Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Er-459-2010.pdf
PDF · 113.98 KB
Case nature
Area
Subarea
14Er/459/2010
Uznesenie
Okresný súd Levice v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, (predtým pod obchodným menom PROFIREAL SLOVAKIA spol. s r.o.), proti povinnej: G. T., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XXX/X, XXX XX Š., o vymoženie 810,50 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd zastavuje exekučné konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/459/2010.
Súd ukladá oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi trovy exekúcie v sume 77,19 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Okresný súd Levice poverením zo dňa 11.06.2010 poveril súdneho exekútora Mgr. Drahomíra Kriváňa, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, vykonaním exekúcie vo veci oprávneného proti povinnému o vymoženie 810,50 eura s príslušenstvom.
Návrhom zo dňa 27.05.2010 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 810,50 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný JUDr. Michalom Krnáčom, rozhodcom so sídlom v Žiline, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2010 a vykonateľnosť dňa 12.03.2010. Uvedeným exekučným titulom rozhodca zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 810,50 eura s príslušenstvom, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky (§ 44 ods. 1, zákona číslo 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní).
Z exekučného spisu vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000056107 zo dňa 8.11.2006. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu neplnil riadne a včas.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP), podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (Exekučného poriadku), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa §-u 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Exekučný súd na základe citovaných ustanovení z úradnej povinnosti - ex offo skúmal, či exekučný titul je v súlade so zákonom a zistil, že tento čiastočne zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Exekučný titul sa totiž skúma z materiálnej a formálnej stránky. Z formálnej stránky sa skúma či exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, má všetky formálne náležitosti ktoré vyžaduje § 34 Rozhodcovského poriadku a z materiálnej stránky, či rozhodcovský rozsudok má splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, a to napríklad jeho rozpor s právom, t.j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Pokiaľ ide o nedovolenosť plnenia, právna teória za nedovolený právny úkon považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 3, ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 52, ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či je existuje rozpor exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva.
Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, táto okolnosť neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b),
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená ako „úverová“, teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991Zb.z. a malo by sa jednať o tzv. absolútny obchod podľa § 261, odsek 3, písm. c) Obchodného zákonníka, ktorý by sa mal podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na postavenie jej účastníkov, t.j. bez ohľadu či sa
jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide tu o spotrebiteľskú zmluvu. Tak ako to bolo už vyššie uvedené, svojou povahou s ohľadom na postavenie účastníkov zmluvy a jej obsah ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu a vzťah medzi veriteľom - dodávateľom - podnikateľom a dlžníkom - spotrebiteľom a preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia spotrebiteľského práva.
Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme (zmluvy o úvere) konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal exekučný súd opätovne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Podľa § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov(ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. ( ďalej len OZ ) v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa ods. 2 cit. ust., ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať, podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleogického výkladu, a teda
vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS.
Podľa § 53, ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „ neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľnú podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53, ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53, ods. 4, písmeno k) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú mimo iného aj tie, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53, ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54, ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54, ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa čl. 6 ods.1., smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej len ako „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2. písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/ES) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.
Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM ZE proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným.
V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie zo dňa 27.05.2010 vymoženia sumy 810,50 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 18.01.2010 pod sp. zn. RK-312/09-MK, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2010 a vykonateľnosť dňa 12.03.2010. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovi
poplatok. Záujmom rozhodcu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Ako vyplýva z predmetného rozhodcovského rozsudku, rozhodca absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodca veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS.
Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv (rozsudok SDEÚ vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), alebo pravidla rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa.
Na základe vyššie uvedených skutočnosti exekučný súd po preskúmaní podmienok exekučného konania rozhodol tak, ako je vyššie uvedené. Pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť túto exekúciu, exekučný súd ju zastavil v celom rozsahu. Týmto nie sú dotknuté nároky oprávneného domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Ustanovenie § 200 ods. 1 EP uvádza, že trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 EP, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného plnenia preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti. Toto malo význam pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, preto súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi v sume 77,19 eura, ktoré pozostávajú z odmeny za jednotlivé úkony exekučnej činnosti odmeňované paušálnou sumou 3,32 eura , v sume 19,90 eura (5 x3,32 eura + DPH ) podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 ods.1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. za žiadosť o udelenie poverenia, doručovanie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, žiadosť o poskytnutie súčinnosti 2x, a z náhrady hotových výdavkov (poštovné, režijné náklady) podľa § 22 cit. vyhl. v sume 57,29 eura (vrátane DPH), t.j. trovy exekúcie v celkovej sume 77,19 eura.
Čo sa týka trov exekúcie, súd preskúmal vyčíslenie trov predložených súdnym exekútorom spolu s návrhom na zastavenie exekúcie a dospel k záveru, že toto vyčíslenie nebolo v úplnom súlade s Vyhláškou a tak časť trov žiadaných súdnym exekútorom nepriznal z nižšie uvedených dôvodov.
Chybou v špecifikácii trov exekúcie je uplatňovanie paušálnej sumy 3,32 eura ( vrátane DPH - 3,98 eura) za doručenie 10 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, kedy z ustanovenia § 15 ods. 1 vyplýva, že paušálnou sumou 3,32 eura sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie
d) doručenie exekučného príkazu
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní
g) každé zisťovanie bydliska povinného
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy
i) každé zisťovanie účtu povinného
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Z vyššie uvedeného tak, za použitia gramatického výkladu, vyplýva, že nie je možné uplatniť si paušálnu odmenu za každé uskutočnené doručenie písomnosti uvedenej v písmene b) ,čiže v tomto prípade 10 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke tak, ako je to možné v prípade viacnásobných úkonov exekučnej činnosti uvedených v ustanovení § 15 ods. 1 písmená g) až j) Vyhlášky.
Ďalšou chybou v špecifikácii trov exekúcie je uplatňovanie paušálnej sumy 3,32 eura za úkony, ktoré súdny exekútor nazval ako „výzva na opravu poverenia“ a „odpoveď za výzvu“, nakoľko v ustanovení § 15 ods. 1 Vyhlášky nie je špecifikovaný žiadny úkon nazvaný ako „výzva na opravu poverenia“ a „odpoveď za výzvu“, a preto nie je možné za ne priznať súdnemu exekútorovi odmenu v sume 3,32 eura, ako paušálnu sumu za úkon v zmysle ustanovení § 15 ods. 1 Vyhlášky.
Súd preskúmaním exekútorom uplatnených trov exekúcie zistil, že síce si súdny exekútor správne vyčíslil trovy (v časti náhrada hotových výdavkov) v súlade s Vyhláškou č. 288/1995 Zb. (v znení účinnom do 1.5.2008), ale v celkovom sčítaní trov exekúcie došlo zrejme k nesprávnosti v písaní a počítaní. (Súdny exekútor požadoval pri sčítaní jednotlivých úkonov sumu vo výške 65,53 eura s DPH, pričom správne mala byť suma vyčíslená vo výške 57,29 eura s DPH).
Vzhľadom k vyššie uvedenému a v súlade s uvedenými ustanoveniami, súd zastavil exekúciu a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania v sume 77,19 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia podľa § 160 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo
dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach prostredníctvom
podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre.
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 OSP) uviesť; proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.