Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/15/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.05.2012, v trestnej veci obžalovaného Ing. L. C. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu HumennéuHhHHHHhh sp. zn. zo dňa 21.11.2011, takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaného Ing. L. C. a okresného p r o k u r á t o r a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného Ing. L. C. za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

- dňa 03.10.2009 v čase o 10.55 hod. porušil pri vedení osobného motorového vozidla zn. BMW 320 e.č. SV 049 AP ustanovenie o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov tým, že nedal prednosť v jazde na križovatke miestnej komunikácie ulice U. v P. osobnému motorovému vozidlu zn. VW Golf e.č. SV 790 AM, ktoré viedla R. B., pričom došlo k zrážke uvedených motorových vozidiel a k zraneniu Ing. L. B., ktorá podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctva utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice ľahkého stupňa, pohmoždenie prednej strany hrudníka ľahkého stupňa, pohmoždenie jazyka ľahkého stupňa, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie a práceneschopnosť v trvaní 14 dní.

Za to mu podľa § 158 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/, l/, n/ Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 300,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu taktiež uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, a okresný prokurátor, ten však len čo do výroku o treste, odvolanie.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný namietal, že, podľa jeho názoru, súd prvého stupňa bez akéhokoľvek odôvodnenia neakceptoval znalecký posudok znalca MUDr. D. L., ktorý jednoznačne spochybnil skutočnosť, že poškodená utrpela v dôsledku autonehody podvrtnutie krčnej chrbtice, pretože dlhodobo pred autonehodou sa liečila na degeneratívne ochorenie krčnej chrbtice, pričom príznaky oboch týchto ochorení nie je možné od seba odlíšiť, čo napokon potvrdil aj znalec MUDr. R. P. a ošetrujúca lekárka MUDr. T. R. s tým, že príznaky zranenia, ktoré mala poškodená utrpieť, je možné aj

nasimulovať. O takejto situácii potom svedčí aj skutočnosť, že poškodená tvrdila, že pred autonehodou sa nikdy neliečila na ochorenie krčnej chrbtice, čo znalec MUDr. L. vyvrátil, pričom svoje tvrdenia podporil lekárskymi správami, z ktorých vyplynulo, že poškodená sa dlhodobo na spomínané ochorenie liečila, rovnako tak poškodená tvrdila, že jej operácia bola nevyhnutná na odstránenie následkov úrazu, pričom obaja znalci sa zhodli na tom, že operáciou boli odstraňované degeneratívne zmeny chrbtice poškodenej, navyše chirurg MUDr. L. pri svojom vyšetrení zistil hybnosť krčnej chrbtice poškodenej bez obmedzenia, CT vyšetrenie taktiež neodhalilo žiadne traumatické zmeny, ale len degeratívne ochorenie, napriek tomu poškodená MUDr. T. R. tvrdila, že má bolesti krčnej chrbtice. Namietal, že z uvedeného je potom zrejmé, že poškodená nehovorila pravdu, správala sa účelovo, v snahe ťažiť zo svojho „zranenia“ v budúcnosti. Rovnako tak, podľa jeho názoru, nebolo preukázané, že by poškodená počas svojej práceneschopnosti bola odkázaná na pomoc inej osoby, teda v plnej miere mohla vykonávať všetky činnosti spojené s každodennými potrebami. Vyjadril názor, že v prejednávanej veci neboli zhromaždené také dôkazy, ktoré by bez akýchkoľvek pochybnosti preukázali zranenie poškodenej, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s autonehodou, preto bolo namieste použiť základnú zásadu trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil.

Okresný prokurátor v písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že súdom prvého stupňa uložený peňažný ako aj náhradný trest odňatia slobody sú trestami neprimerane miernymi, nezohľadňujúcimi účel trestu a základne zásady ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., a to aj s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný je podnikateľ, a preto jeho príjmy musia byť nepochybne vyššie. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa pochybil aj z dôvodu, že obžalovanému neuložil trest zákazu činnosti, a to napriek tomu, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vodičom motorových vozidiel treba spravidla ukladať trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, a to podľa okolností, buď ako trest samostatný, resp. popri inom treste s tým, že neuloženie tohto trestu by malo byť výnimkou odôvodnenou mimoriadnymi okolnosťami prípadu a u takého páchateľa, ktorý sa ako vodič motorového vozidla ešte nedostal do rozporu so zákonom. V tejto súvislosti potom namietal, že obžalovaný, podľa jeho názoru, takým vodičom nie je, pretože v minulosti bol, ako to vyplýva z evidenčnej karty vodiča, opakovane priestupkovo riešený, pričom ani predošlé sankcie uložené obžalovanému v minulosti v rámci priestupkového konania neviedli k jeho náprave. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému uložil prísnejší peňažný trest a náhradný trest ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu, prípadne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia , podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal obžalovaný.

Medzi zúčastnenými stranami nebolo sporné, že obžalovaný viedol osobné motorové vozidlo po vedľajšej ceste označenej dopravnou značkou "Stoj, daj prednosť v jazde", pričom prichádzajúc do križovatky nedal prednosť osobnému motorovému vozidlu jazdiacemu po hlavnej ceste, v ktorom na mieste spolujazdca sedela poškodená Ing. L. B., napriek tomu, že takáto povinnosť mu vyplýva z ust. o cestnej premávke, v dôsledku čoho došlo potom ku kolízii oboch vozidiel.

Obžalovaný sa síce snažil zbaviť zodpovednosti tvrdením, že po pravej strane mal zlé výhľadové možnosti pre vysoké stromy, toto jeho tvrdenie však bolo vyvrátené výpoveďou svedka Ing. T. P., policajta dokumentujúceho predmetnú dopravnú nehodu, v súlade s ktorou vyznieva aj obsah fotodokumentácie z mieste dopravnej nehody a z ktorej vyplynulo, že síce naozaj po pravej strane spomínanej vedľajšej cesty je živý plot, avšak popri hlavnej ceste vedie chodník a zelený pás, ktoré pretínajú aj živý plot, teda po skončení živého plota popri vedľajšej ceste vedie trávnatá plocha a plocha chodníka, okrem toho vozovka má v mieste dopravnej nehody šírku šesť metrov (bez chodníka a trávnatej plochy), z uvedeného je potom zrejmé, že obžalovaný mal dostatok priestoru, aby zastavil vozidlo na takom mieste, odkiaľ by mal na križovatku náležitý rozhľad tak ako mu tu ukladá ust. § 20 ods. 2 citovaného zákona o cestnej premávke. Navyše aj teoreticky v absolútne krajnom a nepravdepodobnom prípade, že by križovatka bola tak neupravená alebo zle konštruovaná, že by naozaj nebolo možné nájsť miesto, z ktorého by mal vodič náležitý rozhľad, aj v takomto prípade musí vodič idúci po vedľajšej veste dať prednosť vozidlám prichádzajúcim po ceste hlavnej, ani táto skutočnosť ho neoprávňuje vojsť do križovatky bez toho, aby sa presvedčil, či po hlavnej ceste nejazdí iné motorové vozidlo a pokiaľ naozaj nevie nájsť také miesto na zastavenie, z ktorého by mal náležitý rozhľad, nesmie do križovatky vojsť, musí zastaviť a napríklad pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby si zabezpečiť bezpečný vjazd do križovatky, tak ako to naznačuje ust. § 21 ods. 2 citovaného zákona o cestnej premávke. Okrem uvedeného sa obžalovaný bránil tým, že vodička osobného motorového vozidla, v ktorej sedela poškodená mohla urobiť „esko“ a takto zabrániť vzniku dopravnej nehody. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že z výpovedi oboch svedkýň tak poškodenej Ing. L. B., ako aj vodičky svedkyne R. B. vyplýva, že videli ako motorové vozidlo obžalovaného vchádza do križovatky, no predpokladali, že zastane, keďže v smere jeho jazdy bola dopravná značka „Stop, daj prednosť v jazde“, keď vodička zistila, že motorové vozidlo nezastane, začala prudko brzdiť, no nepodarilo sa jej už zrážke zabrániť. Podľa ustálenej súdnej praxe vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde, nie je povinný meniť smer ani rýchlosť jazdy, pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný dať mu prednosť v jazde; túto povinnosť a povinnosť zabrániť tak stretu vozidiel má len vtedy, pokiaľ včas a na dostatočnú vzdialenosť zistí, že vodič vozidla, ktorý mu má dať prednosť v jazde, svoju povinnosť nesplní, poprípade si počína tak, že je zrejmé, že si ju nesplní. Z výpovedí oboch svedkýň, ale aj príslušnej fotodokumentácie zachytávajúcej rozsah poškodenia oboch vozidiel vyplýva, že obe motorové vozidlá nemohli mať vysokú nárazovú rýchlosť, z výpovedi oboch svedkýň potom ešte vyplýva, že k záveru o tom, že obžalovaný ich motorovému vozidlu nedá prednosť, zistili až v momente, teda na vzdialenosť, keď vodička už nestačila aj napriek prudkému brzdeniu zastaviť. Preto jej ani nie je možné pričítať zodpovednosť za prípadne nezmenenie smeru jazdy, teda neurobenie „eska“, ktorého sa obžalovaný domáhal. Je teda nepochybné, že obžalovaný porušením dôležitej povinnosti uloženej mu ust. § 20 ods. 1, ods. 4 zákona o cestnej premávke zavinil zrážku osobných motorových vozidiel uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Sporným potom zostalo, či poškodená naozaj utrpela pri dopravnej nehode zranenia, ktoré by bolo potrebné posúdiť ako ublíženie na zdraví, teda také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob jej života (§ 123 ods. 2 Tr. zák.), pričom podľa ustálenej súdnej praxe sa nie iba krátkym časom spravidla rozumie doba siedmich a viac dní.

Vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva znalci MUDr. D. L., ako aj MUDr. R. P. obaja zhodne dospeli k záveru, že poškodená utrpela pohmoždenie prednej strany hrudníka ľahkého stupňa a pohmoždenie jazyka ľahkého stupňa sprevádzané objektívnymi príznakmi ako sú odtlačky airbagu na hrudi a hematóm na jazyku. Tieto zranenia si však vyžiadali liečenie a obmedzenie v obvyklom spôsobe života len po dobu šesť dní a teda nepredstavujú zranenia, ktoré by bolo potrebné posúdiť ako ublíženie na zdraví. Rozhodujúcim teda bolo, či poškodená utrpela aj podvrtnutie krčnej chrbtice, teda zranenie, ktoré si vyžaduje dobu liečenia a obmedzuje postihnutého v obvyklom spôsobe života podľa vyjadrenia znalca MUDr. R. P. po dobu 21 až 28 dní a podľa vyjadrenia znalca MUDr. D. L. po dobu najmenej 14 dní, s čím sa nakoniec stotožnil aj znalec MUDr. R. P., teda dobu zjavne presahujúcu sedem dní. Obaja znalci, vychádzajúc najmä zo zdravotnej dokumentácie poškodenej, sa zhodli na tom, čo napokon vyplýva aj z výpovede ošetrujúcej lekárky poškodenej MUDr. T. R., že poškodená trpí degeneratívnym ochorením krčnej chrbtice, teda ochorením, na ktoré sa liečila už dlhšiu dobu pred úrazom, a preto toto ochorenie nemá a ani nemôže mať súvis s predmetnou dopravnou nehodou, rovnako tak obaja znalci sa zhodli na tom, že operácia krčnej chrbtice poškodenej realizovaná

po dopravnej nehode riešila degeneratívne ochorenie chrbtice, nie akútne zmeny vyvolané dopravnou nehodou. Rovnako tak obaja znalci sa zhodli aj v tom, že podvrtnutie krčnej chrbtice je zranenie (resp. skôr mechanizmus vzniku poranenia), ktoré je možné diagnostikovať len na podklade subjektívnych príznakov, a to najmä pocitu bolesti, obmedzenia hybnosti, stuhnutia svalstva a pod. pričom neexistuje žiadne objektívne vyšetrenie, ako napríklad CT vyšetrenie, ktoré by ich dokázalo spoľahlivo preukázať, tieto príznaky ale, ako to napokon vyplýva aj z vyjadrenia svedkyne MUDr. T. R. sú potom následne preverované rôznymi vyšetrovacími metódami, a až na podklade nich lekár diagnózu ustáli, teda len tvrdenie pacienta o určitom pocite nestačí. Obaja znalci sa taktiež zhodli na závere, že pokiaľ poškodená naozaj pociťovala bolesti v oblasti krčnej chrbtice po dopravnej nehode, táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že vyššie spomínané zranenie v súvislosti s dopravnou nehodou naozaj utrpela. Znalec MUDr. D. Morochovič potom ešte doložil, že príznaky takéhoto úrazu je ale možné, práve vzhľadom na subjektívnosť príznakov, aj predstierať.

Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že poškodená na hlavnom pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 06.09.2010 poprela, že by sa pred dopravnou nehodou niekedy liečila na ochorenie krčnej chrbtice, a to napriek tomu, že z jej zdravotnej dokumentácie, ako aj výpovede znalca MUDr. R. P., či znaleckého posudku MUDr. D. L. jednoznačne a nepochybne vyplynulo, že pred dopravnou nehodou poškodená mala už dlhší čas problémy s krčnou chrbticou, ktoré boli už od roku 2007 hodnotené ako chronické zmeny, na ktoré sa aj liečila, rovnako tak poškodená tvrdila, že práve v súvislosti so zranením, ktoré utrpela pri dopravnej nehode bola dvakrát operovaná, pričom operácia bola nevyhnutná do takej miery, že nemala na výber, či operáciu podstúpi alebo sa bude liečiť, hoci, ako už bolo vyššie uvedené, obaja znalci sa zhodli na tom, že vykonané operačné zákroky riešili degeneratívne ochorenie poškodenej, nie akútne zmeny, ktoré by mali byť vyvolané dopravnou nehodou, navyše znalec MUDr. R. P. uviedol, že poškodená mala na výber, mohla počkať, alebo svoje problémy spojené s chronickým ochorením chrbtice riešiť operačne. Takéto tvrdenia potom znižujú vierohodnosť poškodenej ako svedkyne a nasvedčujú záveru, že poškodená mala snahu obžalovanému priťažiť a prípadne aj zo zisteného zranenia v budúcnosti ťažiť.

Na strane druhej nie je možné opomenúť, že k nehodovému deju, teda k zrážke dvoch osobných motorových vozidiel, pre ktorý je typický prudký pohyb hlavy v smere predozadnom, ako aj do strán, teda pohyb spôsobujúci podvrtnutie krčnej chrbtice účastníka dopravnej nehody, došlo, pričom, ako to vyplýva zo záverov znalca MUDr. R. P. s tým, že ani vyjadrenia znalca MUDr. D. L. neboli s nimi v rozpore, práve prostredie degeneratívnych zmien krčenej chrbtice pravdepodobnosť takéhoto zranenia zvyšuje. Nie je možné opomenúť ani tú skutočnosť, že subjektívne pocity ako bolesť, prejavujúca sa obmedzením pohyblivosti sprevádzaná napr. stuhnutím svalov, závratmi a pod. sú vyšetrujúcim lekárom preverované rôznymi vyšetrovacími metódami a postupmi spočívajúcimi okrem iného aj na pozorovaní mimiky, spontánnych zvukových prejavov bolesti vyšetrovaného pacienta lekárom a pokiaľ by poškodená chcela takéto prejavy nasimulovať, nevyhnutne by si ich musela dopredu nacvičiť. Dopravná nehoda je však jav neočakávaný, poškodená nemohla vedieť, že k dopravnej nehode dôjde, na lekárske ošetrenie sa dostavila bezprostredne po dopravnej nehode a v krátkej časovej súvislosti od tejto udalosti bola vyšetrovaná dvoma lekármi MUDr. L. J. a MUDr. T. R., ktorí ňou uvádzané subjektívne ťažkosti preverovali rôznymi vyšetrovacími metódami. Znamená to, že poškodená by bez prípravy musela úspešne zaviesť dvoch lekárov, čo krajský súd považuje za nepravdepodobné. Pokiaľ teda dvaja lekári v krátkej časovej súvislosti po dopravnej nehode zistili u poškodenej príznaky, ktoré aj obaja znalci z odboru zdravotníctva posúdili ako príznaky podvrtnutia krčnej chrbtice, bolo aj podľa názoru krajského súdu bez rozumných a odôvodnených pochybnosti preukázané, že poškodená pri dopravnej nehode, teda v príčinnej súvislosti s ňou, utrpela zranenie predstavujúce poškodenie zdravia obmedzujúce poškodenú v obvyklom spôsobe života po dobu najmenej štrnásť dní.

Je pravdou, že poškodená pri vyšetrení MUDr. F. L. dňa 26.10.2009 uvádzala, že naďalej trpí bolesťami krčnej chrbtice, a to napriek tomu, že lekár nezistil žiadne obmedzenie hybnosti, čo jej tvrdenie o bolesti spochybňuje, pričom existenciu bolesti uvádzala v ten istý deň aj lekárke MUDr. T. R.. Aj táto okolnosť potom svedčí o snahe poškodenej obžalovanému uškodiť, k takémuto konaniu poškodenej však došlo po viac ako troch týždňoch, a preto závery o poškodení jej zdravia v období prvých štrnástich dňoch, s ohľadom na vyššie uvedené, zásadným spôsobom nespochybňuje.

K námietkam obhajoby, že poškodená nebola nijakým spôsobom obmedzená v obvyklom spôsobe života, keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázane, že by na čas po úraze potrebovala pomoc inej osoby, a teda bola v každodenných bežne potrebných úklonoch sebestačná, je potrebné uviesť, že obmedzenie v obvyklom spôsobe života je taký stav (ochorenie alebo poranenie), ktoré je porušením normálnych telesných alebo duševných funkcií poškodeného sťažujúcim výkon jeho obvyklej činnosti alebo má iný vplyv na obvyklý spôsob jeho života a ktorý spravidla vyžaduje lekárske ošetrenie, aj keď nezanecháva trvalé následky, ide teda o zmenený stav, ktorý nastal v dôsledku dlhšie trvajúcich bolestí, horúčok, nespavosti, nemožnosti pohybu, pripútania na lôžko a pod., spravidla pôjde o taký stav, ktorý bude nepriaznivo ovplyvňovať jeho pracovné schopnosti a teda poškodeného dočasne vyradí z pracovného procesu. Z vykonaného znaleckého dokazovania vyplynulo, že poškodená bola v obvyklom spôsobe života ovplyvňovaná bolesťami viazanými na akúkoľvek aktivitu a potrebou nosenia špeciálneho imobilizačného obväzu na krk, ktorý ju mierne obmedzoval v pohybovej aktivite, aj keď ju neobmedzoval v bežných činnostiach ako je toaleta a jedenie. Tieto obmedzenia poškodenú vyradili z pracovného procesu, keďže bola práceneschopná, pričom práceneschopnosť aj znalci po dobu najmenej štrnásť dní považovali za opodstatnenú a zo správy Daňového úradu Snina zo dňa 11.02.2011 vyplynulo, že v rozhodnom období poškodená svoju pracovnú činnosť spočívajúcu vo vedení podvojného účtovníctva pre spoločnosť S.V.Slovakia, s.r.o. Snina skutočne nevykonávala.

Zároveň sa žiada uviesť, že rámec základnej zásady trestného práva „v pochybnostiach v prospech obvineného“ našiel v odraz v ust. , podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie; dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti; právo obstarávať dôkazy majú aj strany; orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Z citovaného ustanovenia je potom zrejmé, že nie akákoľvek pochybnosť vyplývajúca z vykonaného dokazovania má nevyhnutne za následok oslobodenie obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora, ale len pochybnosť podstatná, spôsobujúca rozumné a odôvodnené pochybnosti o zistenom skutkovom stave, teda taká pochybnosť, ktorá spôsobuje, že súhrn vykonaných dôkazov pripúšťa viaceré alternatívy priebehu skutkového deja. Ako to už bolo vyššie uvedené takéto dôvodné a rozumné pochybnosti v prejednávanej veci ani krajský súd s ohľadom na vyššie uvedené dôvody nezistil.

Súd prvého stupňa teda skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ustálil správne, pričom správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný tým, že inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona dopustil sa prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák..

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný doposiaľ nebo súdne trestaný, pričom v mieste svojho trvalého bydliska je síce hodnotený len všeobecne no s tým, že doposiaľ nebol riešený v priestupkovom konaní, obžalovanému teda poľahčovalo, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Ďalšie poľahčujúce okolnosti krajský súd v prejednávanej veci nevzhliadol. Obžalovaný sa k spáchaniu žalovanej trestnej činnosti nepriznal, a aj keď je pochopiteľné, že namietal následok, ktorý závisel od odborných vedomosti, ktoré mohli objasniť len znalci z odboru zdravotníctva, a preto táto okolnosť by nebola na prekážku uznania tejto poľahčujúcej okolnosti, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný popieral aj zodpovednosť za spôsobenú dopravnú nehodu. Snažil sa zbaviť zodpovednosti tvrdením, že vo výhľade mu bránili stromy, prípadne, že vodička motorového vozidla, ktorému nedal prednosť v jazde sa mala jeho vozidlu vyhnúť urobením „eska“. Nevyhnutným predpokladom uznania poľahčujúcej okolnosti vyplývajúcej z ust. § 36 písm. j/ Tr. zák., je skutočnosť,

že obžalovaný spáchanie trestného činu úprimne ľutuje, pokiaľ však obžalovaný popiera zodpovednosť za jeho spáchanie, nemôže jeho spáchanie ani oľutovať. Rovnako tak krajský súd v prejednávanej veci nevzhliadol ani poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 36 písm. n/ Tr. zák. teda že obžalovaný mal príslušným orgánom napomáhať pri objasňovaní trestnej činnosti. K použitiu uvedeného ustanovenia by malo, podľa názoru krajského súdu, dochádzať v tých prípadoch, keď páchateľ trestnej činnosti vyvinie osobitnú, zvláštnu aktivitu v smere objasnenia ním spáchanej trestnej činnosti, napr. označí dôkazy alebo ďalších spolupáchateľov, ktoré by orgány činné v trestnom konaní neodhalili vôbec alebo len so zvýšenou námahou. K ničomu takému však v prejednávanej veci, podľa názoru krajského súdu, nedošlo. Priťažujúce okolnosti vyplývajúce z ust. § 37 Tr. zák. ani krajský súd nezistil. U obžalovaného bola teda zistená prevaha poľahčujúcej okolnosti pri neexistencii žiadnych priťažujúcich okolností.

Z evidenčnej karty vodiča ďalej vyplýva, že obžalovaný je viac ako päťdesiat rokov držiteľom vodičského oprávnenia, po túto dobu sa dopustil troch priestupkov, a to v roku 1979, 1992 a v roku 2006, od udelenia vodičského oprávnenia v roku 1957 sa prvýkrát dopustil priestupku v roku 1979, teda po uplynutí času viac ako dvadsať rokov, ďalšieho priestupku sa potom dopustil po uplynutí doby trinástich rokov a posledného priestupku potom opäť po uplynutí štrnástich rokov, pričom vo všetkých troch prípadoch bol potrestaný pokutou, ani raz mu nebol zadržaný vodičský preukaz. V žiadnom prípade teda nie je možné súhlasiť s námietkami prokurátora, že v osobe obžalovaného ide o nedisciplinovaného vodiča, ktorý sa z predchádzajúcich potrestaní nepoučil. Obžalovaný spáchal priestupky s odstupom trinástich, štrnástich a dvadsiatich rokov, po udelení pokuty sa teda po dobu ďalších trinásť alebo štrnásť rokov ďalšieho priestupku už nedopustil, tento stav potom nie je možné inak hodnotiť len tak, že práve naopak v osobe obžalovaného ide v zásade o disciplinovaného vodiča, ktorý sa priestupkov na úseku dopravy dopúšťa naozaj len výnimočne, pričom z uložených sankcii v podobe peňažných pokút sa v dostatočnej miere poučil, keďže potom značne dlhú dobu žiadne priestupky nepáchal. Len na okraj týchto úvah sa žiada ešte uviesť, že pokiaľ by nešlo o priestupky ale nedbanlivostné trestné činy na úseku dopravy, boli by bezpochyby zahladené a súd by na ne ani nemohol prihliadať.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život a z toho prameniacu priaznivú prognózu nápravy aj krajský súd dospel k záveru, že peňažný trest vo výmere mierne nad dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby t.j. vo výmere tristo eur je trestom na nápravu obžalovaného primeraným, tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie a vzhľadom na ojedinelosť jeho pochybení na úseku dopravy a záver o tom, že z uložených peňažných sankcii sa na dostatočne dlhú dobu poučil, aj krajský súd dospel k záveru, že uloženie trestu zákazu činnosti nebude potrebný. Pokiaľ ide o výšku peňažného trestu obžalovaný deklaroval, že je dôchodcom, jeho jediným príjmom je dôchodok vo výške cca 560,- eur mesačne, pričom opak v konaní zistený nebol. Preto peňažný trest vo výmere 300,- eur považoval krajský súd za primeraný tak z hľadiska povahy spáchaného trestného činu ako aj s ohľadom na osobné a majetkové pomery obžalovaného. Rovnako tak za primeraný považoval aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov uložený pre prípad úmyselného zmarenia uloženého peňažného trestu.

K odvolacím námietkam okresného prokurátora sa ďalej žiada uviesť, že ustálená súdna prax naozaj požaduje, aby sa vodičom motorových vozidiel buď ako trest samostatný alebo popri iných trestoch primárne ukladal trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, pričom neuloženie takéhoto trestu by malo byť odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami prípadu u takého páchateľa, ktorý sa ako vodič motorového vozidla ešte nedostal do rozporu so zákonom, avšak v prípadoch, keď hrubo porušia dôležitú povinnosť uloženú im podľa zákona tým, že vedú motorové vozidlá pod vplyvom alkoholu (R 42/1978, ktoré aj keď nie doslovne, s vypustením práve skutočnosti, že má ísť o porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona vedením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, cituje okresný prokurátor, ale aj R 41/1978, R 21/1982, R 15/1977 a ďalšie). V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že niet pochýb o tom, že nedanie prednosti v jazde napriek značke „Stoj, daj prednosť v jazde“, je porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, na strane druhej, podľa názoru krajského súdu, nedosahuje intenzitu jazdy pod vplyvom alkoholu, ktorú je potrebné považovať za hrubé porušenie dôležitej povinnosti, ktoré je jedným z najčastejších dôvodov vzniku dopravných nehôd s tými najtragickejšími následkami.

Záverom sa žiada ešte uviesť, že aj keď v prejednávanej veci krajský súd nevzhliadol dve poľahčujúce okolnosti, na ktoré súd prvého stupňa prihliadal, vzhľadom na to, že i napriek tomu bolo nevyhnutné konštatovať prevahu poľahčujúcich okolnosti, toto pochybenie súdu prvého stupňa nemalo pre úvahy týkajúce sa uloženia trestu zásadný vplyv, a preto krajský súd nepovažoval za potrebné rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste len z tohto dôvodu meniť. Navyše podľa názoru krajského súdu ustanovenia § 38 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. nie je možné pri ukladaní peňažného trestu použiť a zákonodarca mal na mysli ich použitie len pri treste odňatia slobody. Ich aplikácia by totiž viedla k absurdným situáciám, ktoré sp najzreteľnejšie pri použití ust. Tr. zák.. umožňuje vo svojom ustanovení uložiť peňažný test vo výmere od 160,- do 331.930,- eur. Pri prevahe priťažujúcich okolností by bolo potrebné dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, t.j. 160,- eur zvýšiť o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou ( Tr. zák.), t.j. o 110.590,- eur na úroveň 110.750,- eur, čo by znamenalo, že v prípade prevahy priťažujúcich okolností, automaticky len z tohto jediného dôvodu, napriek tomu, že z ust. 34 ods. 4 Tr. zák. vyplýva celý rad zásad pre ukladanie trestu, by už nebolo možné ukladať peňažný trest, pretože len u málokoho by táto úroveň mohla zohľadňovať jeho osobné a majetkové pomery a v celom rade menej závažných trestných činov by táto výška ani nebola úmerná povahe spáchaného trestného činu (bola by neprimerane vysoká).

Z doteraz uvedených dôvodov potom krajský súd odvolania tak obžalovaného ako aj okresného prokurátora ako nedôvodné postupom podľa zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.