Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_30T-102-2006.pdf
PDF · 119.33 KB
Case nature
Area
Subarea
30T/102/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudcom Mgr. Martinom Žovincom v trestnej veci obž. L.T.W. W., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní dňa 12.4.2012, takto
rozhodol:
Obžalovaný: L. W., nar. X.XX.XXXX O. G., trvale bytom T. U.. Č.. XX, prechodne bytom K., U.. L.. X. Č.. X,
je vinný, že
1/ dňa 6. decembra 2001 v Trnave na Hlbokej ulici uzatvoril so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Bratislava zmluvu o úvere č. 2160001 na sumu 20.000,- Sk, pričom sa zaviazal úver splácať zvýšený o poplatok vo výške 11.070,- Sk v trinástich dvojtýždenných splátkach po 2.390,- Sk, sumu 20.000,- Sk prevzal od mandatára poškodenej spoločnosti, pričom napriek tomu, že v tom čase mal dostatok finančných prostriedkov nesplatil ani jednu zo splátok, čím spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. Bratislava, spôsobil škodu vo výške 663,87 Eura (20.000,- Sk),
2/ dňa 2.11.2004 v Hlohovci na Nám. SNP č. 10 v predajni Elektro Impala uzatvoril zmluvu o úvere č. 3411008158 so spoločnosťou Home Credit Slovakia a.s. Piešťany, pričom ako zamestnávateľa uviedol spol. Slovdimpex, s.r.o. Drahovce, kde nikdy nepracoval a tiež že má pravidelný mesačný čistý príjem vo výške 15.000,- Sk, ktorý nepoberal, za účelom kúpy kamery Sony DCRHC16 v celkovej hodnote 19.999,- Sk, ktorú sa zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach vo výške 1.922,-Sk, pri uzatvorení zmluvy uhradil sumu 2.000,- Sk, kameru odpredal neznámej osobe, čím spoločnosti Home Credit Slovakia s.r.o. Piešťany, spôsobil škodu vo výške 597,45 Euro (17.999,- Sk),
3/ napriek existencii zákonom stanovenej vyživovacej povinnosti voči svojmu maloletému synovi W. Š., nar. XX.XX.XXXX, ktorej rozsah bol stanovený rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 17Nc/261/00-23 zo dňa 14.12.2000 právoplatného dňa 30.1.2001 a to vo výške 700,- Sk mesačne vždy do 15-tého dňa v mesiaci k rukám matky Z. Š.Í.N., a následne rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 27P/18/2007 zo dňa 11.6.2009, právoplatného 10.7.2009 mu bola výška vyživovacej povinnosti zvýšená na sumu 115,- Euro mesačne s účinnosťou od 19.4.2007, si túto povinnosť vôbec neplnil od mesiaca marec 2003 až doposiaľ, a to z dôvodu nezáujmu o dieťa a o riadny pracovný pomeru, keď pracovný pomer ukončil dohodou, nevykonával činnosť podľa svojho živnostenského oprávnenia a ani sa nezaevidoval na príslušnom úrade, čím mu vznikol dlho na výživnom za obdobie od marca 2003 doposiaľ vo výške 7.305,82 Euro,
4/ napriek existencii zákonom stanovenej vyživovacej povinnosti voči svojmu maloletému synovi W. W., nar. XX.X.XXXX, ktorej rozsah bol stanovený rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. 7C/23/03 zo dňa 8.4.2003 právoplatného dňa 17.5.2003 a to vo výške 1500,- Sk mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám matky StaI. W.R.Č., a následne rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 20P/197/2009 zo dňa 21.5.2010, právoplatného 25.6.2010 mu bola výška vyživovacej povinnosti zvýšená na sumu 100,- Euro mesačne s účinnosťou od 7.7.2009 si túto povinnosť vôbec neplnil od mesiaca máj 2003 až doposiaľ
a to z dôvodu nezáujmu o dieťa a o riadny pracovný pomer, keď pracovný pomer ukončil dohodou, nevykonával činnosť podľa svojho živnostenského oprávnenia a ani sa nezaevidoval na príslušnom úrade, čím mu vznikol dlh na výživnom od mesiaca máj 2003 doposiaľ v celkovej výške 6.084,46 Euro,
teda
v bode 1
na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú,
v bode 2
vylákal od iného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru a tak mu spôsobil škodu nie nepatrnú,
v bode 3
úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
v bode 4
úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
čím spáchal
v bode 1
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku,
v bode 2
trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku,
v bode 3
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona,
v bode 4
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje:
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím §§ 37 písm. h), 38 ods. 4 a 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá povinnosť, aby do 15 dní od právoplatnosti rozsudku nahradil poškodeným spoločnostiam:
- Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom Winterova 7, 921 01 Piešťany, IČO: 36 234 176, škodu vo výške 597,45 Euro (t.j. 17.999,- Sk),
- Pohotovosť s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, škodu vo výške 663,87 Euro (t. j. 20.000,- Sk).
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku sa poškodené spoločnosti Pohotovosť s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 a Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom Winterova 7, 921 01 Piešťany, IČO: 36 234 176 so zvyškom nároku na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava podala na obžalovaného L. W. na tunajšom súde obžalobu pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a iné na tom skutkovom základe, ako je uvedené v bode 1 - 4 tohto rozsudku. Po preskúmaní obžaloby súd vydal trestný rozkaz, proti ktorému podal v zákonnej lehote odpor prokurátor, na základe čoho súd nariadil a vykonal hlavné pojednávanie. Na ňom vypočul obžalovaného L. W., svedkov Z. Š., M. W.R.Č., O. N., X. Š., W. W. F. O. V.. Okrem výpovedí svedkov súd oboznámil i listinné dôkazy. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že obžalovaný sa dopustil spáchania skutkov tak, ako sú uvedené v bode 1-4 tohto rozsudku.
Ku skutku číslo 1.
Obžalovaný L. W. poprel spáchanie skutku uvedeného v bode 1 obžaloby, pričom uviedol, že so spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. uzavrel zmluvu o úvere na sumu 20 000,- Sk. Túto zmluvu uzavreli písomne, pričom obžalovaný bol svoj podpis overiť na úrade notárky JUDr. E. v Trnave. V čase, keď obžalovaný túto zmluvu podpisoval, bola už zo strany spoločnosti Pohotovosť podpísaná. Obsah tejto zmluvy pripravili obžalovaný spoločne s pracovníkom uvedenej spoločnosti v objekte reštaurácie McDonald na ulici Hlbokej v Trnave, deň pred jej podpisom. Potom ako obžalovaný podpísal zmluvu, túto opäť priniesol pracovníkovi úverovej spoločnosti do reštaurácie McDonald a dohodol sa s ním, že on túto zmluvu zašle spoločnosti, vybaví ostatné formality a obžalovanému potom prinesie domov peniaze, ktoré mal od neho prevziať oproti podpisu zmluvy. Obžalovaný sa potom už s týmto pracovníkom úverovej spoločnosti nestretol a keď mu asi po týždni telefonoval, tento mu oznámil, že zmluva neprešla schválením a preto peniaze nedostal. Obžalovaný teda tvrdí, že žiadne peniaze od spoločnosti Pohotovosť neprevzal, pričom pôžičku si vzal jednak na splatenie predchádzajúcej pôžičky, ktorú si tiež zobral od tejto spoločnosti a sčasti na rozbeh svojho podnikania. Obžalovaný uviedol, že pracovníci úverovej spoločnosti podmieňovali poskytnutie pôžičky (20 000,- Sk) vyplatením predchádzajúcej pôžičky. Pri podpisovaní zmluvy bol u notárky sám a pri rokovaní o zmluve bol prítomný okrem neho a pracovníka úverovej spoločnosti aj známy obžalovaného menom W. K., ktorého adresu však obžalovaný uviesť nevie. Celú zmluvu o úvere dôkladne nečítal.
Svedkyňa O. N. na hlavnom pojednávaní uviedla, že prvýkrát sa s obžalovaným stretla niekde pri McDonalde v Trnave, keď okrem nej boli prítomní pán Š. a šéf trnavskej pobočky O. V.. Svedkyňa nebola osobne prítomná pri rokovaní, videla, že pán Š. a pán V. sa osobne stretli pri reštaurácii McDonald s obžalovaným a rokovali tam s ním o zmluve. Deň alebo dva na tom išla s pánom Š. opäť do Trnavy s tým, že pán Š. sa v reštaurácii McDonald stretol s obžalovaným kvôli odovzdaniu peňazí. Svedkyňa mu pripravovala doklady, pričom mala k dispozícii zmluvu s notársky overeným podpisom od obžalovaného, pripravovala mu splátkový kalendár a šek na platenie. Peniaze mal obžalovanému odovzdať pán Š., pritom však svedkyňa osobne nebola a čakala ho v aute. V tom čase bolo bežné, že svedkyňa pripravovala podklady a pán Š. sa stretával s klientmi, niekedy sa stalo, že sa stretla s klientmi aj ona. Keď sa pán Š. vrátil so stretnutia s obžalovaným, odovzdal jej podpísané doklady, svedkyňa ich skontrolovala, skompletizovala a tieto sa odovzdávali na pobočke v Trnave. Agendou vymáhania nezaplatených pohľadávok od klientov sa nezaoberala. Svedkyňa tiež uviedla, že mala vedomosť o tom, že obžalovaný mal úver, ktorý nebol celkom splatený a časť z tých peňazí, ktorá mu bola poskytnutá na základe nového úveru, bola použitá na splatenie úveru predchádzajúceho. Aká časť zo sumy 20 000,- Sk mu bola vyplatená uviesť nevedela. Svedkyňa tiež popísala proces na základe, ktorého bola poskytovaná klientom pôžička. Klientom bol predložený návrh zmluvy, ktorý potom podpísal klient, s tým, že jeho podpis bol notársky overený. Následne takto podpísanú zmluvu odovzdávali pracovníkom spoločnosti, ktorí na základe nej vyplatili klientom peniaze v hotovosti. Svedkyňa pripustila, že samotný podpis úverovej zmluvy zo strany obžalovaného ešte nepotvrdzuje odovzdanie sumy, ktorá sa na základe nej požičiavala. Následne však na otázku, čí medzi papiermi, ktoré boli podkladmi k pôžičke bol aj nejaký osobitný papier, ktorý by preukazoval, že mu bola vyplatená hotovosť pôžičky, teda niečo
ako príjmový doklad, svedkyňa odpovedala, že nevie či takýto papier bol a nepamätá sa na to. Pri odovzdávaní peňazí obžalovanému osobne prítomná nebola.
Svedok X. Š. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedol, že vtedy pracoval ako obchodný zástupca spoločnosti Pohotovosť s.r.o., pričom bol oprávnený uzatvárať zmluvy o pôžičke v mene spoločnosti. Obžalovaný bol jeho prvým klientom a preto na prvé stretnutie s ním išiel spolu s manažérom trnavskej pobočky, pánom O. V.. Všetci traja sa stretli na čerpacej stanici OMV v Trnave a išli do reštaurácie McDonald, kde rokovali o zmluve. Vie, že obžalovaný bol už druhýkrát žiadateľom o úver v tejto spoločnosti. Na prvom stretnutí sa spísala žiadosť o úver, vyplnila sa aj zmluva o úvere, na ktorej obžalovaný musel overiť svoj podpis u notára. S odstupom času si presne nepamätá, aká bola výška toho prvého úveru, ktorý bol obžalovanému poskytnutý, ale myslí si, že z tohto prvého úveru mu zostala nezaplatená časť vo výške asi 5 - 6 tisíc slovenských korún a táto suma bola odrátaná od druhého úveru, ktorý mu bol poskytnutý. Vie, že druhý úver mu bol poskytnutý vo výške 20 000,- Sk, so splatnosťou 26 týždňov. Druhýkrát sa s obžalovaným stretol na základe predchádzajúceho telefonátu na tom istom mieste a obžalovaný priniesol podpísanú zmluvu o úvere. Po jej odovzdaní mu svedok vyplatil peniaze z druhého úveru, t.j. 20 000,- Sk po odpočítaní tej dlžnej čiastky z predchádzajúceho úveru. Odovzdal mu tiež splátkový kalendár a šeky na splácanie. Podklady, ktoré mu odovzdával vypisoval buď sám alebo mu ich pripravila kolegyňa N.. Keď obžalovanému odovzdával finančnú hotovosť, tento mu podpisoval o tom preberací protokol, ktorým potvrdil jej prijatie. Peniaze na poskytnutie úveru svedkovi poskytla spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorá mu ich prevádzala na účet. Svedok na hlavnom pojednávaní tiež uviedol, že zmluva o úvere číslo 216001 zo dňa 6.12.2001, ktorej kópia sa v spise nachádza na čl. 377 nie je tým preberacím protokolom, o ktorom vypovedal na hlavnom pojednávaní.
Svedok O. V. svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaného pozná z dôvodu, že sa s ním stretol v rámci súdnych pojednávaní. Je pravda, že v rokoch 2000 až 2001 robil riaditeľa spoločnosti Pohotovosť s.r.o. pre Trnavu, no v tomto čase s klientmi priamo nestretával. V roku 2001 patrilo do jeho náplne v spoločnosti preverovať podané žiadosti o úver a tieto následné schvaľovať. Je pravda, že do jeho práce spadalo aj školenie obchodných zástupcov ohľadne uzatvárania zmlúv a je možné, že sa niekoľkokrát zúčastnil na stretnutí medzi obchodným zástupcom a klientom. Kvôli odstupu času si na konkrétne prípady nespomína a rovnako si nespomína, že by sa takýmto spôsobom stretol s obžalovaným. Svedok tiež uviedol, že si nepamätá, či v tom čase sa klientovi odovzdával aj príjmový pokladničný doklad, ktorý by potvrdzoval prevzatie finančnej hotovosti. Na podpísanej zmluve o úvere bolo uvedené, že podpisom zmluvy potvrdzuje klient prevzatie finančnej hotovosti. K procesu poskytovania úveru svedok uviedol, že po schválení úveru zaslali obchodnému zástupcovi na jeho účet peniaze, ktoré on potom vybral a v hotovosti odovzdával žiadateľovi. S klientmi sa mali obchodní zástupcovia zásadne stretávať v mieste ich trvalého bydliska, pretože ten obchodný zástupca neskôr chodil od klientov osobne vyberať splátky. Často sa stávalo, že novšími úvermi sa splatil aj starší úver, pričom o tom malo byť potvrdenie, že bol splatený tento starší úver, no nedôslednosťou obchodných zástupcov sa mohlo stať, že také doklady chýbali.
Z listinných dôkazov súd oboznámil najmä výpis z obchodného registra poškodenej spoločnosti, mandátnu zmluvu, na základe ktorej bol svedok X. Š. oprávnený vyhľadávať pre poškodenú spoločnosť záujemcov o uzavretie zmluvy o úvere, podpisovať za spoločnosť takejto zmluvy a realizovať ich, vrátane odovzdávania a preberania hotovosti. Súd ďalej oboznámil žiadosť o úver vo výške 20 000 SK, ktorú spísal obžalovaný L. W.T.O., kópiu samotnej zmluvy o úvere číslo 2160001, dohodu o zrážkach zo mzdy aj iných príjmov, ktorú uzavrel obžalovanej so spoločnosťou pohotovosť s.r.o. v súvislosti s úverovou zmluvou, potvrdenie o výške príjmu obžalovaného od zamestnávateľa Securiton Servis, s.r.o., pracovnú zmluvu obžalovaného u tohto zamestnávateľa, výzvu na zaplatenie dlhu zo dňa 7. 1. 2002, vyčíslenie škody.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obžalovaný uzavrel dňa 6. decembra 2001 v Trnave so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. zmluvu o úvere č. 2160001 na sumu 20.000,- Sk, pričom sa zaviazal úver splácať zvýšený o poplatok vo výške 11.070,- Sk v trinástich dvojtýždenných splátkach po 2.390,- Sk. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi tak obžalovaný, ako i svedok X. Š. a vyplýva i z kópie predmetnej zmluvy oboznámenej ako listinný dôkaz. Skutočnosť, že od mandatára uvedenej spoločnosti prevzal sumu 20.000,- Sk obžalovaný vo svojej výpovedi poprel. Na druhej strane svedok X. Š.U.I. vo svojej výpovedi potvrdil prevzatie uvedenej sumy, hoci o prevzatí nejestvuje žiaden samostatný účtovný doklad (napr. príjmový pokladničný doklad). Nakoľko uvedený svedok nie je v žiadnom vzťahu
k obžalovanému, z ktorého by mohla vyplynúť pochybnosť o pravdivosti jeho tvrdenia, resp. neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodiť motív svedka k nepravdivej výpovedi, súd jeho tvrdenie o prevzatí peňažnej hotovosti považuje za priamy dôkaz o prevzatí poskytnutého úveru. Naviac, obžalovaný, ako i vyššie citovaní svedkovia zhodne uviedli, že časť pôžičky, na ktorú uzavrel obžalovaný zmluvu (vo výške 20.000,- Sk) mala byť použitá na splatenie časti predchádzajúcej pôžičky, poskytnutej od tej istej spoločnosti. Svedkovia pracujúci pre úverovú spoločnosť potvrdili, že zo sumy 20.000,- Sk bola odpočítaná časť na splatenie predchádzajúcej pôžičky (asi 5-6 tisíc Sk). Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by spoločnosť Pohotovosť s.r.o. evidovala z tejto predchádzajúcej pôžičky nejakú pohľadávku voči obžalovanému, čo tiež potvrdzuje záver, že peňažné prostriedky, na ktoré mal obžalovaný nárok z druhej zmluvy (20.000,- Sk), mu boli v skutočnosti vyplatené. Aj keď podľa výpovede uvedeného svedka obžalovaný z prevzatých peňažných prostriedkov vzápätí vrátil sumu 5-6 tisíc Sk ako dlh z predchádzajúcej pôžičky, nič to nemení na tom skutkovom stave, že obžalovaný prevzal sumu 20.000,- Sk. Vyššie uvedené dôkazy tiež potvrdzujú, že obžalovaný z požičanej sumy nevrátil žiadnu časť, čím spôsobil spoločnosti Pohotovosť s.r.o. škodu minimálne vo výške 20.000,- Sk. Obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, nakoľko na škodu majetku spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. obohatil seba tým, že ju uviedol do omylu ohľadne tohto, že požičanú sumu v dohodnutých splátkach vráti a spôsobil tak na majetku tejto spoločnosti škodu 20.000,- Sk, t.j. nie nepatrnú v zmysle Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Preto súd uznal obžalovaného za vinného na tom skutkovom a právnom základe, ako je uvedené v obžalobe.
Ku skutku číslo 2.
Obžalovaný L. W. v celom rozsahu priznal spáchanie skutku uvedeného v tomto bode obžaloby s tým, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v obžalobe. K spáchaniu skutku ho viedla zlá finančná situácia, v ktorej sa v tej dobe nachádzal. V tom čase bol dlhodobo nezamestnaný, nemal žiaden príjem, jeho rodičia boli chorí a chcel im týmto pomôcť. V tom čase nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a bol vo výpovednej lehote z predchádzajúceho zamestnania. Kameru, ktorú za uvedený úver získal, ďalej predal a peniaze použil do rodiny, na vyplatenie nájmu a zaplatenie lekárov. Do zlej finančnej situácie sa dostal koncom roku 2001, keď začal prevádzkovať bar v Hlohovci, avšak asi po necelom roku musel tento bar zavrieť, pretože sa nevedel dohodnúť s prenajímateľom na vykonaní určitých úprav a hygiena mu to zavrela. Na začiatku podnikania mu matka finančne vypomohla, keď musel zaplatiť odstupné za tento bar v sume 400.000,- Sk a potom už ďalšie peniaze nemal.
Z listinných dôkazov súd oboznámil kópiu úverovej zmluvy uzavretej so spoločnosťou Home Credit Slovakia a.s. zo dňa 2. 11. 2004, vyčíslenej škody spôsobenej obžalovaným v súvislosti s touto zmluvou.
Priznanie obžalovaného plne korešponduje z listinnými dôkazmi oboznámenými na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný tak vylákal od spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru, keď v čase uzavretia zmluvy vedel, že nie je schopný splatiť poskytnutý úver. Poškodenej spoločnosti tak spôsobil škodu nie nepatrnú, minimálne vo výške 17.999,- Sk, čo predstavuje výšku nesplatenej istiny po odpočítaní splátky vo výške 2.000,- Sk. Tým naplnil zákonné znaky trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr zákona účinného v čase spáchania skutku.
Ku skutku číslo 3.
Obžalovaný L. W. sa v plnom rozsahu priznal k spáchaniu skutku uvedeného v tomto bode obžaloby a uviedol, že tento spáchal tak, ako je uvedené v obžalobe. Ani po podaní obžaloby neplatil výživné na maloletého syna W. a to až doteraz. Neplatil výživné ani za predchádzajúce obdobie, pretože nemal adresu pobytu syna, kam by výživné poslal. Posledná jemu známa adresa bola ulica N. X G.. V poslednej dobe bol aj nezamestnaný, jazdil na kamióne a nemal čas, aby toto výživné uhradil. Keď bol doma, tak mal málo času na vybavovanie vecí, bolo by pre neho lepšie, keby mala číslo účtu, kam by mohol výživné posielať.
K tomuto bodu žaloby súd vypočul i svedkyňu Z. Š., matku syna obžalovaného - W. Š.Í. narodeného XX.XX.XXXX. Svedkyňa uviedla, že skutok zastal tak ako je uvedený v bode 3 obžaloby. Obžalovaný od marca 2003 až doposiaľ neprispieva na výživu syna W. sumou, ktorá mu bola stanovená súdom
najprv vo výške 700,- Sk mesačne a potom od apríla 2008 vo výške 150,- euro mesačne. Okrem toho, že na syna neplatil uvedené výživné, tak sa ani o neho inak nezaujímal, žiadne iné veci alebo peňažné plnenia mu neposkytoval.
Zhodnotením dôkazov každého samostatne i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že skutok sa stal, tak ako je obžalobe kladený za vinu s tým, že konanie obžalovaného spočívajúce plnení, či neplnení si zákonom stanovenej a súdom vyčíslenej vyživovacej povinnosti súd skúmal v zmysle § 122 ods. 13 Tr. zákona i po podaní obžaloby, až do vyhlásenia rozsudku a skutkovú vetu v časti vyčíslenia dlžného výživného upravil podľa stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku. Spáchanie skutku obžalovaný sám priznal a jeho priznanie potvrdzuje i výpoveď matky Z. Š., ako i listinné dôkazy. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 14.12.2000 sp.zn. 17 Nc/261/00, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.2001 bola stanovená výška vyživovacej povinnosti obžalovaného na mal. syna W. Š. vo výške 23,24 euro mesačne (700,- Sk). Neskôr bola výška vyživovacej povinnosti upravená rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 11.6.2009 sp.zn. 27P/18/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2009 a ktorým bola s účinnosťou od 19.4.2007 zvýšená vyživovacia povinnosť obžalovaného na sumu 115,- euro mesačne. Z výpovedí obžalovaného a svedkyne Š.T.O. vyplynulo, že obžalovaný v období od mesiaca marec 2003 až do júla 2011 (kedy bol vzatý do väzby) vôbec neplatil súdom určenú sumu výživného a za uvedené obdobie mu tak vznikol celkový dlh na výživnom vo výške 7.305,82 euro. Obžalovaný na svoju obranu uviedol, že výživné neplatil aj preto, lebo nemal čas na posielanie šekov, resp. nevedel číslo účtu, na ktorý by mohol platiť výživné. Tieto tvrdia považuje súd za nepodstatné pri hodnotení trestnoprávnosti konania obžalovaného. Aj keď sa obžalovaný k spáchaniu skutku priznal, ľútosť (a už vôbec nie úprimnú) z jeho strany súd nezaznamenal. Obžalovaný svojim konaní naplnil zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, keď úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas (marec 2003 až do júla 2011).
Ku skutku číslo 4.
Spáchanie tohto skutku obžalovaný rovnako v plnom rozsahu priznal a uviedol, že skutku sa dopustil tak, ako je uvedené vo v žalobe. Svojej konanie odôvodnil v podstate rovnakými skutočnosťami, ktorými odôvodnil spáchanie skutku uvedeného v bode 3 obžaloby. Obžalovaný priznal, že ani na maloletého Syna W. neplatil výživné po podaní obžaloby a ani nesplatil dlh na výživnom, ktorý mal do podania obžaloby. Obžalovaný tiež uviedol, že mal s matkou ich syna takú dohodu, že začne platiť výživné vo výške 50,- euro mesačne potom, keď syn začne k nemu chodiť. Syn bol u neho v bare aj doma viackrát na návšteve, obžalovaný mu dal 50 euro na vodičský preukaz niekedy v mesiaci máji alebo jún 2011. Dôvod prečo neplatil výživné je taký, že nemal od účet, na ktorý by výživné mohol platiť a poštovou poukážkou platiť nemohol preto, alebo chodieval na kamiónoch, väčšinou bol cez pracovné dni mimo a domov hodil len cez víkend. Neskôr by bol aj platil výživné, no bol vzatý do väzby.
K tomuto bodu žaloby súd vypočul svedkyňu M. W., matku syna obžalovaného W. W. narodeného XX.X.XXXX. Svedkyňa nad pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný si od začiatku, od kedy mu súdom bola stanovená vyživovacia povinnosť, túto neplnil vôbec. Za celú dobu trvania súdom určenej vyživovacej povinnosti nezaplatil žiadne výživné na syna, nezaujímal sa o neho a nekontaktoval sa s ním. Syn sa s ním sám skontaktoval a bol u jeho 2-3 krát na návšteve. Asi dva roky dozadu si syn z návštevy u obžalovaného doniesol nejaké oblečenie. Syn obžalovaného W. W.T.O. v súčasnosti s navštevuje 3. ročník Stredného odborného učilišťa obchodného v Trnave. Svedkyňa trvalý príjem nemá, občas si privyrába na brigádach. Poprela, že by mala s obžalovaným takú dohodu, že tento začne platiť výživné potom, ako sa s ním syn začne stretávať. Nie je tiež pravda, že dal synovi peniaze na vodičský preukaz, tento mu zaplatila celý ona. Pokiaľ by obžalovaný naozaj chcel platiť výživné, mohol peniaze priniesť priamo jej do rúk, keďže obžalovaný vedel, kde svedkyňa býva.
Vzhľadom na skutočnosť, že syn obžalovaného W. W. je v súčasnosti plnoletý, súd ho ako svedka predvolal na hlavné pojednávanie, no tento využil svoje právo odoprieť k veci vypovedať podľa § 130 ods. 1 Tr. poriadku.
Obžalovaný navrhol na hlavnom pojednávaní vypočuť i svedkov W. L., W. W. F. W. V.Č., ktorí mali preukázať, že nie je pravda, že by sa o syna vôbec nezaujímal alebo sa s ním nestaral. Súd však tento návrh na vykonanie dôkazu zamietol, pretože výsluchom týchto svedkov by neboli zistené
žiadne skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej. Pri prednese tohto návrhu na dokazovanie obžalovaný opätovne potvrdil, že zotrváva na svojom predchádzajúcom tvrdení, že si vyživovaciu povinnosť spočívajúcu v platení peňažnej sumy uvedenej v rozhodnutí súdu neplnil. Zisťovanie skutočností, či sa so synom osobne stretával, respektíve či sa u neho zaujímal nepovažuje súd za potrebné na rozhodnutie o vine obžalovaného za skutok uvedený v obžalobe z dôvodov, ktoré sú uvedené nižšie. Z výpovedi obžalovaného i svedkyne W. tak bolo bez pochybnosti preukázané, že obžalovaný si svoju zákonom stanovenú vyživovaciu povinnosť voči synovi, ktorej výška bola stanovená vo výroku uvedenými súdnymi rozhodnutiami, v predmetnom období neplnil. Tvrdenia obžalovaného, že pri osobných stretnutiach so synom mu príležitostne kúpil nejaké oblečenie a že mu prispel sumou 50 euro na vodičský preukaz zostali iba v rovine nepreukázaných tvrdení, ktoré svedkyňa W. poprela. Ak by aj boli tieto tvrdenia obžalovaného pravdivé, nemajú žiaden vplyv na právne posúdenie trestnoprávnych aspektov konania obžalovaného. Plnenia, ktoré by poskytol obžalovaný svojmu synovi nad rámec súdom stanovenej výšky výživného, ho nezbavujú povinnosti platiť výživné vo výške, v lehotách a spôsobom určeným súdnym rozhodnutím. Plnením poskytovaným mimo rámca určeného výživného len napĺňa povinnosť starať sa o výchovu syna, stanovenú v § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď tento záver vyplýva i z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Riadiac sa týmto právnym názorom, súd rozhodol i o zamietnutí návrhu obžalovaného na vypočutie ním uvedených svedkov.
K skutkom uvedeným v bode 3 a 4 súd oboznámil listinné dôkazy - oznámenie zamestnávateľa obžalovaného o pracovnom pomere v spoločnosti Securiton Servis, s.r.o., prehľad o jeho príjmoch v období od novembra 2000 do januára 2003, potvrdenie o zamestnaní obžalovaného vo firme Remisch Logistika, s.r.o. a prehľad o jeho príjmoch v období november 2005 až február 2006, kópiu pracovnej zmluvy obžalovaného s uvedenou spoločnosťou, ďalej rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava o priznaní náhradného výživného svedkyni M. W. na syna W. W.Č. vo výške 1.500,- Sk mesačne od 1.4.2005, potvrdenie tohto úradu o poberaní náhradného výživného, potvrdenie Daňového úradu Trnava o tom, že obžalovaný bol v období od 7.11.2001 do 29.12.2003 evidovaný na dani z príjmov fyzických osôb a na daní z príjmov zo závislej činnosti. Súd ďalej oboznámil rodné listy detí, voči ktorým má obžalovaný vyživovaciu povinnosť, potvrdenia o ich návšteve školy, ako aj spisy tunajšieho súdu v ktorých bolo vydané rozhodnutie o povinnosti obžalovaného platiť výživné na deti W. W. a W. Š..
Obžalovaný svojim konaním uvedeným v bode 3 naplnil zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, keď úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas (od mesiaca máj 2003 až do júla 2011). Za toto obdobie mu vznikol dlh na výživnom v celkovej výške 6.084,46 Euro.
Vo vzťahu k všetkým skutkom súd oboznámil i správy o povesti obžalovaného a jeho odpis z registra trestov, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ trikrát súdne trestaný, pričom vo všetkých prípadoch sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.
Pri úvahe nad druhom trestu, jeho výškou a spôsobe výkonu súd vychádzal z ustanovenia § 34 Trestného zákona. Obžalovanému za spáchanie viacerých trestných činov, ktorých sa dopustil štyrmi skutkami uložil úhrnný trest v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona a to podľa ustanovení Trestného zákona, ktoré sa vzťahujú na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, v tomto prípade podľa ustanovenia § 207 ods. 3 Trestného zákona. Sadzbu z uvedeného zákonného ustanovenia upravil v zmysle § 38 Trestného zákona tak, že v zmysle odseku 4 tohto § zvýšil dolnú hranicu uvedenú o jednu tretinu. Na strane obžalovaného našiel iba tú priťažujúcu okolnosť, že sa dopustil spáchania viacerých trestných činov, pričom poľahčujúcu okolnosť na jeho strane našiel. V takto upravenej trestnej sadzbe súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, ako trest nepodmienečný. Pri úvahe nad spôsobom výkonu trestu súd skúmal, či sú splnené podmienky na podmienečný odklad jeho výkonu. Berúc do úvahy osobu páchateľa, ako i okolnosti prípadu, súd neprišiel k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie nevyhnutný. Obžalovaný svojim správaním, ktorým sa dopustil spáchania viacerých trestných činov, ako i svojím správaním na hlavnom pojednávaní prezentoval vysokú mieru ľahostajnosti k dodržovaniu zákonných noriem. Samotná skutočnosť, že i po podaní obžaloby sa nesnažil nahradiť spôsobenú škodu ani sčasti, respektíve zaplatiť aspoň časť zanedbaného výživného, ako i celková výška zanedbaného výživného voči obom synom svedčia o tom, že na nápravu obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti je potrebný
výkon trestu odňatia slobody. Preto uložil trest odňatia slobody ako nepodmienečný, pričom na výkon tohto trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním týchto trestných činov nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin.
O uplatnenom nároku na náhradu škody zo strany spoločnosti Pohotovosť s.r.o. a Home Credit a.s. súd rozhodol tak, že obom spoločnostiam priznal nárok na náhradu škody vo výške istiny, vyplývajúcich z úverových zmlúv. Pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín, v tomto smere by bolo potrebné vykonávať dokazovanie o existencii nároku poškodených spoločností na úrok z omeškania, respektíve iné sankčné poplatky, ktoré by presiahlo potreby trestného konania. Preto v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody, súd obe poškodené spoločností odkázal na občianske súdne konanie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.