Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoP/19/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky I. V., nar. XX.X.XXXX, bytom P., J. XX proti odporcovi G. V., nar. XX.X.XXXX, bytom U., X. T. XXX, o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletému L. V., nar. XX.X.XXXX, z ich manželstva na čas po rozvode manželstva, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práve, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. januára 2012 č. k. - 46, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním manželstvo účastníkov konania, uzavreté XX.X.XXXX pred Matričným úradom v U., zapísané v knihe manželstiev vo zväzku XI, ročník 2008, na strane 184, pod poradovým číslom 15, rozviedol. Zároveň na čas po rozvode manželstva zveril maloletého do osobnej starostlivosti navrhovateľky s tým, že ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a uložil odporcovi vyživovaciu povinnosť na maloletého vo výške 150 eur so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Upravil aj styk odporcu s maloletým v každý týždeň v stredu od 15.00 hod. do 17.00 hod., v každý párny týždeň v sobotu od 14.00 hod. do 17.00 hod. a v každý nepárny týždeň v nedeľu od 14.00 hod. do 17.00 hod. v prítomnosti navrhovateľky, s povinnosťou navrhovateľky v prípade, že styk nebude možné realizovať z vážnych dôvodov, najmenej 24 hodín pred týmto stykom oznámiť túto skutočnosť odporcovi. O práve na náhradu trov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 23 ods. 1, § 24 ods. 1 a 2, § 25 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 až 3 a 5 a § 75 ods. 1 zákona o rodine a tým, že manželstvo účastníkov neplní svoj účel, manželské vzťahy účastníkov sú tak vážne rozvrátené, že nie je predpoklad obnovy spolužitia. Hlavnou príčinou rozvratu manželstva považoval rozdielnosť povahových vlastností manželov. Maloletého zveril navrhovateľke do osobnej starostlivosti z dôvodu veku dieťaťa (nízkeho), jeho zdravotných problémov, rodičovskej dovolenke navrhovateľky a jej lepšej možnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého. Výživné určil vychádzajúc z nízkeho príjmu navrhovateľky, pozostávajúceho len z rodičovského príspevku a príjmu odporcu. Styk upravil zohľadniac vek maloletého a jeho zdravotné problémy za prítomnosti navrhovateľky, pretože na styku sa rodičia nevedeli dohodnúť, a tiež vzhľadom k jedinej možnosti vytvorenia citového vzťahu odporcu s maloletým, v ktorom bude maloletý vidieť mužský vzor správania a aj svojej ochrany. Výrok rozsudku o trovách konania odôvodnil ustanovením prvej vety .

Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý navrhol ( ) zmenu rozsudku a zamietnutie návrhu na rozvod manželstva. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že navrhovateľku má stále rád a tým, že manželstvo uzavreli v rímsko - katolíckom kostole a je veriaci. Príčinou rozvratu manželstva

je podľa odvolateľa otec navrhovateľky, ktorý je alkoholik a gambler, s ktorým žili v spoločnej domácnosti. Podľa odporcu navrhovateľka zmenila správanie po narodení mŕtvej dcérky, z ktorého dôvodu má obavu o zdravý psychický vývoj maloletého, keďže navrhovateľka bola v minulosti hospitalizovaná na psychiatrii v L. a navštevovala psychiatra v O.. Výšku výživného navrhol stanoviť 100 eur z dôvodu neadekvátnosti k jeho príjmu. Súd mal podľa odvolateľa zohľadniť, že navrhovateľka žije so svojim otcom, ktorý má starobný dôchodok 700 eur mesačne. Napokon ani výdavky maloletého nie sú mimoriadne, pretože nemá vážne zdravotné problémy, neužíva lieky, len musí raz za polrok chodiť na kontrolu. Navrhol aj zmenu úpravy styku bez prítomnosti navrhovateľky v párny týždeň v sobotu a v nepárny týždeň v nedeľu od 9.00 hod. do 19.00 hod. z dôvodu zachovania čo najdlhšieho styku odporcu s maloletým, ktorý navrhol aj kolízny opatrovník. Keďže pracuje na tri zmeny v Trnave, navrhol zmeniť styk v stredu od 11.30 hod. do 13.30 hod.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti. Uviedla, že výživné žiada pre maloletého, nie pre seba a tiež z dôvodu, že jej jediným príjmom je rodičovský príspevok. Uviedla, že styk odporcu s maloletým je problematický, maloletý po návštevách odporcu je rozrušený, mal aj hnačku a nechutenstvo. Maloletý bol nedonosený novorodenec, má len jednu obličku, na ktorej mu spriechodňovali kanáliky a aj močové cesty. Musí užívať antibiotiká, inak by mu hrozila transplantácia. Odporca sa k nej nevhodne a vulgárne správa. Neprispieval na bývanie, len 43 eur na elektrinu, zvyšok si zo mzdy 500 eur odkladal. Do roka veku maloletého naňho neprispel výživným.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti a vo výroku o rozvode manželstva ponechal rozhodnutie na úvahu súdu. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava z 19.1.2012 sp. zn. , právoplatný 31.1.2012, v ktorom súd zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky a určil výživné 150 eur mesačne.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania vo výrokoch o úprave pomerov manželov k maloletému dieťaťu z ich manželstva na čas po rozvode ( v spojení s ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné zrušiť z dôvodu odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom odôvodnením rozhodnutia.

Predmetom konania je rozvod manželstva a úprava pomerov manželov k maloletému dieťaťu z ich manželstva na čas po rozvode manželstva.

Podľa s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

Navrhovateľka vo svojom návrhu, doručenom súdu prvého stupňa 5.10.2011, si uplatnila svoje osobné právo na rozvod manželstva s odporcom. Dôvodom uviedla vzájomné odcudzenie po narodení dcéry Q. v C.i XXXX. Po narodení syna L., ktorého plač a starostlivosť oňho odporcu obťažoval, odišiel odporca zo spoločnej domácnosti a od februára 2011 nežijú v spoločnej domácnosti. Spolužitie na jej podnet obnovili na tri mesiace. Odporca ju viackrát psychicky a fyzicky napadol. Maloletý má zhoršený zdravotný stav, nakoľko sa narodil hypotrofický a nedonosený. Na starostlivosti a ani výžive maloletého sa odporca nepodieľa. Navrhla preto maloletého na čas po rozvode manželstva zveriť do jej osobnej starostlivosti a odporcovi uložiť vyživovaciu povinnosť na maloletého 150 eur mesačne. Odporca s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasil, potvrdil, že navrhovateľku udrel avšak následne po jej fyzickom ataku. So zverením maloletého do osobnej starostlivosti navrhovateľky súhlasil, navrhol výživné stanoviť na 80

eur mesačne a upraviť styk s maloletým v stredu od 15.00 hod. do 18.00 hod. a počas víkendu, jeden týždeň v sobotu a nasledujúci v nedeľu, od 9.00 hod. do 19.00 hod.

Podľa o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.

Podľa § 23 ods. 3 zákona o rodine súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.

Rozvod manželstva je jediným spôsobom zániku manželstva za života manželov. V ustanovení § 23 je uvedená všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod manželstva, ktorou je existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Existencia vážneho a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi musí byť v príčinnej súvislosti s nemožnosťou napĺňať ďalej účel manželstva. Účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií : 1/ biologickej, spočívajúcej v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb (čl. 1 až 3 základných zásad), 2/ výchovnej, spočívajúcej v založení rodiny a v riadnej výchove detí (čl. 1, 3 a 4 základných zásad a § 28 a nasl.), 3/ vzájomnej pomoci, spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia a ostatní členovia rodiny si všestranne pomáhajú (čl. 4 základných zásad, § 18), 4/ hospodárskej, spočívajúcej v tom, že v rámci rodiny, ako spotrebnej hospodárskej jednotky, sú obaja manželia povinní starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (čl. 4 základných zásad, § 19). Úvaha o možnosti plnenia účelu manželstva je v podstate úvahou o možnosti plnenia vyššie uvedených základných funkcií, ktoré manželstvo má plniť. Ustanovenie § 23 predpokladá objektívnu existenciu rozvratu vzťahov bez ohľadu na subjektívne stanovisko manželov a na zavinenie niektorého z manželov. Objektívny rozvrat vzťahov znamená, že medzi manželmi je skutočný stav nasvedčujúci nemožnosti plniť účel manželstva, resp. rodiny založenej manželstvom. Rozvrat vzťahov musí byť kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek rozvrat. Intenzita tohto rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové vzťahy medzi manželmi, aj keď nie je vylúčené, že aj pretrvávajúce nezhody týkajúce sa nepodstatných vecí môžu zapríčiniť vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Pre určitý nadhľad treba mať na zreteli, že v manželstve je prirodzený vznik nezhôd, je však relatívne, či budú mať za následok aj vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Trvalým rozvratom preto nebudú rozpory prechodného charakteru s možnou perspektívou obnovenia vzťahov. Atribút trvalosti však nemožno chápať so zreteľom na minulosť, t. j., že rozvrat vzťahov trvá už dlhý čas, ale aj so zreteľom na budúcnosť manželského spolužitia, to znamená, či rozvrat trvalo vylučuje ďalšie spolužitie manželov. Porušenie povinnosti vzájomnej pomoci manželov alebo závažné narušenie dôvery vo vzťahu nemusí mať dlhé trvanie, avšak hĺbka a vážnosť rozvratu bude do budúcnosti ďalšie spolužitie trvalo vylučovať a rozvrat bude nenapraviteľný. Intenzita vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi je určovaná nemožnosťou ďalšieho plnenia účelu manželstva, t. j. vytvárania harmonického a trvalého životného spoločenstva zabezpečujúceho riadnu výchovu detí. Kumulatívne ku kvalifikovanému rozvratu spôsobujúcemu nemožnosť ďalšieho plnenia účelu manželstva nesmie existovať ďalšia perspektíva obnovenia manželského spolužitia, t. j. napríklad jednoznačná nemožnosť obnovenia citových väzieb, dlhodobé oddelené spolužitie manželov so samostatnými domácnosťami, dlhé trvanie mimomanželských známostí s plánmi ďalšieho vzájomného spolužitia a pod. Z ojedinelého porušenia manželských povinností jedného z manželov a z niektorých, hoci amorálnych činov manželov

však nemožno vyvodiť záver o bezperspektívnosti obnovenia vzťahov a spolužitia, keďže vzhľadom na individuálne povahové vlastnosti dotknutého manžela sa im nemusí prikladať vážnosť, resp. aj napriek porušeniu manželských povinností tu stále existujú silné citové väzby a pod. Možnosť obnovenia manželského spolužitia teda závisí od vôle manželov a ide o subjektívnu kategóriu. Súd pri rozhodovaní o rozvode musí prihliadnuť na : a) príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a zároveň má povinnosť ich zisťovať, b) záujem maloletých detí, c) porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. Musí však oddeliť príčiny, ktoré síce existovali, avšak rozvrat vzťahov nespôsobili ani naň nemali vplyv, resp. existovali, ale spôsobili len dočasné odcudzenie, alebo príčiny, ktoré rozvrat len prehlbovali, od príčin, pri ktorých existoval kauzálny nexus so vznikom vážneho narušenia a trvalého rozvratu. Tieto príčiny môžu mať objektívny charakter (napr. zlý zdravotný stav, nezavinené finančné problémy, povahové odlišnosti), alebo subjektívny charakter (alkoholizmus, násilie, porušovanie manželských povinností ako nevera, nezáujem o vzájomné spolužitie, uprednostňovanie vlastných záujmov pred záujmami rodiny a pod.) Rozvrat je spravidla spôsobený viacerými príčinami. Súd by sa nemal obmedzovať len na skúmanie poslednej príčiny, ktorá viedla k bezprostrednému rozhodnutiu podať návrh na rozvod, a ani na tzv. základnú príčinu, ktorá je najmarkantnejšia a javí sa ako najvýraznejšia pre rozvrat vzťahov. Môže však ísť len o následok inej primárnej príčiny (alkoholizmus - finančné problémy, nevera - agresivita a pod.). Súd musí pri rozhodovaní o rozvode prihliadať na všetky príčiny, ktoré sa na rozvrate vzťahov podieľali. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. Je len vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v danom prípade nastalo vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov, a teda či ďalšie trvanie manželstva je v rozpore s jeho účelom, najmä so záujmami detí, ako aj záujmami manželov. Rozvod manželstva by mala byť teda až posledná a jediná možnosť riešenia, rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami pri rozhodovaní o rozvode manželstva účastníkov neriadil a uvedené nezohľadnil. Výrok rozsudku o rozvode manželstva účastníkov odôvodnil tým, že preukázaným považoval neplnenie účelu manželstva účastníkov, pretože spolu nežijú, nehospodária spolu a stratou citového vzťahu navrhovateľky k odporcovi. Hlavnou príčinou rozvratu manželstva účastníkov považoval rozdielnosť povahových vlastností manželov. Z uvedených skutočností vyvodil rozvrátenosť vzťahov a predpoklad nemožnosti obnovenia manželského spolužitia účastníkov konania. Z dokazovania ním vykonaného nevyvodil skutkové zistenia, ktoré by bolo možné právne posúdiť. V odôvodnení rozhodnutia uviedol len vo veci vykonané dokazovanie a právne posúdenie, bez uvedenia jednotlivých skutkových zistení plynúcich z vykonaného dokazovania. V dokazovaní sa nezameral na odlišné stanoviská oboch účastníkov konania o rozvod manželstva, nevyhodnotil akým spôsobom prihliadol na záujem maloletého dieťaťa pochádzajúceho z manželstva účastníkov. Navrhovateľka tvrdila, že odporca ju psychicky a fyzicky atakuje a nepodieľa sa na starostlivosti o maloletého, a neprispieva na jeho výchovu a výživu ani výživným. Odporca tvrdil, že navrhovateľke raz fyzicky ublížil po jej fyzickom útoku, inak voči jej integrite nepodniká žiadne útoky, a o maloletého sa stará s láskou, s vedomosťou, že maloletý je zdravý. Tak odlišné stanoviská oboch účastníkov konania ponechal súd prvého stupňa bez povšimnutia, i napriek tomu, že mohli objasniť trvalosť a hĺbku rozvratu manželských vzťahov účastníkov. Rozdielnosť povahových vlastností účastníkov nemusí byť sama osebe dôvodom trvalého rozvratu manželských vzťahov a ich neobnoviteľnosti. Súd prvého stupňa mal oboch účastníkov podrobne vypočuť k ich krátkemu manželskému spolužitiu a ich výpovede skutkovo vyhodnotiť a svoj myšlienkový postup mal následne zachytiť v odôvodnení rozhodnutia o rozvode manželstva. Potrebným bolo vyhodnotiť v čom neplní manželstvo účastníkov svoj účel, v ktorých konkrétnych funkciách je nefunkčné, a dôvody spôsobujúce jeho nefunkčnosť. Súd prvého stupňa neuviedol, z ktorých skutočností dovodil predpoklad o nemožnosti obnovenia manželského spolužitia. Možno preto uzavrieť, že odôvodnenie rozhodnutia vo výroku o rozvode manželstva účastníkov nezodpovedá ustanoveniu (ďalej len „“).

Podľa o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a/ sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, b/ zastupovanie maloletého dieťaťa, a c/ správa majetku maloletého dieťaťa.

V zmysle § 36 ods. 1 zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez

návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 25 a 26 sa použijú primerane.

Pri určovaní, komu má byť dieťa zverené do osobnej starostlivosti, skúma súd, u ktorého z rodičov sú lepšie podmienky pre riadnu výchovu a starostlivosť o dieťa. Musí mať na zreteli záujem dieťaťa a dbať na to, aby pri rozhodovaní o jeho zverení sa rešpektovalo právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, a tiež právo druhého rodiča, ktorý nebude mať maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie o tomto dieťati. Povinnosťou súdu je, aby zistil vždy spoľahlivý podklad k všestrannému objasneniu skutočností, ktoré charakterizujú osoby rodičov a prostredia, v ktorom rodičia žijú. Ide najmä o objasnenie osobných a povahových vlastností rodičov, ich zdravotného stavu (telesného i duševného), ich vzťah k manželstvu, rodine, deťom a starostlivosti o ne, ich životných podmienok (povaha zamestnania, hospodárskych a bytových pomerov, faktických možností venovať sa deťom), ich spoločenského uplatnenia, ich postoja k práci, ich vzťah k osobám, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti, ich spôsobilosti viesť deti k správnemu vzťahu k druhému rodičovi. Súčasťou výchovného prostredia, ktoré obklopuje deti a pôsobí na ne, sú aj osoby, s ktorými rodičia žijú v spoločnej domácnosti, preto je potrebné primerane skúmať ich osobné a povahové vlastnosti, zdravotný stav, vzťah k deťom a pod. Z citovaných ustanovení vyplýva, že vždy súd musí predovšetkým vziať do úvahy záujem maloletého dieťaťa tak, aby jeho výchova a výživa boli zabezpečené na čo najvyššej úrovni. Spravidla potreby maloletého dieťaťa útleho veku najlepšie saturuje matka maloletého dieťaťa vzhľadom na jej nezastupiteľnú biologickú funkciu pri výchove a výžive dieťaťa. Situácia sa však mení s pribúdajúcim vekom dieťaťa, kedy svoju výchovnú funkciu plní už vo zvýšenej miere aj otec, ktorý plní nezastupiteľnú funkciu, i napriek rovnosti medzi ženou a mužom, vzorom mužského správania v rodine a v spoločnosti. V neposlednom rade je dôležitým zachovať pre zdravý vývoj dieťaťa stabilitu výchovného prostredia, pokiaľ v ňom nie sú zistené nedostatky významné z hľadiska vplyvu na výchovu a výživu maloletého, na jeho zdravie a život. Nie je v záujme maloletého dieťaťa, pokiaľ zdravo prospieva vo vývine, meniť výchovné prostredie, na ktoré je zvyknuté, pretože maloleté dieťa citlivo vníma akúkoľvek zmenu a pre svoju výchovu potrebuje predovšetkým stabilitu, pokiaľ je samozrejme pozitívnou na jeho vývoj.

Súd prvého stupňa nie úplne správne postupoval, keď zverenie maloletého do osobnej starostlivosti odôvodnil rodičovskou dovolenkou navrhovateľky, vekom maloletého a jeho zdravotnými problémami a tým, že navrhovateľka je schopná zabezpečiť lepšie starostlivosť o maloletého, ktorá skutočnosť napokon vyplynula i zo správy kolízneho opatrovníka z 13.12.2011, ktorú však skutkovo a právne nevyhodnotil, spomenul ju len medzi vykonanými dôkazmi. Nezohľadnil ani správu MUDr. T. L. zo 14.10.2011, resp. neuviedol prečo ju nezohľadnil a neuviedol medzi vykonanými dôkazmi. Uvedené platí aj pre správu obce P. z 11.10.2011 a správu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Galante z 2.11.2011 a jeho rozhodnutie je preto aj vo výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti navrhovateľke nezodpovedajúce ustanoveniu

Podľa o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa odseku 2 obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. V zmysle odseku 3 každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona ( o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Podľa odseku 4 pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa odseku 5 výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých potrieb osoby, ktorej má byť poskytované. Výživou dieťaťa je mienené zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej a duševnej. Právo na výživu maloletého dieťaťa vzniká narodením ( ).

Podľa o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Výživné pre maloleté deti slúži nielen k uspokojovaniu ich výživy v užšom zmysle, k uspokojovaniu všetkých odôvodnených hmotných potrieb (šatstvo, obuv, bývanie a strava), ale aj ďalších potrieb dôležitých k úspešnej výchove dieťaťa (vzdelávanie, príprava na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby). Ich miera je rôzna podľa okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa (fyzickej a duševnej vyspelosti), jeho zdravotného stavu, schopností, náklonností a spôsobu prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote. Odôvodnené potreby maloletého dieťaťa sú závislé súčasne od schopností a možností rodičov. Ak sú tieto schopnosti a možnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby maloletého dieťaťa, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú prospešné všestrannému vývoju dieťaťa. Uvedené chápanie je v súlade so zásadou úmernosti životnej miery dieťaťa životnej miere rodičov. U povinnej osoby rozhodujú reálne možnosti a schopnosti poskytovať výživné. Potenciálne zárobkové možnosti rodičov nie sú ovšem dané len ich subjektívnymi okolnosťami - stránkou fyzickou a psychickou, pôjde najmä o vlohy, náklonnosti, vedomosti, skúsenosti a celkový zdravotný stav, ale aj o niektoré okolnosti objektívneho rázu

- výber pracovných príležitostí v určitom mieste. K zodpovednému zhodnoteniu schopností a možností rodičov je potrebné zistiť okruh osôb, ku ktorým majú rodičia vyživovaciu povinnosť podľa zákona o rodine.

Súd prvého stupňa podľa citovaných ustanovení nepostupoval, keď rozhodnutie o výživnom na maloletého na čas po rozvode odôvodnil len rodičovskou dovolenkou navrhovateľky, a tým jej nízkym príjmom, pozostávajúcim len z rodičovského príspevku, a zabezpečovaním výživného v prevažnej miere odporcom vzhľadom k jeho príjmu a zabezpečovaním osobnej starostlivosti v prevažnej miere navrhovateľkou. Predovšetkým súd prvého stupňa nezohľadnil odôvodnené potreby maloletého, ktoré sú pravdepodobne vyššie než bežné, vzhľadom k jeho zhoršenému zdravotnému stavu. K výške odôvodnených potrieb maloletého nevykonal dokazovanie, ktoré potom následne ani nemohol zhodnotiť. Dokazovanie nevykonal ani na odôvodnené výdavky oboch rodičov maloletého v súvislosti s bývaním a u odporcu i so zamestnaním. Následne preto nemohol zohľadniť, ani či výživné je postačujúce vzhľadom k príjmu navrhovateľky 190,10 eur titulom rodičovského príspevku, zohľadniac prídavok na dieťa 22,01 eur, a schopnosť odporcu výživné na maloletého platiť. V ďalšom dokazovaní súd prvého stupňa doplní dokazovania o výšku odôvodnených výdavkov maloletého, odôvodnených výdavkov oboch jeho rodičov, zohľadniac ich príjmy. Len po takto doplnenom dokazovaní bude možné spravodlivo určiť výšku výživného.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Podľa odseku 2, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.

Ustanovenie § 25 má špeciálnu úpravu vo vzťahu k predchádzajúcemu ustanoveniu § 24, ktoré celkove upravuje výkon práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Pritom ide zásadne o úpravu styku toho z rodičov, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Zákon v odseku 1 uprednostňuje dohodu rodičov o úprave styku s maloletým dieťaťom. Musí byť uzavretá však pred rozhodnutím o rozvode a nevyžaduje ani schválenie súdom. Ak dohody niet, súd podľa odseku 2 upraví styk s maloletým dieťaťom na čas po rozvode. Pri určovaní rozsahu, časového vymedzenia a miesta, musí súd posudzovať všetky okolnosti veľmi starostlivo. Musí mať na zreteli záujem dieťaťa a dbať na to, aby pri rozhodovaní o styku sa rešpektovalo právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, a tiež právo druhého rodiča, ktorý nebude mať maloleté dieťa v osobnej starostlivosti. Povinnosťou súdu je, aby zistil vždy spoľahlivý podklad k všestrannému objasneniu skutočností, ktoré

charakterizujú osoby rodičov a prostredia, v ktorom rodičia žijú. Ide najmä o objasnenie osobných a povahových vlastností rodičov, ich zdravotného stavu (telesného i duševného), ich vzťah k manželstvu, rodine, deťom a starostlivosti o ne, ich životných podmienok (povaha zamestnania, hospodárskych a bytových pomerov, faktických možností venovať sa deťom), ich spoločenského uplatnenia, ich postoja k práci, ich vzťah k osobám, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti, ich spôsobilosti viesť deti k správnemu vzťahu k druhému rodičovi. Súčasťou výchovného prostredia, ktoré obklopuje deti a pôsobí na ne, sú aj osoby, s ktorými rodičia žijú v spoločnej domácnosti, preto je potrebné primerane skúmať ich osobné a povahové vlastnosti, zdravotný stav, vzťah k deťom a pod. Rovnako treba zohľadniť aj vzdialenosť bydliska rodiča, ktorý ho nemá v osobnej starostlivosti od bydliska dieťaťa.

Súd prvého stupňa správne rozhodol o úprave styku odporcu s maloletým, keďže rodičia maloletého sa na jeho rozsahu a spôsobe nevedeli dohodnúť (§ 25 ods. 2 zákona o rodine). Nezdôvodnil však prečo realizáciu styku upravil za prítomnosti navrhovateľky, keď nepochybne uvedený spôsob navrhol aj kolízny opatrovník. Nezdôvodnil ani, prečo nevyhovel návrhu odporcu, resp. prečo upravil styk práve ním uvedeným spôsobom. V danom prípade bolo potrebným zohľadniť zhoršený zdravotný stav maloletého v smere, či umožňuje stretávanie sa maloletého bez prítomnosti navrhovateľky, nepochybne aj jeho nízky vek a s tým súvisiacu závislosť na navrhovateľke a denný režim maloletého. Napokon potrebným bolo vyhodnotiť aj odporcovu pracovnú zaneprázdnenosť - zmennosť. Súd prvého stupňa však uvedeným spôsobom nepostupoval a jeho rozhodnutie o úprave styku je preto nepreskúmateľným, v rozpore s ustanovením

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A), Komisie (napr. Stanovisko vo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nasúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu ním odníma možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred súdom prvého stupňa v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa, tak ako už bolo konštatované v predchádzajúcom, nespostupoval podľa ustanovení zákona o rodine vzťahujúcich sa na riešené práva rozvodu manželstva, osobnej starostlivosti, výživného a styku, preto jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre chýbajúce odôvodnenie zodpovedajúce ustanoveniu

Odvolací súd postupujúc podľa zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, nakoľko odôvodnením rozsudku súd prvého stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré súd prvého stupňa aj riadne odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné odvolacím súdom v prípade podaného odvolania účastníkmi a aby účastníkom z neho vyplývali dôvody práve takého rozhodnutia a aby sa vysporiadal s argumentmi účastníkov rozhodnými pre rozhodnutie.

Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, o náhrade trov aj tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.