Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/21/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov: 1/ L. O., nar. X.X.XXXX, bytom R., R. XX, 2/ C. O., nar. XX.X.XXXX, bytom R., R. XX, 3/ A. P., nar. X.X.XXXX, bytom R., R. XX, 4/ V. P., nar. XX.X.XXXX, bytom R., Severná XX, 5/ A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom R., R. XX, 6/ V. G., nar. X.X.XXXX, bytom R., R. XX, 7/ B. P., nar. X.X.XXXX, bytom R., R. XX, 8/ G. P., nar. XX.X.XXXX, bytom R., R. XX, zastúpených advokátkou Mgr. Kristínou Babiakovou, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 38, proti žalovaným: 1/ Mesto Sabinov, Námestie Slobody 57, Sabinov, 2/ Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, Prievozská 2/B, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.6.2009 pod č.k. - 585, jednohlasne takto

rozhodol:

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom určil, že žalovaní v 1. a 2. rade porušili vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 8. rade, každému zvlášť, nemajetkovú ujmu v sume 1.000,- Eur do 3 dní od jeho právoplatnosti. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Ďalej rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Rozhodol tak po zistení, že žalobcovia v 1. až 8. rade podaným návrhom žiadali, aby súd rozhodol, že vo vzťahu k nim žalovaní v 1. a 2. rade porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z , 2 SR a , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou (ďalej v texte len „antidiskriminačný zákon“), zároveň že porušili právo na súkromie žalobcov garantované v SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na toto porušenie žiadali, aby žalovaní spoločne a nerozdielne napravili protiprávny stav tým, že žalobcom zabezpečenia autobusové spojenie medzi centrom mesta Sabinov a Severnou ulicou v Sabinove 5x denne, taktiež zabezpečia prístupovú cestu na Severnú ulicu v Sabinove s dvoma jazdnými pruhmi a chodníkmi po obidvoch stranách, zabezpečia obchod so základným tovarom dennej spotreby na Severnej ulici v Sabinove. Taktiež žiadali, aby bola žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť spoločne a nerozdielne napraviť protiprávny stav tým, že zabezpečia pre žalobcov nadjazd alebo podjazd pre automobilové spojenie s mestom Sabinov k pripravovanému obchvatu 1/68 Sabinov

- preložka cesty v deň spustenia obchvatu 1/68 Sabinov - preložka cesty do prevádzky. Zároveň žiadali od žalovaných uhradiť spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu každému po 100.000,- Sk.

Návrh žalobcovia zdôvodnili tým, že ako nájomcovia bytov žili na Námestí Slobody v Sabinove. V júni 2006 boli vysťahovaní z týchto bytov do bytov nižšieho štandardu na Severnej ulici v Sabinove do oblasti nazvanej Telek. Žalovaný v 1. rade im oznámil, že v bytoch, kde bývali doteraz, nemôžu bývať, a že budú presťahovaní na okraj mesta, kde im postaví nové domy s tým, že ak nebudú súhlasiť, pôjdu na

ulicu. Vzhľadom na túto skutočnosť podpísali žalobcovia dohodu o podmienkach budúceho prenájmu obecného bytu nižšieho štandardu, v ktorej sa uvádzajú podmienky budúceho nájmu a taktiež podmienky výkonu prác na výstavbe bytov nižšieho štandardu na Severnej ulici v Sabinove. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali žalobu zamietnuť z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Aplikáciou ustanovení antidiskriminačného zákona, , a SR, čl. 3 Medzinárodného dohovoru o obstaraní všetkých foriem rasovej diskriminácie, a , súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaný v 1. rade ako prenajímateľ bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej časti mesta porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Do oblasti tzv. Telek presťahoval len rómske obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia zástupcov Mesta Sabinov, mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo centra mesta a skutočnosť, že Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, že nie všetky objekty sú vo vlastníctve mesta. V súlade s ustanoveniami antidiskriminačného zákona bolo dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že nedošlo k diskriminácii, na žalovaných. Podľa názoru okresného súdu však žalovaní neuniesli dôkazné bremeno v tomto smere a nepreukázali bez akýchkoľvek pochybností, že ich konaním nedošlo k diskriminácii žalobcov. Žalovaný v 1. rade sám predkladal listinné dôkazy, ktoré poukazovali na skutočnosť, že hoci oficiálne tvrdil, že v lokalite Telek ide o výstavbu pre neprispôsobivých občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych bytov tak, ako je to uvedené v časopise Program sociálnej integrácie Rómov, a taktiež, ako to bolo prezentované na schôdzach Mestskej rady v Sabinove, o čom svedčia príslušné zápisnice. Pokiaľ je reálnym kritériom pre konanie príslušnosť k etniku alebo národnosti, toto kritérium je považované za tzv. „podozrivé kritérium“. Pri posudzovaní, či došlo k diskriminácii, sa potom vykonáva vysoko kvalifikované preskúmavanie ospravedlniteľnosti rozdielneho zaobchádzania, tzv. strict scrutiny. Toto aplikuje aj Európsky súd pre ľudské práva. V prípade DH a ďalší proti Českej republike, Európsky súd pre ľudské práva k povinnosti vykonať striktný prieskum opodstatnenosti opatrení štátu uviedol: „Súd znova opakuje, že rozdielne zaobchádzanie je vždy diskriminačné, keď nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, keď nesleduje legitímny cieľ a ak tam nie je odôvodnený pomer proporcionality medzi použitým prostriedkom a účelom, ktorý má realizovať. Tam, kde je rozdielne zaobchádzanie založené na rase, farbe alebo etnickom pôvode, potreba objektívneho a rozumného zdôvodnenia musí byť vykladaná tak striktne, ako sa len dá.“ Vyčlenenie tejto skupiny obyvateľstva (žalobcov) mimo zástavbu mesta, podľa ich argumentácie, a tým spôsobenie jej segregácie, nie je naplnenie smerovania, resp. cieľov k integrácii tejto skupiny obyvateľstva a nemožno to v žiadnom prípade považovať za konanie odôvodnené a nasledujúce niektorý z legitímnych cieľov. Rekonštrukcia alebo prestavba daných objektov nie je dostatočným objektívnym a rozumným zdôvodnením na konanie, aké sa vykonáva voči žalobcom. Žalovaný v 1. rade na preukázanie skutočnosti, že nekonal diskriminačne, predložil súdu výpovede z nájmov jednotlivých žalobcov, avšak podľa ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu podľa je potrebné, aby pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede z nájmu jednotlivým žalobcom, prebiehala verejná súťaž na odpredanie nehnuteľností, v ktorých boli predmetné byty. Až následne noví majitelia začali s rekonštrukciou. Hoci bolo mesto povinné zabezpečiť nájomcom z Námestia Slobody náhradné byty v súlade s ustanoveniami a , tieto riadne zabezpečené neboli. Byty boli vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré svojím vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal na skutočnosť, že napr. žalobcom v 3. a 4. rade bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po odpracovaní potrebného podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu, že nesúhlasili s presťahovaním. Z toho vyplýva, že mesto malo záujem na presťahovaní žalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili dohodnuté podmienky. Za tým účelom „zmiešalo“ aj niekoľko právnych režimov (získanie nájmu bytu nižšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje konanie len značne zneprehľadnilo. Napríklad, hoci podľa tvrdenia mesta ide o náhradné byty, pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú poskytlo žalobcom byty v súlade s podmienkami, ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú zmluvu so žalobcami na dobu určitú, najviac na tri roky, s tým, že v nájomnej zmluve musí byť upravené aj právo nájomcu na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodržaní podmienok v nájomnej zmluve podľa . Žalovaný v 1. rade uviedol, že výstavbu bytov nebol povinný urobiť. Urobil tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa mohli využiť aj inak. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, že pokiaľ mesto dalo výpoveď z nájmu nájomníkom, ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom si mesto tieto

nájomné byty, ktoré budú slúžiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je už vecou mesta. Hoci mesto vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska nespôsobuje zásah do práv žalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať možnosť žalobcom si pôvodné byty upraviť tak, aby boli spôsobilé užívania. Namiesto toho žalobcovia boli presťahovaní do bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé užívania. Žalovaný v 1. rade uviedol, že dôvod, prečo neponúkol iné bývanie žalobcom mimo lokality Telek, bol, že v tom čase nemal iné náhradné byty. Ako je však zrejmé zo späťvzatí návrhov v konaniach o neplatnosť výpovede, v prípade, že obyvatelia, ktorí sa proti takémuto presťahovaniu začali brániť právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli spokojní. Teda tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z Námestia Slobody do lokality Telek. Okresný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že byty boli vystavené v oblasti, ktorá sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta Sabinov. Mesto uviedlo, že toto bola jediná lokalita, ktorá bola vo vlastníctve mesta, a mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby výkupom jednotlivých parciel od súkromných osôb. V tejto časti mal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade dostatočne neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že skutočne lokalita Langavendy (Telek) bola jedinou možnou lokalitou pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či už lokality Husí hrb alebo Tehelňa, pričom už tieto samotné štúdie poukazovali na možné výhody, ako aj nevýhody. Pri lokalite Tehelňa, ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou Telek, bola ako hlavná nevýhoda uvedená veľká vzdialenosť od mesta a súčasnej rómskej osady, taktiež separácia danej sociálnej skupiny obyvateľov. Podobne bola nevýhodná aj lokalita Bujačí dol. Vyhodnotenie štúdie ohľadom lokality Telek tento žalovaný nepredložil. Lokalita Tehelňa, ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu, a lokalita Bujačí dol, ktorá by bola bližšie, resp. porovnateľná s terajšou lokalitou Telek, pri týchto lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti, uvedené ako nevýhody v týchto lokalitách, a to aj v prípade, že pri štúdii k lokalite Telek by tieto nevýhody vyhodnotené nemal. Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, že neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na Námestí Slobody žila občianka nerómskeho pôvodu, ktorá bola neprispôsobivá, a podľa vyjadrenia zástupcov mesta zdevastovala niekoľko bytov. Mesto nepostupovalo podľa deklarovaného kritéria neprispôsobivosti, keďže pani K., nerómskej obyvateľke, nebolo poskytnuté, resp. ani ponúknuté bývanie na Teleku, hoci išlo o neprispôsobivú občianku. Žalobcovia tvrdili, že v lokalite Telek žijú obyvatelia v bytoch aj po jednom, resp. po dvoch, takže vyjadrenia mesta, že nepridelilo byt tejto nerómskej občianke z dôvodu, že ju nechceli zvýhodňovať, podľa názoru súdu neobstoja. Mesto dostatočným spôsobom nepreukázalo, resp. nevyvrátilo tvrdenia žalobcov, že v lokalite Telek boli pridelené byty aj pre jedného, resp. pre dvoch ľudí. Na vyvrátenie tohto tvrdenia nepredložilo žiadny dôkaz. Podľa názoru okresného súdu došlo aj k nepriamej diskriminácii, pretože hoci žalovaný v 1. rade tvrdil, že staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov a toto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení bolo zrejmé, že vedel, že väčšina týchto obyvateľov je rómskeho pôvodu. Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe v inej lokalite než Telek nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Hoci mesto deklaruje, že má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo rómskych obyvateľov z Námestia Slobody, došlo k ich segregácii.

Čo sa týka pasívnej legitimácie a zodpovednosti žalovaného v 2. rade, súd prvého stupňa uzavrel, že aj z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj bývania žalovanému v 1. rade. Aj keď uviedol, že pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými výnosmi Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi, je jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodržiavať aj medzinárodnoprávne záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná, a aj ustanovenia zákona, pričom antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza, že dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. ), ktorý v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie tak, že zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zvyšovanie životných podmienok. Zmluvné strany podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce založenú na slobodnom súhlase. V súvislosti s implementáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach členskými štátmi bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva komentár, stanovujúci kritéria primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť

služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, poloha, kultúrna vhodnosť. Teda dôležité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na kvalitu bývania. rieši dlhodobú koncepciu bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model jej financovania. Zámerom tohto uznesenia je prijať zásady a definovať podmienky pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto uznesenia vyplýva, že lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je merateľné vzdialenosťou od obce a prístupom k verejným službám využívaným spoločne majoritnou i minoritnou komunitou v obci. S poukazom na tieto skutočnosti malo ministerstvo (žalovaný v 2. rade) komplexnejšie skúmať celý zámer výstavby bytov žalovaným v 1. rade, a nie sa len riadiť pod zákonnými normami - výnosom a smernicou. Dostatočným spôsobom ministerstvo nepreukázalo, že nemalo vedomosti o tom, že ide o výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Okresný súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že v prípade, ak by ministerstvo dostatočným spôsobom preskúmalo, pre akú skupinu obyvateľstva výstavba bude a kde sa má nachádzať, by vlastne plnilo aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie na ochranu pred diskrimináciou. Potom by zistilo, aký dopad môže mať poskytnutá dotácia pre danú skupinu obyvateľstva, túto by neposkytlo, resp. nemalo poskytnúť, čím by sa vzhľadom na finančnú situáciu žalovaného v 1. rade výstavba neuskutočnila, keďže bez dotácie by samostatne túto výstavbu financovať nemohol. Teda aj žalovaný v 2. rade je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcom. Súd prvého stupňa sa taktiež stotožnil s argumentáciou žalobcov, že žalovaní brali do úvahy len formálnu rovnosť, ale tento model rovnosti je už prekonaný. Ak by sa vnímala rovnosť čisto formálne, ako to robia žalovaní, potom by mohlo dôjsť k tomu, že sa nebude považovať za diskrimináciu ani také konanie, ktoré so všetkými zaobchádza rovnako zle. Argumenty žalovaných, že aj iné lokality v Sabinove sú ďaleko od centra mesta a nemajú takú vybavenosť ako Telek, že kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva, že aj iné osoby nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôže vyvracať diskriminačné konanie voči žalobcom. Štát má pozitívny záväzok zvyšovať životnú úroveň jednotlivcov, zabezpečovať im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi, a nemôže svoje konanie, ktoré všetky tieto záväzky porušuje, odôvodňovať tým, že aj iné osoby žijú v podobných podmienkach a že konal v súlade s určitými ustanoveniami.

S poukazom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Čo sa týka nárokov žalobcov, uplatnených v návrhu na zabezpečenie výstavby prístupovej cesty s dvoma jazdnými pruhmi, zabezpečenia stavby obchodu so základným tovarom, zabezpečenia autobusového spojenia medzi centrom mesta Sabinov a Severnou ulicou 5 x denne, zabezpečenia podjazdu alebo nadjazdu pre automobilové spojenie z mesta Sabinov, okresný súd dospel k záveru, že zo žiadneho predpisu nevyplýva možnosť vyhovieť týmto nárokom. Aj keby takúto možnosť súd mal, tieto nároky sú neprimerané vzhľadom k ujme, aká bola spôsobená žalobcom. Čo sa týka prístupovej cesty, podľa vyjadrenia žalovaného v 1. rade, táto je plánovaná a dobuduje sa po vybudovaní obchvatu mesta Sabinov. Obchod so základným tovarom je v súčasnosti vo výstavbe. Čo sa týka nadjazdu alebo podjazdu pre dopravné spojenie s mestom, vzhľadom na skutočnosť, že obchvat mesta je riadna úrovňová dvojprúdová cesta, súd mal za to, že by nebolo možné ani v tejto časti vyhovieť návrhu a ukladať žalovaným splnenie tejto povinnosti. Preto v tejto časti návrh žalobcov zamietol.

Nakoniec, súd prvého stupňa uzavrel, že je na mieste priznať žalobcom náhradu za nemajetkovú ujmu. Nestotožnil sa však s výškou požadovanej náhrady. Za primeranú, vzhľadom na spôsob, akým bola znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť a akým bolo narušené spoločenské uplatnenie žalobcov, je nemajetková ujma primeraná vo výške 1.000,- Eur. Z týchto dôvodov v prevyšujúcej časti návrh na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.

Súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím, a to podľa .

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, podal žalovaný v 1. rade odvolanie, ktorým žiadal zmeniť rozsudok tak, aby návrh v tejto časti bol zamietnutý, resp. zrušiť v tejto časti rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Dôvody odvolania vzhliadol v ustanovení a . Mal za to, že v odôvodnení rozsudku sa uvádzajú nesprávne skutkové zistenia. Mesto Sabinov nepostupovalo diskriminačne vo vzťahu k žalobcom tým, že im zabezpečilo náhradný byt na Severnej ulici v Sabinove. V obecných nájomných bytoch na Námestí Slobody, kde bývali žalobcovia, žilo len rómske obyvateľstvo. Byty boli v dezolátnom stave, o čom svedčí

aj fotodokumentácia pripojená v spisom materiáli. Ďalším užívaním pôvodných bytov bez realizácie ich rekonštrukcie doslova hrozil zánik ich majetkovej podstaty. Mesto má zákonnú povinnosť starať sa a zveľaďovať svoj majetok. Preto bolo z jeho strany nevyhnutné riešiť vzniknutú situáciu, pričom sa prihliadalo na oprávnené záujmy pôvodných nájomcov, ako aj mesta ako celku. Výpovede z nájmu pôvodných bytov z dôvodu ich rekonštrukcie sú objektívnym a rozumným zdôvodnením skončenia nájomného vzťahu a s ním súvisiacej požiadavky na zabezpečenie náhradného bytu. Bolo iba na Meste Sabinov, akým spôsobom tieto bytové náhrady zabezpečí. Mesto neporušilo žiadnu svoju povinnosť, keď nájomcom ponúklo ako bytovú náhradu byt nižšieho štandardu. Tieto byty boli riadne a včas dokončené, preto nie je na mieste konštatovanie okresného súdu, že žalobcovia boli presťahovaní do bytov, ktoré neboli spôsobilé užívania a mesto malo dať žalobcom možnosť, aby si pôvodné byty upravili. Nové byty boli vybavené v súlade so všeobecne záväznými predpismi tak, aby zabezpečili ľudsky dôstojné bývanie pre nájomcov a členov ich domácnosti. Mesto tak splnilo požiadavky kladené na bytovú náhradu. Nikto zo žalobcov nedoručil počas rozhodovacieho procesu o umiestnení bytov nižšieho štandardu Mestu Sabinov (ani jednotlivým komisiám, poslancom, či mestskému zastupiteľstvu ako rozhodovaciemu orgánu) prejav vôle, ktorý by svedčil o ich neochote prijať nové nájomné byty v lokalite Telek. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia nájomné zmluvy podpísali slobodne a vážne. Mesto v tom čase ani nedisponovalo náhradnými bytmi v takom rozsahu, aby nemuselo stavať nové nájomné byty. Keďže žalobcovia ani nežiadali o náhradný byt v inej lokalite ako na Teleku, mesto malo za to, že s touto alternatívou súhlasia. Konzultácie a výber lokality na výstavbu náhradných bytov prebiehal niekoľko rokov a boli na ňom zainteresovaní aj príslušníci rómskej komunity, čo vyplýva z vykonaných dôkazov. Pri definitívnom výbere lokality Telek ako územia na výstavbu náhradných bytov zavážili argumenty svedčiace o najvýhodnejšej polohe, ako aj dostupnosti služieb, či kvality života. Ostatné lokality, v ktorých prebieha bytová výstavba v meste Sabinov, sú od jeho centra porovnateľne vzdialené, niektoré sú dokonca vo väčšej vzdialenosti. S takýmto dôkazom sa súd v odôvodnení dostatočne nevysporiadal. Nie je od Mesta Sabinov spravodlivé požadovať, aby vynakladalo neúmerné množstvo finančných prostriedkov na výkup pozemkov od súkromných vlastníkov na zabezpečenie výstavby obecných nájomných bytov. Ich výstavba je dobrovoľným záväzkom obce a bolo by nešťastné, ak by ktorákoľvek obec musela znášať riziko súdnych sporov kvôli nespokojnosti budúcich nájomcov s výberom lokality na ich stavbu. Žiadny právny predpis nestanovuje povinnosť umiestňovať stavby v nadväznosti na okolitú zástavbu a v bezprostrednej blízkosti už existujúcej zástavby. Výberom lokality Telek mesto dokázalo, že mu záleží na zlepšovaní životných podmienok obyvateľov mesta. Mnohým zo súčasných nájomcov bytov na Severnej ulici sa nepomerne zvýšila úroveň bývania, žalobcov nevynímajúc. Žalobcovia niekoľkokrát zdôrazňovali, že namiesto lokality Telek mala byť uprednostnená lokalita Husí hrb. Odhliadnuc od vyššie spomenutej skutočnosti, že Mestu Sabinov by v takom prípade vznikli neúnosné ekonomické náklady, súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s dôkazom - výpoveďou pána Faláta, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi popísal problematické spolužitie príslušníkov majority a minority práve v lokalite Husí Hrb. Z jeho výpovede je zrejmé, že ďalšia takáto nárazová koncentrácia príslušníkov rómskej komunity by bola potencionálnou hrozbou pre verejný poriadok. Ďalej mesto má za to, že súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu v súvislosti s prípadom pani K.. Ide o príslušníčku majority, ktorá obývala, podobne ako žalobcovia, byt na Námestí Slobody. Nedostala však náhradný byt na Severnej ulici, ale bytovú náhradu v centre mesta. Súd dospel k nesprávnemu záveru, že sa tak stalo z dôvodu, že ide o príslušníčku majority. Poukazuje na to, že mesto dostatočným spôsobom nepreukázalo, resp. nevyvrátilo tvrdenia žalobcov, že v lokalite Telek boli pridelené byty aj pre jedného, resp. dvoch ľudí. Toto konštatovanie nie je pravdivé, pretože mesto založilo do spisu spolu s evidenčnými listami aj prehľad stavu obývanosti bytov na Námestí Slobody a spôsobu riešenia bytovej otázky jednotlivých nájomcov. Z uvedeného materiálu vyplýva, že v prvej etape bol byt na Severnej ulici pridelený najmenej trom osobám na jeden byt. Konkrétne išlo o C. O. mladšieho, syna žalobcov v 1. a 2. rade. Pôvodne žil s nimi v byte na Námestí Slobody. Nie je teda pravdou, že pri výbere nájomcov v lokalite Telek sa prihliadalo na príslušnosť k etnickej či národnostnej skupine, ale na čo najuspokojivejšie riešenie bytovej a sociálnej otázky každého z nájomcov. Okresný súd sa dostatočne nevysporiadal ani s výpoveďami žalobcov. Žalobca v 8. rade G. P. sa vyjadril, že žalobu by nebol podal, ak by bolo vyhovené jeho požiadavke na pridelenie ďalšieho bytu práve v lokalite Telek. Nešlo teda o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ale zo strany minimálne tohto žalobcu išlo o pomstychtivosť a vidinu majetkového prospechu - zaplatenie nemajetkovej ujmy. Mesto má za to, že podobné pohnútky viedli k podaniu žaloby aj ostatných žalobcov, pretože ich bytová a životná situácia sa presťahovaním do lokality Telek zvýšila, nie znížila. Taktiež okresný súd žiadnym spôsobom neskúmal, akým spôsobom, akou formou a v akom rozsahu bola znížená dôstojnosť a spoločenská vážnosť žalobcov, či narušenie ich spoločenského uplatnenia. Aj napriek tomu im priznal nemajetkovú ujmu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v tej istej časti podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade, ktorým žiadal v napadnutej časti zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie alebo rozsudok zmeniť tak, aby návrh žalobcov bol zamietnutý. V odvolaní v podstate uviedol tie isté dôvody ako žalovaný v 1. rade. Má za to, že v prvostupňovom konaní nebolo dostatočne preukázané, že došlo jeho pričinením k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Z tohto dôvodu namietal svoju pasívnu legitimáciu, ktorá v zmysle ustanovení kompetenčného zákona prináleží do kompetencie iného ústredného orgánu štátnej správy. Z tohto dôvodu samotnú žalobu považuje za účelovú. V jeho kompetencii nie je riešenie rómskej otázky, aj keď si uvedomuje, že ide o prierezový problém zasahujúci viacero rezortov. Ministerstvo žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu priamo zo zákona neporušilo, postupovalo v súlade s platnými postupmi a vo vzťahu k žiadnemu zo žalobcov v žiadnom prípade neporušilo zásadu rovnakého zaobchádzania. Problematika rómskej menšiny je v gescii Úradu vlády SR vzhľadom na štatút splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, schváleného vládou SR dňa 17.12.2003 (uznesenie č.1196/2003, novelizované uznesením vlády č. 824/2008 zo dňa 12.11.2008). V zmysle tohto štatútu, splnomocnenec má postavenie poradného orgánu Vlády SR a má oveľa širšie právomoci a reálne prostriedky, príležitosti spolupôsobiť, ovplyvniť, usmerniť nielen orgány štátnej správy, ale aj orgány miestnej štátnej správy a samosprávy. Náhradné byty, poskytnuté žalobcom, boli vybavené v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi tak, aby zabezpečili ľudsky dôstojné bývanie pre budúcich nájomcov. Pokiaľ Mestu Sabinov (žalovanému v 1. rade) ministerstvo poskytlo dotáciu vo forme štátnej pomoci z rozpočtovej kapitoly ministerstva, malo to za cieľ riešiť bytovú politiku ako komplexný súbor problémov v prospech určitého počtu vopred neznámych žiadateľov, ktorí spĺňali podmienky vyžadované vtedy platnými právnymi predpismi za účelom realizácie štátnej bytovej politiky. Podotkol, že v žiadnom prípade mestu poskytnuté dotácie nemajú za úlohu riešiť problém úzkej vopred vyšpecifikovanej skupiny obyvateľstva na základe iných kritérií, než stanovoval výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 23.12.2004 č. V - 1/2004 o poskytovaní dotácií na rozvoj bývania a v zmysle o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Mesto Sabinov ako žiadateľ o poskytnutie dotácie na výstavbu náhradných bytov splnilo všetky zákonom predpokladané podmienky žiadosti o poskytnutie takejto dotácie. Tento žalovaný sa vo vyjadrení zo dňa 16.7.2009 nakoniec plne stotožnil s dôvodmi odvolania žalovaného v 1. rade.

Žalobcovia v 1. až 8. rade v stanovisku k odvolaniam oboch žalovaných zo dňa 2.5.1020 žiadali potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.

Odvolací súd dňa 13.5.2010 pod č.k. - 655 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh žalobcov v 1. až 8. rade zamietol. Zároveň zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Na dovolanie žalobcov Najvyšší súd SR ako súd dovolací zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.5.2010 pod č.k. - 655 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení, okrem iného, vytkol súdu prvého stupňa, že z obsahu zápisníc o pojednávaní zo dňa 9.4.2009 (č.l. 549), zo dňa 21.5.2009 (č.l. 573), nevyplýva, aby okresný súd na týchto pojednávaniach, okrem prednesov právnych zástupcov účastníkov konania a vykonania dôkazu výsluchom svedkyne Anny Karnišovej, vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením , hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza viacero listinných dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho stavu vychádzal. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, uvedenou v ustanovení , ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd.

Po vrátení veci odvolaciemu súdu samotní účastníci potvrdili, že okresný súd nevykonal dokazovanie viacerými listinnými dôkazmi v súlade s . Preto odvolací súd, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (ktorou rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade porušili vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého zaobchádzania, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 8. rade, každému zvlášť, nemajetkovú ujmu v sume 1.000,- Eur) a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.

Vzhľadom na výrok rozsudku okresného súdu, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím, súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.