Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_19C-155-2011.pdf
PDF · 94.34 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/155/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci navrhovateľky B. B., štátnej občianky Slovenskej republiky, bytom B. nad K., I. XXX/XX proti odporcovi W. B., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, bytom F. XXX/XX, B. nad K. o návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej J., nar. 3.8.2009, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín takto
rozhodol:
Manželstvo účastníkov B. B., rod. Z. a W. B. uzavreté dňa 02.05.2009, zapísané v knihe manželstiev vo zv.15, ročník 2009, na strane 155, pod radovým č. 23 s a r o z v á d z a .
Maloletá J. s a z v e r u j e do osobnej starostlivosti navrhovateľky.
Obaja účastníci s ú o p r á v n e n í mal. dcéru zastupovať a spravovať jeho majetok.
Odporca j e p o v i n n ý prispievať na výživu mal. J. sumou 50 eur mesačne, vždy do 15. dňa každého mesiaca k rukám navrhovateľky, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode.
Odporca j e o p r á v n e n ý stretávať sa s maloletou J. každú druhú párnu sobotu v mesiaci, vždy od 15.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že odporca si mal. J. v určený čas prevezme v mieste bydliska navrhovateľky a dieťa v určenom čase navrhovateľke odovzdá.
Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovateľka uviedla, že sa s odporcom poznala asi 2,5 roka pred uzatvorením manželstva a manželstvo uzatvárali v čase, keď bola tehotná. Napriek tejto skutočnosti však existoval medzi nimi vzťah, pre ktorý sa rozhodla manželstvo uzatvoriť. Postupne však dochádzalo medzi nimi k nezhodám preto, lebo odporca nikde riadne nepracoval, nestaral sa o domácnosť, nestaral sa o potreby dieťaťa a nechodieval často krát domov, prípadne prišiel domov až v neskorých nočných hodinách. Poukázala na to, že sa dozvedela, že okrem kamarátov trávil tieto večere a noci s inými ženami. Počas spolužitia s odporcom pôvodne bývali u rodičov odporcu. Potom im mesto pridelilo byt, ale keď odporca nastúpil na výkon trestu odňatia slobody a keď si našla známosť s iným mužom, tak byt vrátili. Navrhovateľka ďalej uviedla, že momentálne býva so svojím priateľom v podnájme. Priateľ pracuje brigádnicky a spoločne sa podieľajú na platbách tohto podnájmu. Pokiaľ ide o maloleté dieťa, ktoré pochádza z manželstva s odporcom, toto žiadala zveriť do jej osobnej starostlivosti a odporcovi umožniť styk maximálne jedenkrát v mesiaci.
Odporca spočiatku s rozvodom manželstva nesúhlasil. Uviedol, že navrhovateľku stále miluje. Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody chcel urobiť všetko preto, aby boli naďalej všetci traja spolu, aby maloleté dieťa v budúcnosti netrpelo, že bolo vychovávané bez otca. Uviedol, že pred nástupom na výkon trestu bolo manželstvo harmonické, riadne sa staral o rodinu a chod domácnosti. Poprel, žeby nadväzoval známosti s inými ženami. Následne písomným podaním odporca vyjadril súhlas s rozvodom manželstva a zároveň navrhol, aby súd zveril mal. J. do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, sobášnym listom, potvrdeniami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, rodným listom maloletej dcéry, správy Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom a zistil tento skutkový stav:
Obaja účastníci sú slovenskí štátni občania, slovenskej národnosti, ktorí uzavreli manželstvo dňa 2.5.2009. U oboch išlo o manželstvo prvé. Z tohto manželstva sa narodilo 1 dieťa, ktoré bolo v čase rozhodovania súdu maloleté. Posledné spoločné bydlisko mali účastníci v obvode Okresného súdu Trenčín, preto bol na konanie príslušný tunajší súd.
Účastníci konania hodnotili priebeh trvania manželstva rozdielne. Navrhovateľka tvrdila, že postupne počas manželstva dochádzalo medzi nimi k nezhodám preto, lebo odporca nejavil záujem o rodinu, o chod spoločnej domácnosti a nadväzoval mimomanželské
známosti s inými ženami. Odporca tvrdil, že manželstvo bolo pred jeho nástupom na výkon trestu odňatia slobody harmonické, o chod domácnosti sa riadne staral spolu s navrhovateľkou a prispieval na ňu aj finančne. Poprel vzťahy s inými ženami. Uviedol, že tvrdenia navrhovateľky sú ovplyvnené jej priateľom. S rozvodom manželstva nesúhlasil. Následne v písomnom podaní zo dňa 7.5.2012 odporca vyjadril súhlas s rozvodom manželstva.
Zistený skutkový stav posúdil súd podľa Zákona o rodine.
Podľa § 23 ods. 1-3 Zákona o rodine č.36/2005 Z.z., súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní na ne prihliada. Pri posudzovaní miery rozvratu prihliadne na porušenie povinnosti podľa §18 a 19.
Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 predtým citovaného zákona, o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia vhodného pre výchovu detí, ako aj prostredia, kde manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc. Preto sa rozvod manželstva vo všeobecnosti považuje za nežiaduci jav, ktorý má byť iba výnimočným riešením bezvýchodiskovej situácie, v prípadoch, keď vážny stav narušenia vzťahov medzi manželmi nemožno prekonať iným, vhodnejším spôsobom pri zachovaní ich manželstva. K narušeniu manželstva rozvodom možno teda pristúpiť iba v spoločensky odôvodnených prípadoch (§ 22 Zákona o rodine).
Z predtým citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákon sa neuspokojuje s akýmkoľvek rozvratom, ale vyžaduje jeho kvalifikovaný stupeň. To znamená, že rozpor v spolužití musí mať určitú intenzitu, ktorá je podmienená najmä tým, že trvá dlhšiu dobu. Musí ísť o stav, ktorý trvale znemožňuje vytvárať zdravé rodinné prostredie, stav, kedy od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Záver o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, môže súd urobiť iba na základe skúmania a zisťovania príčin, ktoré rozvrat spôsobili.
Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci mal súd za preukázané, že v manželstve účastníkov nastal rozvrat, ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý. Vzťahy medzi účastníkmi sú dlhšiu dobu narušené tak, že ich manželstvo si už neplní žiadnu zo svojich funkcií. Manželia nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spoločne, intímne sa prestali stýkať, nezabezpečujú spoločne ani výchovu maloletej dcéry a navrhovateľka má novú známosť s iným mužom, s ktorým žije v spoločnej domácnosti.
Manželstvo účastníkov si teda neplní svoj spoločenský účel, ktorý spočíva predovšetkým vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom by manželia mali žiť vo vzájomnej zhode, citovom zblížení , poskytovať si navzájom duševnú i materiálnu pomoc.
Existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti a bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že zákonné podmienky na rozvod manželstva boli splnené. Súd mal za to, že nie je predpoklad , že by mohlo dôjsť k obnoveniu manželského spolužitia. Príčinou narušenia riadneho spolužitia bolo vzájomné neporozumenie, citové odcudzenie a odlišné nazeranie na spoločný manželský život. Práve v tomto existovali medzi manželmi zásadné rozpory a nezhody.
Medzi takýmto správaním sa účastníkov a rozvratom ich manželstva súd videl príčinnú súvislosť. Mal teda za to, že sú splnené podmienky na rozvod manželstva, a preto návrhu v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel.
Zákon o rodine predpokladá, že rozvádzajúci sa manželia sa sami dohodnú na úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Ak však k nej nedôjde, tento zákon v § 24 ukladá zároveň (uno actu) s otázkou rozvodu zabezpečiť úpravu práv a povinností aj ochranu záujmov maloletých detí (a to aj v zmysle § 113 O.s.p.).
Podľa § 24 ods. 1, 2 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode , najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu o výške výživného. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené lepšie potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.
Pokiaľ ide o práva a povinnosti účastníkov konania ako rodičov maloletej J. na čas po rozvode manželstva, mal súd za to, že k dohode medzi nimi nedošlo. Preto súd rozhodoval o nich autoritatívne .
Zákonom č. 217/210 Z.z. došlo k zmene Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. a doplnení niektorých jeho ustanovení. V § 24 ods. 2 bol s účinnosťou od 1.7.2010 explicitne zakotvený nový inštitút striedavej starostlivosti pri výchove detí aj po rozvode manželstva, čo je v súlade s čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
Keďže v konkrétnom prípade obaja účastníci ako rodičia maloletej J. mali záujem o jej osobnú starostlivosť, zameral súd dokazovanie na zistenie podmienok možností striedavej výchovy, ktorú navrhoval odporca a ktorá má prednosť pred výchovou iba u jedného z rodičov, ak je to v záujme maloletého dieťaťa (vyplýva to z dikcie predtým citovaného zákonného ustanovenia § 24 Zákona o rodine).
Hmotnoprávnou podmienkou striedavej výchovy je teda okrem schopnosti rodičov vychovávať dieťa aj podmienka, že táto forma výchovy musí byť v jeho záujme. Odporca sa doposiaľ nestaral o maloletú J. denne. Nevenoval jej dostatok svojho času najmä preto, že bol vo výkone trestu. Maloletá momentálne nie je zvyknutá tráviť s nim toľko času ako s navrhovateľkou. Vzhľadom na terajšiu situáciu vo vzťahu medzi ňou a odporcom by
nebolo v záujme dieťaťa nariadiť striedavú starostlivosť u oboch rodičov. O takejto forme výchovy by bolo snáď bolo možné uvažovať neskôr, ak budú na to splnené podmienky.
Toho času maloletú J. zveril do výchovy navrhovateľky, kde má vytvorené prostredie pre svoj riadny vývoj a ktorá má všetky predpoklady sa o dieťa riadne starať. Obaja rodičia sú však naďalej oprávnení zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Pre obmedzenie rodičovských práv v tomto smere súd nevidel žiadne zákonné, ani skutkové dôvody.
Podľa 25 ods. 1, 2 toho času platného Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo, dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa ods. 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.
Keďže odporca trval na tom, aby mu bolo umožnené súdnym rozhodnutím stretávať sa s maloletou, upravil súd toto jeho právo tak, že mu umožnil stretávať sa s maloletou dcérou každú druhú párnu sobotu v mesiaci vždy od 15.00 hod. do 18.00 hod.. Tento čas považoval súd za postačujúci na stretávanie sa po dlhšej odluke odporcu s maloletou v dôsledku jeho pobytu vo výkone trestu. Ak sa vzťahy medzi ním a maloletou obnovia a upevnia, môže odporca kedykoľvek požiadať o rozšírenie tohto stretávania sa.
Podľa § 62 ods. 1-5 tohto zákona vyživovacia povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do toho času, kým nie sú deti samé schopné sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 31P/254/2011 vyplýva, že rozsudkom zo dňa 13.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.1.2012, bola maloletá J. zverená do výchovy navrhovateľky a odporca bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 50 Eur mesačne. Odporca bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody a bol pracovne zaradený s pracovnou odmenou cca 30,63 Eur v hrubom.
Pri určení výživného súd zohľadnil odôvodnené potreby maloletého dieťaťa ako i zárobkové schopnosti a možnosti účastníkov. Navrhovateľka je na materskej dovolenke, poberá rodičovský príspevok 190,10 Eur mesačne a rodinné prídavky 22,01 Eur mesačne. Odporca bol dňa 5.4.2012 podmienečne prepustený z výkonu trestu. Z tvrdenia kolízneho opatrovníka má súd za preukázané, že nenastala žiadna zmena pomerov od posledného rozhodnutia a sumu 50 Eur bol odporca ochotný platiť dobrovoľne. Vzhľadom na vek maloletej dcéry a jej potreby bol preto súd toho názoru, že odporca môže na maloletú Timeu prispievať mesačným výživným 50 Eur, a to s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode.
V zmysle § 144 O.s.p. účastníci nemajú právo na náhradu trov konania o rozvod manželstva. Súd však môže priznať túto náhradu alebo jej časť, ak to odôvodňujú okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov.
Keďže súd nezistil žiadne také okolnosti, či pomery účastníkov, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z nich, rozhodol o nich tak ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd (trojmo).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.
Manžel, ktorý prijal pri uzavretí manželstva priezvisko druhého manžela ako spoločné priezvisko, môže do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva matričnému úradu oznámiť, že prijíma opäť svoje predošlé priezvisko.