Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_14CoE-91-2012.pdf
PDF · 95.32 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/91/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného M. F., a.s., Q. W. X, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, zast. MCGA legel, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému L. L., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX Q. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Kamilom Líškom, so sídlom Exekútorského úradu Ul. 29. augusta 2, Bratislava pod sp. zn. EX 3664/2011, o vymoženie pohľadávky vo výške 845,18 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/2144/2011-28 zo dňa 28.11.2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučného poriadku“) v spojení s ustanoveniami § 45 ods. 1 písm. b/ a c/, § 45 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o vydaní a používaní kreditných kariet pre č. zmluvy XX-XXXXXXXXXX o vydanie súkromnej kreditnej karty posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú ešte podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov a spotrebiteľských vzťahov aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Súd pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Nebola dojednaná individuálne, pričom spotrebiteľ nemal pri podpise zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dodávateľ v nej primárne uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by spory rozhodoval. Nakoľko miesto konania ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, aj takáto podmienka patrí do kategórie podmienok, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva. Rozhodcovskú doložku exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, navyše neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. V dôsledku uvedeného má za to, že sú splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 vedy druhej Exekučného poriadku. Súd podporne poukázal aj na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v ktorom Rozhodcovský súd konštatoval, že predmetná zmluva je svojim charakterom spotrebiteľskou zmluvou, pretože Zmluva bola
uzavretá medzi bankou a fyzickou osobou, a peňažné prostriedky poskytnuté na základe Zmluvy sú svojim charakterom aj spotrebiteľským úverom.
Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie v ktorom poukázal na dôvodovú správu NR SR k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej postup exekučného súdu nie je správny. Má za to, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takého ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodu (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Na základe uvedeného ustanovenia zákona oprávnený ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) a povinný s touto rozhodcovskou doložkou súhlasil. Ak povinný s rozhodcovskou doložkou nesúhlasil, mohol ju v zmysle obchodných podmienok vypovedať v lehote 30 dní odo dňa podpisu Zmluvy. Odvolateľ má za to, že nešlo o neobmedzenú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu, keď táto bola obmedzená podmienkami stanovenými v §1,3,4 a 5 Zákona o rozhodcovskom konaní, ale aj ku dňu účinnosti tohto zákona aj ust. § 3 Občianskeho zákonníka. V období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné ostatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka dať do súladu svoju zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote 3 mesiacov od 1.4.2004, ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z ods. 4 tohto ustanovenia. Má za to, že nie je možné práva a povinnosti vzniknuté predo dňom 1.1.2008 z takto uzavretej úverovej zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. To platí aj pre ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka , ktoré až od 1.1.2008 označilo za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách dojednanie rozhodcovskej doložky. Právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Uviedol, že pretože v danej veci bola úverová zmluva uzavretá dňa10.10.2005, môže byť právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi posudzovaná len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky by mal súd posúdiť z hľadiska toho, že v slovenskom práve bolo do 1.1.2008 právom dovolené jej dojednanie aj v spotrebiteľských úverových zmluvách, ako aj z hľadiska podmienok neprimeranosti stanovených v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 10.10.2005.Odvolateľ poukázal na ods. 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 a je presvedčený, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia. V doplnení k odvolaniu uviedol, že predmetná rozhodcovská zmluva nespôsobila nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:
Súd v každom štádiu vedenia exekúcie, predovšetkým v štádiu pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súdu vyplýva povinnosť skúmať najmä, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Okrem už konštatovaného priameho odkazu na zákonnú úpravu Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ a § 45 ods. 2), vyslovený právny názor plne zodpovedá aj záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej poskytovateľom so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o vydaní a používaní kreditných kariet považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Návrhom datovaným dňa 4.8.2011 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov rozhodcom Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom sp. zn. II/2011-527 zo dňa 23.5.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 22.6.2011 a vykonateľnosť dňom 25.6.2011. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Žiadosti o vydanie a používanie kreditných Kariet pre č. zmluvy XX-XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2007. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Všeobecných obchodných podmienok M. F., a.s. pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných danou spoločnosťou, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.
Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti posúdenia daného zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať
jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu o úvere možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2005 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. IV Spoločné ustanovenia, bodu 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok M. F., a.s., v zmysle ktorej „banka a klient sa v súlade zákonnou ponukovou povinnosťou doholi, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie jedným rozhodcov, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze“. Podľa bodu 4.9.2. „klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1 do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou“. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je už vopred určený jediný konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinného absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby a vôle spotrebiteľa rozhodol. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej typovej zmluvy a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Odvolací súd podporne uvádza, že zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť,
pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy o vydaní a používaní kreditných kariet pre č. zmluvy XX-XXXXXXXXXX o vydanie súkromnej kreditnej karty. Klient svojim podpisom na zmluve vyjadruje súhlas tak so zmluvou, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami M. F. a.s., a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy. Z uvedených dôvodov dojednanie obsiahnuté v čl. 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Teda možno konštatovať, že oprávnený si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.
Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy ešte v platnosti nebol), z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek rozhodcovskej doložke dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov X : X.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.