Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoCsp/14/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXXX/XX, t. č. A. X, C., o zaplatenie sumy 2.024,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 05. decembra 2022 č. k. -325 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. týkajúcich sa trov konania m e n í tak, že žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 5. decembra 2022 č. k. -325 (napadnutý rozsudok) I. zamietol žalobu, II. žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi nepriznal a III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia pôvodne sumy vo výške 2.653,90 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.06.2019, ktorá bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., a ním, mu bola postúpená pohľadávka voči žalovanej s tým, že tá bola v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Slovenská sporiteľňa, a. s., uzatvorila so žalovanou dňa 12.12.2014 úverovú zmluvu, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté finančné prostriedky. Keďže žalovaná nesplácala úver v určených termínoch, tak právny predchodca žalobcu dňa 06.03.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 04.03.2019 a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia sumu vo výške 2.653,90 eur a pozostávala z istiny vo výške 1.905,64 eur, z riadneho úroku vo výške 685,13 eur, z úroku z omeškania vo výške 55,13 eur a z poplatkov vo výške 8 eur. Žalovaná následne po postúpení pohľadávky nevykonala žiadnu úhradu.

3. Prvoinštančný súd prvým rozsudkom zo dňa 10.01.2022 rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 628,96 eur s príslušenstvom, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal. Z odôvodnenia tohto rozsudku okrem

iného vyplýva, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa ako banka v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzavrel so žalovanou ako fyzickou osobou nepodnikateľom formulárovú zmluvu, išlo o spotrebiteľský úver tak, ako to definoval Súd konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola platným spôsobom uzavretá, pričom žalobca preukázal predloženými listinnými dôkazmi, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky s tým, že právny predchodca žalobcu riadnym spôsobom v zmysle v spojení s predčasne zosplatnil úver. Podľa názoru prvoinštančného súdu však takýto úver bol bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na v spojení s , a to z dôvodu, že bola nesprávne v úverovej zmluve uvedená celková čiastka, ktorú má zaplatiť žalovaná ako spotrebiteľ, pretože suma 4.595,08 eur nezodpovedá súčinu počtu splátok 108 a mesačnej výšky dojednanej splátky 42,56 eur. Podľa takto dojednaných zmluvných údajov mala žalovaná podľa výpočtu súdu zaplatiť celkovú sumu právnemu predchodcovi žalobcu vo výške 4.596,48 eur a nie sumu 4.595,08 eur ktorá bola uvedená v úverovej zmluve. Z tohto dôvodu bol tak s poukazom na ustanovenie uvedený v úverovej zmluve nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú má žalovaná zaplatiť. Zároveň podľa názoru súdu bol aj nesprávne uvedený údaj o RPMN, pretože nebol zahrnutý poplatok za poistenie vo výške 1,44 eur s tým, že toto poistenie súvisí s úverom, nakoľko ide o poistenie schopnosti splácať úver, a preto by náklady na toto poistenie mali byť zahrnuté aj do celkových nákladov s poukazom na Keďže výška RPMN v zmysle v spojení s sa vypočíta ako celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, tak je zrejmé, že RPMN bola určená v úverovej zmluve v nižšej výške, ako skutočne bola, nakoľko do celkových nákladov neboli zahrnuté poplatky za poistenie. Z tohto dôvodu tak RPMN bola určená v neprospech spotrebiteľa, a preto je úver bezúročný a bezpoplatkový. Keďže žalovaná čerpala úver vo výške 2.100 eur a uhradila sumu 1.471,04 eur, súd jej uložil povinnosť zaplatiť sumu 628,96 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi čerpaným úverom a vykonanými úhradami. Vo vzťahu k výroku I., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť sumu 628,96 eur s príslušenstvom, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.03.2022. Vo vzťahu k výroku II., v časti v ktorej bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo vzťahu k výroku III., v ktorej žalovanej nepriznal súd nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, bolo podané v zákonnej lehote odvolanie žalobcu.

4. Odvolací súd zrušil rozsudok prvoinštančného súdu v časti výroku II. a III. uviedol, že je potrebné poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 42/15 z 09.11.2016. Podľa názoru Európskeho súdneho dvora by sa za primerané nemalo považovať, ak pre nepatrný rozdiel v sume celkovej výšky úveru, čo nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou ukladať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľovi závažné následky. Podľa názoru odvolacieho súdu tak podľa počtu splátok a výšky mesačnej splátky stanovených v predmetnej úverovej zmluve mala byť v zmluve uvedená správne celková výška úveru 4.595,48 eur, v skutočnosti je však v zmluve uvedená suma 4.595,08 eur pričom tento nepatrný rozdiel 0,40 eur vznikol zaokrúhľovaním súm pri výpočte a nie je v neprospech žalovanej ako spotrebiteľky. Preto je nespochybniteľné, že žalovaná mala jednoznačne možnosť rozpoznať rozsah svojho záväzku, v dôsledku čoho je aplikácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprimerane prísna. Pokiaľ ide o závery prvoinštančného súdu, že v úverovej zmluve je v nesprávnej výške uvedená RPMN, pretože do nej nebol zahrnutý poplatok za poistenie vo výške 1,44 eur s tým, že toto poistenie ako vyplýva z časti II. úverovej zmluvy jednoznačne súvisí s úverom, lebo ide o poistenie schopnosti splácať úver, tak v tejto časti považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože súd prvej inštancie nevykonal výpočet RPMN a neporovnal výšku RPMN stanovenú v úverovej zmluve so svojím výpočtom. Keď prvoinštančný súd mal za to, že do výpočtu RPMN mal byť zahrnutý poplatok za poistenie, tak bolo potrebné zdôvodniť, na základe čoho dospel k záveru, že do výpočtu tento poplatok nebol zahrnutý. Okrem toho odvolací súd poukázal na skutočnosť, že ak sú odchýlky pri posudzovaní údaja o RPMN zanedbateľné, nemožno hovoriť o zavádzaní alebo klamaní spotrebiteľa, ako je to v prípade údaju o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. V otázke hodnotenia RPMN nie je zrozumiteľné a zrejmé, z akých výstupných údajov súd prvej inštancie vychádzal pri prijatom závere a ak by existovala aj minimálna odchýlka v časti stotín RPMN, šlo by o zjavne neprimeranú sankciu, pokiaľ by súd vyhodnotil z tohto dôvodu úver za bezúročný a bezpoplatkový.

5. Súd prvej inštancie opätovne vo veci konal a ustálil skutkový stav tak, že právny predchodca žalobcu

- Slovenská sporiteľňa, a. s., a žalovaná uzavreli zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 12.12.2014, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 2.100 eur, pričom išlo o

spotrebný úver na čokoľvek. Výška úrokovej sadzby bola dojednaná 18,90 % ročne, úrok z omeškania 5 % ročne, spôsob poskytnutia úveru jednorazovo, výška mesačnej splátky 42,56 eur mesačne splatnej vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dojednaná 20.01.2015, počet splátok 108, konečná splatnosť úveru 20.12.2023. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená 22,20 %, priemerná hodnota RPMN 17,33 % a celková čiastka spojená s úverom bola dojednaná vo výške 4.595,08 eur. V článku II. tejto zmluvy boli tiež dojednané poplatky, a to poplatok za poistenie úveru vo výške 1,44 eur ako aj poplatok za upomienku vo výške 25 eur. Zároveň v časti II. tejto zmluvy bol daný súhlas s poistením úveru - rozšírený súbor poistenia. Súčasťou úverovej zmluvy boli aj Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a. s., pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom, ktoré bližším spôsobom upravovali práva a povinnosti zmluvných strán ako aj Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne. Zároveň súčasťou úverovej zmluvy boli tiež Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, ktoré bližším spôsobom upravovali zmluvné práva a povinnosti. Zo Sadzobníka poplatkov a náhrad Slovenskej sporiteľne, a. s., účinného od 01.08.2014, časť A pre obyvateľstvo, vyplývajú jednotlivé poplatky za poskytované služby Slovenskou sporiteľňou svojim klientom.

6. Listom zo dňa 01.02.2019 vyzval právny predchodca žalobcu žalovanú na zaplatenie sumy 736,40 eur, pretože bola v omeškaní so splácaním svojej pohľadávky. Zároveň ju poučil o tom, že ak nezaplatí do 15 dní od doručenia takejto výzvy, vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 06.03.2019 oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti žalovanej z dôvodu, že žalovaná bola v omeškaní so splácaním pohľadávky viac ako 3 mesiace. Výzvou zo dňa 26.03.2019 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu v celkovej výške 2.507,29 eur, pretože bola v omeškaní so splácaním viac ako 3 mesiace. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0505/2019/CE právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a. s., postúpil žalobcovi okrem iného aj pohľadávku týkajúcu sa žalovanej, pričom táto zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá dňa 24.06.2019. Listom zo dňa 29.06.2019 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanej postúpenie pohľadávky. Pokusom o zmier zo dňa 01.04.2020 právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Táto výzva bola daná na poštovú prepravu v zmysle podacieho hárku dňa 02.04.2020 a doručovaná žalovanej. Žalovaná uhradila sumu v celkovej výške 1.471,04 eur splátkami vykonávanými od 20.01.2015 do 29.11.2018. Tieto úhrady boli započítané na istinu vo výške 194,36 eur, na zmluvný úrok vo výške 1.095,39 eur, na úrok z omeškania 1,41 eur a na poplatky v sume 179,88 eur. Postúpená istina tak predstavuje poskytnutý úver mínus úhrady žalovanej započítané na istinu, teda 2.100 eur - 194,36 eur, čo je 1.905,64 eur. Poplatky sa zaviazala žalovaná zaplatiť za poistenie úveru vo výške 1,44 eur mesačne, ako aj 25 eur za upomienky. Tieto poplatky mali byť v celkovej výške 187,88 eur, pričom z úhrad žalovanej bola na poplatky započítaná suma vo výške 179,88 eur. Pokiaľ ide o riadny úrok vo výške 685,13 eur, žalovaná ho mala platiť vo výške 18,90 % ročne, pričom zmluvný úrok vo výške 1.780,52 eur je v platobnej histórii označený ako predpis riadneho úroku; z úhrad žalovanej bola na zmluvný úrok započítaná suma vo výške 1.095,39 eur a neuhradený zmluvný úrok tak predstavuje sumu 685,13 eur. Pokiaľ ide o úrok z omeškania vo výške 25,79 eur, tak ten bol vo výške 27,20 eur s tým, že z úhrad žalovanej bola započítaná na tento úrok z omeškania suma 1,41 eur a neuhradený zmluvný úrok z omeškania predstavuje sumu 25,79 eur. Úrok z omeškania po zosplatnení úveru bol žalovanej účtovaný vo výške 29,34 eur.

7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zo stanoviska Národnej banky Slovenska k RPMN vyplýva, že ak by náklady na poistenie k úveru spĺňali podmienky podľa , vstupovali by do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytnutým spotrebiteľským úverom a ovplyvnili by výšku RPMN. Je tak v kompetencii príslušného súdu preveriť, či náklady na poistenie spĺňali takéto podmienky. Ak by náklady na poistenie úveru nespĺňali definíciu podľa , tak hodnota RPMN v zmluve by bola 22,20 % a to za predpokladu, že čerpanie úveru bolo vo výške 2.100 eur k 12.12.2014, pričom mesačná splátka by bola 42,56 eur a nezahŕňala by poplatok za poistenie úveru a poistenie by nespĺňalo definíciu s tým, že splátky by boli splatné k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka by bola splatná dňa 20.01.2015 a posledná splátka splatná dňa 20.12.2023, pričom počet mesačných splátok by bol 108. Hodnota RPMN v zmluve by bola 20,94 % za vyššie uvedených podmienok s tým, že pravidelné mesačné splátky by boli len vo výške 41,12 eur, pretože z dohodnutej splátky 42,56 eur by bola odpočítaná sumu 1,44 eur ako mesačná splátka, ktorá zahŕňa poplatok za poistenie úveru, pričom poistenie by nespĺňalo definíciu , a preto by aj bolo odpočítané zo splátky. Ďalej NBS uviedla, že ak by náklady na poistenie úveru spĺňali definíciu podľa ustanovení zákona, tak v tomto prípade by bola hodnota RPMN vo výške 23,46 % s tým, že pravidelná mesačná splátka by správne mala byť 44 eur

(42,56 eur + 1,44 eur ako poplatok za poistenie), pričom mesačná splátka nezahŕňa poplatok za poistenie úveru a poistenie spĺňa definíciu . NBS tiež uviedla, že hodnota RPMN by bola 22,20 % v prípade, ak by vychádzala z vyššie uvedených predpokladov a mesačná splátka by bola 42,56 eur, pričom tá by zahŕňala poplatok za poistenie úveru a takéto poistenie by spĺňalo definíciu Zároveň NBS uviedla, že výpočty RPMN nezohľadňujú metodiku počítania časových intervalov upravenú v usmerneniach na uplatňovanie smernice 2008/48/ ES (smernica o spotrebiteľskom úvere) vo vzťahu k nákladom a RPMN, pretože uvedená metodika počítania časových intervalov mala v čase uzavretia zmluvy odporúčací charakter. Stanovisko nie je právne záväzné a môže sa odlišovať od stanoviska vecne príslušných orgánov.

8. Súd prvej inštancie z výpisu Sociálnej poisťovne za r. 2014 týkajúci sa žalovanej zistil, že žalovaná bola zamestnaná v r. 2014 v spoločnosti ZF SACHS Slovakia, a. s., resp. v spoločnosti ZF Slovakia, a. s., s tým, že vymeriavací základ sa v tomto období pohyboval od sumy 391,17 eur po sumu 1.242,39 eur. Vymeriavací základ v mesiaci december 2014, kedy bola uzavretá predmetná zmluva predstavoval u žalovanej sumu 976,87 eur. Súd ďalej zistil, že na žalovanú podľa výpisu z Obchodného vestníka nebol vyhlásený konkurz ani oddlženie.

9. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa , , , , , , , , o bankách, , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol spotrebiteľsko-právny vzťah, pretože právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a. s., ako banka v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzavrel formulárovú zmluvu so žalovanou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom s tým, že v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by žalovaná uzatvárala túto zmluvu v súvislosti s výkonom povolania alebo podnikateľskej činnosti. Uzavretá formulárová zmluva bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu a žalovaná nemohla ovplyvniť jej obsah, ale musela návrh takejto zmluvy prijať ako celok alebo odmietnuť. Súd tiež dospel k názoru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola platným spôsobom uzavretá, žalobca preukázal listinnými dôkazmi, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a právny predchodca žalobcu tiež platným spôsobom v zmysle v spojení s predčasne zosplatnil úver.

10. Pokiaľ ide o skutočnosť, že v úverovej zmluve je nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú mala žalovaná ako spotrebiteľ zaplatiť, súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 09.11.2016 konštatoval, že rozdiel medzi celkovou čiastkou, ktorú mala žalovaná zaplatiť vo výške 4.596,48 eur (počet splátok 108 x 42,56 eur) a celkovou čiastkou uvedenou v úverovej zmluve (4.595,08 eur) je nepatrný (rozdiel predstavuje sumu 1,40 eur), a preto by sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola neprimeraná a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná mala možnosť vzhľadom na údaje o úvere, ktoré boli uvedené v predmetnej zmluve, rozpoznať rozsah svojho záväzku. Z tohto dôvodu tak tento úver nemôže byť bezúročný a bezpoplatkový podľa

11. Pokiaľ ide o výšku RPMN, tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že tá je uvedená v úverovej zmluve v správnej výške, a to aj s prihliadnutím na stanovisko NBS. Podľa názoru súdu je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že v zmluve je uvedená výška RPMN 22,20 % a z prehľadu finančných operácií je zrejmé, že výška mesačnej splátky v rozsahu 42,56 eur zahŕňala aj mesačný poplatok za poistenie úveru vo výške 1,44 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o poistenie schopnosti splácať úver, ide o poplatok, ktorý sa má zahrnúť medzi náklady spojené s poskytovaním úveru podľa , a preto podľa výpočtu RPMN, ktorý bol realizovaný NBS, a to pod písmenom B) IV je RPMN vo výške 22,20 %, ak mesačná splátka zahŕňala poplatok za poistenie k úveru a takýto poplatok spĺňa definíciu podľa Z uvedených dôvodov tak výška RPMN bola v úverovej zmluve správne uvedená, resp. vypočítaná, čo potvrdila aj NBS vo svojom kontrolnom výpočte, ktorý realizovala na dotaz súdu.

12. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či právny predchodca žalobcu v čase uzavretia úverovej zmluvy (december 2014) skúmal bonitu žalovanej, a to aj s poukazom na účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, rozsudok ESD C-58/18, čl. 8 odsek 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Odborná starostlivosť podľa názoru súdu predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa. Dôležitou skutočnosťou je pri skúmaní bonity klienta aj využívanie verejne dostupných informácií. Keďže od žalobcu ako veriteľa možno požadovať preukázanie bonity klienta - žalovanej v súdnom konaní, tak bolo na ňom, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil. Podľa názoru súdu sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu o tom, že právny predchodca žalobcu nemusel skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa - žalovanej splácať spotrebiteľský úver, lebo išlo o refinancovanie úveru, čo vyplýva aj zo zoznamu vyplácaných záväzkov, ktoré sú uvedené v úverovej zmluve, a to s poukazom na ustanovenie , pretože z ustanovenia účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy je zrejmé, že to v tom čase neobsahovalo odsek 24, na ktorý žalobca poukazoval. Bolo povinnosťou právneho predchodcu žalobcu - banky - skúmať bonitu žalovanej z hľadiska jej schopnosti splácať poskytnutý úver. Keďže však v konaní vôbec nebolo preukázané a dokonca ani tvrdené, že by právny predchodca žalobcu akýmkoľvek spôsobom skúmal schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou a ani z úverovej zmluvy, resp. iných predložených dôkazov nevyplývajú žiadne údaje o preskúmaní takejto schopnosti žalovanej splácať úver, tak možno konštatovať, že ide o hrubé porušenie takejto povinnosti. Z tohto dôvodu je tak s poukazom na poskytnutý úver bezúročný a bezpoplatkový. Keďže súd prvej inštancie už predchádzajúcim rozsudkom právoplatne priznal žalobcovi sumu vo výške 628,96 eur s prísl., ktorá predstavovala rozdiel medzi poskytnutým úverom a vykonanými úhradami zo strany žalovanej, žalobcovi nevznikol nárok na dohodnuté úroky, resp. poplatky, súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol. Nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaná bola nečinná a súd nie je povinný zo zákona vyhľadávať dôkazy v prospech žalovanej strany, pretože ide o spotrebiteľský vzťah, a súd je povinný skúmať ex offo neprijateľné zmluvné podmienky, resp. ďalšie skutočnosti, ktoré sa týkajú zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

13. O trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa v spojení s . Žalobca a žalovaná mali čiastkový úspech v súdnom konaní s tým, že žalobca mal úspech v rozsahu 23,70 % a žalovaná v rozsahu 76,30 %, pričom celkový úspech žalovanej v konaní tak bol v rozsahu 52,60 %. Žalovanej však žiadne trovy konania nevznikli, resp. si ich neuplatnila, preto jej nepriznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s . Žalobca bol úspešný v rámci odvolacieho konania, pretože rozsudok bol v časti, v ktorej nebolo vyhovené jeho žalobe, zrušený z dôvodu odvolania, ktoré podal žalobca, a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

15. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v časti výroku I. a na to nadväznom výroku II. (o zaplatenie 2.024,94 eur s prísl. a priznanie trov prvoinštančného konania žalovanému voči žalobcovi), žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. ho v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na ustanovenie , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z ktorého je zrejmé, že veriteľ pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver je povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru. Uviedol, že k odvolaniu pripojil celý proces overovania bonity žiadateľa o úver, pričom tak robí až v odvolacom konaní, keďže mu nebol vytvorený po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu žiaden relevantný procesný priestor, čo žalobca podmieňuje nespornosťou skutkových tvrdení žalobcu ako aj absentujúcou výzvou zo strany súdu (ktorá je štandardnou praxou, aj keď nie je vymienená ). Nemožno priložený dôkaz vnímať ako novotu v odvolacom konaní, k čomu žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23.06.2021: „Pojmami procesný útok a procesná obrana ( ) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ustanoveniami - malo dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodáreniu sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia zakotvenej v pre obidve strany sporu sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany ( ), alebo neúčinnosť nekvalifikovaného popretia skutkových tvrdení protistrany ( ). Uvedeným spôsobom je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle , t. j. a . V zásade teda platí, že dokazovanie v sporovom konaní

slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili, pričom súd má možnosť materiálnej korekcie a teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení ( ). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Konštatoval, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že z predložených písomných dôkazov žalobcom nevyplýva, že by si jeho právny predchodca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z , žalobca nepredložil ani nenavrhol vykonať dôkaz o tom, že by vôbec bol nejakým spôsobom zisťovaný údaj o príjmoch, výdavkoch, o rodinnom stave žalovanej ako spotrebiteľa, alebo že by právny predchodca prihliadal na údaj z príslušnej databázy, alebo registra za účelom posudzovania schopnosti žalovanej ako spotrebiteľa riadne splácať svoj spotrebiteľský úver. V zmysle zákona možno tento úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca poukázal na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaná tieto skutočnosti poprela, pričom jej obrana spočívala len vo vznesenej námietke premlčania a vo všeobecnom konštatovaní, že samotná zmluva je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o samotné skúmanie bonity uviedol, že okrem už odprezentovaných skutkových tvrdení preukazovaných priloženým dôkazom ide o výstup z interných systémov postupcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.), pričom spotrebiteľ v žiadosti o úver deklaroval príjem z dôchodku vo výške 1.008 eur. Tento príjem bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne dňa 11.12.2014. Existujúce záväzky veriteľ overil dopytom do úverového registra, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase podania žiadosti o úver mesačné úverové zaťaženie v celkovej výške 502 eur. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa a dvoch maloletých detí, nakoľko spotrebiteľ deklaroval rodinný stav ovdovený a troch členov domácnosti, teda sumu 379 eur (198,09 eura + 90,42 eura + 90,42 eura). Žalobca ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov žiadateľa o úver braná do úvahy paušálna suma životného minima. Poskytovatelia úverov ani v súčasnosti, po niekoľkonásobnom sprísnení podmienok poskytovania úverov, nie sú povinní žiadať preukazovanie konkrétnych mesačných nákladov (napríklad faktúrami za telefón, bývanie a pod.). Podľa jeho názoru uplatňovanie paušálnych výdavkov vo výške životného minima spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou. Výpočet disponibilného zostatku z príjmu bol teda realizovaný nasledovne: 1.008 eur (príjem) – 502 eur (existujúce záväzky) – 379 eur (paušálna suma výdavkov) = 127 eur. Disponibilný zostatok je vyšší ako splátka schvaľovaného úveru. Podľa jeho názoru postupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s ustanovením ZoSu a poukázal na nespornosť skutkových tvrdení počas celého konania ( ); pokiaľ v konaní bolo preukázané a nesporné, že išlo o tzv. refinancovaný úver a banka možnosti svojho klienta poznala, nemožno dôjsť k záveru, že postupca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, t. j. prihliadol na údaje z databázy (registra) ako aj na príjmy a výdavky žalovaného. Považuje za preukázané a v konaní nesporné, že právny predchodca žalobcu neporušil žiadnu povinnosť vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovanej a poskytnutý úver zo Zmluvy nemožno považovať za bezúročný a bezpoplatkový (ani) z tohto dôvodu. Súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak dospel k záveru o opaku, na základe čoho žalobca navrhuje finálnu revíziu napadnutého rozsudku odvolacím súdom ( ).

16. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa (ďalej len „“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), prejednal odvolanie na odvolacom pojednávaní ( ). Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

18. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

19. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah vzniknutý z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovanou dňa 12.12.2014. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver v sume 2.100

eur na čokoľvek, výška úrokovej sadzby bola 18,90 % ročne, úrok z omeškania 5 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov bola určená 22,20 %, priemerná hodnota RPMN 17,33 %, výška splátky 42,56 eur mesačne od 20.01.2015, počet splátok 108, konečná splatnosť úveru 20.12.2023, celková čiastka spojená s úverom 4.595,08 eura, poplatok za poistenie 1,44 eura. Listom zo dňa 1.2.2019 vyzval právny predchodca žalobcu žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy 736,40 eura do 15 dní s upozornením na možnosť zosplatnenia. Listom zo dňa 6.3.2019 jej oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Následne listom zo dňa 26.3.2019 ju vyzval na úhradu dlhu v sume 2.507,29 eura, pretože bola v omeškaní so splácaním viac ako 3 mesiace. Následne dňa 24.6.2019 pohľadávku voči žalovanej postúpil žalobcovi.

21. Súd prvej inštancie svojím prvým rozsudkom zo dňa 10.01.2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 628,96 eura s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve bola nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť, nesprávne bol uvedený aj údaj RPMN bez zohľadnenia poplatku za poistenie. Vzhľadom na to zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi výškou čerpaným úverom a sumou, ktorú žalovaná celkovo uhradila. Žalobca podal proti uvedenému rozsudku v zamietajúcej časti odvolanie. V časti priznania sumy 628,96 eura s príslušenstvom nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

22. Odvolací súd prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a poukázal na to, že pokiaľ ide o celkovú sumu úveru, ktorá je v zmluve nesprávne uvedená, ide iba o nepatrný rozdiel, ktorý nie je v neprospech žalovanej ako spotrebiteľky. V časti záveru súdu prvej inštancie o nesprávnej výške RPMN uvedenej v zmluve z dôvodu nezohľadnenie poplatku za poistenie, odvolací súd považoval rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

23. V ďalšom konaní súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil iba právny zástupca žalobcu, ktorý sa v závere pojednávania, zrejme na otázku konajúceho sudcu vyjadril ohľadne skúmania bonity žalovanej pri poskytnutí úveru. Následne súd prvej inštancie hneď vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmavanie v tomto odvolacom konaní.

24. Z uvedených skutočností vyplýva, že súd prvej inštancie v priebehu celého konania neriešil otázku skúmania bonity žalovanej právnym predchodcom žalobcu pri poskytnutí úveru, pričom žalovaná porušenie povinnosti skúmať bonitu nenamietala. Zamietnutie zvyšku žaloby v napadnutom rozsudku súd postavil výlučne na tom, že právny predchodca žalobcu porušil svoju zákonnú povinnosť a neskúmal dostatočne bonitu žalovanej, v dôsledku čoho považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to ide o prekvapivé rozhodnutie.

25. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti súdu rozumie rozhodnutie, ktorým súd za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom v priebehu konania. Prekvapivým je rozhodnutie súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než aké bolo rozhodnutie predchádzajúce a aké bolo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil. Ide o rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje predchádzajúce rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru. V rámci práva na spravodlivý súdny proces a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pokiaľ odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uloží súdu prvej inštancie, aby nejakým spôsobom doplnil dokazovanie, aby mohlo byť vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnuté, tak je potrebné, aby tento proces pri opätovnom vrátení veci na odvolací súd aj verifikoval a preskúmal a vo veci predvídateľným spôsobom rozhodol. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných záveroch ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) záverom súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nejavili ako významné. Zmenu tohto svojho postoja, resp. zmenu dôvodov pre rozhodnutie vo veci musí súd argumentačne zdôvodniť, svoj zámer oznámiť sporovým stranám, inak zaťaží konanie vadou nepredvídateľnosti svojho rozhodnutia.

26. Meritórne (ale aj akékoľvek iné) súdne rozhodnutie je postavené na skutkovom a právnom základe. Ktoré skutkové zistenia súd „zaradí“ do skutkového základu svojho rozhodnutia, a na ktorých (a akých) právnych záveroch založí svoje rozhodnutie, je úlohou a zodpovednosťou súdu. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, súd je v sporovom konaní do značnej miery obmedzený procesnou aktivitou sporových strán (výnimkou sú spory s ochranou slabšej strany). Sporové strany sa (v závislosti od miery svojho úspechu v konaní na prvej inštancii) nezriedka snažia zvrátiť výsledok sporu v opravnom konaní, a to aj prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktoré v doterajšom priebehu konania nepoužili. Procesná teória (s určitou dávkou zjednodušenia) nazýva tieto „až teraz“ využité prostriedky novotami. Prípustnosť novôt v odvolacom konaní právna úprava normuje dvojakým spôsobom a determinantmi sú charakter novôt a zavinenie ich neuplatnenia v doterajšom priebehu konania. V zmysle sa za novoty považujú prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní na súde prvej inštancie. Prípustnosť novôt v odvolacom konaní normuje , umožňujúc použitie prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní na súde prvej inštancie, len v prípade, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatoval, že žalobca nemal možnosť sa kvalifikovane vyjadriť k otázke skúmania bonity žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie a ani predložiť relevantné dôkazy, pretože súd prvej inštancie stručne túto otázku riešil až na poslednom pojednávaní, v závere pojednávania, bez predchádzajúceho upozornenia žalobcu na jeho odlišné právne závery. S ohľadom na uvedené odvolacie dôvody žalobcu týkajúce sa skúmania bonity žalovanej pred poskytnutím úveru nie je možné považovať za novoty, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať.

28. Odvolací súd sa preto zaoberal posúdením skutkových tvrdení žalobcu a predloženým dôkazom týkajúcim sa skúmania bonity žalovanej. Pokiaľ účelom skúmania bonity klienta je zistenie všetkých údajov potrebných na posúdenie schopností klienta splácať úver, potom takéto posúdenie nemôže byť zrealizované len na základe skúmania napr. príjmu a rodinného stavu klienta. Príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. V danom prípade ani z odvolania nevyplýva, že právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru skúmal dôsledne výdavky žalovanej ako klienta (napríklad zisťovaním požadovaných informácii u samotnej žalovanej). Skúmanie bonity klienta len zistením jeho príjmu nie je dostatočné, pretože záväzky žalovanej ako klienta môžu vyplývať jednak z verejných databáz (čo si žalobca, resp. jeho právny predchodca môže overiť sám), a môže ísť aj o súkromné pôžičky. Zisťovanie predmetných skutočností tak môže dať poskytovateľovi úveru obraz o pomeroch ale aj výdavkoch klienta (napr. o zvýšených výdavkoch súvisiacich so zhoršeným zdravotným stavom).

29. Žalobca v podanom odvolaní ešte uvádzal, že žalovaná v priebehu konania nepoprela skutkové tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity, preto je potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita žalovanej v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , R 6/2022). Napriek skutočnosti, že žalovaná bola v priebehu prvoinštančného konania pasívna, nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Samotný v prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezbavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda aj to, či táto obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, prípadne či neobsahuje aj neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj to, či pred uzatvorením zmluvy bola dostatočne skúmaná schopnosť spotrebiteľa splácať úver (tzv. bonita).

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákonodarca neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť

predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). 31. Pokiaľ účelom skúmania bonity klienta je zistenie všetkých údajov potrebných na posúdenie schopností klienta splácať úver, potom takéto posúdenie nemôže byť zrealizované len na základe skúmania napr. príjmu a rodinného stavu klienta. Príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. V danom prípade ani z odvolania nevyplýva, že žalobca pred poskytnutím úveru skúmal výdavky žalovanej ako klienta (napríklad zisťovaním požadovaných informácii u samotnej žalovanej). Skúmanie bonity klienta len zistením jeho príjmu nie je dostatočné, pretože záväzky klienta môžu vyplývať jednak z verejných databáz (čo si žalobca, resp. jeho právny predchodca, môže overiť sám), ale môže ísť aj o súkromné pôžičky. Zisťovanie predmetných skutočností tak môže dať poskytovateľovi úveru obraz o pomeroch ale aj výdavkoch klienta (napr. o zvýšených výdavkoch súvisiacich so zhoršeným zdravotným stavom). Žalobca porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, z čoho bolo nevyhnutné vyvodiť zákonné sankcie.

32. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby veriteľ skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovanej a jej výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver.

33. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovanej, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovanej, ako napr. jej celkovú zadlženosť, mesačné výdavky, teda si nemohol utvoriť reálny obraz o jej majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Právny predchodca žalobcu nepostupoval v súlade so zákonom, pretože pri overovaní bonity nemal žiadne údaje o výdavkoch žalovanej a vôbec sa nedopytoval na jej príjem, na celkové posúdenie jej bonity a vychádzal iba z databázy Sociálnej poisťovne.

34. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti právnym predchodcom žalobcu o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je dôležité, akým spôsobom dodávateľ (veriteľ) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa s cieľom posúdenia, aká bola jeho reálna finančná, majetková a sociálna situácia. 35. Vzhľadom na uvedené ustanovenie bolo možné od žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta. V danom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca overoval bonitu žalovanej iba potvrdením o výške jej príjmu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom databáz EOS KSI a SRBI, pričom vedel, že žalovaná nespláca už skôr poskytnutý úver, a zároveň bez toho, aby skúmal aj iné aspekty, celkové jej mesačné výdavky a podobne, nemohol si utvoriť reálny obraz o jej majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Nedostatočné skúmanie bonity spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ustanovením § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v uvedenom ustanovení je teda smerodajné to, akým spôsobom veriteľ pristupoval

k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta s cieľom zistenia, aká bola jeho reálna finančná, majetková a sociálna situácia pre posúdenie jeho schopnosti splácať požadovaný úver.

36. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vo veci samej vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. Aj keď veriteľ posudzuje schopnosť splácať úver dlžníkom na základe údajov poskytnutým spotrebiteľom, aj nahliadnutím do príslušnej databázy, je možné konštatovať hrubé porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, za ktoré možno považovať aj také zisťovanie bonity klienta, ktoré neumožňuje urobiť si reálny obraz o schopnosti klienta splácať úver. V danom prípade boli tieto podmienky splnené, pretože aj keď žalobca zisťoval reálne príjmy a záväzky žalovanej, vôbec sa nezaoberal jej reálnymi nákladmi a výdavkami, ktoré mohli ovplyvniť schopnosť splácať daný úver. S ohľadom na uvedený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. týkajúcom sa veci samej podľa § 387 ods. 1 potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

37. Vo výrokoch II. a III. týkajúcich sa trov konania odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny podľa zmenil s prihliadnutím na to, že v danej veci o zaplatenie sumy 2.653,90 eura s príslušenstvom bol žalobca čiastočne úspešný, čo sa malo prejaviť vo výroku o trovách konania v zmysle . Totiž rozsudkom č. k. -228 zo dňa 10. januára 2022 bola žalovaná právoplatne dňom 04.03.2022 zaviazaná na zaplatenie sumy 628,96 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 628,96 eura od 25.06.2019 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalovanej sumy 2.024,94 eura (2.653,90 – 628,96) bola žaloba zamietnutá. Z toho vyplýva že z celkovo žalovanej sumy bol žalobca úspešný iba v rozsahu 23,70 % (v sume 628,96 eura) a žalovaná bola úspešná v rozsahu 76,30 % (v časti zamietajúcej – 2.024,94 eura). Žalovaná bola v konaní úspešnejšia, a preto by jej patril nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52,60 % (76,30 % - 23,70 %). Vzhľadom k tomu, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej nárok na ich náhradu nepriznal.

38. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej podľa patrí nárok na náhradu trov vynaložených v tomto štádiu konania v celom rozsahu. Odvolací súd v súlade s ustanovením a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).