Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Er-672-2008.pdf
PDF · 111.44 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/672/2008
Uznesenie
Okresný súd Námestovo v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpený: advokátom JUDr. Martinom Máčajom, advokátska kancelária Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: S. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. I. XXX/XX, J., o vymoženie pohľadávky 218,98 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania 101,26 Eur a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Exekúciu z a s t a v u j e.
II. Oprávnenému u k l a d á povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi, Exekútorský úrad v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, vo výške 84,63 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Okresný súd Dolný Kubín poverením č. 5503019588 z 22.11.2006 poveril podľa § 45 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa na uspokojenie pohľadávky oprávneného voči povinnej vo výške 6.597 Sk, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 6.000 Sk od 11.2.2006 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania vo výške 3.050 Sk a trov exekúcie a to na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Trnavská cesta č. 70, Bratislava, sp. zn. SR 1179/06 zo dňa 9.5.2006.
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Ak súd v štádiu rozhodovania o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z rozličných príčin nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti v zmysle § 44 ods.2 Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so zákonom, neznamená to, že by v ďalšom priebehu exekučného konania nemohol dospieť k záveru o nutnosti zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť na základe rozporu so zákonom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje „res iudicata“ pre ďalší postup exekučného súdu, pretože inak by stratilo akékoľvek opodstatnenie ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Tunajší súd ako súd exekučný po vydaní poverenia v zmysle zákonného zmocnenia, preskúmal existenciu podmienok za ktorých je vedené exekučné konanie, pričom dospel k záveru, že exekúcia nie je vedená na základe relevantného exekučného titulu.
V danom exekučnom konaní predstavuje exekučný titul vyššie označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo zmluvy o úvere zo dňa 16.11.2005, uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súd následne po preskúmaní dodatočne vyžiadanej zmluvy o úvere č. 5760167, mal preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a základe toho priznal plnenie zákonom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.
Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru platná a účinná v čase vzniku zmluvy o úvere č. 5760167 bola upravená zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (zrušený z. č. 129/2010 Z.z. účinným od 2.4.2010), ktorý definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).
Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii), ako fyzickej osobe, ktorá nie je podnikateľom, peňažné prostriedky vo forme úveru. Podľa výpisu z obchodného registra je predmetom činnosti oprávneného okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktorých obsah zo strany
povinného nemohol byť žiadnym spôsobom ovplyvnený, nakoľko boli pripravené vopred pre neurčitý počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Exekučný súd podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaví aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu sud zistil, že tento potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec neskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.
Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch, ako už bolo uvedené vyššie, nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinnú na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.
V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania
ako napr. neuvedenie úroku, dohodu o voľbe práva a pod. Takýmto obchádzaním zákona dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva.
Vyššie uvedený výklad je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 1.4.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 2.3.2004. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa článku 3 ods. 1 cit. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.
Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou dojednanou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa bodu 17. všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave alebo b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. Teda rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Možnosť veriteľa zabrániť spotrebiteľovi riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred príslušným súdom, skorším podaním na rozhodcovskom súde, ktorého vopred určil veriteľ a ktorého sídlo sa rovnako nachádza v sídle veriteľa, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Dojednanie takejto zmluvnej podmienky sa podľa názoru súdu prieči dobrým mravom, resp. pri použití rozhodcovskej doložky ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Vyššie uvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú teda, z hľadiska predmetných noriem nežiaduce, nepredpokladané a zakázané.
Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že rozhodcovská doložka v predmetnej spotrebiteľskej zmluve bola v čase jej uzatvorenia ako celok neprijateľnou podmienkou a ako taká už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Rozhodcovskou doložkou, ktorá bola dojednaná spôsobom ktorý je v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami a ustanoveniami smernice 93/13/EHS, spotrebiteľ nie je viazaný.
Exekučný titul na základe ktorého je vedené predmetné exekučné konanie je materiálne nevykonateľný z dôvodu neodstrániteľnej prekážky, predstavovanej rozhodcovskou doložkou, ako neprijateľnou podmienkou, brániacej vo vykonaní exekúcie.
Súd preto podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) zákona rozhodcovskom konaní, exekúciu zastavil.
Podľa § 196 Exekučného poriadku v platnom znení do 31.12.2011, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Spôsob určenia odmeny súdneho exekútora je upravený vo vyhláške č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. V danej veci súd aplikoval ustanovenia citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, nakoľko v zmysle ustanovenia § 27a tejto vyhlášky patrí súdnemu exekútorovi v exekučných konaniach začatých do 30.4.2008 odmena podľa doterajších predpisov.
Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky základná hodinová sadzba podľa odseku a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa § 23 ods. 1, 2 vyhlášky náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť. Náhrada podľa odseku 1 je 20 Sk (0,66 €) za každú aj len začatú polhodinu.
Podľa § 25 vyhlášky v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Úkonmi exekučnej činnosti sa rozumejú úkony, ktoré smerujú k vymoženiu pohľadávky oprávneného, resp. priamo na tieto úkony nadväzujú a sú vyžadované právnou úpravou (Exekučným poriadkom, Občianskym súdnym poriadkom a pod.) Len za takéto úkony, pri rešpektovaní podmienky ich účelnosti (§ 200 Exekučného poriadku) je možné priznať súdnemu exekútorovi odmenu.
Vyhláška upravuje dva spôsoby určenia odmeny súdneho exekútora v prípade ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak je exekúcia zastavená. Odmena sa určí podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, pričom za každú aj začatú hodinu je potrebné súdnemu exekútorovi priznať odmenu v sume 200 Sk (6,64 eur). Za účelom rozhodovania o trovách exekúcie je exekútor povinný predložiť súdu časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, čo však neznamená, že súd je povinný bez ďalšieho prevziať výpočet trov, resp. stotožniť sa s rozsahom času, ktorý podľa exekútora bol účelne vynaložený pri exekúcii. Okrem toho vyhláška odlišuje od úkonov odmeňovaných na základe časovej špecifikácie aj úkony odmeňované paušálnou sumou, pričom za každý úkon je potrebné súdnemu exekútorovi priznať sumu 100 Sk (3,32 eur).
Súdny exekútor si uplatnil náhradu trov exekúcie v celkovej výške 119,80 Eur. Vychádzajúc z vyššie naznačených úvah súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za 1 hodinu podľa § 14 ods. 1 písm. a), a ods. 2 vyhlášky v sume 6,64 Eur /overovanie správnosti, náležitosti návrhu 45 minút, t.j. 1 začatá hodina/. Súdnemu exekútorovi súd nepriznal nárokovanú odmenu za vyúčtovanie exekučných trov, vrátenie poverenia, vyznačenie právoplatnosti uznesenia. Takéto činnosti majú podľa názoru súdu povahu administratívnych prác pod ktorými treba rozumieť úkony, ktoré síce súvisia s exekučnou činnosťou, avšak nie sú bezprostredne spojené s vecou samou. Za takúto činnosť nie je možné priznať súdnemu exekútorovi odmenu, a to aj napriek tomu, že ich uskutočnenie je vyžadované priamo zákonom. Uvedené postupy majú administratívny charakter a nemožno ich považovať za exekučné úkony, ak ich účelom nie je vymoženie pohľadávky. Ich náhrada ako administratívnych prác vykonaných v súvislosti s exekučnou činnosťou je v zmysle § 25 vyhlášky už zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Vyúčtovaním trov exekúcie sleduje súdny exekútor záujem na tom, aby mu tieto mohli byť priznané, súdny exekútor iba zosumarizuje jednotlivé úkony vykonané v priebehu exekučného konania a priradí im prislúchajúcu odmenu v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky. Súdny exekútor podľa § 60 písm. c) Exekučného poriadku bezodkladne vráti súdu poverenie, ak súd zastavil exekúciu, v tomto zmysle je treba pod vrátením poverenia rozumieť najmä jeho zalepenie do obálky a odoslanie na expedíciu poštovému úradu, ide tu teda o administratívnu prácu vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou. Do rámca časovej odmeny súd nezapočítal uplatnenú odmenu za vykonanú osobnú návštevu povinnej v mieste trvalého pobytu v trvaní 80 minút, vzhľadom k tomu, že sa jedná o výkon exekučnej činnosti v mieste, ktoré nie je sídlom exekučného úradu a ktorá je odmeňovaná v zmysle § 23 ods. 2 vyhlášky, ako náhrada za stratu času.
Súd ďalej priznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 vyhlášky za 10 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 Eur za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 3x platiteľa mzdy povinnej a 5x zisťovanie majetku povinnej v celkovej výške 33,20 Eur.
V rámci náhrady hotových výdavkov súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu poštovného 5,70 Eur, vychádzajúc pritom z vykonaných a doručovaných úkonov preukázaných v priloženom exekučnom spise, ďalej náhradu za použitie motorového vozidla pri služobnej ceste, vykonanej súdnym exekútorom do miesta bydliska povinnej dňa 10.9.2009 v sume 22,53 Eur - [0,183 €/1 km + (11,00 l x 1,18 €/l :
100) x 72 km], ďalej náhradu za stratu času stráveného na ceste za 3 začaté polhodiny á 0,66 Eur v sume 1,98 Eur, ako aj náhradu za stratu času pri osobnej návšteve za 3 začaté polhodiny á 0,66 Eur v sume 1,98 Eur. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi uplatnenú náhradu poštovného v sume 2,80 Eur súvisiace s ukončením výkonu exekúcie (právoplatnosť uznesenia o zmene exekútora, vrátenie poverenia), keďže ide o budúce výdavky, ktorých vynaloženie a výška nie sú v súčasnej dobe preskúmateľné, ako aj náhrada za overenie fotokópií poverení v sume 7,90 Eur, ktorú súdny exekútor žiadnym spôsobom nepreukázal.
Súdny exekútor je platiteľom DPH od 18.1.2008, na tomto základe si uplatnil aj 19 % DPH z odmeny a náhrady hotových výdavkov vrátane poštovného.
V zmysle ustanovenia § 196 Exekučného poriadku veta druhá v platnom znení do 31.12.2011, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
V tomto prípade je však potrebné vykladať toto zákonné ustanovenie v súvislosti s ustanovením § 22 ods. 1,2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého je základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby. Podľa § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.
Podľa ustanovenia § 28 zákona o dani z pridanej hodnoty sú oslobodené od dane univerzálne poštové služby a oslobodené od dane je aj dodanie tovaru, ktorý súvisí s poskytovanou univerzálnou poštovou službou, rovnako podľa ustanovenia § 40 tohto zákona od dane je oslobodený predaj platných poštových cenín určených na použitie v rámci poštových služieb, kolkov a iných úradných cenín, ak sa predávajú za nominálnu hodnotu. Na základe tohto ustanovenia je potrebné pri výpočte dane z pridanej hodnoty vychádzať zo sumy odmeny a hotových výdavkov, avšak mimo tých ktoré sú oslobodené od dane.
V nadväznosti na uvedené súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v celkovej výške 84,63 Eur, z ktorej časová odmena predstavuje sumu 6,64 Eur, paušálna odmena sumu 33,20, poštovné 5,70 Eur, cestovné 22,53 Eur, náhrada za stratu času 3,96 Eur a DPH 12,60 Eur.
Povinnosť na úhradu trov exekúcie súd v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému z dôvodu jeho zavinenia na zastavení exekúcie, ktoré súd vidí v tom, že samotný oprávnený si zavinil takýto právny stav a to tým, že žiadal o vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, ktorý si zabezpečil sám spôsobom odporujúcim zákonu.
Súd sa ďalej už nezaoberal návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 1.10.2010, ktorý s ohľadom na vyššie uvedené považoval za bezpredmetný.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je vždy prípustné odvolanie ( § 374 ods. 4 O.s.p.), ktoré možno podať do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde ( § 204 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 205 ods. 1,2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.