Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_19CoE-522-2011.pdf
PDF · 88.96 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/522/2011
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného ADVOKÁTI, s.r.o., so sídlom Klariská 7, Bratislava, IČO: 36 715 638 proti povinnej W. U., bytom J. č. XX, o vymoženie 277,02 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. júla 2011, č.k. 9Er/2330/2011-12 takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 27.06.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške 277,02 eur s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. BB0210148 zo dňa 04.03.2011. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 2 písm. a), b) a § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 53 ods. 1, 4; § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS. Okresný súd zistil, že dňa 17.05.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou uzavretá zmluva o úvere č.1586265207, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 10.000,- Sk, ktorý sa povinná zaviazala vrátiť v mesačných splátkach. Dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené "na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinnou má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z.. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú "Obchodné podmienky pre úver " (ďalej len "OP"), preskúmaním ktorých, konkrétne článku 11.2 OP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V súvislosti s uvedeným dojednaním sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo/2282/2008, ktoré uvádza, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo
formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko zmluva spolu s rozhodcovskou doložkou bola povinnej predložená na predtlačenom formulári. Povinná, keď chcela, aby jej boli poskytnuté finančné prostriedky na základe zmluvy, nemala možnosť zmeniť znenie rozhodcovskej doložky. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Okresný súd dospel k záveru, že ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p. (ktorý pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom), ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Poukazuje na to, že hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka, požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach podľa názoru okresného súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá, a je zároveň v rozpore s ust. § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Okresný súd uzavrel, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc odvodil z takto uzavretej doložky a následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiadal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p.. Uviedol, že povinná si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere ani napriek viacerým upomienkam nesplnila. Z tohto dôvodu oprávnený v súlade so Zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a uplatnil svoju pohľadávku voči povinnej žalobou na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd po podaní žaloby zaslal žalobu aj s prílohami povinnej, aby sa k nej vyjadrila a zaslala súdu žalobnú odpoveď. Povinná rozhodcovskému súdu v stanovenej lehote neoznámila svoju žalobnú odpoveď a ani nepredložila žiadne dôkazy. Povinná tak nevyužila svoje právo vyjadriť sa k žalobe a zaujať stanovisko k vzniknutej situácii. Rozhodcovský súd tak rozhodol v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní na základe jemu predložený dôkazov. Oprávnený vyslovil názor, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko posudzoval právne skutočnosti a právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 568/2007 Z.z. podľa súčasnej právnej úpravy, čím dochádza k porušeniu zásady zákazu retroaktivity. Poukázal tiež na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej postup exekučného súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva
voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Mal za to, že uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Predmetná rozhodcovská doložka je v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. Poukázal aj na skutočnosť, že predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou si plnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 93b ods.1 Zákona o bankách. Oprávnený ďalej namietal, že v zmysle smernice Rady 93/13/EHS sa rozhodcovská doložka má považovať za nekalú len v prípade, že spory vzniknuté zo spotrebiteľských zmlúv, resp. konanie pred rozhodcovským súdom, nie je upravené právnymi predpismi. Vzhľadom k tomu nesúhlasil so záverom exekučného súdu, ktorý považoval ustanovenie čl. 11 ods. 2 OP za neprijateľnú podmienku, keďže v slovenskom právnom poriadku rozhodcovské konanie je upravené zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v plnej miere reflektuje požiadavku ochrany spotrebiteľa, najmä so zreteľom na judikatúru ESD. Ďalej poukázal na to, že podľa ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Mal za to, že rozhodcovský rozsudok tak predstavuje prekážku res iudicata, pričom v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 29.01.2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Zároveň podotkol, že napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, povinná nevyvinula žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom konaní ani v čase po vydaní rozsudku. Tvrdenie okresného súdu, že súd musí skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, nepovažoval oprávnený za riadne odôvodnené, vzhľadom k tomu, že okresný súd nepoukázal na zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplývala exekučnému súdu povinnosť skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v predmetnej zmluve. V tejto súvislosti dal do pozornosti stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. Oprávnený má za to, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, t.j. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, a nie jednotlivé ustanovenia zmluvy o úvere, a teda v tomto prípade nebol oprávnený skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Na záver podotkol, že okresný súd napadnutým uznesením, de facto znemožnil oprávnenému uplatniť si svoje veriteľské práva v exekučnom konaní.
Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadrila
Krajský súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje.
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.
Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý umožňuje za určitých podmienok odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. § 45 ods. 1 písm. c), resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z., nevyhnutne je potrebné vychádzať v prípade spotrebiteľského úveru z úverovej zmluvy, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., správne okresný súd vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či zmluva o úvere, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku upravenú v článku 11 bod 11.2 OP správne považoval okresný súd za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou Smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom, bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Krajský súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Krajský súd tak dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 O.s.p.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .