Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/90/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, samosudca JUDr. Marián Tengely, v právnej veci žalobcu SLOVKER a.s., Galvaniho 8, 82104 Bratislava, IČO: 36174271, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, Floriánska 19, proti žalovanému M.. G. H., P.. X.X.XXXX, Y. D., B. Č.. XXX/XX, o zaplatenie 723,80 € istiny s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Z a v ä z u j e žalovaného uhradiť žalobcovi 680,67 € so 7,00 % ročným úrokom z omeškania od 14.03.2003 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .

O trovách medzi účastníkmi a trovách štátu r o z h o d n e po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Žalobca (pôvodne Slovost s.r.o. Michalovce) sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 723,80 € (21.805,30 Sk) s 15 % úrokom od 15.11.2002 do zaplatenia a náhradu trov konania. Pôvodný žalobca Slovost s.r.o. Michalovce vstúpil do konkurzu a pohľadávku voči žalovanému nadobudol na základe Zmluvy o predaji časti podniku Filkor s.r.o. Bratislava. Uvedená spoločnosť Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2008 postúpila pohľadávku voči žalovanému na Slovker a.s. Bratislava - žalobcu.

Žalobca poukázal na to, že so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu 21.12.2001 na pozíciu technik stavebnej výroby, technológ s dňom nástupu do práce 27.12.2001. So žalovaným bol okamžite skončený pracovný pomer listom zo dňa 15.11.2002 podľa . Počas trvania pracovného pomeru si žalovaný bez súhlasu žalobcu vyúčtoval 13 pracovných ciest a vyplatil si ich v pokladni v celkovej výške 21.805,30 Sk. Na vykonanie ciest nemal žalovaný príkaz, ani súhlas zamestnávateľa. Dobrovoľne odmietol vrátiť neprávom prijaté cestovné náhrady v žalovanej sume.

Predseda predstavenstva žalobcu M.. E. I., ktorý bol majiteľom a konateľom pôvodného žalobcu Slovost s.r.o. Michalovce, uviedol, že žalovaný sa protiprávne obohatil vyúčtovaním 13 pracovných ciest. Žalovanému služobné cesty, ktoré sú predmetom sporu, neboli nikdy určené, nariadené, ani financované. Žalovaný si nimi kryl nepreukázané výbery z pokladne. Žalovaný si vyberal peniaze priamo z pokladne v období roka 2002 a v septembri alebo v októbri mu oznámila zamestnankyňa ekonomického úseku U. O., že žalovaný sa pokúsil zúčtovať cestovné príkazy, ktoré na ekonomickom úseku mu odmietli zúčtovať. Žalovaný na pohovore nebol ochotný vrátiť finančné prostriedky, ktoré vybral z pokladne a preto dostal okamžité skončenie pracovného pomeru. Ekonomickým úsekom bol poverený pán D., ktorý

zastupoval konateľa aj v čase jeho dlhodobej práceneschopnosti. Sporné služobné cesty si žalovaný svojvoľne vypísal a finančné prostriedky vybral z pokladne, ktorú mal na starosti. Prax u žalobcu bola taká, že ak bol niekto vyslaný na služobnú cestu, mal podpísaný príkaz na cestu a bolo mu pridelené služobné motorové vozidlo. Žalovanému nebol daný súhlas na to, aby na služobné cesty mohol používať svoje osobné motorové vozidlo. Každá konkrétna cesta musela byť schválená nadriadeným. M.. E. I. nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že by mu dal súhlas na používanie súkromného motorového vozidla na služobné cesty a všeobecne už vôbec nie. Každá cesta, na ktorú zamestnávateľ vyslal žalovaného, bola vopred schválená a žiadna z vyúčtovaných ciest, ktoré si uplatnil žalovaný, mu nebola schválená. Jedine cesta 27.9.2002 do Poľska bola zrealizovaná so súhlasom konateľa, na ktorej sa zúčastnil aj pán X., pričom aj náhradu za uvedenú služobnú cestu si žalovaný riadne neuplatnil, nakoľko nemal podpísaný cestovný príkaz a peniaze si vybral z pokladne. Konateľ pôvodného žalobcu poprel, že by za sporné cesty bol udelil súhlas žalovanému na použitie súkromného motorového vozidla a nenariadil mu vykonať uvedené služobné cesty. Vyplýva to aj z tej skutočnosti, že ani jeden cestovný príkaz nie je podpísaný konateľom resp. jeho zástupcom.

Žalovaný nesúhlasil so žalobou a navrhol ju zamietnuť. V súvislosti s výkonom funkcie technika stavebnej výroby ho zamestnávateľ vysielal na pracovné cesty po Slovensku a do zahraničia. Pracovné cesty vykonával na základe ústnych príkazov svojich nadriadených M.. I., M.. D. a pána X. vlastným motorovým vozidlom. Na konci mesiaca vykonal vyúčtovanie cestovných náhrad a likvidoval ich formou odpisov z mesačných tržieb. Mesačné zúčtovania predkladal na ekonomický úsek M.. L., ktorá to potvrdzovala podpisom do pokladničnej knihy. V priebehu piatich mesiacov nedošlo zo strany zamestnávateľa ani k jednému ústnemu alebo písomnému upozorneniu na nesprávne zúčtovanie vykonaných pracovných ciest a preto žalovaný mal zato, že to bolo u žalobcu obvyklé. Žalobca počas trvania pracovného pomeru nestanovil iný spôsob vykonávania likvidácie cestovných účtov. Žalovaný tak nezískal žiadny neoprávnený prospech, ktorý by mal vydať. Žalovaný ďalej zdôraznil, že udelil zamestnávateľovi Slovost s.r.o. Michalovce ku dňu 15.11.2002 okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia mzdy podľa . Nesúhlasil s tým, že by sa pracovný pomer skončil okamžitým skončením zo strany žalobcu. Ďalej namietal, že sporných môže byť len 12 služobných ciest a nie 13 v celkovej hodnote 21.805,30 Sk. Poukázal na to, že 15.4.2002 mu dal ústny súhlas M.. E. I. na používanie súkromného motorového vozidla pri vykonávaných pracovných cestách. Na sklade, kde bol zaradený, nikdy nebolo pridelené osobné služobné motorové vozidlo, takže nemal by na čom chodiť na služobné cesty. Žalovaný uviedol, že sporné pracovné cesty účtoval za určité obdobie a to nasledovne: dňa 3.5.2002 vyúčtoval služobné cesty od 15.4.2002 do 30.4.2002. Jednalo sa o obdobie, keď dostal ústny súhlas od M.. E. I.. Dovtedy svoje auto nepoužíval. Ďalšie vyúčtovanie bolo 5.6.2002 za mesiac máj. V júni vyúčtoval jednorazovú cestu 22.6.2002, keď dostal súhlas od pána X.. Dňa 1.7.2002 vyúčtoval mesiac jún, dňa 19.7.2002 a 24.7.2002 mal jednorazové cesty, na ktoré dostal príkaz od M.. I., dňa 2.8.2002 vyúčtoval mesiac júl s tým, že 5.8.2002 a 14.8.2002 mal jednorazové cesty, na ktoré mu dali súhlas pán X. a M.. I.. Dňa 4.9.2002 vyúčtoval august a 24.9.2002 mu dal súhlas na cestu M.. I. a podobne aj 27.9.2002. Finančné prostriedky za realizované služobné cesty si vybral z pokladne s tým, že ich do troch dní riadne zúčtoval. Žalovaný ďalej uviedol, že prvé dva vyúčtované cestovné príkazy dal do ruky pánovi X. s tým, že ten mu sľúbil ich podpísať, ak budú v poriadku. Na druhý deň mu pani O. alebo U. povedala, že všetko sedí a preto si peniaze vyúčtoval. Žalovaný zdôraznil, že bola to bežná prax, že sa doklady podpisovali dodatočne, viackrát sa domáhal u M.. I., aby sa stretli a riešili služobné cesty. Stretli sa až 14.11.2002, keď po ňom žiadal, aby vrátil peniaze za služobné cesty, ale nezaujímalo ho to, že mal nevyplatenú mzdu. Trval na tom, že mal ústny súhlas na použitie súkromného motorového vozidla na služobné účely a preto na služobné cesty s ním chodil a náhradu si vyúčtoval, doklady odovzdal na učtárni a peniaze si vybral sám z pokladne. Vyúčtovania robil priebežne, zapisoval ich aj do zošita, ktorý predložil v súdnom konaní a doklady, aj keď nepodpísané, odovzdával na učtárni.

Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a zistil nasledovné:

Svedok M.. D. D., bývalý zamestnanec pôvodného žalobcu na pozícii ekonóma uviedol, že vo firme mali dve osobné motorové vozidlá, s ktorými chodili na služobné cesty. Ak boli vyťažené, používali sa aj súkromné vozidlá, ale vždy so súhlasom konateľa. Ak náhodou nebol v práci, súhlas dal aj telefonicky. Osobne nesledoval, kto chodí na služobné cesty a v prípade, že by vyslal žalovaného na služobnú cestu, tak len so súhlasom konateľa M.. I.. Konkrétne si nepamätal, že by bol vysielal na služobnú cestu

niekoho, ale v prípade, že podpísal príkaz na cestu, tak to bolo stále so súhlasom konateľa. Nepamätal sa na obdobie od 15.4.2002 do septembra 2002 na konkrétne služobné cesty, avšak tie, ktoré boli so súhlasom konateľa, boli žalovanému preplatené, ale niektoré neboli preplatené. Počas neprítomnosti zastupoval M.. I., avšak ak niekoho poslal na služobnú cestu, len so súhlasom M.. I.. Žalovanému na sporné služobné cesty nedal súhlas.

Svedok O. X. uviedol, že bol zamestnancom spoločnosti Sinart Slovakia s.r.o. ako manažér prevádzky. Svedok si pamätal, že v rokoch 2002 - 2003 žalovaný chodil na služobné cesty, avšak nevedel uviesť, koľko ich bolo a ako ich zrealizoval. Vznikol spor medzi M.. I. a žalovaným, ale nevedel či preto, že bolo účtované viac, alebo bol iný problém. Nespomenul si, že by žalovanému podpísal cestovný príkaz. Takisto si nepamätal na to, že by M.. I. dal žalovanému všeobecný súhlas na realizovanie služobných ciest súkromným motorovým vozidlom, nakoľko vždy sa odsúhlasovala konkrétna služobná cesta. Svedok uviedol, že žalovaný chodil na služobné cesty, aj sa o tom rozprávali, o všetkých služobných cestách nevedel a svedok žiadne služobné cesty žalovanému neschvaľoval. Svedok si konkrétne nepamätal, že by mu žalovaný odovzdal dva cestovné príkazy na kontrolu. Vo firme sa nedalo samostatne si zúčtovať služobné cesty, bolo potrebné doklady predložiť na učtáreň, kde ich zúčtovali.

Svedkyňa M.. U. U., bývalá zamestnankyňa Slovost s.r.o. Michalovce, pracovala na pozícii v administratíve. Žalovanému nezúčtovala cestovné doklady. Nepamätala si, že by žalovanému zúčtovala služobné cesty a že by si ich žalovaný sám vyplácal z pokladne, kde vykázal výdavok. Pripustila možnosť, že žalovaný odovzdal cestovné doklady pánovi X., ktorý ich odovzdal svedkyni na kontrolu.

Svedkyňa M.. I. L., bývalá zamestnankyňa Slovost s.r.o. Michalovce v pozícii účtovníčka uviedla, že jej priamym nadriadeným bol M.. D., pani U. bola sekretárka, žalovaný robil v sklade a M.. I. bol majiteľ a konateľ. Jej náplňou práce bolo účtovať predložené doklady. Ohľadom cestovných náhrad pre žalovaného vedela, že mala byť nejaká ústna dohoda, ktorú osobne nepočula, ale žalovaný nosil doklady na učtáreň, kde si zúčtovával služobné cesty. Zúčtovala aj nepodpísané doklady, nakoľko chcela mať všetko riadne porobené. Aj externá daňová poradkyňa ich upozornila, že doklady musia byť podpísané. V kancelárii sa hovorilo o tom, že je nejaká dohoda ohľadom používania súkromného vozidla žalovaným. Nevedela uviesť, kto jej to oznámil. Tiež jej o tom hovoril žalovaný a preto od neho žiadala, aby si dal doklady do poriadku a dal ich podpísať, lebo to naberalo už väčšie rozmery. M.. I. jej neoznámil, že môže účtovať žalovanému cestovné doklady.

Súd sa v konaní oboznámil s listinnými dôkazmi a zistil nasledovné:

Z výdavkového dokladu z 2.5.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 2135,80 Sk za mesiac apríl 2002 za vykonané pracovné cesty rozpísané na cestovnom príkaze zo dňa 30.4.2002, vykonané v období 8.4.2002 do 30.4.2002 v meste Michalovce. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 5.6.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 4482,20 Sk za mesiac máj 2002 za vykonané pracovné cesty rozpísané na cestovnom príkaze zo dňa 31.5.2002, vykonané v období 2.5.2002 do 31.5.2002 v meste Michalovce. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 22.6.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 1197,30 Sk za služobnú cestu dňa 21.6.2002 v Košiciach a v Geči. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 1.7.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 3766,80 Sk za mesiac jún 2002 za vykonané pracovné cesty rozpísané na cestovnom príkaze zo dňa 28.6.2002, vykonané v období 3.6.2002 do 28.6.2002 v meste Michalovce. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 19.7.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil stravné vo výške 72,00 Sk za služobnú cestu dňa 17.7.2002 v Košiciach a v Plešivci. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 24.7.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil stravné vo výške 72,00 Sk za služobnú cestu dňa 23.7.2002 vo Vranove nad Topľou, Snine, Medzilaborciach a v Humennom. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 2.8.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 2678,40 Sk za mesiac júl 2002 za vykonané pracovné cesty rozpísané na cestovnom príkaze zo dňa 31.7.2002, vykonané v období 1.7.2002 do 31.7.2002 v meste Michalovce. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 5.8.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 1245,90 Sk za služobnú cestu dňa 2.8.2002 v Košiciach a v Geči. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 14.8.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 1103,10 Sk za služobnú cestu dňa 13.8.2002 v Košiciach. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 3.9.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 2737,50 Sk za mesiac august 2002 za vykonané pracovné cesty rozpísané na cestovnom príkaze zo dňa 30.8.2002, vykonané v období 1.8.2002 do 30.8.2002 v meste Michalovce. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 24.9.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil cestovné vo výške 1014,90 Sk za služobnú cestu dňa 23.9.2002 v Košiciach. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Z výdavkového dokladu z 27.9.2002 vyplýva, že žalovaný si vyplatil stravné vo výške 1299,40 Sk za služobnú cestu dňa 25.9.2002 v Poľsku, Tarczyn, spolucestujúci X.. Cestovný príkaz nie je podpísaný oprávnenou osobou na povolenie služobnej cesty, pokladníkom, ani osobou, ktorá schválila vyúčtovanie služobnej cesty.

Súčet vyššie uvedených dvanástich výdavkových dokladov predstavuje žalovanú sumu 21.805,30 Sk.

Z prehľadu pohybu v pokladni, ktorú mal na starosti žalovaný, z ručne písaného zošita od 1.5.2002 do 14.11.2002 vyplýva, že 3.5.2002 je uvedená položka cestovné apríl 2135,80 Sk, 5.6.2002, je uvedená položka cestovné - máj 4482,20 Sk, dňa 22.6.2002 je uvedená položka cestovné 1197,30 Sk, dňa 1.7.2002 je uvedená položka cestovné jún 3766,80 Sk, dňa 19.7. 2002 je uvedená položka cestovné

72,00 Sk, dňa 24.7.2002 je uvedená položka stravné 72,00 Sk, dňa 2.8.2002 je uvedená položka cestovné júl 2678,40 Sk, dňa 5.8.2002 je uvedená položka cesta Košice 1245,90 Sk, dňa 14.8.2002 je uvedená položka cestovné Košice 1103,10 Sk, dňa 4.9.2002 je uvedená položka cestovné august 2737,50 Sk, dňa 24.9.2002 je uvedená položka cestovné Košice 1014,90 Sk, dňa 27.9.2002 je uvedená položka cestovné Poľsko 1299,40 Sk.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu OUJP-420/20-2003 ohľadom trestného stíhania žalovaného pre trestný čin sprenevery, zo zápisníc o výsluchu poškodeného a svedkov vyplýva, že M.. E. I. 6.6.2003 pri výsluchu uviedol, že bol upozornený ekonómkou M.. L., že žalovaný vyberá peniaze z pokladne a rozúčtováva ich na služobné cesty, pričom nemal podpísané cestovné príkazy a odsúhlasené pracovné cesty žiadnym nadriadeným a peniaze si bral z tržby, z predaja stavebného materiálu. Žalovaný pri výsluchu 14.7.2003 uviedol, že dňa 15.4.2002 pri jeho žiadosti o pridelenie služobného vozidla mu M.. I. povolil na cesty používať vlastné motorové vozidlo a náklady účtovať v súlade s vyhláškou. Z výsluchu O. X. z 10.7.2003 vyplýva, že k používaniu súkromného motorového vozidla žalovaného sa vyjadriť nevedel a potvrdil, že na služobnú cestu v Poľsku išiel so žalovaným so služobným motorovým vozidlom s tým, že žalovaný tam nešiel svojvoľne. Z výsluchu M.. I. L. z 10.7.2003 vyplýva, že upozornila žalovaného, že nemá podpísaný súhlas na použitie súkromného vozidla na služobnú cestu. Žalovaný jej povedal, že od M.. I. má ústny súhlas. Opakovane ho upozorňovala, aby dal doklady podpísať M.. I., čo však neurobil. Peniaze si bral rovno z pokladne skladu, kde pracoval a ich prevzatie dokladmi riadne priznal a preto to zaúčtovala do nákladov firmy. Z výsluchu M.. D. D. z 10.7.2003 vyplýva, že vo firme boli služobné vozidlá, ale boli dosť využívané aj pánom X. a M.. I.. Nevedel sa bližšie vyjadriť k služobným cestám žalovaného. Z uznesenia zo dňa 27.7.2003 vyplýva, že trestné stíhanie voči žalovanému okrem iného za výber sumy 21.805,30 Sk z pokladne firmy sa zastavuje, lebo skutok nie je trestným činom. Z dôvodov vyplýva, že sa nepodarilo dokázať, že žalovaný svojim konaním úmyselne spôsobil škodu na cudzom majetku vo svoj prospech, teda nebola dokázaná objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.8.2003.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná vo vyhovujúcej časti tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Žalobca sa domáhal vydania neprávom prijatých súm náhrad cestovného a stravného, ktoré si žalovaný vyúčtoval, ako bolo uvedené vyššie.

Žalobca počas konania uznal dôvodnosť náhrady za stravné za služobnú cestu dňa 25.9.2002 v Poľsku, avšak v tejto časti žalobu nezobral späť a preto súd v tejto časti žalobu zamietol. Konateľ bývalého žalovaného totiž uznal, že žalovaný na túto služobnú cestu bol vyslaný a preto mu vzniklo právo na náhradu stravného tak, ako si ho vyúčtoval v zmysle .

Ohľadom ostatných účtovaných náhrad súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal v konaní, že by mu bola písomne určená pracovná cesta, jej miesto nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. Podľa ustanovenia účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.

V prejednávanej veci bolo povinnosťou žalovaného preukázať v konaní, že pri sporných pracovných cestách mu tieto boli nariadené s ostatnými náležitosťami, pracovné cesty mal riadne vyúčtovať s podpisom zodpovedného pracovníka a až po schválení mohol čerpať náhrady.

Žalobca v konaní okrem pracovnej cesty 25.9.2002 v Poľsku neuznal žalovaným uplatnené náhrady za obdobie mesiacov apríl až september 2002 tak, ako boli vyúčtované vo vyššie citovaných dokladoch. Poprel, že by nariadil pracovné cesty žalovanému, nesúhlasil s tým, že by mu dal paušálny súhlas na použitie súkromného motorového vozidla na služobné účely a poukázal na to, že žiadny z dokladov o vyúčtovaní služobnej cesty nie je podpísaný nadriadenými žalovaného.

Na druhej strane žalovaný tvrdil, že dostal ústny súhlas od M.. E. I. ako konateľa dňa 15.4.2002 na používanie súkromného motorového vozidla pre služobné účely a navyše na jednorazové cesty mu dal príkaz M.. I. alebo pán X.. Okrem svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz, okrem rukou písaného zošita o obratoch v pokladni, z ktorých vyplýva, kedy si vybral hotovosť ako náhradu cestovného, resp. stravného. Ďalej predložil vyplnený cestovný príkaz, ktorý však nebol podpísaný pokladníkom, oprávnenou osobou na povolenie cesty, zodpovedným zamestnancom, ktorému bola podaná správa o výsledku pracovnej cesty, zamestnancom, ktorý upravil vyúčtovanie, oprávnenou osobou na schválenie cestovného príkazu.

Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalovaný po vypísaní cestovného príkazu s doložením nákladov na pohonné hmoty a s rozpisom výpočtu náhrady za 1 km doložil na učtáreň uvedené doklady, avšak bez toho, že by ich dal podpísať oprávneným osobám, teda buď konateľovi, alebo povereným zástupcom. Sumu uvedenú na cestovnom príkaze si vybral priamo z pokladne, ktorú mal na starosti s tým, že pre zúčtovanie uviedol buď cestovné alebo stravné. Z toho vyplýva, že síce nezatajoval pred zamestnávateľom, že z pokladne vykonával výbery cestovných a stravných náhrad, avšak neurobil to v súlade so Zákonom o cestovných náhradách. Navyše v konaní nepreukázal, že by bol na pracovné cesty vyslaný a že by si mohol účtovať náhradu za použitie súkromného motorového vozidla.

Podľa ustanovenia , , v platnom znení k 31.12.2002 zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

Počas obdobia vyúčtovaných pracovných ciest bola právna úprava cestovných náhrad upravená o cestovných náhradách, ktorý bol účinný do 30.6.2002 a od 1.7. 2002 bol účinný o cestovných náhradách. Preto súd posúdil nároky žalovaného podľa uvedených zákonov.

Podľa ustanovenia zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, dobu trvania, spôsob dopravy a miesto ukončenia pracovnej cesty; môže určiť tiež ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Podľa ustanovenia zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí

a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,

b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,

c) stravné,

d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,

e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého pobytu rodiny, ak pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej

zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhšiu dobu, najdlhšie však za jeden mesiac.

Podľa ustanovenia :

(1) Ak sa zamestnanec dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo, s výnimkou vozidla zamestnávateľa, patrí mu za každý 1 km jazdy sadzba základnej náhrady a náhrada za spotrebované pohonné látky.

(2) Sadzba základnej náhrady za 1 km jazdy je

a) pri jednostopových vozidlách a trojkolkách 1,30 Sk,

b) pri osobných cestných motorových vozidlách 4,70 Sk;

pri použití prívesu k cestnému motorovému vozidlu sa sadzba základnej náhrady za 1 km jazdy zvýši až o 10%.

(3) Sadzba základnej náhrady pri nákladných automobiloch a autobusoch sa dohodne medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

(4) Náhrada výdavkov za pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok platných v čase použitia vozidla a prepočítaných podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze vozidla takto:

a) Ak je v technickom preukaze vozidla uvedená spotreba len podľa slovenskej technickej normy, 3d) na výpočet sa použije spotreba podľa tejto normy; v prípade jazdy vozidla len v meste sa spotreba určená podľa slovenskej technickej normy zvýši o 40%.

b) Ak je v technickom preukaze vozidla uvedená spotreba podľa slovenskej technickej normy aj normy EHK alebo len podľa normy EHK, na výpočet sa použije spotreba podľa normy EHK vypočítaná aritmetickým priemerom; v prípade jazdy vozidla len v meste, použije sa spotreba určená pre mesto.

c) Ak je v technickom preukaze vozidla uvedená spotreba podľa inej normy, na výpočet sa použije spotreba určená pre rýchlostný režim jazdy vozidla zodpovedajúci prevažujúcim podmienkam pracovnej cesty.

(5) Zamestnávateľ môže so zamestnancom dojednať tiež poskytovanie náhrady za použitie cestného motorového vozidla vo výške zodpovedajúcej cene cestovného lístka hromadného dopravného prostriedku diaľkovej prepravy.

Podľa ustanovenia na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách včítane iných a vyšších náhrad sa vzťahuje úprava ustanovená v až 9, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa ustanovenia v platnom znení k 31.12.2002:

(1) Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

(2) Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa odseku 1 dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca; prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste.

(3) Zamestnávateľ môže v prípade potreby určiť podmienky pracovnej cesty podľa odsekov 1 a 2 jedným rozhodnutím

a) pre viacerých zamestnancov,

b) na viacero pracovných ciest zamestnanca.

Podľa ustanovenia v platnom znení k 31.12.2002:

(1) Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí

a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,

b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,

c) stravné,

d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,

e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3) alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

(2) Preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Podľa ustanovenia v platnom znení k 31.12.2002:

(1) Ak sa zamestnanec dohode so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla zamestnávateľa, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len základná náhrada) a náhrada za spotrebované pohonné hmoty.

Podľa ustanovenia v platnom znení k 31.12.2002 na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že zamestnávateľ má povinnosť písomne určiť miesto nástupu na pracovnú cestu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. U sporných pracovných ciest žalobca popieral, že by ich bol nariadil a žalovaný okrem svojho tvrdenia nepredložil žiadny dôkaz o tom, že mu boli nariadené pracovné cesty. U ciest, kde použil vlastné motorové vozidlo, nepreukázal žalovaný dohodu so zamestnávateľom o použití cestného motorového vozidla na vykonanie služobnej cesty, nakoľko len tvrdil, že dostal ústny súhlas od M.. I., ktorý to popieral a nepodpísal ani jedno vyúčtovanie služobnej cesty.

Za danej dôkaznej situácie možno uzavrieť, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti v zmysle citovaných ustanovení resp. č. podľa obdobia, v ktorom vyúčtoval služobnú cestu, nakoľko cestovné príkazy nemal podpísané zodpovednými nadriadenými a peniaze si sám vyberal z pokladne, ktorou disponoval napriek tomu, že cestovné príkazy neboli schválené. Keďže zamestnávateľ poprel to, že by bol vyslal v sporných prípadoch žalovaného na služobnú cestu a poprel skutočnosť, že by uzavrel dohodu so žalovaným podľa Zákona o cestovných náhradách, žalovaný tak nemal nárok na vyplatené sumy cestovných a stravných náhrad. Žalovaný totiž v konaní nepreukázal, že by bol vysielaný na pracovnú cestu v sporných prípadoch a že by bol uzavrel dohodu o používaní súkromného motorového vozidla pre pracovné cesty. Aj z výpovedí svedkov vypočutých v tomto konaní a z oboznamovaných listinných dôkazov, najmä z vyšetrovacieho spisu OÚJP Michalovce č. 420/20-2003 nevyplýva, že by vyslali žalovaného na pracovnú cestu a účtovníčka upozorňovala žalovaného, že cestovné príkazy nemá podpísané a má si to dať do poriadku. Skutočnosť, že cestovné príkazy boli zaúčtovávané ako výdavok v pokladni, ktorú mal žalovaný, ešte nesvedčí o tom, že jeho pracovné cesty boli s vedomím zamestnávateľa. Iná by bola situácia, ak by žalovaný predložil zamestnávateľovi cestou učtárne cestovné príkazy, ktoré by mu boli preplatené z pokladne zamestnávateľa, s ktorou by nemohol disponovať žalovaný. V takom prípade by v podstate zamestnávateľ bol uznal vykonanie pracovných ciest a zároveň by bol uznal správnosť vyúčtovania, nakoľko by to vykonal prostredníctvom zodpovednej osoby za zúčtovanie cestovných dokladov a zodpovednej osoby za vyplácanie finančných prostriedkov z pokladne zamestnávateľa. V konkrétnom prípade však žalovaný si cestovné náhrady vyberal sám z pokladne, za ktorú bol zodpovedný a s ktorou mohol disponovať bez toho, aby mal riadne vystavené doklady o cestovných náhradách schválené jeho nadriadeným. Teda konal v rozpore s citovaným zákonom o cestovných náhradách a naviac v konaní nepreukázal, že by mal dohodu o používaní súkromného motorového vozidla na pracovné cesty.

Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor zamestnávateľa, ako to má na mysli ustanovenie až 6 v platnom znení do 31.12.2002, podľa ktorého:

(1) Ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

(3) Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

(4) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, ak ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

(5) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

(6) Vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.

Žalovaný sa bezdôvodne obohatil tým, že získal prospech bez právneho dôvodu v celkovej výške 680,67 € ako náhradu za stravné a cestovné za jedenásť účtovaných pracovných ciest. Náhrada za pracovnú cestu zo dňa 25.9.2002 bola uznaná súdom vzhľadom na to, že žalobca v konaní uznal vykonanie tejto pracovnej cesty a preto žalovanému patrí náhrada stravného tak, ako si ju vyúčtoval, aj keď vyúčtovaný doklad nebol podpísaný oprávnenou osobou.

Výrok o úrokoch z omeškania sa opiera o ustanovenie v spojení s ustanovením Nariadenia vlády č. v platnom znení ku dňu vzniku omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania od 15.11.2002 vo výške 15 %. V uvedený deň bolo udelené žalovanému okamžité skončenie pracovného pomeru a podľa tvrdenia žalobcu bol vyzvaný na vrátenie cestovných náhrad.

Súd dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením neoprávnene prevzatých súm, avšak splatnosť určil až dňom 14.3.2003, nakoľko žaloba vo veci bola podaná 8.1.2003 a žalovanému bola doručená 13.3.2003. Teda v uvedený deň sa žalovaný dozvedel, že žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia a v akej výške a preto až nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia. Žalobca si nesprávne uplatnil úrok z omeškania vo výške 15 %, nakoľko podľa platnej právnej úpravy v čase vzniku omeškania bol zákonný úrok z omeškania 7,00 % tak, ako ho priznal súd. Preto v prevyšujúcej časti ohľadom úrokov z omeškania bolo potrebné žalobu zamietnuť.

Výrok o trovách konania sa opiera o ustanovenie , podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O trovách konania medzi účastníkmi a o trovách štátu súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach prostredníctvom tunajšieho súdu.

Podľa ust. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. , pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci.