr - teda priamo zo zákona. Konfiškácia celého majetku sa uskutočnila ešte za života Q. W., teda v čase smrti už nevlastnil žiadny majetok. Ďalej uviedol, že v , ako aj v je upravené osobitné právne nástupníctvo, a nie dedičská postupnosť podľa - oprávnená osoba K. W. bola oprávnenou osobou podľa , keďže bola neterou pôvodného vlastníka. Naproti tomu S. W. zomrel XX.XX.XXXX a Q. W. zomrel XX.XX.XXXX. Nebolo preukázané, žeby vzhľadom na úmrtie závetného dediča S. W. Q. W. zmenil poslednú vôľu tak, žeby zriadil nový závet. Navrhovateľ sa teda nestal účastníkom dedičského konania po pôvodnom vlastníkovi.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle a nasl. , v medziach uvedených v podanom opravnom prostriedku ( v spojení s ), pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, a preto ho potvrdil podľa z nasledujúcich dôvodov:

Zo správneho spisu bolo zistené, že Okresný úrad Martin OPPaLH rozhodnutím č. OPPLH- C-1999/01211-BL zo dňa 20.09.1999 rozhodol podľa v znení neskorších predpisov, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. MUDr. C. W., Mgr. C. W., Dr. J. T., rod. W., O. T., rod. W. a Mgr. Q. W. splnili podmienky zákona uvedené v zákona a nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku II rozhodnutia. V odôvodnení správny orgán uviedol, že hoci oprávnená osoba spĺňa podmienky zákona uvedené v a v , priznaniu vlastníckeho práva k ostatným nehnuteľnostiam bráni skutočnosť, že dedičia po oprávnenej osobe už nadobudli rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999 nehnuteľnosti o výmere 250ha. Vydanie ďalších nehnuteľností dedičom po oprávnenej osobe by bolo v rozpore s zákona, a preto správny orgán nepriznal im podľa zákona vlastnícke právo.

Rozhodnutím Okresného úradu Martin OPPaLH č. OPPLH-C-1999/00003-BL zo dňa 22.02.1999 správny orgán rozhodol, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. MUDr. C. W., Mgr. C. W., Dr. J. T., rod.

W., O. T., rod. W. a Mgr. Q. W. spĺňajú podmienky zákona uvedené v § 6 ods. 2 zákona a priznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedené vo výroku II tohto rozhodnutia.

Súčasťou správneho spisu ako listinný dôkaz je pokonanie ku NcII. 23/25 zo dňa 26.12.1924. Týmto pokonaním došlo k zrušeniu zvereneckého zväzku podľa zákona č. 179/1924 Sb. z. a n.o.. Terajší držiteľ zverenectva Q. W., vzhľadom na to, že je sám bezdetný, dľa rodinnej dohody už predtým prijal do svojej rodiny syna, čakateľa zverenectva v treťom stupni, S. W., druhorodeného syna C. W., zaopatruje ho vo svoje domácnosti a zaopatrovať ho bude aj v budúcnosti, keďby sa oženil a založil by si samostatnú domácnosť, bude ho dľa svojich dôchodkov podporovať. Do zrušeného zvereneckého zväzku patriaci nehnuteľný majetok prechádza touto dohodou do vlastníctva a majiteľstva Q. W. ako predného dediča, avšak obmedzený právom následného dedenia S. W.. Naproti tomu C. W. ako čakateľ v prvom stupni a C. W. ako čakateľ v druhom stupni zriekajú sa týmto bez akéhokoľvek nároku na odškodné svojich práv a nárokov na následné dedenie. Dedičné nároky všetkých ostatných čakateľov, menovite aj nárok S. W. bez akéhokoľvek odškodného zanikajú.

Odporca podaním zo dňa 02.04.2009, doručeným právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 06.04.2009, oznámil mu svoj právny názor ohľadne uplatneného reštitučného nároku F. W., v ktorom konkrétne uviedol, že pani W., ktorá si uplatnila reštitučný nárok, bola oprávnenou osobou podľa zákona, keďže bola neterou pôvodného vlastníka a správny orgán v súlade s § 21 Zákona o pôde rozhodol o nároku pôvodného vlastníka tak, že vydal všetky nehnuteľnosti jednej oprávnenej osobe alebo poskytol náhradu za pozemky, ktoré nebolo možné vydať v reštitučnom konaní z dôvodu, že len jedna osoba si uplatnila reštitučný nárok podľa je navrátenie vlastníctva k pozemkom, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky. Pre úplnosť poznamenal, že v Zákona o pôde je upravené osobitné právne nástupníctvo a nie dedičská postupnosť podľa . Uviedol, že nárok žiadateľa F. W. nie je dôvodný. Obsahovo obdobné vyjadrenie zaslal odporca právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 11.03.2009, ktoré mu bolo doručené dňa 16.03.2009 (na doručenke chýba dátum doručenia tejto písomnosti, avšak z denných pečiatok Poštového úradu Bratislava 1 vyplýva, že k doručeniu došlo dňa 16.03.2009).

Rozhodnutím ONV, odbor pôdohospodársky Rady ONV v Martine č. Pôd. 3037/1959 zo dňa 21.09.1959 bolo rozhodnuté o právoplatnosti a vykonateľnosti o vykonanej konfiškácii a o prechode vlastníckeho práva na Československý štát podľa Nariadenia č. n.SNR. Týmto rozhodnutím príslušný správny orgán na základe Konfiškačnej komisie v Martine č. 26.991/46-I/P zo dňa 20.07.1946 a rozhodnutia PPPR v Bratislave č. :4975/1947 o vykonanej konfiškácii pozemkových reforiem dľa Nariadenia č. n.SNR v znení Nariadenia č. n.SNR právoplatne ustaľuje, že vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. C. vl. č. 1, 85,94,107,136,201,522,560 zapísané dľa B na bývalých vlastníkov prešla na Československý štát titulom konfiškácie v celosti. Toto rozhodnutie je vkladnou listinou podľa .

Podľa , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu.1) Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, 2)

b) lesný pôdny fond. 3)

1) a úprava vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

až 39 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.

2) o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov.

3) o lesoch v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Žiline konštatuje, že odvolacie dôvody navrhovateľa uvedené v odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu odporcu sú v celom rozsahu nedôvodné. Krajský súd mal preukázané, že odporca nevyhovel reštitučnému návrhu navrhovateľa z dôvodu, že o totožných nehnuteľnostiach, ktoré boli uplatnené týmto reštitučným nárokom už bolo rozhodnuté podľa tak, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. spĺňajú podmienky uvedené v Zákona o pôde. Prvým rozhodnutím v poradí zo dňa 22.02.1999 im bolo priznané vlastníctvo k nehnuteľnostiam v rozsahu 250ha a rozhodnutím zo dňa 20.09.1999 bolo rozhodnuté, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. spĺňajú podmienky uvedené v Zákona o pôde, avšak nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam, pričom z odôvodnenia vyplýva, že vydanie ďalších nehnuteľností nad výmeru 250ha by bolo v rozpore s Zákona o pôde. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo deklarované, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. spĺňajú podmienky Zákona o pôde a teda uvedené znamená, že bola kladne posúdená ich žiadosť v tom ohľade, že splnili hmotnoprávne podmienky v Zákone o pôde na priznanie reštitučného nároku. Z časti im bolo vyhovené in natura - časť pozemkov im bola vrátená a vo zvyšnej časti im síce nebolo priznané vlastnícke právo, avšak len z dôvodu, že Zákon o pôde v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia (dňa 20.09.1999) neumožňoval fyzické navrátenia vlastníctva ani právo na náhradu, ak celková výmera pozemkov presahuje 250ha ( Zákona o pôde). Podľa názoru súdu teda reštitučný nárok K. W. vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam, ako v reštitučnom nároku F. W., už bol v celosti kladne posúdený podľa Zákona o pôde, t.j. vo vzťahu ku všetkým nehnuteľnostiam boli dedičia po oprávnenej osobe K. W. deklarovaní, že spĺňajú podmienky Zákona o pôde uvedené v . Nie je podstatné, že nad výmeru 250ha im vlastnícke právo ani právo na náhradu priznané nebolo, pretože správny orgán postupoval len v intenciách účinného zákona o pôde, v zmysle ktorého ani pri splnení podmienok im právo na fyzické vrátenie alebo právo na náhradu neprislúchalo (zákon o pôde právo vydanie pozemkov jednej oprávnenej osobe obmedzil maximálnou výmerou 250ha - a právo na náhradu viaže len na dôvody nevydania pozemkov podľa , nie podľa ). Súd teda mal za to, že o tých istých nehnuteľnostiach už bolo rozhodnuté podľa osobitného zákona (Zákon o pôde), a to v súlade s platným a účinným zákonom v čase vydania vyššie uvedených reštitučných rozhodnutí (bez ohľadu na zmier uzavretý v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva o ich odškodnení).

Účelom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote do 31. decembra 1992 podľa Zákona o pôde, aby tento návrh mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do 31. decembra 2004. Predmetom vydania podľa sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po , v nadväznosti na konanie podľa sa zohľadňuje totožnosť predmetu, t.j. nehnuteľnosti, na ktorú je uplatnený reštitučný nárok, nezohľadňuje sa totožnosť subjektu - žiadateľa. Totožnosť predmetu konania je prekážkou konania podľa bez ohľadu na to, či ide o rovnakých účastníkov konania alebo nie; inak povedané, právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané podľa vylučuje konanie, predmetom ktorého je tá istá nehnuteľnosť podľa (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 27. januára 2010). Z uvedeného teda vyplýva, že ak sa jedná o totožné nehnuteľnosti, čo v danom prípade nebolo sporné, o ktorých bolo kladne rozhodnuté podľa tak, že dedičia po oprávnenej osobe K. W. spĺňajú podmienky podľa Zákona o pôde, nemôžu byť tieto nehnuteľnosti už predmetom rozhodovania podľa . Táto námietka navrhovateľa je teda v celom rozsahu nedôvodná a súd na ňu neprihliadol. V tomto kontexte je tiež právne irelevantné, či suma 4 836.483,72 eur, ktorá bola vyplatená dedičom po oprávnenej osobe, im bola vyplatená z titulu náhrady v peniazoch podľa Zákona o pôde alebo finančného zadosťučinenia, ako to tvrdí navrhovateľ. V každom prípade o celom nároku oprávnenej osoby K. W. bolo v konaní podľa Zákona o pôde rozhodnuté tak, že dedičia po oprávnenej osobe spĺňajú podmienky Zákona o pôde, a teda správny orgán mal

za to, že jej reštitučný nárok bol dôvodný. To, že jej dedičom nebola vydaná časť pozemkov súvisí len s účinnou právnou úpravou, ktorá toto neumožňovala, hoci reštitučný nárok bol posúdený kladne.

Čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľa, že on je oprávnenou osobou podľa , a to v zmysle pokonania zo dňa 26.12.1924, súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná z týchto dôvodov: Oprávnenými osobami v zmysle sú buď pôvodní vlastníci odňatých nehnuteľností (), alebo v prípade, ak takáto osoba zomrela pred 31. decembrom 2004, sú oprávnenými osobami osoby uvedené v až e) zákona v záväznom poradí podľa jednotlivých písmen. V konkrétnom prípade bolo preukázané, že pôvodný vlastník Q. W. zomrel v roku XXXX. Listinou o pokonaní z roku 1924 bolo dohodnuté, že jeho vlastnícke právo k pozemkom je obmedzené právom následného dedenia S. W.. Takto bol vykonaný zápis v príslušných pozemno- knižných vložkách. Z uvedeného vyplýva, že dedičom v zmysle uvedeného pokonania po Q. W. (obdoba testamentárneho dedenia) bol S. W. (otec navrhovateľa). Bolo tiež preukázané, že S. W. zomrel v roku XXXX, t. zn. ešte pred smrťou pôvodného vlastníka pozemkov Q. W.. Nebolo preukázané, žeby Q. W. opätovne zriadil závet a ustanovil by nového testamentárneho dediča. Tiež nebolo preukázané, žeby Q. W. bol osvojil S. W. alebo inú osobu. Zápis v pokonaní o tom, že Q. W. už predtým prijal do svoje rodiny čo syna čakateľa zverenectva v treťom stupni S. W. a zaopatruje ho vo svojej domácnosti a zaopatrovať ho bude aj budúcnosti, keď by sa oženil a založil by si samostatnú domácnosť bude ho dľa svojich dôchodkov podporovať, nepreukazuje tú skutočnosť, že by došlo k osvojeniu S. W. Q. W., ale len tú skutočnosť, že Q. W. sa zaviazal finančne podporovať S. W., ktorý býval s nim v spoločnej domácnosti. Zo strany navrhovateľa nebol predložený žiaden relevantný dôkaz o tom, že by S. W. bol adoptovaným synom Q. W.. Čo sa týka preukazovania osvojenia S. W. Q. W., navrhovateľ na pojednávaní, prostredníctvom právneho zástupcu, výslovne uviedol, že svoje postavenie oprávnenej osoby si odvodzuje od dedičskej postupnosti v zmysle pokonania z roku 1924, pričom nie je podstatné, či došlo alebo nedošlo k adopcii S. W. Q. W.. Krajský súd sa nestotožnil s týmto názorom, pretože podľa názoru súdu bolo potrebné práve dokladovať adoptovanie S. W. Q. W. v zmysle rodinného práva, čo však nebolo preukázané. Samotné pokonanie z 26.12.1924 sa týka len úpravy majetkových a dedičských právnych pomerov zvereneckého majetku podľa zák. č. 179/1924 Sb. a netýka sa úpravy rodinných pomerov medzi Q. W. a S. W. (napr. zmluva o synovskej adopcii).

V čase smrti pôvodného vlastníka Q. W. teda neexistovala osoba uvedená v , (dedič zo závetu) a teda nemohla existovať ani ku dňu 31.12.2004. Osoby uvedené v citovaného zákona neexistovali ku dňu 31.12.2004, pretože deti podľa pokonania z roku 1924 pôvodný vlastník nemal a nebolo preukázané, žeby došlo k adopcii S. W.. Vo vzťahu k ostatným osobám uvedeným v tomto zákonnom ustanovení ani nebolo zo strany navrhovateľa tvrdené, žeby navrhovateľ alebo jeho otec boli niektorou z takýchto osôb. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výpočet oprávnených osôb podľa ako aj v z.č. je daný priamo zo zákona a je taxatívny, pričom nejde o dedičskú postupnosť podľa . Tu ide o zákonom novo konštituované reštitučné práva konkrétnych osôb, bez ohľadu na iné právne skutočnosti, ktoré vznikli pred účinnosťou reštitučných zákonov. Ak teda navrhovateľ argumentuje tým, že jeho otec bol jediným dedičom po Q. W. a z toho mu vyplýva postavenie oprávnenej osoby podľa , uvedená argumentácia nie je správna. Jeho postavenie oprávnenej osoby by muselo vyplývať priamo zo splnenia právnych skutočností uvedených v citovaného zákona a nie z toho, že jeho otec bol pokonaním z roku 1924 určený za dediča po S. W.. Je tiež nesporné, že takto určený dedič S. W. zomrel skôr, ako samotný poručiteľ Q. W., teda jeho smrťou zaniklo toto jeho oprávnenie dediť a Q. W. vo vzťahu k navrhovateľovi neurobil žiaden právny úkon, ktorým by navrhovateľ dosiahol postavenie oprávnenej osoby v zmysle z.č. .

Keďže nebolo v správnom konaní žiadnym dôkazom preukázané, že by F. W. bol sám dedičom zo závetu, ani osobou uvedenou v § 2 ods. 2 písm. c),d),e) citovaného zákona, nie je oprávnenou osobou po pôvodnom vlastníkovi Q. W.. I toto je dôvod, pre ktorý bolo potrebné nevyhovieť reštitučnému nároku F. W..

Čo sa týka námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, krajský súd uvádza, námietka je nedôvodná. Správny orgán v rozhodnutí dostatočne uviedol svoj právny názor, ako i zákonné

ustanovenie, podľa ktorého nevyhovel reštitučnému nároku navrhovateľa ( konkrétne Z.z), ako i to, že o totožnom reštitučnom nároku už bolo rozhodnuté podľa Zákona o pôde, pričom uviedol i konkrétne rozhodnutia, ktorými tak bolo učinené.

Čo sa týka námietky, že dedičia po K. W. neboli oprávnené osoby v zmysle , súd uvádza, že predmetom prieskumu je rozhodnutie o reštitučnom nároku navrhovateľa podľa a nie rozhodnutia, ktorými bolo rozhodované o reštitučnom nároku K. W. a jej dedičov podľa Zákona o pôde. Súd v konkrétnom preskúmavacom konaní vykonáva prieskum len konkrétneho rozhodnutia a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu v konkrétnom správnom konaní a i v záujme zachovania princípu právnej istoty nie je oprávnený vstupovať do už právoplatne skončených konaní. Okrem toho v zmysle je povinnosťou súdu vychádzať z rozhodnutia príslušného orgánu, ak bolo vydané.

Vo vzťahu k námietke, že žiaden z príbuzných grófa Q. W. si nemohli nárokovať akékoľvek vlastnícke práva k majetku, pretože pokonaním stratili práva k predmetnému nehnuteľnému majetku tým, že ich sa vzdali, súd uvádza, že oprávnené osoby v zmysle reštitučných zákonov sa vopred - pred účinnosťou týchto zákonov - nemohli platne vzdať svojich práv vyplývajúcich z týchto zákonov ( ), t.j. napr. práva na podanie reštitučného nároku Taktiež súd poukazuje na to, že zmluvnou stranou pokonania nebola H. S., sestra Q. W., od ktorej si postavenie oprávnenej osoby odvodzovala K. W. (jej dcéra).

Vo vzťahu k odvolacej námietke, že k skutočnému odňatiu vlastníctva nehnuteľností došlo až po smrti Q. W., súd uvádza, že uvedené je pre posúdenie tejto právnej veci irelevantné z toho dôvodu, že či už k odňatiu došlo počas života Q. W. alebo po jeho smrti, v každom prípade následný dedič S. W., od ktorého si postavenie oprávnenej osoby odvodzuje F. W., predzomrel pôvodného vlastníka Q. W., teda po Q. W. S. W. nikdy nededil. Nebol teda nikdy vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto, hoci by i k odňatiu došlo až po smrti Q. W., neodňalo by sa vlastnícke právo S. W.. Preto si navrhovateľ od jeho postavenia nemôže odvodzovať postavenie oprávnenej osoby. Len na okraj súd uvádza, že rozhodnutie ONV Martin č. Pôd.3037/1959 zo dňa 21.09.1959 ustálilo, že vlastnícke právo na nehnuteľnosti prešlo na Československý štát z titulu konfiškácie v celosti a to na základe vykonanej konfiškácie podľa Nariadenia SNR 104/1945 Sb. n. SNR konfiškačnej komisie v Martine zo dňa 20.07.1946 a rozhodnutia PPPR v Bratislave. Na základe tohto rozhodnutia teda bolo ustálené (deklarované), že vlastnícke právo prešlo na štát titulom konfiškácie, a to na základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR. V zmysle § 1 ods. 10 citovaného nariadenia rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa majetok takejto osoby za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2 alebo 3 dňom nadobudnutia tohto nariadenia., pričom nariadenie nadobudlo účinnosť 01.03.1945. Z uvedeného vyplýva, že týmto dňom, ak bolo vydané rozhodnutie Komisie alebo Sboru povereníkov, došlo k prechodu vlastníckeho práva z majetku takejto osoby na štát. Samotný zápis vlastníckeho právo riešil zákon č. 90/1947 Sb. o zavedení knižničného poriadku ohľadne konfiškovaného nepriateľského majetku a o úpráve niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok účinný od 10.06.1947. Keďže však zápis do pozemkovej knihy v období od 01.01.1951 do 01.04.1964 už nebol podmienkou prevodu vlastníctva, ale mu zostal iba význam deklaratórny, samotný zápis vlastníckeho práva na základe rozhodnutia č. Pôd. 3037/1959 do pozemkovej knihy nemal vecno-právny charakter, ale len deklaratórny.

K poslednej námietke navrhovateľa na procesný postup správneho orgánu, ktorého dôsledkom mala byť náhla zmena argumentácie správneho orgánu v samotnom rozhodnutí, súd uvádza, že uvedené tvrdenie je zavádzajúce. Správny orgán v priebehu správneho konania oznámeniami zo dňa 11.03.2009 a 02.04.2009 dostatočne jasne ozrejmil navrhovateľovi jeho právny názor, a to nielen čo sa týka nemožnosti vyhovenia jeho reštitučného nároku z dôvodu, že už o totožných nehnuteľnostiach bolo rozhodnuté podľa Zákona o pôde, ale i z dôvodu, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou v zmysle . Nie je teda dôvodné tvrdenie navrhovateľa, že šlo o prekvapujúce rozhodnutie alebo o náhlu zmenu argumentácie správneho orgánu až v konečnom rozhodnutí. Naopak, správny orgán zaujal v napadnutom rozhodnutí stanovisko, ktoré bolo totožné s tým, ktoré bolo dané na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa v priebehu správneho konania viackrát. Navrhovateľovi teda neboli odňaté žiadne jeho procesné práva napríklad predkladať dôkazy na svoje tvrdenia alebo právne argumentovať, a to ani v odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu, keďže správny orgán zotrval na svojom pôvodnom

právnom názore. To, že navrhovateľ v priebehu správneho konania predkladal dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku správny orgán nepoužil, napr. listinné dôkazy smerujúce k identifikácii predmetných pozemkov alebo preukazujúce jeho štátne občianstvo, nie je procesnou vadou správneho orgánu

Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné súd potvrdil.

O náhrade trov konania navrhovateľa bolo rozhodnuté podľa , prvá veta a contrario, v spojení s . Navrhovateľ v konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania, preto mu súd právo na náhradu nepriznal. Vo vzťahu k účastníkom konania súd rozhodol podľa , v spojení s , prvá veta . Účastník konania v rade 1/ si neuplatnil náhradu trov konania, preto mu ju súd ako úspešnému účastníkovi nepriznal. Účastník konania v rade 2/ si uplatnil právo na náhradu trov konania a tieto v zákonnej lehote podľa vyčíslil na celkovú sumu 159, Eur.

Trovy právneho zastúpenia boli posudzované podľa vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej iba „vyhláška“).

Podľa vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti . Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2012 predstavuje sumu 127,16 Eur. Právna zástupkyňa si uplatnila odmenu za úkony právnej služby podľa ust. vyhlášky, podľa ktorej je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Súd priznal odmenu za obidva úkony právnej služby podľa špecifikácie, t.j. spolu vo výške 117,38 Eur za prevzatie a prípravu zastúpenia podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vo vyšpecifikovanej výške 58,6981 Eur a za účasť na pojednávaní dňa 25.5.2012 podľa ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo vyšpecifikovanej výške 58,6981 Eur. Podľa ustanovenia § 16 ods. 3 vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Jedna stotina výpočtového základu pre rok 2012 predstavuje sumu 7,63 Eur. Z tohto dôvodu súd priznal aj paušálnu náhradu nákladov za dva úkony právnej služby v celkovej výške 15,26 Eur (2 x 7,63 = 15,26 Eur).

Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky aj uplatnenú DPH (20 %) zo sumy 132,64 Eur (117,38 Eur + 15,26 Eur = 132,64 Eur). Predmetná DPH predstavuje sumu 26,53 Eur.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd priznal účastníkovi v rade 2/ trovy konania vo výške 159,17 Eur (117,38 Eur + 15,26 Eur + 26,53 Eur = 159,17). Túto sumu je povinný navrhovateľ zaplatiť na účet právnej zástupkyne účastníka v rade 2/ vedený v I. I., a.s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS2282012.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2), ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.