Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoCsp-48-2022.pdf
PDF · 147.87 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/48/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej spore žalobcu: A. B., nar. dňa 17.04.1979, trvale bytom C. D. C. D. XXX, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, pobočka kancelárie a adresa pre doručovanie Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 47 234 679, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, neplatnosť postúpenia pohľadávok, vydanie bezdôvodného obohatenia a finančné zadosťučinenie, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. júla 2022, č. k. 9Csp/61/2020-290 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok II. - IV.) a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok VI.) p o t v r d z u j e .
Žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 4304098615 zo dňa 24.04.2013 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, výrokom II. určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 4408050819 zo dňa 13.08.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.292,53 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 23.11.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom V. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom VI. o trovách konania rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4, 5, 6, § 100 ods. 1, 2, 3, § 107 ods. 1, 3, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 až 3 § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzatvorenia Zmlúv, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čl. 10 ods.1, 2 písm. h/, § 22 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca sa v konaní podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že Zmluvy o spotrebiteľských úveroch č. 4304098615 zo dňa 24.04.2013 a č. 4408050819 zo dňa 13.08.2014 sú bezúročné a bez poplatkov; postúpenie pohľadávok uskutočnené dňa 30.04.2019 žalovaným na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 je vzhľadom na neexistenciu pohľadávok neplatné; žalovaný je povinný žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 2.169,62 eur a uhradiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca
uzatvoril so žalovaným spotrebiteľskú zmluvy č. 4304098615 zo dňa 24.04.2013, na základe ktorej bol žalobcovi zo strany žalovaného poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 5.000,- eur. Úver mal žalobca splácať v 60 mesačných splátkach po 154,08 eur (ktorá sa mala poukazovať na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, E. F., G.), a to do 15. dňa v poslednom mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Zmluva obsahovala údaj o ročnej úrokovej sadzbe vo výške 26,53 %, RPMN od 29,2 do 30,6 %, priemernej RPMN vo výške 18,86 %, poplatku za vedenie účtu 0,00 EUR, celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom vo výške 9.054,60 eur, poplatku za poskytnutie úveru 0,00 eur. Súčasťou Zmluvy bola Rozhodcovská zmluva z 24.04.2013 a Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere platné od 24.04.2013. Zo Zmluvy vyplývali údaje o klientovi (žalobcovi): rozvedený, býva u rodičov, najvyššie dosiahnuté vzdelanie stredné, číslo OP (občianskeho preukazu), druhý doklad (vodičský preukaz), číslo druhého dokladu, trvalé bydlisko C. H. C. D., I. X, adresa pre doručovanie pošty A., J. XX, zdroj príjmu zamestnanec, názov zamestnávateľa- Ministerstvo vnútra SR, čistý mesačný príjem 800,- eur, čistý mesačný príjem partnerky 0,00 eur, počet vyživovaných detí 0. Ďalej mal súd prvej inštancie v konaní za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným spotrebiteľskú zmluvy č. 4408050819 zo dňa 13.08.2014, z obsahu ktorej vyplynulo, že žalobcovi bol zo strany žalovaného poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 1.800,- eur. Úver mal žalobca splácať v 84 mesačných splátkach po 45,07 eur (ktorá sa mala poukazovať na účet číslo F. XXXX XXXX XXXXXXXX XXXX, E. K., A..) , a to do 15. dňa v poslednom mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Ďalej Zmluva obsahovala údaj o ročnej úrokovej sadzbe vo výške 24,33 %, mesačnej splátke 45,07 eur, RPMN 27,5 %, priemernej RPMN vo výške 17,94 %, celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom 3.785,88 eur, poplatku za poskytnutie úveru 0,00 eur. Súčasťou Zmluvy boli Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere platné od 13.08.2014. Zo Zmluvy vyplývali údaje o klientovi (žalobcovi): ženatý, druh bývania vlastný dom/ byt, najvyššie dosiahnuté vzdelanie stredné, číslo OP (občianskeho preukazu), druhý doklad (vodičský preukaz), číslo druhého dokladu, trvalé bydlisko C. D. C. D. XXX, L., zdroj príjmu zamestnanec, názov zamestnávateľa- Ministerstvo vnútra SR, čistý mesačný príjem 800,- eur, čistý mesačný príjem partnerky 450,- eur, počet vyživovaných detí 0. Následne súd prvej inštancie vzťah strán konania posúdil ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetných zmlúv a podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej súd prvej inštancie preskúmal námietky žalobcu vo vzťahu k prvej zmluve zo dňa 24.04.2013, ktoré zhrnul tak, že zmluva obsahovala nesprávne uvedenú RPMN a tým aj celkové náklady, v zmluve absentoval údaj o dobe trvania zmluvy a termín končenej splatnosti, adresa predávajúceho, u ktorého bolo možné uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a zmluva obsahovala tiež neprijateľné zmluvné podmienky (neprimeranú odplatu, prevzatie štandardného formulára do zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy a podobne). Súd prvej inštancie napriek uvedeným námietkam predmetnú zmluvu posúdil podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom táto obsahovala uvedenie druhu spotrebiteľského úveru (bezúčelový), uvedenie všetkých údajov o veriteľovi, údaje o spotrebiteľovi. V danom prípade konštatoval, že nebolo potrebné, aby v zmluve bola uvedená adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, keďže nešlo o úver, ktorý by bol použitý na splatenie kúpnej ceny u iného predajcu. Ďalej z obsahu zmluvy bolo zrejmé, aká bola lehota splatnosti, splatnosť jednotlivých splátok a ich výška, pričom z týchto údajov bolo možné jednoznačne dospieť k tomu, aká bola doba trvania zmluvy. Rovnako bol zrejmý aj termín konečnej splatnosti úveru. Zmluva obsahovala jednoznačne uvedenú výšku, menu úveru a podmienky na jeho čerpanie. Zmluva však neobsahovala jednoznačne uvedenú výšku RPMN, t.j. vyjadrenú v rozpätí od 29,2% do 30,6%, pričom zmluva obsahovala dodatok, že presná hodnota RPMN je závislá na dni poskytnutia úveru a klient preto súhlasil s tým, že jej presnú výšku mu žalovaný oznámi po poskytnutí úveru. Takto formulovaná výška RPMN však nezodpovedala ustanoveniam zákona, keďže cieľom úpravy spotrebiteľských zmlúv je dosiahnuť, aby spotrebiteľ v okamihu uzatvorenia zmluvy vedel, za akých podmienok mu je úver poskytovaný, tzv. aké budú jeho náklady spojené s úverom. Pri počte splátok 60 každej vo výške 154,08 eur, mala konečná suma, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť by bola vo výške 9.244,80 eur (60 splátok x 154,08 eur). V zmluve však bola uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 9.054,60 eur, teda suma nižšia. Akým spôsobom žalovaný k tejto sume dospel, súdu prvej inštancie zrejmé nebolo. Uviedol, že ak súd prvej inštancie počítal s poskytnutým úverom 5.000,- eur a úrokovou sadzbou 26,53 %, tak ako bolo uvedené v zmluve, vychádzala by splátka na sumu 151,28 eur a nie na sumu 154,08 eur. V dôsledku týchto nesprávne uvedených údajov konštatoval, že úverová zmluva zo dňa 24.04.2013 trpela bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou vychádzajúc z § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. Ďalšími skutočnosťami uvádzanými žalobcom sa súd prvej inštancie už ďalej bližšie nezaoberal, keďže mal za to, že tieto mohli byť rovnako iba dôvodom na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ku
ktorému však už stanovisko zaujal. Súd prvej inštancie na okraj poznamenal, že v prípade úveru vo výške 5.000,- eur a výške splátky 154,08 eur by podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN uvedenej na stránke MF SR bola RPMN vo výške 27,47 % a celková splatená suma by bola vo výške 9.244,80 eur (ako to uviedol súd vyššie). Vzhľadom na záver súdu prvej inštancie, boli vyššie uvedené údaje v neprospech žalobcu, keďže skutočne uhradená suma pri takom platení, na akom sa strany dohodli by bola vyššia, prípadne, ak by splátky boli v dojednanej výške, bola by úroková sadzba vyššia (27,47 %). Mal za to, že vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, mohol žalovaný od spotrebiteľa požadovať iba vrátenie tej sumy, ktorú mu reálne poskytol. Žalobca predložil súdu ako prílohy žaloby a vyjadrení prehľad toho, čo žalovanému uhradil, pričom podľa tohto prehľadu mal uhradiť žalovanému sumu 7.430,64 eur. Z výpisu z účtu, ktorý žalobca súdu predložil, vyplynul nasledovný skutkový stav, a to, že na variabilný symbol zodpovedajúci zmluve prišla žalobcovi dňa 30.04.2013 suma 5.000,- eur, následne z účtu uhrádzal žalobca sumy v období od 29.05.2013 do 27.04.2017, pričom spolu išlo o sumu 14 x 155,- eur, jedenkrát sumu 165,- eur a dvakrát sumu 160,- eur (úhrady z 29.05.2013, 15.07.2013, 12.08.2013, 19.01.2015, 16.02.2015, 17.03.2015, 29.04.2015, 15.05.2015, 16.06.2015, 14.07.2015, 21.10.2015, 19.11.2015, 16.12.2015, 18.01.2016, 02.09.2016, 27.04.2017). Celkovo tak v tomto období zaplatil z účtu 2.655,- eur. Okrem toho uhradil žalobca žalovanému na uvedený variabilný symbol poštovými poukážkami dňa 02.10.2015 sumu 308,24 eur a v dňoch 10.02.2016, 12.03.2016, 15.04.2016, 09.05.2016, 15.06.2016, 18.07.2016, 16.09.2016, 14.10.2016, 21.11.2016, 15.12.2016, 12.01.2017, 10.02.2017, 16.03.2017 uhradil vždy po 154,08 eur, teda spolu poštovými poukážkami uhradil 2.311,28 eur (308,24 + /13x154,08/). Z účtu - príloha č. 6 k vyjadreniu zo dňa 16.02.2021, uhradil dňa 12.11.2014 sumu 155,- eur, dňa 17.12.2014 sumu 155,- eur a dňa 12.09.2017 sumu 248,80 eur, teda spolu sumu 558,80 eur. Podľa potvrdenia banky (Príloha listu žalobcu zo dňa 24.10.2014) zaplatil žalobca okrem už uvedených platieb sumu 154,08 eur dňa 12.09.2013, 16.10.2013, 18.11.2013, 16.12.2013, 15.01.2014, 17.02.2014, 17.02.2014, 18.03.2014, 15.04.2014, 16.05.2014, 18.06.2014, 15.07.2014, 19.08.2014, 17.09.2014, 20.10.2014, teda spolu sumu 2.311,20 eur (15 x 154,08 eur). Celkovo tak žalobca zaplatil na úvere sumu 7.836,28 eur. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru by bolo povinnosťou žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie vo výške 2.836,28 eur. Vo vzťahu k tomuto nároku žalobcu si žalovaný uplatnil námietku premlčania. Súd prvej inštancie aplikoval na daný prípad závery z Uznesenia NS SR zo dňa 28.02.2022 sp. zn. 7Cdo/268/2021 v zmysle ktorého vyplynulo, že analogická aplikácia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že i v danom prípade je lehota 10 ročná. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nebolo možné považovať za premlčaný. V ďalšom súd prvej inštancie posúdil námietky žalobcu aj vo vzťahu k druhej zmluve. V prípade tejto Zmluvy podľa prepočtov žalobcu mala byť v Zmluve zle uvedená RPMN a ročný úrok, následne nesúhlasil ani s celkovou výškou dlhu a splátkou. V zmluve bola uvedená RPMN vo výške 27,5 %, pričom žalobca predložil doklad, podľa ktorého RPMN v prípade takýchto úverov bola vo výške 16,81 %.Uvedený záver žalobcu súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesprávny, nakoľko išlo o Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2014, t.j. o priemerné hodnoty RPMN a nie konkrétny výpočet RPMN na konkrétny úver vypočítaný na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v konaní predložil Štandardné Európske informácie o spotrebiteľskom úvere platné od 13.08.2014, z ktorých vyplynulo, že žalovaný dosadil do vzorca pre výpočet RPMN všetky vstupné údaje, ktoré pod vzorcom aj uviedol (výška úrokovej sadzby, výška úveru, doba splatnosti v mesiacoch, splátku bez poistenia, a podobne). V deň uzatvorenia zmluvy tak žalovaný jednoznačne informoval žalobcu o tom, aká bude RPMN a aké sú vstupné údaje pre jej výpočet. Pokiaľ šlo o výšku samotnej RPMN, žalovaný dosadil do rovnice výpočtu RPMN všetky potrebné vstupné údaje v súlade so zmluvou a v tomto smere súd prvej inštancie pochybenie nezistil. V danom prípade žalovaný poplatky nemal so žalovaným dohodnuté. Po dosadení do vzorca pre výpočet RPMN (vzorec pre výpočet na stránke MF SR) bola RPMN vo výške 24,57 % a nie 27,5 % ako sa uvádzalo v zmluvu. RPMN tak bola v zmluve uvedená vo vyššej výške ako v skutočnosti bola a takáto skutočnosť teda nebola na neprospech spotrebiteľa. Navyše aj súdom prvej inštancie zistená uvedená splatená suma predstavovala 3.785,88 eur, teda táto suma bola vypočítaná správne. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj výškou odplaty v prípade tejto zmluvy, pričom dospel k záveru, že nebola v súlade s právnymi predpismi. Rozhodujúcim dátumom pre posúdenie výšky odplaty bol mesiac apríl 2014. Pri spotrebiteľských
úveroch dohodnutých nad 5 rokov bola úroková sadzba 11,78%, preto najvyššia výška odplaty mohla dosiahnuť 23,56%. Samotná dohodnutá úroková miera bola v danom prípade podľa zmluvy 24,33%, teda výška odplaty nezodpovedala právnym predpisom. Na základe tejto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj tento úver bol bezodplatný a bezúročný vychádzajúc z citovaného § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ šlo o vrátenie bezdôvodného obohatenia považoval za potrebné uviesť, že povinnosťou žalovaného bolo vrátiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie zo zmluvy zo dňa 24.04.2013 vo výške 2.836,28 eur a povinnosťou žalobcu bolo doplatiť žalovanému istinu z úveru zo dňa 13.08.2014 vo výške 247,55 eur. Dlh žalovaného voči žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia po započítaní oboch týchto pohľadávok tak ako to požadoval žalobca predstavoval sumu 2.588,73 eur. Žalobca sa však domáhal iba zaplatenia sumy 2.292,53 eur, preto bol žalovaný k zaplateniu tejto sumy zaviazaný. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5 % ročne od 23.11.2020 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vyhovel žalobcovi aj v časti zaplatenia úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5 % ročne od 23.11.2020 do zaplatenia, keďže išlo o jeho výzvu žalovanému na zaplatenia dlžnej sumy. K námietkam žalobcu, že v zmluvách je skryté prenesenie dôkazného bremena na spotrebiteľa vo veci oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a prevzatím Formulára so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie nebolo zo strany žalobcu žiadnym spôsobom preukázané. Súd prvej inštancie námietku žalobcu, že v prípade oboch zmlúv nedošlo k riadnemu skúmaniu jeho bonity posúdil ako nedôvodnú s tým, že uvedené tvrdenia boli zo strany žalovaného vyvrátené (viď bod 59). Pri rozhodovaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade súd prvej inštancie námietka žalovaného, že by išlo o predčasné rozhodnutie, majúc za to, že najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný, až následne ako úspešný si môže uplatniť právo na finančné zadosťučinenie, nemala oporu v zákone, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu nevyplynulo, že by malo ísť až o následné konanie. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu sa výška 1.500,- eur žiadaná žalobcom javila súdu ako neprimeraná. Výšku uvedenej sumy naviac nijakým spôsobom žalobca neodôvodnil. Ani jedna zo Zmlúv neobsahovala také pochybenia, ktoré by mali za následok ich neplatnosť. S poukazom na okolnosti prípadu ako aj s prihliadnutím na výšku bezdôvodného obohatenia či porušenie povinnosti žalovaným vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmlúv, dospel súd prvej inštancie k záveru, že primeranému finančnému zadosťučineniu zodpovedá suma 500,- eur. Podľa súdom prvej inštancie stanovená suma kompenzovala istým spôsobom aj problémy žalobcu, ktoré mal v súvislosti s poskytnutím úveru a zároveň zohľadnila mieru porušených povinností. Žalobca sa ďalej domáhal určenia, že postúpenie pohľadávok uskutočnené dňa 30.04.2019 žalovaným na EOS KSI Slovensko, s.r.o., je vzhľadom na neexistenciu pohľadávok neplatné. Samotný petit bol formulovaný tak, že zodpovedal § 137 písm. d/ CSP, teda malo ísť o určenie právnej skutočnosti. Takéto rozhodnutie prichádzalo do úvahy iba v prípade, že možnosť takejto žaloby vyplynula z osobitného predpisu. Podľa názoru súdu prvej inštancie určenie takejto právnej skutočnosti však zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala a žalobca takýto právny predpis sám ani neoznačil. V tejto časti bola preto žaloba zamietnutá. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v spore. Konštatoval, že vo veci samej boli obe strany čiastočne úspešné. Žalobca sa úspešne domohol určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv, s čím bolo následne spojené aj vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež určenie primeraného finančného zadosťučinenia (v redukovanej výške). Žalobca nebol úspešný v časti, v ktorej sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že stranám nebolo možné priznať nárok na náhradu trov konania práve z dôvodu, že ich úspech a neúspech boli porovnateľné. 2. Proti rozsudku vo výroku II., III., IV. a v súvisiacom výroku VI. o nároku na náhradu trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v napadnutej časti zamietne a prizná mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, resp. v zmysle ust. § 389 ods.1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie na jeho námietku premlčania v konaní neprihliadol, čo zdôvodnil aplikáciou 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty, pričom svoju argumentáciu podložil rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 22.4.2021 vo veci C-485/19. Žalovaný napriek rozhodnutiu súdu prvej inštancie zastával názor, že aplikácia 10 ročnej premlčacej lehoty je v danom prípade nedôvodne použitá. Poukázal, že v prípade žalovanej úverovej zmluvy si žalobca uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia nie z neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v
úverovej zmluve, ale z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí, preto rozsudok Súdneho dvora z 22.4.2021 vo veci C-485/19 nebolo možné na prípad žalovanej úverovej zmluvy aplikovať. Žalovaný ďalej uviedol, že výška úrokovej sadzby, ktorú súdy akceptujú je rôznorodá a jej výška nie je striktne daná. Žalovaný však dodal, že súdy vo všeobecnosti akceptujú výšku úrokovej sadzby do 2,5 násobku priemeru bánk. Uvedené vyplynulo aj z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 01.02.2017 vo veci vedenej pod sp. zn. 10Csp/119/2016. Úverová zmluva bola uzatvorená v auguste 2014, kedy výška úrokovej sadzby podľa informácií NBS predstavovala sumu 12,52%. V úverovej zmluve bola dojednaná úroková sadzba vo výške 24,33%. Vzhľadom na vyššie uvedené preto výška úrokovej sadzby neprevyšovala ani dvojnásobok priemeru bánk, preto nemohla spĺňať definované kritérium rozporu s dobrými mravmi. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že je potrebné zohľadniť aj zmluvnú voľnosť zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, čo znamená, že žalobca sám dobrovoľne predmetnú zmluvu za dohodnutých podmienok, vrátane úrokov z úveru vo výške 24,33 % so žalovaným uzavrel. Ak s podmienkami zmluvy nesúhlasil, mal možnosť zmluvu neuzatvoriť. Podľa názoru žalovaného, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práv alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nakoľko v žalobe nešpecifikoval ani bližšie nekonkretizoval akého konkrétneho porušenia práva alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť. Žalobca v konaní doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, v čom videl odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia až v hodnote 1.500 eur (súdom priznanej 500,- eur) a podobne, ktoré boli nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. Preto žalovaný vyplatenie priznanej sumy vo výške 500,- eur považoval za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením sledoval, keďže žalobca nedisponoval právoplatným rozhodnutím súdu o jeho úspešnom uplatnení porušenia práv alebo povinností na súde, ktoré je nevyhnutným podkladom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluve. Takéto konanie jednoznačne nebolo možné vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. V tomto smere odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.04.2018, sp.zn. 17CO/17/2018 a zo dňa 26.06.2018, sp. zn. 9CO/50/2018 a iné.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že s rozsudkom súdu prvej inštancie sa stotožňuje a zotrváva na doterajším tvrdeniach. Nestotožnil sa s tvrdením právneho zástupcu žalovaného, ktorý poukázal na nemožnosť aplikácie rozsudku súdneho dvora EÚ dôvodiac, že nedošlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného z titulu neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v úverovej zmluve, ale z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí vyžadovaných v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. Rozsudok súdneho dvora EÚ nepojednáva o neprijateľných zmluvných podmienkach, ale o „nekalých podmienkach“. Podľa názoru žalobcu je nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve aj nepriamo úmyselné neuvedenie povinne požadovanej obligatórnej náležitosti zákonom. Skresľovanie a obchádzanie takejto skutočnej náležitosti zo strany žalovaného sa nedá hodnotiť inak, ako obchádzanie zákona za účelom jeho možného využitia nekalej obchodnej praktiky za účelom skreslenia tejto obligatórnej náležitosti. Pokiaľ by sa aj malo jednať len o neprijateľné zmluvné podmienky, žalobca dal odvolaciemu súdu a žalovanému do pozornosti fakt, že zo strany žalovaného došlo aj k bezdôvodnému obohacovaniu titulom neprijateľných zmluvných podmienok a to konkrétne prijímaním paušálne stanovených poplatkov za upomienky. (Dôkaz č. 1 upomienky). Ďalšie uviedol, že neprijateľné podmienky, ktoré obe spotrebiteľské zmluvy obsahujú ako aj ich neprijateľnosť popísal na str. 5 žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 23.11.2020. Poukázal na prílohu č. 3 žaloby, ktorá tvorí aj posudok odboru ochrany spotrebiteľa MS SR zo dňa 30.7.2019. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že právny zástupca žalovaného neupriamil riadne svoju pozornosť na bod 45. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd poukázal na námietku premlčania uplatnenú žalovaným uznesením NS SR zo dňa 28.2.2022 pod sp. zn. 7Cdo/268/2021. Keby si právny zástupca žalovaného prečítal uvedené uznesenie, zistil by, že toto sa odvoláva na iné uznesenie a to na uznesenie NS SR zo dňa 28.9.2021 sp. zn. 5Cdo/29/2021. V tomto uznesení NS SR aplikoval 10 ročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy, ktorá bola bezúročná a bezodplatná v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle vyššie uvedeného teda nemožno konštatovať
zo strany právneho zástupcu žalovaného, že súd prvej inštancie na jeho námietku premlčania v konaní neprihliadol, čo následne zdôvodnil aplikáciou 10 ročnej premlčacej lehoty s poukazom na uznesenia NS SR zo dňa 28.02.2022 pod sp. zn. 7Cdo/268/2021 a zo dňa 28.9.2021 sp. zn. 5Cdo/29/2021, ktoré vo svojom odôvodnení poukazujú na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 22.04.2021 vo veci C-415/19. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie správne postupoval a aplikoval 10 ročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle právnej istoty s poukazom na uvedené rozhodnutia súdnych autorít. Ďalej žalobca súhlasil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že predmetná zmluva prevyšuje najvyššiu dovolenú mieru odplaty. K námietke právneho zástupcu žalovaného ohľadne výšky a dôvodnosti primeraného finančného zadosťučinenia priznaného súdom prvej inštancie vo výške 500,- eur žalobca odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016, v ktorom výška primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500,- eur uplatnená žalobou, by vo vzťahu k vyššie uvedenému bola dostatočne primeraná. Žalobca však v plnom rozsahu akceptoval rozhodnutie súdu, na znak čoho sa aj hneď po vyhlásení rozsudku vzdal možnosti podať proti nemu opravný prostriedok.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu (výrok II., III., IV. a VI.) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolateľom spochybnený vo výroku I., ktorým určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 4304098615 zo dňa 24.04.2013 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a vo výroku V., ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ich nedotýkal.
6. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe v rozsahu výroku II., ktorým sa žalobca domáhal určenia, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 4408050819 zo dňa 13.08.2014 je bezúročná a bez poplatkov, vyhovel; výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.292,53 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 23.11.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom bezdôvodného obohatenia, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom VI. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že im nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v jeho napadnutých častiach uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
8. Nesprávny skutkový záver - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
9. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalovaného produkovaných v odvolacom konaní uvádza, že v zásade celá ich ťažisková časť už bola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne a správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
12. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva:
13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia posúdil výšku úrokov z úverovej zmluvy č. 4408050819 zo dňa 13.08.2014 vo výške 24,33% ako prevyšujúcu obvyklú úrokovú mieru, a vzhľadom na uvedené, bola v zmluve dohodnutá v rozpore s právnymi predpismi. Svoj názor opieral o súhrnné informácie o údajoch z priemerných úrokových mier z úverov pre domácnosti z internetovej stránky Národnej banky Slovenska. Z uvedenej databázy vyplynulo, že za mesiac apríl 2014 v kategórii pre spotrebiteľské a ostatné úvery so splatnosťou nad 5 rokov dosahovala hodnotu 11,78%, preto najvyššia výška odplaty mohla dosiahnuť 23,56%.
14. Žalovaný namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým mu nebol priznaný dojednaný zmluvnú úrok vo výške 24,33% ročne z dôvodu, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o spotrebiteľskom úvere ( najvyššie prípustná výška odplaty) nezodpovedá právnym prepisom v zmysle § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka. V tejto časti súd prvej inštancie posúdil poskytnutý úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere za bezodplatný a bezúročný. Podľa žalovaného súdy vo všeobecnosti akceptujú výšku úrokovej sadzby do max. 2,5 násobku priemeru bánk, preto podľa výšky úrokovej sadzby podľa informácií NBS predstavovala v období augusta 2014 sumu 12,52 %, čo v predmetnej veci dojednaná výška úrokovej sadzby neprevyšuje ani dvojnásobok priemeru bánk a v zásade nemôže spĺňať kritérium rozporu s dobrými mravmi.
15. V preskúmavanej veci bol jedinou dohodnutou odplatou za poskytnutie úveru úrok. Žiadne iné druhy odplaty nevyplývajú ani zo zmluvy samotnej, ani z tvrdenia strán. Aj keď metodiku použitú v § 1 a v § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (ktorými sa vykonáva ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) odborná prax podrobuje kritike (najmä preto, že stanovuje porovnávanie neporovnateľných veličín „úrokov a iných peňažných plnení prepočítaných na jeden rok postupom podľa § 1 s priemernou hodnotou RPMN podľa § 1a“) je potrebné uviesť, že ak zákonodarca stanovil maximálnu hranicu odplaty v zákone a vo vykonávacom predpise, nemala by sa odplata, ktorá neprevyšuje takto stanovenú hranicu, považovať za neprimeranú a v zásade ani za rozpornú s dobrými mravmi.
16. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
17. Podľa § 1a ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
18. Podľa § 1 ods. 3 písm. a/ bod 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. odplatu v posudzovanej zmluve tvorí dohodnutý úrok (opakujúce sa plnenie v percentách za rok).
19. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a treba použiť priemernú hodnotu RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov, zverejnenú Ministerstvom financií SR naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.
20. Pre posúdenie primeranosti dohodnutého úroku z úveru je východiskovým právnym predpisom Nariadenie vlády SR č. 87/1995 v spojení s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca vo vyššie uvedených ustanoveniach ako hodnotiace kritérium posúdenia, či dohodnutý úrok a tým aj odplata za poskytnutý úver je primeraný, zvolil hranicu najvyššej prípustnej výšky odplaty RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnenú Ministerstvom financií SR vždy za obdobie štvrťroka, a to v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy, po zosumarizovaní štatistických údajov za ten- ktorý štvrťrok. Najvyššia prípustná výška odplaty sa síce posudzuje ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, avšak porovnávacím kritériom je priemerná hodnota RPMN zverejnená v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Prijateľnosť výšky odplaty za poskytnutie úveru totiž nemôže byť závislá od údaja, ktorý v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebolo ešte možné zistiť. V danom prípade bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená dňa 13.08.2014 a tak bolo potrebné pre určenie maximálnej odplaty použiť údaje za 2. štvrťrok 2014. V zmysle § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. kritérium pre porovnávanie však nie sú údaje o úveroch poskytnutých veriteľmi, ale údaje o úveroch poskytnutých bankami a pobočkami zahraničných bánk. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci bolo potrebné vychádzať z tabuľky pod názvom Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2014, zverejnenej na webovej stránke Ministerstva financií SR a vychádzať z priemernej RPMN v uvedenom období na spotrebiteľské úvery so zmluvnou splatnosťou nad 5 do 10 rokov, ktorá predstavovala výšku 12,08 % a následne vychádzať z 2-násobku tejto hodnoty, čo predstavuje 24,16% (§ 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Následne z uvedeného vyvodiť, či odplata dohodnutá v predmetnej zmluve spočívajúca v ročných úrokoch vo výške 24,33%, zodpovedá hornej hranici prijateľnosti odplaty, teda či prekračuje, resp. neprekračuje najvyššiu povolenú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 a § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a či tak odplata dojednaná v zmluve predstavuje, resp. nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, či je, alebo nie je rozporná so zákonom. Tento záver zodpovedá i záveru občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Trenčíne [podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch] sa dňa 07.10.2021 zhodlo na tom, že „pri rozhodovaní o priznaní úrokov z úveru je potrebné skúmať, či dojednaná výška úrokov zodpovedá obmedzeniam podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z., pričom treba vychádzať z priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnenú Ministerstvom financií SR.“
21. K správnemu právnemu záveru o najvyššej prípustnej výške odplaty dospel aj súd prvej inštancie v bode 51 a 52 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď posúdil, že dohodnutá úroková miera podľa predmetnej zmluvy vo výške 24,33% nezodpovedá právnym predpisom. Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá vplyv postup súdu prvej inštancie (žalovaný uvedené ani v odvolaní nenamietal), ktorý ako referenčné kritérium pri posúdení výšky dohodnutých úrokov z úveru zvolil štatistické údaje o priemerných úrokových sadzbách zverejnených Národnou bankou Slovenska poskytnutých pre spotrebiteľské úvery v rozhodujúcom období (namiesto tabuľky s názvom Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk v rozhodnom období).
22. Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovaným, s ktorou sa podľa žalovaného prvoinštančný súd nesprávne vysporiadal, keď prípadne mal aplikovať 3-ročnú objektívnu lehotu, a nie 10- ročnú lehotou dôvodiac, že žalobca si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia nie z neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v úverovej zmluvy, ale z dôvodu absencie obligatórnych náležitosti. Podľa žalovaného rozsudok Súdneho dvora nie je na daný prípad aplikovateľný.
23. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
24. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
25. Nedôvodne žalovaný namieta, že konajúci súd sa nezaoberal a nevysporiadal sa ním uplatnenou námietkou premlčania na celú žalobcom uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia v 3-ročnej objektívnej premlčacej lehote. I napriek vyššie uvedenému záveru však odvolací súd považoval za potrebné uviesť vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že k aplikácii ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka z hľadiska dĺžky premlčacej doby sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci sp. zn. 7Cdo268/2021, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022, pod č. 15. V ňom dovolací súd zdôraznil, že analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora EÚ, č. C-485/19 zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. V predmetom rozhodnutí Súdny dvor EU konštatoval, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice č. 2008/48/ES sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Preto v prípade žaloby spotrebiteľa (tu žalobcu) o vydanie bezdôvodného obohatenia, majúcej základ v tom, že žalovaný ako dodávateľ v rozpore so zákonnou úpravou neuviedol v zmluve o úvere obligatórnu náležitosť zmluvy ( RPMN, celková čiastka úveru), čo malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, platí desaťročná všeobecná premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bez nutnosti žalobcu preukazovať, že veriteľ úmyselne porušil jeho práva ako spotrebiteľa.
26. V konečnom dôsledku zostávajúcou časťou odvolacích námietok žalovaný spochybňuje správnosť priznania žalobcovi finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur ťažiskovo namietajúc, že nebolo právoplatne rozhodnuté o tom, že úverovou zmluvou došlo k porušeniu práv na ťarchu žalobcu zo strany žalovaného, tiež jeho neprimeranosť.
27. Ani v tomto smere nebolo možné jeho námietku vyhodnotiť ako dôvodnú. Nad rámec toho, že s teoretickými východiskami, vo svetle ktorých správne okolnosti danej veci vo vzťahu k tomuto nároku posudzoval súd prvej inštancie a ktoré vyplývajú z bodov 60-62 odôvodnenia jeho rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd identifikuje a v podrobnostiach na tieto odkazuje, odvolací súd uvádza:
28. Uvedený nárok žalobcu, má pôvod v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Jeho cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila, postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa), tak základ nároku - právo na finančné zadosťučinenie je dané. Súdna prax pri rozhodovaní o jeho základe a výške akcentuje, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Podľa názoru odvolacieho súdu, všetky vyššie uvedené funkcie primeraného finančného zadosťučinenia súdom prvej inštancie priznaný nárok v tomto smere spĺňa. Nemožno pochybovať o tom, že práve v tomto konaní bolo zistené porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, keď si žalovaný ako dodávateľ nesplnil, resp. porušil svoju zákonnú povinnosť vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmlúv,
čo malo za následok úspech žalobcu vo vzťahu k jeho nárokom, keď napadnutým rozsudkom bolo súčasne rozhodnuté o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.292,53 eur s prísl. od žalovaného, pričom nemožno tiež pochybovať, že porušenie tejto povinnosti bolo spôsobilé privodiť tomuto ujmu v podobe finančnej zaťaženosti pri nedôvodne preplatenom úvere. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur, odvolací súd poukazuje na to, že za majetkovú ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých oblastiach života, najmä však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu ako spotrebiteľa v prospech žalovaného ako dodávateľa. Keďže právny predpis výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd. Niet pochýb o tom, že nemôže ísť o svojvôľu súdu a výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná okolnostiam konkrétnej veci. Súd prvej inštancie vysvetlil, aké kritériá považoval z rozhodné pre ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a ktoré skutočnosti pri tom zohľadnil, a po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel k záveru, že primeraným pre žalobcu je finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur. Odvolací súd nevzhliadol v postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení a posudzovaní výšky finančného zadosťučinenia žiadne pochybenie vytýkané žalovaným. Prvoinštančný súd svoje myšlienkové postupy a úvahy riadne odôvodnil a skutkový stav zistený súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru o opodstatnenosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi. Nemožno pochybovať, že aj v každej ďalšej veci priznanie takéhoto nároku len môže zakladať predpoklad upustenia od takéhoto konania, pričom rozhodne takýto nárok (a už vôbec v priznanej výške 500,- eur) nie je spôsobilý k záveru, že má slúžiť na obohatenie spotrebiteľa, či nedôvodné poškodenie dodávateľa. Tento je primeraný okolnostiam aj správaniu dodávateľa.
29. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok žalovaného nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach odvolaním vo výroku II.,III. IV. a v závislom výroku VI. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
30. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalobcovi vo vzťahu k žalovanému napriek jeho plnému úspechu v odvolacom konaní, keďže mu preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).