Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

35C/72/2011

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Protznerovou v právnej veci žalobkyne: JUDr. Lucia Žužová, nar. 01.12.1974, bytom: 072 23 Staré č. 13, súdna exekútorka, so sídlom: Okružná 5, 071 01 Michalovce, IČO: 35539755, v zastúpení: JUDr. Adrianou Krajníkovou, advokátkou, Kuzmányho 57, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, v konaní o ochranu osobnosti náhradou nemajetkovej ujmy

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Žalobkyňa je povinná zaplatiť súdny poplatok vo výške 5.016 € na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Michalovce dňa 23.7.2010 a následne postúpenému Okresnému súdu Košice I domáhala, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj k náhrade trov konania.

Svoj návrh odôvodnila tým, že je súdnou exekútorkou, ktorej exekučná činnosť bola povolená rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. 10225/2001-410 zo dňa 19.9.2003 s účinnosťou od 1.10.2001. Dňa 29.1.2004 vtedajší minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu v zmysle o súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti žalobkyni dočasne pozastavil výkon exekútorského úradu z dôvodu začatia disciplinárneho konania za závažné disciplinárne previnenie. Toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom doručenia, t.j. 31.1.2004 a trvalo do právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, t.j. do 18.10.2007. Minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic dňa 19.2.2004 podal na disciplinárnu komisiu Slovenskej komory exekútorov návrh na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni, ktoré konanie bolo rozhodnutím disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov zo dňa 16.9.2004 prerušené do právoplatného rozhodnutia trestného konania vedeného pod číslom ČVS: PPZ-10/BKV-V-2004. Toto bolo ukončené rozhodnutím samosudcu Špeciálneho súdu č. BB-4 Tš 7/2005 zo dňa 2.12.2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2006 tak, že vec bola postúpená disciplinárnej komisii Slovenskej komory exekútorov podľa , pretože súd zistil, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mohol prejednať ako disciplinárne previnenie iný orgán. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 16.5.2007 tak, že disciplinárne obvinená žalobkyňa sa nedopustila disciplinárneho previnenia a preto sa v zmysle Exekučného poriadku disciplinárne opatrenie neuložilo. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.10.2007. Rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 18389/2006-41 zo dňa 11.1.2007 bol žalobkyni obnovený výkon exekútorského úradu od 11.1.2007. Tým, že žalobkyňa bola nespravodlivo disciplinárne stíhaná, mala pozastavený výkon exekútorského úradu v období od 29.1.2004 do 11.1.2007 došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, kedy v tom čase musela čeliť rôznym invektívam na verejnosti, pracovisku, ale aj v rodinnom živote. Samotný priebeh disciplinárneho a trestného konania bol medializovaný po celom Slovensku, kedy medializácia bola vykonávaná tlačou, rozhlasom, televíziou a internetom. Informácie médiám poskytol vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic, čím došlo k výraznému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, k poškodeniu jej dobrého mena a povesti v širokom okolí, rodine a právnickej verejnosti, o čom svedčia rôzne články, ktoré boli zverejňované v rôznych denníkoch a týždenníkoch. V mnohých článkoch bolo zverejnené celé meno, priezvisko žalobkyne, informácia, že má pozastavený výkon exekútorského úradu, že je disciplinárne a trestne stíhaná. Obsah uvedených článkov svedčí o tom, že žalobkyňa vraj mala konať v rozpore so zákonom, podvodníckym spôsobom, ako organizovaná skupina, ktorá cez rôzne prepojenia na úkor iných subjektov vykonáva podvodnícku činnosť, pri ktorej ide o veľmi vysoké sumy. Okrem toho uvedené informácie boli odvysielané a zverejnené v rozhlasových a televíznych reláciách takmer vo všetkých televíziách a rádiách. Zverejnené informácie o žalobkyni sú zjavne nepravdivé, v rozpore s objektívnou pravdou a mimoriadne rafinovaným spôsobom škandalizovali a znevažovali žalobkyňu a podsúvali do podvedomia verejnosti záver, že pri svojej exekútorskej činnosti konala nezákonne, podvodnícky, v snahe sa obohatiť o 30 miliónov korún, ktoré informácie poskytol rezort spravodlivosti, respektíve sám minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Žalobkyňa sa domáha nemajetkovej ujmy v konaní o ochrane osobnosti podľa , pretože o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepozná pojem nemajetková ujma. Túto priznáva až o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004. V danom prípade nezákonné rozhodnutie a úkony nastali pred účinnosťou tohto zákona a preto je nárok uplatňovaný podľa . Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením . Žalobkyňa citovala a ďalej uviedla, že primerané zadosťučinenie v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemá charakter peňažnej náhrady, teda majetkového plnenia, ale je výlučne prostriedkom morálneho i materiálneho pôsobenia. Svojou povahou sa nejedná o prostriedok represívny ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorý možno použiť tam, kde s ohľadom na závažnosť neoprávneného zásahu ani spôsobením následkov nebude možné vystačiť predchádzajúcimi prostriedkami ochrany (upustenie od neoprávnených zásahov a tiež odstránenie následkov neoprávneného zásahu). V danom prípade morálne zadosťučinenie by nebolo postačujúce a minulo by sa účinkom. Preto za primerané žalobkyňa považuje náhradu nemajetkovej ujmy lebo v značnej miere bola znížená jej dôstojnosť, vážnosť jej osoby v spoločnosti, v právnickej verejnosti. Pre priznanie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch je potrebné podľa splniť dve podmienky, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, na jej ohlas, ako aj dĺžku jej trvania. Neoprávnený zásah u žalobkyne sa prejavil tým, že musela sa brániť nepríjemným, tvrdým a arogantným otázkam od kolegov, známych, rodinných príslušníkov a právnickej obce, zažívala psychickú traumu. Neustála medializácia, výroky ministra spravodlivosti Daniela Lipšica v médiách vyvolávali nervozitu, napätie, neustály strach, akým ďalším spôsobom bude jej meno škandalizované a pranierované. V pracovnom živote žalobkyňu neoprávnený zásah zasiahol veľmi tvrdo, kedy sa dostala do situácie, keď musela riešiť, čo ďalej. Kolegovia ju odvrhovali, mala pocit, že ju nikto nechápe, vyjadrovali sa o nej, že je hanbou exekútorov, ba celej právnickej obce. Jej dôveryhodnosť utrpela najviac a toto sa bude vliecť po celý jej život. V oblasti súkromného rodinného života prežívala ťažké chvíle, ľudia na verejnosti jej nadávali, písali listy, aj jej rodinných príslušníkov vulgárne urážali. Na verejnosti sa veľmi znížila jej vážnosť a dôveryhodnosť. V pracovnej sfére so žalobkyňou ukončili zmluvné strany viaceré subjekty, ocitla sa v izolácii. Prestali ju uznávať ako odborníčku, autoritu a bola znevážená jej česť a dobré meno. V čase prebiehajúceho disciplinárneho trestného konania bola tehotná, odzrkadlilo sa to na zdravotnom stave narodeného dieťaťa, ktorú traumu aj následky bude znášať po celý život. Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobkyne došlo boli rôzneho charakteru. K neoprávnenému zásahu došlo cez médiá, ktorým poskytol informácie vtedajší minister spravodlivosti a tieto informácie prezentovali najsledovanejšie mienkotvorné médiá. Opakovane a viackrát bolo zverejnené jej celé meno a priezvisko, s dodatkom exekútorka. Zverejňovanie informácií bolo dlhodobé, nebola to jednorazová záležitosť. Žalobkyňa je v pomerne mladom veku a následky neoprávneného zásahu bude pociťovať ešte dlho. Minister spravodlivosti takto porušil zásadu prezumpcie neviny a zasiahol závažným spôsobom do občianskej cti žalobkyne, ľudskej dôstojnosti, spôsobil poškodenie zdravia, dobrého mena, znížil vážnosť a dôstojnosť žalobkyne.

Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu 8.8.2011, kedy uviedol, že žalobkyňa si v danom prípade zvolila v zmysle ako požadované zadosťučinenie za zásah do jej osobnostných práv náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom táto môže vzniknúť až vtedy, ak morálne zadosťučinenie je postačujúce a došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je peňažným nárokom, ktorý má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter. Je ho preto potrebné chápať ako majetkové právo, ktoré podlieha režimu premlčania podľa . nestanovuje pre uplatnenie nároku na peňažné zadosťučinenie osobitnú úpravu, preto sa toto majetkové právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Obdobie, počas ktorého malo dochádzať k neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv žalobkyňa ohraničila dňom 11.1.2007, kedy bolo vydané rozhodnutie ministra spravodlivosti SR o obnovení činnosti exekútorského úradu. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa svoj nárok preukazuje novinovými článkami a reláciami z rokov 2004-2005 (a nie z nasledujúceho obdobia), žalovaný mal za to, že aj pri akceptovaní žalobkyňou zadefinovaného časového obdobia trvania zásahu (do 11.7.2007), právo žalobkyne na úspešné priznanie nároku na peňažné zadosťučinenie, tak v danom prípade uplynulo najneskôr 12.1.2010. Keďže sa podľa premlčujú všetky majetkové práva, s výnimkou vlastníckeho práva a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, premlčalo sa toto právo žalobkyne vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula najneskôr dňa 12.1.2010 a keďže žalobkyňa si svoj nárok uplatnila súdnou cestou až dňa 23.7.2010, to znamená, že až po uplynutí premlčacej doby. Z toho dôvodu žalovaný žiadal, aby bol návrh v celom rozsahu zamietnutý a žalobkyni nebolo priznané právo na náhradu trov konania.

Žalobkyňa k uvedenému vyjadreniu žalovaného zaujala stanovisko podaním zo dňa 11.11.2011, kedy uviedla, že toto je nesprávnym pochopením žaloby a v nej prezentovaných skutočností, nakoľko žaloba nie je o náhradu škody titulom pozastavenia výkonu exekútorského úradu rozhodnutím ministra spravodlivosti, ale žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy. Za zásah do jej osobnostných práv považuje disciplinárne konanie, ktoré skončilo rozhodnutím Slovenskej komory exekútorov disciplinárnej komisie Bratislava zo dňa 16.5.2007 č.k. DK 4/2004, právoplatné dňa 18.10.2007. Poukázala na 3-ročnú premlčaciu lehotu, ktorá začala plynúť odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, t.j. odo dňa 18.10.2007.

Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 22.11.2011 uviedol, že ak má žalobkyňa za to, že neoprávneným zásahom do jej práv bolo samotné disciplinárne konanie ako také, tak toto samo o sebe nie je spôsobilé privodiť nejakú ujmu, resp. Ministerstvo spravodlivosti SR nie je potom v takomto prípade pasívne vecne legitimované. Nárok by bolo potrebné špecifikovať, akým zásahom a ktoré práva žalobkyne boli poškodené, resp. dotknuté. Samotný priebeh alebo existencia disciplinárneho konania nie je spôsobilý privodiť zásah do osobnostných práv žalobkyne. Ak sa žalobkyňa odvoláva na medializáciu jej osobnosti v súvislosti s týmto prípadom, tak platí, že tieto nároky sú premlčané. Disciplinárne konanie neprebiehalo iba na podnet ministerstva spravodlivosti ale bolo vedené aj preto, že trestná vec bola postúpená disciplinárnej komisii zo Špecializovaného súdu, to znamená, že disciplinárne konanie by prebehlo, či na podnet alebo bez podnetu žalovaného. Žalovaný sa domnieval, že ak sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti cez , treba konkrétne špecifikovať jednotlivé zásahy, ktorými došlo k zásahu do jej práv na ochranu osobnosti, pretože tieto sa premlčujú samostatne. Ak žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od disciplinárneho konania, tak by sa na toto konanie vzťahoval režim iného právneho predpisu. Žalovaný ďalej uviedol, že nerozumie odvodzovaniu nároku na ochranu osobnosti od disciplinárneho konania.

Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyni na uvedenom pojednávaní uviedla, že žaloba je podaná správne, žalovaný je pasívne legitimovaný, pretože návrh na disciplinárne konanie podal práve on. Zo strany žalovaného dochádzalo k predčasným, neovereným a nepodloženým informáciám do médií v súvislosti s týmto disciplinárnym konaním a skutočnosť, že sa jednalo o nepravdivé údaje preukazujú práve výsledkom disciplinárneho konania a rozhodnutím disciplinárnej komisie, v ktorom nebola žalobkyňa vzhliadnutá zodpovednou. Skutočnosť uvedená v žalobe, po akú dlhú dobu mala žalobkyňa pozastavený výkon exekútorského úradu, je doplňujúcou informáciou k informácii, že bola nespravodlivo disciplinárne stíhaná. Podľa názoru žalobkyne nie je možné odvádzať jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy od dátumov v článku zverejnený v médiách, ale od rozhodnutia disciplinárnej komisie a preto argumentuje, že jej nárok nie je premlčaný a uplatnený včas.

V podaní žalobkyne doručenom súdu 8.2.2012 táto uviedla, že vecné dôvody a právne skutočnosti jej nároku ochrany osobnosti proti žalovanému sú rovnakej povahy a rovnakého skutkového základu ako v konaní žalobcu JUDr. Jozefa Soročinu proti totožnému žalovanému o ochranu osobnosti v konaní pred Okresným súdom Trebišov sp.zn. . Svoj nárok opiera jednak o samotné disciplinárne a trestné konanie, ako aj vyjadrenia ministra spravodlivosti na tlačovej konferencii zvolanej na deň 2.2.2004 za účelom informovania médií (aj) o jej previnení (rovnako ako aj o previnení JUDr. Soročinu) a tiež o vyjadrenia ministra spravodlivosti počas celého disciplinárneho trestného konania proti nej. Disciplinárne a trestné konanie jej samé o sebe spôsobili zásah do osobnostných práv, kedy dnes je zrejmé, že išlo o nespravodlivé konania a nespravodlivé pozastavenie výkonu jej funkcie počas 3 rokov, čo je zásahom do jej integrity. Tieto konania jej spôsobili zásahy do jej práv už len tým, že bola nespravodlivo obvinená, ktorý stav musela strpieť a podriaďovať sa konaniam s tým spojeným. Tento stav a zásah do jej osobnostných práv trval odo dňa pozastavenia výkonu jej funkcie dňa 29.1.2004 až do právoplatného oslobodenia dňa 18.10.2007. Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok dňa 23.7.2010 nie je premlčaný. Je nesporné, že samotné disciplinárne ako aj trestné stíhanie je spôsobilé znížiť vážnosť a povesť osoby minimálne u orgánu, ktorý ho stíha, ako aj u subjektov, ktoré s vecou prídu služobne do styku a v neposlednom rade u širokej verejnosti, medzi ktorú sa to rozšíri. O to zvlášť, ak sa jedná o trestné stíhanie verejne známej alebo činnej osobe, naviac vykonávajúcej činnosť úzko spojenú s činnosťou orgánov, ktoré ju stíhajú. Žalobkyňa podotkla, že služobne prichádza do styku s Policajným zborom SR a jej manžel je bývalým príslušníkom a funkcionárom PZ, o čo viac bola vystavená spoločenskej kontrole, aj kontrole v odborných kruhoch. Pri povahe jej povolania v spojení so skutkom, pre ktorý bola obvinená, je podstatné, že aj keby vec nebola medializovaná, o tejto vedela odborná verejnosť, policajný zbor a podobne, čo má vzhľadom k povahe jej práce vážny dosah na jej osobu. O tejto skutočnosti sa už len pre existenciu veci samej (existenciu disciplinárneho, trestného konania) dozvedel okruh jej rodiny, priateľov, kolegov, ako aj široká verejnosť. Vďaka medializácii prípadu ministrom spravodlivosti na tlačovej konferencii dňa 2.2.2004 a následných jeho vyjadrovaní sa počas priebehu konania vyšetrovania dozvedela o veci aj ostatná široká verejnosť. Z dôvodu predmetného obvinenia musela čeliť rôznym invektívam, posmeškom, pohŕdaniu a podobne, ktorý stav musela znášať a trpieť ním minimálne až do 18.10.2007, dokedy trval zásah do jej integrity, kedy bola právoplatne oslobodená a kedy prvýkrát účinne mohla prezentovať svoju nevinu a teda preukázať, že išlo o neoprávnený zásah do jej osobnosti a vyvrátiť stav, ktorý trval v uvedenej dobe. Minister spravodlivosti zverejnil jej meno a funkciu, pričom bola ním verejne označená za podvodníka a tento postup bol spôsobilý a v niektorých prípadoch aj spôsobil poškodenie jej dobrého mena a povesti v mieste bydliska, na pracovisku a v rodine. Na základe týchto skutočností totožných s označenou vecou si uplatnila návrh podľa a nasl. a rovnako ako v poukazovanom prípade, aj v jej prípade išlo o zásah do jej práv v presne vymedzenom období, od skončenia ktorého začala plynúť lehota na podanie predmetnej žaloby. Skutočnosť, že kedy v rámci tejto lehoty boli publikované jednotlivé informácie, nie je podstatná pre otázku premlčania, či lehoty na podanie žaloby, nakoľko zásah do jej osobnosti spočívajúci v nespravodlivom stíhaní trval do 18.10.2007. V poukazovanom prípade JUDr. Soročinu súd pre účely uznania nároku vzal za právne významné publikácie z obdobia aj 3 rokov pred podanou žalobou. Posudzovaný zásah však vymedzil do obdobia jeho trvania od pozastavenia činnosti do rozhodnutia o oslobodení. Nespravodlivé stíhanie u nej trvalo do 18.10.2007, dokedy musela strpieť zásah do jej integrity, do tej doby bola na nej nálepka podvodníka, člena organizovanej skupiny. Bolo by diskriminačné, aby v jej prípade mal žalovaný iný právny názor na vec a odopieral jej právo, ktoré ináč zreteľne uznával a uznal v označenom prípade. Bolo by rovnako diskriminačné, aby v jej veci bolo rozhodnutie súdu odlišné od označenej veci. Z uvedeného dôvodu poukazuje na označený prípad a na rovnaké skutočnosti a okolností. V zmysle nižšie citovaných postojov žalovaného je pre ňu zarážajúce, že identické porušenie práva titulom identických skutočností a okolností nevzhliadol aj na jej strane. Žalovaný v označenom konaní sa stotožnil s tým, že návrh na plnenie bol podaný proti nemu samému a nie médiám, ktoré uverejnili tieto informácie a to preto, že nepochybne bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti konaním žalovaného, zastúpeného ministrom spravodlivosti a to pre spôsob poskytovania informácií médiám. Žalovaný považuje ako zarážajúci fakt priame vyjadrenia ministra na adresu žalobcu (a teda to platí aj na jej osobu) a v súvislosti s týmito verejnými vyjadreniami vzhliadol porušenie základu prezumpcie neviny. Naviac výslovne a priamo uznal, že články zverejnené v médiách neohrozili žalobcove práva tak intenzívne, ako ich ohrozili práve vyjadrenia ministra spravodlivosti, v ktorých výslovne označil žalobcu (a teda aj ju) za majetkového delikventa a podvodníka. Z týchto skutočností uznal aj to, že ako prostriedok právnej ochrany nepostačí len morálne zadosťučinenie a to najmä na zníženú dôstojnosť a vážnosť žalobcu ako sudcu v zamestnaní (v právnických kruhoch), ale je potrebná aj náhrada nemajetkovej ujmy iba výšku, ktorej navrhol prejednať. Tu poukázala žalobkyňa na obdobu jej povolania súdnej exekútorky, ktorá má pri výkone svojej činnosti rovnaké postavenie orgánu výkonnej moci a verejného činiteľa ako sudca. Žalovaný uznal, že žalobca bol nespravodlivo disciplinárne stíhaný, nakoľko bol spod návrhu oslobodený. Postup ministra spravodlivosti, ktorý kauzu komentoval v médiách, označil na nesprávny úradný postup. V jej veci došlo naviac k tomu, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol príslušnému orgánu - predsedovi disciplinárnej komisie doručený dňa 19.2.2004, pričom rozhodnutie o dočasnom pozastavení funkcie bolo vydané dňa 29.1.2004, kedy nebolo ešte začaté disciplinárne konanie. Z uvedeného vyplýva, že minister spravodlivosti predmetné rozhodnutie vydal nedôvodne (predčasne), teda v rozpore so zákonom, nakoľko nenastala okolnosť, ktorú predpokladá zákon v § 222 ods. 1 Exekučného poriadku. Minister spravodlivosti informoval širokú verejnosť o jej disciplinárnom stíhaní v rozpore so zákonom titulom nie len toho, že porušil zásadu prezumpcie neviny, ale konal tak napriek tomu, že v danom čase ani nebolo začaté disciplinárne konanie proti nej. Pozastavením výkonu funkcie a tým, že bola nespravodlivo stíhaná do 18.10.2007, došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, poškodeniu dobrého mena a povesti v mieste bydliska, pracovisku, v rodine a podobne. Súčasne sa vykonávala medializácia, informácie poskytol médiám minister spravodlivosti. Nakoľko súčasťou tohto dôkazu sú aj prepisy obrazovo-zvukových záznamov, ktoré záznamy nemá k dispozícii a tieto sa nachádzajú v spise z konania vedeného na Okresnom súde Trebišov sp.zn. (kde ide o súvisiacu vec s jej vecou) žiadala pre účely vykonania dokazovania pripojiť označený súdny spis. Z predložených článkov vyplýva, že bola v nich označená celým menom a priezviskom, funkciou, že je obvinená zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, falšovania, pozmeňovania verejnej listiny a že trestné stíhanie podal minister, ktorý jej predtým pozastavil výkon funkcie. V období, keď boli publikované, resp. vysielané vyjadrenia žalovaného, nedošlo k právoplatnému ukončeniu ani disciplinárneho konania, ani trestného, naviac voči nej bolo disciplinárne konanie začaté až po vydaní rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie a rovnako až po ministrom zvolanej konferencii, na ktorom ju očiernil z nekalej činnosti a informoval o začatí disciplinárneho konania proti nej. Časový úsek disciplinárneho konania, vrátane trestného konania je ohraničený obdobím od 29.1.2004 do 18.10.2007. Minister spravodlivosti nemohol právne nijakým spôsobom sa vyjadrovať k jej vine alebo nevine, zvlášť v období, keď nebolo právoplatne ukončené ani jedno konanie. Zo strany žalovaného zastúpeného ministerstvom spravodlivosti došlo k takým zásahom, ktoré boli objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu na jej integrite tým, že znížili jej vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Uvedeným zásahom došlo aj ku skutočnému narušeniu jej povesti, výsledkom čoho bolo zníženie nápadov, odstúpenie dovtedajšej klientely. Neoprávnený zásah v osobnostnej sfére sa prejavil tak, že musela čeliť nepríjemným konfrontáciám, otázkam od priateľov, kolegov, známych, ako aj rodinných príslušníkov, tento okruh ľudí ju verejne odcudzoval a v mieste jej bydliska a pracoviska sa o nej negatívne diskutovalo. Rovnako aj jej rodina pociťovala z uvedeného traumu, kde v nej boli vyvolávané pocity hanby, aj keď v skutočnosti k tomu nebol reálny základ. Rovnako v nej, ako aj v jej najbližších prevládali stavy duševnej nepohody aj z obavy ďalších nepravdivých informácií. Všetky skutočnosti veľmi zle znášala a spôsobili zhoršenie jej zdravotného stavu, ktorý sa presunul do chronického strachu a stresu a podpísal sa na jej tehotenstvo, kedy sa jej v dôsledku týchto nepokojov a psychickej záťaže narodilo dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím.

Na pojednávaní konanom dňa 9.2.2012 žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že v konaní JUDr. Soročinu, ktorý podal svoju žalobu v roku 2008 tak pri argumentácii žalovaného a s prihliadnutím, že vystúpenie ministra bolo 4.2.2004, aj jeho nárok by mal byť premlčaný. V jeho konaní súd právoplatne ustálil obdobie, ktoré je dôležité ako obdobie zásahu do jeho osobnostných práv, a to odo dňa pozastavenia výkonu sudcu do právoplatného oslobodenia spod obvinenia. Tak isto ako on, aj žalobkyňa v tomto konaní si uplatňuje tento nárok a poukazuje na dobu tohto zásahu do jej práv od pozastavenia jej činnosti do právoplatného oslobodenia. Podľa ich názoru nárok nie je premlčaný, pretože by bolo až diskriminačné, ak by sa inak posudzovala lehota v tomto konaní, ako lehota v konaní týkajúca sa JUDr. Soročinu a preto žiadala pripojiť spis Okresného súdu Trebišov v spojení s prihliadnutím na spis odvolacieho súdu Krajského súdu v Košiciach. Vec žalobkyne je totožná s vecou JUDr. Soročinu a v čase trestného konania, ktoré pocítila aj žalobkyňa za zásah do jej osobnostných práv, aj tu vidí právny súvis.

Žalovaný na uvedené reagoval tým, že aj keď sa obaja účastníci odvolávajú na tie isté dôkazy, nemožno tieto dva prípady analogicky posudzovať, respektíve v nejakých súvislostiach. Obaja žalobcovia pochádzajú z iných pracovných prostredí, iných osobných pomerov a preto aj intenzita a následky sú u každého z nich rôzne, je treba, aby boli rozlišované a posudzované rôzne. To ako ustálil súd lehotu, kedy dochádzalo k zásahu do osobnostných práv JUDr. Soročinu, nepovažuje žalovaný v tomto prípade za relevantné, nakoľko MS v predchádzajúcom konaní JUDr. Soročinu nevznieslo námietku premlčania a preto sa súd s prípadným premlčaním nijako nevysporiadaval.

Podaním žalobkyne doručeným súdu 24.2.2012 táto poukázala na princíp právnej istoty, ako súčasti práva na súdnu ochranu. Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.11.2006 sp.zn. , ak súd rieši právnu otázku (tu istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná súvislo s princípom právnej istoty v zmysle článku I. SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR. Poukázala súčasne na aplikáciu práva rozhodnutí súdov Európskej únie na konanie na súdoch v SR, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.12.2011 sp.zn. , kedy súd pri rozhodovaní v inej právnej veci prihliadal aj na rozhodnutie súdu Českej republiky, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu ČR a rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. . Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.10.2007 sp.zn. a súčasne na nálezy Ústavného súdu ČR, ktoré sú v ňom prezentované, v zmysle ktorého je v istých prípadoch prípustné odopretie uplatnenej námietky premlčania, ak by jej uplatnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pre jej danú prejednávanú vec považuje za rozpor s dobrými mravmi a bezdôvodný zásah do jej práv tú skutočnosť, že žalovaný ako štátny orgán koná voči nej diskriminačne, v rozpore s článkom 12 ods. 1 SR, kedy ako žalovaný subjekt v jednej veci voči jednému účastníkovi konania pred súdom SR (OS Trebišov sp.zn. ), nevzniesol námietku premlčania a v rovnakej veci založenej na tom istom skutkovom základe, na tých istých namietaných skutočnostiach, voči inému účastníkovi, námietku premlčania vzniesol. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ak má byť právo premlčané, je námietka žalovaného dôvodná. Je však nesprávne, aby ju súd v rozpore s akceptoval a týmto akceptoval nespravodlivý prístup štátu (v pozícii žalovaného) k jednotlivým jeho občanom, ako účastníkom konania. Nie je zrejmé, akým titulom, ale účastník konania v poukazovanej veci bol postupom štátu zvýhodnený (nebola voči nemu uplatnená námietka premlčania), naproti tomu v rovnakej veci žalobkyňa jeho postupom znevýhodnená je (bola uplatnená námietka premlčania). Je zrejmé, že súd priznal nárok JUDr. Soročinu proti totožnému žalovanému (nie na základe zverejnenia uverejnených článkov - v konečnom dôsledku nešlo o žalobu proti vydavateľstvám), ale na základe správania sa ministerstva spravodlivosti, ktoré tieto články deklarovali. Rovnako zásah do jeho osobnosti vymedzil na ohraničenú dobu od začiatku disciplinárneho konania do rozhodnutia NS. Súd mal teda za podstatnú skutočnosť, že minister spravodlivosti sa o navrhovateľovi vyjadroval v rozpore so zákonom, a to slovami, že je podvodník a tieto slová boli prednesené (iba) dňa 2.2.2004 na tlačovej konferencii. V ďalšom období tieto slová, ktoré sú právnym dôvodom uplatneného nároku prednesené neboli, neboli iba ďalej prezentované v médiách. Pokiaľ sa vychádza zo stavu, že nárok žalobcu sa odvíjal tohto presne zadefinovaného vyjadrenia ministra (čo je zrejme z citovaného odôvodnenia rozsudku poukazovanej veci), a žalovaný tu nepovažoval za dôvodné uplatniť námietku premlčania, je v rozpore s dobrými mravmi a diskriminačné, že ju uplatnil voči nej. Keďže žalovaný je orgánom štátnej moci (nie súkromníkom, ktorý má právo voľby sympatie voči tomu - ktorému zmluvnému partnerovi), má voči nemu právo na rovnaký prístup, aký aplikuje aj na iných občanov, ktorí sú v postavení účastníkov konania, preto žiada tu aplikovať ustanovenie a vznesenú námietku premlčania neakceptovať pre jej diskrimináciu a rozpor s dobrými mravmi. Žiada, aby bola zachovaná rovnosť medzi ňou a žalobcom v poukazovanej veci v zmysle čl. XII. Ods. 1 a 2 SR, aby v porovnaní s ním nebola poškodená alebo zvýhodnená. Má za to, že ide o mimoriadnu okolnosť prípadu, keď jeden občan je v posudzovaní splnenia podmienok hmotného práva postupom štátu zvýhodnený oproti inému občanovi. Preto navrhla, aby žalovaný prehodnotil vznesenú námietku premlčania a v prípade trvania na nej, aby ju súd v zmysle čl. XII. ods. 1 a 2 SR a zamietol.

Podaním zo dňa 18.4.2012 žalovaný uviedol, že v danej veci za právny dôvod uplatňovaného nároku je nevyhnutné považovať výroky vtedajšieho ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica, ktoré odzneli na mimoriadnom brífingu zvolanom dňa 2.2.2004 a ktoré mali podľa tvrdenia žalobkyne zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Žalobkyňa o skutočnosti, že sa k prípadu jej disciplinárneho a trestného stíhania minister spravodlivosti vyjadril na mimoriadnom brífingu, vzhľadom na okamžitú rozsiahlu medializáciu, na ktorú sa odvoláva, musela mať nespochybniteľnú vedomosť. V ďalšom období tieto výroky zo strany pána Lipšica opätovne prezentované neboli, ale ako vyplýva z predlženého monitoringu v období rokov 2004 - 2005 boli ďalej šírené viacerými médiami, ktoré sa prednesenými závermi opakovane zaoberali. Právny dôvod vzniku žalovaného nároku, teda možnosť striktne vymedziť ako vyjadreniami vtedajšieho ministra spravodlivosti Daniela Lipšica prednesené na tlačovej konferencii zo dňa 2.2.2004, pričom všetky nasledovné medializované informácie boli z tohto prednesu len prevzaté alebo odvodené. Premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy tak žalobkyni začala plynúť dňa 3.2.2004 a márne uplynula dňa 3.2.2007, z toho dôvodu považuje žalovaný nárok žalobkyne za premlčaný. Žalobkyňa sa vo svojom podaní odvoláva na rozhodnutie NS ČR sp.zn. , ako aj rozhodnutia a , ktoré sú v ňom prezentované, ktoré však vychádzajú z diametrálne odlišných skutkových okolností. V uvedených prípadoch súd označil uplatnenie námietky zaujatosti za výkon práve v rozpore s dobrými mravmi a teda na vznesenú námietku premlčania neprihliadol výlučne z dôvodu naplnenia špecifických okolností, kedy účastník konania vznášajúci námietku premlčania konal v priamo úmysle poškodiť záujmy oprávneného a svojim predchádzajúcim konaním vedome zmaril včasné uplatnenie jeho nároku. Z tohto dôvodu nie je uvedené rozhodnutia možné aplikovať na prípad žalobkyne. Vznesením námietky premlčania voči nároku žalobkyne v tomto prípade, žalovaný rozhodne nekonal s úmyslom poškodiť žalobkyňu, ale konal tak výlučne za účelom zákonnej ochrany svojich záujmov. Žalovaný využil len svoje zákonnom dané právo, ktorého uplatnenie vychádzajúc z okolnosti daného prípadu, bolo v plnom rozsahu v súlade s dobrými mravmi. Zavinenie, že nárok sa stal premlčaný a teda právne nevynútiteľným, je potrebné v danom prípade vyčítať výlučne žalobkyni, ktorá si svoj nárok uplatnila oneskorene a teda si sama svojim konaním zmarila nádej na prípadný úspech v spore. Rovnako okolnosť, že žalovaný v inom konaní, vedenom na základe návrhu iného žalobcu, námietku premlčania neuplatnil, nezakladá možnosť súdu premlčanie práva žalobkyne odpustiť, resp. naň prihliadnuť. Otázku premlčania by bolo potrebné posudzovať v oboch prípadoch odlišne a nie je v právomoci všeobecného súdu v tomto konaní preskúmavať, či bol nárok v konaní pred OS Trebišov sp.zn. v čase podania žaloby na súd premlčaný, alebo nie. Uplatnenie námietky premlčania je právom účastníka, ktoré môže byť uplatnené kedykoľvek v jeho priebehu až do jeho právoplatného skončenia, pričom je výlučne k dispozícii účastníka konania, či ako voči ktorým osobám toto svoje právo využije alebo nie. Vychádzajúc z týchto okolností, ako aj dôvodu značnej špecifickosti do každého prípadu a potreby prísne individuálneho posudzovania nárokov žalobcov v konaniach o ochranu osobnosti, je potrebné tieto 2 nároky, vrátane okolností a dôvodov, ktoré viedli k uplatneniu alebo k neuplatneniu námietky premlčania posudzovať samostatne. Vznesenie námietky premlčania považuje žalovaný za úplne bežné uplatnenie práva, vyplývajúce zo zákona, ktoré ako také nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a súd na ňho musí vždy prihliadať. Uplatnenie nároku súdnou cestou bolo v plnej dispozícii žalobkyne, pričom v uplatnení nároku na súde jej nebránili žiadne prekážky subjektívneho ani objektívneho charakteru. Žalobkyňa mala dostatočný časový priestor na to, aby sa o vykonanie svojho práva postarala a uplatnila ho včas. Žalovaný ďalej k veci považuje za potrebné uviesť, že z ust. a nasl. je zrejmé, že každá fyzická osoba, ktorej bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti, má právo domáhať sa odpustenia od neoprávnených zásahov, odstránením následkov týchto zásahov primeraného zadosťučinenia, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy vo veci ochrany osobnosti sú účastníkmi konania narušiteľ, teda osoba, ktorá neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti a osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom. V tvrdení žalobkyne vyplýva, že k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti došlo zo strany vtedajšieho ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, prednesené na tlačovej konferencii dňa 2.2.2004 a boli to vyjadrenia jeho osobného názoru k fyzickej osobe, hoci v pozícii ministra spravodlivosti. V danej veci nešlo o oficiálne stanovisko MS SR, preto sa žalovaný domnieva, že sa nedopustil zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaný, ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstva, nenesie žiadnu občiansko-právnu zodpovednosť za konanie a výroky bývalého ministra spravodlivosti, ktorý sa v danej veci vyjadroval ako fyzická osoba. A keďže sa žalovaný v predmetnej veci nedopustil zásahu do osobnostných práv žalobkyne, nemôže mu ani vzniknúť povinnosť postupovať podľa , teda nemôže byť subjektom pasívne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti. Vzhľadom na to žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi žalobkyne a navrhovaného svedka a zistil nasledovný skutkový stav:

Rozhodnutím MS SR č. 10225/2001-410 zo dňa 19.9.2001 bola žalobkyňa vymenovaná za súdnu exekútorku do Exekútorského úradu so sídlom v Michalovciach, Okružná 5, s účinnosťou od 1.10.2001.

Rozhodnutím č. 1209/0452/42-S zo dňa 29.1.2004 žalovaný v zastúpení ministrom spravodlivosti SR Danielom Lipšicom dočasne pozastavil žalobkyni výkon exekútorského úradu z dôvodu začatia disciplinárneho konania za závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. Podaním zo dňa 28.1.2004 žalovaný v zastúpení ministrom spravodlivosti SR Danielom Lipšicom doručil Slovenskej komore exekútorov Bratislava dňa 29.1.2004 návrh na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni. Uvedený návrh bol doručený JUDr. Borisovi Gerberymu, predsedovi disciplinárnej komisie dňa 19.2.2004. Rozhodnutím DK 4/2004 Disciplinárny senát Disciplinárnej komisie SKE prerušil disciplinárne konanie obvinenej - žalobkyne do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-10/BKV-V-2004. Uznesením Špeciálneho súdu Pezinok č.k. BB-4 Tš 7/2005 zo dňa 2.12.2005 v trestnej veci žalobkyne rozhodol, že v zmysle vec postupuje disciplinárnej komisii Slovenskej komory exekútorov, pretože zistil, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mohol iný orgán prejednať ako disciplinárne previnenie, o ktorom je tento orgán príslušný rozhodovať. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. zo dňa 26.10.2006 zamietol sťažnosť prokurátora proti uzneseniu samosudcu Špeciálneho súdu v Pezinku z 2.12.2005 sp.zn. BB-4 Tš 7/2005. Rozhodnutím SKE disciplinárnej komisie č.k. DK 4/2004 zo dňa 16.5.2007 bolo rozhodnuté, že disciplinárne obvinená žalobkyňa sa nedopustila disciplinárneho previnenia v zmysle ust. EP a preto sa v zmysle Exekučného poriadku disciplinárne opatrenie neukladá. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.10.2007. Rozhodnutím žalovaný v zastúpení ministrom spravodlivosti SR Štefana Harabina č. 18389/2006-41 zo dňa 11.1.2007 bol žalovanej obnovený výkon Exekútorského úradu od 15.1.2007.

Súdu boli predložené ďalej články rôznych médií, v ktorých bola žalobkyňa uvedená svojimi iniciálmi L. Ž. s dovetkom súdna exekútorka z Michaloviec resp. aj s uvedením celého mena a priezviska a to s dátumami 3.2.2004, 29.7.2004, 11.8.2004, 12.8.2004, 21.9.2004, 23.2.2004, 7.3.2005, 1.4.2005, 2.2.2004. Články nadväzovali na vyjadrenie vtedajšieho ministra spravodlivosti Daniela Lipšica o podaní trestného oznámenia na žalobkyňu ohľadom tzv. 30 miliónového podvodu, v ktorom boli zainteresovaní okrem ďalšieho advokát, exekútorka a sudca.

Žalobkyňa v konaní vypovedala, že skutočnosť o jej prezentácii negatívnym spôsobom v médiách, sa dozvedela z telefonátu jej blízkej priateľky pani Mackovej a táto jej povedala, že na rádiu Expres dňa 2.2.2004 idú správy, že exekútorka L.Ž. z Michaloviec sa dopustila podvodu v súčinnosti so sudcom a advokátom. V tom čase žalobkyňa už bola na ceste do Bratislavy, pretože pár dní predtým jej bolo doručené rozhodnutie o pozastavení exekútorskej činnosti a chcela sa v Bratislave stretnúť s ministrom, požiadať ho o vysvetlenie k veci. Avšak do dnešného dňa sa jej s ním nepodarilo stretnúť. Večer v uvedený deň boli na TA 3 správy, kde vystúpil minister Lipšic, Palko a dookola rozprávali o korupcii, podvode, organizovanom zločine. Bola to normálna tlačová beseda, kde síce nebolo uvedené jej celé meno a priezvisko a priezviská ich, ako aktérov, ktorí boli spomenutí, ale boli ako osoby jasne identifikovateľné. Okrem iného išli aj titulky v rámci tejto tlačovej besedy v televízii. Pre žalobkyňu to bol nenormálny šok a bolo to veľmi ťažké. Pokračovalo to i ďalší deň, boli toho plné médiá zhruba 3 plné dni a kedy dokonca už denník Pravda uverejnil článok s plným menom a priezviskom s názvom: Podvod za 30 miliónov nevyšiel. Aj ostatné denníky uverejňovali správy o tom, avšak identifikovaná bola iniciálmi L. Ž. + exekútorka z Michaloviec. V tom čase sa jej nikto nepýtal na názor, na vyjadrenie, vysvetlenie, tak z ministerstva, ako z médií, nemala možnosť sa voči takémuto verejnému osočovaniu a invektívam brániť, čo malo veľký dopad na jej rodinu, aj pracovné pôsobenie. Aj zamestnanci v úrade to s ňou pociťovali, pretože sa povinní stávali agresívnymi. Odrazilo sa to aj na celom nápade exekučných činností, dokonca skončila aj jej spolupráca s vymáhaním pohľadávok v prospech oprávneného - Všeobecná zdravotná poisťovňa, pobočka Trnava, kedy riaditeľ uvedenej pobočky jej pri osobnom stretnutí povedal, že s ňou nebude spolupracovať na základe vyjadrení pána ministra v médiách. V dôsledku toho jej klesol nápad exekučných konaní zhruba za 8 rokov. V priemere v roku 2003 mala 3.000 konaní, v roku 2005 už len 150 konaní. Tým, že mala pozastavenú činnosť a bola takto verejne pošpinená, bola nútená prepúšťať zamestnancov a situácia bola existenčne neúnosná. Ako exekútor podľa platného Exekučného poriadku nemohla vykonávať inú zárobkovú činnosť. Tieto finančné problémy v podstate pretrvávajú dodnes a sú neriešiteľné za danej situácie. Jej rodina je zadlžená a manžel spláca hypotéku. Je založený dom a prostriedky z úveru boli použité na chod exekútorského úradu, na vykrytie úverov, daní, miezd a podobne. Čo sa týka reputácie, tak táto bola totálne zničená. Ľudia, či už z právnej praxe, alebo aj bežní ľudia sa s ňou nerozprávali a verejne sa o všetkom rozprávalo, diskutovalo. Obec, v ktorej žije, je malou obcou a do dnešného dňa nikoho žalobkyňa nepresvedčí, že neukradla 30 miliónov, i keď sa kauza skončila úspešne, bola zbavená tejto viny tak Špeciálnym súdom, potvrdené Najvyšším súdom, ako aj Disciplinárnou komisiou Slovenskej komory exekútorov. Po právoplatnom skončení trestného konania, potvrdením rozhodnutia Najvyšším súdom sa domáhala na MS SR obnovenia jej exekútorskej činnosti, v čom jej bolo vyhovené ministerstvom v januári 2007. Vtedy sa snažila všetko dať do poriadku, čo prinášalo veľa úsilia, pracovnej nasadenosti z jej strany, situácia bola veľmi zlá, jej úrad aj reputácia zničené. Po obnovení činnosti exekútora otehotnela, v dôsledku týchto celoročných stresov a snahy napraviť svoju reputáciu, môcť ďalej dôstojne pracovať ako exekútor, sa jej dieťa narodilo predčasne, v 29.týždni tehotenstva, pričom dieťa má trvalé následky, jej syn je ochrnutý, hluchý, pričom z lekárskych správ neboli zrejmé žiadne patologické zmeny, len stres, napätie a životný štýl boli príčinou predčasného pôrodu. Čo sa týka rodinného života, pod vplyvom neustálych medializácii prežívali veľký stres a napätie, pretože táto medializácia sa opakovala, v podstate to pretrvávalo niekoľko rokov, až do skončenia celého procesu. Pre ňu to znamenalo množstvo nevyspatých nocí, stres a zdravotné problémy i neustále hádky s manželom. Nemohla som sa normálne venovať deťom, vyvolávalo to v celej rodine veľké napätie, či už u súrodencov, svokrovcov, či u mamy. Zhruba po piatich mesiacoch od podania trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie a dozvedela sa o tom tak, že jej to zavolala mama, ktorá si to prečítala v správach v teletexte. V tom čase ešte nemala doručené uznesenie obvinenia. Zas to bol veľký stres a pomohla jej vtedy blízka rodina, najmä jej sestra. Tak isto o podaní obžaloby sa dozvedela z médií. Stále všetkým týmto úkonom predchádzalo uverejňovanie v médiách. Keď bola prvýkrát vypovedať, predvolaná ako svedok na Úrade boja proti korupcii, vyšetrovateľ mal vo svojom vyšetrovacom spise návrh ministra Lipšica a výtlačky z novín. Nepožiadal ani o exekučný spis, neopieral sa o exekučný poriadok a právny poriadok SR. V tom čase jej manžel pracoval v štátnej službe ako riaditeľ Obvodného oddelenia PZ a taktiež musel znášať stresujúce konanie voči nej. Určite mal obavu, že pod vplyvom toho, aj on môže prísť o prácu. Zo strany kolegov tiež zažíval nechutné poznámky a nebolo možné sa voči tomu brániť, keďže to bolo tak jasne prezentované v médiách, pod taktovkou MS. Po rokoch, keď sa to skončilo, sa dozvedela, že aj jej svokrovci dostali nechutný vulgárny list. Žalobkyňa v závere uviedla, že je jediná súdna exekútorka na Slovensku, ktorá má iniciály L. Ž. Po zbavení viny sa to nijako neprezentovalo, médiá taktiež neprišli ani na Špeciálny súd, kedy boli vynesené rozhodnutia, o to sa už nikto nezaujímal, nakoľko to nebolo zaujímavé, lebo nebola odsúdená.

V konaní vypovedal svedok H. Ž., manžel žalobkyne, ktorý uviedol, že obdobie, ktoré prežili bolo veľmi ťažké pre ich rodinu. Keď sa začal tento prípad po medializovaných a opakovaných informáciách pána ministra, nastalo medzi ním a žalobkyňou, ako manželkou veľké napätie, ktoré na manželku on prenášal, vyčítal jej, že vykonávala svoju činnosť, nastali medzi nimi zvady, či diskusie, či naozaj niečo neporušila. Vysvetlenie manželky k samotnému postupu potom pochopil a tieto stanoviská a vyjadrenia neustále musel opakovať aj vo vzťahu k jeho rodičom, k manželkiným rodičom, ktorí sa neustále pýtali, dávali im jasne najavo, že sú pod tlakom známych a priateľov z ich okruhu, ktorí tiež kladú otázky a možno dávali najavo aj nedôveru v manželkin postup. To obdobie bolo poznačené častými hádkami, výmenami názorov, ale aj postrehmi, ktoré sme zaznamenali z okolia. Ľudia z miesta bydliska sa posmešne a hanlivo vyjadrovali na adresu jeho manželky v tom zmysle, že manželka je podvodníčka, chcela okradnúť poisťovňu, prísť ľahko k veľkým peniazom. Aj jeho podriadení na OO PZ, kde pracoval vo funkcii riaditeľa, ho žiadali o vysvetlenie a na ich tvárach a z očí videl, že toto je nepostačujúce, že mu neveria. Taktiež ho ako riaditeľa OO PZ navštívili pracovníci Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra, ktorí mu predložili anonym, na základe ktorého začali vyšetrovanie a preto sa rozhodol im odfotografovať rozsudok NS SR jeho manželky, kde bola zbavená obžaloby. Čo sa stalo ďalej s týmto preverovaním po zaslaní uvedeného rozsudku, o tom informovaný nebol. Jeho rodičia pri jednej návšteve mu ukázali anonym, v ktorom boli uvedené invektívy na adresu jeho manželky, že aká je to nevesta, podvodníčka a konečne jej klepli po prstoch. Tieto veci a javy, ktoré sa diali, veľmi negatívne vplývali naňho samotného, najviac na jeho manželku, ktorá sa dennodenne vracala z práce a mal pochybností, či tento tlak a kritiku znesie. Vzhľadom na znížený nápad spisov musela prepustiť zamestnancov z práce, predchádzala tomu medializácia - postoj pána ministra a vysvetľovala mu, že navrhovatelia, ktorí jej dávali návrhy na vykonanie exekúcie, jej ich už odmietajú dávať z dôvodu, že je trestne stíhaná. Všetky tie posmešky, narážky a vyjadrenia, bolo ich veľa a nedajú sa doslovne špecifikovať. Vyvrcholením celej psychickej traumy bolo to, že čakali tretie dieťa, ktoré sa narodilo v 29.týždni a jeho momentálny stav je taký, že je ťažko zdravotne postihnutý, odkázaný na cudziu pomoc, 24-hodinovú starostlivosť a okrem toho, že ako tak vidí, je totálne hluchý. Obdobie tehotenstva prebiehalo práve v tom období vyvrcholenia celej kauzy a po vyšetreniach lekárov, kedy oni nevedeli špecifikovať nijakú fyzickú alebo medicínsku príčinu uviedli, že to môže byť dôsledok psychických stresov a stavov, ktoré manželka prežila v minulosti. Potom, čo bola manželka oslobodená spod obvinenia a ukončené disciplinárne stíhanie, keď už bola očistená, už to nikoho nezaujímalo, ani médiá, ani okolie, nie ako vtedy, keď kauza bola živá, keď sa to pojednávalo, keď boli v centre záujmu a pozornosti, či už médií, alebo širokej verejnosti. Invektívy a narážky pociťujú dodnes a ťažko sa z toho dostávajú najmä z finančného hľadiska, pretože v tom čase, aby zachovali chod Exekútorského úradu a činnosť jeho manželky, tak zobrali rad pôžičiek a úverov, ktoré musia splácať a teda finančné, ako aj morálne následky toho celého znášajú dodnes. Uvedený zásah v danom období mal vplyv na ich vzťah, ale tento je postavený na silných základoch, prežili to, vyrovnali sa s traumou a aktuálnou témou je teraz prežiť, udržať manželkinu činnosť, aby mohla pôsobiť ako súdna exekútorka. Avšak v tom čase to malo podstatný vplyv na ich vzťah, bolo medzi nimi veľké napätie v bežnom fungovaní, v manželskom živote, či pri výchove detí. Žili v podstate v strachu, lebo nie je ľahké, ak sa zameria na vás štátna moc a perzekuuje, je to finančný, ako aj psychický tlak.

Podľa článku 19 ods. 1 , každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa Čl. 46 , každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa , výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa , koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

Podľa , vo veciach ochrany osobnosti podľa , vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu ( ).

Podľa , na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov.

Právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej fyzickej osobe. Zákon vypočítava jednotlivé zložky ochrany osobnosti len príkladmo, nie taxatívne, a to najmä ochranu života, zdravia, občianskej cti, mena, prejavov osobnej povahy, ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, podoby, pseudonymu atď.. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Teda predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na práva chránených ustanoveniami a nasl. . Obidve náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa ust. a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti možno rozumieť konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktorej objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Je to zásadne každé nepravdivé, pravdu skresľujúce tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami a nasl. .

Právne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby (upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takých zásahov a primerané zadosťučinenie) sú vymenované taktiež v zákone len príkladmo a nevylučujú aj ďalšie. Pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale aj v značnej miere, má takáto osoba právo na peňažnú satisfakciu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, súd má povinnosť prihliadnuť pritom na 2 hľadiská, a to závažnosť vzniknutej ujmy a najmä na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Hoci nemajetkové práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti sa nepremlčujú, právo na peňažné zadosťučinenie, ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, premlčaniu podlieha a to v 3-ročnej všeobecnej premlčacej lehote v zmysle .

Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným a v súlade so zásadou hospodárnosti konania, sa súd v prvom rade zaoberal uvedenou námietkou. Žalobkyňa odvodzovala svoj nárok od neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv a to vystúpením bývalého ministra Daniela Lipšica na tlačovej besede dňa 2.2.2004, následnej medializácie jeho výrokov o spáchaní trestného činu podvodu žalobkyňou a ďalšími zúčastnenými aktérmi ako organizovanou skupinou mienkotvornými médiami a v neposlednom rade existenciou trestného a disciplinárneho stíhania v rozmedzí od 29.1.2004, kedy bol dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu do 18.10.2007, kedy nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutie Disciplinárnej komisie SKE o tom, že sa žalobkyňa nedopustila disciplinárneho previnenia a disciplinárne opatrenie sa neukladá.

Premlčacia doba v zmysle má objektívne stanovený začiatok jej plynutia a to slovným spojeným „keď sa právo mohlo vykonať prvý krát“. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať žalobu, t.j. actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.

Na základe vyššie citovaných skutkových je zrejmé a nepochybné, že neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne nastal výrokmi bývalého ministra Daniela Lipšica na tlačovej besede dňa 2.2.2004, kedy sa vyjadroval o žalobkyni ako podvodníčke, členke organizovaného zločinu, ktoré výroky následne prevzali a ďalej šírili ostatné mienkotvorné médiá v rokoch 2004-2005 tak, ako to vyplynulo zo žalobkyňou predložených dôkazov - tzv. monitoringu. Je teda nepochybné, že začiatok obdobia neoprávneného zásahu je možno určiť ako deň prezentácie výrokov bývalého ministra Daniela Lipšica na tlačovej besede dňa 2.2.2004, t.j. hneď na druhý deň 3.2.2004 žalobkyňa mohla podať žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, pretože už v teň deň jej právo mohlo byť vykonané prvý raz ( ). S prihliadnutím na vyššie uvedenú teóriu premlčania je nutné konštatovať, že nárok je premlčaný dňom 3.2.2007 a žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa podala po uplynutí trojročnej premlčacej doby (až dňa 23.7.2010). Z toho dôvodu jej súd z tohto titulu nárok na nemajetkovú ujmu priznať nemohol a žalobu zamietol. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobkyne, že sa brániť mohla až po skončení trestného či disciplinárneho konania (18.10.2007). Súd mal za to, že v prípade, ak samotné trestné či disciplinárne konanie žalobkyňa pociťovala ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, hneď po jeho začatí (19.2.2004), t.j. hneď na druhý deň po doručení návrhu na začatie disciplinárneho konania predsedovi disciplinárnej komisie - 20.2.2004, jej začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňom 20.2.2007. Preto aj z tohto pohľadu musel súd nárok žalobkyne zamietnuť, nakoľko bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby.

V prípade prezentácie vyjadrení bývalého ministra Daniela Lipšica z tlačovej besedy dňa 2.2.2004 médiami - rádiom, televíziou, denníkmi, týždenníkmi a podobne, je potrebné uviesť, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, pretože neoprávnené zásahy do práv žalobkyne spôsobili uvedené médiá a teda žalovanými subjektmi mali byť práve oni.

Žalobkyňa však v konaní argumentovala, že za zásah do jej osobnostných práv považuje práve existenciu trestného a disciplinárneho stíhania, ktoré sa nakoniec ukázali ako nespravodlivé poukazujúc aj na spis Okresného súdu Trebišov sp. zn.: žalobcu JUDr. Soročinu (ako ďalšieho aktéra danej kauzy) voči žalovanému Ministerstvu spravodlivosti SR a vo veci vydaný rozsudok, ktorým mu bola priznaná nemajetková ujma na základe rovnakých skutkových okolností, ktorý dôkaz žiadala vykonať pripojením predmetného spisu a oboznámením sa so zvukovými záznamami. I keď skutkové okolnosti oboznámenia verejnosti s dotyčnou kauzou aj v prípade JUDr. Soročinu boli rovnaké ako u žalobkyne, t.j. aj on bol dotknutý výrokmi bývalého ministra Daniela Lipšica na tlačovej besede dňa 2.2.2004, následnou medializáciou a pozastavením výkonu funkcie sudcu, je nutné poukázať na to, že rozhodnutie súdu rozhodujúceho o jeho nároku nie je záväzné pre tento konajúci súd o nároku žalobkyne, pretože zásah do osobnostnej sféry každý z uvedených osôb mohol pociťovať rôzne, iné mohli byť aj dopady na ich profesijný, súkromný, rodinný život a podobne a preto súd si len s poukazom na rovnaké skutkové okolnosti nemohol osvojiť závery rozhodnutia v prípade JUDr. Soročinu a automaticky ich prevziať. Žalobkyňa žiadala na uvedený rozsudok prihliadnuť, pretože podľa jej názoru Okresný súd Trebišov už vyriešil otázku vymedzenia obdobia neoprávneného zásahu do osobnostných práv JUDr. Soročinu, kedy toto určil a zadefinoval práve ako obdobie od pozastavenia činnosti sudcu do rozhodnutia o oslobodení, teda analogicky ako u nej - od pozastavenia činnosti do rozhodnutia disciplinárnej komisie SKE. V tomto prípade však sú rovnaké síce skutkové okolnosti prípadu, avšak súd v tomto konaní musí riešiť odchylnú argumentáciu žalovaného, najmä vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania, ktorá v konaní žalobcu JUDr. Soročinu vznesená naproti tomu nebola, t.j. súd túto otázku v konaní vôbec neriešil a preto poukaz na nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.11.2006 sp.zn. je nepoužiteľný. I keď v podaní zo dňa 24.2.2012 žalobkyňa sama uznala, že ak má byť právo premlčané, je námietka žalovaného dôvodná, napriek tomu žiadala, aby súd v zmysle označených rozhodnutí českých súdov odoprel uplatnenie námietky premlčania žalovaného, pretože to považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zároveň by bolo diskriminačné, aby v jej prípade mal žalovaný iný právny názor na vec a odopieral jej právo, ktoré ináč zreteľne uznával a uznal v označenom prípade, bolo by rovnako diskriminačné, aby v jej veci bolo rozhodnutie súdu odlišné od označenej veci a aby súd akceptoval nespravodlivý prístup štátu k jeho jednotlivým občanom ako účastníkom konania. Vzhľadom už na vyššie spomínané odôvodnenie súdu je zrejmé, že dané prípady majú spoločné skutkové okolnosti, ale rovnaký už nie je dopad na žalobkyňu a JUDr. Soročinu a odlišné je i stanovisko žalovaného. Z tohto dôvodu potom súd v žiadnom prípade nemôže neprihliadať na túto (i keď odlišnú) argumentáciu, naviac ak žalovaný vzniesol dokonca i námietku premlčania a práve naopak, musí sa s argumentáciou žalovaného vysporiadať.

V neposlednom rade si však súd dovoľuje upriamiť pozornosť na to, že uvedený dôkaz (spis Okresného súdu Trebišov sp. zn.: ) žalobkyňa označila až podaním zo dňa 8.2.2012, t.j. po skončení prvého pojednávania (22.11.2011), a preto súd k takémuto dôkazu v zmysle ustanovenia ani neprihliadal.

Ak má žalobkyňa za to, že bola poškodená prezentáciou odlišného stanoviska a prípadným vznesením námietky premlčania žalovaným v jej konaní oproti konaniu vo veci žalobcu JUDr. Soročinu, t.j. že žalovaný postupuje diskriminačne, resp. že v jej prípade bol návrh na začatie disciplinárneho konania doručený predsedovi disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov neskôr než jej bola rozhodnutím ministra spravodlivosti SR dočasne pozastavená funkcia súdnej exekútorky, t.j. že minister vydal uvedené rozhodnutie nedôvodne, predčasne, v rozpore so zákonom ako aj to, že pri svojich vyjadreniach tento nerešpektoval garantovanú prezumpciu neviny, je oprávnená podniknúť voči žalovanému prípadné ďalšie právne kroky titulom nároku na náhradu škody (a to či už podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci alebo podľa všeobecných ustanovení ). Zároveň rozhodnutie spomínaného českého súdu o odopretí vznesenej námietky premlčania súdom sa týka odlišnej skutkovej a právnej situácie a preto súd v jeho intenciách nepostupoval.

Je nutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že žalobkyňa sama svojim pasívnym postojom zavinila, že nárok jej súd nemohol priznať v dôsledku žalovaným vznesenej námietky premlčania. Bolo len a len na nej samej, aby sa o uplatnenie svojich práv postarala riadne a včas v súlade so zásadou vigantibulus iura, t.j. právo patrí bdelým.

V závere súd považuje za dôležité ešte dodať, že samotná existencia trestného či disciplinárneho konania, ktoré sa po jeho skončení ukázalo ako nespravodlivé, prípadne neoprávnene vedené proti určitej osobe, nemôže sama o sebe zakladať nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v konaní o ochranu osobnosti. Ak je voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne je proti nej podaná obžaloba a ak ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní, zasahujúce v priebehu trestného stíhania do práv fyzickej osoby, sú prevádzané v medziach zákona, nepredstavuje vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv tejto osoby chránených ustanoveniami a nasl. a to ani v prípade, že neskôr dôjde k oslobodeniu spod obžaloby súdom (Rozsudok Krajského súdu v Ostrave zo dňa 30.3.2000, sp. zn.: ). To znamená, že aj konanie končiace oslobodzujúcim rozsudkom resp. ako v tomto prípade rozhodnutím disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov o neuložení disciplinárneho opatrenia, pretože k disciplinárnemu previneniu nedošlo, nemožno automaticky definovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. Oprávnenosť trestného, priestupkového či disciplinárneho stíhania dotknutej osoby nemožno hodnotiť konečným výsledkom takéhoto konania.

Na základe vyššie uvedených skutočností s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu zamietol.

Podľa , účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa veta prvá , o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle a i keď žalovaný bol v konaní úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov /ďalej len citovaný zákon/, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok k návrhu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolenia, alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku /ďalej len percentná sadzba/ alebo pevnou sumou.

Podľa § 7 ods. 11 citovaného zákona, základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé eurá nadol. Poplatok sa vypočíta s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je a) menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol, b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli, c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na pol eura nadol.

Podľa Položky 7b prílohy citovaného zákona - z návrhu na začatie konania na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy je súdny poplatok 66 € a 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 5.016,- Eur na účet Okresného súdu Košice I.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3 písomných vyhotoveniach.

V zmysle v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.