Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-87-2011.pdf
PDF · 91.53 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/87/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Čekanovej a členov senátu JUDr. Márie Prikrylovej a JUDr. Dariny Legerskej v právnej veci žalobcu: ADP, s.r.o. so sídlom Trenčianska 460, Púchov, IČO: 31 575 005, právne zastúpeného U.. X. H., advokátom, advokátska kancelária so sídlom N. XX/XX, F. W. proti žalovaným: 1/ TRANSCAMION, s.r.o. so sídlom Z. Kodálya 769/29, Galanta, IČO: 36 771 678 a 2/ W. U., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Q.. I. XXXX/X, S., prechodne bytom C. X, S., o zaplatenie 42 491,68 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/180/2010-101 zo dňa 16. marca 2011 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby boli žalovaní 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť mu 42 491,69 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody vzniknutú stratou prepravovanej zásielky tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 42 491,68 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 42 491,68 eur od 16.07.2010 do zaplatenia a trovy konania vo výške 2 549,50 eur a trovy právneho zastúpenia 2 785,92 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Voči žalovanému 2/ žalobu zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a žalovaný 1/ uzavreli na základe objednávky žalobcu zo dňa 27.10.2009 zmluvu o preprave, predmetom ktorej bola preprava pneumatík v hodnote 42 491,68 eur z miesta nakládky v Púchove (Slovenská republika) do mesta Ulm (Spolková republika Nemecko). Tovar - 210 ks pneumatík, bol naložený dňa 29.10.2009 v ranných hodinách na vozidlo s EČ: L. s návesom EČ: L. v areáli spoločnosti CONTINENTAL Matador Truck Tires s.r.o. v Púchove, vodičom ktorého bol žalovaný 2/. K tejto preprave bol vystavený nákladný list č. 1904053021 a faktúra č. 1954057942. Tovar do miesta vykládky nebol doručený a žalobca, ktorý vo vzťahu k spoločnosti CONTINENTAL Matador Truck Tires s.r.o. vystupoval ako zasielateľ a v rámci zodpovednosti za škodu na prevzatej zásielke vzniknutej pri obstarávaní prepravy tejto spoločnosti preukázateľne nahradil škodu v celkovej výške 42 491,69 eur, si uplatňoval v predmetnom konaní právo na náhradu škody titulom zodpovednosti za stratu zásielky voči žalovanému 1/ ako voči prepravcovi a tiež voči žalovanému 2/, keďže tento bol vodičom uvedených vozidiel, potvrdil prevzatie zásielky a podľa názoru žalobcu sa na strate resp. odcudzení uvedenej zásielky podieľal ako spolupáchateľ. Plnenie žalobca požadoval od oboch žalovaných titulom náhrady škody spoločne a nerozdielne. Zo správy sociálnej poisťovne zo dňa 09.11.2010 mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaný 2/ nebol v spornom období, teda dňa 29.10.2009, kedy došlo k strate zásielky, registrovaný ako zamestnanec. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu súd prvého stupňa zistil, že ohľadne uvedenej veci týkajúcej sa straty resp. odcudzenia zásielky bolo vedené trestné stíhanie za zločin sprenevery na Okresnom riaditeľstve
policajného zboru Považská Bystrica - Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, a to pod zn. ORP-747/JP-PB-2009, ktoré bolo prerušené uznesením zo dňa 02.03.2010, lebo sa nepodarilo preukázať skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Z vyjadrení žalobcu v priebehu konania vyplynulo, že podľa jeho názoru za škodu vzniknutú stratou resp. odcudzením zásielky zodpovedali obaja žalovaní, ide teda o spoločný záväzok, pričom voči žalovanému 1/ si škodu uplatňoval z titulu právneho vzťahu vyplývajúceho z Dohovoru CMR a voči žalovanému 2/ z titulu všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Obč. zák., pričom porušenie jeho povinnosti vzhliadol v tom, že ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy mal vedomosť o právach a povinnostiach súvisiacich s týmto zamestnaním a napriek tomu postupoval tak, že tovar bez bližšieho odôvodnenia a zabezpečenia ponechal na voľnom priestranstve, čím ho vystavil riziku poškodenia alebo odcudzenia. Konanie žalovaného 2/ podľa názoru žalobcu bolo potrebné kvalifikovať ako úmyselné konanie proti dobrým mravom, lebo ten musel byť uzrozumený s tým, že tovar pri takomto nakladaní vystavuje riziku odcudzenia keď ho na základe údajného pokynu žalovaného 1/ ponechal bez dozoru na parkovisku voľne prístupnom tretím osobám. Žalovaný 1/ sa k nároku žalobcu na náhradu škody nevyjadril, predvolanie na pojednávanie si neprevzal a súd konal aj v jeho neprítomnosti pri splnení zákonných predpokladov v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. Z výpovede žalovaného 2/ súd prvého stupňa zistil, že ten konal v domnienke, že je zamestnancom žalovaného 1/ a pri predmetnej preprave sa riadil jeho pokynmi. Pracovnú zmluvu pri nástupe do zamestnania nepodpísal, bolo mu povedané, že sa uzavrie dodatočne. U žalovaného 1/ pracoval asi len týždeň alebo dva a prácu u neho ukončil po tom, čo ho kontaktovala polícia v súvislosti so stratou tovaru. Kamión spolu s návesom, ktoré mal zverené od žalovaného 1/ odovzdal polícii. Z jeho výpovede zároveň vyplynulo, že na základe pokynu žalovaného 1/ naložil tovar v areáli spoločnosti CONTINENTAL Matador Truck Tires s.r.o. a tiež na základe jeho pokynu odviezol náves na parkovisko Zeleneč, kde ho na pokyn žalovaného 1/ odpojil, doklady k preprave nechal v návese s tým, že nakládku prevezme iný kamión. Je pravdou, že u iných zamestnávateľov takého pokyny odstaviť náves na verejnom parkovisku nedostal, avšak nemal vedomosť o tom, čo žalovaný 1/ s tovarom mienil urobiť, a riadil sa len jeho pokynmi ako pokynmi zamestnávateľa. Žalovaný 2/ odmietal vinu kladenú mu žalobcom, že by sa podieľal na strate zásielky. Na základe takto vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu, s poukazom na ust. § 601, § 603, § 610 a § 624 Obch. zák., ako aj s poukazom na články 1, 3 a 17 bod l vyhl.č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) súd prvého stupňa vyvodil záver, že pasívne legitimovaný na zaplatenie náhrady škody voči žalobcovi je žalovaný 1/, ktorý v zmysle citovaných článkov CMR ako prepravca zodpovedá za škodu na zásielke v dôsledku jej straty a je povinný žalobcovi nahradiť cenu, ktorú mala zásielka v čase, keď mu bola odovzdaná, a to vo výške 42 491,68 eur. Keďže žalovaný 1/ je v omeškaní so splnením tejto povinnosti voči žalobcovi, v zmysle § 365 Obch. zák. je povinný zaplatiť mu aj úrok z omeškania v zákonnej sadzbe 9 % ročne od 16.07.2010 do zaplatenia. Proti žalovanému 2/ žalobu zamietol ako nedôvodnú, lebo v konaní nebolo preukázané úmyselné konanie žalovaného 2/, ani také konanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubú nedbanlivosť a tiež ani také konanie, ktoré sa považuje za rovnocenné úmyslu. Súd prvého stupňa vzhľadom na zistený skutkový stav konštatoval, že žalovaný 2/ pri preprave postupoval podľa pokynov žalovaného 1/, o ktorom sa dôvodne domnieval, že je jeho zamestnávateľom. Uvedeným záverom nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaný 2/ riadne spolupracoval aj s orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež skutočnosť, že trestné konanie bolo prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce ho vykonať voči určitej osobe. O povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku z návrhu a odmene advokáta za poskytnuté právne služby, súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému 2/, ktorý bol v konaní vo vzťahu k žalobcovi úspešný a náhrada trov by mu patrila taktiež podľa § 142 ods. 1 O.s.p., náhradu trov však nepriznal, lebo mu preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a k povinnosti zaplatiť mu 42 491,68 eur s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania zaviaže žalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne. Súdu prvého stupňa vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil keď vyvodil záver o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/ s odôvodnením, že ten plnil pokyny žalovaného 1/ v rámci pracovných povinností a že konal v domnení, že je zamestnancom žalovaného 1/. Zdôraznil, že súdne rozhodnutie musí vychádzať z dôkazov vykonaných v súdnom konaní, a teda nepostačuje len tvrdenie žalovaného 2/ o tom, že sa domnieval, že plní pokyny zamestnávateľa. Už okolnosti, za akých došlo k údajnému vzniku pracovného
pomeru tak, ako o tomto vypovedal žalovaný 2/ v konaní pred súdom prvého stupňa, nasvedčovali tomu, že žalovaný 2/ si musel byť vedomý neštandardnosti, čo napokon aj sám žalovaný 2/ uvádzal vo svojej výpovedi, keď uviedol, že postupy s vypájaním návesom sa mu zdali neštandardné a že u iných zamestnávateľov by sa nestalo, aby dostal pokyn odstaviť náves na verejnom parkovisku. Žalovaný 2/, ktorý tvrdil, že absolvoval povinné školenie vodičov a že má kartu vodiča, nasvedčovalo tomu, že si teda musel byť vedomý zodpovednosti vyplývajúcej mu z jeho činnosti a z dohovoru CMR najmä v tom smere, že podľa Dohovoru CMR až do vydania zásielky a vydania druhej kópie nákladného listu príjemcovi môže so zásielkou disponovať iba odosielateľ. Poukázal na ustanovenie čl. 29 Dohovoru CMR, ktoré kvalifikuje škodu spôsobenú úmyselne alebo takým zavinením, ktoré podľa práva súdu, na ktorom sa právna vec prejednáva, sa považuje za rovnocenné úmyslu. Právny poriadok SR kvalifikuje úmysel ako konanie zodpovedného, ktorý chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. Z konania žalovaného 2/ vyplynulo, že ten bez akýchkoľvek ospravedlniteľných dôvodov odstavil vozidlo s tovarom, ktorý mal podľa prepravných pokynov odovzdať príjemcovi v SRN, na voľne prístupnom mieste, bez akéhokoľvek zabezpečenia a z tohto miesta odišiel bez toho, aby o tom informoval odosielateľa alebo príjemcu. O tovar sa viac nezaujímal, a vzhľadom na skutočnosť, že bol vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, musel byť uzrozumený s tým, že môže dôjsť k poškodeniu alebo odcudzeniu tovaru. Žalobca zdôraznil, že za úmyselné konanie sa vo vzťahoch v medzinárodnej doprave považuje aj to, ak niekto ponechá vozidlo nestrážené na mieste verejne dostupnom. V danom prípade je podstatná aj skutočnosť, že žalovaný 2/ mal nechať doklady k preprave v skrinke návesu, hoci jeho povinnosťou bolo odovzdať ich príjemcovi. Zdôraznil, že obrana žalovaného 2/ v predmetnom spore nebola podložená relevantnými dokladmi a právny základ uplatnenia si jeho nároku na náhradu škody aj voči nemu je zakotvený v čl. 29 ods. 2 Dohovoru CMR. Bol názoru, že škoda bola spôsobená v danom prípade spoločným konaním - po dohode žalovaných 1/, 2/ tak, že žalovaný 1/ zosnoval scenár odcudzenia predmetného tovaru a žalovaný 2/ ho realizoval. Uviedol, že v konaní nebola preukázaná žiadna právna väzba v zmysle pracovnoprávnych predpisov medzi žalovaným 2/ a žalovaným 1/. Išlo o konanie úmyselné, lebo bez konania žalovaného 2/ by nemohlo dôjsť k odcudzeniu tovaru. Pokiaľ súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť škodu len žalovanému 1/, jeho rozhodnutie neplní účel predpokladaný zákonom, lebo žalovaný 1/ je fiktívnou spoločnosťou, reálne nedostupnou a zrejme sa podieľajúcou na krádežiach tovaru v rámci medzinárodnej nákladnej dopravy. Naopak, zamietnutím žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý sa na tejto činnosti žalovaného 1/ podieľal, došlo k poskytnutiu ochrany spolupáchateľovi trestného činu, ktorý bol priamym vykonávateľom tohto trestného činu. Žalobca si zároveň uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaní 1/, 2/ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Preskúmaním veci v rozsahu podaného odvolania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o zodpovednosti žalovaného 1/ ako dopravcu za úplnú stratu zásielky a o jeho povinnosti nahradiť žalobcovi cenu zásielky, ktorú mala v čase jej odovzdania na prepravu s poukazom na príslušné ustanovenia Dohovoru o CMR. Správne tiež konštatoval nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného 2/ s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané úmyselné konanie žalovaného 2/ alebo také jeho zavinenie, ktoré by sa považovalo za rovnocenné úmyslu tak, ako to predpokladá čl. 29 Dohovoru o CMR.
Žalobca založil dôvody svojho odvolania na tvrdení, že žiaden predpis a žiaden pokyn neoprávňoval žalovaného 2/ ako vodiča odstaviť náklad na mieste, ktoré nemal určené v prepravných pokynoch a tovar bez akéhokoľvek zabezpečenia opustiť, a ak tak žalovaný 2/ napriek tomu konal, úmyselne sa dopustil protiprávneho konania, lebo ako vodič kamiónovej dopravy musel vedieť, resp. musel byť uzrozumený s tým, že môže dôjsť k poškodeniu alebo odcudzeniu tovaru, pričom sa bez primeraných
dôvodov spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nenastane. Podľa názoru žalobcu preto žalovaný 2/ v zmysle Dohovoru CMR zodpovedá za škodu solidárne so žalovaným 1/.
Podľa čl. 29 ods. 1 Dohovoru o CMR, dopravca sa nemôže odvolávať na tie ustanovenia tejto kapitoly, ktoré vylučujú alebo obmedzujú jeho zodpovednosť alebo prenášajú dôkazné bremeno, ak bola škoda spôsobená úmyselne alebo takým zavinením, ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom sa právna vec prejednáva, považuje za rovnocenné úmyslu.
V zmysle ods. 2 citovaného článku, to isté platí aj vtedy, ak sa úmyselného konania alebo zavinenia dopustili zástupcovia alebo pracovníci dopravcu alebo iné osoby použité dopravcom na uskutočnenie prepravy a ak títo zástupcovia, pracovníci alebo iné osoby konali v rámci svojich pracovných úloh. V takom prípade sa títo zástupcovia, pracovníci alebo iné osoby tiež nemôžu odvolávať, pokiaľ ide o ich osobnú zodpovednosť, na ustanovenia tejto kapitoly uvedené v odseku 1.
Zavinenie vo forme úmyslu je podľa slovenského právneho poriadku založené na vedomostnej a vôľovej zložke. Z hľadiska vôľovej zložky je potrebné rozlišovať priamy úmysel, pri ktorom osoba dopúšťajúca sa protiprávneho konania chcela spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu a nepriamy úmysel, pri ktorom také porušenie alebo ohrozenie priamo spôsobiť nechcela, avšak súčasne bola uzrozumená s tým, že také porušenie alebo ohrozenie nastane. Právny záver o tom, či tu takéto úmyselné zavinenie je, musí vždy vychádzať zo skutkových zistení súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri skúmaní zodpovednosti žalovaného 2/ za vznik škody v dôsledku straty zásielky vychádzal nielen z výpovedí účastníkov, ale aj z listinných dôkazov, najmä z vyšetrovacieho spisu OR PZ Považská Bystrica - Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, z ktorého zistil, že trestné stíhanie v súvislosti so stratou zásielky za zločin sprenevery bolo prerušené s odôvodnením, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Z výpovede žalovaného 2/ prvostupňový súd zistil, že ten sa pri vykonávaní prepravy riadil pokynmi žalovaného 1/ v presvedčení, že ide o pokyny v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Zo žiadneho z dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by boli podkladom pre záver či už o priamom alebo nepriamom úmysle žalovaného 2/ formou spolupáchateľstva spolu so žalovaným 1/ podieľať sa na odcudzení (strate) prepravovaného tovaru tak, ako to žalobca prezentoval v závere svojho odvolania. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom názoru, že v konaní nebolo preukázané také úmyselné konanie žalovaného 2/, ktoré by viedlo k zisteniu, že žalovaný 2/ bol uzrozumený s tým, že po tom, čo na pokyn žalovaného 1/ ponechal náves s tovarom a dokladmi na parkovisku Zeleneč pre iného vodiča, dôjde k odcudzeniu tovaru.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa vecou dôkladne zaoberal a svoje rozhodnutie náležite právne odôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd potvrdil ako vecne správny a na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.
Náhrada trov odvolacieho konania žalovanému 2/ nebola priznaná, hoci v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. by mu patrila; žalovaný 2/ si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú (§ 150 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.