Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_32CoCsp-5-2023.pdf
PDF · 88.83 KB
Case nature
Area
Subarea
32CoCsp/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci žalobkyne: A. B. (predtým C.), nar. XX.XX.XXXX, A. – D. D. (E. F.), zast.: JUDr. Václav Sosna, advokát, Námestie slobody 2, Skalica proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zast.: JUDr. Katarína Hegedüsová, advokátka Majerníková 3479/3A, Bratislava, o 1 150 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica z 01.02.2023, č. k. 11Csp/20/2022-55, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni a) sumu 1 150 € s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania od 26.03.2022 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I) a b) náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II).
2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Dňa 22.04.2008 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu zmluvy o úvere č. 2180412, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver v sume 16 000 Sk (550 €), ktorý sa táto zaviazala zaplatil v 11. splátkach po 2 740 Sk, t. j. celkom sumu 30 140 Sk. Suma 14 140 Sk (450,46 €) predstavovala poplatok za poskytnutie úveru. Prvá splátka bola splatná dňom 17.05.2008. Zmluva neobsahuje žiaden údaj o RPMN. Žalovaná [správne žalobkyňa – pozn. odv. súdu] zaplatila dňa 19.09.2018 sumu 1 000,46 € a v dobe od 04/2019 do 02/2021 ešte sumu 1 150 €. Z listu žalovaného z 21.09.2018 s názvom „výzva na uhradenie dlžnej sumy“ je zrejmé, že žalovaný eviduje platbu z 19.09.2021 v sume 1 000,46 €, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná [správne žalobkyňa – pozn. odv. súdu] neplnila v dohodnutých splátkach riadne včas, dostala sa do omeškania a žalovaná chce, aby žalobkyňa zaplatila aj dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne a ďalšie náklady celkom v sume 5 258,67 €. Z listu žalobkyne z 25.03.2022 s názvom „predžalobná výzva…“ mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa sa snažila riešiť spor mimosúdnou cestou, ale bezúspešne.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 až § 4 zák. č. 258/2011 Z. z. [správne č. 258/2001 – pozn. odv. súdu] o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom do 31.07.2008 (ďalej len „ZSÚ“) a § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 54a OZ, § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení účinnom do 31.10.2008 (ďalej len „OZ“) takto:
5. Z vykonaného dokazovania vyvodil súd právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi žalobkyňou a žalovanou bola uzavretá úverová zmluva, ktorá z povahy strán je zmluvou spotrebiteľskou. V toto smere neobstojí obrana žalovaného, že v danej veci sa jedná o absolútny obchod. Naopak táto zmluva spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa §1 ods. 1 a 2 ZSÚ a § 52 a nasl. OZ. Na základe tejto zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 550 €, zaplatila dňa 19.09.2018 jednorazovo sumu 1.000,46 €, odplata predstavovala sumu 450,46 €. Tieto skutočnosti žalovaný nespochybnil. Je nesporná i skutočnosť, že žalobkyňa počas trvania úverového vzťahu neplnila dohodnuté splátky riadne a včas, teda bola v omeškaní so splácaním jednotlivých splátok. Žalovaný by mala teda nárok len na zaplatenie úrokov z omeškania, ale len v zákonnej výške, nie dohodnutej. Tento nárok žalovaného je však vzhľadom na § 54a OZ premlčaný, navyše v tejto časti vzniesla aj žalobkyňa námietku premlčania. Zmluvu o úvere treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta ZSÚ, pretože neobsahuje viaceré náležitosti, napr. konečnú splatnosť úveru, údaj o RPMN, údaj o priemernej hodnote RPMN, údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Napriek tejto skutočnosti žalovaná [správne žalobkyňa – pozn. odv. súdu] zaplatila odplatu v sume sumu 450,46 €, ktorá však nie je predmetom tejto žaloby. Predmetom žaloby je suma vo výške 1.150 €, ktorú následne žalobkyňa zaplatila na základe výzvy žalovanej na dohodnutých úrokoch z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom požadovaná suma zo strany žalovaného bola ešte oveľa vyššia. Dojednanie o výške týchto úrokov je v rozpore so zákonom, a preto je v tejto časti zmluva absolútne neplatná v zmysle § 39 OZ, ktorú otázku si súd vyriešil v tomto spore ako prejudiciálnu. Žalobkyni teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré zodpovedá žalovanej sume v zmysle § 451 OZ. Žalobkyňa si uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 26.03.2022. Predžalobná výzva žalobkyne je z 25.03.2022 a úrok z omeškania bol uplatnený v súlade s nariadením č. 87/1995 Z. z., takže súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zmluva sa posudzuje podľa OBZ, pretože bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi a v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) OBZ má zmluva povahu absolútneho obchodu. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. V prípade postavenia žalovaného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Prevažná výška z poukázanej sumy pri zmluve bola vykonávaná prostredníctvom exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu, čo sa považuje za jeden z dôvodov zjavne nedôvodnej žaloby. Žalobca [správne žalovaný – pozn. odv. súdu] plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný svoje odvolanie založil na tvrdeniach, ktoré sú v podstatnom rozsahu nepravdivé, zavádzajúce alebo neopodstatnené. Zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným má povahu spotrebiteľského vzťahu. Žalobkyňa nikdy nemala žiadne podnikateľské alebo iné oprávnenie na samostatne zárobkovú činnosť a žalovaný existenciu takého oprávnenia nikdy nepreukázal. Žalovaný v celom priebehu konania neoznačil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o inej ako spotrebiteľskej povahe predmetného vzťahu. Žalobkyňa si úver zobrala ako spotrebiteľ. Žalobkyňa upozorňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka vo všeobecnosti zaťažuje žalovaného ako veriteľa, ktorý tvrdí takúto výnimku, ktorá by mala za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, t. j. nespotrebiteľský úver, ktorý by sa riadil výlučne úpravou podľa zmluvy a Obchodného zákonníku. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenej výnimky, ktorá by mala následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. nespotrebiteľský úver. spotrebiteľský vzťah sa vždy riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to potvrdzuje aj prijatá novela Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 102/2004 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov
z 25.03.2004, ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v zmluva o úvere č. 2180412 zo dňa 22.04.2008 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným absentuje ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Takýto nedostatok zákon sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa bola v takom prípade povinná vrátiť žalovanému ako veriteľovi iba sumu, ktorá jej bola poskytnutá. Vzhľadom na právnu fikciu, podľa ktorej sa poskytnutý úver bez zmluvného údaju o RPMN považuje za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté žalovaným od žalobkyne je nesporne plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať. Žalobkyňa tvrdenie žalovaného o tom, že finančné prostriedky vo výške 1 150 € boli žalovanému poukázané prostredníctvom exekučného konania, popiera. Toto tvrdenie žalovaného je nepravdivé. Žalovaný neoznačil konkrétne exekučné konanie (t. j. jeho spisovú značku a súdneho exekútora), ktoré by bolo vedené na majetok žalobkyne s cieľom uspokojiť pohľadávku žalovaného vyplývajúcu zo zmluvy o úvere č. 2180412. Finančné prostriedky vo výške 1 150 € neboli žalovanému poukázané prostredníctvom exekučného konania.
8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku (bod 3 vyššie). Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov týkajúcich sa výroku I napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Pokiaľ ide o podstatné vyjadrenia a podstatné tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP), odvolací súd k nim dopĺňa tieto úvahy:
10. Vo všeobecnosti možno poznamenať, že odvolanie žalovaného nemôže obstáť, pretože obsahuje jednak tvrdenia, s ktorými sa už vysporiadal súd prvej inštancie a jednak tvrdenia, ktoré predstavujú tzv. nepovolené novoty.
11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný spochybňuje právne posúdenie, že sporná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu ako spotrebiteľskú (bod 21 napadnutého rozsudku) a odvolací súd sa s týmto posúdením stotožňuje. Odvolací súd len dodáva, že to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod [§ 261 ods. 3 písm. d) OBZ], ešte neznamená, že vzťah z nej nie je spotrebiteľský. Súd prvej inštancie správne uplatnil ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení s účinnosťou od 01.01.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, a to najmä § 52 ods. 1. Toto ustanovenie vymedzovalo spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. bola pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže je všeobecne známe, že žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmlúv, akou je aj sporná zmluva, konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, žalovaný pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ a bol i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 ZSÚ. Vzhľadom na to, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, treba ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 ZSÚ. V dôsledku povahy strán a predmetu plnenia (poskytnutie peňažných prostriedkov) tak zmluva, ktorú spolu strany uzatvorili, spĺňa aj definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) tohto zákona, a vzťah medzi stranami sa riadi preto aj týmto zákonom. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi stranami bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená ani z vecnej pôsobnosti tohto zákona. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku správne ustálil, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú treba uplatniť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj ZSÚ. Prvá odvolacia námietka žalovaného nie je preto dôvodná.
12. Druhou odvolacou námietkou žalovaný v podstate napáda skutkové závery súdu prvej inštancie v súvislosti s okolnosťami uzavretia zmluvy a spôsobom, akým žalobkyňa žalovanému zaplatila žalobou uplatnenú istinu. Tieto skutkové závery súdu prvej inštancie však už nemôže zvrátiť táto aktivita žalovaného vyvinutá až v rámci odvolacieho konania. Tvrdenia, že žalovaná bola podnikateľkou, že žalovaný konal v dobrej viere, že žalobkyňa je podnikateľkou, a že prevažná časť žalovanej sumy bola vymožená v exekúcii, predstavujú prostriedok procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, takže ide o tzv. novoty. Novoty možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalovaný však v odvolaní neargumentoval žiadnym z týchto dôvodov, čo znamená, že neboli splnené podmienky § 366 CSP, a preto odvolací súd nemohol na žiadne nové tvrdenia v odvolacom konaní prihliadať. Okrem toho, žalobkyňa všetky tieto tvrdenia poprela. V dôsledku toho treba vyhodnotiť aj druhú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
13. Keďže obe odvolacie námietky žalovaného sú neopodstatnené, odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I (§ 389 CSP) a neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu v tomto rozsahu (§ 388 CSP). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku I a súvisiacom výroku II o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I).
14. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). V danom prípade žalovaný so svojím odvolaním neuspel, takže odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).
15. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.