Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14Co-68-2012.pdf
PDF · 98.72 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/68/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD., členovia senátu, v právnej veci navrhovateľa D. E. E., a. s., so sídlom R. XX, R., IČO: XX XXX XXX, proti odporcom 1/ A. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, XXX XX R. R., 2/ C. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX R. R., o zaplatenie 1.917,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C/90/2011 - 48 zo dňa 18. 10. 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch p o t v r d z u j e s tým, že ho dopĺňa vo výroku podľa ktorého odporca 1/ a 2/ sú povinní v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.917,60 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.583,88 eur od 01. 01. 2011 do zaplatenia tak, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 1.917,60 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.583,88 eur od 01. 01. 2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 115,- eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku súd návrh zamietol a tiež vo výroku určil, že zmluvná podmienka, obsahom ktorej je dojednanie vyššieho úroku z omeškania, ako pripúšťa Občiansky zákonník, dojednaná v zmluve, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, je z dôvodu jej neprijateľnosti neplatná.
Okresný súd dôvodil napadnuté rozhodnutie s poukazom najmä na § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa), §§ 54 ods. 1, 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 a 3 smernice Rady 93/13/EHS, keď mal za preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcami l/ a 2/ (odporca 2/ ako ručiteľ) bola uzavretá zmluva o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, nakoľko však navrhovateľ vystupoval ako podnikateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a odporcovia 1/ a 2/ ako spotrebitelia, súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľskej zmluvy a je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľskú zmluvu. Finančné prostriedky z medziúveru boli odporcovi 1/ poskytnuté na financovanie nehnuteľnosti a úver nemá spotrebný charakter, nejedná sa teda o právny vzťah podliehajúci zákonu o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko však zmluva bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, kedy zákon za spotrebiteľské zmluvy považuje zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka, ktoré sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je pre ne typické, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, jedná sa o vzťah spotrebiteľský, ktorý podlieha právnej ochrane spotrebiteľov. Zmluvu o mimoriadnom medziúvere uzatvorenú medzi zmluvnými stranami súd považuje za predtlačenú
zmluvu, navrhnutú vopred, kedy odporca 1/ ako dlžník podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť obsah zmluvy. Prvostupňový súd považoval návrh na zaplatenie istiny 1.917,60 eur za dôvodný, pretože odporca 1/ neplnil dohodnuté splátky riadne a včas, dostal sa do omeškania, preto navrhovateľ využil svoje právo a odstúpil od zmluvy a zosplatnil celý dlh, odporca 2/ ako ručiteľ prebral za odporcu 1/ povinnosť zaplatiť dlh v prípade, že tento si svoju povinnosť riadne a včas splácať splátky plniť nebude. Keďže súd posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský podliehajúci režimu občianskoprávnej úpravy, potom je treba aplikovať úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, pretože nie je možné sa odchýliť od jeho ustanovení týkajúcich sa úroku z omeškania v neprospech odporcov, preto súd úrok z omeškania posúdil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vlády a priznal úroky z omeškania vo výške 9%. Súd zároveň podmienku dojednanú navrhovateľom v zmluve o mimoriadnom medziúvere, keďže má charakter spotrebiteľskej zmluvy, vyhlásil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, nakoľko uvedená podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach. Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd dôvodil § 142 ods. 3 OSP a navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý mal neúspech vo veci len v nepatrnej časti priznal náhradu trov konania v sume 115,- eur pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku.
Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie v časti výroku, ktorým súd priznal 9% úrok z istiny 1.583,88 eur od 01. 01. 2011 do zaplatenia a voči zamietnutiu zvyšku návrhu, ako aj určeniu, že zmluvná podmienka, ktorej obsahom je dojednanie vyššieho úroku z omeškania ako pripúšťa Občiansky zákonník, dojednaná v zmluve, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, je z dôvodu jej neprijateľnosti neplatná, nakoľko podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadne tejto výšky úrokov z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) a f) OSP). Navrhovateľ dôvodí svoje odvolanie ďalej tým, že poskytol odporcom 1/ a 2/ produkty stavebného úveru/ medziúveru na základe zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, zákona o bankách č. 483/2001 Zb. a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o mimoriadnom medziúvere zo dňa 11. 08. 2004 navrhuje v čl. 1 bod 2 zmluvy o úvere presný a jediný možný účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov, ktorý patrí pod ust. § 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch - zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností alebo na ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Napriek tomu súd kvalifikoval vzťah ako spotrebiteľskú zmluvu. Navrhovateľ má za to, že už zo samotného účelu úverovej zmluvy nemožno aplikovať na vzťah navrhovateľa a odporcov ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, nakoľko ide o financovanie nehnuteľnosti, keď podľa súčasne platnej legislatívy nepatria zmluvy s týmto účelom medzi spotrebiteľské zmluvy, vrátane hypotéky. Navrhovateľ tiež poukázal na protichodnosť a rôznosť interpretácie šírky vzťahov upravených spotrebiteľskou zmluvou, najmä s ohľadom na to, že účel stavebného sporenia je rovnaký ako hypotéky, ktoré sa neposudzujú ako spotrebiteľské zmluvy. Považuje vzťah založený zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 11. 08. 2004 za absolútny obchod podľa obchodného zákonníka, na ktorý sa nevzťahuje zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platí až na právne vzťahy vzniknuté po účinnosti zákona č. 379/2008, a tak zamietnutie návrhu súdom v časti rozdielu úrokov z omeškania uplatňovaných nad 9% je v rozpore so zákonom. Tiež podľa názoru navrhovateľa, ak by bolo možné aplikovať na tento právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie peňažných prostriedkov ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, súd musí skúmať, či ide o podstatné prevýšenie odplaty, teda vrátane úrokov z omeškania požadovaných bankami za spotrebiteľské úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Navrhovateľ tiež poukazuje na nar. vlády č. 87/1995 a v tejto súvislosti uvádza, že priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov pred 01. 01. 2010 obdobných ako žalovaná pohľadávka z medziúveru úverov zvýšená o 10 percentuálnych bodov ročne, predstavuje podľa štatistiky NB SR ku dňu 31. 12. 2009 hodnotu 14,80%, čo je o 2,81% viac ako úrok z omeškania požadovaný navrhovateľom. Navrhovateľ preto považuje podmienky úročenia v úverovej zmluve za jasné a zrozumiteľné. Výška úrokovej sadzby nie je neprijateľná, nejde o úžeru ani o rozpor s dobrými mravmi. Považuje právnu kvalifikáciu skutkového stavu a následné zamietnutie žaloby v časti úroku z omeškania vo výške 2,99% za nesprávnu a žiada, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok: „odporcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť navrhovateľovi 1.917,60 eur s 11,99 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.583,88 eur od 01. 01. 2011 do zaplatenia, ako aj trovy konania 115,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu“. K odvolaniu navrhovateľ priložil tabuľku označenú ako „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za štvrtý štvrťrok 2009 ku dňu 31. 12. 2009“.
Vyjadrenie voči odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj OSP) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V súdenej veci o návrhu navrhovateľa voči odporcom o zaplatenie 1.917,60 eur s príslušenstvom titulom uzatvorenej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a ručiteľského záväzku zo dňa 11.08.2005 odvolací súd po preskúmaní spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C/90/2011 nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a v tomto smere sú aj správne napadnuté výroky prvostupňového rozsudku, ktoré prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil, s týmito dôvodmi sa odvolací v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Pričom vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ sa v žalobnom petite voči odporcom l/ a 2/ domáhal uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne, nakoľko v danom prípade ide o solidárny záväzok dlžníka a ručiteľa (ktorého podstata spočíva v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich, ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne vzhľadom na zásadu solidárneho záväzku „jeden za všetkých a všetci za jedného“) vyplývajúci zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a ručiteľského záväzku zo dňa 11.08.2005, ktorého opodstatnenie a nárok prvostupňový súd zistil a uviedol aj v odôvodnení, pričom opomenul túto skutočnosť uviesť vo výroku, odvolací súd preto uvedené pochybenie prvostupňového súdu napravil doplnením vo výroku podľa ktorého odporca 1/ a 2/ sú povinní v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.917,60 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.583,88 eur od 01. 01. 2011 do zaplatenia s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že základný právny rámec nároku priznaného napadnutým rozsudkom bol nárok veriteľa (navrhovateľa) z titulu poskytnutého úveru na základe uzatvorenej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a ručiteľského záväzku dňa 11.08.2005 (ďalej aj „zmluva“), ktorú zmluvu súd prvého stupňa vzhľadom na účastníkov zmluvy a spôsob uzavretia zmluvy, keď navrhovateľ ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených zmluvných podmienkach vrátane všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby, určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník - zákazník (odporca 1 a odporca 2 ako ručiteľ) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. S týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, ktorý ďalej dodáva, že na predmetnú spotrebiteľskú zmluvu sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý zmenil a doplnil Občiansky zákonník s účinnosťou od 1.4.2004 o inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody platnej od 1. februára 1995, ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie. Uvedená úprava nášho právneho poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) v máji 2005 a zosúlaďovala náš právny poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu, na ktorý zákon tiež správne poukázal prvostupňový súd. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/ EHS (22.12.1986), ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES). Tiež za účelom ochrany spotrebiteľov bola prijatá smernica Rady EÚ 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“, v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov), ktorý upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, ktorá nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník „profesionálne znalý podnikateľ“ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Zákonodarca preto aspoň rámcovo a príkladmo vymedzil, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), čoho dôsledkom je zo zákona ich neplatnosť.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd akcentuje, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv, a preto neobstojí námietka odvolateľa o protichodnosti a rôznosti interpretácií vzťahov upravených spotrebiteľskou zmluvou, ani nesprávnosti právneho posúdenia zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže ako navrhovateľ uvádza úverová zmluva podľa Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom, a navrhovateľ bol povinný uzatvoriť zmluvu o úvere v tomto režime, iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné prihliadať na postavenie účastníkov zmluvy a vychádzať nielen z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy (11.08.2005), ale aj európskej legislatívy, významu spotrebiteľských zmlúv v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práv, ako aj zásad a pojmových znakov spotrebiteľských zmlúv. Okrem uvedeného je potrebné mať na zreteli, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v Občianskom zákonníku nie je taxatívna, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv a v širšom kontexte je nutné vychádzať aj z ustanovení osobitnej právnej úpravy, a to zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy (najmä § 2 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany, § 6, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa a § 23a, spotrebiteľské zmluvy), podľa ktorého je možné za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi navrhovateľom a odporcami zmluvou, od ktorej navrhovateľ uplatnený nárok v danej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka vrátane predpisov na jeho vykonanie zaoberajúcich sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Zhrnúc uvedené odvolací súd môže len opakovane konštatovať, že súd prvého stupňa tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte, posudzovaná zmluva je nesporne spotrebiteľskou zmluvou, kedy normy obchodného práva (vrátane právnej úpravy úveru v zmysle Obchodného zákonníka) sú v tomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, preto odvolací súd má za
to, že rozhodnutie prvostupňového súdu v tomto smere nemá vadu v namietanom právnom posúdení, pretože aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na úroky z omeškania, má svoje legálne dôvody a opodstatnenie.
K ďalších odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza, že pokiaľ v súvislosti s výškou úrokov z omeškania odvolateľ namietal nemožnosť aplikácie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka na daný prípad, táto námietka podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí vzhľadom na vecnú nesúvislosť s uvedeným ustanovením, pretože výška úrokov z omeškania nie je odplatou v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, napokon prvostupňový súd ani uvedenú právnu argumentáciu nepoužil. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje hypotékou a účelom stavebného sporenia, ktorý je rovnaký ako u hypotéky, ktorá sa neposudzuje ako spotrebiteľská zmluva, ktorú skutočnosť však nepreukazuje, napriek uvedenému odvolací súd v tomto smere upresňuje, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa nevzťahuje na hypotekárne úvery, čo však nie je to isté ako tvrdí navrhovateľ, pričom je zjavné, že prvostupňový súd zmluvu neposudzoval v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na § 3a nar. vlády č. 87/1995 Z. z. a týmto nepovažoval uplatnenú výšku 11,99% úrokov z omeškania za neprijateľnú, odvolací súd nepovažoval túto námietku za dôvodnú, pretože výška úrokov z omeškania v zmysle Občianskeho zákonníka je výslovne určená § 3 ods. l nar. vlády č. 87/1995 Z. z., a preto v danom prípade nie je na mieste porovnávanie uplatňovanej výšky úrokov z omeškania odvodzovanej od jednostranne určených zmluvných podmienok navrhovateľom ako dodávateľom v čase uzatvorenia zmluvy (11.08.2005) s abstraktným nekonkrétnym poukazom na produkty bánk na Slovensku a účelové intepretovanie neskôr prijatej právnej úpravy na prospech navrhovateľa ako dodávateľa a neprospech spotrebiteľa, čo je v rozpore s § 54 ods. l a 2 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd vyhodnotiac dôvody odvolania navrhovateľa, nezistil dôvod na zmenu napadnutého rozsudku, prípadne jeho zrušenie, preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil s jeho doplnením tak ako bolo vyššie uvedené.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov X : X.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.