Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoPr/1/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu Z. U., bytom Z. Z., X. F. č. XXX/X, zastúpeného JUDr. M. U., advokátkou so sídlom v Z. Z., X. F. č. XXX/XX proti žalovanému: Y. G., F.., so sídlom v Z., Ľ. F. č. XXXX, IČO XX XXX XXX, zastúpeného E.., so sídlom v Z., P. č. X, IČO XX XXX XXX, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. novembra 2011, č. k. -198 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 79,46 eur, na účet E.., P. X, Z..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci konania boli v pracovnoprávnom vzťahu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 28.01.2009, na základe ktorej začal žalobca u žalovaného pracovať vo funkcii skladníka. Dodatkom č. 2 pracovnej zmluvy došlo k zmene pracovného zaradenia a žalobca sa stal od 31.03.2009 vedúcim centrálneho skladu. Dňa 12.08.2011 žalovaný na pracovisku doručoval žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. s tým, že pracovný pomer sa má skončiť dňa 01.08.2011. Uvedený doklad žalobca odmietol prevziať. Žalovaný v tomto doklade ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že žalobca nevyužíva pracovný čas na plnenie pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy, nakoľko v pracovnom čase vedie súkromnú komunikáciu s iným zamestnancom, pričom komunikácia zaberá značný časový rozsah počas pracovnej zmeny, táto súkromná komunikácia vedená v pracovnom čase a na prostriedkoch zamestnávateľa je vulgárna a osočujúca ostatných zamestnancov firmy. Ďalej mal žalobca používať pracovné prostriedky žalovaného (výpočtovú techniku - hardware, software, aplikácie) na súkromný účel, neplniť si riadne povinnosti vedúceho zamestnanca tým, že pre nevyužívanie pracovného času na pracovné úlohy neriadil a nekontroloval podriadených; týmto konaním mal závažným spôsobom porušovať pracovnú disciplínu v zmysle , pracovnej zmluvy a interných predpisov žalovaného (Pracovný poriadok, Smernica č. 6 zo dňa 27.07.2009). Súd prvého stupňa poukázal na Smernicu č. 6/2009 schválenú dňa 27.07.2009 - bod 5.9, z ktorého vyplýva, že výpočtová technika môže byť využívaná len pre účely firmy žalovaného, vo výnimočných prípadoch môže v obmedzenej miere povoliť využitie výpočtovej techniky pre súkromné účely riaditeľ písomne. Rovnako aj pridelená e- mail adresa vo forme H..F. je firemným majetkom spoločnosti a používanie firemného e-mailu je prísne zakázané. Firemný e-mail H..F. je určený predovšetkým na pracovnú a profesionálnu komunikáciu. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol so Smernicou č. 6/2009 oboznámený, čo potvrdil svojím podpisom dňa 17.09.2009 a bol tiež oboznámený s pracovným poriadkom žalovaného - Smernicou č. 3/2009. Žalobca rovnako potvrdil svojim podpisom dňa 20.9.2010, že bol oboznámený s dodatkom k Smernici č. 6/2009 zo dňa 20.09.2010, ktorého obsahom bolo, že práca zamestnanca s výpočtovou technikou môže byť podrobená kontrole zo strany zamestnávateľa, a to fyzickou kontrolou, ako aj s využitím technických prostriedkov, ako aj SW produktov. Z výsluchu svedka E. Z. mal za preukázané, že v mesiacoch júl, august 2011 bol E. Z. poverený ako externý pracovník vykonaním globálnej kontroly počítačovej siete žalovaného. Už pri prvej kontrole svedok zistil, že dva počítače obsahujú nadmerný tok dát, konkrétne počítač p. G. a počítač v sklade. Hneď, ako to svedok v júli 2011 zistil, oznámil túto skutočnosť p. G. a bol schopný vytlačiť mu aj písomnú počítačovú komunikáciu medzi zamestnancami a túto aj p. G. v súbore poslal. Svedok potvrdil, že súkromná korešpondencia na týchto počítačoch zabrala niekedy 4-5 hodín denne, niekedy 1,5 hodín denne, čo bol schopný zistiť na základe toho, že počítač eviduje časové dáta. Z e-mailovej korešpondencie medzi žalovaným a svedkom E. Z. vyplýva, že svedok zaslal opis konverzácie medzi žalobcom a R. G. po častiach na vedomie Y. G. a to v dňoch 30.06.2011, 07.07.2011, 11.07.2011, 12.07.2011, pričom R. G. následne upovedomila žalobcu, aby si mazal konverzáciu. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že v danom prípade bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené na pracovisku žalovaného žalobcovi dňa 02.08.2011, písomnosť žalobca odmietol prevziať, čím nastala fikcia doručenia podľa ust. účinného do 31.08.2011 a odmietnutím prevzatia zásielky sa považovalo okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancovi za doručené. Iný údaj uvedený v zrušovacom prejave ako deň skončenia pracovného pomeru (01.08.2011) je právne irelevantný a nemá za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Deň skončenia pracovného pomeru je určený zo zákona, v tomto prípade ku skončeniu pracovného pomeru došlo dňom 02.08.2011. V danom prípade bolo tak zamestnancovi, ako aj zamestnávateľovi zrejmé, v čom spočívajú dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Zamestnávateľ uviedol dôvod citovaním zákonného ustanovenia - závažné porušenie pracovnej disciplíny a stručne vyložil, v čom toto malo spočívať tak, aby to bolo zamestnancovi jasné. Žalobcovi sa kládlo za vinu, že „nevyužíva“ pracovný čas na plnenie pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy, nakoľko v pracovnom čase vedie súkromnú komunikáciu s iným zamestnancom, pričom komunikácia zaberá značený časový rozsah počas pracovnej zmeny, táto súkromná komunikácia vedená v pracovnom čase a na prostriedkoch zamestnávateľa je vulgárna a osočujúca ostatných zamestnancov firmy. Ďalej mal žalobca používať pracovné prostriedky žalovaného na súkromný účel, neplniť si riadne povinnosti vedúceho zamestnanca tým, že pre nevyužívanie pracovného času na pracovné úlohy neriadil a nekontroloval podriadených; týmto konaním mal závažným spôsobom porušovať pracovnú disciplínu v zmysle , pracovnej zmluvy a interných predpisov žalovaného. Podľa názoru súdu prvého stupňa takáto konkretizácia dôvodov bola dostatočne určitá a zrozumiteľná, tieto dôvody boli skutkovo vymedzené tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Súd prvého stupňa skúmal, či sa skutočnosti uvádzané zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru skutočne stali a či konanie žalobcu možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vyslovil názor, že je nesporné, že žalobca aj bez uvedenia mena konkrétneho zamestnanca v okamžitom skončení pracovného pomeru vedel, o koho sa jedná - o priamu nadriadenú R. G., s ktorou preukázateľne viedol počas pracovných dní a počas pracovnej doby v období od 14.03.2011 do 11.07.2011 rozsiahlu súkromnú korešpondenciu na firemnom počítači, ktorá nemala takmer nič spoločného s plnením pracovných úloh a jeho náplňou práce. Z predloženej kompletnej počítačovej komunikácie medzi žalobcom a R. G. za vyššie uvedené obdobie, získané od svedka E. Z. vyplýva, že táto sa týka vybavovania pracovných záležitostí v skutočne mizivej miere a zvyšok zaberá neplodnú diskusiu o súkromných veciach. Korešpondencia obsahuje zo strany žalobcu aj vulgarizmy na adresu žalovaného, ako aj vulgárne výrazy na adresu zamestnancov firmy, čo svedčí o neúcte žalobcu k jeho zamestnávateľovi a kolegom. Z výpovede svedka E. Z. mal za preukázané, že pri kontrole počítačov R. G. a žalobcu zistil, že títo boli na chate 4-5 hodín denne a niekedy 1,5 hodín denne, takže pokiaľ si žalobca vybavoval súkromné záležitosti v pracovnej dobe, porušil vedome čl. 5.9 Smernice č. 6/2009 o zákaze používania výpočtovej techniky vo firme na súkromné účely a čl. 3 bod 1 a 2 Smernice č. 3/2009, ktorou sa upravovala pracovná disciplína v pracovnom poriadku. V tomto ustanovení pracovného poriadku bola okrem iného zamestnancom uložená povinnosť plne využívať pracovný čas na plnenie pracovných úloh, vykonávať práce osobne, kvalitne a včas. Tým, že zamestnanec dlhodobo nevyužíval pracovný čas na pracovné účely, nemohol si plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a náplne práce v riadnom pracovnom čase. Pracoval následne nadčas, ktorý mu potom musel zamestnávateľ preplácať a nadčasy mu schvaľovala jeho priama nadriadená R. G., s ktorou viedol súkromnú korešpondenciu počas pracovného času. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že takéto konanie zamestnanca malo vzhľadom na jeho intenzitu charakter dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny (od 01.03.2011 do 11.07.2011), ktoré možno označiť za závažné a pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer. Žalovaný sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel od E. Z. dňa 30.06.2011, 07.07.2011, 11.07.2011, 12.07.2011, kedy mu boli doručené súbory s obsahom počítačovej konverzácie žalobcu s R. G.. Žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom dňa 02.08.2011, teda v lehote stanovenej v . Skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov z toho dôvodu, že takúto organizáciu u žalovaného zamestnanci nemajú zriadenú. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že žalovaný skončil okamžite pracovný pomer so žalobcom platne a preto žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa , , , , , , , . O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci po 57 eur (príprava a prevzatie veci, účasť na pojednávaniach v dňoch 09.11.2011, 30.11.2011) + 3 x 7,41 eur režijný paušál, 20 % DPH v sume 38,65 eur podľa , , , , vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Trovy konania spolu predstavujú 231,88 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhal sa jeho zmeny tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Vytýkal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Mal za to, že neúplné zistenie skutkového stavu veci spočíva v tom, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to výsluch svedkyne R. G.. Výsluch tejto svedkyne navrhoval za účelom, aby sa vyjadrila k plneniu jeho pracovných úloh, ďalej sa mala svedkyňa vyjadriť ku skutočnostiam, či mu niekedy zo strany žalovaného bolo vytknuté písomne, ústne na pracovisku alebo počas pracovných porád nesplnenie konkrétnej pracovnej úlohy riadne a včas. Namietal, že súd prvého stupňa sa bez akéhokoľvek dôkazu stotožnil s tvrdeniami žalovaného o tom, že si riadne neplnil svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a náplne práce v riadnom pracovnom čase, že pracoval následne nadčas, ktorý mu musel žalovaný preplácať. Žalovaný na preukázanie týchto tvrdení nepredložil žiaden dôkaz, vôbec nekonkretizoval, v ktorých dňoch mal na základe nevyužívania pracovného času pracovať nadčas. Toto tvrdenie žalovaného bolo všeobecné a záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako tvrdenie žalovaného, že musel prijať nového zamestnanca, nakoľko žalobca nestíhal plniť pracovné úlohy, považoval za nepravdivé a nepodložené žiadnym dôkazom. Tvrdenie svedka E. Z., že chatoval na messingeri s R. G., niekedy 4-5 hodín denne, niekedy 1,5 hodín denne, považoval za subjektívne, účelové a veľmi všeobecné, nakoľko nie je z neho zrejmé, aký časový rozsah predstavuje pracovná komunikácia a aký časový rozsah súkromná komunikácia. Ďalej uviedol, že z výsluchu svedka E. Z. vyplýva, že už pri predchádzajúcich kontrolách svedok u neho zistil, že nadmerne posiela správy, pričom už pri kontrole počítačovej siete v januári 2011 upozornil žalovaného na zvýšený prietok dát. Z vyjadrenia svedka možno dôvodne predpokladať, že žalovaný mal o obsahu jeho komunikácie s R. G. vedomosť minimálne od začiatku roka 2011. Dôkaz o tom, že žalovaný sa o jeho konverzácii na messingeri s R. G. dozvedel až z e-mailu svedka Z. dňa 30.06.2011, považoval za nedôveryhodný. Bol toho názoru, že svedok Z. zasielal takéto súbory s obsahom jeho komunikácie žalovanému minimálne niekoľko mesiacov a to najskôr od 14.03.2011. Tento jeho názor podporuje aj skutočnosť, že žalovaný mal k dispozícii obsah jeho pracovno-súkromnej komunikácie s R. G. na messingeri od 14.03.2011. Na základe uvedených skutočností mal za to, že žalovaný jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností súdu nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uvedenej v účinného do 31.08.2011. Ďalej uviedol, že výpoveď svedka E. Z. považuje za nedôveryhodnú vzhľadom na priateľský vzťah so žalovaným. V súvislosti s monitorovaním elektronickej pošty poukázal na Ústavu SR, , 12 o elektronických komunikáciách a vyslovil názor, že žalovaný nebol oprávnený monitorovať, ukladať a na pracovnej porade zverejňovať obsah jeho komunikácie s R. G. na messingeri. Taktiež poukázal na stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov ČR, v ktorom sa úrad vyjadruje k problematike monitorovania elektronickej pošty a ochrane súkromia na pracovisku, ktoré stanovisko sa opiera o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/58/EC z 12.07.2002 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií. V zmysle uvedených ústavných a zákonných ustanovení mal za to, že ani zakotvenie zákazu zamestnávateľa používať výpočtovú techniku na súkromné účely v Smernici žalovaného č. 6/2009 nelegitimizovalo žalovaného monitorovať, ukladať a uchovávať jeho komunikáciu na messingeri s R. G., nakoľko medzi ním a žalovaným nedošlo k zmluvnému dojednaniu takéhoto konania. Dôvodil, že žalovanému nikdy neudelil súhlas s monitorovaním a ukladaním obsahu správ napísaných na messingeri, či už u R. G. alebo iným zamestnancom. Tvrdil, že za jeho súhlas nemožno považovať oboznámenie sa so smernicou a to, že vzal na vedomie, že jeho práca s výpočtovou technikou môže byť podrobená kontrole zo strany zamestnávateľa a to fyzickou kontrolou, ako aj s využitím technických prostriedkov a SW produktov. Mal za to, že v jeho prípade má prednosť garantované právo na nedotknuteľnosť súkromia a zákonný príkaz na zachovávanie telekomunikačného tajomstva, pričom právo na ochranu súkromia platí aj v zamestnaní. Samotný príkaz žalovaného nepoužívať výpočtovú techniku na súkromné účely neoprávňoval žalovaného ku kontrole obsahu ním prenášaných správ a k vyvodeniu pracovnoprávnych následkov - okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ďalej poukázal na to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného nie je skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Žalovaný až na pojednávaní dňa 09.11.2011 dodatočne vysvetlil a skutkovo konkretizoval dôvod, ktorý ho viedol k tomu, aby s ním okamžite skončil pracovný pomer. Žalovaný však nielen v okamžitom skončení pracovného pomeru, ale ani počas súdneho konania nevysvetlil, kedy a akú konkrétnu povinnosť vedúceho zamestnanca vyplývajúcu z pracovnej zmluvy si nesplnil. Okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za právny úkon, ktorý nie je dostatočne určitý, konkrétny ani časovo vymedzený, nie je z neho možné zistiť, kedy a k akému konkrétnemu porušeniu jeho povinností uvedených v pracovnej zmluve a náplni práce došlo. Uplatnil si náhradu trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, pričom skutkové vymedzenie dôvodu v zrušovacom prejave z 01.08.2011 bolo v súlade s ust. v znení platnom do 30.08.2011. Čo sa týka nevykonaného dôkazu, a to výsluchu svedkyne R. G., ktorý navrhol žalobca, uviedol, že tento by nebol vzhľadom na zaujatosť p. G. spôsobilý preukázať žiadnu právne významnú skutočnosť. Nedostatočná vierohodnosť uvedenej svedkyne je daná tým, že so svedkyňou taktiež okamžite skončil pracovný pomer, čo automaticky vyvoláva negatívny postoj navrhnutej svedkyne k žalovanému, a teda neobjektívnosť jej svedeckej výpovede. Tvrdenia žalobcu o tom, odkedy začal svedok E. Z. zasielať žalovanému súbory s komunikáciou medzi žalobcom a G., sú vykonštruované. Taktiež ďalšie tvrdenia žalobcu obsiahnuté v odvolaní, a teda že žalovaný mal o obsahu komunikácie žalobcu s p. G. vedomosť minimálne od začiatku roka 2011, nie sú pravdivé, jedná sa iba o domnienku právneho zástupcu žalobcu. Skutočnosť, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o komunikácii, v konaní preukázal listinnými dôkazmi. Ďalej uviedol, že v rámci celého súdneho konania žalobca nenamietal listinné dôkazy predložené ním a teda konkrétne mnohostranový súpis korešpondencie žalobcu a p. G.. Vyslovil názor, že je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že výkon práce nie je možné považovať za súkromnú sféru človeka. Zamestnanec nemôže dôvodne očakávať súkromie, pokiaľ sa jedná o využívanie takej výpočtovej techniky, ktorá môže byť podľa internej smernice žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 27.07.2009 používaná výlučne na pracovné účely, taktiež žalobca nemôže dôvodne očakávať súkromie, ak bol prostredníctvom dodatku k Smernici „Používanie výpočtovej techniky“ č. 6/2009 z 20.09.2010 oboznámený so skutočnosťou, že jeho práca s výpočtovou technikou môže byť podrobená kontrole zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Ďalej dodal, že žalobca používal telekomunikačné zariadenie, ktoré je vo vlastníctve žalovaného, pričom SR garantuje vlastnícke právo pre každého, a teda aj pre zamestnávateľa, ktorý má ako vlastník právo rozhodnúť o tom, akým spôsobom bude jeho majetok využívaný. Poukázal i na výpoveď žalobcu pred súdom prvého stupňa dňa 09.11.2011, v ktorej potvrdil, že používal výpočtovú techniku žalovaného na vybavovanie súkromných záležitostí. Mal za to, že zrušovací prejav a teda okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom vykazuje všetky formálne znaky, ktoré vyžaduje , s odkazom na konkrétny paragraf, s popisom, v čom spočíva závažné porušenie pracovnej disciplíny a tento dôvod nie je možné s iným zameniť. Poukázal na to, že žalobca si neplnil elementárne povinnosti zamestnanca - využívať pracovný čas na plnenie pracovných úloh a hospodárne využívať pracovné prostriedky zamestnávateľa. Navyše išlo o vedúceho zamestnanca, ktorý bol riadne oboznámený s povinnosťami týkajúcimi sa práce s výpočtovou technikou. Zo strany žalobcu išlo o porušovanie pracovnej disciplíny dlhodobo, intenzívne a malo závažný charakter, nakoľko jeho dôsledkom bolo, že významná časť pracovného času (každý pracovný deň po dobu niekoľkých mesiacov) sa využívala na súkromné účely a pracovné prostriedky žalovaného sa používali na súkromné účely. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby vo výške 79,46 eur.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Žalobca ako odvolací dôvod uplatnil nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne právne posúdenie veci.

Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle , v celom rozsahu na ne poukazuje a k námietkam žalobcu uvádzaných v odvolaní uvádza nasledovné:

Podľa v znení platnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. 02.08.2011 (ďalej len „ZP“) zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( ) a spočíva v plnení pracovných povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. a ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné, ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

Podľa okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ i zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Pri úvahe, akým spôsobom má byť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru konkretizovaný, tak aby boli splnené požiadavky vyplývajúce z ust. , je treba mať na zreteli, že ust. vymedzuje len skutkovú podstatu pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. K tomu, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom, je potrebné zistiť, či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z dôvodu uvedeného v ust. môže zamestnávateľ okamžite zrušiť pracovný pomer vtedy, ak zamestnanec svojím konaním závažne porušil pracovnú disciplínu. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité zrušenie pracovného pomeru pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite zrušený. Výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Ak vzniknú pochybnosti o určitosti prejavu vôle, pokúsi sa súd vždy odstrániť túto vadu výkladom prejavu vôle; vychádza pritom z výsledkov dokazovania a prihliadne tiež k tomu, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci, okrem iného, zistené (správnosť skutkových zistení v tomto smere žalobca nespochybňuje), že žalobca uzavrel so žalovaným pracovný pomer na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.01.2009, pričom u žalovaného začal pracovať vo funkcii skladníka. Dodatkom č. 2 pracovnej zmluvy došlo k zmene pracovného zaradenia a žalobca sa stal od 31.03.2009 vedúcim centrálneho skladu. Žalobca potvrdil svojím podpisom dňa 17.09.2009, že bol oboznámený so Smernicou č. 6/2009, schválenou dňa 27.07.2009, z ktorej bodu 5.9 vyplýva, že výpočtová technika môže byť využívaná len pre účely žalovaného. Vo výnimočných prípadoch môže v obmedzenej miere povoliť používanie výpočtovej techniky pre súkromné účely riaditeľ písomne. Rovnako aj pridelená e-mail adresa vo forme H..F. je firemným majetkom spoločnosti a používanie firemného e-mailu na súkromné účely je prísne zakázaný. Užívateľ firemného počítača sa zaviazal svojím podpisom, že bude Smernicu č. 6/2009 dodržiavať a v prípade nedodržiavania firemného predpisu môže byť zamestnancovi uložená sankcia zrážkou z platu vo výške 500,-- Sk, v prípade závažnejšieho priestupku, ako krádež alebo úmyselné poškodzovanie techniky, mal byť zamestnanec potrestaný podľa . Žalobca bol tiež oboznámený s pracovným poriadkom žalovaného

- Smernicou č. 3/2009, ktorá v čl. 3 ukladá zamestnancom povinnosť plne využívať pracovný čas na plnenie pracovných úloh, vykonávať prácu osobne, kvalitne a včas. Žalobca rovnako potvrdil svojím podpisom zo dňa 20.09.2010, že bol oboznámený s dodatkom k Smernici č. 6/2009 zo dňa 20.09.2010, ktorého obsahom bolo, že práca zamestnanca s výpočtovou technikou môže byť podrobená kontrole zo strany zamestnávateľa a to fyzickou kontrolou, ako aj s využitím technických prostriedkov, ako aj SW produktov. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa ďalej vyplýva, že pri kontrole počítačovej siete v obchodnej spoločnosti žalovaného v júli 2011 žalovaný zistil, že žalobca vedie súkromnú počítačovú komunikáciu s iným zamestnancom, pričom táto súkromná korešpondencia medzi žalobcom a iným zamestnancom firmy žalovaného zaberala niekedy 4-5 hodín denne, niekedy 1,5 hodín denne. Podľa názoru žalovaného žalobca týmto konaním porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, keď ako vedúci zamestnanec nevyužíval pracovný čas na plnenie pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy, nakoľko v pracovnom čase viedol súkromnú komunikáciu s iným zamestnancom, pričom komunikácia zaberala značný časový rozsah počas pracovnej zmeny; táto súkromná komunikácia vedená v pracovnom čase a na prostriedkoch zamestnávateľa je vulgárna a osočujúca ostatných zamestnancov firmy. Ďalej mal žalobca používať pracovné prostriedky žalovaného na súkromný účel, neplniť si riadne povinnosti vedúceho zamestnanca tým, že pre nevyužívanie pracovného času na pracovné úlohy neriadil a nekontroloval podriadených, týmto konaním mal závažným spôsobom porušovať pracovnú disciplínu v zmysle , pracovnej zmluvy a interných predpisov žalovaného, preto žalovaný podľa okamžite zrušil pracovný pomer so žalobcom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takáto konkretizácia dôvodov bola dostatočne určitá a zrozumiteľná a tieto dôvody boli skutkovo vymedzené tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Súd prvého stupňa sa v konaní správne zameral na skúmanie, či skutočnosti uvádzané zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru sa skutočne stali a či konanie žalobcu možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Je nepochybné, že žalobca aj bez uvedenia mena konkrétneho zamestnanca v okamžitom skončení pracovného pomeru vedel, o koho sa jedná - o jeho priamu nadriadenú R. G., s ktorou preukázateľne viedol počas pracovných dní v období od 14.03.2011 do 11.07.2011 rozsiahlu súkromnú korešpondenciu na firemnom počítači. Žalobca sám doznal, že na firemnom počítači vybavoval veci aj súkromne, pričom podľa jeho tvrdenia 70 % komunikácie s R. G. boli pracovné záležitosti. Z výpovede svedka E. Z. v konaní pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že pri kontrole počítačov R. G. a žalobcu zistil, že títo boli na chate X-X hodín denne a niekedy 1,5 hodín denne, takže pokiaľ si žalobca vybavoval súkromné záležitosti v pracovnej dobe, porušil vedome čl. 5.9 Smernice č. 6/2009 o zákaze používania výpočtovej techniky vo firme na súkromné účely, čl. 3 bod 1 a 2 Smernice č. 3/2009, ktorou sa upravovala pracovná disciplína v pracovnom poriadku. S názorom súdu prvého stupňa, že konanie žalobcu (z hľadiska intenzity) napĺňalo charakter dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny (od 14.03.2011 do 11.07.2011), možno súhlasiť. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa prihliadal k tomu, že porušovanie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu bolo dlhodobé, intenzívne a malo závažný charakter, nakoľko jeho dôsledkom bolo, že značná časť pracovného času sa využívala na súkromné účely a pracovné prostriedky žalovaného využíval žalobca na súkromné účely. Žalobca si neplnil základné povinnosti každého zamestnanca

- využívať pracovný čas na plnenie pracovných úloh a hospodárne využívať pracovné prostriedky zamestnávateľa. Naviac išlo o vedúceho zamestnanca - vedúci centrálneho skladu, ktorý bol riadne oboznámený s povinnosťami týkajúcimi sa práce s výpočtovou technikou, ktorú mohol využívať len na pracovné účely. Žalovaný sa o porušovaní pracovnej disciplíny žalobcom dozvedel od E. Z. v dňoch 30.06.2011 07.07.2011, 11.07.2011, 12.07.2011, kedy mu boli doručené súbory s obsahom počítačovej konverzácie žalobcu s R. G.. Odvolací súd preto v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že intenzita porušovania pracovnej disciplíny žalobcom oprávňovala žalovaného k tomu, aby s ním okamžite skončil pracovný pomer podľa , pričom boli splnené hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle . Odvolacie námietky žalobcu boli preto v tomto smere neopodstatnené. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že žalobca protizákonne monitoroval, zhromažďoval a ukladal obsah jeho elektronickej komunikácie s R. G. na messingeri a tým porušil jeho ústavné právo na nedotknuteľnosť súkromia a právo na ochranu súkromia aj v zamestnaní, túto námietku odvolací súd nezohľadnil. Odvolaciemu súdu je známe stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov ČR z roku 2003, v ktorom sa úrad vyjadril problematike monitorovania elektronickej pošty a ochrane súkromia na pracovisku a ktoré sa opiera o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/58/EC z 12.07.2002 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií, na ktoré sa odvoláva žalobca v odvolaní. Je nepochybné, že listové tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ, ako aj telekomunikačné tajomstvo dotvára osobnostnú sféru každého človeka a je súčasťou jeho súkromia. garantované právo na nedotknuteľnosť súkromia a súvisiace ustanovenia zahŕňajú teda aj predmet telekomunikačného tajomstva, ktorým je aj obsah prenášaných informácií pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb. Samozrejme, výkon práce nie je možné považovať za súkromnú sféru človeka, avšak na druhej strane má aj zamestnanec právo na súkromie. Hranice tohto súkromia na pracovisku sa musia posudzovať prísne individuálne. Ako už vo svojej judikatúre stanovil aj Európsky súd pre ľudské práva, podstatné pre posudzovanie miery súkromia na pracovisku je dôvodné očakávanie súkromia, a teda pokiaľ z pokynov nadriadených pracovníkov, predpisov vzťahujúcich sa na prácu zamestnanca, zvyklostí na pracovisku a pod. nie je možné vyvodiť opak, platí, že zamestnanec môže dôvodne očakávať súkromie, čo platí aj pre oblasť komunikácie prostredníctvom pošty. Pokiaľ by zamestnávateľ chcel monitorovať prijímanú ako aj odosielanú pracovnú elektronickú poštu, na ktorej vybavovanie je poverený konkrétny zamestnanec, mal by už pri vzniku pracovného pomeru oboznámiť tohto zamestnanca preukázaným spôsobom o využívaní e-mailového účtu výslovne na pracovné účely a zmluvne podchytiť jeho súhlas s kontrolou tohto účtu. Zamestnávateľ má teda právo v súvislosti s využívaním výpočtovej techniky a programového vybavenia prevádzkovaného na tejto výpočtovej technike vydať smernicu, ktorá má charakter záväznej internej normy a zamestnanec je povinný ju dodržiavať. Prípadné porušovanie môže byť považované za porušovanie pracovnej disciplíny so všetkými dôsledkami v súlade so , z ktorej jednoznačne vyplýva, že výpočtová technika môže byť využívaná len pre účely firmy žalovaného. Rovnako svojím podpisom potvrdil, že bol oboznámený s dodatkom k Smernici č. 6/2009, ktorého obsahom bolo, že práca zamestnanca s výpočtovou technikou môže byť podrobená kontrole zo strany zamestnávateľa a to fyzickou kontrolou, ako aj s využitím technických prostriedkov, ako aj SW produktov. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ vopred informoval svojho zamestnanca - žalobcu o monitorovaní jeho služobnej elektronickej komunikácie, resp. kontrole jeho e-mailovej schránky, ktorú mu pridelil na výkon práce uvedenej v pracovnej zmluve, neporušuje jeho práva, ba práve naopak, vopred ho informoval o možných následkoch súvisiacich s nerešpektovaním jeho pokynov, ako je to upravené v ust. , podľa ktorého je zamestnanec povinný pracovať najmä zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydaných v súlade s právnymi predpismi. Je nutné akceptovať, že vzťah zamestnávateľa (ktorý je zároveň vlastníkom aktív IT) a zamestnanca (ktorý je ich používateľom a pridelené mu boli ako podporný nástroj pre výkon pracovných povinností) je vzťahom pracovnoprávnym a preto sa riadi najmä . Ten jednoznačne definuje práva a povinnosti oboch zmluvných strán. Jedným zo zásadných práv zamestnávateľa je právo riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov a zabezpečovať opatrenia na ochranu majetku. Zamestnávateľ teda má právo v súvislosti s využívaním výpočtovej techniky a programového vybavenia prevádzkovaného na tejto výpočtovej technike vydať smernicu, ktorá má charakter záväznej internej normy a zamestnanec je povinný ju dodržiavať. Z týchto dôvodov boli aj tieto odvolacie námietky žalobcu neopodstatnené. S ostatnými odvolacími námietkami sa vysporiadal súd prvého stupňa, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na podrobné a náležité odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , a tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 79, eur. Trovy odvolacieho konania žalovaného spočívajú v odmene za právnu službu advokáta za 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 15.02.2012 á 58,59 eur, režijný paušál 7,63 eur, 20 % DPH v sume 13,24 eur, spolu 79,46 eur (s. 1, , vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .