Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Er-709-2009.pdf
PDF · 92.28 KB
Case nature
Area
Subarea
9Er/709/2009
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech, a.s., Jindřišská 24/941, Praha 1, IČ: 61 860 069, Česká republika, proti povinnému: Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom B. Q. č. XXX/ XX, XXX XX S., o vymoženie istiny 60.101,-Kč s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Exekúciu súd vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
Oprávnený návrhom podaným dňa 7.5.2009 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom JUDr. Evou Vaňkovou pod sp. zn. Va-45-141/2007-7 zo dňa 14.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2007 a vykonateľnosť dňa 30.12.2007.
Súdny exekútor dňa 3.12.2009 požiadal o ustanovenie opatrovníka povinnému.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu, Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 24.10.2006, zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL, a.s. /ďalej len zmluvné dojednania/, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Oprávnený je právnickou osobou iného štátu - ČR a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím (rozhodčí nález č.j. Va-45-141/2007-7 zo dňa 14.12.2007).
Česká republika a Slovenská republika sú členské štáty Európskej únie a pripojený exekučný titul bol vydaný po vstupe oboch členských štátov do Európskej únie. Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa s poukazom na predmet úpravy uvedený v kapitole I. v článku 1 ods. 2 písm. d) nevzťahuje na rozhodcovské konanie.
ČR a SR sú viazané Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 10.6.1958, ktorý pre Československú republiku nadobudol účinnosť 10.10.1959 a tento dohovor je záväzný aj pre ČR. Ide o špeciálnu úpravu medzinárodného práva procesného, ktorá osobitne upravuje konanie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktoré zahŕňajú nielen rozhodnutia vydané rozhodcami ustanovenými na každý jednotlivý prípad, ale aj rozhodnutia vydané stálymi rozhodcovskými orgánmi, ktorým sa strany podrobili (čl. 1 ods. 2 dohovoru). Dohovor ďalej v článkoch III. a IV. bližšie
upravuje podmienky uznania a výkonu rozhodcovského rozhodnutia. Je zrejmé, že oprávnený, ktorý navrhuje vykonať takéto rozhodnutie nevyhnutne musí žiadať aj o uznanie a k žiadosti musí predložiť príslušné listiny, zabezpečiť preklad listín, preukázať splnenie podmienok pre uznanie. V uznávacom konaní v zmysle čl. V. je daná možnosť aj strane, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, aby preukázala orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon, okolnosti, podľa ktorých je možné uznanie a výkon odoprieť, resp. sám orgán krajiny môže uznanie a výkon odoprieť.
V uvedenej veci sa uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z.z. (Zmluva medzi SR a ČR). Návrh na vykonanie exekúcie skúmal či je v súlade s čl. 24 ods. 3 Zmluvy medzi SR a ČR, teda či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský nález vydaný v Českej republike spĺňa podmienky uvedené v čl. 22 a 23 uvedenej zmluvy na uznanie rozhodnutia na území Slovenskej republiky a je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie, i napriek tomu, že nebol podaný návrh na uznanie rozhodnutia.
Rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania v zmysle čl. 23 písm. a), rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, rovnako justičné orgány Slovenskej republiky nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi v zmysle čl. 23 písm. b), účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku Českej republiky, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené v zmysle čl. 23 písm. c) a na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov Slovenskej republiky v zmysle čl. 23 písm. d) citovanej zmluvy.
Súd ďalej skúmal v súlade s čl. 23 písm. e) zmluvy súlad exekučného titulu - rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, prípadne či cudzí rozhodcovský rozsudok, ktorého uznanie sa žiada na území Slovenskej republiky neobchádza kogentné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda, ak by uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v Českej republike by neprijateľným spôsobom zjavne porušoval právny poriadok Slovenskej republiky alebo by bola dotknutá nejaká základná zásada právneho poriadku Slovenskej republiky.
Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského nálezu vydaného v Českej republike súd zistil, že dňa 24.10.2006 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere č. 9100084553.
Súd v prvom rade skúmal samotnú ,,Smlouvu o revolvingovém úveřu“ zo dňa 24.10.2006, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Smluvní ujednání smlouvy o revolvingovém úvěru poskytovaném společností PROFIREAL, a.s.“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Súd z pohľadu vnútroštátneho právneho poriadku zameraného na ochranu spotrebiteľa, dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považujú za spotrebiteľov. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Preto mal súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľom, teda Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj
rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 18.1. Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 18. označeného ako „Rozhodčí doložka“ - rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.
V zmluvných dojednaniach v bode 18.1. bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať.
V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná strana vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky upravenej v článku 18. zmluvných dojednaní. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnakí rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených na tunajšom súde). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iného rozhodcu, ktorý s veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Ak by aj druhá strana - dlžník - spotrebiteľ osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých v
rozhodcovskej doložke uvedených, je výber náhradného rozhodcu znova na veriteľovi, teda oprávnenom (18.1. rozhodcovskej doložky).
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6.októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve.
Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky z pohľadu vnútroštátnej úpravy, hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1.1.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), bola kvalifikovaná ako nekalá. Exekučný súd tak vykonal posúdenie prijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve, a následného rozhodnutia zahraničnej právnickej osoby, resp. rozhodcu, a to v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Preto súd v súlade § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku a čl. 22 písm. c), 23 a 24 písm. c) Zmluvy medzi SR a ČR s poukazom na jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať a obchádzanie kogentných predpisy nášho právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi zákona č. 150/2004 Z.z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky a preto rozhodcovský nález vydaný v Českej republike neuznal na území Slovenskej republiky a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Nakoľko exekúcia bola zastavená, súd o návrhu na ustanovenie opatrovníka nerozhodoval.
Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o trovách exekúcie.
Poučenie:
V zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku možno proti tomuto uzneseniu podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.