Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/92/2023

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F. G., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému: Intesa Sanpaolo Holding International S.A., so sídlom Boulevard du Prince Henri 35, Luxemburg 1724, Luxemburgské veľkovojvodstvo, IČ: 001000779, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou: Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897, o uloženie povinnosti prejavu vôle žalovaného a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č. k. - 152 zo dňa 28.02.2022, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. - 152 zo dňa 28.02.2022 z r u š u j e.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava V ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavuje, výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a výrokom III. priznal štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia , a (ďalej len „“) a bod 15, čl. 7 ods. 1, čl. 25 ods. 1, čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.08.2021 domáhal uloženia povinnosti prejavu vôle žalovaného. Právomoc a príslušnosť súdu odôvodnil odvolaním sa na ustanovenie v spojení s čl. 7 bod 1 písm. a) a s čl. 25 Nariadenia. Súd prvej inštancie zaslal podanú žalobu na vyjadrenie sa žalovanému, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení ako pri svojom prvom úkone, ktorý mu patril, podal o. i. námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Bratislava V a túto odôvodnil tým, že v danej veci nie je možne odvodzovať právomoc ani od čl. 7 bod 1 písm. a) ani od čl. 25 Nariadenia, keďže v danom prípade nebola medzi sporovými stranami ani uzavretá zmluva na plnenie a nebola ani uzavretá ani dohoda o právomoci.

3. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že s ohľadom na citované ustanovenia Nariadenia ako aj súdu neostalo iné len vyhlásiť, že vo veci nemá právomoc konať, keďže medzi sporovými stranami neexistuje žiadna zmluva na plnenie, ani žiadna dohoda o právomoci súdu a konanie zastaviť podľa pravidiel vnútroštátneho poriadku. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že zastavenie konania zavinil žalobca, a to nedostatočným posúdením špecifických ustanovení Nariadenia, keď žalobca je tiež osobou zastúpenou advokátskou kanceláriou, a teda osobou znalou práva, ktorá mohla a mala predvídať aj tú možnosť, že žalovaný pri svojom prvom úkone uplatní námietku právomoci, ktorú aj úspešne v tomto konaní uplatnil. Vzhľadom k tomu zaviazal súd prvej inštancie žalobcu na náhradu trov konania žalovanému a tiež na náhradu trov konania štátu.

4. Voči uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu elektronicky s autorizáciou, a to z dôvodov podľa , , , , , a . Žalobca uviedol, že sa domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného a eventuálne uloženia povinnosti prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy, alebo uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalobcom. Výrok súdu prvej inštancie, že nemá právomoc konať, je nesprávny a vydaný v rozpore so zákonom. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie zároveň nesprávne rozhodol aj o trovách konania. Súd prvej inštancie v prvom rade konal v rozpore s platným právom, keď pri rozhodovaní o právomoci vo veci konať nezohľadnil priamu väzbu medzi súdom a žalobou, a preto konal v absolútnom rozpore s aplikačnými princípmi Nariadenia a tiež ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie, a to napriek skutočnosti, že v prejednávanej veci je založená právomoc súdov Slovenskej republiky odôvodnená úzkou väzbou medzi žalobou, právnym poriadkom Slovenskej republiky a súdom Slovenskej republiky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na body 13 a 16 úvodných ustanovení Nariadenia. Princíp úzkej väzby je daný osobitnou právomocou (zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Stanovami), výlučnou právomocou (predmetom sporu je i povinnosť žalovaného uskutočniť registráciu prevodu cenných papierov) a špecifickou právomocou (na prejednávanú vec je potrebné aplikovať priamu normu, ktorou je Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie (ďalej len „Smernica“), pričom priama norma má prednosť pred kolíznou normou – Nariadením). S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Pre posúdenie úzkej väzby je potrebné vziať do úvahy tiež rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia akcionárov VÚB, a.s. zo dňa 18.12.2020, ktoré o. i. rozhodol, že časť akcií emitenta (VÚB, a.s.) prestáva byť kótovanými a obchodovanými na burze, že VÚB, a.s. schvaľuje, aby povinnú ponuku na prevzatie podľa o cenných papieroch (ďalej len „“) uskutočnila majoritný akcionár – spoločnosť Intesa Sanpaolo Holding International S.A. a že spoločnosť VÚB, a.s. prestane byť verejnou akciovou spoločnosťou po uskutočnení povinnej ponuky na prevzatie a ukončenie obchodovania s Emisiou akcií na Kótovanom trhu organizovanom Burzou cenných papierov. Dňa 21.01.2021 žalovaný ako majoritný akcionár zverejnil v Hospodárskych novinách Oznámenie o povinnej ponuke na prevzatie akcií, ktorú v zmysle ustanovenia uskutočnil za spoločnosť VÚB, a.s. Žalovaný sa teda ako majoritný akcionár VÚB, a.s., stal navrhovateľom povinnej ponuky na prevzatie až uskutočnením povinnej ponuky na prevzatie, ktorú realizoval dobrovoľne namiesto spoločnosti VÚB, a.s.. Je preto nepochybné, že právny vzťah v súvislosti s ponukou je primárne vzťahom medzi žalobcom ako akcionárom a VÚB, a.s. ako emitentom. Žalobca poukázal na ustanovenia , , , s tým, že minimálne od 18.12.2020 do 21.01.2021 bol právny vzťah vzťahom výlučne medzi žalobcom a VÚB, a.s. so všeobecným súdom na území SR. Spoločnosť VÚB, a.s. má sídlo a hlavný predmet podnikania na území SR. Predvídateľnosti právomoci slovenského súdu svedčí napokon i skutočnosť, že žalovaný právomoc slovenských súdov vo veciach súvisiacich s povinnou ponukou na prevzatie nakoniec aj sám vymedzil v oznámení o povinnej ponuke na prevzatie. Žalobca v súvislosti s právnou istotou poukázal na a Základných princípov . V danom prípade nie je daná úzka väzba k Luxemburgskému veľkovojvodstvu, len samotné sídlo žalovaného nemôže vykazovať potrebnú úzku väzbu. Žalobca poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-204/08 z 09.07.2009, v ktorom súd konštatoval, že miesto sídla alebo hlavnej prevádzkarne dotknutej leteckej spoločnosti nevykazuje potrebnú úzku väzbu so zmluvou a tiež aj na rozhodnutie č. C-560/16 z 07.03.2018, podľa ktorého akcionár a predovšetkým hlavný akcionár, musia počítať s tým, že súdy členského štátu, na území ktorého má táto spoločnosť sídlo, budú súdmi príslušnými na rozhodnutie interného sporu vnútri tejto spoločnosti týkajúceho sa preskúmania platnosti časti rozhodnutia orgánu spoločnosti. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutia č. C-25/18 z 08.05.2019 a č. C-412/98 z 13.07.2000, v ktorom súd uviedol, že pravidlá výlučnej právomoci, ktoré stanovuje čl. 16, sa uplatňujú bez ohľadu na bydlisko strán.

5. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď tento nezohľadnil ustanovenie čl. 67 Nariadenia a neaplikoval ustanovenia Smernice. Smernica je pritom priamou právnou normou, ktorá určila špecifickú vec pre právnu úpravu v členských štátoch únie s ohľadom na potrebu určitých ochranných opatrení menšinových akcionárov. V tomto smere žalobca poukázal na body 9 a 24 úvodných ustanovení, čl. 2 ods. 1 písm. f), čl. 4 ods. 6, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. n), čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 Smernice a , , , , , , a . Najmä podľa čl. 4 ods. 6 Smernice je zrejmé, že touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov určiť súdne alebo iné orgány príslušné urovnávať spory a rozhodovať o nezrovnalostiach, ktoré sa vyskytli v priebehu ponúk. Smernica predpokladá, že v ponuke je určený nielen rozhodný právny poriadok, ale aj príslušnosť súdov vzťahujúcich sa na ponuku. Otázke, či právo na odpredaj a právo na odkúpenie, je možné právne posudzovať ako práva a povinnosti súvisiace s ponukou, najlepšie „zodpovedajú“ ustanovenia čl. 15 a čl. 16 Smernice, keď pri oboch právach Smernica uvádza, že ide o práva po vykonaní ponuky všetkým majiteľom cenných papierov, pričom tieto súvisia s bodom 24 úvodných ustanovení tejto Smernice. Ustanovenie zase ustanovuje dohľad Národnej banky Slovenska o. i. nad činnosťou navrhovateľa ponuky na prevzatie. Návrh ponuky na prevzatie povinnej osoby schválila Národná banka Slovenska postupom podľa , takže Národná banka Slovenska spôsobom predpokladaným v čl. 67 Nariadenia stanovila príslušnosť súdov pri riešení sporov súvisiacich s povinnou ponukou, pretože inak by v rámci ňou vykonávaného dohľadu neschválila obsah povinnej ponuky na prevzatie akcií. V ponuke na prevzatie povinnej osoby, ktorá tvorí súčasť súdneho spisu, je uvedené, že spory z ponuky na prevzatie a zmluvy uzatvorené v súvislosti s ňou, budú príslušné riešiť všeobecné súdy Slovenskej republiky: „2.17 Právo štátu, ktorým sa budú riadiť zmluvy o kúpe akcií uzatvorené v súvislosti s touto ponukou na prevzatie medzi navrhovateľom a akcionármi cieľovej spoločnosti a súdy príslušné na riešenie sporov z ponuky na prevzatie Uvedené zmluvy sa budú riadiť právom Slovenskej republiky. Na riešenie sporov z tejto ponuky na prevzatie a zmlúv uzatvorených v súvislosti s ňou sú príslušné všeobecné súdy Slovenskej republiky, v súlade s príslušnými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike.“ Je zrejmé, že pri procesnej realizácii Nariadenia je potrebné aplikovať výklad, ktorý nejde proti duchu zásad vyplývajúcich z potreby ochraňovať práva minoritných akcionárov, teda „slabších“ účastníkov vzájomných právnych vzťahov. Odňatie možnosti konať cca 25.000 minoritným tisícom akcionárom VÚB, a.s., pred ľahšie dostupným súdmi SR a ustanovenie povinnosti konať pred súdom silnejšieho, teda v Luxemburgsku, nemôže obstáť, z nasledujúcich dôvodov:

- žaloby iniciujú aj akcionári s malým množstvom akcií, takže iniciovanie súdneho sporu v cudzom štáte môže znamenať nedostupnosť ich súdnej ochrany;

- je proti účelu každej právnej úpravy, aby smernice priorizovali rozhodovanie súdmi, ktoré nepoznajú špecifickú, no rozhodujúcu právnu úpravu problematiky zaknihovaných cenných papierov, pre ktorých prevod sa naviac vyžaduje registrácia špecifickou právnickou osobou na území štátu, v ktorom má sídlo emitent;

- povinná osoba z ponuky na prevzatie by mohla rôznymi procesnými obštrukciami (zmena sídla spoločnosti pred predpokladanými podaniami žalôb u cca 25.000 žalobcov), keď nie znemožniť, no určite sťažiť, realizáciu práva na súdnu ochranu;

- je možný iba taký výklad, že aj v prípade ak by bola právna úprava nejednoznačná (v našej veci to nie je), musí existovať možnosť predvídateľnosti právne logického a spravodlivého usporiadania práv a povinností pri zabezpečovaní súdnej ochrany;

- právne logickým a predovšetkým spravodlivým, sa javí taký výklad právnej úpravy, že právomoc bude u súdu s ľahšou dostupnosťou pre cca 25.000 minoritných akcionárov (slabších) a nie súdu ľahšie dostupného súdu pre jediného akcionára (silnejšieho), ktorý dokonca vznik sporov vyvolal svojou právnou aktivitou smerujúcou k „vytesneniu“ drobných akcionárov zo spoločnosti, no predovšetkým nerešpektovaním rozhodujúceho právneho poriadku a právomoci súdu, ktorý sám určil. Z uvedených skutočností je zrejmé, že za predpokladu, že by nebola určená právomoc slovenských súdov konať o žalobe podanej žalobcom s poukazom na ustanovenia čl. 7 a čl. 25 Nariadenia, čo žalobca popiera, súd prvej inštancie bol povinný založiť svoju právomoc na právnom základe, ktorý vyplýva zo a Smernice, ktoré predstavujú osobitné právne predpisy pre nároky, ktoré sú uplatnené v súvislosti s ponukou na prevzatie, pričom Smernica predstavuje normu lex specialis ku Nariadeniu ako kolíznej norme.

6. Žalobca ďalej v podanom odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď v rámci napadnutého uznesenia vyslovil právny záver, že medzi sporovými stranami neexistuje žiadna zmluva, a preto neprichádza do úvahy aplikácia článku 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia, pretože ich vzájomné práva a povinnosti vychádzajú zo zmluvy, a to zo Stanov spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s.. Z právnej teórie i praxe vyplýva, že stanovy obchodnej spoločnosti majú povahu zmluvy, a to bez ohľadu na to, či má akciová spoločnosť jedného alebo viacerých zakladateľov, prípade či má po vzniku jedného alebo viacerých akcionárov. Za zmluvnú stranu sú v tomto ohľade považovaní zakladatelia, akcionári a spoločnosť ako samostatný právny subjekt. Rozhodujúcou skutočnosťou pre možnosť aplikácie článku 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia ale je, aby v čase vzniku spornej udalosti, alebo minimálne v čase podania žaloby súdu, boli žalobca a žalovaní akcionármi toho istého emitenta, a teda osobami, ktorých vzájomné práva a povinnosti vymedzujú stanovy tohto emitenta a právny poriadok SR (v tejto veci). Doplnením práv zo Stanov sú a . Žalobca v tomto smere poukázal na Veľký komentár a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-214/89 z 10.03.1992, podľa ktorého je možné väzby medzi akcionármi spoločnosti prirovnať k väzbám medzi stranami zmluvy. Analogicky je potom nevyhnutné aplikovať aj rozhodnutie č. C-25/18 z 08.05.2019. V neposlednom rade poukázal žalobca tiež na rozhodnutia č. C167/08 z 23.04.2009 a č. C-302/13 z 23.10.2014. Pri posudzovanom právnom vzťahu je ďalej zrejmé, že právomoc slovenských súdov potvrdzuje aj miesto plnenia, ktoré je uvedené v podanej žalobe. Prioritne je miesto plnenia určené žalobcom v návrhu zmluvy, zaslanému žalovanému, v ktorom žalobca pri určení miesta plnenia využil pre neho dispozitívne ustanovenia , keď mal právo určiť „lehotu a postup pri realizácii prevodu cenných papierov“. Aj za predpokladu, že by žalobca neaplikoval svoje zákonné právo vyplývajúce mu z ustanovenia , miesto zmluvného plnenia by bolo na území SR a toto by vyplývalo z nasledujúcich zákonných ustanovení slovenského právneho poriadku:

- pretože zmluva o kúpe cenných papierov sa v zmysle ustanovenia spravuje ustanoveniami (ďalej len „“), konkrétne o kúpnej zmluve ( a nasl. ), je na mieste aplikácia všeobecných ustanovení o mieste plnenia záväzku, so súčasnou aplikáciou ustanovení ;

- zmluva o kúpe cenných papierov má povahu synalagmatického záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý tvoria dva vzájomne podmienené záväzky zmluvných strán, a to záväzok predávajúceho previesť cenné papiere (akcie) na kupujúceho, na strane jednej a záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu predávajúcemu, na druhej strane;

- pre určenie miesta splatnosti kúpnej ceny za akcie je možná aplikácia ustanovenia , v spojení s ustanoveniami a (splnenie záväzku vykonaním bezhotovostnej platby na účet žalobcu);

- pre určenie miesta prevodu zaknihovaných cenných papierov je nevyhnutné zároveň aplikovať ustanovenie , v zmysle ktorého môže byť prevod akcií obchodnej spoločnosti VÚB, a.s., splnený iba registráciou tohto prevodu, vykonanou centrálnym depozitárom, ktorým je Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. so sídlom v Bratislave. Z uvedeného je zrejmé, že všetky plnenia medzi zmluvnými stranami, ktoré vyplývajú zo žalobou uplatneného nároku, majú miesto plnenia určené na území SR.

7. Žalobca v podanom odvolaní namieta postup súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o právny názor, že medzi sporovými stranami neexistuje žiadna dohoda o voľbe právomoci, a preto neprichádza do úvahy aplikácia článku 25 ods. 1 písm. c) Nariadenia. Obsahom zverejneného oznámenia povinnej ponuky na prevzatie, žalovaný zároveň urobil prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu dohody o voľbe právomoci súdov Slovenskej republiky, určený zostávajúcim akcionárom, a to časťou oznámenia uvedeného v bode 2.17. V tomto smere žalobca poukázal tiež na (ďalej len „“). Obsahom „OZNÁMENIA POVINNEJ PONUKY NA PREVZATIE“, ktorú urobila spoločnosť Intesa Sanpaolo Holding International S.A. ako povinná osoba, je nasledujúce ustanovenie bodu 2.17.: „Uvedené zmluvy sa budú riadiť právom Slovenskej republiky. Na riešenie sporov z tejto ponuky na prevzatie a zmlúv uzatvorených v súvislosti s ňou sú príslušné všeobecné súdy Slovenskej republiky, v súlade s príslušnými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike.“ Povinná osoba (žalovaný) tak v oznámení uviedla súdy príslušné na riešenie sporov z ponuky na prevzatie, čím si zároveň splnila svoju zákonnú povinnosť, uloženú jej ustanovením a vyplývajúcu z článku 6 ods. 3 písm. n) Smernice. Žalovaný tak pri riešení sporov, súvisiacich s ponukou na prevzatie mimochodom nad rozsah ustanovenia bodu 24.2 Stanov spoločnosti a pred schválením jeho povinnej ponuky Národnou bankou Slovenska a urobil jej obsahom aj príslušnosť súdov Slovenskej republiky na riešenie sporov z ponuky na prevzatie. Tu je podľa žalobcu potrebné zdôrazniť, že podľa bodu 4.1 Stanov VÚB, a.s.: „Práva a povinnosti akcionára ustanovujú právne predpisy a tieto stanovy.“ Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o spor z ponuky na prevzatie, pretože akcionár sa môže domáhať odkúpenia akcií iba v prípade, ak bola uskutočnená ponuka na prevzatie. Žalobca akceptoval právomoc slovenských súdov uvedenú v Oznámení povinnej ponuky na prevzatie, čím došlo k uzatvoreniu dohody o voľbe právomoci súdu. Podaním žaloby slovenskému súdu žalobca urobil akceptáciu spôsobom, pri ktorom neexistujú pochybností o rešpektovaní dohody o právomoci súdov SR. Žalobca akceptoval verejný návrh žalovaného, pričom išlo o formu, ktorá je v súlade so zvyklosťami v medzinárodnom obchode. Pre prípad pochybností o tom, či akceptoval návrh dohody o právomoci, žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súhlasí s návrhom dohody o právomoci všeobecných súdov SR tak, ako ju v oznámení povinnej ponuky na prevzatie navrhol žalovaný.

8. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie podľa žalobcu nepostupoval správne, keď nezohľadnil výlučnú právomoc podľa čl. 24 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia. Podľa žalobcu je zrejmé, že uznesenie valného zhromaždenia emitenta VÚB, a.s., zo dňa 18.12.2020, bolo právnou skutočnosťou, ktorá mala za následok vznik nových, resp. ďalších práv a povinnosti medzi akcionármi uvedeného emitenta. Tento právny následok vyplynul priamo z ustanovení , ktoré vznik takýchto práv a povinností spojil s prijatím rozhodnutia valného zhromaždenia emitenta o tom, že akcie emitenta prestávajú byť kótované a obchodované na burze. Pri aplikácii čl. 24 ods. 2 Nariadenia je preto dôvodné tvrdiť, že toto zakladá výlučnú právomoc súdov Slovenskej republiky aj pri konaniach, predmetom ktorých sú práva a povinnosti priamo spojené s konkrétnym rozhodnutím valného zhromaždenia právnickej osoby so sídlom na území Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-560/16 z 07.03.2018, podľa ktorého je cieľom výlučnej právomoci vyhradiť spory uvedeným súdom, ktoré k nim majú blízko z vecnej a právnej stránky, teda priznať výlučnú právomoc súdom členského štátu v prípade osobitných okolností – vzhľadom na predmetnú oblasť – sú tieto súdy v najlepšej pozícii na to, aby rozhodovali spory patriace do tejto oblasti z dôvodu existencie osobitne úzkeho vzťahu týchto sporov s daným členským štátom. Uvedené umožní uľahčiť riadny výkon spravodlivosti. Návrh v konaní vo veci samej, na základe ktorého sa má preskúmať primeranosť protiplnenia, ktoré je hlavný akcionár spoločnosti povinný poskytnúť jej menšinovým akcionárom v prípade núteného prechodu ich akcií na tohto hlavného akcionára, patrí do výlučnej právomoci súdov členského štátu, na území ktorého má táto spoločnosť sídlo. Okrem uvedených skutočností zakladajúcich výlučnú právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle čl. 24 ods. 2 Nariadenia, je z hľadiska výlučnej právomoci súdu v tomto konaní právne významná aj skutočnosť, že predmet plnenia špecifikovaný v rámci žalobného návrhu podanej žaloby, by nepochybne založil synalagmatický záväzkovo-právny vzťah medzi sporovými stranami, ktorého výsledkom by bola povinná registrácia prevodu majetkových práv k akciám VÚB, a.s. u Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., so sídlom v Bratislave. Účinky prevodu týchto majetkových práv zo zákona totiž nastávajú až okamihom registrácie. Žalobca poukázal tiež na čl. 24 ods. 4 Nariadenia (výlučná právomoc v prípade obdobných práv ako patenty, ochranné známky a priemyselné vzory, ktoré sa musia registrovať) s tým, že pri posudzovaní aplikácie citovaného ustanovenia nariadenia, je predovšetkým potrebné zodpovedať otázku, či majetkové právo ku zaknihovanému cennému papieru je možné považovať za právo obdobné ako je právo ku patentu, ochrannej známke a priemyselnému vzoru. S poukazom na , , a a , ako aj s poukazom na bod 4.12 Stanov VÚB, a.s., podľa ktorého zoznam akcionárov vedie Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. v súlade s platnými právnymi predpismi, má žalobca za to, že práva, ktorých sa žalobca domáha, súvisia s registráciou prevodu cenných papierov, teda zmeny zápisu v evidencii vedenej Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s., čo zakladá právomoc slovenského súdu konať o žalobe podanej žalobcom.

9. Žalobca v podanom odvolaní poukázal tiež na procesné pochybenia súdu prvej inštancie. V prvom rade žalobca nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pred vyhlásením o nedostatku právomoci konal (vyzval žalobcu na predloženie žaloby preloženej do francúzskeho jazyka, vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku a vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k podanej žalobe). Žalobca predpokladá, že súd skúmal právomoc skôr, ako vo veci začal konať, preto je zrejmé, že ak začal konať, nemal pochybnosti o splnení procesných podmienok. Tieto pochybnosti súd prvej inštancie nadobudol až po doručení námietky žalovaného. Zo zmätočného procesného postupu súdu prvej inštancie, ako i z nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, je možné konštatovať nesporný záver o tom, že súd prvej inštancie nevedel zaujať jednoznačný záver, či vo veci má alebo nemá právomoc, a napokon i svoj nesprávny záver o nedostatku právomoci neodôvodnil príslušnými právnymi normami a ustálenou rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ. Súd prvej inštancie tak znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva a tiež porušil princíp a zákaz odňatia spravodlivosti. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie porušil ustanovenie , keď neposlal námietku žalovaného žalobcovi na vyjadrenie. Uvedeným postupom bol zo strany súdu prvej inštancie porušený tiež Základných princípov . Pokiaľ by súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného sporového konania a žalobcovi by pred vydaním uznesenia o zastavení konania doručil písomné stanovisko žalovanej strany, žalobca by v reakcii na toto stanovisko žalovaného argumentačne preukázal, že právomoc v žalovanej veci patrí súdu na území Slovenskej republiky a Okresný súd Bratislava V, ako súčasť sústavy všeobecných súdov Slovenskej republiky, je príslušný na konanie o žalobe žalobcu a rozhodnutie vo veci samej s právnymi účinkami. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bola tiež popretá rovnosť zbraní strán sporu pred súdom. Napokon z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je jednoznačne zrejmé, ktoré konkrétne okolnosti mali formovať názor súdu prvej inštancie o výroku rozhodnutia, ktorým vyhlásil, že nemá právomoc konať a konanie zastavil, ako aj o ktoré právne normy svoje rozhodnutie opiera, keď z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na akých skutkových zisteniach je rozhodnutie založené, ktoré ustanovenia príslušných právnych predpisov súd prvej inštancie aplikoval na predmet sporu a predmetné odôvodnenie napadnutého rozsudku je značne zmätočné, čo značne komplikuje sporovým stranám dostatočne sa oboznámiť s tým, o ktoré skutkové zistenia a úvahy pri hodnotení dôkazov súd prvej inštancie oprel prvý výrok napadnutého rozhodnutia.

10. V neposlednom rade žalobca v podanom odvolaní uvádza, že žalovaná strana zjavne postupovala v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi a opakovane sa pokúša zneužívať právo v neprospech žalobcu a ostatných minoritných akcionárov VÚB, a.s.. Uvedené žalobca odôvodňuje nasledujúcimi skutkovými tvrdeniami:

- žalovaný ako majoritný akcionár spoločnosti VÚB, a.s. inicioval rozhodnutie valného zhromaždenia VÚB, a.s. ako emitenta kótovaných akcií, že všetky akcie vydané týmto emitentom prestanú byť kótované a tým aj začiatok procesu povinnej ponuky;

- žalovaný na seba dobrovoľne prebral práva a povinnosti spoločnosti VÚB, a.s., ktoré vznikli v súvislosti s povinnou ponukou, určite pre obchodnú výhodnosť takéhoto postupu;

- žalovaný sám urobil úkony, i tak zakladajúce, právomoc slovenských súdov v rámci Oznámenia ponuky na prevzatie zo dňa 21.01.2021;

- je zrejmé, že predstavenstvo spoločnosti VÚB, a.s., ktoré ako majoritný akcionár presadil hlasovaním na valných zhromaždeniach žalovaný, opakovane poskytuje žalovanému výhody, čo je nevyhnutné posúdiť ako konanie v rozpore s ustanovením , pretože žiadna z právnych skutočností iniciovaných predstavenstvom nebola na prospech emitenta, minoritných akcionárov, ale iba na prospech žalovaného ako majoritného akcionára. Bol to teda žalovaný kto uskutočnil postup súvisiaci s určením právomoci slovenského súdu. Žalobca nepopiera právo žalovaného vzniesť námietku právomoci, ale má za to, že takýto úkon je potrebné podrobiť prieskumu, či nie je v rozpore s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom. V súvislosti s konaním žalovaného potom nemožno hovoriť ani o dobromyseľnosti, keď ako majoritný akcionár využil možnosť zvoliť príslušný súd na prejednanie sporov z ponuky a následne v úmysle poškodiť práva žalobcu namieta, že tento súd nemá v prejednávanej veci právomoc. Je nepochybné, že ak by žalobca uplatnil svoj nárok na súde podľa sídla žalovaného, tento by rovnako uplatnil námietku právomoci, preto ide o zjavné zneužitie práva.

11. Záverom žalobca v podanom odolaní poukázal na konanie žalovaného v rozpore s Základných princípov , keď z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný dňa 26.01.2022 splnomocnil advokátsku kanceláriu Allen & Overy Bratislava, s.r.o. na svoje zastupovanie v celom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , pričom uvedená advokátska kancelária prevzala zastupovanie žalovaného v tejto veci dňa 28.01.2022. Plnú moc doručila súdu advokátska kancelária Allen & Overy Bratislava, s.r.o. až dňa 11.02.2022. Dňa 28.01.2022 žalovaný zároveň splnomocnil H. I. I., ako fyzickú osobu, ktorá je zároveň zamestnancom advokátskej kancelárie Allen & Overy Bratislava, s.r.o. na zastupovanie žalovaného za účelom nahliadania do súdnych spisov v súdnych konaniach, v ktorých je žalovaný účastníkom konania, pričom H. I. I. toto zastupovanie prijal dňa 06.02.2022. H. I. I. nahliadol dňa 08.02.2022 do súdnych spisov vedených na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , , , , a (tieto konania majú totožný predmet sporu, avšak iný subjekt na strane žalobcu), a to napriek skutočnosti, že v deň nahliadnutia do týchto súdnych spisov už musel mať vedomosť o tom, že žalovaný je v týchto súdnych konaniach zastúpený advokátskou kanceláriou, pre ktorú pracuje ako advokátsky koncipient. Vyššie popísaný úmyselný postup H. I. I., ktorý konal podľa pokynov žalovaného, je v priamom rozpore s ustanovením . Z obsahu plných mocí udelených H. I. I. vyplýva, že žalovaný mal na jednej strane pochopiteľný právny záujem na poznaní obsahu súdnych spisov, no na strane druhej bez ohľadu na povinnosť rešpektovať princíp hospodárnosti konania ( Základných princípov ), plné moci vystavil tak, aby mu súd nemohol doručovať na území Slovenskej republiky písomnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, keď splnomocneným nie je advokát (advokátska kancelária), ale jeho zamestnanec. Ide tak o konanie v rozpore s kogentným ustanovením . Súd prvej inštancie od samého začiatku postupuje neštandardne a sústavne porušuje . V dôsledku nedôvodného a nezákonného zastavenia konania v predmetnej veci súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania vo výrokoch II. a III. napadnutého uznesenia, keď tieto náhrady priznal žalovanému proti žalobcovi v rozsahu 100% a tiež štátu voči žalobcovi v rozsahu 100%. S poukazom na všetky žalobcom uvedené dôvody v podanom odvolaní, žalobca navrhuje, aby súd prvej inštancie v zmysle podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil, alebo aby odvolací súd v rámci odvolacieho konania v zmysle ustanovení zrušil odvolaním napadnuté výroky uznesenia súdu prvej inštancie a aby podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril a uviedol, že napadnuté uznesenie o nedostatku právomoci je potrebné podľa názoru žalovaného potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správne, a to z nasledovných dôvodov. Právomoc slovenských súdov podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia nie je daná, keďže medzi stranami neexistuje žiadny relevantný zmluvný vzťah, ktorý by túto právomoc zakladal. Zmluvný vzťah založený Stanovami VÚB, a.s. nie je pre tento vzťah relevantný. A aj keby sa pripustil výklad, že akýkoľvek spor medzi akcionármi spoločnosti sa týka jej stanov, žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s. preto nie je ani stranou zmluvného vzťahu založeného stanovami VÚB, a.s. a v konečnom dôsledku nemá ani aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v tejto veci. Predmetom tohto konania je údajný zákonný nárok žalobcu upravený v a tento nárok nemá teda zmluvný základ ani žiadnu súvislosť so záležitosťami upravenými v stanovách spoločnosti VÚB, a.s.. Predmetom tohto konania nie sú práva a povinnosti akcionárov VÚB, a.s. upravené Stanovami VÚB, a.s.. Právomoc nie je založená ani miestom plnenia, ktorú žalobca opiera o ním tvrdenú existenciu právomoci slovenských súdov na zmluvnom základe miestom plnenia uvedeným v návrhu zmluvy o kúpe cenných papierov, ktorá tvorí petit podanej žaloby. Takýto výklad aplikácie článku 7 ods. 1 písm. a) Nariadenia je zjavne nesprávny. V tomto smere žalovaný uvádza, že samotné doručenie návrhu na uzatvorenie zmluvy jednou osobou inej osobe nemôže a nezakladá zmluvný vzťah medzi týmito osobami a teda ani právomoc podľa článku 7 ods. 1. písm. a) Nariadenia, obzvlášť, ak tento návrh druhá osoba odmietne. Zmluvný záväzok nemôže vzniknúť bez vôle dotknutých strán, pričom na uzatvorenie zmluvy sa vyžaduje ponuka a jej akceptácia. V prejednávanom prípade nie je ani len sporný vznik zmluvy, keďže k vzniku zmluvy nikdy neprišlo, o čom svedčí aj fakt, že žalobca podal v tejto veci žalobu, ktorej predmetom nie je otázka, či zmluva bola uzavretá alebo nie, ale ktorou sa uzavretia zmluvy domáha. Žalovaný ďalej uvádza, že ponuka na prevzatie nie je relevantná pre toto konanie a teda aj námietka žalobcu, ktorý právomoc opiera o Smernicu, je nedôvodná. V tomto smere je potrebné celú argumentáciu žalobcu odmietnuť. Predmetom konania nie je povinná ponuka na prevzatie a s ponukou na prevzatie ani nesúvisí žiadna predbežná alebo vedľajšia otázka, ktorá by sa mala v tomto konaní riešiť. Údajný nárok podľa , ktorý je predmetom tohto konania, totiž žalobcovi mohol vzniknúť iba a práve ako dôsledok toho, že žalobca ponuku na prevzatie neakceptoval a ponuka skončila. Inými slovami, akceptácia povinnej ponuky a podanie žaloby podľa sa navzájom vylučujú. Povinná ponuka na prevzatie preto nezakladá právomoc slovenských súdov na zmluvnom ani inom základe a pre toto konanie je irelevantná.

13. Z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu ďalej vyplýva, že podľa žalovaného právomoc slovenských súdov podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia rovnako nie je daná, keďže medzi stranami nikdy nedošlo k uzavretiu žiadnej dohody o právomoci slovenských súdov. Aplikácia čl. 25 ods. 1 Nariadenia je možná jedine vtedy, ak sa daný spor priamo týka právneho vzťahu, na účely ktorého strany dohodu o právomoci uzavreli a nemôže sa aplikovať na spory, ktoré sa tohto právneho vzťahu netýkajú. Žiadna dohoda o právomoci týkajúca sa právneho vzťahu, ktorý sa rieši v tomto konaní, nebola medzi stranami uzavretá. Pri založení právomoci súdov nemôže ísť o akúkoľvek dohodu o právomoci medzi sporovými stranami, ale len o takú dohodu o právomoci, ktorá sa týka predmetu daného konania. Návrh povinnej ponuky na prevzatie a v ňom obsiahnutá dohoda o právomoci, nie je predmetom tohto konania, ani sa v tomto konaní nerieši ako predbežná alebo vedľajšia otázka. Ak by aj povinná ponuka na prevzatie bola otázkou riešenou v tomto konaní, žalobca nikdy povinnú ponuku na prevzatie žalovaného neakceptoval. Tvrdenie žalobcu, že dohodu o právomoci uvedenú v povinnej ponuke na prevzatie akceptoval tým, že žalovaného zažaloval v tomto konaní, nie je možné akceptovať. Predmetom žaloby podanej v tomto konaní totiž nie je povinná ponuka na prevzatie ani okrajom, o čom svedčí aj fakt, že ak by žalobca akceptoval túto ponuku a s ňou aj dohodu o právomoci, ako tvrdí žalobca, nikdy by túto žalobu podať nemohol. Absurdne zároveň vyznieva snaha žalobcu dodatočne akceptovať už neexistujúci návrh dohody o právomoci uvedený v návrhu povinnej ponuky na prevzatie, o ktorej zároveň tvrdí, že už ho vlastne akceptoval podaním žaloby. Doba, počas ktorej mohol žalobca ponuku akceptovať, už totiž uplynula a bola jasne daná pre všetkých menšinových akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., a to od 21.01.2021 do 19.02.2021. Je teda zjavné, že žalobca nemôže teraz spätne akceptovať návrh povinnej ponuky na prevzatie ani návrh dohody o právomoci ako taký. Dohoda o právomoci v povinnej ponuke na prevzatie teda medzi stranami nikdy uzavretá nebola. Napokon, odhliadnuc od faktu, že pri akceptácii by táto žaloba nemohla byť vôbec podaná, aj keby medzi stranami zmluvný vzťah založený povinnou ponukou na prevzatie vznikol, tento vzťah by nebol predmetom tohto konania, preto ani dohoda o právomoci týkajúca sa povinnej ponuky by sa nemohla aplikovať.

14. Žalovaný v podanom vyjadrení tiež uviedol, že výlučná právomoc slovenských súdov podľa článkov 24 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia nie je daná, keďže predmetom tohto konania nie sú záležitosti taxatívne vymedzené v týchto ustanoveniach Nariadenia. Predmetom tohto konania je nahradenie prejavu vôle žalovaného týkajúceho sa nároku žalobcu podľa . Predmetom tohto konania tak nie je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, ani platnosť rozhodnutí ich orgánov. Nepostačuje len aby otázka, ktorá sa v tomto konaní rieši, mala určité prepojenie s predmetom konania, ale musí ísť o hlavný predmet konania. Napokon vznik zákonného nároku žalobcu podľa nebol dôsledkom uznesenia valného zhromaždenia VÚB, a.s., ale dôsledkom iných relevantných skutočností, a to uskutočnenie povinnej ponuky na prevzatie žalovaným namiesto VÚB, a.s. a neakceptovanie tejto ponuky žalobcom. Zároveň sa vec netýka práva na odkúpenie akcií a nejde ani o preskúmanie platnosti časti uznesenia valného zhromaždenia. Pokiaľ ide o čl. 24 ods. 4 Nariadenia, tento nemožno vykladať reštriktívne. Je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že sa môže vzťahovať aj na registráciu zaknihovaných cenných papierov, v danom prípade si však žalobca uplatňuje nárok na odkúpenie akcií žalobcu žalovaným a nie vykonanie následnej registrácie prípadného prevodu akcií na žalovaného. Podľa žalovaného súd prvej inštancie zvolil správny procesný postup, keď rozhodol o nedostatku právomoci bez ohľadu na to, že tak spravil až po doručení žaloby žalovanému, keďže procesnú podmienku právomoci je súd povinný skúmať počas celého konania a rovnako správny bol aj postup, keď súd prvej inštancie nedoručoval námietku nedostatku právomoci žalobcovi, keďže takúto povinnosť súdu procesnoprávne predpisy neukladajú. Podľa žalovaného súd prvej inštancie zároveň dostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie najmä so zameraním na nedostatok právomoci podľa ustanovení Nariadenia, od ktorých právomoc slovenských súdov odvodzoval žalobca vo svojej žalobe. O nedostatku právomoci slovenských súdov svedčí aj fakt, že žalobca sa snaží vo svojom odvolaní právomoc slovenských súdov v tejto veci umelo založiť na minimálne troch rozdielnych základoch právomoci podľa Nariadenia, ktoré sa navzájom vylučujú, a to na zmluvnom základe, na dohode o právomoci a na výlučnej právomoci, pričom podľa názoru žalovaného nie je právomoc slovenských súdov daná ani na jednom z uvedených základov. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutie dostatočne jasne odôvodnil svoj záver o nedostatku právomoci vo vzťahu k tým ustanoveniam Nariadenia, na základe ktorých odôvodňoval právomoc slovenských súdov žalobca v žalobe. Nie je potrebné, aby súd uvádzal v odôvodnení napadnutého uznesenia všetky osobitné ustanovenia Nariadenia alebo iné argumenty okrem tých, ktoré považoval pre svoje rozhodnutie za relevantné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiada, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne.

15. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že trvá na podanom odvolaní a v celom rozsahu zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť. Podľa žalobcu nie je vylúčené, aby nastala situácia, kedy budú súčasne naplnené viaceré základy pre určenie právomoci. Žalovaný sa umelo snaží založiť právomoc luxemburgských súdov, pričom nepoprel podstatné tvrdenia žalobcu. Žalovaný sa vo vyjadrení nevyjadril ku všetkým tvrdeniam žalobcu, preto je s ohľadom na považovať tie, ku ktorým sa nevyjadril, za nesporné. Žalobca opätovne poukázal na danosť právomoci slovenských súdov s ohľadom na úzke väzby medzi súdnym sporom a súdom SR, s ohľadom na zmluvné plnenie, k dohode o voľbe právomoci, k výlučnej právomoci podľa čl. 24 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia, ako aj na procesné pochybenia v postupe súdu s tým, že podľa žalobcu sa žalovaný vo svojom vyjadrení snaží umelo navodiť dojem, že uvedené súdne konanie absolútne nesúvisí s ponukou na prevzatie. Pokiaľ ide o námietku aktívnej legitimácie, ktorú žalovaný vzniesol vo svojom vyjadrení, žalobca uvádza, že žalovaný opomenul uviesť, na základe čoho sa domnieva, že žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s., nakoľko by musel uviesť, že takéto presvedčenie nadobudol na základe nezákonného rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia VÚB, a.s. zo dňa 19.04.2021, ktorým údajne malo dôjsť k uplatneniu práva výkupu. Právo žalovaného, aby na neho mohli prejsť akcie všetkých akcionárov podľa , mohlo vzniknúť až po uskutočnení ponuky na prevzatie.

16. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že v tomto odvolacom konaní sa neprejednáva meritum veci, ale iba otázka právomoci súdov SR. Z vyjadrenia žalobcu zjavne vyplýva, že nerozlišuje medzi konaním vo veci samej a konaním o procesnej otázke. Žalobca nesprávne niektoré tvrdenia označuje za nesporné skutkové tvrdenia. Časť odvolania žalobcu predstavuje nepodloženú a nejasnú kritiku súdu prvej inštancie. Pozornosť však žalovaný upriamuje na to, že žalobca vo vyjadrení k predchádzajúcemu vyjadreniu žalovaného neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali preukazovať údajnú právomoc slovenských súdov na prejednanie tejto veci. Žalobca len opakuje svoje predošlé tvrdenia uvedené v podanom odvolaní a klamlivo dezinterpretuje vyjadrenia žalovaného. Žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobca nie je akcionárom spoločnosti VÚB, a.s., týmto je len žalovaný, čo je zrejmé z výpisu z OR SR spoločnosti VÚB, a.s. ako aj z registrácie v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s.. Žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a dôvodoch, pre ktoré má za to, že nie je daná právomoc súdov SR a preto aj naďalej žiada odvolací súd, aby odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

17. Žalobca zároveň zaslal súdu opravu svojho vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného, v ktorom nesprávne uviedol, že uznesenie č. 2 údajne prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení VÚB, a.s. zo dňa 18.12.2020, vôbec nebolo prijaté, a to v dôsledku toho, že sa nekonalo. Správne však malo byť uvedené, že uznesenie č. 6 údajne prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení VÚB, a.s. zo dňa 19.04.2021, vôbec nebolo prijaté, a to v dôsledku toho, že sa nekonalo. V súvislosti s oznámením tejto opravy žalobca predložil súdu aj ďalšie podanie, v ktorom uviedol, že na Okresnom súde Bratislava V podal dňa 16.07.2021 žalobu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia VÚB, a.s. o prechode akcií spojenú so žalobou o vykonanie zmeny majiteľa zaknihovaných cenných papierov, pretože v súčasnosti je v evidencii majiteľov cenných papierov emitovaných VÚB, a.s. v rozpore s hmotným právom iba žalovaný. Predmetné konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. a v časti určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia bolo vylúčené na samostatné konanie a z dôvodu jeho následného postúpenia na Okresný súd Bratislava II bolo vedené pod sp. zn. . V uvedených konaniach sa žalobca domáha ochrany svojich majetkových práv. Podľa žalobcu má žalovaný vedomosť o uvedených konaniach. Nakoľko podľa žalobcu neexistuje rozhodnutie valného zhromaždenie VÚB, a.s. o prechode akcií podľa , v dôsledku čoho neprešli akcie žalobcu na žalovaného, žalobca je stále akcionárom VÚB, a.s..

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a 380 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.

19. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

20. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

21. Podľa bodu 16 úvodných ustanovení Nariadenia okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.

22. Podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby — pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, — pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť;

c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).

23. Podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

24. Podľa čl. 24 ods. 2 Nariadenia výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov: v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov, súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo; sídlo súd určí podľa vlastných noriem medzinárodného práva súkromného.

25. Podľa § 24 ods. 4 Nariadenia výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov: v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli, alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú.

26. Podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia, ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená; b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.

27. Podľa čl. 67 Nariadenia toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych nástrojoch Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisoch harmonizovaných v súlade s týmito právnymi nástrojmi.

28. Podľa bodu 2 úvodných ustanovení Smernice je potrebné chrániť záujmy majiteľov cenných papierov spoločností, ktoré sa spravujú právom členského štátu, keď sú tieto spoločnosti predmetom ponuky na prevzatie alebo zmien kontroly a aspoň pre niektoré z ich cenných papierov sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu v členskom štáte.

29. Podľa čl. 2 bod 1 písm. f) Smernice na účely tejto smernice „strany ponuky“ znamenajú navrhovateľa, členov správneho alebo riadiaceho orgánu navrhovateľa, ak je navrhovateľom spoločnosť, majiteľov cenných papierov cieľovej spoločnosti a členov správneho alebo riadiaceho orgánu cieľovej spoločnosti a osoby konajúce v zhode s takýmito stranami.

30. Podľa čl. 4 ods. 6 Smernice touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov určiť súdne alebo iné orgány príslušné urovnávať spory a rozhodovať o nezrovnalostiach, ktoré sa vyskytli v priebehu ponúk, alebo právomoc členských štátov upraviť, či a za akých okolností sú strany ponuky oprávnené začať správne alebo súdne konanie. Touto smernicou nie je dotknutá prípadná právomoc súdov členských štátov zamietnuť súdne konania a rozhodnúť, či takéto konania majú vplyv na výsledok ponuky. Touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov stanoviť právny stav, pokiaľ ide o zodpovednosť orgánov dohľadu alebo vo vzťahu k súdnym sporom medzi stranami ponuky.

31. Podľa , ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

32. Podľa Základných princípov strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

33. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

34. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

35. Podľa strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

36. Podľa , ak zvoleným zástupcom podľa odseku 1 nie je advokát, súd uznesením, ktoré doručí zastúpenej strane, rozhodne, že zastúpenie podľa odseku 1 nepripúšťa, ak zástupca zjavne nie je spôsobilý na riadne zastupovanie alebo ak ako zástupca vystupuje vo viacerých konaniach.

37. Podľa , ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté.

38. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, ponukou na prevzatie sa rozumie verejný návrh na uzatvorenie zmluvy podľa osobitného predpisu, ktorej predmetom je kúpa všetkých akcií cieľovej spoločnosti alebo ich časti alebo výmena týchto akcií alebo ich časti za iné cenné papiere, ktorý je určený akcionárom tejto spoločnosti a je vyhlásený na základe povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo dobrovoľne a ktorý nasleduje po nadobudnutí kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti alebo má za cieľ nadobudnutie kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti; akciami sa na účely ponuky na prevzatie rozumejú akcie, dočasné listy a iné prevoditeľné cenné papiere, s ktorými sú spojené hlasovacie práva, ktoré sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte.

39. Podľa navrhovateľ je povinný rozhodnutie o tom, že uskutoční ponuku na prevzatie alebo vznik povinnosti uskutočniť ponuku na prevzatie bezodkladne písomne oznámiť predstavenstvu cieľovej spoločnosti a Národnej banke Slovenska. V prípade povinnej ponuky na prevzatie navrhovateľ v oznámení uvedie aj deň a dôvody vzniku tejto povinnosti a k oznámeniu určenému Národnej banke Slovenska priloží žiadosť o určenie znalca alebo znalecký posudok spĺňajúci podmienky podľa a . Navrhovateľ je povinný oznámenie o ponuke na prevzatie zverejniť v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou alebo s dostatočným rozšírením v Slovenskej republike a v tých členských štátoch, na regulovaných trhoch ktorých boli akcie cieľovej spoločnosti prijaté na obchodovanie; v prípade zverejnenia oznámenia o ponuke na prevzatie vo viacerých periodikách sa za zverejnenie ponuky na prevzatie považuje dátum prvého zverejnenia.

40. Podľa ponuku na prevzatie podľa tohto zákona možno uskutočniť len na regulovanom trhu.

41. Podľa navrhovateľ, ktorý uskutočnil ponuku na prevzatie, ktorá nebola čiastočná ani podmienená podľa , má právo požadovať, aby na neho prešli akcie všetkých zostávajúcich akcionárov tejto cieľovej spoločnosti za primerané protiplnenie (ďalej len „právo výkupu“), ak je majiteľom akcií, ktorých súhrnná menovitá hodnota predstavuje najmenej 95% základného imania cieľovej spoločnosti, s ktorým sú spojené hlasovacie práva a s ktorými je súčasne spojený najmenej 95% podiel na hlasovacích právach v cieľovej spoločnosti; za rovnakých podmienok má navrhovateľ právo výkupu aj voči právnym nástupcom zostávajúcich akcionárov cieľovej spoločnosti. Právo výkupu môže navrhovateľ uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti ponuky na prevzatie vymedzenej v prvej vete, inak toto právo zaniká.

42. Podľa , ak nastali okolnosti podľa , je akcionár, ktorý vlastní zostávajúce akcie cieľovej spoločnosti, oprávnený požadovať od navrhovateľa, aby od neho nadobudol jeho akcie za primerané protiplnenie.

43. Podľa právo podľa odseku 1 môže zostávajúci akcionár uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti ponuky na prevzatie, inak toto právo zaniká. Zostávajúci akcionár toto právo uplatní zaslaním návrhu zmluvy o kúpe akcií. V návrhu zmluvy uvedie najmä

a) požadované primerané peňažné protiplnenie alebo primerané protiplnenie v cenných papieroch,

b) lehotu na prijatie návrhu zmluvy,

c) lehotu a postup pri realizácii prevodu cenných papierov.

44. Podľa povinná osoba podľa odseku 1 prijme návrh zmluvy v lehote uvedenej v návrhu, inak v lehote desiatich pracovných dní od jeho doručenia. Ak povinná osoba návrh zmluvy v tejto lehote neprijme, môže sa oprávnená osoba domáhať na súde, aby prijatie návrhu nahradil súdnym rozhodnutím. Toto právo musí uplatniť do troch mesiacov od uplynutia lehoty podľa prvej vety, inak zaniká.

45. Podľa povinná osoba podľa odseku 1 môže bezodkladne od doručenia návrhu zmluvy požiadať súd, aby primeranosť požadovaného protiplnenia preskúmal. Toto právo zaniká, ak nebolo uplatnené do jedného mesiaca odo dňa doručenia návrhu zmluvy. Ak výška protiplnenia nebola určená znaleckým posudkom, dôkazné bremeno o primeranosti ponúkaného protiplnenia nesie oprávnená osoba.

46. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 16.08.2021 domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 30.04.2021 v znení špecifikovanom v podanej žalobe (čl. 5-6 spisu) alebo eventuálne nahradenia prejavu vôle žalovaného ako kupujúceho uzatvoriť so žalobcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu v znení špecifikovanom v podanej žalobe (čl. 6-8 spisu), alebo uloženia povinnosti žalovanému prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 30.04.2021 v znení špecifikovanom v podanej žalobe (čl. 8-9 spisu), alebo uloženia povinnosti žalovanému ako kupujúcemu uzatvoriť so žalobcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu v znení špecifikovanom v podanej žalobe (čl. 9-11 spisu) a náhrady trov konania. Žalovaný po doručení žaloby na vyjadrenie vzniesol námietku nedostatku právomoci súdov SR a navrhol súdu prvej inštancie konanie bezodkladne zastaviť. Následne súd prvej inštancie napadnutým uznesením č. k. - 152 zo dňa 28.02.2022 rozhodol v zmysle čl. 7 ods. 1, čl. 25 ods. 1 a čl. 28 Nariadenia, že nemá právomoc vo veci konať, konanie zastavil a zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že právomoc súdov SR je daná z niekoľkých dôvodov, keď podľa žalobcu je daná osobitná, výlučná aj špecifická právomoc súdov SR.

47. Odvolací súd uvádza, že právomoc súdu je jednou z procesných podmienok, ktoré musia byť splnené pre to, aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť. Súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Ustanovenie explicitne rieši nedostatok právomoci ako tzv. neodstrániteľnú prekážku konania, ktorej procesným následkom môže byť výlučne zastavenie konania. Keďže súd na splnenie podmienok konania prihliada kedykoľvek počas konania, je irelevantné, v ktorom štádiu konania súd nedostatok svojej právomoci zistí. Podľa druhej vety SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Nariadenie upravuje primárne všeobecnú právomoc založenú na zásade actor sequitur forum rei, t.j. žalobca sleduje miesto súdu žalovaného. Ako vyplýva z úvodných ustanovení Nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Osobitnú právomoc vo vzťahu k čl. 4 Nariadenia potom predstavuje čl. 7 Nariadenia, ktorý upravuje osobitnú právomoc v konkrétnych definovaných prípadoch a aplikuje sa len v prípade, ak žalovaný má domicil na území členského štátu. Predmetný čl. 7 rozlišuje medzi nárokmi v zmluvných veciach (čl. 7 ods. 1) a nárokmi z mimozmluvnej zodpovednosti (čl. 7 ods. 2). Právomoc podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia, t.j. právomoc v prípade nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, je daná na súdoch, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-189/87 z 27.09.1988 o. i. vyplýva, že pojem „vec týkajúca sa nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ musí byť považovaný za samostatný pojem pokrývajúci všetky žaloby, ktoré smerujú k uplatneniu zodpovednosti žalovaného a ktoré nesúvisia so „zmluvou“ v zmysle čl. 5 ods. 1 (v súčasnosti čl. 7 ods. 1 Nariadenia). V zmysle rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ pod pojem mimozmluvná zodpovednosť patria prípady žalôb, ktoré sa netýkajú zmluvných vecí. V prípade určenia relevantného miesta judikatúra Súdneho dvora EÚ dospela k záveru, že takýmto miestom je buď miesto, kde bola spôsobená ujma, alebo miesto, kde nastala udalosť, ktorá bola príčinou ujmy. Pravidlá osobitnej právomoci, ktorých sa žalobca môže dovolávať podľa čl. 7 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia a ktorých sa žalobca aj v žalobe, resp. v odvolaní dovolával (čl. 7 ods. 1 Nariadenia), boli zavedené so zohľadnením existencie osobitnej úzkej väzby medzi žalobou a súdom, na ktorý mohla byť žaloba podaná, alebo s cieľom riadneho výkonu spravodlivosti. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-59/19 z 24.11.2020 vyplýva, že uplatniteľnosť čl. 7 ods. 1 Nariadenia závisí jednak od rozhodnutia žalobcu dovolávať alebo nedovolávať sa niektorého z týchto pravidiel osobitnej právomoci a jednak od preskúmania týchto osobitných podmienok súdom, ktorý začal konanie.

48. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia, podaného odvolania a následných vyjadrení strán sporu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne určil, že na danú vec je potrebné aplikovať Nariadenie, nakoľko žalovaný v tomto prípade predstavuje cudzí prvok, ktorý má sídlo v Luxemburskom veľkovojvodstve, t.j. v členskom štáte Európskej únie. Rovnako správne súd prvej inštancie pristúpil ku skúmaniu právomoci ako jednej z podmienok konania. Bez bližšieho vysvetlenia a zdôvodnenia však súd prvej inštancie vyhodnotil, že nie je daná právomoc súdu SR, pričom vychádzal len zo skutočnosti, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená doposiaľ žiadna zmluva a že medzi stranami neexistuje dohoda o voľbe právomoci. Splnením podmienky právomoci slovenských súdov konať z iného dôvodu sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.

49. V danom spore sa žalobca domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 30.04.2021, pričom žalobca svoj nárok odvodzuje od práva na odkúpenie akcií, ktoré má vyplývať z právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom ako akcionárom spoločnosti VÚB, a.s. a emitentom, ktorým je VÚB, a.s.. Podľa žalobcu tento vzťah bol minimálne v období od 18.12.2020 do 21.01.2021 výlučne vzťahom medzi žalobcom a spoločnosťou VÚB, a.s.. Z obsahu spisu je zrejmé, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo. Práve na základe toho súd prvej inštancie prijal záver, že nie je daná právomoc súdu konať podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa v prvom rade vôbec nezaoberal tým, či sa jedná o zmluvnú alebo mimozmluvnú zodpovednosť a z toho vyplývajúce nároky. Odvolací súd uvádza, že do okruhu nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti patrí aj procesný nárok smerujúci k nahradeniu prejavu vôle, čo zakladá opodstatnenosť aplikácie čl. 7 ods. 2 Nariadenia. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca zaslal žalovanému písomný návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 30.04.2021, ktorým si uplatnil voči žalovanému právo na odkúpenie zostávajúcich akcií, ktorý žalovaný doposiaľ neprijal. Práve v dôsledku toho žalobca podal žalobu o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o kúpe akcii, čo spadá pod nároky z mimozmluvnej zodpovednosti. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v prípade sporu o nahradenie prejavu vôle väčšinového akcionára sa jedná o spor vyvolaný menšinovým akcionárom na základe ( - ak povinná osoba návrh zmluvy v tejto lehote neprijme, môže sa oprávnená osoba domáhať na súde, aby prijatie návrhu nahradil súdnym rozhodnutím), ktorý sa týka slovenského emitenta a je preto daná právomoc slovenských súdov podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia, t.j. osobitná právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

50. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že sa súd prvej inštancie rovnako nezaoberal tým, či je daná úzka väzba medzi žalobou, právnym poriadkom SR a súdmi SR. Z obsahu spisu je zrejmé, že emitent (VÚB, a.s.) je slovenskou akciovou spoločnosťou zriadenou podľa práva SR, ktorej akcie sú evidované v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s. spolu so zoznamom akcionárov, a preto je zrejmé, že existuje väzba medzi predmetom sporu (vychádzajúc zo žaloby), slovenským právnym poriadkom a slovenskými súdmi, a teda je možné spravodlivo dospieť k záveru, že menšinoví akcionári, ktorí uplatňujú práva podľa slovenského voči väčšinovému akcionárovi, majú vychádzajúc z danej väzby, právo podať žalobu na slovenskom súde. Iný výklad existencie väzby by totiž nevychádzal z podstatných skutkových okolností sporu a teda, že emitent je slovenská právnická osoba, registrovaná v SR, so sídlom a s hlavným predmetom podnikania v SR, pričom cudzím prvkom je v tomto prípade iba zahraničný majoritný akcionár, ktorý má sídlo v inom členskom štáte EÚ. V danom prípade bolo opodstatnené, aby žalovaný ako majoritný akcionár v zmysle bodu 13 a 16 úvodných ustanovení Nariadenia rozumne predvídal, že spory menšinových akcionárovi voči nemu budú prebiehať v štáte emitenta, t.j. v SR. Keďže sa jedná o slovenskú akciovú spoločnosť, kde samotný priebeh premeny na akciovú spoločnosť, ktorá nebude v prípade častí akcií ďalej viesť tieto ako kótované, nebude ich obchodovať na burze cenných papierov a prestane byť verejnou akciovou spoločnosťou, ako aj dohľad Národnej banky Slovenska nad celým procesom, vychádzajú z aplikácie a tiež z ustanovení a napokon aj skutočnosť, že samotná registrácia prípadného prevodu akcií bude realizovaná v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s., je aj v záujme právnej istoty očakávať, že právomoc majú súdy SR a rozhodným právom je slovenské právo. Za daných okolností sú slovenské súdy najpovolanejšie na rozhodovanie tohto sporu. Odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že úzka väzba medzi predmetom žaloby a súdom Luxemburgského Veľkovojvodstva, kde má sídlo žalovaný, nie je daná. Pri určení právomoci súdu nemožno totiž vychádzať len zo sídla žalovaného bez posúdenia ostatných rozhodujúcich skutočností, ktoré súvisia s potrebou ochrany minoritných akcionárov spoločnosti VÚB, a.s. a naviac za situácie, kedy sa pre prevod cenných papierov vyžaduje registrácia špecifickou právnickou osobou na území štátu, v ktorom ma sídlo emitent (VÚB, a.s.), v tomto prípade Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s.. Napokon úzka väzba s právnym poriadkom SR vyplýva aj zo Smernice a jej jednotlivých ustanovení, na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní aj žalobca. Je však potrebné uviesť, že priamy účinok smerníc je daný až ich transponovaním do vnútroštátneho právneho poriadku. V tomto prípade k transponovaniu Smernice do slovenského právneho poriadku došlo, čo sa premietlo o. i. v jednotlivých ustanoveniach . Napokon je potrebné tiež uviesť, že je proti zásadám logiky, ak by sa spory, ktoré súvisia s ponukou na prevzatie o kúpe akcií riadili právom SR a prejednávali na všeobecných súdoch SR, ale v prípade, ak žalobca ponuku na prevzatie neprijal, resp. žalovaný jeho návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe zostávajúcich akcií neakceptoval, mal by sa žalobca ako akcionár domáhať svojho práva nahradenia prejavu vôle na súde v sídle žalovaného, t.j. v Luxemburgskom Veľkovojvodstve, a nie na súdoch SR. S poukazom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že právomoc súdu je daná aj s ohľadom na existenciu úzkej väzby medzi žalobou, právnym poriadkom SR a súdmi SR.

51. V prípade odvolacej námietky žalobcu, že sa v danom prípade jedná o zmluvný vzťah a právomoc danú podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia, odvolací súd dospel k záveru, že táto odvolacia námietka žalobcu je nedôvodná. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny zmluvný vzťah, ktorý by takúto právomoc zakladal. Z podanej žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca sa v tomto konaní domáha nahradenia prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o kúpe cenných papierov, a to podľa , teda sám žalobca svoj nárok vyvodzuje zo a nie zo zmluvy. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami je založený Stanovami spoločnosti VÚB, a.s., ktoré sú svojou povahou sui generis a sú základnou zmluvou, ktorá upravuje práva a povinnosti akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., keď nielenže Stanovy neupravujú právomoc súdov SR pri akomkoľvek spore medzi spoločnosťou a akcionármi alebo akcionármi navzájom, ale najmä v danom prípade predmetom sporu ani nie sú práva a povinnosti akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., ale práva súvisiace s ponukou na prevzatie, resp. nároky vyplývajúce z neprijatia návrhu na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorý bol realizovaný žalobcom na základe uvedenej ponuky.

52. Odvolací súd s ohľadom na čl. 25 Nariadenia ďalej uvádza, že v konaní nebola preukázaná dohoda o voľbe právomoci a touto nie je ani povinná ponuka na prevzatie a v nej obsiahnutý článok 2.17 (riešenie sporov z ponuky), nakoľko dohoda o voľbe právomoci musí byť písomná, alebo písomne potvrdená. V danom prípade však existencia takejto dohody z obsahu spisu nevyplýva. Oznámenie povinnej ponuky na prevzatie žalovaným v Hospodárskych novinách obsahujúce o. i. ustanovenie o voľbe právomoci a žalobcom prezentovaný súhlas s touto ponukou nespĺňajú požiadavku písomnej dohody o voľbe právomoci v zmysle čl. 25 Nariadenia. Zároveň nie je z obsahu spisu zrejmé, že by sa jednalo o dohodu vo forme, ktorá je v súlade so zavedenou praxou medzi stranami ani že by sa jednalo o zvyklosti v medzinárodnom obchode, ktoré sú dobre známe a účastníkmi pravidelne dodržiavané. Z praxe Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že tento akceptoval aj ústne uzatvorenú dohodu o právomoci, pokiaľ bola následne potvrdená písomne jednou zo zmluvných strán, pričom druhá strana nevyjadrila voči tomuto písomnému potvrdeniu námietky. Len z dôvodu, že žalobca na základe zverejnenej ponuky zaslal žalovanému návrh kúpnej zmluvy, nie je podľa odvolacieho súdu možné návrh zmluvy posudzovať ako písomné potvrdenie dohody o právomoci.

53. V konaní rovnako nebola preukázaná ani výlučná právomoc súdov SR podľa čl. 24 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia, pretože predmetom tohto konania nie sú žiadne z nárokov taxatívne vymenovaných v predmetnom čl. 24 ods. 2 a 4 Nariadenia, ktoré by zakladali výlučnú právomoc súdov SR.

54. K odvolacej námietke žalobcu, že vznesenie námietky právomoci žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že je právom žalovaného ako strany sporu vzniesť námietku nedostatku právomoci slovenských súdov vo veci konať a využitie tohto práva žalovaným nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Uplatnenie námietky žalovaným pri prvom úkone, ktorý mu patril, neodporuje žiadnym pravidlám a normám.

55. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie porušil ustanovenie tým, že mu nedoručil námietku nedostatku právomoci vznesenú žalovaným, odvolací súd uvádza, že v danom prípade nedošlo k porušeniu príslušného ustanovenia , ktoré sa viaže k doručeniu žaloby a následných vyjadrení. Je však potrebné uviesť, že v zmysle Základných princípov strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Z uvedeného dôvodu došlo k pochybeniu na strane súdu prvej inštancie a bolo povinnosťou súdu prvej inštancie podanie žalovaného doručiť žalobcovi, ktorý sa k nemu mohol vyjadriť.

56. Odvolací súd ďalej k žalobcom tvrdenému procesnému pochybeniu súdu prvej inštancie pri aplikácii uvádza, že v prípade zastúpenia žalovaného fyzickou osobou, H. I. I., je z obsahu spisu zrejmé, že splnomocnenie mu bolo udelené na účely nahliadnutia do spisu (čl. 146 spisu) dňa 06.02.2022. Na svoje zastupovanie v tomto konaní žalovaný splnomocnil už advokátsku kanceláriu Allen & Overy Bratislava, s.r.o. dňa 28.01.2022 a plná moc bola súdu prvej inštancie doručená dňa 10.02.2022 (čl. 137 spisu). Je tak zrejmé, že žalovaný sa v konaní dal čo do merita sporu zastupovať iba advokátskou kanceláriou v súlade s , preto je námietka žalobcu v súvislosti s porušením irelevantná.

57. Záverom odvolací súd považuje za dôležité ešte uviesť, že žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keď tento podľa žalovaného nie je akcionárom VÚB, a.s.. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že predmetom tohto odvolacieho prieskumu je otázka dôvodnosti zastavenia konania súdom prvej inštancie v dôsledku ním ustáleného záveru o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky, a nie posudzovanie otázok súvisiacich s aktívnou a pasívnou vecnou legitimáciou strán sporu, v prípade absencie ktorých by výsledkom bolo meritórne rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby, a nie rozhodnutie o zastavení konania. Danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bude súčasťou meritórneho rozhodovania v ďalšej časti konania.

58. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle zrušil, nakoľko dôvody na jeho vydanie neexistovali, keďže v danom prípade je daná právomoc súdov SR v zmysle čl. 7 ods. 2 Nariadenia a tiež s ohľadom na existenciu úzkej väzby medzi žalobou, súdmi SR a právnym poriadkom SR v zmysle bodov 13 a 16 úvodných ustanovení Nariadenia. Nakoľko odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v konečnom výroku I., bolo postupom vyplývajúcim z potrebné zrušiť aj výroky II. a III. o trovách konania, v prípade ktorých ide o výroky závislé a ktoré tak nie je možné ponechať v platnosti, keďže ich právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku.

59. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných a má za následok odmietnutie dovolania (, ).