Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-374-2011.pdf
PDF · 102.89 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/374/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky P. Z., bytom E., I. XXXX/XX proti odporcovi T. Z., bytom E., I. XXXX/XX, toho času Z. K., L., Q., R. Q. XXX, v konaní zastúpenému D., so sídlom E. E., V. O.. Z. X, o určenie výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.09.2011, č.k. 15C/235/2010-77, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť s účinnosťou od 24.08.2010 prispievať na výživu navrhovateľky sumou 150 eur mesačne, ktoré výživné je splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám navrhovateľky. Súčasne určil dlh na výživnom za obdobie od 24.08.2010 do 31.10.2011 vo výške 2.018,71 eur a povolil odporcovi tento dlh splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur popri bežnom výživnom až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Návrh navrhovateľky na určenie výživného vo výške 300 eur mesačne za obdobie od 01.08.2010 do 23.08.2010 a návrh navrhovateľky v rozsahu presahujúcom 150 eur mesačne do 300 eur mesačne za obdobie od 24.08.2010 naďalej zamietol. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka je plnoleté dieťa odporcu, ktoré sa v období od podania návrhu na začatie konania až doposiaľ sústavným štúdiom na strednej škole, resp. od septembra 2011 na vysokej škole pripravuje na svoje budúce povolanie a nie je tak schopné samé sa živiť. Odporca má podľa § 62 Zákona o rodine k navrhovateľke vyživovaciu povinnosť, ktorú si dobrovoľne neplní, a preto bolo dôvodné návrhu navrhovateľky vyhovieť a výživné od odporcu určiť súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o obdobie od podania návrhu, t. j. od 24.08.2010 naďalej, dospel súd k záveru, že výživné odporcu na navrhovateľku je dôvodné určiť vo výške 150 eur mesačne s poukazom na § 62 a § 75 Zákona o rodine, keď vychádzal z odôvodnených potrieb navrhovateľky, schopností a možností a majetkových pomerov odporcu. Odôvodnené potreby navrhovateľky sú dané bežnými výdavkami, ktoré má každý človek jej veku na zabezpečenie stravy, ošatenia a ostatných základných potrieb, ako i náklady v súvislosti s maturitou a pokračovaním štúdia na vysokej škole (poplatky za potvrdenie o zdravotnom stave, za prijímacie pohovory) a tiež náklady v súvislosti so zdravotným stavom navrhovateľky. Schopnosti a možnosti odporcu prispievať na výživu navrhovateľky boli za dané obdobie do 30.04.2011 dané príjmom odporcu zo zamestnania, ktorý za obdobie od 01.04.2010 do 31.03.2011 zarobil spolu 8.490,27 libier plus 402 libier obdržal ako dorovnanie od štátu z dôvodu nedosahovania hranice minimálnej mzdy. Od 01.05.2011 je odporca nezamestnaný, bez príjmu zo zamestnania. Súd v súlade s § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyvodil záver, že odporca sa bez dôležitého dôvodu vzdal svojho zamestnania, do
ktorého sa mohol po ukončení práceneschopnosti vrátiť a dosahovať príjem, z ktorého by mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Odporca nijako nepreukázal, že bolo nevyhnutné ukončiť jeho pracovný pomer. Z výpisov z bankového účtu odporcu mal súd preukázaný záver, že odporca musí mať peňažné úspory, z ktorých si môže plniť vyživovaciu povinnosť aj v čase svojej nezamestnanosti, ktorému záveru zodpovedá skutočnosť, že odporca má na svojom účte trvalý príkaz na 50 libier pre príjemcu „Q.“, má nejaký vzťah k účtu XXXXXXXX, na ktorý platil rôzne sumy, a z ktorého prijímal rôzne platby, ktoré nemôžu byť platbami od jeho priateľky, nakoľko sa jednalo o platby z obdobia, keď bol odporca zamestnaný a zo zamestnania mal príjem. Tomuto záveru nasvedčuje i skutočnosť, že platby odporcu za nájomné, elektriku, vodné, stočné, či daň z bytu bola realizovaná mimo jeho preukázaného účtu, a to aj v období jeho zamestnania, kedy na tieto platby nepotreboval žiadnu pomoc od priateľky. Súd neprihliadol k nákladom odporcu na telekomunikačné služby, či platby leteckým prepravcom, ktorých vynaloženie nepovažoval za nevyhnutne potrebné. Zohľadnil vyživovaciu povinnosť odporcu k maloletej dcére M.. Návrh navrhovateľky zamietol ako nedôvodný, pokiaľ žiadala výživné od odporcu za čas predchádzajúci podania návrhu, t. j. od 01.08.2010 do 24.08.2010, ktorý deň začalo súdne konania, a to s poukazom na § 77 ods. 1 Zákona o rodine a zamietol tiež návrh navrhovateľky na určenie výživného presahujúce sumu 150 eur až do 300 eur mesačne od 24.08.2010 ako nedôvodný. Vyčíslil dlh navrhovateľa za obdobie od 24.08.2010 do 31.10.2011 na výživnom, ktorý povolil odporcovi s poukazom na § 160 ods. 1 O.s.p. splácať v splátkach popri bežnom výživnom po 100 eur mesačne. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca prostredníctvom svojho zástupcu a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že doteraz vykonané dokazovanie nie je dostatočným podkladom pre objektívne rozhodnutie vo veci určenia výživného na plnoleté dieťa. Domáhal sa aplikácie § 62 ods. 3 Zákona o rodine a určenia výživného v minimálnej výške, t. j. 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené a neplnoleté dieťa, alebo nezaopatrené dieťa. Uviedol, že bol dlhodobo práceneschopný pre zápal sedacieho nervu a žiadny zamestnávateľ neprepustí svojho zamestnanca s písomným odôvodnením, že vykazuje častú práceneschopnosť. Vytýkal súdu prvého stupňa, že mu uniklo, že je nezamestnaný, že žije čiastočne z podpory svojej priateľky Q. C., ktorá čestne prehlásila, že mu prispieva 300 libier mesačne na nájom a tiež súdu uniklo, že má vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére M.. Dôvodil, že nemal v čase rozhodovania súdu žiadnu sociálnu podporu, a preto je výživné vo výške 150 eur mesačne nemožné z jeho strany plniť. Naviac bol zaviazaný platiť zročné výživné vo výške 100 eur mesačne, teda podľa rozhodnutia súdu by mal navrhovateľke platiť minimálne 250 eur mesačne za okolností, že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť a nebolo preukázané, že by mal pravidelný príjem, že by bol zamestnaný, alebo mal podporu v nezamestnanosti.
Navrhovateľka k podanému odvolaniu vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na skutočnosť, že odporca, ktorý sa hrá na nemajetného a chorého chudáka, si od roku 2010 platí advokátsku kanceláriu namiesto toho, aby jej ako jeho dcére prispieval na výživu, školu, jedlo, lieky, lekárov, oblečenie. Uviedla, že odporca žije a pracuje v L. 7 rokov, pričom si na ňu a jej sestru nespomenie ani na Vianoce. Podľa jej názoru je čestné prehlásenie priateľky odporcu, že ho živí, výsmech sudcovi do očí. Ďalej uviedla, že priateľka odporcu pracovala v jeho firme v E. E. ako predavačka, firma skončila v krachu a peniaze, ktoré tam odporca dával z rodinného rozpočtu, zmizli. Rodinu nechal bez finančných prostriedkov s tým, že ide pre rodinu zarobiť peniaze do zahraničia, pričom po ňom zostali dlžoby, ktoré dávala do poriadku matka a jej sestra. Exekútor im zobral auto. Odporca, ktorý odišiel do zahraničia, prvý rok jeho pobytu vo Z. K. žiadne peniaze rodine neposielal s tým, že si potrebuje pre seba vybudovať zázemie a finančne rodine pomáhala mamina sestra s manželom a babka s dedkom. Až v júli 2010 sa náhodne dozvedeli, že s otcom vo Z. K. žije i jeho priateľka s deťmi, čo nikdy matke neoznámil. Poukázala na skutočnosť, že odporca 6 rokov pracoval a zarábal, musí mať teda úspory. Od augusta 2011 jej 1 x poslal 120 eur a 1 x 30 eur (trikrát toľko vynaloží na mobil v zahraničí). Uviedla, že matka nevládze živiť ju aj sestru, lebo obidve chodia do školy a odporcu netrápi, že žijú v dlžobách. Matka si nemôže dovoliť platiť im obom štúdium a všetky výdavky s tým spojené. Poukázala napríklad na skutočnosť, že trištvrte roka nemali práčku, ktorá sa pokazila, nemali peniaze na kúpu nového spotrebiča a museli prať v rukách. Zdôraznila, že chce doštudovať a pomáhať matke zaplatiť dlh, čo jej vznikol, lebo sa ich snaží uživiť sama. Ďalej uviedla, že odporca v čase, keď mal byť ťažko chorý, bol celé Vianoce 2010 v pohode letecky v E. E., bez problémov šoféroval auto z požičovne a zvládol cestu lietadlom.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch o určenie výživného, nedoplatku na zročnom výživnom a trovách prvostupňového konania potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. Vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Výrokov, ktorým bol návrh navrhovateľky v zostávajúcej časti zamietnutý, a ktoré neboli odvolaním napadnuté, sa krajský súd nedotýkal a tieto nadobudli právoplatnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi sporné. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd vyhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že každý z účastníkov (a teda nielen ten, kto sa domáha určitého práva alebo nároku) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Súd je povinný vykonať aj ďalšie dokazovanie potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 2 O.s.p.) len vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, v konaniach o povolení uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev, čo nie je prípad danej veci. Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov, vykonané súdom prvého stupňa, preskúmavať len vtedy, pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v sporovom konaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 213 ods. 3 O.s.p.) a môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov za podmienky, že ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ak to považuje za potrebné, aj keď to účastník nenavrhol.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vo veci vykonal všetky účastníkmi navrhnuté, resp. označené dôkazy (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. Na pojednávaní dňa 22.09.2011 účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a nemali návrhy na doplnenie dokazovania. Krajský súd je podľa § 213 ods. 1 O.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania, alebo doplnenie dokazovania vykonaním ďalších dôkazov (§ 213 ods. 5 O.s.p.).
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odporcu vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písm. a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia. V preskúmavanej veci odporca v podanom odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Podstata prvého odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, že by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p.
V preskúmavanej veci odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy skutočnosť, že je nezamestnaný, nemá žiaden príjem, že žije z podpory svojej priateľky, ktorá túto skutočnosť čestne prehlásila, a že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére M., ako i záver súdu , že nepreukázal dôvod skončenia pracovného pomeru. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nedal preložiť originály dokumentov, ktoré predložil v anglickom jazyku, predkladateľovi.
Medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že odporca bol do 30.04.2011 zamestnaný ako vodič nákladného auta , v predchádzajúcom daňovom roku (od 01.04.2010 do 31.03.2011) bol jeho príjem 8.490,27 libier + 402 libier príplatok od štátu, v daňovom roku od 01.04.2009 do 31.03.2010 mal podľa potvrdenia zamestnávateľa čistý príjem vo výške 9.250 libier. Dôvod skončenia pracovného pomeru odporcu z listín, ktoré súdu predložil, nevyplýva a tento dôvod ani žiadnym iným spôsobom súdu nepreukázal, obmedzil sa len na svoje tvrdenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu jeho častej práceneschopnosti (zdravotné dôvody). Žiaden dôkaz (§ 125 O.s.p.) o preukázaní svojho tvrdenia súdu nepredložil, ani neoznačil. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že odporca nepreukázal dôvod skončenia pracovného pomeru, a preto bol správny záver súdu prvého stupňa (s poukazom na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine), že odporca sa vzdal bez dôležitého dôvodu svojho zamestnania, do ktorého sa mohol po ukončení práceneschopnosti vrátiť, dosahovať z neho príjem a plniť si tak vyživovacie povinnosti.
K tvrdeniu odporcu, že žiaden zamestnávateľ nepotvrdí, že skončil so zamestnancom pracovný pomer z dôvodu častej práceneschopnosti, odvolací súd poznamenáva, že princíp voľného pohybu pracovníkov zaväzuje všetky členské štáty EÚ (vrátane Z. K.) k tomu, aby dodržiavali rovnaké právo na výhody a sociálne zabezpečenie aj pre pracovníkov z iných členských štátov, pričom platí zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá zaručuje, že osoba s pobytom na území členského štátu EÚ musí mať rovnaké práva a povinnosti ako občania tohto členského štátu bez akýchkoľvek prejavov diskriminácie. Vzhľadom na uvedené nemohol odvolací súd bez akýchkoľvek dôkazných prostriedkov ustáliť, že ku skončeniu pracovného pomeru odporcu v členskom štáte EÚ došlo výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu jeho častej práceneschopnosti (zdravotných dôvodov).
Pokiaľ odporca dôvodil, že predložil listinné dôkazy v jazyku anglickom a bolo povinnosťou súdu túto listinu preložiť do jazyka slovenského, odvolací súd dodáva, že je dôkaznou povinnosťou účastníka predložiť, alebo označiť listinný dôkaz, ktorý môže byť oboznámený na pojednávaní v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p. a nie je povinnosťou súdu bez návrhu účastníka takúto listinu v cudzom jazyku prekladať do jazyka slovenského. Povinnosťou súdu je prekladať z jazyka slovenského do cudzieho jazyka a opačne iba listiny, ktoré vydáva súd. Odporca v priebehu súdneho konania nenavrhol žiadnu z predložených listín v jazyku anglickom preložiť do jazyka slovenského.
Odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázať dôvod skončenia jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, alebo zo zdravotných dôvodov. Preto súd prvého stupňa správne postupoval podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď skončenie pracovného pomeru odporcu považoval za vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania bez dôležitého dôvodu a správne pri určení výšky výživného pre navrhovateľku od 01.05.2011 naďalej vychádzal z príjmu, ktorý by odporca dosahoval, keby riadne pracoval (od 24.08.2010 do 30.04.2011 vychádzal pri určení výšky výživného z preukázaného príjmu odporcu) a neprihliadal ku skutočnosti, že odporca v čase jeho rozhodovania nemal príjem zo zamestnania.
Pokiaľ odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že neprihliadol na jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére M., odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (stranu 6), z ktorého vyplýva, že súd prvého stupňa pri určení výživného na navrhovateľku prihliadol na vyživovaciu povinnosť odporcu k mal. M..
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. nie je daný.
Druhý odvolací dôvod uplatnený odporcom (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci odporca videl v nesprávnej aplikácii ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine v danej veci.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne podľa citovaného zákonného ustanovenia postupoval, vyhodnotil odôvodnené potreby navrhovateľky ako študentky vysokej školy, ako i možnosti a schopnosti a majetkové pomery odporcu, ktoré boli v konaní preukázané. Pokiaľ odporca tvrdil, že neboli dostatočne preukázané jeho majetkové pomery a jeho schopnosti a možnosti , odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že občianske súdne konanie je riadené zásadou dôkaznej povinnosti a bolo práve povinnosťou odporcu tieto svoje pomery preukázať. Pokiaľ odporca, zastúpený v konaní advokátskou kanceláriou, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej a po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemal návrhy na doplnenie dokazovania a súd prvého stupňa potom vychádzal z existujúcich dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, odvolací súd je toho názoru, že postupoval správne. Správne potom vyživovaciu povinnosť odporcu k navrhovateľke posúdil podľa ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine.
Z týchto dôvodov odvolací súd je toho názoru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. nie je daný.
Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že nie je možné spravodlivo požadovať od matky navrhovateľky, aby všetky jej odôvodnené potreby dlhodobo (aj v čase, keď odporca bol zamestnaný) uspokojovala len zo svojho príjmu a súčasne vyživovala i ďalšiu dcéru pochádzajúcu z manželstva s odporcom.
K námietke odporcu, že podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa musí platiť navrhovateľke nedoplatok na zročnom výživnom vo výške 100 eur mesačne, teda spolu s výživným sumu 250 eur mesačne, pričom má ďalšiu vyživovaciu povinnosť, je nezamestnaný a nie je schopný uvedenú sumu navrhovateľke platiť, odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že odporca si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke minimálne od augusta roku 2010, nemôže byť nikdy dôvodom pre určenie nižšej výšky výživného.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o určení výživného a nedoplatku na zročnom výživnom, ktorý bol okresným súdom správne ustálený, ako i o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a keďže navrhovateľka ako úspešná účastníčka odvolacieho konania nežiadala o priznanie trov odvolacieho konania, nebola jej náhrada trov odvolacieho konania priznaná.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .