Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-30-2023.pdf
PDF · 197.29 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/30/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. V. XXX, XXX XX I. V., právne zastúpenej Mgr. Martinon Černákom, advokátom, so sídlom Zochova 5, 811 03 Bratislava, IČO: 50 026 399, proti žalovaným: 1/ S. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E. XXX, P. republika, 2/ D. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. - G. XXX, XXX XX H., 3/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. V. XXX, XXX XX I. V., žalovaní 2/, 3/ právne zastúpení JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou, so sídlom V. Spanyola 8343/1A, 010 01 Žilina, IČO: 42 063 451, o určenie neplatnosti listiny o vydedení, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/9/2019-492 zo dňa 01.03.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľkou G. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, v listine o vydedení spísanej dňa 15.10.2013 advokátkou JUDr. Janou Ftorkovou nie sú dané, listina o vydedení je neplatná a súčasne, že závet poručiteľky G. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX spísaný dňa 15.10.2013 advokátkou JUDr. Janou Ftorkovou je v časti, ktorou poručiteľka opomenula žalobkyňu v rozsahu jej zákonného dedičského podielu, neplatný, zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku), žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II. napadnutého rozsudku) a žalovaným 2/ a 3/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III. napadnutého rozsudku).
1.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že listina o vydedení spísaná poručiteľkou G. K. obsahuje formálne náležitosti, ktoré vyžaduje zákon v ust. § 476 Občianskeho zákonníka, na ktoré odkazuje ust. § 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že listina o vydedení bola spísaná v písomnej forme za účasti dvoch svedkov S. P. a F.. S. Q., pričom v listine o vydedení je uvedený deň, mesiac a rok jej spísania, t. j. 15.10.2013. Konštatoval, že listinu o vydedení vlastnoručne podpísala poručiteľka G. K., čo vyvodil z doložky o overení jej podpisu na listine, a že na ňu svedkovia pripojili svoje podpisy. Súčasne uviedol, že v listine boli obsiahnuté dôvody vydedenia prezumované § 469 ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka, ako aj opis skutkového stavu, ktorý má preukazovať dôvodnosť vydedenia. Zdôraznil, že na žalobkyni spočívalo bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, že neboli splnené dôvody pre jej vydedenie poručiteľkou uvedené v listine o vydedení.
1.2. V rámci vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že bol daný dôvod na vydedenie žalobkyne uvedený v listine o vydedení prezumovaný ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, majúc za to, že žalobkyňa v spore nepreukázala, že predmetný dôvod pre jej vydedenie v čase spísania listiny o vydedení neexistoval. Dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by vo vzťahu k poručiteľke žalobkyňa v období po dobu najmenej tri roky predchádzajúce 15.10.2013 prejavovala opravdivý záujem. Poukázal na to, že žalobkyňa v priebehu sporu v samotnej žalobe na č. l. 2 rub spisu tvrdila, že po odchode z domu sa snažila zostať s poručiteľkou aspoň v telefonickom kontakte, avšak túto skutočnosť okrem samotného tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázala, a táto skutočnosť nevyplynula ani z výpovedí vypočutých svedkov. Súčasne poukázal na to, že samotná žalobkyňa v spore nepoprela, že jej vzťahy s poručiteľkou neboli v posledných rokoch ideálne, pričom tvrdila, že sama poručiteľka mala vytvoriť stav, ktorý jej mal znemožniť naplno prejavovať o ňu záujem. Dospel k záveru, že jej tvrdenie vyvracajú výpovede niektorých svedkov, ktorí tvrdili, že poručiteľka mala záujem vzťahy so žalobkyňou napraviť, ale nevedela, akým spôsobom, a to aj s prihliadnutím na správanie samotnej žalobkyne. Poukázal na vyjadrenie žalobkyne, v zmysle ktorého skutočnosť, že poručiteľka previedla svoje nehnuteľnosti na žalovanú 2/ formou darovania, má vyvracať žalovanými prezentované hodnotenie poručiteľky ako spravodlivej matky vo vzťahu ku všetkým svojim deťom, pretože v predmetnom prípade sa takto neprejavila. Z uvedeného vyjadrenia súd prvej inštancie vyvodil, že žalobkyne sa dotklo, že poručiteľka darovala časť svojho majetku v roku 2007 žalovanej 2/, pričom také konanie poručiteľke zazlievala. Súčasne poukázal na výpoveď žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 12.06.2020, na ktorom žalobkyňa uviedla, že po prepísaní majetku poručiteľky na žalovanú 2/ boli medzi poručiteľkou a žalobkyňou konflikty, pričom žalovaná 2/ mala poručiteľku nahovárať v období od roku 2009 do roku 2012 proti žalobkyni, ako aj to, že od odchodu z rodičovského domu v roku 2012 žalobkyňa nenavštevovala rodinný dom a v neposlednom rade to, že poručiteľka potom, ako prišla v roku 2017 pozrieť syna žalobkyne, ktorý bol po nehode, sa žalobkyne pýtala, či ešte môže niekedy prísť žalobkyňu navštíviť. Súd prvej inštancie vychádzal aj z výpovede svedkyne Z. G. zo dňa 29.06.2021, z ktorej vyplynulo, že svedkyňa mala vedomosť o dvoch stretnutiach žalobkyne a poručiteľky po odchode žalobkyne z rodičovského domu, a to na pohrebe otca žalobkyne a keď poručiteľka prišla pozrieť syna žalobkyne, ktorý mal nehodu, pričom potvrdila, že okrem týchto stretnutí sa nenavštevovali, pričom menovaná svedkyňa taktiež mala vedomosť o problémoch medzi žalobkyňou a poručiteľkou, a to sprostredkovane od žalobkyne. Súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď Y. K. na pojednávaní dňa 23.11.2021, z ktorej vyplynulo, že svedok mal vedomosť, že medzi žalobkyňou a poručiteľkou boli zlé vzťahy, čo poručiteľku malo mrzieť a že poručiteľka pred ním viackrát z tohto dôvodu plakala. Taktiež poukázal na výpoveď svedkyne G. A., ktorej sa mala poručiteľka pýtať, kde urobila chybu, keď sa jej žalobkyňa otočila chrbtom, keď uvedené mala poručiteľka svedkyni povedať dávno pred smrťou pána K., ktorý zomrel v roku XXXX. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí taktiež vychádzal z výpovedí žalovaného 1/, žalovanej 2/ a žalovaného 3/, ktorí vo svojich výpovediach potvrdili, že k vyhrocovaniu konfliktov medzi poručiteľkou a žalobkyňou malo dôjsť v roku 2007, kedy poručiteľka oboznámila svoje štyri deti (žalobkyňu a žalovaných) o tom, že sa rozhodla prepísať žalovanej 2/ pozemok.
1.3. Pokiaľ ide o svedectvo S. E., súd prvej inštancie túto výpoveď vyhodnocoval v kontexte, že menovaná svedkyňa chodievala na návštevy k poručiteľke prevažne v čase, keď deti poručiteľky boli ešte malé, teda nie v rozhodnom čase, t. j. v období niekoľkých rokov pred rokom 2013, keď o následných udalostiach sa mala svedkyňa dozvedieť sprostredkovanie na základe rozhovorov, ktoré viedla so žalobkyňou (napr. žalobkyňa jej mala uviesť, že žalobkyňu poručiteľka vyhodila z domu).
1.4. Súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že z väčšiny svedeckých výpovedí vypočúvaných svedkov vyplynulo, že vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou neboli dobré už od roku 2007, pričom ani z jednej svedeckej výpovede a dokonca ani z výpovede, resp. vyjadrení žalobkyne v spore nevyplynulo, že by ju vzťahy, ktoré mala s poručiteľkou, mrzeli, a že by mala záujem situáciu v predmetnom čase zvrátiť a vzťahy s matkou napraviť. S poukazom na viaceré svedecké výpovede vyvodil, že práve poručiteľka týmto stavom veľmi trpela, často plakala, pýtala sa, čo by mohla urobiť, aby stav chladu medzi ňou a žalobkyňou zvrátila. Uzavrel, že poručiteľka stála o blízky vzťah so žalobkyňou a nezáujem žalobkyne sa jej dotýkal, v dôsledku čoho trpela.
1.5. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania (napriek tomu, že žalobkyňa sa z domu, v ktorom bývala spolu s poručiteľkou, odsťahovala až v decembri 2012) nebolo možné vyvodiť, že do odchodu z rodičovského domu o poručiteľku prejavovala opravdivý záujem. Mal za to, že ani skutočnosť, že poručiteľka žila so žalobkyňou v období od roku 2007, resp. rokov 2010 až 2013
v jednom dome, nevyznieva v prospech žalobkyne za situácie, kedy v spore nebolo preukázané, že by v tomto období žalobkyňa vyvíjala snahu o usporiadanie vzťahu s poručiteľkou, aktívne ju vyhľadávala a tým prejavovala o poručiteľku záujem. Ustálil, že aj keď do odchodu žalobkyne z rodičovského domu v decembri 2012 sa poručiteľka so žalobkyňou museli v predmetnom dome stretávať, tak opravdivý záujem žalobkyne o poručiteľku preukázaný nebol a nesvedčí o ňom ani spoločná prítomnosť žalobkyne a poručiteľky pri prípadných návštevách, kedy z kontextu vykonaného dokazovania vyplynulo, že ich spoločná účasť bola skôr prejavom náklonnosti k spoločným známym ako dôkazom o pravdivom záujme žalobkyne byť v prítomnosti poručiteľky. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa v rámci svojich vyjadrení ani len netvrdila, že po narušení jej vzťahu s poručiteľkou v roku 2007 vyvinula sama snahu vo vzťahu k poručiteľke napraviť ich vzťahy, a súčasne vychádzal aj z výpovede svedkyne G. A., ako aj výpovede žalovaných 1/ a 3/, z ktorých vyvodil, že v rozhodnom období poručiteľka z dôvodu, že vzťahy so žalobkyňou neboli dobré, trpela a rozmýšľala, ako možno taký stav zvrátiť.
1.6. Vo vzťahu k dôvodu pre vydedenie žalobkyne prezumovanému § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebol preukázaný dôvod pre vydedenie žalobkyne z uvedeného dôvodu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poručiteľka napriek určitým zdravotným problémom bola až do konca života v rámci bežných činností sebestačná.
1.7. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení, že dôvody vydedenia nie sú dané, keďže postačuje, aby bol daný jeden z dôvodov vydedenia tak, ako ho určuje ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, z čoho vyvodil aj platnosť listiny o vydedení. Na základe uvedeného dospel k záveru, že nie je potom daný naliehavý právny záujem na určení, že jeden z dôvodov pre vydedenie uvedený v listine o vydedení nie je daný, nakoľko takéto určenie nie je spôsobilé odstrániť spornosť v rámci dedičského konania po poručiteľke. Zdôraznil, že výrok rozhodnutia, ktorým by súd rozhodoval o platnosti/neplatnosti jednotlivých dôvodov vydedenia uvedených v listine o vydedení, by bol vzhľadom na vyriešenie základnej otázky, pre ktorú bol iniciovaný tento súdny spor, t. j. platnosť listiny o vydedení, nadbytočný. Dospel k záveru, že spornosť týkajúca sa ustálenia dedičských podielov strán sporu je odstránená záverom o platnosti listiny o vydedení. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na uznesenie súdneho komisára JUDr. Alexandry Vrlíkovej sp. zn. 9D 305/2018-70 zo dňa 11.12.2018, ktorým bola žalobkyňa odkázaná, aby v stanovenej lehote podala na Okresný súd Žilina žalobu o určenie neplatnosti listiny o vydedení, ktorou poručiteľka vydedila žalobkyňu, a aj z uvedeného dôvodu žalobu v časti určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané, zamietol.
1.8. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že v spore nebola preukázaná spojitosť vydedenia žalobkyne s darovaním spoluvlastníckeho podielu na stavbe domu súp. č. XXX a príslušnom pozemku parcela č. 1294 v katastrálnom území H. zo strany F. K. žalobkyni v roku 2012. Konštatoval, že zo strany žalobkyne bolo síce tvrdené, že žalovaná 2/ mala ovplyvňovať konanie poručiteľky, avšak tieto skutočnosti neboli okrem tvrdení žalobkyne (keď aj svedkyne Z. G. a S. E. sa mali o týchto skutočnostiach dozvedieť iba sprostredkovane od samotnej žalobkyne) preukázané. Zdôraznil, že v spore bolo nesporne tvrdené, že poručiteľka netrpela tak závažnými chorobami, a to ani prípadnou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej by bolo možné ovplyvňovať jej konanie aj v súvislosti so spísaním svojej poslednej vôle v listine o vydedení. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na výpoveď G. A., ktorá uviedla, že nepocítila zo strany žalovanej 2/ manipuláciu vo vzťahu k poručiteľke a nevídala, že by žalovaná 2/ ovplyvňovala matku.
1.9. Vo vzťahu k určovaciemu výroku, ktorým sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti závetu, dospel k záveru, že predmetný závet spĺňa formálne náležitosti prezumované § 476 a § 476b Občianskeho zákonníka, pričom zdôraznil, že žalobkyňa v žalobe ani neuvádzala dôvod neplatnosti závetu, a že platnosť závetu nebola spochybnená ani v dedičskom konaní po poručiteľke a notárka ako súdna komisárka ani neodkázala žalobkyňu na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu. V danej súvislosti súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti závetu, ktorého platnosť sa má odvodzovať od platnosti listiny o vydedení, posúdenie ktorej bolo predmetom sporu.
1.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Vychádzal pritom z plného úspechu žalovaných 1/ až 3/ v prejednávanom spore. Poukázal na to, že žalovaný 1/ si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu ani nevyplynulo, že by mu nejaké trovy konania vznikli, a preto mu výrokom II. nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaným 2/ a 3/, ktorí boli v spore plne úspešní
a právo na náhradu trov konania si aj uplatnili, súd prvej inštancie priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to (osobitne) proti prvému a tretiemu výroku rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil niektoré z vykonaných dôkazov zjavne neúplným a jednostranným spôsobom, pričom neprihliadol na ďalšie dôkazy, ktoré jeho záver spochybňujú. V danej súvislosti opätovne zopakovala svoju skutkovú argumentáciu prezentovanú v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, pričom upriamila pozornosť na čestné vyhlásenie H. K., jej manžela Y. S., ako aj Z. G., ktorými preukazovala, že do konca roka 2012 bola s poručiteľkou v neustálom kontakte a súčasne aj to, že spoločne trávili celý svoj voľný čas a ich vzájomné vzťahy neboli narušené. Namietala záver súdu o to, že v spore nepreukázala, že pred rokom 2012 poručiteľku vyhľadávala a prejavovala o ňu záujem.
2.1. Opätovne poukázala na nedôveryhodnosť výpovede svedka Y. K., ktorý podľa písomného vyhlásenia zo dňa 07.01.2022 nebýval v blízkosti rodného domu a neudržiaval žiadny vzťah s dcérou žalovanej 2/ a ani nemal dôvod prichádzať do kontaktu s poručiteľkou, a preto nemohol byť ani objektívne svedkom ich vzájomného spolužitia, ku ktorému sa vyjadroval.
2.2. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne G. A. potvrdila, že táto bola kamarátkou poručiteľky, avšak zdôraznila, že menovaná svedkyňa v rozhodujúcom čase pravidelne nenavštevovala poručiteľku, nakoľko počas tohto obdobia bola prevažný čas v Rakúsku a s poručiteľkou sa stýkala minimálne, a preto nemohla disponovať objektívnymi informáciami vo vzťahu žalobkyne a poručiteľky. Súčasne vo vzťahu k výpovedi G. A. uviedla, že niektoré z jej vyjadrení pôsobili zavádzajúco a zmätočne, napríklad keď tvrdila, že žalobkyňa mala dať poručiteľku k súdu, pričom žalobkyňa poručiteľku nikdy nezažalovala a ani na to nebol žiadny relevantný dôvod. Žalobkyňa súčasne poprela, že by ona po odchode z domu bola kontaktovaná poručiteľkou z dôvodu snahy o nápravu vzájomných vzťahov.
2.3. Namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie aj na výpovediach žalovaných, ktoré sú podľa jej názoru účelové, protirečivé a v zjavnom rozpore s vykonanými dôkazmi, keď podľa nej tvrdenia žalovaných o jej údajnom neslušnom správaní k poručiteľke, nepotvrdzuje žiadny dôkaz vykonaný pred súdom, nakoľko žiadny zo svedkov nebol účastný situácie, pri ktorej by vystupovala voči poručiteľke nevhodne. Vo vzťahu k výpovedi žalovaného 1/ opätovne poukázala na to, že tento sa odsťahoval a od roku 1998 chodieval domov menej ako dvakrát, pričom sa väčšinou malo jednať o obdobie sviatkov, preto je nepravdepodobné, že by v čase jeho prítomnosti bol predmetom hádok medzi žalobkyňou a poručiteľkou spor o úhrade vyúčtovaných nákladov. Zdôraznila, že vzhľadom na svoju neustálu neprítomnosť, nebol nikdy osobne účastný rozhovorov účastníkov rodiny o platbách súvisiacich s užívaním domu, a tieto otázky nikdy neboli riešené ani počas vianočných a ani počas veľkonočných sviatkov. V tejto súvislosti uviedla, že o tom, kto a v akom rozsahu sa bude podieľať na spoločných nákladoch, autoritatívne rozhodovala poručiteľka, pričom bolo absolútne nepredstaviteľné, aby takéto jej rozhodnutie bolo zo strany ktoréhokoľvek člena rodiny namietané či spochybňované. Namietala, že žalovaný 1/ neuvádza skutočnosti, ktoré sám prežil, ale len prerozprával myšlienky a názory, ktoré mu boli tlmočené zo strany inej osoby, ktorou bola s najväčšou pravdepodobnosťou žalovaná 2/, aby ju vykreslila ako nespoľahlivú a konfliktnú osobu. Má za to, že už len samotná skutočnosť, že žalovaná 2/ jej navrhla deľbu starostlivosti o rodičov, preukazuje, že od začiatku a tendenčne sledovala v prvom rade vlastný prospech a osobné záujmy, čo bolo podľa nej aj hlavným dôvodom, ktorý viedol k vyhotoveniu spornej listiny o jej vydedení. Poukázala na manipulačné tendencie žalovanej 2/ vo vzťahu k poručiteľke, keď ešte v roku 2004 pred odchodom žalovanej 2/ do Nórska táto nahovárala poručiteľku, aby sa rozviedla s manželom, čo malo v prvom rade zabezpečiť to, aby bolo o jej maloletú dcéru S. postarané. Uvedené sa naplnilo tým, že po rozvode manželstva poručiteľka vysťahovala otca do podkrovia a začala zabezpečovať prevažnú starostlivosť o dcéru žalovanej 2/, čo vyplynulo aj z výpovede svedkyne S. E., ktorá uviedla, že bola to práve poručiteľka, ktorá sa sústavne starala o S., nakoľko žalovaná 2/ bola prevažný čas v roku odcestovaná v cudzine. Opätovne poukázala na to, že žalovaná 2/ rovnako, ako na pojednávaniach súdu prvej inštancie prejavovala svoje emócie neustálym plačom, tak rovnako konala a sťažovala sa poručiteľke, ako je na všetko sama a že nič nezvláda, aby sa potom od nej dočkala pomoci. Má za to, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaná 2/ bola urazená a nahnevaná, keď počas dedičského konania po otcovi zistila, že tento sa počas života rozhodol previesť svoju časť domu na ňu, keď uvedenú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa Z. G., ktorá
ako osoba priamo prítomná na dedičskom konaní uviedla, že žalovaná 2/ vyhlásila, že to tak nenechá. Žalobkyňa uviedla, že listina o vydedení spísaná len necelých šesť mesiacov po dedičskom konaní po otcovi strán sporu, bola len aktom pomsty voči nej zo strany žalovanej 2/, ktorá sa cítila byť dotknutá, a ktorá sa nevedela s uvedeným stavom zmieriť. Opätovne poukázala na to, že poručiteľka počas svojho života previedla do výlučného vlastníctva žalovanej 2/ viaceré svoje nehnuteľnosti, pričom ani na ňu ani na ostatných žalovaných nehnuteľnosti neprevádzala. V súvislosti s darovaním nehnuteľnosti žalovanej 2/ poručiteľkou v roku 2007 žalobkyňa poukázala na to, že ona od počiatku konania tvrdila, že toto darovanie rešpektovala a chápala a nemala voči nemu žiadne výhrady, keď zo žiadneho z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by ju to rozhorčilo, že by s tým nesúhlasila, alebo že by také rozhodnutie matke niekedy vytkla.
2.4. Žalobkyňa spochybňovala výpoveď žalovaného 3/ z dôvodu, že tento odišiel z rodičovského domu v roku 2003, a preto nemohol byť priamym svedkom toho, aké boli každodenné vzťahy medzi ňou a poručiteľkou. Má za to, že výpoveď žalovaného 3/ bola účelová, s cieľom ju popísať ako nespoľahlivú a neslušnú osobu, pričom z jeho rozporuplných vyjadrení je evidentné, že konflikty, ktoré vo svojej výpovedi popisuje, osobne nezažil a vzhľadom na svoju neprítomnosť ani zažiť nemohol. Opätovne poprela, že by vzťahy medzi ňou a poručiteľkou boli narušené od roku 2007, keď ona už od roku 2004 trávila spomedzi všetkých súrodencov s poručiteľkou najviac času. Boli v intenzívnom kontakte, keďže od tohto okamihu boli žalovaní prevažnú časť roka pracovne mimo domova.
2.5. Poprela, že by v roku 2007, keď poručiteľka oznámila stranám sporu, že na žalovanú 2/ previedla chalupu a priľahlé pozemky, došlo k nejakému konfliktu medzi ňou a poručiteľkou, pričom priznala, že vtedy došlo k hádke medzi ňou a žalovanými, avšak rozhodne nie medzi ňou a poručiteľkou. Opätovne uviedla, že so svojou rodinou naďalej bývala v rodičovskom dome a že žalovaní jej ďalšie zotrvanie v dome podmieňovali vyplatením finančného vyrovnania, čo ona odmietla jednak z dôvodu, že takýmito finančným vyrovnaním nedisponovala, a taktiež z dôvodu, že na to nevidela žiadny dôvod, keďže mala v pláne sa z rodičovského domu odsťahovať. Vzhľadom na uvedený prístup žalovaných, ako aj na to, že sa necítila byť v uvedenom dome vítanou, došlo medzi ňou a žalovanými k narušeniu vzťahov. Jej správanie voči poručiteľke sa však ani v roku 2007 a ani v následnom období nezmenilo v žiadnom rozsahu a naďalej sa k nej správala s rešpektom a úctou, stále s ňou bývala v tom istom dome a trávila s ňou spoločný čas, starala sa o dvor i záhradu, na všetkom sa podieľali spoločne a všetko spolu riešili. Zdôraznila, že ona pomáhala poručiteľke so starostlivosťou o dcéru žalovanej 2/, ako aj so všetkými domácimi prácami, keď si boli navzájom oporou, mali spoločné záujmy, a to najmä pestovanie a chov zvierat a pravidelnú účasť na akciách zväzu záhradkárov. Uviedla, že žalovaní nemohli mať o týchto vzájomných vzťahoch relevantné informácie, keďže prevažný čas počas roka boli v zahraničí, a to najmä počas leta, keď bolo najviac prác v dome i okolo neho. Opätovne uviedla, že v roku 2009, počas toho, ako bola ona v nemocnici, poručiteľka zabezpečovala starostlivosť tak o jej deti, ako aj jej manžela, čo je dôkazom toho, že vzťahy medzi ňou a poručiteľkou narušené neboli, pričom poručiteľka zmenila svoje správanie voči nej náhle vždy pred príchodom žalovanej 2/ z cudziny. Uviedla, že poručiteľka bola pod neustálym vplyvom žalovaných, a to najmä žalovanej 2/, ktorá poručiteľku neustále nahovárala k tomu, aby v dome viac nebývala, čo nakoniec vyústilo k tomu, že ju v decembri 2012 poručiteľka vyzvala, aby z domu odišla. Má za to, že tvrdenie žalovaných o tom, že boli prekvapení jej odchodom z rodičovského domu, priamo vylučuje to, že bezprostredne po jej odchode došlo k výmene zámku od vstupných dverí, pričom nové kľúče jej vydala žalovaná 2/ až vo februári 2019 na základe jej požiadavky. V tejto súvislosti poukázala na výpoveď svedkyne E., keď samotná skutočnosť, že žalovaný vymenili na vstupných dverách zámok s cieľom znemožniť jej vstup do domu, absolútne vyvracia ich tvrdenie o tom, že ona odišla z domu dobrovoľne. Zámer žalovaných vykresliť ju ako amorálneho človeka podľa jej názoru preukazuje aj tá skutočnosť, že títo preukázateľne klamali, keď tvrdili, že poručiteľka nebola prítomná na pochovávaní urny zomrelého otca, ktoré organizovala žalobkyňa, opak čoho vyplýva z výpovedí svedkyne Z. G., S. E., G. A. a H. K..
2.6. Namietala, že vykonanému dokazovaniu nezodpovedá konštatovanie súdu prvej inštancie, podľa ktorého mali byť vzťahy medzi ňou a poručiteľkou narušené od roku 2007, keď z výpovedí viacerých svedkov vyplýva, že k utlmeniu ich vzájomných vzťahov došlo až po jej odchode z rodičovského domu, pričom od tejto udalosti až do okamihu spísania spornej listiny o vydedení uplynulo len 10 mesiacov, čo za žiadnych okolností nemožno označiť za „trvalé neprejavovanie záujmu“, ako to má na mysli § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že aj po jej odchode z rodičovského domu sa niekoľkokrát stretla s poručiteľkou, a to v súvislosti s dopravnou nehodou jej syna a v súvislosti s
opravou vodovodného potrubia, keď uvedené stretnutia sa uskutočnili v pokojnej atmosfére. Uviedla, že poručiteľku neodmietala, nevyhýbala sa jej a zo svojho života ju nevylučovala a pokiaľ by bolo pravdivé konštatovanie súdu o tak závažne narušených vzťahoch medzi poručiteľkou a ňou, ktoré mali údajne poručiteľku trápiť a chcela ich naprávať, objektívne poručiteľke nič nebránilo v tom, aby ju kedykoľvek oslovila či navštívila. Okrem uvedených udalostí k takejto iniciatíve zo strany poručiteľky však nedošlo, hoci u nej mala vždy dvere otvorené. V tejto súvislosti poukázala na to, že poručiteľka pravidelne navštevovala žalovaného 3/, ktorého dom je neďaleko jej domu, z čoho vyvodzovala, že to bola práve poručiteľka, ktorá sa vyhýbala kontaktu s ňou, a to z obavy pred reakciou žalovanej 2/.
2.7. Žalobkyňa sa súčasne stotožnila so záverom súdu prvej inštancie o nenaplnení zákonných dôvodov vydedenia prezumovaných § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, z čoho podľa jej názoru možno vyvodiť, že dôvody obsiahnuté v listine o vydedení boli zo strany poručiteľky uvádzané účelovo, a to výlučne s cieľom zachovať formálne náležitosti zákonných ustanovení o vydedení, a tým poškodiť jej majetkové práva. O tomto podľa žalobkyne svedčí aj ten fakt, že podľa listiny o vydedení sa účinky vydedenia majú vzťahovať aj na jej deti, avšak z výpovede svedkov nepochybne vyplynulo, že poručiteľka mala všetkých svojich vnukov rada a nikdy sa na nich nesťažovala. O veľmi dobrých vzťahoch medzi poručiteľkou a jej vnukmi boli pripravení vypovedať pred súdom aj jej synovia, avšak k týmto úkonom nepristúpili z dôvodu nepriaznivých zdravotných následkov po dopravnej nehode a súdneho konania, ktoré v dôsledku toho vzniklo.
2.8. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnili s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, majúc za to, že súd prvej inštancie hodnotil jednotlivé dôkazy v súlade s ust. § 191 CSP, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, prihliadnuc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
3.1. Východiskovo zotrvali na svojej skutkovej a právnej argumentácii prezentovanej v štádiu konania pred súdom prvej inštancie. Poukázali na rozpor v čestnom vyhlásení H. K., ktoré je podľa nich v zásadnom rozpore s vlastným tvrdením žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že po prepísaní majetku z poručiteľky na žalovanú 2/ v roku 2007, boli medzi ňou a poručiteľkou konflikty, ktoré vyústili dňa 23.12.2012 do jej odchodu z rodičovského domu s tým, že odvtedy už žalobkyňa vôbec nebola v styku s poručiteľkou. Poukázali na to, že uvedená svedkyňa navštevovala práve poručiteľku a nie žalobkyňu, pretože s poručiteľkou bola priateľkou. Pokiaľ sa menovaná v čestnom prehlásení vyjadrovala k tomu, že niekedy išli opekať, boli v prírode, alebo pili kávu, tak z čestného prehlásenia nevyplýva, v akom období sa tieto okolnosti mali udiať a či takéto stretnutia sa uskutočnili v období rozhodnom pre posudzovanie konania žalobkyne. Žalovaní 2/ a 3/ majú za to, že menovaná svedkyňa nenavštevovala žalobkyňu, ale práve poručiteľku a je zrejmé, že keď mali medzi sebou dobré vzťahy, tak by sa poručiteľka svedkyni zmienila, aké sú nedorozumenia medzi ňou a žalobkyňou. Dôvodom, pre ktorý sa k uvedeným okolnostiam svedkyňa vôbec nevyjadrovala, bol podľa ich názoru práve vplyv žalobkyne, nakoľko z iných vykonaných dôkazov vyplýva, ako ťažko poručiteľka znášala, že žalobkyňa ako jej dcéra s ňou neudržuje žiaden kontakt. Žalovaní 2/ a 3/ majú potom za to, že tvrdenia uvedenej svedkyne sú neobjektívne, učinené pod vplyvom žalobkyne, ktorá svedkyňu informovala o priebehu konania v čase pred vyhotovením tohto čestného vyhlásenia, čo je zrejmé aj z toho, že svedkyňa sa vyjadruje k výpovedi zaťa žalovanej 2/ Y. K., hoci nebol dôvod na to, aby sa svedkyňa zmieňovala o tomto svedkovi v rámci čestného prehlásenia a nemala mať vedomosť o tom, ako tento svedok vypovedal.
3.2. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nebral do úvahy vyhlásenia jej manžela Y. S., tak vyhlásenie jej manžela považujú žalovaní 2/ a 3/ za neobjektívne. Ako manžel žalobkyne má záujem na výsledku sporu, pretože v prípade úspechu sporu by časť podielov v nehnuteľnostiach bola predmetom dedičského konania po poručiteľke, a teda má majetkové dôvody na to, aby sa vyjadroval tak, ako to vyhovuje záujmom žalobkyne. Poukázali na to, že menovaný sa v čestnom vyhlásení vyjadruje k jednotlivým výpovediam, a jeho vyjadrenia sú zhodné s klamstvami žalobkyne, pričom menovaný nie je sporovou stranou, takže nemal možnosť iným spôsobom ako od žalobkyne zistiť, aké výpovede boli v konaní učinené a na základe toho sa vyjadrovať v čestnom
vyhlásení spôsobom, ktorý bol podľa žalobkyne z hľadiska predmetu sporu dôležitý. Poukázali na to, že jeho vyhlásenie je aj v rozpore s vlastným tvrdením žalobkyne, ktorá priznala, že po prepísaní majetku poručiteľky na žalovanú 2/ v roku 2007 boli medzi ňou a poručiteľkou konflikty, a že od odchodu z rodičovského domu v roku 2012 žalobkyňa nenavštevovala rodičovský dom a s matkou nebola v žiadnom styku až do obdobia bezprostredne pred smrťou v nemocnici. Zdôraznili, že menovaný svedok mal možnosť byť vypočutý ako svedok na okolnosti, ktorých bol svedkom a v takom prípade by mali možnosť klásť mu otázky na okolnosti, ktoré sú z hľadiska predmetu sporu dôležité.
3.3. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne Z. G. sa žalovaní 2/ a 3/ nestotožnili s výhradou žalobkyne, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu nezohľadnil jej výpoveď, pričom majú za to, že súd prvej inštancie výpoveď tejto svedkyne bral pri rozhodovaní do úvahy v rámci hodnotenia všetkých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach a riadne vyhodnotil skutkový stav. Majú za to, že jej výpoveď potvrdila, že nedorozumenia medzi žalobkyňou a poručiteľkou boli dlhodobé a stupňujúce sa v roku 2010 a 2011 a ich dôsledkom bolo odsťahovanie sa žalobkyne spolu s rodinou z rodičovského domu v čase, keď žalobkyňa bola podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu po darovaní podielu 1-ice pred smrťou otca. Súčasne poukázali na to, že menovaná svedkyňa potvrdila, že žalobkyňa nenavštevovala svoju matku od odsťahovania sa až do obdobia krátko pred jej smrťou, t. j. 6 rokov.
3.4. Žalovaní 2/ a 3/ opätovne poukázali na to, že nemali záujem spochybňovať existenciu vôle svojho otca pri prevode podielu 1-ice rodičovského domu na žalobkyňu, keď sa stotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by poručiteľka pri svojom rozhodnutí vydediť žalobkyňu mala konať pod ich vplyvom. V tejto súvislosti poukázali na výpoveď svedkyne G. A.. Majú za to, že tvrdenie žalobkyne, v zmysle ktorého na základe vykonaného dokazovania malo byť preukázané, že do roku 2012 bola žalobkyňa s poručiteľkou v neustálom kontakte, a to, že spoločne trávili všetok svoj voľný čas a vzájomné vzťahy neboli narušené, je v rozpore s vyhodnotením dôkazov a podľa ich názoru je v zásadnom rozpore aj so samotným tvrdením žalobkyne, ktorá priznala, že od roku 2007 vzťahy medzi ňou a matkou neboli dobré a boli narušené okrem iného aj tým, že sa poručiteľka rozhodla previesť pozemok na svoju dcéru - žalovanú 2/, na ktorom si táto neskôr postavila rodinný dom, čo žalobkyňa svojej matke vyčítala a napokon prerušila s ňou akékoľvek kontakty.
3.5. Žalovaní 2/ a 3/ sa taktiež stotožnili s vyhodnotením výpovede svedka Y. K., majúc za to, že žalobkyňa nespochybnila výpoveď tohto svedka predložením písomného vyhlásenia M. I. zo dňa 07.01.2022, nakoľko uvedené písomné vyhlásenie bolo prelomené ďalším dôkazom, a to čestným prehlásením Y. K. zo dňa 25.02.2022, z ktorého vyplynulo, že len krátkodobo v mesiacoch apríl až júl 2012 počas nedorozumenia s dcérou žalovanej 2/ udržiaval vzťahy s M. I., čo však nevylučuje pravdivosť jeho výpovede na pojednávaní zo dňa 23.11.2021. V tejto súvislosti opätovne poukázali na to, že M. I. mala dať žalobkyni dve čestné vyhlásenia, kde v jednom boli uvedené presné mesiace v roku 2012 a v druhom bol uvedený rok 2012, keď žalobkyňa použila ako dôkaz čestné vyhlásenie zo dňa 07.01.2022, kde neboli presne tieto tri mesiace uvedené, ale bol tam uvedený rok 2012.
3.6. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne G. A., žalovaní 2/ a 3/ sa v celom rozsahu stotožnili s vyhodnotením výpovede menovanej svedkyne súdom prvej inštancie, ktorá v zhode so žalovanými 1/ až 3/ a napokon aj žalobkyne potvrdila, že vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou už od roku 2007 neboli dobré, čo vyplývalo z toho, že žalobkyňa sa nemohla zmieriť s tým, že poručiteľka darovala pozemok na stavbu domu žalovanej 2/ a tieto rozpory vyvrcholili tým, že sa žalobkyňa bez slova so svojou rodinou odsťahovala z rodičovského domu dňa 23.12.2012. Žalovaní majú za to, že nie je možné ospravedlniť správanie sa žalobkyne voči svojej matke tým, že matka darovala žalovanej 2/ pozemok na výstavbu rodinného domu, keď poručiteľka v snahe vyriešiť bytovú situáciu žalovanej 2/ bola oprávnená sa rozhodnúť z dôvodu potreby žalovanej 2/ vyriešiť jej bytovú otázku tak, že jej darovala pozemok a podľa ich názoru je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobkyňa túto situáciu využila k tomu, aby zanevrela na svoju matku. Zdôraznili, že žalovaní 1/ a 3/ napriek tomu, že za života poručiteľky od nej nezískali žiaden majetok či už darom alebo kúpou, sa k nej napriek tomu správali úctivo, s porozumením, kontaktovali sa s ňou v rámci ich možností a správali sa voči nej v súlade s dobrými mravmi.
3.7. Vo vzťahu k námietke žalobkyne ohľadne čiastočnej zmätočnosti výpovede svedkyne G. A., týkajúcej sa jej tvrdenia, že žalobkyňa mala dať poručiteľku k súdu, pričom podľa žalobkyne nikdy nebolo preukázané, že žalobkyňa poručiteľku žalovala, žalovaní 2/ a 3/ síce uznali, že žalobkyňa s poručiteľkou
priamo neviedla súdny spor, avšak majú za to, že nie je vylúčené, že sa poručiteľka pred svedkyňou vyjadrovala ohľadne toho, že ju žalobkyňa mala dať k súdu, tak, ako to pochopila svedkyňa, avšak je možné, že poručiteľka sa pred ňou o týchto okolnostiach zmieňovala v súvislosti s iným konaním na súde voči žalovanej 2/ a poručiteľke, ktoré konanie sa viedlo na Okresnom súde Žilina v roku 2009 na návrh fyzickej osoby v spore o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti zdôraznili, že táto okolnosť však nemá žiaden vplyv na vydedenie žalobkyne v zmysle listiny o vydedení na základe konania žalobkyne voči poručiteľke.
3.8. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne majú za to, že ich výpovede nie je možné hodnotiť ako účelové, protirečivé, nakoľko sú súladne s inými vykonanými dôkazmi, okrem iných aj v súlade s výpoveďou samotnej žalobkyne. Opätovne poukázali na svoje výpovede, ako aj výpoveď žalovaného 1/, z ktorých vyplynulo narušenie vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou pri stretnutí z roku 2007, pri ktorom poručiteľka oznámila stranám sporu, že sa rozhodla darovať pozemok žalovanej 2/ na stavbu rodinného domu, aby si vyriešila bytovú otázku. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne poukázali na to, že je v zásadnom rozpore so zisteným skutkovým stavom, že poručiteľka mala vyzvať žalobkyňu, aby z domu odišla, keď túto skutočnosť nemožno vyvodiť ani z domnienky, že by po jej odchode malo dôjsť k výmene zámky na rodičovskom dome a ani z výpovede svedkyne S. E., podľa ktorej žalobkyňa nemala mať kľúče, o čom sa však svedkyňa dozvedela od žalobkyne, ale nevedela sa vyjadriť na otázku, či žalobkyňa má v súčasnosti kľúče od predmetného domu.
3.9. Žalovaní 2/ a 3/ sa taktiež nestotožnili s tým, že zo záverov súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods. 1 písm. a) OZ možno vyvodiť, že dôvody vydedenia zo strany poručiteľky boli uvádzané účelovo. Majú za to, že poručiteľka v čase spísania listiny o vydedení mala takmer 70 rokov, pričom trpela rôznymi zdravotnými ťažkosťami, a keď sa rozhodla spísať listinu o vydedení, mala za to, že existuje aj takýto dôvod, nakoľko už za daného stavu nedochádzalo zo strany žalobkyne ani k dlhodobému poskytovaniu potrebnej pomoci poručiteľke v chorobe a starobe. Žalovaní 2/ a 3/ zdôraznili, že v spore nebol preukázaný skutočný záujem žalobkyne o poručiteľku v období minimálne 3 roky pred spísaním listiny o vydedení tak, ako to vyplýva z prejavenej vôle poručiteľky v listine o vydedení, keď žalobkyňa o poručiteľku neprejavovala záujem až takmer do jej smrti, pretože od roku 2012, odkedy žalobkyňa spolu s rodinou odišla, poručiteľku navštívila až tesne pred jej smrťou v nemocnici a k smrti poručiteľky došlo 15.04.2018, t. j. po dobe 5,5 roka od spísania listiny o vydedení. Mali za to, že žalobkyňa nevyvrátila v spore existenciu konkrétneho dôvodu označeného ako „dôvod vydedenia“ v listine o vydedení podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, ktorý súd prvej inštancie uznal ako dôvod pre vydedenie žalobkyne, pričom (okrem paušálneho odkazu na použitý dôvod vydedenia) v listine o vydedení poručiteľka uviedla aj konkrétny skutkový stav, časovo a vecne konkretizovaný, a preto bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že nekonala spôsobom, ktorý v listine o vydedení poručiteľka uviedla (v tejto súvislosti poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/195/2017). Majú za to, že žalobkyňa sa preukázateľne celých 9 rokov (žalobkyňa priznala 6 rokov) pred smrťou s poručiteľkou vôbec nestýkala, túto nevyhľadávala, vôbec sa o ňu nezaujímala ako o matku a nepreukázala, že by takýto kontakt s matkou udržiavala čo i len telefonicky. Majú za to, že i v prípade udržiavania telefonického kontaktu za stavu, že poručiteľka a žalobkyňa žili vo vedľajších obciach, by nebolo možné uznať, že o matku prejavuje opravdivý záujem. Opätovne zdôraznili, že nezáujem žalobkyne o poručiteľku sa poručiteľky citovo osobne dotýkal, čo vyplýva aj z fotografií, ktoré preukazujú vzdialené rodinné väzby, ktoré v uvedenej rodine v minulosti pretrvávali. Majú za to, že argumentácia žalobkyne spočívajúca v tom, že sa s poručiteľkou nemohla stretnúť, je iba vykonštruovaná a účelová, keď žalovaná 2/ sa pravidelne aj po roku 2007 zdržiavala pracovne v Nórsku a žalobkyni nič nebránilo, aby pokiaľ by do vzťahu medzi žalobkyňou a poručiteľkou mala vstupovať práve žalovaná 2/, poručiteľku navštívila v období, keď žalovaná 2/ bola v zahraničí.
3.10. Žalovaná 2/ zdôraznila, že aj z výpovede svedkyne G. A. bolo preukázané, že ona nijakým spôsobom nemanipulovala matku, ani ju neovplyvňovala vo vzťahu k žalobkyni, keď žalobkyňa po odchode z rodičovského domu bývala tak blízko, že v prípade, ak by mala záujem sa stretnúť s matkou, nikdy jej nebránila matku navštíviť a prejaviť jej svoju pozornosť, ktorú ako dcéra by voči matke mala prejaviť a matka by túto pozornosť žalobkyne privítala a zmiernili by sa jej útrapy žiť s pocitom, že jej dcéra ju zavrhla.
3.11. Žalovaní 2/ a 3/ sa v celom rozsahu stotožnili s vyhodnotením naliehavého právneho záujmu na určení, že dôvody vydedenia žalobkyne nie sú dané tak, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie v odseku 30 rozhodnutia.
3.12. Na základe uvedeného žalovaní 2/ a 3/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
4. Žalobkyňa v odvolacej replike opätovne poukázala na čestné vyhlásenie H. K., ktorá ich vnímala ako normálnu rodinu, v ktorej je dobrá atmosféra, a v ktorej sa cítila vždy dobre a vítaná, keď H. K. pozývala na návštevu práve žalobkyňa, a to často na podnet poručiteľky.
4.1. Opätovne poprela tvrdenie žalovaných, že by v roku 2007 došlo ku konfliktu medzi ňou a poručiteľkou, pričom zopakovala, že k hádke v uvedenom období došlo medzi ňou a žalovaným 1/, pričom dôvodom tejto hádky bola jeho priateľka, s ktorou už v súčasnosti nežije a pre ktorú mimochodom aj žalobkyňu zavrhol, že nie je viac jeho sestrou. Vyjadrila poľutovanie, že žalovaný 1/ obhajuje práve názory žalovanej 2/ ako tej sestry, ktorá sa nielen rozviedla a sústavne sa správa konfliktne a vulgárne, ale ktorá zároveň všetkých svojich súrodencov pripravila o pozemky v blízkosti rodičovského domu a nijakým spôsobom sa s nimi nevyrovnala, čo aj priznali ostatní žalovaní v konaní pred súdom. Poukázala na to, že i napriek tomu, že otec strán sporu previedol na ňu svoje spoluvlastnícke právo k domu v rozsahu 1/2-ica (celková hodnota domu je 120.000,- eur), ona sa chcela so žalovanými férovo dohodnúť a navrhovala im, že im prevedie svoju časť domu za sumu 30.000,- eur, t. j. 1/4-iny z reálnej hodnoty nehnuteľnosti, hoci od nich mohla požadovať dvojnásobok tejto sumy. Ona požadovala 1/4-inu hodnoty domu výlučne z toho dôvodu, že je jednou zo 4 súrodencov a takéto vyrovnanie považovala za spravodlivé riešenie, čo však žalovaní odmietli. V tejto súvislosti poukázala na to, že ona navrhla ponuku aj napriek tomu, že už v tom čase bola na žalovanú 2/ bezplatne prevedená prevažná časť nehnuteľností poručiteľky. Má za to, že žalovaní sa dohodli na tom, že ju účelovo vylúčia z dedičského konania po poručiteľke, čo sa prejavilo nielen vymyslenými dôvodmi uvádzanými v listine o vydedení, ale následne aj tendenčným prispôsobovaním si výpovedí v konaní pred súdom, v ktorých ju označovali za konfliktnú a amorálnu osobu, ktorá sa mala voči svojim rodičom správať agresívne a vulgárne, čo však v konaní preukázané nebolo. Žalobkyňa opätovne poukázala na to, že ona s poručiteľkou veľmi dobre vychádzala, rovnako tak, ako s ňou dobre vychádzali aj jej manžel a deti, pričom si vždy pomáhali. Má za to, že k jej vydedeniu poručiteľkou došlo len z dôvodu, že sa jednalo o prejav pomsty zo strany žalovanej 2/, ktorá na dedičskom konaní po otcovi strán sporu zistila, že tento previedol na žalobkyňu svoje spoluvlastnícke právo k domu. Uvedené podľa žalobkyne vyplýva z toho, že k vydedeniu došlo presne pol roka od tejto skutočnosti. V tejto súvislosti poukázala na výpoveď svedkyne G., ktorá niekoľkokrát pred súdom zopakovala, že poručiteľka spolu so žalovanou 2/ ju navštívili a sťažovali sa, že otec žalobkyni daroval pol rodinného domu, keď aj z výpovede žalovanej 2/ v konaní pred súdom vyplynulo, že táto skúmala, či otcovo rozhodnutie možno nejakým spôsobom napadnúť a akonáhle zistila, že to možné nie je, nahovorila poručiteľku, aby žalobkyňu vydedila, a tým sa malo dosiahnuť, že keď žalovaní nemajú žiadny majetok po otcovi, žalobkyňa nebude mať žiadny majetok po poručiteľke. Zopakovala, že ona bola s poručiteľkou v neustálom kontakte až do decembra 2012, dokedy spolu trávili všetok voľný čas, pričom poručiteľka nemala pri sebe inú blízku osobu ako ju, keďže všetci žalovaní boli prevažnú časť roka mimo Slovenska a súčasne poručiteľka opatrovala dcéru žalovanej 2/, ktorú jej táto nechala opatrovať ešte ako maloletú už od roku 2004.
4.2. Žalobkyňa namietla, že by čestné vyhlásenie jej manžela Y. S. malo byť neobjektívne, nakoľko menovaný po celý čas žil so stranami sporu a poručiteľkou v jednom dome a vie sa preto aj relevantne vyjadriť k ich vzájomným vzťahom, vrátane toho, ako sa žalobkyňa správala k poručiteľke. Poukázala na to, že jej manžel v zhode s ostatnými svedkami jednoznačne spochybnil tvrdenia žalovaných o tom, že žalobkyňa sa mala voči svojim rodičom správať nevhodne. Žalobkyňa opätovne ako veľmi neobjektívnu a nedôveryhodnú hodnotila výpoveď svedka Y. K., ktorého úlohou bolo vykresliť ju ako osobu nemorálnu a nevážiacu si svoju matku. Zdôraznila, že tento svedok do jej odchodu z rodinného domu v roku 2012 nežil v domácnosti u žalovanej 2/ a nemohol teda vidieť a ani počuť, ako strany sporu žijú a ako sa k sebe vzájomne správajú. Opätovne poukázala na písomné vyhlásenie M. I. zo dňa 07.01.2022, v ktorom táto osoba vyhlasuje, že až do roku 2012 mala s menovaným svedkom vzťah a v tom čase žil v H.. Namietala záver súdu, že uvedený svedok mal byť s poručiteľkou v častom kontakte, čo je v rozpore s realitou, keď nemožno opomenúť, že tento svedok mal niekoľko dôvodov, pre ktoré účelovo a nepravdivo vypovedal
v konaní pred súdom, t.j. nielen z dôvodu, že prišiel do hotového domu postaveného žalovanou 2/, ale okrem toho s dcérou žalovanej 2/ nadobudol od poručiteľky rozsiahle pozemky a sporný majetok v prerušenom dedičskom konaní v budúcnosti pripadne do vlastníctva jeho manželky.
4.3. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne A., túto považuje žalobkyňa za veľmi zmätočnú a neobjektívnu, keďže táto si na súde pamätala len tie skutočnosti, ktoré boli v konečnom dôsledku v jej neprospech a na tie skutočnosti, na ktoré sa ju dopytovala priamo žalobkyňa, si nepamätala, alebo spomenúť nechcela. V prípade, ak by menovaná svedkyňa popisovala skutočnosti objektívne, neopomenula by ten fakt, že spolu s poručiteľkou a žalobkyňou boli na výstave kvetov, a taktiež aj na prednáške pána E., že často stretávala poručiteľku so žalobkyňou v lese. Na druhej strane poukázala na to, že svedkyňa uvádzala, že poručiteľka mala byť zo strany žalobkyne žalovaná pred súdom, čo sa však ukázalo ako nepravdivá informácia a obdobne, ako svedok K., aj táto svedkyňa neustále zdôrazňovala, ako sa mala poručiteľka pre žalobkyňu trápiť, z čoho žalobkyňa vyvodzuje, že išlo o vopred pripravenú a naučenú výpoveď v zmysle pokynov žalovaných. Žalobkyňa poukázala na to, že v auguste 2012, t. j. po smrti otca strán sporu, ju žalovaná 2/ začala vyzývať, aby v dôsledku užívania domu buď žalovaných finančne vyplatila, alebo aby sa z domu odsťahovala, hoci sa sama so svojimi súrodencami nikdy nevyrovnala za pozemky, ktoré jej poručiteľka darovala. Uviedla, že až po neustálych atakoch zo strany žalovanej 2/ sa napokon so svojou rodinou odsťahovala bývať do domu vo I. V., a aj po tomto odchode poručiteľka naďalej prevádzala na žalovanú 2/ vlastnícke právo k ďalším svojim pozemkom. Podľa nej len sotva možno uveriť tomu, že tak poručiteľka konala na základe vlastnej slobodnej vôle, keďže okrem žalovanej 2/ mala ďalšie tri deti, ktoré od nej pozemky nenadobudli. Žalobkyňa zotrvala na svojom stanovisku, že vzťah medzi ňou a poručiteľkou bol normálny, priaznivý, ako vzťah matky a dcéry, a to nielen do jej odchodu zo spoločného domu, ale aj po tomto období, kedy opakovane dochádzalo k ich vzájomným stretnutiam. Poukázala na to, že rodičovský dom napriek tomu, že na ňu otec previedol spoluvlastnícke právo k tomuto domu, nikdy neužívala, a to z dôvodu, že žalovaná 2/ na ňom vymenila vstupný zámok. Uviedla, že žalovaná 2/ si v súčasnosti ohradila prístupovú cestu, ktorú jej rovnako darovala poručiteľka, aby mala prístup do vlastnej garáže a v dôsledku tohto správania žalovanej 2/ nemá žiadny prístup k nehnuteľnostiam, ktorých je legitímnou vlastníčkou.
4.4. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná jej voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že nikdy nebol osobne svedkom jej vulgárneho chovania sa k rodičom, keď poukázal na to, že žalobkyňa bola odmalička problémová, čo on aj potvrdil v decembri 2021 na súde. Konštatoval, že žalobkyňa nepravdivo tvrdí, že s mamou trávila každú voľnú chvíľu a čas, čo nie je žiadna pravda, keď minimálne 8 až 10 rokov pri jeho návštevách u mamy nikoho z rodiny S. nevidel za celý týždeň jeho pobytu doma. Uviedol, že od odsťahovania rodiny S. 23.12.2012 žalobkyňa sama vypovedala, že matku s rodinou nenavštívila, ani ju sama nepozvala k sebe, určite za 6 rokov doma slávili meniny alebo narodeniny, pričom on vôbec netušil, o aké chvíle s matkou sa žalobkyni celý čas jedná, možno tak 10 až 15 rokov dozadu, čo by on potvrdil, ale nie o dobu, o ktorú sa jedná. Poprel, že všetky skutočnosti by mal reprodukované od žalovanej 2/ a že ho táto k niečomu naviedla tak, ako to tvrdí rodina S., takisto aj o vulgárnom chovaní, čo nie je žiadna pravda. Uviedol, že je načase, aby si hlavne pani S. uvedomila, že vedie súd proti mame, ktorá už nežije a nemôže sa brániť proti jej výmyslom, ktoré proti nej vedie. Konštatoval, že si nevážila rodičov za života a neváži si ich ani po smrti. Má za to, že jej nestačí ani celý majetok po otcovi, ani to, ako sa zachovala voči svojim súrodencom, o ktorých už dávno prišla a nechcú s ňou a jej rodinou do konca života nič mať pre jej vulgárne a bezcharakterné chovanie. Má za to, že na rozhodnutí poručiteľky, na ktoré má právo zo zákona, by už nemal nikto nič meniť a rozhodovať inak, pokiaľ je už po smrti a nemôže sa brániť. Zdôraznil manipulačné tendencie žalobkyne, ktorá rada rozoberá veci, čo nemá, hlavne staršie, ktoré nemajú nič spoločné s jej vydedením. Nerozumie, ako je možné, že pokiaľ bývala žalobkyňa s poručiteľkou, tak si s ňou perfektne rozumela a každú voľnú chvíľu boli spolu a ako sa odsťahovala, už nikdy nenavštívila mamu a nepozvala ju k sebe na návštevu.
6. Žalovaní 2/ a 3/ v odvolacej duplike potvrdili, že svedkyňa K. bola v priateľskom vzťahu s ich matkou, t. j. poručiteľkou, avšak pri týchto stretnutiach nebola prítomná žalobkyňa, takže svedkyňa sa vôbec nemôže vyjadriť na okolnosť, ako sa žalobkyňa pri týchto stretnutiach mala na adresu poručiteľky vyjadrovať. Čo sa týka konfliktu v roku 2007 medzi žalobkyňou a poručiteľkou, žalovaní 2/ a 3/ opakovane poukázali na to, že samotná žalobkyňa potvrdila vo svojej výpovedi, že po prepísaní majetku poručiteľky
na žalovanú 2/ v roku 2007 boli medzi žalobkyňou a poručiteľkou konflikty, ktoré viedli žalobkyňu k odchodu z rodičovského domu, z čoho vyplýva, že žalobkyňa si odporuje, keď tvrdí, že dôvodom nedorozumení v roku 2007 boli vzťahy medzi ňou a žalovaným 1/. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne poukázali na to, že k žiadnemu konfliktu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ ohľadne jeho priateľky nedošlo, keď žalovaná 2/ síce bola rozvedená, avšak nikdy sa nesprávala konfliktne a vulgárne a ona svojich súrodencov nepripravila o pozemky v blízkosti rodičovského domu. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení uvádzala trhovú cenu rodičovského domu, ktorý je predmetom dedičstva v podiele 1/2-ica vo výške 120.000,- eur, žalovaní 2/ a 3/ majú za to, že ide o nadsadenú hodnotu, pretože ide o 50-ročný dom, do ktorého neboli dlhodobo investované finančné prostriedky, ktorými by došlo k zhodnoteniu tejto nehnuteľnosti. Poukázali na to, že v priebehu mimosúdnych rokovaní navrhovala žalobkyňa vyporiadať si podiel za nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom dedičstva po poručiteľke v nereálnej hodnote, takže k dohode v rámci mimosúdneho usporiadania medzi sporovými stranami nedošlo. Opätovne uviedli, že žalobkyňa, či už v žalobe alebo aj neskôr v priebehu konania, sa vo svojich podaniach vyjadrovala o veľmi citlivých okolnostiach vo vzťahu k matke, ako i k ich postojom či už k žalobkyni, nepravdivo, takže mali záujem na tom, aby sa v konaní preukázala dôvodnosť vôle prejavenej matkou, či už v listine o vydedení alebo v testamente. Pokiaľ mala žalobkyňa záujem sa mimosúdne dohodnúť, mohla tak urobiť už pred podaním žaloby, avšak pred podaním žaloby sa žalobkyňa nikdy nepokúsila o mimosúdne usporiadanie veci, pretože k podaniu žaloby došlo bez toho, aby žalobkyňa mala záujem stretnúť sa so žalovanými a po smrti matky záležitosti týkajúce sa dedenia riešiť prípadnou dohodou.
6.1. Žalovaní popreli tvrdenie žalobkyne vo vyjadrení, podľa ktorého sa oni mali dohodnúť na tom, že žalobkyňu účelovo vylúčia z dedičského konania po poručiteľke, keď poukázali na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, v zmysle ktorého poručiteľka netrpela tak závažnými ochoreniami ani prípadnou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej by bolo možné ovplyvňovať jej konanie aj v súvislosti so spísaním poslednej vôle a listiny o vydedení.
6.2. Pokiaľ ide o kľúč od rodinného domu, v ktorom nadobudla žalobkyňa podiel v roku 2012 darovaním od otca, tak si položili otázku, prečo sa žalobkyňa, keď mala také dobré vzťahy s poručiteľkou a nemala kľúče od rodinného domu, si tieto nežiadala od svojej matky, ale až v priebehu súdneho sporu o kľúče požiadala žalovanú 2/. Majú za to, že skutočnosť, že žalobkyňa požiadala o odovzdanie kľúča práve žalovanú 2/ napriek tomu, že z jej výpovedí vyplýva, že sa žalovanej 2/ obávala, dokonca tvrdila, že matku nenavštevovala ani vtedy, keď bola žalovaná 2/ v zahraničí z pracovných dôvodov, potvrdzuje, že výpovede žalobkyne v tomto smere sú účelové. Súčasne poukázali na to, že pokiaľ žiadala o vydanie kľúča, mohla o to požiadať žalovaných 1/ a 3/. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne poukázali na to, že nie je pravdou, že by žalovaná 2/ vymenila vstupný zámok do domu, pričom nemá vedomosť o tom, že by malo dôjsť k výmene vstupného zámku. V prípade, ak žalobkyňa mala takéto presvedčenie, mohla sa domáhať od poručiteľky vstupu, k čomu však nikdy nedošlo, pretože ani sa nezaujímala o to, aby sa mohla podieľať na užívaní domu, ani na financovaní nákladov spojených s touto nehnuteľnosťou. Žalovaní 2/ a 3/ popreli tvrdenia žalobkyne, že poručiteľka jej mala v roku 2009 počas hospitalizácie pomáhať. Pokiaľ ide o susedu pani G., túto žalovaní 1/ a 3/ nikdy nenavštívili a ani sa nezmieňovali o dare polovice domu a pokiaľ ide o žalovanú 2/, keď navštívila matku a boli na záhrade a spoločne s matkou pracovali na záhrade, starali sa o kvety a podobne, žalovaná 2/ nevylučuje, že sa mohlo stať, že sa poručiteľka zmienila pred svedkyňou, že otec daroval polovicu domu jednej dcére, avšak túto informáciu poskytla poručiteľka susede p. G. len ako fakt, ale nie s tým zámerom, že by za tento prevod chcela uvažovať o vydedení. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne uviedli, že dôvody vydedenia neboli v žiadnom prípade naformulované účelovo žalovanou 2/, ako to tvrdí žalobkyňa vo vyjadrení, pretože listina o vydedení, ako aj závet, sú prejavom vôle poručiteľky a tvrdenie žalobkyne o tom, že vydedenie žalobkyne poručiteľkou je prejav pomsty zo strany žalovanej 2/, je len výmyslom žalobkyne, keď takýto skutkový stav nepreukazuje žiadny vykonaný dôkaz. Poukázali na to, že svedkyňa E. potvrdila, že v čase, keď mala poručiteľka zlomenú nohu, žalovaní 2/ a 3/ sa o ňu starali a rozhodne to nebola žalobkyňa, ktorá sama opatrovala poručiteľku. Opätovne poukázali na to, že po roku 2007 sa vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou narušili, keďže bývali v jednom rodinnom dome, museli sa stretávať, avšak opravdivý záujem žalobkyne o poručiteľku nebol preukázaný. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalovaní 2/ a 3/ boli prevažnú časť roka mimo Slovenska z pracovných dôvodov, tak uvedené je pravdou, avšak zvyšnú časť roka sa intenzívne venovali matke, ktorá pociťovala ich záujem o jej osobu ako významnú súčasť jej života, pretože pokiaľ boli na Slovensku, s matkou sa pravidelne stýkali a v telefonickom kontakte boli s poručiteľkou aj počas pobytu v zahraničí, keď o vzájomných citových vzťahoch a väzbách svedčia aj fotografie z rôznych osláv a spoločenských akcií, ktorých sa žalovaní spolu s matkou a celou rodinou
zúčastňovali. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že poručiteľka opatrovala dcéru žalovanej 2/ od roku 2004, odkedy začala žalovaná 2/ pracovať v zahraničí, tak uvedené je pravdou, pričom poručiteľka pomáhala svojej dcére žalovanej 2/ s opaterou dcéry až do jej 16 rokov, ale aj neskôr do svojej smrti. V tejto súvislosti poukázali na to, že ak sa poručiteľka významnú časť roka dokázala starať o svoju vnučku, t. j. dcéru žalovanej 2/, nemohla byť v tom čase odkázaná na pomoc žalobkyne, ako to žalobkyňa tvrdí. Žalovaní 2/ a 3/ súčasne vylučujú, že by manžel žalobkyne sa podieľal na udržiavaní domu, s výnimkou prác, ktoré si robili sami pre seba, čo sa týka kúpeľne a kuchyne na poschodí domu po tom, ako prišli na Slovensko. Opätovne poukázali na to, že manžel žalobkyne spolu so žalobkyňou súbežne s tým, ako bývali v rodičovskom dome sporových strán, budovali objekt vo I. V., ktorý kúpili v roku 2003 a do ktorého sa nasťahovali 23.12.2012. Zotrvali na výpovedi svedka Y. K. a dôvodoch, ktoré uviedli v predchádzajúcich podaniach. Poukázali na to, že menovaný svedok nevypovedal účelovo, s úmyslom dosiahnuť majetkový prospech, keď žalovaná 2/ časť pozemkov, ktoré vlastnila, previedla na svoju dcéru, t. j. manželku menovaného svedka, ale k tomu došlo niekedy v roku 2016. Žalovaná súčasne poprela, že by v auguste 2012 vyzývala žalobkyňu k odsťahovaniu sa z rodinného domu a nie je pravdou ani to, že by dochádzalo k neustálym atakom z jej strany, ktoré by boli dôvodom, pre ktorý sa rodina žalobkyne rozhodla odsťahovať do svojho bytu vo I. V.. Žalovaní 1/ a 3/ nikdy nepociťovali ako krivdu, že poručiteľka previedla na žalovanú 2/ niektoré nehnuteľnosti a vôbec nepripúšťajú, že by matka pri prevode nehnuteľností konala na základe vôle žalovanej 2/, pretože matka bola dostatočne rozhodná a uvedomovala si svoje konanie, vedela, prečo koná tak, ako koná a napokon aj žalovaní 1/ a 3/ mali záujem na tom, aby si žalovaná 2/ mohla vyriešiť svoju bytovú otázku, keď žalobkyňa nepristúpila na návrh žalovanej 2/, že by jej vyplatila za ňu podiel, ktorý by mohla zdediť po rodičoch. Žalovaná 2/ súčasne poprela tvrdenie žalobkyne, že by ona postavením dreveného oplotenia okolo svojho pozemku s bránkou bez zamknutia znemožnila bezproblémový vstup cez tento pozemok k rodičovskému rodinnému domu.
7. Strany sporu v priebehu odvolacieho konania žiadne ďalšie tvrdenia neprodukovali.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania žalobkyňou v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v odvolaním napadnutom výroku I., ako aj v závislých výrokoch II. a III. o práve na náhradu trov konania, potvrdil ako vecne správny.
9. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania odvolateľka - žalobkyňa, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ustanovenie § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov nevyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a
aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP preto nie je daný.
12. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval právne normy, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobkyne (žalobkyňa v odvolaní bližšie nevymedzila, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci) nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pričom sa nemôže stotožniť s námietkami odvolateľky (žalobkyne), ktorá v odvolaní neuviedla také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
13. Konkrétne k odvolacím námietkam žalobkyne a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
13.1. Východiskovo sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 27. odôvodnenia rozsudku, poukazujúc na to, že žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že o poručiteľku prejavovala opravdivý záujem, a teda že nedošlo k naplneniu zákonných dôvodov na vydedenie tak, konkrétne ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno je potrebné chápať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania. Rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Z tohto právneho predpisu vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, t. j. ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať. Zmyslom dôkazného bremena je teda umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci pre nečinnosť strany (práve v dôsledku nesplnenia dôkaznej povinnosti), alebo vôbec (objektívne vzaté), nemohla byť preukázaná a umožňuje súdu rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi. Z uvedeného dôvodu potom neunesenie dôkazného bremena môže mať pre stranu nepriaznivé dôsledky spočívajúce v jej neúspechu v spore.
13.2. V okolnostiach prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že poručiteľka, t. j. G. K., rod. H., vymedzila dôvody na vydedenie v Listine o vydedení zo dňa 15. októbra 2013 nasledovne: „... Dlhodobo po dobu najmenej tri roky moja dcéra Y. S. neprejavuje opravdivý záujem o moju osobu, ktorú by ako moja dcéra mala o mňa prejavovať, pretože sa so mnou vôbec nestýka a nezaujíma sa o mňa ako o svoju matku. Napriek tomu, že nemám ešte taký vysoký vek, mám vážne zdravotné problémy v súvislosti s vysokým krvným tlakom, diabetes, reumatologické problémy pre stav po zlomenine pravej dolnej končatiny, o čom moja dcéra má vedomosť. Pre nezáujem mojej dcéry o môj zdravotný stav som nútená požiadať o pomoc iné moje tri deti, a preto som sa rozhodla pre vydedenie mojej dcéry Y. S.. Moja dcéra Y. S. má dve deti - Y. S. a O. S., ani tieto deti o mňa neprejavujú záujem, nestýkajú sa so mnou, pretože ich dcéra Y. nevedie k tomu, aby sa so mnou ako so svojou starou matkou stretávali, preto následky vydedenia podľa tohto môjho prejavu vôle sa vzťahujú aj na potomkov dcéry Y. S.“. Žalovaní v spore tvrdili, že k narušeniu vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou došlo v roku 2007 po tom, ako poručiteľka oznámila žalovaným 1/ až 3/ a žalobkyni ako svojim deťom, že svojej dcére, t. j. žalovanej 2/, darovala pozemok spolu so starším domom, na čo mala žalobkyňa reagovať neadekvátne, následkom
čoho sa mali výrazne zhoršiť vzťahy medzi samotnou poručiteľkou a žalobkyňou, keď žalobkyňa po tejto udalosti napriek tomu, že žila s poručiteľkou v tom istom rodinnom dome, v ktorom mala na poschodí žalobkyňa vytvorenú samostatnú bytovú jednotku, neprejavovala skutočný záujem o poručiteľku. Naproti tomu žalobkyňa v spore deklarovala, že jej vzťah s poručiteľkou bol na kvalitatívne dobrej úrovni, že spolu vychádzali, komunikovali a vzájomne si pomáhali, pričom výpoveďami svedkýň, prípadne čestnými vyhláseniami jej manžela Y. S., H. K. preukazovala, že sa žiadneho správania voči poručiteľke, ktoré by nezodpovedalo jej vzťahu ako dcéry poručiteľky, nedopustila. Vo vzťahu k nespornej skutočnosti, že po tom, ako sa 23.12.2012 odsťahovala z rodinného domu, v ktorom dovtedy bývala s poručiteľkou, sa vyjadrila, že jednak ju tam nechceli jej súrodenci, ktorí ju mali vyzývať na odchod z predmetného rodinného domu a jednak, že poručiteľka bola zo strany žalovanej 2/ natoľko ovplyvnená, že žalobkyňu mala vyzvať, aby sa odsťahovala z rodičovského domu.
13.3. Odvolací súd v zhode s vyhodnotením svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia rozsudku poukazuje na to, že samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní zo dňa 12.06.2020 (str. 9 zápisnice) vypovedala, že po prepísaní majetku z poručiteľky na žalovanú 2/, a to pozemku a matkinej (poručiteľkinej) rodnej chalupy, začali medzi ňou a poručiteľkou vznikať konflikty. Uvedenému potom nasvedčuje aj správanie samotnej žalobkyne, ktorá sama potvrdila, že po jej odchode z rodičovského domu koncom decembra roku 2012 sa s poručiteľkou nijakým spôsobom nekontaktovala a jej stretnutia s poručiteľkou súviseli iba s výnimočnými situáciami (vytápanie domu poručiteľky z priestorov predtým užívaných žalobkyňou, prípadne žiadosť poručiteľky o stretnutie so synom žalobkyne z dôvodu, že tento mal vážnu dopravnú nehodu). V kontexte uvedeného potom sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o tom, že vzťahy medzi poručiteľkou a žalobkyňou boli narušené už od roku 2007 a uvedený stav pretrvával v podstate až do smrti poručiteľky, t.j. do 15.04.2018. Pri žalobkyňou deklarovanom koexistentnom vzťahu s poručiteľkou v čase, keď bývali v tom istom rodičovskom dome, je len ťažko uveriteľné, že by iba skutočnosť, že žalobkyňa odišla z predmetného rodičovského domu, mala taký devastujúci charakter na predtým (žalobkyňou tvrdený) existujúci kladný, príp. neutrálny vzťah poručiteľky a žalobkyne. V konaní neboli ani len tvrdené žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že samotný odchod žalobkyne mal na ich vzájomný vzťah taký negatívny účinok. Taktiež nebolo preukázané, že po odchode zo spoločnej domácnosti nastala taká podstatná udalosť, ktorá žalobkyni (objektívne) bránila udržiavať vzťah s poručiteľkou, prípadne aspoň kontaktovať poručiteľku, keď jej tvrdenia o tom, že sa bála žalovanej 2/, resp. rodiny jej dcéry, sú v rozpore aj s tým, že následne po smrti poručiteľky žiadala práve žalovanú 2/ o kľúče od rodinného domu. Odvolací súd má za to, že keby kvalita vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou bola na takej úrovni, ako to deklaruje samotná žalobkyňa, tak by pri vzdialenosti bydliska žalobkyne od bydliska poručiteľky nenastala situácia, že by sa za dobu viac ako 5 rokov stretli iba pri výnimočných situáciách, a to celkovo trikrát. Z uvedených dôvodov odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že by pravidelne a dlhodobo (v dobe predchádzajúcej uskutočneniu prejavu vôle - listiny o vydedení) prejavovala taký záujem o poručiteľku, ktorý by ako dcéra vo vzťahu k svojej matke mala prejavovať, čo z právneho hľadiska napĺňa dôvod pre vydedenie podľa § 476 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka tak, ako ho aj poručiteľka vymedzila v listine o vydedení.
13.4. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané (tak, ako sa to snaží prezentovať žalobkyňa), že dôvodom na spísanie listiny o vydedení mala byť práve vedomosť poručiteľky o tom, že jej bývalý manžel, a súčasne otec strán sporu, počas života daroval žalobkyni jemu patriaci spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome, čo malo byť dôvodom, pre ktorý sa poručiteľka rozhodla „vynechať“ žalobkyňu z okruhu dedičov. Pokiaľ žalobkyňa v konaní v tejto súvislosti tvrdila, že ona bola v neustálom priamom kontakte s poručiteľkou až do konca roku 2012 deklarujúc, že vzťahy medzi ňou a poručiteľkou narušené neboli, odvolací súd poukazuje na to, že iba zo samotného faktického stavu, že žalobkyňa a poručiteľka bývali v tom istom dome, nemožno vyvodiť záver o opravdivom záujme žalobkyne o poručiteľku, keď práve spísanie listiny o vydedení odvolací súd vníma ako následok negatívneho vzťahu žalobkyne a poručiteľky.
13.5. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že pri pochovávaní urny zomrelého otca, ktoré ona organizovala, bola prítomná aj samotná poručiteľka, odvolací súd túto skutočnosť nepovažuje za rozhodnú pre posúdenie vzájomného vzťahu medzi poručiteľkou a samotnou žalobkyňou, nakoľko sa jedná o takú udalosť, z ktorej nemožno (bez ďalšieho) vyvodiť adekvátnu kvalitu vzťahu medzi žalobkyňou a poručiteľkou.
13.6. Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosti odôvodňujúce záver, že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, môžu spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu potomka k rodičovi, t.j. napríklad spôsobom trvalo prekračujúcom zásady spoločenskej slušnosti. V zhode so záverom súdu prvej inštancie možno konštatovať, že v spore boli preukázané napäté vzťahy medzi poručiteľkou a žalobkyňou, čo okrem iných vyplynulo z výpovede žalobkyne, ako aj svedkyne Z. G., keď navyše z výpovede svedkyne G. A., ako aj svedka Y. K. vyplynulo, že poručiteľku trápil zlý vzťah s jej dcérou, t. j. žalobkyňou a súčasne z výpovedí žalovaných 1/ až 3/ vyplynulo, že žalobkyňa sa k poručiteľke správala v rozpore so zásadami slušného správania danými medzi poručiteľkou ako matkou a žalobkyňou ako dcérou a neprejavovala o poručiteľku náležitý záujem. Pokiaľ žalobkyňa svoju argumentáciu zakladala na svojich tvrdeniach (ktoré v priebehu konania viackrát menila, najprv pripustila hádku s poručiteľkou v roku 2007, potom už tvrdila, že jednalo sa o hádku s jej súrodencami a následne uvádzala hádku so žalovaným 1/ kvôli jeho priateľke), svedectve svedka S. E., prípadne čestných vyhláseniach svojho manžela Y. S. alebo H. K., odvolací súd má za to, že uvedené dôkazy s poukazom na vyššie uvedené závery (pri absencii objektívneho dôvodu na zmenu správania sa žalobkyne k poručiteľke po odchode žalobkyne z predmetného rodinného domu, čo nasvedčuje tomu, že sa jednalo o pretrvávanie negatívneho vzťahu z času, keď ešte spoločne žili v rodinnom dome) relevantným spôsobom nevyvrátili existenciu dôvodu na vydedenie žalobkyne zo strany svojej matky, t. j. poručiteľky, prezumovaného ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ z výpovedí (niektorých) svedkýň nevyplynulo potvrdenie nezáujmu žalobkyne o poručiteľku príp. nevhodné správanie žalobkyne k poručiteľke, tak je potrebné si uvedomiť jednak to, že o niektorých skutočnostiach, ku ktorým vypovedali svedkyne sa tieto mali dozvedieť od samotnej žalobkyne (svedkyňa S. E.) a súčasne nemožno prehliadať to, že ich výpovede sa týkajú správania žalobkyne k poručiteľke pri ich stretnutí s poručiteľkou (príp. aj žalobkyňou), kedy možno vychádzať z určitého predpokladu, že hostiteľ (žalobkyňa a poručiteľka) nemajú záujem vytvárať pre hosťa (návštevu) napäté prostredie, v ktorom by sa hosť prirodzene necítil dobre, keď navyše napr. z výpovede svedkyne G. vyplynulo, že poručiteľka si „...mala aj schovávať svoje trápenie“, z čoho možno vyvodiť, že poručiteľka sa o rodinných veciach (trápení) nezdôverovala všetkým, ale primárne najbližším.
14. Pokiaľ žalobkyňa podala odvolanie aj voči časti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa domáhala určenia, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľkou G. K. v listine o vydedení spísanej dňa 15.10.2013 advokátkou JUDr. Janou Ftorkovou, nie sú dané, ako aj určenia, že závet poručiteľky G. K. zo dňa 15.10.2012 je v časti, ktorou poručiteľka opomenula žalobkyňu v rozsahu jej zákonného dedičského podielu, neplatný, odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v odvolaní nevymedzila žiadne odvolacie dôvody voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v tejto časti zamietnutá.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd, pri nezistení vád postupu súdu prvej inštancie, na ktoré by mohol prihliadnuť aj bez odvolacej námietky (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
16. V nadväznosti na potvrdenie výroku I. o merite veci odvolací súd potvrdil aj závislé výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie o práve na náhradu trov prvostupňového konania, nakoľko tieto vykazujú vecnú správnosť a v odvolacom konaní nebola ich vecná nesprávnosť osobitne namietaná.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní nemala úspech ani len čiastočný. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)