Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6To-68-2023.pdf
PDF · 95.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/68/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. X.X.XXXX v B., bytom C. XX a spol., pre zločin podvodu § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 13.12.2022, sp. zn. 30T/49/2008, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.10.2023 v Trnave takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písmeno e), odsek 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému A. B. zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. D. XX
o d s u d z u j e :
Podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona, § 36 písmeno l), písmeno j) Trestného zákona, § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, § 39 odsek 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a určuje mu skúšobnú dobu vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 13.12.2022, sp. zn. 30T/49/2008 bol okrem iných obžalovaný A. B. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného zo zločinu podvodu § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a), c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 1 až 6 rozsudku, za čo bol odsúdený podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona a podľa § 36 písmeno j), l), § 38 odsek 2, 3, s použitím per analogiam § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý mu bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky.
Okresný súd vo vzťahu k obžalovanému rozsudok odôvodnil tým, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, ktoré súd prijal. Pri ukladaní trestu obžalovanému okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že obžalovaný nebol súdne trestaný a pred spáchaním skutku viedol riadny život. Obžalovanému bol uložený trest za zločin podvodu podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona s trestnou sadzbou 3 roky až 10 rokov, pričom bolo prihliadnuté na dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j), písmeno l) Trestného zákona,
kedy sa s poukazom na § 38 odsek 3 Trestného zákona znižovala horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, pričom obžalovanému bol per analogiam podľa § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona, teda obdobne ako v konaní o dohode o vine a treste, uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici zníženej trestnej sadzby vo výmere 2 roky, ktorý mu bol podmienečne odložený podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona na skúšobnú dobu 3 roky. Pri výmere trestu okresný súd zohľadnil, že obžalovaný sa ku skutku priznal, rozsiahlo vypovedal a úprimne skutok oľutoval, taktiež prihliadol na dĺžku konania. Obžalovanému okresný súd neuložil peňažný trest ako trest samostatný ako navrhovala obhajoba odvolávajúc sa na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní v neprítomnosti obžalovaného a jeho obhajkyne, sa prokurátor vzdal práva na podanie odvolania voči všetkým výrokom vyhláseného rozsudku.
Obžalovanému a jeho obhajkyni bol napadnutý rozsudok doručený dňa 23.1.2023, pričom dňa 30.1.2023 bolo okresnému súdu doručené odvolanie obžalovaného podané dňa 30.1.2023 prostredníctvom obhajkyne. Obžalovaný v podanom odvolaní namietal nepoužitie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri ukladaní mu trestu tak, ako to okresný súd urobil pri ostatných spoluobžalovaných, ktorým pri oveľa prísnejšej právnej kvalifikácii, a to obzvlášť závažnom zločine so sadzbou 10 rokov až 15 rokov uložil výrazne nižšie tresty, a to vo výmere 3 roky, ktoré podmienečne odložil na skúšobnú dobu 4 roky, pričom niektorí spoluobžalovaní boli stíhaní za 47 skutkov. Naproti tomu obžalovaný B. bol stíhaný len za 6 skutkov a na rozdiel od niektorých spoluobžalovaných nemá záznam v registri trestov. Obžalovaný pri rovnakom skutkovom a právnom stave u jednotlivých spoluobžalovaných nevidí odstupňovanosť trestov v závislosti od rozsahu trestnej činnosti s poukazom na počet skutkov, ich závažnosť a osoby obžalovaných. Skutky v danej trestnej veci boli spáchané v rokoch 2005 až 2007 a obžaloba bola podaná v roku 2008, pričom nie vinou obžalovaného prišlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej až na konci roka 2022, teda skoro po 16 rokoch. Obžalovaný B. sa pritom ako prvý ku skutku priznal, oľutoval ho, urobil vyhlásenie viny, pri zmene senátu nežiadal opakovať súdny proces a nerobil žiadne obštrukcie. Obžalovaný má za to, že boli v predmetnej veci splnené všetky podmienky vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj pomery obžalovaného pre použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Dôvodom dĺžky konania neboli obštrukcie obžalovaného, ktorý v priebehu konania nespáchal žiadny ďalší trestný čin. Obžalovaný navrhol uloženie mu primeraného peňažného trestu za použitia ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Trnave vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného predniesla konečný návrh v súlade s písomne odôvodneným odvolaním a obžalovaný sa pripojil ku konečnému návrhu svojej obhajkyne.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 odsek 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 odsek 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej len „krajský súd“) podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 odsek 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Pokiaľ ide o obžalovaným B. napadnutý rozsudok vo výroku o treste krajský súd pri preskúmavaní odvolania zistil, že okresný súd postupoval správne pri zistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, kedy obžalovanému svedčili dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, a podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona, že sa ku skutku priznal a tento úprimne oľutoval, pričom priťažujúce okolnosti neboli zistené žiadne. V takom prípade sa potom zákonná trestná sadzba podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona vo výmere 3 roky až 10 rokov menila podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona tak, že sa horná hranica trestnej sadzby znižovala o jednu tretinu. Pokiaľ okresný súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona s poukazom na to, že obžalovaný urobil vyhlásenie viny, nedôsledne vyhodnotil všetky okolnosti prípadu, kedy sa obžalovaný B. len v šiestich prípadoch zo 47 žalovaných skutkov v roku 2005 a 2006 podieľal na rozpredaní tovaru kúpeného na faktúru, pričom bližšie sa na organizovaní trestnej činnosti nepodieľal, od prípravného konania sa k trestnej činnosti priznával a túto oľutoval, po podaní obžaloby dňa 7.8.2008 sa obžalovaný B. pravidelne zúčastňoval na všetkých hlavných pojednávaniach, aj keď boli odročované pre neprítomnosť spoluobžalovaných, a na prvom hlavnom pojednávaní, pre vykonanie ktorého boli slnené podmienky, dňa 26.5.2020 urobil
vyhlásenie viny, ktoré súd prijal, pričom k vyhláseniu prvého rozsudku vo veci prišlo až dňa 13.12.2022, teda po uplynutí 16 rokov od spáchania skutkov. S ohľadom na tieto skutočnosti bolo dôvodné mať za to, že tu existujú výnimočné okolnosti prípadu, pre ktoré by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre obžalovaného B. neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje u obžalovaného aj trest kratšieho trvania výrazne nižší pod dolnou hranicou trestnej sadzby v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Prihliadnuť bolo potrebné najmä na extrémne dlhú dobu konania, predovšetkým pred súdom, kedy sa obžalovaný od začiatku k trestnej činnosti priznával, ľutoval ju a urobil vyhlásenie viny, pričom svojím konaním nezavinil dĺžku konania a počas doby konania sa nedopustil už ďalšej trestnej činnosti, preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona. Okresný súd obžalovanému B. len pri aplikácii ustanovenia § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona, uložil neprimerane prísny trest, a nepostupoval správne, keď obžalovanému nezohľadnil okolnosti uvedené v § 39 odsek 1 Trestného zákona najmä s ohľadom na dĺžku konania v kontexte postoja obžalovaného k trestnej činnosti a jeho správania počas konania.
Podľa § 2 odsek 7 Trestného poriadku, každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa čl. 6 odsek 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Primeranosť dĺžky konania je aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať. Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obžalovaného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 odsek 3 Trestného zákona. Krajský súd obžalovanému B. uložil miernejší trest odňatia slobody zohľadniac ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, a to vo výmere 1 rok, ktorý obžalovanému podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu 18 mesiacov. Krajský súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, ktorý považoval z hľadiska účelu trestu za dôvodný, nakoľko takto uložený trest obžalovanému zabráni v ďalšom období v páchaní ďalšej majetkovej trestnej činnosti s finančným prospechom a povedie ho k tomu, aby aj naďalej viedol riadny život. Ukladanie peňažného trestu s poukazom na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako navrhovala obhajoba, krajský súd nepovažoval za dôvodné, keďže obžalovaný páchal trestnú činnosť za účelom finančného prospechu. Uložený trest krajský súd považuje za primeraný a zákonný, zohľadňujúci všetky okolnosti prípadu aj pomery obžalovaného, ako i čas, ktorý uplynul od spáchania skutku. Vyšší trest by nebol úmerný k spáchanému trestnému činu vzhľadom na mieru účasti obžalovaného na skutkoch v prejednávanej veci a najmä na dobu, ktorá uplynula od ich spáchania.
S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, keďže uložený trest bol neprimeraný a nezohľadňujúci ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona, a v zmysle § 322 odsek 3 Trestného poriadku obžalovanému uložil miernejší trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Takto uložený trest považoval krajský súd za dostatočný a spravodlivý, zodpovedajúci potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie, ktorý zároveň bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokoch tohto rozsudku krajského súdu.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 odsek 4 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.