Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_19C-136-2011.pdf
PDF · 90.04 KB
Case nature
Subarea
19C/136/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobcu CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom v Bratislave, Panenská 7, IČO 35 787 783, zastúpeného JUDr. Marekom Czompolym, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 16 proti žalovanému C. G., štátnemu občanovi SR, bytom F., V. 8, zastúpenému opatrovníčkou Janou Maliníkovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Považská Bystrica o zaplatenie 509,66 Eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žaloba s a z a m i e t a.
Žalovanému s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny v sume 509,66 Eur (z toho 317,06 Eur z titulu dlžných mesačných splátok úveru a 192,61 Eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny). Okrem toho požadoval zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy od 1.8.2009. Svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru a na jej základe mu poskytol aj úverovú kartu, z ktorej žalovaný vyčerpal 1.301,43 Eur. Z tejto sumy žalovaný zaplatil 1.411 Eur do odstúpenia od zmluvy a 104 Eur po odstúpení od zmluvy. Podľa všeobecných zmluvných podmienok však podľa tvrdenia žalobcu žalovaný neuhradil všetky splátky s úrokom riadne a včas. Z toho dôvodu dňa 19.6.2009 od úverovej zmluvy odstúpil a účinky podľa neho nastali 31.7.2009. Žalobca tvrdil, že po započítaní dohodnutého úroku z omeškania, mu žalovaný ešte ostal dlžný 509,66 Eur.
Žalovaný sa k veci nevyjadril, jeho pobyt s a súdu nepodarilo zistiť, preto mu ustanovil opatrovníka, a to v zmysle ustanovenia § 29 ods. 2 O.s.p..
Súd vykonal dokazovanie oboznámením žiadosti - zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 10.8.2006, všeobecných podmienkami žalobcu pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu.
Z predloženej žiadosti poskytnutie spotrebiteľského (nazvanej ako žiadosť o poskytnutie úveru - návrh na uzavretie zmluvy v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka) je zrejmé, že žalovaný, ktorý v tejto časti dával žalobcovi návrh na uzavretie zmluvy, požiadal o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového rámca za presne stanovených podmienok. Zároveň požiadal o vydanie úverovej karty. Z obsahu bodu C/ uvedenej žiadosti je zrejmé, že žalobca si v predmetnom návrhu na uzavretie zmluvy (ktorý bol vopred predtlačený) vyhradzoval právo návrh na uzavretie zmluvy buď prijať, alebo neprijať alebo zmeniť na nižšiu cenu. Prijatím žiadosti o poskytnutie úverového rámca , teda okamihom zmluvy o úvere malo byť odoslanie oznámenia o prijatí žiadosti a poskytnutí úverového rámca, adresovaného
žalovanému. Túto skutočnosť mal žaloba žalovanému oznámiť písomne a súčasne mal oznámiť aj výšku maximálneho úverového rámca.
Žalobca súdu predložil potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov zo dňa 25.8.2011. Z tohto potvrdenia vyplýva, že predmetné peňažné prostriedky mali na žalovaného predstavovať 1.294,97 Eur. Nevyplýva však z neho, že boli žalovanému na účet skutočne poskytnuté v uvedenej výške, ani to, že boli zaplatené za spotrebný tovar. Zo skutočnosti, že žalovaný splácal úver možno však predpokladať, že v uvedenej časti došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov. Podľa návrhu zmluvy o poskytnutí úveru, ktorý žalovaný podpísal, mu mala byť na úvere vyplatená predtým uvedená suma. Žalobca doznal, že žalovaný mu zaplatila celkovo 1.515 Eur (1.411 + 104).
Podľa § 2 zák. č. 258/2001 spotrebiteľským úverom rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podstatou zmluvy o úvere v zmysle citovaného zákona je záväzok veriteľa poskytnúť peniaze do určitej sumy (limitu) v prospech dlžníka a na jeho požiadanie. Záväzku veriteľa zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.
Z jeho obsahu vyplýva, že uzavretím úverovej zmluvy získava dlžník oprávnenie požiadať o poskytnutie peňažných prostriedkov do výšky dohodnutého úveru a je oprávnený čerpať úver do dohodnutej výšky. O čiastku čerpaného úveru sa znižuje čiastka, ktorú môže dlžník ešte požadovať, aj keď v medziobdobí vrátil veriteľovi peňažné prostriedky týkajúce sa úveru skôr čerpaného.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému na základe jeho žiadosti možnosť vyčerpania finančných prostriedkov 1.301,43 Eur a žalovaný mu vrátil 1.515 Eur. Túto skutočnosť potvrdil samotný žalobca v písomne podanej žalobe.
Na základe predtým uvedených zákonných ustanovení mal súd za to, že medzi žalobcom (ako veriteľom ) a žalovaným (ako dlžníkom) vznikol dvojstranný záväzkovoprávny vzťah, podľa ktorého žalobcovi vznikla povinnosť poskytnúť žalovanému úver a žalovanému povinnosť vrátiť ho.
V konkrétnom prípade žalobca ako dodávateľ zmluvné podmienky úveru so žalovaným ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, nemajú teda charakter individuálne dojednaných podmienok, avšak súd nezistil, že by išlo o neprimerané a teda neprijateľné podmienky pokiaľ ide o poskytnutie a vrátenie úveru ako istiny. Súd sa však nestotožnil so závermi žalobcu, že čiastku, ktorú žalovaný zaplatil bolo potrebné započítať na dohodnuté úroky a zmluvnú pokutu a nie na riadne splátky.
Podľa Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru Cetelem (žalobca) použije splátku na úhradu dohodnutých úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, prípadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru a splátku príslušnej časti úverovej istiny.
Uvedené ustanovenie „zmluvy“ dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu žalovaného, ktorý nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť. To sa v predmetnej veci aj stalo. Žalovaný pritom mohol žiť v presvedčení, že dlh riadne splatil. Použitie splátky na iný účel ako určil spotrebiteľ, môže tak pre bežného spotrebiteľa mať za následok, že spotrebiteľ v dobrej viere plní svoj dlh, tento sa však reálne neznižuje, a to všetko bez toho, aby to spotrebiteľ mohol ovplyvniť.
Uvedené ustanovenie zmluvy (resp. všeobecných zmluvných podmienok) má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa. Nevyváženosť iba
podčiarkuje skutočnosť, že vzťah sa v otázke plnenia stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa v niektorých prípadoch až nepredvídateľným. Spotrebiteľ má pritom oprávnený záujem na prednostnom splnení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Tento, vždy prítomný záujem slabšej zmluvnej strany vyjadril zákonodarca s účinnosťou od 1.1.2008 aj v ustanovení § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa ktorého veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky (§ 566 OZ v znení ku dňu uzavretia zmluvy).
Občiansky zákonník v znení účinnom v čase vzniku zmluvy síce explicitne neupravoval účel plnenia dlhu pri odklone od dohodnutého splátkového kalendára. Doplnenie ustanovenia § 566 ods. 2 o favorizáciu vôle dlžníka (,,ak dlžník neurčí inak“) bolo vykonané až po vzniku zmluvy (novela vykonaná zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008). Občiansky zákonník však v čase vzniku zmluvy neupravoval ani to, že by si mohol veriteľ svojvoľne určiť účel platby, ktorú mu poukazuje dlžník. Otázka, aký účel platby sa má rešpektovať, je pritom kľúčová, pretože od jej zodpovedania závisí aj záver, či istina úveru bola splatená.
Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku a rozpor s dobrými mravmi.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd za to, že pokiaľ žalovaný plnil svoj peňažný záväzok čiastočnými úhradami, mal žalobca jeho jednotlivé čiastočné úhrady započítavať na istinu, t. j. na jednotlivé dohodnuté splátky, nakoľko žalovaný pri ich plnení neurčil inak a nemal ním celkovo uhradenú sumu použiť na úhradu dohodnutých úrokov, zmluvných pokút, poplatkov a časti úverovej istiny. Vzhľadom na to, mal súd za to, že žalovaný uhradil dlh v celom rozsahu a neostal žalobcovi nič dlžný. Najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že súd považoval za neprijateľnú aj podmienku 8% úroku z každej dohodnutej splátky s úhradou ktorej sa mesačne dostal žalovaný do omeškania.
Keďže k uzavretiu zmluvy medzi účastníkmi došlo 10.8.2006 bolo potrebné vychádzať z vtedy platného ustanovenia § 23 a ods. 1 (vloženého do zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb., novelou č. 616/2004), z ktorého vyplývalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ zmluvu podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Z dikcie tohto zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že za spotrebiteľskú zmluvu možno označiť každú zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Právne irelevantný je prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva upravuje . To znamená, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva teda aj tá, ktorá bola uzatváraná podľa zákona o spotrebiteľskom úvere č. 258/2001 Z.z., ak môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy a spĺňa súčasne jej iné atribúty.
Zmluva uzavretá žalobcom a žalovaným v danej veci má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah žalovaný nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže tento bol už vopred pripravený, predtlačený. Dodávateľom v tomto prípade bol žalobca, ktorý pri uzatváraní zmluvy vykonával svoju podnikateľskú činnosť. Spotrebiteľom bol žalovaný, ktorý pri uzatváraní zmluvy nevykonával žiadnu obchodnú alebo inú obdobnú činnosť.
V zmysle § 23 a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa (platného v čase rozhodnom) na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka (takou zmluvou je aj zmluva o úvere) sa
použijú ustanovenia tohto predpisu. Z toho dôvodu sa súd zaoberal tým, či zmluva uzavretá medzi žalovanou a žalobcom neobsahovala neprijateľné podmienky pred ktorými treba spotrebiteľa chrániť.
V danom prípade predmetná zmluva o úvere obsahovala takéto podmienky.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu (8% mesačný úrok z každej omeškanej splátky) bolo potrebné v predmetnej veci aplikovať ustanovenie § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
Zmluvnou (konvenčnou) pokutou v zmysle § 544 sa teda rozumie postih dlžníka v prípade porušenia zmluvnej povinnosti. Hoci občiansky zákonník neurčuje maximálnu výšku tejto zmluvnej pokuty, zmluvné strany by mali dojednať primeranú výšku, ktorá by mala zodpovedať významu a hodnote zabezpečovaného záväzku. Výška zmluvnej pokuty by sa preto nemala priečiť dobrým mravom a v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie citovaného § 544 je kogentné, bez možnosti použitia moderačného práva.
Zmluvná pokuta 8% nie per annum, ale už po 30 dňoch, a to popri úrokoch z omeškania je neprijateľná, a preto absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Už po 30 dňoch umožňuje takáto zmluvná pokuta spolu s úrokmi z omeškania uplatniť sankciu vysokú sankciu.
Dohodu o zmluvnej pokute v uvedenej výške bolo preto potrebné považovať za neplatný právny úkon, pretože dohodnutá výška pokuty sa prieči dobrým mravom. Zároveň išlo z hľadiska spotrebiteľského práva o neprijateľnú podmienky (v zmysle vtedy platného zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.). Neplatnú zmluvnú pokutu nie je možné moderovať (okrem toho moderácia v čase rozhodnom nebola zákonom prípustná).
Vzhľadom na uvedené okolnosti súd žalobu zamietol.
Súčasťou rozsudku je aj výrok o trovách konania.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd (dvojmo).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.