Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_12Ek-966-2023.pdf
PDF · 122.22 KB
Case nature
Subarea
12Ek/966/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: BL Finance, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 44 307 683, právne zast.: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 862 711, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX/XX, XXX XX D., o vymoženie 9.206,95 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/966/2023 zo dňa 25. 07. 2023, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/966/2023 zo dňa 25. 07. 2023 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/966/2023 zo dňa 25. 07. 2023 vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla v časti príslušenstva pohľadávky: úroku z omeškania: 8,5 % ročne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do 08. 01. 2020 a úroku z omeškania: 8,5 % ročne zo sumy 9.206,95 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým súd uložil odporcovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi sumu 9.218,35 EUR, úrok z omeškania: 0,10% denne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 1.312,82 EUR a trovy konania vo výške 1.622,15 EUR alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Predmetný exekučný titul bol vydaný vyšším súdnym úradníkom. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal na podklade uvedeného exekučného titulu vymoženia sumy 9.206,95 EUR a úroku z omeškania: 0,10% denne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do 08. 01. 2020 a úroku z omeškania 0,10% denne zo sumy 9.206,95 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 1.312,82 EUR a trov konania vo výške 1.622,15 EUR. Hoci sa v danom prípade jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), vyššia súdna úradníčka poukázala na to, že v zmysle uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, súčasne to ale neznamená, že tento návrh by mal byť posudzovaný inak (odlišne) než akýkoľvek iný „nový“ návrh na vykonanie exekúcie. Uvedené totiž nemá oporu v zákonnej úprave. Opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. Ďalej uviedla, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. V danej súvislosti vyššia súdna úradníčka po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie vyzvala oprávneného, aby odstránil z návrhu na vykonanie exekúcie z časti E) formulára (Vymáhaný nárok) úroky z omeškania: 0,10 % denne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do 08. 01. 2020 a úrok z omeškania 0,10 % denne zo sumy 9.206,95 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia vzhľadom na skutočnosť, že tieto dojednané úroky z omeškania súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku. V danom prípade sa totiž jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch z omeškania presahujúcich zákonnú výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahov, ktoré boli následne v tejto nezákonnej výške priznané exekučným titulom, súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Oprávnený dňa 23. 06. 2023 doručil súdu opravu návrhu na vykonanie exekúcie v ktorom opravil uplatnený úrok z omeškania tak, že si uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do 08. 01. 2020 úrok z omeškania: 8,5 % ročne zo sumy 9.206,95 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia, pričom do odôvodnia uviedol, že „vzhľadom na Vašu výzvu, si oprávnený dovoľuje vykonať korekciu uplatneného úroku z omeškania a uplatniť si ho v tomto exekučnom konaní len v rozsahu zákonného úroku z omeškania, ktorý bol platný k prvému dňu omeškania. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu omeškania): „Výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“ Základná úroková sadzba NBS (do 31.12.2002 diskontná sadzba) platná ku dňu omeškania bola vo výške 4,25 %. Oprávnený si teda uplatňuje úroky z omeškania v rozsahu zákonného úroku z omeškania platného k prvému dňu omeškania, t. j. vo výške 8,5 % (4,25 % x 2 = 8,5 %).“ V nadväznosti na uvedené vyššia súdna úradníčka poukázala na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022 a ďalej na to, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku z omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V prejednávanej veci je preukázané, že povinný sa s vrátením poskytnutého úveru dostal do omeškania dňa 04. 05. 2008. Vyššia súdna úradníčka zistila, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V období, kedy sa povinný dostal do omeškania bola základná úroková sadzba NBS vo výške 4,25 %. Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 36,5 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 8,50 % ročne, vyššia súdna úradníčka konštatovala, že takto dojednaný a následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Na tomto mieste je potrebné doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok). Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. Takéto zmluvné dojednanie predstavuje hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami a je v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že v danom prípade nešlo o čisto obchodnoprávny vzťah, ale o vzťah spotrebiteľský, teda občianskoprávny. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú úrokovú mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. V danom smere súd zdôrazňuje, že v zmysle vyššie uvedených skutočností oprávnený nemohol tento nedostatok odstrániť ani tým, že v opravenom návrhu si už uplatnil úrok z omeškania: 8,5 % ročne zo sumy 9.218,35 EUR od 04. 05. 2008 do 08. 01. 2020 a úrok z omeškania: 8,5 % ročne zo sumy 9.206,95 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia. Exekučný súd nemôže moderovať daný úrok z omeškania resp. tento meniť na zákonný, nakoľko v exekučnom titule nebol priznaný ako zákonný úrok z omeškania, ale ako dohodnutý úrok z omeškania vychádzajúci z neprijateľných zmluvných podmienok. Vyššia súdna úradníčka po preskúmaní spisového materiálu mohla konštatovať právny záver, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa §53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku. V danom prípade sa totiž jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch z omeškania presahujúcich zákonnú výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktoré boli následne v tejto nezákonnej výške priznané exekučným titulom, vyhodnotila ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, a preto návrh na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania v zmysle § 53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku zamietla.
2. Proti uzneseniu o čiastočnom zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu považuje za arbitrárne a porušujúce základné princípy právneho štátu. Súd svojim rozhodnutím neprimerane zasiahol do práv oprávneného, keďže oprávnenému nepriznal ani len zákonný úrok z omeškania. V prvom rade oprávnený zdôrazňuje, že pohľadávku nadobudol už po právoplatnosti rozhodnutia a v čase, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Oprávnený sa spravodlivo domnieval, že rozhodnutie súdu je zákonné. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, nemôže neprimeraným spôsobom postihovať oprávneného. Nie je v právnom štáte prípustné, aby štát na jednej strane prijal právnu normu, ktorou zverí vydávanie platobných rozkazov vyšším súdnym úradníkom a potom znovu ten istý štát prostredníctvom Ústavného súdu rozhodol, že takýmto postupom došlo k porušeniu práv účastníka konania, keďže o návrhu na vydanie platobného rozkazu nerozhodoval sudca, ale vyšší súdny úradník. Je potrebné si uvedomiť, že na začiatku pochybil zákonodarca, keď prijal právnu normu, ktorá bola neskôr posúdená ako porušujúca princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa. Prijatím tejto normy tak nedošlo len k poškodeniu práv spotrebiteľov ale aj veriteľov, ktorý sa spoliehali na správnosť súdnych rozhodnutí (platobných rozkazov vydaných vyššími súdnymi úradníkmi), keďže tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s vtedy platnými procesnými normami. Oprávnený upozorňuje exekučný súd, že pokiaľ spotrebiteľ podal odpor, súdy námietky spotrebiteľa v procesnom postavení žalovaného vždy posudzovali. Výsledkom je množstvo rozhodnutí, kde súdy moderovali výšku zmluvného úroku z omeškania na zákonný úrok z omeškania. Neskôr po zakotvení ex offo prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok konajúce súdy opäť postupovali tak, že moderovali výšku zmluvného úroku z omeškania na výšku zákonného úroku z omeškania. V exekučnom konaní v zásade nie je možný hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Pokiaľ v spotrebiteľských veciach exekučný poriadok pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, neznamená to, že exekučný súd môže zrušiť resp. vôbec nepriznať už raz judikovaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Hmotnoprávny prieskum exekučného titulu v exekučnom konaní výrazným spôsobom prelamuje zásadu nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia, pričom taktiež prelamuje aj zásadu nie dvakrát v tej istej veci. Z uvedeného dôvodu musí exekučný súd pri opätovnom hmotnoprávnom prieskume prihliadať nielen na práva povinného ako spotrebiteľa, ale aj na práva oprávneného. Exekučný súd vo svojom odôvodnení tvrdí, že dojednaný zmluvný úrok z omeškania je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže dojednaná výška úrokov z omeškania mala byť podľa exekučného súdu v rozpore s dobrými mravmi. V riadnom súdnom konaní by však mal žalobca možnosť po podanom odpore výšku úrokov z omeškania modifikovať zmenou žaloby na zákonné úroky z omeškania. Veriteľ má totiž vždy nárok na zákonné úroky z omeškania. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu veriteľ mohol už priamo v žalobe uplatňovať zákonné úroky z omeškania. Veriteľ teda nebol povinný pred súdom uplatňovať zmluvné úroky z omeškania. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľ má v prípade omeškania dlžníka vždy nárok na zákonné úroky z omeškania, priznávali súdy v riadnom konaní úrok z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe a to aj spôsobom, že samotný súd pristúpil k modifikácii uplatňovaného úroku z omeškania na zákonom stanovenú sadzbu. Zmluvné ustanovenie o zmluvných úrokoch z omeškania totiž nie je neplatné ako celok, ale je neplatné len v časti, v ktorej odporuje kogentným ustanoveniam upravujúcim hornú výšku úroku z omeškania. Uvedené je aj v súlade so zásadou preferencie platnosti zmluvných záväzkov. Vzhľadom na uvedené exekučný súd nebol oprávnený zamietnuť príslušenstvo pohľadávky ako celok, a to o to viac, že oprávnený ako veriteľ by mal v riadnom konaní nielen možnosť sám modifikovať zmluvný úrok z omeškania na zákonom povolenú výšku, ale v riadnom konaní by súd sám pri prieskume zmluvných podmienok tento úrok modifikoval na zákonnú výšku.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
9. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu namietanom oprávneným v podanej sťažnosti.
10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti zamietla, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami.
11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na zaplatenie sumy 9.206,95 Eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 10Rob/34/2009 zo dňa 04. 05. 2009 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom. V tomto smere sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).
12. Vyššia súdna úradníčka, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a to v časti o vymoženie úrokov z omeškania, keď konštatovala, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal.
13. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 02000053 zo dňa 26. 11. 2007, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom oprávnený spotrebiteľský charakter vymáhaného nároku ani nerozporoval. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 04. 05. 2009 vydaný vyšším súdnym úradníkom. Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom), vyššia súdna úradníčka správne poukázala na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore dala správne do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS 324/2021-49).“ Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.
14. Hoci teda oprávnený namietal, že postupom exekučného súdu dochádza podľa neho k zásahu do jeho práv tým, že sa prelamuje zásada nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia a zásada nie dvakrát v tej istej veci, môže sťažnostný súd len uviesť, že argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, E.:E.:F.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, E.:E.:F.:XXXX:XXX).
15. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietnuť.
16. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes, treba uviesť, že u takej zmluvy ako je zmluva o úvere zo dňa 26. 11. 2007 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Inak povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 26. 11. 2007 bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka ďalej správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.
17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere zo dňa 26. 11. 2007 prieskumu z pohľadu právnej úpravy § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka už v tom čase upravoval, že obsahom spotrebiteľskej zmluvy nesmú byť ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške 0,1 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou Obchodných podmienok zmluvy o úvere spoločnosti GE Capital Multiservis, k.s. (v časti označenej ako „Sadzobník poplatkov“). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.
18. V prejednávanej veci tak vyššia súdna úradníčka správne posudzovala zmluvné dojednanie ohľadom úrokov z omeškania z pohľadu § 53 Občianskeho zákonníka, a teda či toto zmluvné dojednanie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto ustanovenie požaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje na to, že v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 36,5 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 8,50 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou podmienkou vzhľadom na to, že táto bola zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným osobitne podpísané. Podpis povinného na obchodných podmienkach v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie je presvedčený o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok. V prípade sporu platí, že predpokladanú znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva (v tomto prípade by to bol oprávnený). Z tohto pohľadu by tak zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania bolo možné označiť aj za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007.
19. Ako už sťažnostný súd uviedol vyššie, oprávnenému nebolo možné priznať úrok z omeškania v zákonnej výške z dôvodu, že plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať a pokiaľ súd vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky, táto je neplatná ako celok. Keďže v exekučnom titule bol úrok z omeškania priznaný vo výške, ktorá vyplývala práve z neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemal inú možnosť než v časti plnenia vyplývajúceho z neprijateľnej zmluvnej podmienky návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ako to napokon vyplýva z § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Exekučný súd nie je v pozícii súdu základného konania, ktorý podaný žalobný návrh preskúmava a právne posudzuje. Exekučný súd opätovne neprejednáva žalobný návrh oprávneného, ale len skúma či nárok, ktorý bol oprávnenému priznaný exekučným titulom, nemá svoj pôvod v neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorých existenciu je povinný skúmať ex offo. To, že súd v základnom konaní neidentifikoval túto neprijateľnú zmluvnú podmienku a oprávnenému (resp. jeho právnemu predchodcovi) nepriznal zákonný úrok z omeškania namiesto zmluvného úroku z omeškania nemôže byť na škodu povinného (spotrebiteľa). V neposlednom rade treba poukázať i na to, že je to práve oprávnený (resp. jeho právny predchodca), kto formuloval žalobný návrh a za tento žalobný návrh teda nesie plnú procesnú zodpovednosť práve on. Pokiaľ teda oprávnený (resp. jeho právny predchodca) v základnom konaní uplatnil zmluvné úroky z omeškania, bola to jeho slobodná vôľa.
20. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia.
21. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/966/2023 zo dňa 25. 07. 2023, a preto nemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.
22. Keďže predmetom sťažnosti nebolo uznesenie, ktorým by sa konanie končilo a súčasne do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), a teda by nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania, súd prvej inštancie o trovách sťažnostného konania nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).