Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16Co-39-2012.pdf
PDF · 108.45 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/39/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu: JUDr. M. I., správca konkurznej podstaty úpadcu Z. I. - firma HERN, Dobrianskeho 1587/29, Vranov nad Topľou proti žalovaným: 1. ÚVER, s. r. o., Jakubovo námestie 12, Bratislava, 2. B. B., Sídlisko 1. mája 64/21, Vranov nad Topľou, právne zastúpený JUDr. Imrichom Tormom, LL. M., advokátom so sídlom v Košiciach, Vodná 3 v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 17C 225/2007-300 zo dňa 07. 12. 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 17C 225/2007-305 zo dňa 13. 01. 2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom s výnimkou výroku, ktorým súd žalovanému v 1. rade nepriznal trovy konania a výroku, ktorým súd zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 7 300,52 Eur na účet jeho právnemu zástupcovi a žalovanému v 1. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ust. § 58 ods. 1 - 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a vyrovnaní a uviedol, že v čase, keď úpadca Z. I. urobil právny úkon, t. j. uzavrel zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom práve 29. 06. 2005, bol dlžníkom aj iných veriteľov, konkrétne M. Z., ktorej dlhoval 763,983 Sk a jej manželovi Ing. O. Z. 586,932 Sk za dodaný materiál. Tieto pohľadávky uznal dňa 01. 11. 2005 a do konkurzu boli prihlásené 25. 05. 2006. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal za to, že nie sú splnené podmienky podľa ust. § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., lebo právny úkon dlžníka úpadcu nebol robený bez primeraného protiplnenia so žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 1. rade na základe zmluvy o pôžičke poskytol úpadcovi 1 200 000 Sk, za čo mu úpadca ručil svojou nehnuteľnosťou - spoluvlastníckym podielom, ktorý podľa znaleckého posudku Ing. N. C. bol v hodnote 1 507 980 Sk. Súčasťou plnenia však boli aj dohodnuté úroky vo výške 36 % ročne a zmluvná pokuta pre prípad omeškania 0,2 % z nesplatenej časti pôžičky, pričom dlžník sa zaviazal uhradiť túto pôžičku do 31. 12. 2005. Súčasťou pri pôžičke boli aj dohodnuté úroky, ktoré boli dohodnuté vo výške 36 %, ktoré dlžník neuhradil a neuhradil ani v dohodnutej lehote pôžičku, čím sa záväzok stal splatný dňom 01. 01. 2006. Jeho dlh ku dňu splatnosti predstavoval sumu 1 450 000 Sk. Tento dlh za dlžníka uhradil žalovaný v 2. rade a kúpnou zmluvou uzatvorenou so žalovaným v 1. Rade, nadobudol predmetnú nehnuteľnosť dňa 03. 02. 2006. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že existuje príčinná súvislosť medzi
právnym úkonom dlžníka a jeho vzniknutým dopadkom. V tomto smere ani žalobca neprednášal dôkazy. Dlžník v roku 2005 nebol v úpadku, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že za rok 2005 uhradil daňovému úradu na daniach 260 000 Sk a očakával finančný prospech zo svojho podnikania. Sám dlžník z úveru, ktorý takto získal ako fyzická osoba nie ako podnikateľ, likvidoval svoje skoršie pohľadávky nielen voči žalovanému v 2. rade, ale aj voči veriteľovi, ktorý už viedol exekučné konanie - L., tým, že uhradil celú dlžobu aj s exekučnými trovami. Mal za to, že týmto právnym úkonom nedošlo k ukráteniu a uspokojeniu pohľadávky ostatných veriteľov. Dlžník úpadcu zabezpečil svoj záväzok súčasne uzavretím zmluvy o pôžičke, t.j. 29. 06. 2005 a preto ani právny úkon o zabezpečovacom prevode neviedol k účelovému zvýhodneniu veriteľa tým, že sa mu mala vytvoriť výhodnejšia právna situácia pre prípad vyhlásenia konkurzu. Žalovaný v 1. rade nemal vedomosť o tom, že dlžník - úpadca je podnikateľom, keďže tieto zmluvy uzatváral ako fyzická osoba spolu s druhým spoluvlastníkom Z. I. a nemal vedomosť ani o tom, že má neuhradené záväzky. Pokiaľ sa žalobca domáhal odporovateľnosti právneho úkonu, že úpadca urobil zvýhodňujúci právny úkon v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, ktorý mal byť žalovaný v 2. Rade, mal za to, že nebolo v konaní toto preukázané. Žalovaný v 2. rade nesplnil náležitosti spriaznenej osoby presne podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., bol však veriteľom úpadcu a na základe jeho požiadavky, aby mu úpadcu vrátil pohľadávku, úpadcu urobil právne úkony dňa 29. 06. 2005 uzavretím zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečovacom prevode a zo získanej pôžičky mu vrátil dlžnú čiastku. Žalovaní v 1. a 2. rade nemajú podiel na imaní podľa ust. § 9 ods.3 zákona č. 7/2005 Z. z. a žalovaný v 2. rade nie je ani blízkou osobou. Dlžník - úpadca nebol ani v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke dočasne v platobnej neschopnosti, mal totiž rozostavané stavby a žalovaný v 2. rade pýtal peniaze, ktoré mu požičal. Na tieto pohľadávky sa už viedli exekúcie, pričom z podnetu dlžníka, aby mu pomohol, kontaktoval ho s pánom Botekom a ostatné veci si už dlžník vybavoval sám. Následne mu pomohol tak, že túto nehnuteľnosť kúpil, pričom nevedel o tom, že I. smeruje ku konkurzu. Zároveň súd konštatoval, že nebolo preukázané, žeby žalovaný v 2. rade mal vedomosť o tom, že dlžník je v úpadku. Poukázal na výpoveď samotného Z. I., že ako dlžník Z., od ktorých preberal tovar sa s nimi dohodol na splátkovom kalendári a domnieval sa, že dlh uhradí zo zákaziek, s úhradami však nestačil, zákazky mal malé, preto oslovil žalovaného v 2. rade a pána L., aby mu pomohli získať úver. Zároveň súd konštatoval, že žiadne iné dôkazy ohľadne toho, či dlžník bol v úpadku, žalobca nepredložil a z vyhodnotenia jednotlivých dôkazov táto skutočnosť nebola preukázaná.
Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. , keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nevznikol mu nárok na náhradu trov konania a žalovaný v 1. rade, ktorý bol úspešný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu ju súd nepriznal a žalovaný v 2. rade si uplatnil náhradu trov konania, ktoré pozostávali z trov právneho zastúpenia, ktoré priznal v celkovej výške 7 300,52 Eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací napadnutý rozsudok zrušil, resp. zmenil tak, že rozhodne v súlade so žalobným petitom, prizná mu náhradu trov konania. Poukázal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu, následne čoho došlo vykonaným dokazovaním k nesprávnym zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že prvostupňový súd v rozhodnutí iba konštatuje zoznam pohľadávok prihlásených do konkurzného konania úpadcu, kde ich uvádza celkovo, t. j. 130 prihlásených pohľadávok vo výške 5 298 139,37 Sk, pričom však iba jednotlivo spomína prihlásené pohľadávky Ing. O. Z., M. Z., Daňového úradu vo Vranove nad Topľou, Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou, z čoho možno je priamo odôvodniť záver, že právo na odporovateľnosť právnych úkonov je dané, keďže ide o právny úkon dlžníka, ktorý ukracoval prihlásené pohľadávky. Prvostupňový súd sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu a nijako nevyhodnotil, či na strane žalovaného v 1. rade prešli v zmysle uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode oprávnenia vlastníka. Nebolo preukázané žiadnymi dokladmi, ktorými by si žalovaný v 1. rade uplatnil voči dlžníkovi - úpadcovi spoludlžníčke Z. I., v zmysle čl. 4, 5, zmluvy nejaké nároky, resp., či nedošlo k zániku zabezpečovacieho práva a či následne mohol disponovať s celým nehnuteľným majetkom. Prvostupňový súd nijako nezohľadnil ani právny názor odvolacieho súdu ohľadom ozrejmenia skutočnosti, ktoré sa týkali zabezpečenia záväzku dlžníka, keď dlžníkom boli urobené dva právne úkony, jeden sa týkal zmluvy o pôžičke medzi firmou ÚVER, s. r. o., Bratislava a dlžníkom. Zmluva bola podpísaná oboma stranami 29. 06. 2005 a druhý úkon sa týkal zmluvy o zabezpečovacom prevode práva medzi firmou ÚVER, s. r. o. a dlžníkom podpísaná 30. 06. 2005. Prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil situáciu v súvislosti s ustálením ceny nehuteľnosti a vypracovaným znaleckým posudkom Ing. Kopsovou, kde bola cena nehnuteľnosti uvedená 95 000 Eur (cca 2 850 000 Sk), čo zhruba odôvodňuje skutočnosti uvádzané v žalobnom návrhu vo vzťahu k trhovej
cene nehnuteľností. Poukázal aj na dodatok k znaleckému posudku, kde napriek predchádzajúcemu výslovnému stanovisku právneho zástupcu žalovaného v 2. rade o nemožnosti ocenenia nehnuteľnosti v roku 2005 je uvedená cena nehnuteľnosti 75 040 Eur, čo predstavuje rozdiel cca 15 % oproti pôvodne zistenej ceny nehnuteľnosti. Žalovaný v 2. rade nemal námietky k takto určenej cene. Prvostupňový súd tieto skutočnosti nevyhodnotil. Mal za to, že už takýto rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti možno hodnotiť ako podstatne vyšší v zmysle ust. § 58 ods. 1 zákona o konkurze, s prihliadnutím na dojednanú cenu a skutočnosť, že v zmluve o zabezpečovacom prevode práva bola hodnota nehnuteľnosti pre účel tejto zmluvy dohodnutá na sumu 1 200 000 Sk. S prihliadnutím na tento dôkaz a argumentácie žalovaných, sa javí stanovisko súdu o primeranosti plnenia za nesprávne, pretože úpadca prevádzal nehnuteľnosť v hodnote 2/3 zo znaleckej ceny, čo malo predstavovať sumu 1 200 000 Sk. Prvostupňový súd sa nedostatočne a povrchne venoval aj preukázaniu či nepreukázaniu skutočností, či bol dlžník v čase uzatvorenia právneho úkonu v úpadku. Vyporiadaval sa so skutočnosťou, že úpadca urobil právny úkon, zmluvu o pôžičke, ako aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, pričom bol v tom čase dlžníkom aj iných veriteľov. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva konštatovanie, že v roku 2005 nebol v úpadku, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že za rok 2005 mal uhradiť daňovému úradu na daniach 260 000 Sk. Ust. § 58 ods.2 zákona o konkurze a vyrovnaní ako dôvod odporovateľnosti právneho úkonu bez primeraného protiplnenia uvádza, že ho dlžník urobil počas úpadku dlžníka. Vyhodnotenie skutočnosti zo strany súdu, že dlžník napadnutými úkonmi nespôsobil svoj úpadok a ani sa nezavial poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je vyššia než hodnota plnenia, nie je nijako zdôvodnené dôkazmi. Ak by súd ohľadom zisťovania či úpadca bol v úpadku alebo nie, postupoval podľa zoznamu prihlásených pohľadávok, ktorého rovnopis sa nachádza aj v spise, konštatoval by, že existuje 37 prihlášok veriteľom, ktorým bolo právnym úkonom dlžníka ukrátené uspokojenie v celkovej hodnote 2 389 179,10 Sk. Súd prijal záver, že v konaní nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi právnym úkonom dlžníka a jeho úpadkom. Je ľahko spochybniteľné tvrdenie, že mal súd na mysli daňovú povinnosť dlžníka v zmysle daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2005, kde vychádzajúc z jeho dostupných údajov, daň na úhradu je uvedená v sume 259 095 Sk. Táto daň nebola uhradená, o čom svedčí prihlásená pohľadávka daňového úradu v hodnote 259 095 Sk, a preto úvaha súdu je zjavne neopodstatnená. Či dlžník bol v úpadku alebo nie, nestačí konštatovanie, že mal kladný hospodársky výsledok a očakáva finančný prospech zo svojho podnikania. Je neopodstatnené tvrdenie súdu, že dlžník urobil tento právny úkon ako fyzická osoba a nie ako podnikateľ. Ak by súd zobral do úvahy, že existuje čo i len jedna prihlásená pohľadávka s dátumom splatnosti pred 29. 06. 2005, tak by musel prijať záver, že vzniklo právo odporovať takýto právny úkon. Medzi ostatné osobné záväzky dlžníka patrí pôžička veriteľa Jozefa Jakubeka = 500 000 Sk aj keď došlo k vyplateniu sumy 770 000 Sk v exekučnom konaní u súdneho exekútora JUDr. Šviderského Ex 618/2005, ďalej prihlásená pohľadávka
- pôžička veriteľa Ing. O. Z. 500 000 Sk, pôžička veriteľa M. C. 320 000 Sk, neprihlásená do konkurzného konania, 2 medziúvery z Prvej stavebnej sporiteľni na rekonštrukciu rodinného domu vo výške 532 146,80 Sk. Z titulu funkcie zistil, že dlžník nesplácal svoje záväzky ani po tomto dátume a neplatil odvody do zdravotného a sociálneho poistenia. Z týchto faktov vyplýva, že boli splnené podmienky na právo odporovať právne úkony dlžníka, keď dlžník urobil právne úkony týkajúce sa majetku, bol už v úpadku a tieto právne úkony boli urobené počas jedného roka pred vyhlásením konkurzu. Skutočnosť, že úpadca bol v úpadku bola zrejmá žalovanými v 1. a 2. rade, ktorí požičali sumu 1 200 000 Sk a navrhli úpadcovi, aby si vzal úver na vyplatenie ich dlhov, čo vyplýva z dokazovania. Skutočnosť, že úpadca je v úpadku bola známa aj žalovanému v 1, rade, ktorý uviedol na pojednávaní, že vedeli o tom, že dlžník má nejaké exekúcie. Z toho vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade mali vedomosť o tom, že úpadca je v úpadku, pričom žalovaný v 2, rade v čase nadobudnutia nehnuteľnosti, túto nadobudol za neštandardných podmienok - kúpna cena bola výške 1 450 000 Sk. Preto pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade odvodzoval z ust. § 62 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorého má právo odporovať právnemu úkonu, aj proti tomu, pre koho na základe práva z odporovateľného právneho úkonu bolo zriadené ďalšie právo a v čase nadobudnutia tohto prejavu boli alebo museli byť známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti zriaditeľovi tohto práva. Žalovaný v 2. rade vo výpovedi uviedol, že ako veriteľ I. sprostredkoval firmu ÚVER, ktorá s ním vybavovala pôžičku, pričom je zrejmé, že sprostredkovanie bolo zo strany spoločnosti RENTABILITA, a s., ktorá zinkasovala sumu 100 000 Sk a kde žalovaný v 2. rade ako aj pán L. boli v orgánoch tejto spoločnosti. Na základe takto vykonaného dokazovania je nepochybné, že dlžník - úpadca bol v čase uzatvorenia úkonov v úpadku, poskytnuté plnenie bolo neprimerané, žalovaní v 1. a 2. rade mali vedomosť o tom, že úpadca je v úpadku, vykonanými úkonmi došlo ku kráteniu ostatných veriteľov, voči ktorým mal úpadca splatné záväzky. Odvolanie podal aj čo do výroku o náhrade trov konania a poukázal na to, že v danom prípade pre prejednanie takýchto sporov sa vychádza zo súdnej praxe tak, že sa aplikuje ust. § 11 ods.
1 vyhlášky č. 655/2004 Z . z., kde zákonná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 1. rade. Uviedol, že trvá na tom, že speňažil 2/3-nový podiel majetku úpadcu, lepšie ako by to dokázal ktorýkoľvek iný v danom čase a za danej situácie. K tvrdeniu žalobcu o tom, že mal vedomosť o úpadku sa nezakladá na pravde. Úpadca ho požiadal ho pôžičku ako fyzická osoba, neuviedol IČO ani obchodné meno. O jeho úpadku vedomosť nemal a ani neexistoval iný zdroj informácii, z ktorého by túto informáciu čerpal. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
K podanému odvolaniu sa vyjadril aj žalovaný v 2. rade. Uviedol, že žalobca do dnešného dňa nepoukázal na riadne prihlásenú pohľadávku, ktorá mala byť právnym úkonom dlžníka ukrátená. Nepravdivo uvádza, že súd prvého stupňa nijako nezohľadnil právny názor Krajského súdu v Prešove ohľadom ozrejmenia skutočnosti, či úpadca zabezpečil svoj záväzok v čase jeho vzniku alebo až neskôr, pretože súd prvého stupňa jednoznačne konštatoval, že oba právne úkony boli urobené 29. 06. 2005. Úkony, ktorými malo byť podľa správcu ukrátené pohľadávky, urobila fyzická osoba - nepodnikateľ, a teda aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku je relevantné, ako bolo s pôžičkou bolo naložené. Žalobca bez akýchkoľvek dôkazov vo svojom odvolaní posúva tvrdenia o tom, že žalovaní vedeli o úpadku úpadcu, že mali vedomosť sprostredkovane cez vedomosť o exekučné konanie. Uvedené závery správcu sú absolútne zavádzajúce. To že proti niekomu je vedená exekúcia automaticky neznamená, že je v úpadku. Konštrukcie správcu napísané v odvolaní nie sú ničím podložené, sú špekuláciami, ktorými sa snaží očierniť žalovaných, najmä žalovaného v 2. rade a pre právne posúdenie sporu sú úplne nepodstatné. Podľa jeho tvrdení možno odporovať právnym úkonom, pričom poukázal na ust. § 58ods. 4 zákona o konkurze, v zmysle ktorého odporovať možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov. Odporovať teda nemožno právnemu úkonu medzi žalovanými v 1. a 2. rade, pretože nejde o právny úkon dlžníka, ale iných osôb. Ohľadne ukrátenia ostatných veriteľov ide o jeho domnienky, ničím nepodložené. Poukázal na to, že žalovanému v 1. rade, pokiaľ ide o trovy konania súd náhradu trov nepriznal a žalovaný v 2. rade určil výšku trov právneho zastúpenia podľa § 9 ods. 1 vyhlášky, kde základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal. Tarifná hodnota vychádza z predmetu konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorým bola neúčinnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy, pričom kúpna cena bola určená na 1 450 000 Sk., teda ju bolo možné vyjadriť v peniazoch. Navrhol, aby odvolací sú potvrdil rozhodnutia súdu prvého stupňa ako vecne správne a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 527,12 Eur.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vo veci vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, na zisteniach ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a na ktoré v plnom rozsahu odkazuje aj odvolací súd.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z., v zmysle ktorého odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Podľa ust. § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. právnym úkonom bez primeraného protiplnenia na účely tohto zákona je bezodplatný právny úkon dlžníka alebo odplatný právny úkon dlžníka, na ktorého základe dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal alebo má získať.
Podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia možno odporovať, ak spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a ustálené, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal vyslovenia neúčinnosti právnych úkonov, že právne úkony, ktoré boli uzavreté medzi Z. I. a spoločnosťou ÚVER, s. r.o., a to zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dňa 29. 06. 2005, zmluva o pôžičke zo dňa 29. 06. 2005 a kúpna zmluva medzi spoločnosťou ÚVER, s. r. o. a B. B. dňa 03. 02. 2006 sú voči konkurzným veriteľom neúčinné. Správca úpadcu poukazoval, že uzavretím zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva došlo zo strany dlžníka - úpadcu k právnemu úkonu bez primeraného plnenia, bol urobený počas úpadku dlžníka a mal za následok ukrátenia veriteľa v rámci konkurzného konania. Rovnako tak aj kúpna zmluva uzatvorená dňa 03. 02. 2006, ktorou bol ukrátený majetok úpadcu, keďže nehnuteľnosť sa nachádzala v centre Vranova nad Topľou bola vo vlastníctve úpadcu, pričom kúpna cena ani výška zabezpečenia pohľadávky nezodpovedala hodnote nehnuteľnosti. Táto nehnuteľnosť zároveň slúžila ako ručenie za splatenie pôžičky vo výške 1 200 000 Sk, ktorú dňa 30. 06. 2006 uzatvoril úpadca so žalovaným v 1. rade.
Keďže išlo o právo správcu odporovať právnym úkonom, ktoré vychádza z ust. § 86 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. bolo potrebné sa riadiť právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 7/2005 Z. z., ktorá v porovnaní s úpravou v Občianskom zákonníku je osobitnou. Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil ust. § 58 zákona č. 7/2005 Z. z. a skúmal kedy došlo k právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia, pretože takto žalobca odôvodňoval svoju žalobu.
Právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia možno odporovať vtedy, ak spôsobil úpadok dlžníka alebo ak bol urobený počas úpadku dlžníka, pričom preukazuje ten, kto právnemu úkonu odporuje, ďalej či bol urobený počas jedného roka pred začatím konkurzného konania, či došlo ku kráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka (§ 7 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z.) vzhľadom na povahu skutkovej podstaty, aby právny úkon ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, a či odporovacie právo nezaniká dôsledkom márneho uplynutia prekluzívnej 6- mesančej lehoty. Len tieto okolnosti mali byť podstatné pre vyvodenie právneho záveru, či nárok žalobcu môže byť úspešný alebo nie.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa týmto okolnostiam venoval dostatočnú pozornosť a zaujal k nim aj jasné právne závery, na zisteniach, ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Vo svojom rozsudku riadne vyhodnotil, že pokiaľ ide o právny úkon bez primeraného plnenia týmto je bezplatný právny úkon dlžníka alebo odplatný právny úkon dlžníka, na ktorého základe dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktorú získal. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný v1. rade poskytol úpadcovi pôžičku 1 200 000 Sk, za čo mu úpadcu ručil svojím spoluvlastníckym podielom, ktorý podľa znaleckého posudku Ing. N. C. bol v hodnote 1 507 980 Sk. Súčasťou pôžičky boli aj dohodnuté úroky vo výške 36 % ročne a zmluvná pokuta, pričom celková suma dlhu úpadcu ku dňu splatnosti predstavovala 1 450 000 Sk. Zo záverov a z doplnku znaleckého posudku vyplýva, že cena tejto nehnuteľnosti v roku 2005 bola 1 507 980 Sk. Preto odvolací súd nezistil, aby v zmysle ust. § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. dlžník, teda úpadca poskytol plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako cena plnenia, ktoré mal získať. V konaní jednoznačne bolo preukázané, že úpadca získal pôžičku poskytnutú žalovaným v 1. rade vo výške 1 200 000 Sk, ale zároveň sa zaviazal, že túto pôžičku uhradí v celkovej sume s príslušenstvom a úrokmi a zmluvnou pokutou vo výške, ktorá ku dňu splatnosti predstavuje sumu 1 450 000 Sk. Pritom z poskytnutej pôžičky 500 000 Sk uhradil žalovanému v 2. rade 450 000 Sk na exekučné konanie. To potvrdil aj úpadca vo svojej výpovedi, ktorá bola zhrnutá v predchádzajúcom rozsudku Okresného súdu Prešov dňa 21. 05. 2008. Zvyšnú časť sumy vo výške 110 000 Sk vložil do svojej firmy do podnikania. Preto odvolací súd mal za to, že táto podmienka nebola preukázaná. Pokiaľ išlo o ďalšiu podmienku, a to že týmto právnym úkonom bol spôsobený úpadok dlžníka, nebolo možné ani k tomuto záveru jednoznačne dôjsť, pretože v tomto smere ležalo dôkazné bremeno na žalobcovi, teda správcovi konkurznej podstaty, preukázať, či len tento úkon spôsobil úpadok dlžníka. To však nebolo preukázané, a tak ako správne aj súd prvého stupňa konštatoval, žalobca vo vzťahu k tejto podstatnej okolnosti ani neprednášal a ani neuvádzal dôkazy. Preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil túto situáciu s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., tak, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Naopak z dokazovania vyplynulo, že úpadca likvidoval svoje pohľadávky voči veriteľom, voči ktorým už bolo začaté exekučné konanie, napr. pánovi L. a uhradil tiež aj dlžobu žalovanému v 2. rade., čo je nespochybniteľné, pretože aj títo boli veriteľmi úpadcu.
Žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti úkonu aj voči žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade však dostatočným spôsobom preukázal, že nemal vedomosť o tom, že dlžník je v úpadku. Žalovaný v 2. rade bol tiež veriteľom úpadcu, pretože uzatvoril zmluvu o pôžičke s ním, z pôžičky, ktorej mu úpadca vrátil dlžnú čiastku. Bolo zistené, že žalovaný v 2. rade nie je ani blízkou osobou fyzickej osoby, ani spriaznenou osobou v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z..
Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že vykonaným dokazovaním súdu prvého stupňa neboli naplnené podmienky potrebné pre vyslovenie, že právny úkon bez primeraného protiplnenia, ktorý označil žalobou je neúčinný. Podstatou sporu bolo zistenie, či právnym úkonom bez primeraného protiplnenia, ktorý špecifikoval správca (žalobca) bol spôsobený úpadok dlžníka, alebo nie, resp. či bol právny úkon bez primeraného protiplnenia, skutočnosti, ktoré mal preukázať žalobca. Len táto významná okolnosť mala byť posudzovaná z hľadiska dôležitosti predmetu sporu spolu s ďalšími podmienkami týkajúcimi sa ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov a či odporovacie právo nezaniklo. Bolo na žalobcovi preukázať o čo boli ostatní veritelia ukrátení, resp. či boli ukrátení a či predmetný úkon, ktorého neúčinnosti vyslovene sa domáhal, spôsobil úpadok dlžníka. Je potrebné dať do pozornosti, že po celý čas žalobca svoj nárok odvodzoval poukazom na to, že žiadal určiť rozdiel medzi reálnou cenou a cenou, ktorá vyplývala z ukráteného právneho úkonu, za účelom ktorého žiadal nariadiť znalecký posudok. Teda potvrdzoval, že odporuje právnemu úkonu, ktorý označil tak, že bol bez primeraného protiplnenia. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že táto cena nebola tak podstatne vyššia ako obvyklá cena, plnenia, ktoré získal úpadca. Úpadca mal ďalších veriteľov, v tomto prípade žalovaného v 1. rade, ktorý mu pôžičku poskytol a ktorá doteraz nebola spochybnená a bolo povinnosťou úpadcu aj túto pôžičku splácať. Žalobca nepreukázal, aby došlo ku kráteniu veriteľa v príčinnej súvislosti s právnym úkonom dlžníka (úpadcu) a vzniknutým úpadkom.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie považoval za vecne správne. Odvolacie námietky žalobcu neboli ničím iným, než zopakovaním tých istých námietok, ktoré boli v priebehu konania prvostupňovým súdom riadne zisťované, bolo k nim vykonané potrebné dokazovanie a ku ktorým prijal aj jasné právne závery.
So zreteľom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 219 O. s. p. , a to vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, s výnimkou výroku, ktorým žalobcu zaviazal na úradu trov konania žalovanému v 2. rade. Predmetom preskúmavania odvolacím súdom nebol výrok, ktorým súd žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal, keďže voči tomuto výroku nebolo podané odvolanie. Odvolací súd zrušil výrok, ktorým súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade.
Nie je správny právny záver súdu prvého stupňa, z ktorého vychádzal pri výpočte odmeny právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade, keď vychádzal z hodnoty veci. Bolo dôsledné sa riadiť vyhláškou č. 655/2004 Z. z., a to ust. § 11 ods. 1 a za hodnotu veci považovať, t.j . 1/13-iny výpočtového základu. Z tohto dôvodu odvolací súd pre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne a dôsledným spôsobom preskúma a oprávnenosť jednotlivých úkonov žalovaného v 2. rade, za ktoré požaduje odmenu, tieto riadne zdokladuje, porovná ich s obsahom spisu a následne ich vypočíta, keďže len žalovaný v 2. rade si trovy konania uplatnil a bol v konaní úspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.