Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Cob-92-2023.pdf
PDF · 157.93 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/92/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády č. 26, Banská Bystrica, IČO: 00 313 271 proti žalovanému Spoje, s.r.o., so sídlom Robotnícka 3905/6, Banská Bystrica, IČO: 45 607 028, v konaní zast. JUDr. Juraj Takáč, PhD., advokát, so sídlom Horná 51, Banská Bystrica, o zaplatenie 19.080,08 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/157/2020 zo dňa 10. novembra 2022, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/157/2020 zo dňa 10. novembra 2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou dňa 11.12.2020 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 18.100,- Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 01.07.2020 do zaplatenia titulom náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako stavebný úrad na základe návrhu žalovaného rozhodnutím č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, právoplatným dňa 05.10.2018, rozhodol o umiestnení stavby: „Metropolitná optická sieť METRONET Banská Bystrica – rozšírenie časť Metrobone 01/ESC-SKO/17“, keď predmetom bolo umiestnenie líniovej stavby, ktorou je optická komunikačná sieť a keď žalovaný je podnikom podľa § 5 ods. 1 zákona č. 351/2001 Z. z. o elektronických komunikáciách. Dňa 12.12.2019 žalobca vydal žalovanému potvrdenie č. 196/2019 vo veci zápisu líniovej stavby do digitálnej technickej mapy mesta Banská Bystrica a listom zo dňa 05.06.2020, prevzatým žalovaným dňa 11.06.2020, si žalobca uplatnil u žalovaného náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z., ktorej výšku vypočítal podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.
3. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že žalobca si nárok u žalovaného neuplatnil v zákonnej lehote do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností. Keďže žalobca je zároveň subjekt, ktorý vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, objektívne vedel už v čase vydania rozhodnutia, že k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dôjde. Žalobca vydal dňa 11.10.2018 aj povolenie č. PS-OU158803/30463/2018
na dočasné využitie plôch zelene za účelom zriadenia a výstavby podzemného vedenia verejnej komunikačnej siete Metronet, z ktorého vyplýva realizácia tejto činnosti, a teda žalobca ako vlastník nehnuteľností bol oboznámený, že odo dňa 15.10.2018 sa uskutoční realizácia výstavby verejnej komunikačnej siete, a teda dôjde k obmedzeniu užívania jeho nehnuteľností. Ďalším dôkazom, ktorý preukazuje to, že žalobca mal vedomosť o obmedzení užívania jeho nehnuteľností, je povolenie č. OVZ-DS-172/25386/2018 na zvláštne užívanie miestnych komunikácií, ktoré vydal žalobca pre žalovaného dňa 16.11.2018. Žalobca preto presne vedel, kedy reálne dôjde k obmedzeniu užívania jeho nehnuteľností a dokonca dal na to i príslušné povolenie. Žalobca si tak mohol uplatniť voči žalovanému nárok na jednorazovú primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľností najneskôr do 16.11.2019, čo však neurobil, a teda došlo k preklúzii práva žalobcu. Verejné siete, ktoré zriaďoval žalovaný, viedli výlučne pod zemou, a preto žalobca nepreukázal, akým spôsobom vlastne došlo k jeho obmedzeniu v obvyklom užívaní nehnuteľností. Žalovaný namietal aj primeranosť výšky sumy uplatňovanej žalobcom.
4. Žalobca ďalej v konaní na súde prvej inštancie zdôraznil, že zo zákona rozhodnutie o umiestnení stavby a rozhodnutie o využití územia platí 2 roky a ak stavebník v lehote podľa rozhodnutia o umiestnení stavby nezačal s využitím územia na určený účel, rozhodnutie stráca platnosť. Ani v prípade vydania rozhodnutia o povolení zvláštneho užívania miestnych komunikácií nemusí skutočne dôjsť k realizovaniu práv účastníka konania v zmysle rozhodnutia. Žalobca preto zotrval na tom, že o zrealizovaní predmetnej líniovej stavby sa dozvedel dňa 12.12.2019 na základe toho, že žalovaný splnil podmienku podľa bodu 8 Rozhodnutia zo dňa 16.11.2018, kde bolo žalovanému uložené, že po položení inžinierskej siete pred zásypom ryhy v zmysle všeobecne záväzného nariadenia Mesta Banská Bystrica č. 43 o digitálnej mape Mesta Banská Bystrica, technologického postupu pre tvorbu DTN a v zmysle zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii, mal žalovaný zabezpečiť porealizačné geodetické zameranie realizovanej inžinierskej siete v digitálnej forme s jedným kontrolným výtlačkom. Mesto Banská Bystrica rozhodovalo o umiestnení stavby ako stavebný úrad v rámci preneseného výkonu štátnej správy, tak isto udeľovalo povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií opäť v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Žalobca poukázal aj na to, že ako vlastník dotknutých nehnuteľností neobdržal od žalovaného nijaké oznámenie podľa § 66 ods. 3 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z., preto je potrebné uplatniť trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Poukázal aj na to, že žalovaný nesplnil podmienku uvedenú v rozhodnutí zo dňa 16.11.2018, ktorým bolo povolené zvláštne užívanie miestnych komunikácií do 30.11.2018 a opätovne požiadal dňa 25.03.2019 o povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií, ktoré mu špeciálny cestný orgán, t. j. Mesto Banská Bystrica, vydalo pod č. OVZ-DS-40838/15286/2019, Ev. č.: 13/19/DS/Vo dňa 03.04.2019 do 15.10.2019.
5. Žalovaný ďalej v konaní na súde prvej inštancie poukázal na to, že k obmedzeniu vlastníka nehnuteľnosti došlo už samotným začatím výstavby predmetného diela, ako je oplotenie staveniska, uskutočnenie výkopových prác, uskutočnenie inej nevyhnutnej činnosti stavebníka, ktorá spôsobuje obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti vo výkone jeho vlastníckeho práva a nie až dokončením, resp. oznámením o ukončení prác vlastníkovi nehnuteľností, či zaevidovaní stavby do digitálnej technickej mapy mesta. Zákon o elektronických komunikáciách vznik vedomosti vlastníka pozemku o obmedzení nepodmieňuje pridruženými skutočnosťami a jasne uvádza, že objektívnou skutočnosťou je deň, keď sa vlastník dotknutých nehnuteľností dozvedel o takomto obmedzení. Podľa žalovaného ani prenesená pôsobnosť štátnej správy neznamená, že mesto je iný subjekt s inou právnou subjektivitou, jedná sa vždy len o subjekt Mesto Banská Bystrica, ktorý je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Žiadosti boli žalovaným podávané Mestu Banská Bystrica, t. j. žalobcovi. Zákonodarca nič nehovorí o tom, že subjektívna lehota plynie odo dňa, keď bol o takejto skutočnosti vlastník nehnuteľnosti upovedomený podnikom.
6. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 10.11.2022 vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil rozšírenie žaloby na sumu 19.080,08 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.07.2020 do zaplatenia, ktorú výšku nároku žalobca odvodzoval od znaleckého posudku Ing. Ivana Čierneho, vypracovaného pod č. 25/2022 zo dňa 09.02.2022.
7. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že ustálil, že žalobca sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania jeho nehnuteľností vzhľadom aj na ním vydané Rozhodnutie o umiestnení stavby pod č. OVZ-SU-132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, právoplatné dňa 05.10.2018, najskôr právoplatnosťou tohto rozhodnutia, kedy začala plynúť i objektívna
3-ročná lehota, ktorá by uplynula dňom 05.10.2021 a najneskôr právoplatnosťou žalobcom vydaného Povolenia pod č. OVZ-DS-172/25386/2018, ktorým povolil žalovanému zvláštne užívanie miestnych komunikácií zo dňa 16.11.2018. Uvedenému rozhodnutiu ešte predchádzalo povolenie vydané žalobcom žalovanému pod č. PS-OU158803/30463/2018 zo dňa 11.10.2018, ktorým žalobca tiež rozhodol o povolení na dočasné využitie plôch zelene žalovaným v spojitosti s už vydaným Rozhodnutím o umiestnení stavby. Uvedené Rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby zo dňa 22.08.2018 bolo základom pre realizáciu líniovej stavby, keďže stavebné povolenie ani ohlásenie nevyžaduje pri nadzemných a podzemných vedeniach elektronických komunikačných sietí, vrátane oporných a vytyčovacích bodov (§ 56b zákona č. 50/1976Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)). Samotné Mesto, ako stavebný úrad, v Rozhodnutí o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018, konštatovalo, že stavba má byť umiestnená na pozemkoch v súlade s uvedeným rozhodnutím a projektovou dokumentáciou overenou stavebným úradom, pričom bola navrhnutá a umiestnená v súlade s vyhláškou č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a tiež ako cestný správny orgán pre miestne a účelové komunikácie podľa § 61 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke stanovilo podmienku požiadať Mesto Banská Bystrica pred začatím prác o vydanie povolenia na zvláštne užívanie miestnych komunikácií a súčasne o určenie použitia dopravného značenia a dopravných zariadení na miestnych/účelových komunikáciách. Z návrhu Dohody o poskytnutí jednorazovej finančnej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z.z. vypracovanej žalobcom vyplýva, že túto náhradu si uplatňoval žalobca za stavbu verejnej siete „FTTH BB optická sieť METRONET ulica Švermova, Wolkerova a Jilemnického“, pričom z povolení vydaných žalobcom v rámci preneseného výkonu štátnej správy vyplýva, že o dočasné využitie plôch zelene a v povolení na zvláštne užívanie miestnych komunikácií, sú označené i tieto ulice, pre ktoré žalobca, ako príslušný orgán na vydanie povolenia stanovil i konkrétne termíny prác. Súd prvej inštancie mal na základe týchto skutočností a termínov uvádzaných v povoleniach vydaných zo strany žalobcu, ako orgánu z preneseným výkonom štátnej správy za to, že aj napriek námietke žalobcu ohľadne tej skutočnosti, že vydaním Rozhodnutia o umiestnení stavby ešte nemohlo dôjsť k reálnemu obmedzeniu užívania nehnuteľnosti, a teda aj k vzniku vedomosti vlastníka o tejto skutočnosti, predmetnými následnými rozhodnutiami, ktoré vydal žalovanému pre jej realizáciu, mal žalobca vedomosť o tom, že dôjde a dochádza už k realizácií prác v ním stanovených termínoch ohľadne predmetnej stavby, a to na trasách, za záber ktorých si následne uplatňuje nárok na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzené užívania nehnuteľnosti, keďže boli aj v jeho vlastníctve. Miestom výkonu týchto prác pri realizácii stavby v zmysle Rozhodnutia o umiestnení líniovej stavby boli i stavby verejnej siete na ulici A., B. a C., z ktorého dôvodu považoval súd prvej inštancie námietky žalobcu, že túto vedomosť získal až z predložených dokladov žalovaným zo dňa 12.12.2019 za neopodstatnené. Podľa súdu prvej inštancie i z obsahu samotného ustanovenia § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. je zrejmé, že jednoročná prekluzívna lehota začína plynúť odo dňa, keď sa žalobca mal dozvedieť o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia využívania nehnuteľnosti, a nie momentom dokončenia stavby, za ktoré možno považovať predloženie dokladov až dňom 12.12.2019, na základe ktorých následne žalobca vydal žalovanému Potvrdenie č. 196/2019 vo veci zápisu líniovej stavby do Digitálnej technickej mapy Mesta Banská Bystrica.
8. Súd prvej inštancie preto mal za to, že žalobca, ako vlastník pozemkov a súčasne ako i orgán, ktorý vydával predmetné rozhodnutia ohľadne umiestnenia líniovej stavby a súvisiace povolenia k jej realizácii, sa z obsahu jednotlivých ním vydaných rozhodnutí musel dozvedieť o tom, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania jeho nehnuteľností, za ktoré si následne uplatňoval i jednorazovú primeranú náhradu za obmedzenie užívania týchto nehnuteľností u žalovaného. Súd prvej inštancie preto ustálil, že k zániku jeho práva na jednorazovú primeranú náhradu za nútené užívanie nehnuteľností došlo už dňom 16.11.2019, t.j. po uplynutí 1-ročnej lehoty po vydaní povolenia Mestom zo dňa 16.11.2018. Žalobca si však uvedené právo u žalovaného uplatnil až v zmysle jeho podania zo dňa 05.06.2020, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 11.06.2020, t. j. po uplynutí jednoročnej lehoty stanovenej v § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z.z.. Potom i uplatnenie tohto nároku na súde vo výške, ktorú upravil žalobca počas konania na sumu 19.080,08 Eur, je uplatnením nároku síce v 6-mesačnej lehote po uplatnení tohto nároku žalobcom u žalovaného, avšak z dôvodu zániku tohto práva žalobcu, súd prvej inštancie nemohol nároku žalobcu v zmysle žaloby vyhovieť.
9. Súd prvej inštancie z dôvodu zamietnutia žaloby nevykonal dokazovanie ohľadne výšky nároku a rovnako sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal ani listinnými dôkazmi predloženými žalobcom o
uplatňovanej výške nároku, ale v odôvodnení poukazoval iba na rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých posudzoval včasnosť uplatnenia si nároku žalobcu u žalovaného.
10. Súd prvej inštancie na záver už len konštatoval, že na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu boli už skôr zriadené ochranné pásma v prospech tretích osôb, ktoré zriadili na pozemkoch žalobcu inžinierske stavby a ktoré trvalo obmedzovali žalobcu v ich obvyklom užívaní a ktoré bolo nutné i zo strany žalovaného pre realizácii stavby rešpektovať tak, ako je to v Rozhodnutí o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018 a svedčia o tom i záznamy o vecných bremenách zapísané v katastri nehnuteľností na jednotlivých listoch vlastníctva. I z tohto dôvodu sa súdu prvej inštancie javil nárok žalobcu ako neopodstatnený a neprimeraný.
11. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil.
13. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z., v dôsledku čoho nesprávne určil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobcovi na uplatnenie si nároku na náhradu. Podľa žalobcu okamih začatia plynutia jednoročnej subjektívnej premlčacej doby tak, ako je to uvedené v druhej vete § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. sa spája s okamihom, kedy sa vlastník nehnuteľnosti dozvie, že došlo k nútenému obmedzeniu užívania nehnuteľnosti v určitom, konkrétnom rozsahu. Na splnenie podmienky podľa § 66 ods. 5 veta tretia zákona č. 351/2011 Z. z. teda nestačilo zo strany žalobcu formálne oznámiť žalovanému uplatnenie si nároku, ale bolo potrebné navrhnúť výšku primeranej náhrady. Zároveň vykonanie úkonu uplatnenia si nároku na náhradu u podniku, bolo vyžadované ako zákonná podmienka na to, aby žalobca v prípade neuzavretia dohody so žalovaným, mohol podať na súde žalobu, ide teda o právo, ktoré sa musí najskôr uplatniť u danej právnickej osoby. Rozhodujúce na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je tak nadobudnutie vedomosti oprávneného (žalobcu), že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti tak, aby bolo možné aspoň približne určiť rozsah, výšku náhrady.
14. Podľa žalobcu k začiatku plynutia jednoročnej subjektívnej premlčacej doby teda nemohlo dôjsť právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby, a to bez ohľadu na to, že v prípade vedenia elektronickej komunikačnej siete ako líniovej stavby podľa § 56 písm. b) Stavebného zákona sa nevyžaduje stavebné povolenie. Zároveň v zmysle bodu 4 Rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018 samotnému začiatku výstavby líniovej stavby predchádzalo vydanie (kladného) Rozhodnutia o povolení zvláštneho užívania miestnych komunikácií a Rozhodnutie o určení použitia dopravného značenia a dopravných zariadení. Predmetné Rozhodnutie o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018 malo podľa § 40 ods. 1 Stavebného zákona platnosť 3 roky od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby neznamená, že skutočne k výstavbe dôjde a kedy sa tak stane, čo vyplýva aj z § 40 ods. 3 veta prvá Stavebného zákona, ktorý upravuje možnosť predĺžiť čas platnosti územného rozhodnutia a tak isto podľa § 41 ods. 1 Stavebného zákona môže stavebný úrad nahradiť právoplatné územné rozhodnutie novým územným rozhodnutím. Rozhodnutie o umiestnení stavby zodpovedá oprávneniu stavebníka (žalovaného) umiestniť stavbu na danom území za určitých podmienok, neznamená to však, že už jeho právoplatnosťou reálne došlo k obmedzeniu užívania nehnuteľností žalobcu vo vzťahu k nároku na náhradu a výpočtu náhrady podľa § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z.. Až dokončením predmetnej líniovej stavby, teda keď aj došlo k uskutočneniu stavby, nadobudol žalobca vedomosť o tom, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností tak, že žalobca mal k dispozícii údaje o uskutočnenej stavbe, ktoré mu umožnili uplatniť si u žalovaného nárok na jednorazovú náhradu. Súd prvej inštancie teda pri určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nesprávne aplikoval § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z., keďže tento samotný nedefinuje (okamih) vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, ktorá sa spája so začatím plynutia subjektívnej premlčacej doby.
15. Žalobca ďalej v odvolaní s poukazom na § 3 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) uviedol, že zo skutočnosti, že cestný správny orgán vydáva predmetné rozhodnutie zo dňa 16.11.2018, ktorým povoľuje zvláštne užívanie miestnych komunikácií, nevyplýva, že žalovaný/stavebník aj skutočne zrealizuje stavbu v zmysle Rozhodnutia. Uvedené Rozhodnutie len legalizuje možný zásah do miestnych komunikácií, pričom v danom prípade zároveň došlo k predĺženiu lehoty pre stavebníka. Navyše súd prvej inštancie v rozpore s § 191 ods. 1 CSP nehodnotil tento dôkaz vo vzájomnej súvislosti s ďalšími predloženými dôkazmi žalobcom týkajúcich sa zvláštneho užívania miestnych komunikácií v súvislosti s Rozhodnutím o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018, a to Rozhodnutie cestného správneho orgánu č. OVZ-DS-40838/15286/2019 zo dňa 03.04.2019, právoplatné dňa 12.04.2019; Rozhodnutie cestného správneho orgánu č. OVZ-DS-152251/23545/2019 zo dňa 19.07.2019, právoplatné dňa 19.07.2019 a Protokol č. 37/2019/Vo zo dňa 16.12.2019, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Podľa žalobcu tak subjektívna premlčacia doba začala plynúť vtedy, keď došlo k dokončeniu líniovej stavby, ktorá bolo povolená Rozhodnutím o umiestnení stavby č. OVZ-SU132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, a to na základe podkladu, ktorý doručil žalovaný žalobcovi, porealizačné zameranie stavby, skutočné vyhotovenie líniovej stavby, ktoré bolo zapísané do Digitálnej mapy Mesta Banská Bystrica, ako to žalovanému vyplývalo zo Všeobecného záväzného nariadenia mesta Banská Bystrica č. 43/1997 o Digitálnej technickej mape Mesta Banská Bystrica. Stalo sa tak dňa 12.12.2019, o čom vydal žalobca žalovanému potvrdenie č. 196/2019. Žalovaný tento dôkaz nenamietol, ani nepredložil k tomuto dôkazu dôkaz opaku. Následne žalovaný (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť „žalobca“), mohol uskutočniť výpočet náhrady podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a podať žalovanému listom zo dňa 05.09.2020 návrh Dohody s uvedením navrhovanej výšky. Návrh bol žalovanému doručený dňa 11.06.2020, žalovaný nereagoval, žalobca podal žalobu dňa 11.12.2020, žaloba tak bola na súd podaná včas.
17. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/98/2017 z 31.01.2019 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/243/07 mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nejednoznačne, hypoteticky „určil“ začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, keď uvedené formuloval dvoma skutočnosťami. Zároveň pri určovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby uvedené neposúdil vo vzťahu k systematike celého § 66 zákona č. 351/2011 Z. z., označeného ako „Práva a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam“ a to vo vzťahu k § 66 ods. 1, 2 a 3 tohto zákona. V danom prípade žalovaný si nesplnil povinnosť podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z., preto sa žalobca o tejto skutočnosti nemohol dozvedieť podľa § 37 zákona č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého okresný úrad oznámi tým osobám, ktorých právo k nehnuteľnostiam bolo zápisom dotknuté, že vykonal zápis do katastra záznamom, a to do 15 dní odo dňa zápisu práva do katastra. Tak isto žalovaný žalobcu neinformoval o začatí výkonu práva podľa § 66 ods. 1, 3 zákona č. 351/2011 Z. z.. K tomuto žalobca poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 353/2016 Z. z., ktorou sa menil zákon č. 351/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2017. Hoci súd prvej inštancie odôvodňoval začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby skutočnosťou, že citované rozhodnutia boli vydané samotným žalobcom, súd prvej inštancie bez toho, aby uviedol, na základe čoho dospel k záveru okamihu začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, tento okamih rovnako určil právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018.
18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Podľa žalovaného je zavádzajúce a nesprávne tvrdenie žalobcu, ktorý sa snaží účelovo vyložiť text rozhodnutia tak, aby z neho vyplývalo, že podľa výkladu súdu prvej inštancie jednoročná prekluzívna lehota začala plynúť už okamihom vydania Rozhodnutia o umiestnení stavby. Podľa žalovaného je mylná argumentácia žalobcu, ktorý svojvoľne interpretuje ustanovenie § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z.. Zákon nehovorí o tom, akým spôsobom sa má vlastník o obmedzení dozvedieť, resp. akým spôsobom ho má o tom informovať podnik. Je teda nepopierateľné, že ak požiadame vlastníka nehnuteľnosti, aby nám umožnil realizáciu stavby a zhodou okolností týmto vlastníkom je mesto, ktoré v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenia na zvláštne užívanie miestnych komunikácií, ako aj povolenia na využitie plôch zelene a určenia použitia dopravných značiek, v presne na to určených termínoch, je nepopierateľné, že žalobca minimálne na základe týchto skutočností o predmetnej realizácii výstavby vedel.
19. Žalovaný opakovane uvádza, že z právnej úpravy § 66 ods. 1 písm. a), b) a § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. je zrejmé a analogicky nepopierateľné, že k obmedzeniu vlastníka nehnuteľnosti dochádza už samotným začatím výstavby predmetného diela a nie až jeho dokončením, resp. oznámením o ukončení predmetných prác vlastníkovi nehnuteľnosti, či zaevidovaním stavby do digitálnej technickej mapy mesta. Zákon č. 351/2011 Z. z. jasne uvádza, že objektívnou skutočnosťou vzniku vedomosti a následného uplatnenia si práva na primeranú náhradu je deň, keď sa vlastník dotknutých nehnuteľností dozvedel o takomto obmedzení. To, že k obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti dochádza skôr ako samotným dokončením stavby potvrdzuje aj ustanovenie § 68 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z. z., keď ochranné pásmo, ako jeden zo spôsobov obmedzenia výkonu vlastníckeho práva (vecné bremeno) vzniká už samotnou právoplatnosťou rozhodnutia o umiestnení stavby.
20. Žalovaný vo vyjadrení poukázal aj na to, že v Rozhodnutí, ktorým sa povoľuje zvláštne užívanie miestnych komunikácií, ako aj v ostatných rozhodnutiach o Povolení zvláštneho užívania miestnych komunikácií, bol stanovený termín, počas ktorého sa predmetná realizácia nevyhnutných prác mala realizovať a aj sa realizovala. To, že v určitých prípadoch došlo k predĺženiu termínu povolenia, neznamená, tak ako to tvrdí žalobca, že by žalovaný v pôvodne stanovenom období nezačal so samotnou realizáciou prác, ale išlo len o to, že nebolo možné pokračovať v začatej realizácii z dôvodu zimnej uzávery vyplývajúcej z § 11 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Banská Bystrica č. 8/2009 o tvorbe, údržbe a ochrany zelene. Žalobca teda mal všetky relevantné podklady na to, aby vedel, v akom rozsahu sa stavba uskutoční, a teda mal zákonom predvídanú možnosť na vyčíslenie rozsahu náhrady.
21. Žalovaný poukázal aj na to, že v rámci konania bolo preukázané veľké množstvo momentov, kedy žalobca mal objektívne možnosť sa dozvedieť o obmedzení jeho vlastníckeho práva, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustálil obdobie, kedy sa o tom žalobca určite dozvedel, čo je však najpodstatnejšie, aj keby sme brali do úvahy posledný deň tohto obdobia, aj tak by právo žalobcu bolo prekludované a žaloba podaná nedôvodne.
22. Žalobca v odvolacej replike rozvinul svoju odvolaciu argumentáciu a pretože podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania a pretože novoty v odvolacom konaní možno použiť za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 366 CSP len v odvolaní, zhrnutie tvrdení a argumentov uvedených žalobcom v odvolacej replike odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
23. Žalovaný v odvolacej duplike rozvinul argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a pretože podľa § 373 ods. 4 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, zhrnutie tvrdení a argumentov uvedených žalovaným v odvolacej duplike odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, ktorému bola vec súdom prvej inštancie predložená dňa 17.08.2023, bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.10.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
25. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
26. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že Mesto Banská Bystrica, ako stavebný úrad, pre žalovaného ako navrhovateľa, vydalo dňa 22.08.2018 pod číslom OVZ SU 132498/3923/2018/Go Rozhodnutie o umiestnení stavby: „Metropolitná optická sieť METRONET Banská Bystrica – rozšírenie časť Metrobone 01/ESC-SKO/17“, ktorá je predbežne navrhnutá ako líniová stavba cca 7,4 km cez 312 pozemkov v katastrálnom území D., E. E., ulica F. G. – H. I., J., K. F. A., B., F., A., F. L. A. X – M. N. E. E., O. F., C., P., I., F., I., I., A., G., A., G., Q. R. E. E.. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.10.2018.
27. Mesto Banská Bystrica, v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia mesta Banská Bystrica č. 8/2008 o tvorbe, údržbe a ochrane zelene a zásad dočasného využitia plôch zelene pri rozkopávkach na území mesta Banská Bystrica, pre žalovaného ako žiadateľa vydalo dňa 11.10.2018 pod č. PS- OU158803/30463/2018 Povolenie na dočasné využitie plôch zelene, keď účelom dočasného využitia bolo podzemné vedenie verejnej komunikačnej siete METRONET a termín prác bol 15.10.2018 – 15.11.2018.
28. Mesto Banská Bystrica, ako cestný správny orgán pre miestne a účelové komunikácie na území mesta Banská Bystrica, pre žalovaného vydalo dňa 16.11.2018 pod č. OVZ-DS-172/25386/2018 povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií za účelom výstavby optickej siete „METRONET“, ktoré povolenie platilo na obdobie do 30.11.2018.
29. Dňa 12.12.2019 žalobca pre žalovaného ako žiadateľa vydal Potvrdenie č. 196/2019 o zápise do digitálnej technickej mapy mesta na stavbu „FTTH BB optická sieť METRONET“.
30. Písomnosťou zo dňa 05.06.2020, označenou ako Žiadosť o predloženie podkladov k dohode o jednorazovej primeranej náhrade za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností, žalobca zasielal žalovanému na pripomienkovanie a doplnenie údajov návrh Dohody o jednorazovej primeranej náhrade za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.
31. Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v poslednom znení, podnik môže v nevyhnutnom rozsahu a ak je to vo verejnom záujme a) zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, b) vstupovať v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním, opravami a údržbou vedení na cudziu nehnuteľnosť, c) vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä odstraňovať a okliesňovať stromy a iné porasty ohrozujúce bezpečnosť a spoľahlivosť vedenia, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku.
32. Podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v poslednom znení, povinnosti zodpovedajúce oprávneniam podľa odseku 1 písm. a) sú vecnými bremenami 49) viaznucimi na dotknutých nehnuteľnostiach. Návrh na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností podá podnik. Ak dôjde k prevodu alebo prechodu vlastníctva siete alebo jej časti, vo vzťahu ku ktorej vznikli oprávnenia podľa odseku 1, oprávnenia podľa odseku 1 prechádzajú na nového vlastníka, ak je podnikom.
33. Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v poslednom znení, podnik, ktorý poskytuje verejnú sieť, je povinný pri výkone práv podľa odseku 1 počínať si tak, aby nespôsobil škodu na nehnuteľnostiach alebo porastoch, a ak sa jej nedá vyhnúť, aby ju obmedzil na najmenšiu možnú mieru. O začatí výkonu práva je povinný upovedomiť vlastníka alebo užívateľa dotknutej nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred. Z dôvodu havárie, výkonu práv podľa zmluvy o poskytovaní verejných služieb alebo poruchy na vedení môže podnik vstúpiť na cudziu nehnuteľnosť aj bez predchádzajúceho upovedomenia; v takom prípade upovedomí vlastníka alebo užívateľa bezodkladne.
34. Podľa § 66 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v poslednom znení, o skončení nevyhnutných prác je podnik povinný uviesť nehnuteľnosti do predošlého stavu, a ak to nie je možné vzhľadom na povahu vykonaných prác, do stavu zodpovedajúceho predchádzajúcemu účelu alebo využívaniu nehnuteľnosti. Ak to nie je možné alebo ak je výsledný stav nehnuteľnosti horší ako jej pôvodný stav alebo ak vznikla škoda na porastoch, je povinný vyplatiť vlastníkovi nehnuteľnosti jednorazovú primeranú náhradu zodpovedajúcu miere obmedzenia využívania nehnuteľnosti. Nárok na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku.
35. Podľa § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v poslednom znení, ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv podniku podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Nárok na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady nedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku.
36. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že rozhodnutie je vo výroku vecne správne, a teda súd prvej vec správne právne posúdil, keď žalobu zamietol z dôvodu prekluzie práva žalobcu a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces a nezistil ani vady procesných podmienok.
37. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).
38. Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne interpretoval ustanovenie § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. v dôsledku čoho nesprávne určil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobcovi na uplatnenie si nároku na jednorazovú náhradu a žalobca mal za to, že rozhodujúce na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nadobudnutie vedomosti žalobcu ako oprávneného, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti tak, aby bolo možné aspoň približne určiť rozsah, výšku náhrady a tento okamih nastal len vtedy, keď došlo k dokončeniu líniovej stavby, a to na základe podkladu, ktorý doručil žalovaný žalobcovi, porealizačné zameranie stavby, skutočné vyhotovenie líniovej stavby, ktoré bolo zapísané do Digitálnej mapy Mesta Banská Bystrica a stalo sa tak dňa 12.12.2019, o čom vydal žalobca žalovanému potvrdenie č. 196/2019.
39. Odvolací súd na úvod udáva, že ustanovenie § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. neupravuje premlčaciu dobu pre vykonanie práva, ale upravuje preklúziu pre neuplatnenie práva, t. j. zánik práva vlastníka na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti preto, že nebolo uplatnené v príslušnom podniku v čase určenom v ustanovení § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z.. Preklúziu je potrebné od premlčania striktne odlišovať, keďže právnym následkom premlčania nie je zánik subjektívneho práva, avšak uplynutím prekluzívnej lehoty právo definitívne zaniká a netransformuje sa do podoby naturálnej obligácie, ako v prípade premlčania. Na preklúziu práva súd vždy prihliada ex offo a zaniknuté právo nemôže účastníkovi priznať, keďže zánik subjektívneho práva nastáva ex lege.
40. Aby nedošlo k preklúzii práva, je potrebné ho v určenom čase uplatniť voči druhej zmluvnej strane alebo voči inej osobe, ktorú určuje zákon. V prípade práva vlastníka na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, zákonodarca v ustanovení § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z. určil, že nárok na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku, a to do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo. Včasné uplatnenie si nároku žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti u žalovaného ako podniku preto bolo zákonnou podmienkou na to, aby v prípade, ak by sa žalobca a žalovaný na výške primeranej náhrady nedohodli, žalobca sa mohol úspešne domáhať svojho nároku na súde, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 5 veta tretia zákona č. 351/2011 Z. z..
41. Žalobca teda v odvolaní správne konštatoval, že právo vlastníka nehnuteľnosti na jednorazovú náhradu predstavuje právo, ktoré sa musí najskôr uplatniť v príslušnom podniku, avšak odvolací súd nesúhlasí s výkladom žalobcu, že na to, aby žalobca mohol uplatniť u žalovaného nárok na jednorazovú náhradu, musel mať vedomosť, aký rozsah obmedzenia v obvyklom užívaní nehnuteľnosti nastal, aby bolo možné rozsah (výšku) nároku vyčísliť, t. j. uviesť návrh na peňažné plnenie. Zákonodarca v ustanovení § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z. upravil, že: „Nárok na jednorazovú náhradu
si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo.“. Zákonodarca teda v ustanovení § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z. uplatnenie práva na jednorazovú náhradu viaže na vznik núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, pričom subjektívna doba na uplatnenie tohto práva plynie odo dňa, keď sa vlastník dozvedel o skutočnosti, že k vzniku núteného obmedzenia užívania došlo a objektívna doba plynie odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania došlo. Okrem vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, v ustanovení § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z., ale ani v žiadnom inom ustanovení, zákonodarca neupravuje a nevyžaduje žiadnu ďalšiu skutočnosť potrebnú pre uplatnenie práva na jednorazovú náhradu. Taktiež v ustanovení § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z., ale ani v žiadnom inom ustanovení, okrem vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti a vedomosti vlastníka o skutočnosti, že k vzniku núteného obmedzenia užívania došlo, zákonodarca neupravuje a nevyžaduje žiadnu ďalšiu skutočnosť určujúcu začiatok plynutia subjektívnej doby pre uplatnenie práva na jednorazovú náhradu. Pre začiatok plynutia objektívnej doby na uplatnenie práva na jednorazovú náhradu je tak postačujúce a potrebné, že vzniklo nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a pre začiatok plynutia subjektívnej doby je postačujúce a potrebné, že vzniklo nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a že vlastník nehnuteľnosti sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia. Žiadne iné zákonné predpoklady a požiadavky pre uplatnenie práva na jednorazovú náhradu sa nevyžadujú, najmä sa nevyžaduje nadobudnutie subjektívnej vedomosti vlastníka o určitom, konkrétnom rozsahu náhrady a zo zákonnej konštrukcie ustanovenia § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z. ani žiadnou výkladovou metódou právnej normy nie je možné takýto predpoklad a požiadavku vyvodiť. Tento záver podporuje aj veta tretia ustanovenia § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z., ktorá vlastníkovi, ako aj podniku, ak sa na výške primeranej náhrady nedohodnú, priznáva právo podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom podniku. Zákonodarca teda po uplatnení nároku vlastníkom v príslušnom podniku, poskytuje vlastníkovi a podniku lehotu 6 mesiacov, aby sa dohodli na výške primeranej náhrady.
42. Odvolací súd preto uzatvára, že zákonným predpokladom a požiadavkou pre uplatnenie práva vlastníka na jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, a teda aj pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty, je vznik núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti a vedomosť vlastníka o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, a to bez potreby určiť výšku náhrady v konkrétnom peňažnom vyjadrení.
43. Následne žalobca v odvolaní argumentoval tým, že k začiatku plynutia jednoročnej subjektívnej doby nemohlo dôjsť právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby stavebným úradom, avšak ako konštatoval žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, aj odvolací súd udáva, že ide o nesprávne tvrdenie žalobcu o záveroch súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie právoplatnosť Rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018, ktorá právoplatnosť nastala dňa 05.10.2018, definoval ako skutočnosť, kedy začala plynúť objektívna trojročná lehota, avšak ako skutočnosť, kedy začala plynúť subjektívna jednoročná lehota na uplatnenie práva žalobcu, súd prvej inštancie definoval vydanie Povolenia Mesta Banská Bystrica na zvláštne užívanie miestnych komunikácií zo dňa 16.11.2018, čo jednoznačne uviedol v ods. 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Táto odvolacia argumentácia sa však prelína s odvolacou argumentáciou žalobcu o tom, že o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností, sa žalobca nedozvedel ani dňa 16.11.2018, keď vo vzťahu k začiatku subjektívnej lehoty žalobca aj v odvolaní zotrvával na tom, že o vzniku núteného obmedzenia sa dozvedel až keď došlo k dokončeniu líniovej stavby. Odvolací súd preto bude konštatovanú odvolaciu argumentáciu vyhodnocovať komplexne vo vzťahu k tomu, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že z dôvodu prekluzie došlo k zániku práva žalobcu na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.
44. Zákonodarca v ustanovení § 66 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. v nevyhnutnom rozsahu a ak je to vo verejnom záujme, priznáva podniku právo zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, právo vstupovať v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním, opravami a údržbou vedení na cudziu nehnuteľnosť a právo vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä odstraňovať a okliesňovať stromy a iné porasty ohrozujúce bezpečnosť a spoľahlivosť vedenia, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku. Ak v dôsledku výkonu týchto práv podniku vlastník je obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, zákonodarca v ustanovení
§ 66 ods. 5 veta prvá zákona č. 351/2011 Z. z. vlastníkovi priznáva právo na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Jednorazová náhrada teda vlastníkovi patrí za nútené obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv podniku, t. j. za to, že je obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti lebo podnik vykonáva svoje právo zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, právo vstupovať v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním, opravami a údržbou vedení na cudziu nehnuteľnosť a právo vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä odstraňovať a okliesňovať stromy a iné porasty ohrozujúce bezpečnosť a spoľahlivosť vedenia, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku.
45. V súdenej veci žalovaný ako podnik na nehnuteľnosti žalobcu ako vlastníka vykonával právo právo zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia a vykonával právo vstupovať v súvislosti so zriaďovaním a prevádzkovaním vedení na nehnuteľnosť. Keďže žalovaný tieto práva vykonával na cudzej nehnuteľnosti, aby vôbec mohol tieto práva vykonávať, musel mať na to potrebné oprávnenie. Zriaďovanie verejnej siete a stavanie jej vedenia je líniovou stavbou, ktorú možno umiestňovať len na základe územného rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie o umiestnení stavby (§ 32 ods. 1 písm. a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom do 31.12.2018), a teda Rozhodnutie o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, právoplatné dňa 05.10.2018, bolo tým oprávnením, ktoré žalovanému umožňovalo výkon práv podniku. Na základe rozhodnutia o umiestnení stavby nielenže žalovaný mohol vykonávať svoje práva, ale súčasne žalobca ako vlastník bol povinný výkon týchto práv strpieť, a teda už samotná existencia Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018 obmedzovala žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti v obvyklom užívaní, keďže všetky dispozície a nakladanie s nehnuteľnosťami, ktorých sa rozhodnutie o umiestnení stavby týkalo, musel robiť s vedomím a s ohľadom na to, že je vydané rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré určuje na aký účel majú byť nehnuteľnosti stavebne využité.
46. Vychádzajúc z práv, ktoré v nevyhnutnom rozsahu a ak je to vo verejnom záujme, podnik môže podľa § 66 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. vykonávať a keďže k týmto právam patrí nielen samotné prevádzkovanie verejnej siete, ale už aj zriaďovanie verejnej siete a stavanie ich vedenia, vrátane vstupu v súvislosti so zriaďovaním vedení na cudziu nehnuteľnosť, nie je možné prijať názor žalobcu, že obmedzenie užívania nehnuteľnosti vzniká až dokončením stavby. Tým, že stavba je realizovaná a podnik začne verejnú sieť prevádzkovať, výkon práv nezačína, ale prevádzkovaním podnik pokračuje vo výkone práv, ktoré práva začal vykonávať zriaďovaním verejnej siete. Ak by aj v konečnom dôsledku žalovaný stavbu nezrealizoval, t.j. verejné siete a ich vedenia na nehnuteľnostiach žalobcu nezriadil, nič to nemení na skutočnosti, že od vydania Rozhodnutie o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018 následne počas jeho platnosti a účinnosti žalobca ako vlastník bol obmedzovaný v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, keďže užívať ich musel s ohľadom na vydané rozhodnutie o umiestnení stavby, a teda s ohľadom na stavebný účel, na ktorý mali byť nehnuteľnosti využité.
47. Pretože vznik núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti musí byť daný objektívnou a nespochybniteľnou skutočnosťou, odvolací súd uzatvára, že v súdenej veci touto skutočnosťou je právoplatnosť Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018. Záver, že nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti vzniklo právoplatnosťou rozhodnutia o umiestnení stavby je podporený aj tým, že zákonodarca vyslovene upravil, že na ochranu vedení sa zriaďuje ochranné pásmo, ktoré vzniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby (§ 68 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z. z.), pričom v ochrannom pásme je zakázané umiestňovať stavby, zariadenia a porasty, vykonávať zemné práce, ktoré by mohli ohroziť vedenie alebo bezpečnú prevádzku siete, ako aj vykonávať prevádzkové činnosti spojené s používaním strojov a zariadení, ktoré rušia prevádzku sietí, pridružených prostriedkov a služieb (§ 68 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z.). Napokon, aj následná právna úprava prijatá zákonom č. 452/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.02.2022 zrušil práve zákon č. 351/2011, v ustanovení § 21 ods. 5 upravuje, že právo na primeranú náhradu vzniká právoplatnosťou rozhodnutia o umiestnení stavby, a teda v následnej právnej úprave zákonodarca jednoznačne definoval, že k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti dochádza právoplatnosťou rozhodnutia o umiestnení stavby.
48. Odvolací súd preto vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, že objektívna 3-ročná lehota na uplatnenie práva začala žalobcovi plynúť právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, a teda že k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností žalobcom ako vlastníkom došlo dňa 05.10.2018.
49. Keďže podľa § 66 ods. 5 veta druhá zákona č. 351/2011 Z.z. platí, že nárok na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom podniku do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti a keďže k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností žalobcom ako vlastníkom došlo právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, znamená to, že nárok na jednorazovú náhradu si žalobcu musel u žalovaného uplatniť do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o právoplatnosti Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018.
50. V súdenej veci Rozhodnutie o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018 vydalo Mesto Banská Bystrica ako stavebný úrad. Každé mesto (obec) je právnickou osobou (§ 1 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), a teda z hľadiska právnej subjektivity a spôsobilosti, či mesto vykonáva samosprávu, prenesenú štátnu správu alebo hospodári so svojim majetkom, či vykonáva práva vlastníka, stále ide o jeden a ten istý subjekt. Preto, ak Rozhodnutie o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018 vydalo Mesto Banská Bystrica a ak žalobcom v tomto civilnom sporovom konaní je Mesto Banská Bystrica, ide o rovnaký subjekt práva. Žalobcu ako vlastníka tak nie je možné oddeľovať od žalobcu pri výkone prenesenej štátnej správy, t.j. ako stavebný úrad pri vydávaní Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, a preto odvolací súd je toho právneho názoru, že v konkrétnych okolnostiach súdenej veci aj subjektívna 1-ročná lehota na uplatnenie práva začala žalobcovi plynúť právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, t.j. dňom 05.10.2018. Ak totiž samotný žalobca vydal Rozhodnutie o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018, ktorého právoplatnosťou objektívne došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností, niet žiadneho logického a rozumného dôvodu, aby o skutočnosti, že k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo, žalobca sa dozvedel v inom časovom momente. Pretože žalobca bol tým subjektom, ktorý vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorého právoplatnosť založila vznik núteného obmedzenia užívania nehnuteľností, v konkrétnych okolnostiach súdenej veci je irelevantné, či žalovaný ako podnik podal do katastra návrh na vykonanie záznamu o vecnom bremene (§ 66 ods. 2 v spojení s § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z.) a či upovedomil žalobcu ako vlastníka o začatí výkonu práva (§ 66 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z.).
51. Odvolací súd je síce toho právneho názoru, že v konkrétnych okolnostiach súdenej veci o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, žalobca sa dozvedel dňom, keď k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo, t.j. dňom 05.10.2018, čo znamená, že ak si žalobca svoj nárok uplatnil u žalovaného písomnosťou zo dňa 05.06.2020, doručenou žalovanému dňa 11.06.2020, neuplatnil si ho v určenom čase do jedného roka, a teda došlo k zániku práva žalobcu na jednorazovú náhradu, avšak tento názor nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže aj súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru o zániku práva žalobcu z dôvodu neuplatnenia práva, i keď za okamih, kedy sa žalobca o vzniku núteného obmedzenia dozvedel, a teda kedy začala plynúť subjektívnu lehotu jedného roka, ustálil Povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií vydané žalobcom ako cestným správnym orgánom pre miestne a účelové komunikácie na území mesta Banská Bystrica pre žalovaného dňa 16.11.2018 pod č. OVZ- DS-172/25386/2018.
52. Pokiaľ potom žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že Povolenie zo dňa 16.11.2018 nehodnotil vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi žalobcu týkajúcimi sa zvláštneho užívania miestnych komunikácií v súvislosti s Rozhodnutím o umiestnení stavby zo dňa 22.08.2018, len pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že odvolací súd nemôže dotvárať odvolaciu argumentáciu strany, ale je zákonnou povinnosťou odvolateľa ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj obsahovo vymedziť. Žalobca však v odvolaní, prípadne v lehote na podanie odvolania, žiadnym konkrétnym spôsobom neargumentoval, ako konkrétne mal súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov pochybiť, a preto len všeobecné konštatovanie žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie Povolenie zo dňa 16.11.2018 nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ďalšími predloženými dôkazmi žalobcom, by
bolo nepostačujúce, aby sa s ním odvolací súd mohol vysporiadať a v jeho kontexte vyhodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
53. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozpornosti argumentácie súdu prvej inštancie o začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uplatnenie práva odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie právoplatnosťou Rozhodnutia o umiestnení stavby č. OVZ SU 132498/3923/2018/Go zo dňa 22.08.2018 určil začiatok plynutia objektívnej lehoty a začiatok plynutia subjektívnej lehoty určil Povolením na zvláštne užívanie miestnych komunikácií vydaným dňa 16.11.2018 pod č. OVZ-DS-172/25386/2018, a preto ustálil, že k zániku práva žalobcu došlo dňom 16.11.2019. Súd prvej inštancie teda začiatok plynutia subjektívnej lehoty neurčil hypoteticky a ani nejednoznačne, ale určil ho konkrétnym dňom 16.11.2018, pričom svoje zistenia a závery aj dostatočne odôvodnil. Na tomto mieste potom odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany konania a jej žalobe nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 19/2019-11 zo dňa 16.01.2019).
54. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).