Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1CoP-19-2012.pdf
PDF · 75.04 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoP/19/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Márie Kupkovej a JUDr. Mariany Muránskej vo veci navrhovateľa R. T., bytom T., Ul. A. č. XX, zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou v Prešove, Ul. Kpt. Nálepku č. 5, proti odporcom 1/ I. T., bytom T., Ul. U. č. XX a R. T., bytom T., Ul. U. č. XX, o určenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľa, ako aj odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28P 108/2011 - 42 zo 14.12.2011 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia výživného zo strany odporcov po 27 Eur mesačne. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Určenie výživného zo strany rodičov na plnoleté dieťa pripadá v zmysle citovaných ustanovení Zákona o rodine do úvahy v prípade, že rodičia na výživu dieťaťa neprispievajú. Motívom pre podanie tohto návrhu zo strany navrhovateľa je, ako sám vo svojej výpovedi uviedol, získanie sociálneho štipendia na vysokej škole. Súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že prirodzená povinnosť rodičov živiť svoje deti počas štúdií aj na vysokej škole, má prednosť pred sociálnymi dávkami zo strany štátu. Určenie výživného, ktoré by bolo iba účelovým určením výživného pre získanie sociálneho štipendia je v rozpore so Zákonom o rodine, ako aj s filozofiou dobrých mravov občianskeho práva. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že je dôvodné návrh zamietnuť a to s poukazom na to, že rodičia svoje dieťa podporujú v rámci svojich možností a podanie návrhu zo strany navrhovateľa bolo iba účelové.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ.
Poukázal na to, že je študentom 3. ročníka Vysokej školy medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove. Momentálne býva u starej matky, pretože nemá finančné prostriedky na prenájom bytu. Často chodieva zo školy na študijné pobyty. Navrhovateľ sa osamostatnil, na budúce povolanie sa pripravuje
denným štúdiom na vysokej škole, nemá žiadny finančný príjem, ani žiadny hnuteľný, ani nehnuteľný majetok. Nemožno súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že návrh bol účelový. Súd sa vôbec nezaoberal odôvodnenými potrebami navrhovateľa, jeho životnou úrovňou a tiež nebral do úvahy jeho prípravu na budúce povolanie dennou formou štúdia na vysokej škole. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a návrhu vyhovel.
Odporcovia podali vo veci taktiež odvolanie.
Poukázali na to, že s názorom prvostupňového súdu nemožno súhlasiť a trvajú na tom, aby bolo určené výživné pre plnoleté dieťa, nakoľko študuje na vysokej škole dennou formou, zúčastňuje sa zahraničných študijných pobytov, býva u babky a osamostatnil sa. Na základe uvedeného sú splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie výživného a nemožno konštatovať, že by tu išlo o rozpor s dobrými mravmi. Na základe toho navrhli, aby odvolací súd rozsudok zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolania účastníkov nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že návrh zo strany navrhovateľa na určenie výživného vo vzťahu k jeho rodičom bol podaný s motívom získania sociálneho štipendia, ako to navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania aj deklaroval. Správne konštatuje súd prvého stupňa, že takéto počínanie nie je možné podporovať aj súdnym rozhodnutím, pretože by išlo o odčerpávanie sociálnych vymožeností zo štátneho rozpočtu za situácie, keď na to nie sú objektívne dôvody.
V predmetnej veci nebolo predovšetkým problémom to, že by navrhovateľovi sa bránilo v osamostatnení, v štúdiu na vysokej škole a v bývaní u jeho starej matky. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že nebolo preukázané, že by odporcovia neplnili dobrovoľne svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi,
pričom ako bolo vyššie naznačené, v konaní bol preukázaný motív navrhovateľa získať sociálne štipendium na základe súdne deklarovaného nízkeho výživného zo strany jeho rodičov. Preto podal návrh na určenie výživného práve v takejto nízkej výške ako to urobil, ktorá zjavne nezodpovedá jeho potrebám a podľa všetkého ani možnostiam a schopnostiam jeho rodičov.
Rozhodujúca je skutočne motivácia navrhovateľa v tomto konaní, ktorú ako vyššie bolo povedané, deklaroval a vyplýva aj z povahy veci.
Za týchto okolností nie je potrebné (tak ako to namieta navrhovateľ vo svojom odvolaní) bližšie skúmanie a špecifikovanie konkrétnych potrieb navrhovateľa ako vysokoškolského študenta, pretože priznanie výživného v takto navrhovanej výške by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine, tak ako to správne konštatuje súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozhodnutia. Zabezpečovanie potrieb dospelej fyzickej osoby nie je možné prenášať na štát na základe rozhodnutí súdov o nízkom výživnom zo strany povinných osôb, teda rodičov oprávnenej osoby.
V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa, ktoré si osvojuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozhodnutia aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci v predmetnej veci úspech nemali a preto táto náhrada nebola priznaná žiadnemu z účastníkov, a to ani v štádiu odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.