Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-2S-199-2020.pdf
PDF · 116.44 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-2S/199/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: Zelené jablko, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Zámočnícka 80/32, 900 42 Dunajská Lužná, IČO: 36 282 413, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Karol Haťapka, s.r.o., so sídlom Vretenová 4, 841 04 Bratislava, IČO: 46 606 122, proti žalovanej: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Alexandra Dubčeka 1, 812 80 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020, takto
rozhodol:
I. Správny súd zrušuje rozhodnutie žalovanej č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020 v spojení s rozhodnutím žalovanej č. KOMO-101-1/2020 zo dňa 11.05.2020 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.
II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca žiadosťou zo dňa 29.04.2019 požiadal žalovanú o sprístupnenie informácií, a to konkrétne o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií od roku 2015 doteraz (ďalej len „zoznam akreditovaných médií“) a mien jednotlivých akreditovaných osôb ako aj osôb, ktorým nebola udelená akreditácia (ďalej len „Žiadosť“).
2. Žalovaná rozhodnutím č. KOMO-147-1/2019 zo dňa 09.05.2019 rozhodla tak, že nevyhovela Žiadosti v časti, v ktorej žalobca žiadal o sprístupnenie mien jednotlivých akreditovaných osôb ako aj osôb, ktorým nebola udelená akreditácia, a odmietla Žiadosť v časti, v ktorej žalobca žiadal o zoznam akreditovaných médií. Proti tomuto rozhodnutiu v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií podal žalobca rozklad, o ktorom žalovaná rozhodla rozhodnutím č. CRD-147/2019/OPSaVO zo dňa 29.05.2019 tak, že ho zamietla a rozkladom napadnuté rozhodnutie potvrdila.
3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S/148/2019 zo dňa 10.12.2019 zrušil rozhodnutie žalovanej č. CRD-147/2019/OPSaVO zo dňa 29.05.2019 pre nezrozumiteľnosť a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
4. Žalovaná rozhodnutím č. CRD-354/2020/OPSaVO zo dňa 15.04.2020 (s poukazom na právny názor Krajského súdu v Bratislave) zrušila svoje rozkladom napadnuté rozhodnutie č. KOMO-147-1/2019 zo dňa 09.05.2019 a vec vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie.
5. Žalovaná rozhodnutím č. KOMO-101-1/2020 zo dňa 11.05.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla tak, že v súlade s § 18 ods. 2 v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) nevyhovela Žiadosti v časti, v ktorej žalobca žiadal o sprístupnenie mien jednotlivých akreditovaných osôb ako aj osôb, ktorým nebola udelená akreditácia, a v súlade s § 18 ods. 2 a § 15 ods. 1 v nadväznosti na § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií odmietla Žiadosť v časti, v ktorej žalobca žiadal o zoznam akreditovaných médií. Žalovaná konštatovala, že akreditácia nebola udeľovaná médiu, resp. mediálnemu subjektu. Akreditácia bola v prípade jej udelenia viazaná na konkrétnu osobu, ktorá si požiadala o akreditáciu vyplnením online žiadosti zverejnenej na stránke Národnej rady Slovenskej republiky, a nie na médium, z ktorého bola akreditovaná osoba. Uvedené malo svoj význam z hľadiska dodržiavania štandardov bezpečnosti, keďže v prípade akreditácie média by sa v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky bez preverenia pohybovali osoby, ktorým by sa stačilo preukázať len príslušnosťou k akreditovanému médiu, čo bolo nemysliteľné. V tejto súvislosti žalovaná odkázala na účel spracúvania osobných údajov akreditovaných osôb, ktorým bolo aj preverovanie týchto osôb Policajným zborom Slovenskej republiky a Úradom pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií MV SR. Keďže žalovaná nedisponovala zoznamom akreditovaných médií, rozhodla tak, že Žiadosť v časti, v ktorej žalobca žiadal o zoznam akreditovaných médií, odmietla.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií podal žalobca rozklad, o ktorom žalovaná rozhodla rozhodnutím č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že ho zamietla a rozkladom napadnuté rozhodnutie č. KOMO-101-1/2020 zo dňa 11.05.2020, ktorým v časti Žiadosti o sprístupnenie informácie nebolo vyhovené a v časti bola Žiadosť odmietnutá, potvrdila. Žalovaná konštatovala, že skutočnosť, že na akreditačnom preukaze bol uvedený názov redakcie (interné označenie média, nie oficiálny názov média) a nie meno a priezvisko akreditovanej osoby (z dôvodu ochrany osobných údajov), neznamenala automaticky, že dochádzalo k akreditácii média, v ktorom „akreditovaná“ osoba pracovala. Mediálnym pracovníkom s udelenou akreditáciou bol v Národnej rade Slovenskej republiky pri príchode vydaný preukaz s názvom redakcie, a to podľa interne zavedeného označenia. Vydávané preukazy tak nemali označenie akreditovaného média v Národnej rade Slovenskej republiky, keďže médiám nebola udeľovaná akreditácia. Zoznam preukazov s označením redakcií, ktoré boli vydávané osobám s platnou akreditáciou v Národnej rade Slovenskej republiky, teda nebol zoznamom akreditovaných médií v zmysle Žiadosti. Aj s prihliadnutím k textácii Smernice vedúceho žalovanej č. 5/2014 zo dňa 25.03.2014 (ďalej len „Smernica“) bolo zrejmé, že akreditácii podliehali osoby a nie médiá. Žalovaná požadovanú informáciu (zoznam akreditovaných médií) nemala k dispozícii, keďže u nej dochádzalo k akreditácii konkrétnej osoby a nie média (redakcie). Právnym dôvodom zamietnutia Žiadosti tak bola neexistencia požadovanej informácie v „osobnej sfére“ povinnej osoby.
II.
Žaloba
7. Žalobou zo dňa 14.08.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020, pričom navrhol, aby správny súd toto rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a aby mu priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie boli nesprávne a predčasné. Vo zverejnených informáciách na webovej stránke žalovanej je totiž uvedené, že akreditačný preukaz nie je vydaný na meno osoby mediálneho pracovníka ale na redakciu, ktorú v parlamente zastupuje. Taktiež v zmysle bodu 3 Smernice platilo, že pred odchodom z budovy Národnej rady Slovenskej republiky osoba, ktorej bol pri vstupe vydaný akreditačný preukaz, bola povinná tento preukaz bezodkladne vrátiť zamestnancovi informačnej služby na recepcii hlavnej budovy. Vrátenie akreditačného preukazu bolo nevyhnutné z dôvodu, aby nebol obmedzený vstup do budovy ďalším akreditovaným redaktorom a technickým pracovníkom z danej redakcie, keďže počet vydaných akreditačných preukazov bol pre jednu redakciu limitovaný. S prihliadnutím na uvedené mal žalobca za to, že žalovaná disponovala zoznamom akreditovaných médií, keďže pre tieto médiá musela mať evidované akreditačné preukazy.
9. Podľa žalobcu žalovaná vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu žalovanou bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
III.
Vyjadrenie žalovanej
10. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 11.12.2020 namietajúc, že neviedla zoznam akreditovaných médií, keďže akreditačné konanie bolo vedené voči jednotlivým osobám – novinárom. Z tohto dôvodu žalovaná nevyhovela rozkladu žalobcu.
11. Žalobca svoju argumentáciu o existencii zoznamu akreditovaných médií u žalovanej zakladal len na základe jednej vety uvedenej na webovej stránke žalovanej a časti vety z interného aktu žalovanej, a to bez prihliadnutia na kontext a súvislosti. Zo samotnej textácie, „ ... keďže počet vydaných akreditačných preukazov je pre jednu redakciu limitovaný ... “ alebo „ ... z dôvodu, že akreditačný preukaz nie je vydávaný na meno osoby mediálneho pracovníka, ale na redakciu ...“ ešte nevyplývalo, že u žalovanej dochádzalo k akreditácii médií, a že povinná osoba disponovala zoznamom akreditovaných médií. Skutočnosť, že na akreditačnom preukaze bol uvedený názov redakcie (interné označenie médiá a nie oficiálny názov média) a nie meno a priezvisko akreditovanej osoby (z dôvodu ochrany osobných údajov) neznamenala automaticky, že dochádzalo k akreditácii médií, v ktorom „akreditovaná“ osoba pracovala a teda, že za tým účelom žalovaná vytvárala zoznam takýchto médií. Mediálnym pracovníkom s udelenou akreditáciou bol vydaný pri príchode preukaz s názvom redakcie podľa interného označenia. Vydávané preukazy tak nemali označenie akreditovaného média, keďže médiám nebola udeľovaná akreditácia, ale akreditácia bola v prípade jej udelenia viazaná na konkrétnu osobu. Zoznam preukazov s označením redakcií, ktoré boli vydané osobám s platnou akreditáciou, preto nebol zoznamom akreditovaných médií v zmysle Žiadosti žalobcu.
12. Aj zo Smernice je zrejmé, že akreditácii podliehali osoby a nie médiá. Uvedené malo tiež význam z hľadiska dodržiavania štandardov bezpečnosti, keďže v prípade akreditácie médií by sa v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky bez preverenia pohybovali osoby, ktorým by sa stačilo preukázať príslušnosťou k akreditovanému médiu, čo bolo nemysliteľné.
13. Ak žalobca účelovo zakladal svoju argumentáciu na jednej vete z webovej stránky Národnej rady Slovenskej republiky, bola namieste otázka, prečo žalobca nespomenul on-line formulár zverejnený na tej istej webovej stránke Národnej rady Slovenskej republiky, z ktorého bolo úplne zrejmé, že akreditovaná bola osoba (moderátor, redaktor, publicista, technický personál – kameraman, fotograf, producent, technik) a nie redakcia (médium).
14. Právnym dôvodom zamietnutia Žiadosti bola neexistencia požadovanej informácie v „osobnej sfére“ povinnej osoby. Žalovaná jednoznačne preukázala, že nedisponovala zoznamom akreditovaných médií, keďže u žalovanej nedochádzalo k akreditácii médií. Argumentácia žalobcu bola preto nesprávna a neudržateľná.
IV.
Konanie na správnom súde
15. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/199/2020 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-2S/199/2020.
16. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.08.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
V.
Relevantné právne predpisy
17. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
18. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza Listina základných práv a slobôd, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
19. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
20. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona.
21. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
22. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.
23. Podľa § 14 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.
24. Podľa § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií, zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.
25. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
26. Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
27. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom
28. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia žalovanej (a to napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach
žalobných námietok posúdiť, či žalovaná pri vydávaní týchto rozhodnutí postupovala v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.
29. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií, správny súd prvotne uvádza, že právo na informácie predstavuje jeden zo základných pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť verejnej kontrole, je právom patriacim každému jednotlivcovi.
30. Orgány verejnej moci a ďalšie zákonom o slobode informácií vymedzené subjekty (ďalej len „povinná osoba“) majú povinnosť sprístupňovať informácie za podmienok a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o slobode informácií. Pokiaľ je povinnej osobe doručená žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, v súlade so zásadou dobrej správy je jej povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby požadovanú informáciu našla a žiadateľovi ju poskytla (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/44/2015 zo dňa 25.01.2017). Je úlohou povinnej osoby, ktorej bolo zákonom zverené informovanie verejnosti v čo najširšej možnej miere, aby k tomuto účelu dokázala využiť všetky procesné nástroje, ktoré má k dispozícii. Povinná osoba teda má byť profesionálom znalým práva, ktorý bude žiadateľa procesom sprístupňovania informácií sprevádzať tak, aby mu bolo v maximálnej miere vyhovené. Zjednodušene povedané, povinná osoba má hľadať spôsoby čo najširšieho vyhovenia podanej žiadosti o sprístupnenie informácií a nie dôvody, ako takejto žiadosti nevyhovieť.
31. Právo na prístup k informáciám predstavuje jeden z prostriedkov kontroly (okrem iných aj) verejnej moci zo strany jednotlivcov, a preto v záujme čo najefektívnejšieho zabezpečenia tejto funkcie kladie na subjekty verejnej moci určité nároky. Neobmedzuje sa iba na sprístupňovanie informácií, ktoré má orgán verejnej moci bezprostredne k dispozícii, ale naopak predpokladá, že požadované informácie dostupné v rámci právomoci tohto orgánu verejnej moci budú vyhľadané a zhromaždené až na základe žiadosti. Nutnosť vyhľadania informácie tak nepredstavuje dôvod, ktorý by orgán verejnej správy oprávňoval nesprístupniť ju žiadateľovi (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/44/2015 zo dňa 25.01.2017). To znamená, že o zákonnú výluku z povinnosti sprístupňovať informácie, ktoré by bolo potrebné vytvárať, nepôjde v prípade, kedy sa v súvislosti s vybavením príslušnej žiadosti vyžaduje vyhľadávanie vo viacerých dokumentoch, čo býva pomerne často spojené s časovou náročnosťou, pretože takéto prekážky predpokladajú použitie inštitútu predĺženia lehoty na sprístupnenie informácie v zmysle § 17 ods. 2 zákona o slobode informácií (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/2/2022 zo dňa 24.05.2022, ods. 60).
32. Ohľadom možnosti obmedziť sprístupnenie informácie povinnou osobou je potrebné preferovať skôr extenzívne vnímanie (t. j. vnímanie smerujúce k rozšíreniu) povinnosti povinnej osoby sprístupniť informácie ako reštriktívne vnímanie, benevolentnejšie k obmedzeniu sprístupňovania informácií, čo vyplýva z požiadavky minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd – práva na informácie. Príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií sa teda majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie sprístupnenia požadovaných informácií povinnou osobou má byť v čo najmenšej možnej miere. Nesprístupnenie informácií má predstavovať pre povinnú osobou možnosť ultima ratio, pričom sa pri takomto krajnom riešení potom kladú zvýšené nároky na odôvodnenie rozhodnutia povinnej osoby o nesprístupnení informácie, ktoré musí byť ekvivalentné s rozsahom nesprístupnenia (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/163/2021 zo dňa 11.08.2021, ods. 69).
33. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť preskúmavanú právnu vec majúc na pamäti, že zásadnou otázkou vzhľadom na žalobné námietky bola otázka, či žalovaná dôvodne konštatovala, že požadovanú informáciu (zoznam akreditovaných médií) nemá k dispozícii. Kým totiž podľa žalobcu žalovaná disponovala zoznamom akreditovaných médií, keďže mala mať pre tieto médiá evidované akreditačné preukazy a keďže akreditačné preukazy neboli vydávané na meno osoby mediálneho pracovníka, ale na redakciu, zatiaľ podľa žalovanej akreditácia bola viazaná na konkrétne osoby a nie na médiá, a preto zoznamom akreditovaných médií nedisponovala (a nemohla disponovať).
34. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca žiadal o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií (i) a mien jednotlivých akreditovaných osôb ako aj osôb, ktorým nebola udelená akreditácia (ii). Žalobca teda žiadal o sprístupnenie v podstate dvoch okruhov informácií. Kým Žiadosť o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií žalovaná prvostupňovým rozhodnutím odmietla, zatiaľ
Žiadosti o sprístupnenie mien jednotlivých akreditovaných osôb ako aj osôb, ktorým nebola udelená akreditácia, tým istým rozhodnutím nevyhovela. O rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím tak, že ho zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Proti napadnutému rozhodnutiu podal následne žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti.
35. Z administratívneho spisu (predovšetkým z napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia) správny súd tiež zistil, že žalovaná posudzovala Žiadosť, resp. jej predmet v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií prísne formálne (gramaticky), keď konštatovala, že nevedie takýto zoznam a nedisponuje takýmto zoznamom v žiadnej forme (písomnej či elektronickej), pretože akreditácia je viazaná na konkrétne osoby a nie na médiá, a preto Žiadosť v tejto časti odmietla. Inými slovami, žalovaná odmietla Žiadosť v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií v nadväznosti na nevedomosť, resp. nedostatok vedomostí žalobcu o procese predmetnej akreditácie. Žalovaná však opomenula, že žiadateľ o sprístupnenie informácie nemusí mať (úplne) presnú predstavu o interných procesoch, či evidenciách povinnej osoby a tým ani (úplne) presnú predstavu o tom, ako pomenovať informáciu, ktorú žiada sprístupniť. Zároveň možno konštatovať, že žalovaná sa neriadila princípmi dobrej správy, z hľadiska ktorých by mala povinná osoba vynaložiť maximálne úsilie a pomôcť žiadateľovi určiť, čoho sa informácia týka, keďže, ako to už bolo uvedené, ten je často v informačnej núdzi a informáciu nemusí vedieť dostatočne zrejmým spôsobom určiť. Formalistický prístup a lipnutie na explicitnom určení požadovanej informácie a jej obsahu možno považovať za odňatie práva na informácie (porovnaj IKRÉNYI, P., BAKO, M. a kol.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2023, s. 383–384).
36. Namiesto prísne formálneho (gramatického) posúdenia Žiadosti v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií mala žalovaná uplatniť posúdenie materiálne a Žiadosť v tejto časti vybaviť podľa materiálnej podstaty požadovanej informácie, ktorá bola v okolnostiach preskúmavanej právnej veci celkom zrejmá. Materiálne totiž Žiadosť v časti o sprístupnenie „zoznamu akreditovaných médií“ zjavne smerovala k požiadavke na sprístupnenie zoznamu médií, v ktorých pôsobili akreditované osoby. Až po takomto ustálení materiálnej podstaty požadovanej informácie (z hľadiska princípov dobrej správy) mohla žalovaná pristúpiť k posúdeniu toho, či mala k dispozícii požadovanú informáciu, a to vrátane posúdenia toho, či vybavenie Žiadosti v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií predpokladá vytvorenie novej informácie.
37. Správny súd nemajúc pochybnosť o materiálnej podstate požadovanej informácie sa oboznámil s obsahom Smernice ako aj Všeobecných informácií (pre médiá) a dospel k záveru, že tieto dokumenty síce skutočne nasvedčujú tomu, že akreditácia sa viazala na konkrétnu osobu a nie na médiá, zároveň ale tieto dokumenty spolu s napadnutým rozhodnutím nasvedčujú tiež tomu, že žalovaná disponovala informáciou o médiu, v ktorom konkrétna akreditovaná osoba pôsobila.
38. Pokiaľ ide o Smernicu, v nej použitý pojem „zástupcovia médií s platnou akreditáciou“ nie je možné vnímať izolovane, ale je potrebné ho vnímať v kontexte celého dokumentu. V Smernici sa totiž popri pojme „zástupcovia médií s platnou akreditáciou“ používa aj pojem „akreditovaní redaktori a technickí pracovníci“ – pojem „zástupcovia médií s platnou akreditáciou“ je preto potrebné vnímať ako „redaktori a technickí pracovníci s platnou akreditáciou“, keď práve „redaktori a technickí pracovníci“ sú „zástupcami médií“. Napokon Všeobecné informácie (pre médiá) výslovne uvádzajú, že v prípade zmeny redakcie je mediálny pracovník povinný akreditovať sa nanovo, čo nepochybne znamená, že akreditácia sa viazala na konkrétnu osobu. Viazanie akreditácie na konkrétnu osobu je ostatne logické z hľadiska štandardov bezpečnosti, ako na to poukázala aj žalovaná v napadnutom rozhodnutí. Smernica a Všeobecné informácie (pre médiá), ako to už bolo uvedené, teda nasvedčujú tomu, že akreditácia sa viazala na konkrétnu osobu a nie na médiá.
39. Zároveň ale Smernica nasvedčuje tomu, že žalovaná disponovala informáciou o médiu, v ktorom konkrétna akreditovaná osoba pôsobila. Tomuto záveru nasvedčuje skutočnosť, že počet vydaných akreditačných preukazov pre jednu redakciu bol limitovaný. Rovnakému záveru nasvedčujú Všeobecné informácie (pre médiá), keď sa v nich uvádza, že v prípade zmeny redakcie je potrebné zo strany mediálneho pracovníka sa nanovo akreditovať, pretože akreditácia na pôvodnú redakciu už nie je platná, a že akreditačný preukaz si zástupcovia médií mohli vyzdvihnúť po predložení (okrem iného) redakčného
preukazu. Pri vydávaní akreditačného preukazu zástupcovi médií sa teda zrejme overovalo, či stále pôsobí v médiu, v ktorom pôsobil v čase udelenia akreditácie.
40. Záveru, že žalovaná disponovala informáciou o médiu, v ktorom konkrétna akreditovaná osoba pôsobila, nasvedčuje aj vyjadrenie žalovanej v napadnutom rozhodnutí. V napadnutom rozhodnutí sa totiž zo strany žalovanej uvádza, že skutočnosť, „že na akreditačnom preukaze je uvedený názov redakcie (interné označenie média, nie oficiálny názov média) a nie meno a priezvisko akreditovanej osoby ... neznamená automaticky, že dochádza k akreditácii média, v ktorom „akreditovaná“ osoba (novinár) pracuje a teda, že za tým účelom povinná osoba vytvára zoznam takýchto médií.“ Samotná žalovaná tak v napadnutom rozhodnutí pripustila, že na akreditačnom preukaze sa uvádza (hoci aj len interné) označenie média, v ktorom „akreditovaná“ osoba pôsobí.
41. Ak teda žalovaná posúdila Žiadosť, resp. jej predmet v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií prísne formálne (gramaticky) bez prihliadnutia k materiálnej podstate požadovanej informácie a vychádzajúc z prísne formálneho (gramatického) posúdenia Žiadosť v predmetnej časti odmietla konštatujúc, že požadovanú informáciu nemá k dispozícii, hoci Smernica, Všeobecné informácie (pre médiá) ako aj napadnuté rozhodnutie nasvedčujú tomu, že žalovaná disponovala informáciou o médiu, v ktorom konkrétna akreditovaná osoba pôsobila, jej rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
42. Nemožno samozrejme vylúčiť, že aj pri posúdení Žiadosti v časti o sprístupnenie zoznamu akreditovaných médií z hľadiska jej materiálnej podstaty (t. j. pri jej posúdení ako požiadavky na sprístupnenie zoznamu médií, v ktorých pôsobili akreditované osoby) žalovaná dospeje k záveru, že požadovanú informáciu nemá k dispozícii, pretože sprístupnenie požadovanej informácie by predpokladalo vytvorenie novej informácie. Nie je však vecou správneho súdu, aby v tomto smere prejudikoval rozhodovanie žalovanej po vrátení veci na ďalšie konanie, keď napadnuté rozhodnutie a ani prvostupňové rozhodnutie neobsahuje v uvedenom smere žiadne úvahy žalovanej.
43. Správny súd si uvedomuje, že povinná osoba nemá všeobecne záväznými právnymi predpismi ustanovenú povinnosť vybavovať žiadosť o sprístupnenie informácií utvárajúc si (nad rámec toho, čo žiadateľ explicitne uviedol vo svojej žiadosti) úsudok o tom „čo asi mal žiadateľ na mysli“. Na druhej strane z hľadiska princípov dobrej správy nemožno opomenúť, že pokiaľ je zo žiadosti zrejmé, že táto vychádza z nevedomosti, resp. nedostatku vedomostí žiadateľa o interných procesoch, či evidenciách povinnej osoby, potom je potrebné, aby povinná osoba, skôr ako rozhodne o konkrétnej žiadosti, využila všetky procesné nástroje, ktoré má k dispozícii (napr. výzvu na upresnenie žiadosti o sprístupnenie informácií, ak je to potrebné), za tým účelom, aby došlo k čo najširšiemu vyhoveniu podanej žiadosti o sprístupnenie informácií, resp. k čo najširšiemu realizovaniu práva na informácie. Touto zásadou sa však žalovaná v preskúmavanej právnej veci neriadila.
44. Pre úplnosť správny súd dodáva, že jeho pozornosti neuniklo nesprávne označenie rozhodnutia žalovanej o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalobca totiž toto rozhodnutie v žalobe (vrátane žalobného návrhu) označuje ako rozhodnutie žalovanej č. CRD-354/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020. O rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu však žalovaná rozhodla rozhodnutím č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020. Správny súd nepovažoval za potrebné vyzývať žalobcu, aby opravil žalobu v časti číselného označenia rozhodnutia žalovanej, ktorého zákonnosť žiadal preskúmať, keď v skutkových a právnych okolnostiach predmetnej právnej veci nebola vôbec žiadna pochybnosť o tom, aké rozhodnutie žalobca žiadal preskúmať. Žalobca totiž k žalobe pripojil rozhodnutie žalovanej č. CRD-354-3/2020/OPSaVO zo dňa 15.06.2020. Žalobca zároveň v žalobnom návrhu správne uviedol aj označenie prvostupňového rozhodnutia ako rozhodnutia žalovanej č. KOMO-101-1/2020 zo dňa 11.05.2020. Taktiež z popisu priebehu administratívneho konania v žalobe je zrejmé, zákonnosť ktorého rozhodnutia žiadal žalobca preskúmať. Napokon ani žalovaná nemala žiadne pochybnosti o tom, zákonnosť ktorého rozhodnutia žiadal žalobca preskúmať.
45. Na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto ho podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
46. V ďalšom konaní bude žalovaná viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s poukazom na jeho odôvodnenie bude jej úlohou opätovne posúdiť, či má k dispozícii požadovanú informáciu a či je daný zákonný dôvod na jej nesprístupnenie požadovanej informácie alebo na odmietnutie Žiadosti v predmetnej časti.
47. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
48. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.