Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9CoP-10-2012.pdf
PDF · 72.44 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/10/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej vo veci starostlivosti o maloleté deti: S. O., nar. XX.X.XXXX a O. O., nar. X.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, deti rodičov: matky P. O., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX a otca Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, o návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu v Martine 23P 126/2011 zo dňa 4.11.2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zamietol návrh otca na zníženie výživného pre maloleté deti. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine, keď konštatoval, že od poslednej úpravy výživného (rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 21C 33/2010-27 zo dňa 18.5.2010) nedošlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti. Hoci u otca nastala zmena - uzavretie manželstva a pribudnutie ďalšej vyživovacej povinnosti, ktorá by za určitých podmienok mohla byť relevantným dôvodom na zníženie výživného, súd napriek tomu návrh na zníženie výživného posúdil ako nedôvodný v celom rozsahu, keď prihliadol na neodôvodnené výdavky otca, ktorý spláca hypotekárny úver vo výške 130 000,- Eur, pričom výška mesačnej splátky úveru je 600,- Eur. Pokiaľ teda zvážil, že je schopný splácať splátky úveru, musel zároveň brať do úvahy aj svoju povinnosť si platiť určené výživné ako výdavok, ktorý je prioritný a preto prvostupňový súd napokon dospel k presvedčeniu, že je v možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné tak, ako bolo pôvodne určené.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, lebo sa jednalo o konanie, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote otec maloletých detí. Žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a zaviazať ho platiť znížené výživné vo výške 40,- Eur na maloletú S. a 30,- Eur na maloletú O. počnúc dňom 1.10.2011. Súd pri rozhodovaní nezobral do úvahy akútnosť riešenia jeho bytovej otázky pri založení novej rodiny, kde vtedy ako jediným riešením sa mu javilo prevzatie hypotekárneho úveru na rodinný dom v A.. S prihliadnutím i na príjem manželky bolo v ich schopnostiach splácať takýto úver. Manželka po narodení dcéry už nemá dostatočný príjem a rodinný dom momentálne už pol roka predávajú, ale zatiaľ bezúspešne.
Matka vo svojom vyjadrení žiadala rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Otec napriek viacerým výzvam prvostupňového súdu nedokladoval, aké sú jeho pravidelné mesačné výdavky ani to, z akého dôvodu prevzal na seba záväzok, ktorý presahuje jeho reálne zárobkové pomery, z čoho platí mesačné výdavky, ako hospodári so svojou novou manželkou. Od júla 2011 neplatí na deti žiadne výživné, ani nijako sa nepodieľa na ich výchove a starostlivosti, nestará sa ani o ne, hoci žije aj so svojou terajšou rodinou v tej istej dedine ako matka s deťmi. Ona si musí požičiavať peniaze, aby deťom zabezpečila aspoň základne potreby a pracovať nadčasy, aby uživila seba, udržala rodinný dom v ktorom žije. Otec ako dospelý muž si bol vedomý, že opúšťa rodinu s dvomi deťmi a preto nemôže teraz na matku prenášať svoje neúmerné výdavky, ktorými sa následne po odchode zo spoločnej domácnosti zaťažil.
Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení taktiež žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Výživné podľa jeho názoru má prednosť pred výdavkami otca.
Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom je možné zmeniť ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu zmeniť dohody a súdne rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti v prípade, ak medzi účastníkmi dôjde k takej zmene pomerov, kedy už doposiaľ určené výživné neplní zákonom stanovený účel a nezodpovedá možnostiam a schopnostiam povinného, resp. potrebám maloletých detí. Súd rozhodujúci o výživnom v takomto prípade už nie je oprávnený skúmať výšku pôvodne určeného výživného, lebo by týmto došlo k neprípustnej reparácii už právoplatného rozhodnutia, ale je oprávnený naopak skúmať len to, k akej zmene pomerov medzi účastníkmi došlo od predchádzajúcej úpravy výživného a či takáto zmena je i dôvodom pre zmenu pôvodného rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti.
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd postupoval správne, keď v priebehu konania skúmal, či od poslednej úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti, t. j. zníženie výživného na základe návrhu otca. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrh otca na zníženie výživného zamietol.
Ako správne konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia každý rodič je povinný korigovať svoje výdavky tak, aby si v prvom rade mohol plniť vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu priamo zo zákona. Pokiaľ teda otec dôvodil nevyhnutnosť riešenia bytovej otázky so svojou novou rodinou i podľa názoru odvolacieho súdu je úver vo výške 130 000,- Eur za týmto účelom neprimeraným a preto na túto okolnosť nemohol prihliadnuť. Otec si bol vedomý vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom a pokiaľ sa aj napriek tomu neprimeraným spôsobom zadlžil, vlastným pričinením sa dostal do nepriaznivej situácie, na ktorú v takomto prípade nemožno prihliadnuť (§§ 62 ods. 4,5,75 ods.1 ZR).
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. s použitím ust. § 224 ods. 1 O.s.p a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania, lebo sa jednalo o konanie, ktoré možno začať i bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.