Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Cb-101-2011.pdf
PDF · 104.75 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-9Cb/101/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom samosudkyňou JUDr. Lenkou Pavlovičovou v právnej veci navrhovateľa CWS-boco Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Bojnická 10, IČO: 31411045, zast. JUDr. Mariánom Haršánym, advokátom v Trnave, Hlavná 31, proti odporcovi CHIRAGAL, s.r.o., so sídlom Stará Turá, Nám. Dr. A. Schweitzera 194, IČO: 36331741, zast. NITSCHNEIDER & NOVÁK, s.r.o., so sídlom Bratislava, Cintorínska 3/A, o zaplatenie 1.625,77 Eur s prísl., takto,
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 108,63 Eur a náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 556,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Mariána Haršányho.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd odporcu zaviazal k zaplateniu sumy 3.325,84 Eur s 0,05% denným úrokom z omeškania od 26.06.2009 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Uviedol, že uzatvoril s navrhovateľom dňa 14.02.2007 Zmluvu o spolupráci pri zabezpečovaní a údržbe pracovných odevov, predmetom ktorej bolo poskytnutie pracovného odevu, zabezpečenie jeho prania a opravy poškodených častí pre zamestnancov odporcu. Po ukončení zmluvného vzťahu navrhovateľ fakturoval odporcovi odevy, ktoré mal odporca v prenájme ku dňu zániku zmluvy, vrátane rezervných skladových zásob. Odporca určenú sumu nezaplatil.
Platobným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15.12.2010 č.k. 8Rob/389/2010-25 súd návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.
Proti platobnému rozkazu podal odporca odpor, v ktorom poukázal na článok III. bod 5 uzatvorenej zmluvy. Odporca nepoprel právo navrhovateľa vystaviť faktúru v súlade s týmto článkom, avšak namietol výšku sumy, ktorá mu bola fakturovaná. Dňa 30.10.2008 odporca doručil navrhovateľovi výpoveď zmluvy, výpovedná lehota uplynula 30.04.2009. Odporca dal pripomienky k faktúre, v ktorých uviedol, že nesúhlasí s odpredajom pracovných odevov nových v hodnote 954,83 Eur a s odpredajom pracovných odevov použitých v hodnote 411,83 Eur, pretože v týchto hodnotách mu pracovné odevy zo strany navrhovateľa neboli dodané. Odporca uviedol presný zoznam pracovníkov, o chýbajúcich odevy ktorých šlo. Žiadal prerobiť faktúru, vystaviť dobropis alebo dodať chýbajúce položky. Odporca tak neuznal nárok navrhovateľa vo výške 1.625,77 Eur. Dňa 24.02.2011 odporca uhradil prevodom na účet navrhovateľa časť vymáhanej sumy vo výške 1.700,07 Eur.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, výpisom z obchodného registra na účastníkov konania, Zmluvou č. 140/133/07 zo dňa 14.02.2007, prílohou k tejto zmluve, listom navrhovateľa odporcovi zo dňa 11.06.2009, faktúrou č. 96100797, rozpisom zostatkovej hodnoty odevov k 30.04.2009, návrhom na mimosúdnu pokonávku, odporom proti platobnému rozkazu, listom odporcu zo dňa 07.07.2009, listom navrhovateľa zo dňa 07.08.2009, odpoveďou na opätovné zaslanie faktúry zo dňa 18.08.2009, vyjadrením k odporu, čiastočným späťvzatím návrhu zo dňa 13.02.2012, výsluchom svedkov J.. Š. C. a T. T. K..
Navrhovateľ a odporca boli ku dňu vzniku záväzkového vzťahu podnikateľmi (výpisy z obchodného registra na účastníkov konania).
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 14.02.2007 medzi nimi došlo k uzatvoreniu Zmluvy č. 140/133/07 o spolupráci pri zabezpečovaní a údržbe pracovných odevov (ďalej len „zmluva“), ktorou sa navrhovateľ ako poskytovateľ zaviazal pre odporcu ako objednávateľa poskytnúť mu pracovný odev pre jeho zamestnancov pracujúcich v mieste prevádzky odporcu a zabezpečovať jeho pranie bežným spôsobom (bez žehlenia) a opravy poškodených častí odevov. Cena za služby vychádzala zo schváleného cenníka navrhovateľa, ktorý tvorí prílohu č. 1 tejto zmluvy. Účastníci sa touto zmluvou spravovali. K ukončeniu zmluvy došlo zo strany odporcu, ktorý dňa 30.10.2008 doručil navrhovateľovi výpoveď zmluvy, výpovedná lehota uplynula 30.04.2009.
Následne faktúrou č. 96100797 vyúčtoval navrhovateľ odporcovi za predaj pracovných odevov, a to prenajatých, použitých a nových, 3.325,84 Eur. K tomu predložil navrhovateľ zostatkovú hodnotu odevov k 30.04.2009, pričom v tomto dokumente sa uvádza, meno pracovníka, jeho veľkosť, rok nasadenia, rok odhlásenia, počet mesiacov v nasadení a zostatková hodnota.
Medzi účastníkmi zostalo sporné, čo mal odporca v prípade ukončenia zmluvy zaplatiť navrhovateľovi, teda aké odevy mali byť predmetom predaja.
Nepochybné je, že došlo k výpovedi zmluvy vychádzajúc z čl. II. bod 2 uzatvorenej zmluvy. Podľa čl. III. bod 5 zmluvy, po ukončení zmluvného vzťahu odkúpi odporca od navrhovateľa všetky odevy, ktoré mal v prenájme ku dňu zániku zmluvy, vrátane rezervných skladových zásob, a to za cenu vo výške aktuálnej nadobúdacej hodnoty odevov v zúčtovacom období zvýšenej o 15 % zriaďovacích nákladov, s prihliadnutím na mieru ich opotrebovania. Cena za odkúpenie (tzv. zostatková hodnota) odevov v prenájme sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v zmluve. Cena za odkúpenie odevov zo skladu rezervných skladových zásob navrhovateľa sa stanovila vo výške 50 % aktuálnej nadobúdacej hodnoty zvýšenej o 15 % zriaďovacích nákladov pri použitých odevoch a vo výške 100 % aktuálnej nadobúdacej hodnoty zvýšenej o 15 % zriaďovacích nákladov u nových, ešte nepoužitých odevov. Po ukončení zmluvy mal odporca uhradiť faktúru za odkúpenie odevov do 30 dní od jej vystavenia, pričom poskytovateľ mal exaktne stanoviť množstvo, ktoré je predmetom odkúpenia na základe evidencie pracovných odevov vedenej navrhovateľom.
Ako vyplýva z predloženej faktúry za predaj odevov a prílohy k nej, vyúčtovaná suma za odevy pozostáva z troch položiek:
- z odevov, ktoré boli reálne zamestnancami používané,
- z odevov nových zo skladu nových odevov, kde hodnota odevov bola vyčíslená v sume 954,36 Eur,
- a z odevov, ktoré boli na sklade použitých odevov, kde bola hodnota odevov vyčíslená v sume 411,83 Eur.
Z výsluchu svedkov vyplynulo, že po podpísaní zmluvy sa zistili počty odevov podľa počtu zamestnancov, tieto odevy sa dodali a v pravidelných intervaloch odobrali, oprali a znova vracali odporcovi. Vždy sa
vychádzalo z aktuálneho stavu zamestnancov. Keď sa ich počet znížil, išli odevy na sklad obnosených odevov, ak nejaký zamestnanec prišiel, z tohto skladu sa mu mohol odev dať, prípadne sa dodal nový odev. Pokiaľ sa zvyšoval počet odevov, bolo to na základe väčšinou ústnej alebo telefonickej objednávky odporcu. Na zistenie počtu odevov slúžil informačný systém navrhovateľa. Odevy na sklade obnosených odevov sa skladovali do doby, kým neskončil zmluvný vzťah. Pokiaľ išlo o sklad nových odevov, vždy bola vytvorená určitá rezerva na tomto sklade, ak by sa mal počet zamestnancov zvýšiť. Rezerva bývala v rozsahu cca 10% (podľa vyjadrenia svedka C.), alebo 15 - 20 % (podľa svedka T. K.). Počty na tomto sklade určoval navrhovateľ. Svedkovia sa nevedeli vyjadriť k tomu, či na začiatku zmluvného vzťahu existovala nejaká dohoda o tom, aký bude presný počet nových odevov na sklade nových odevov. Toto bolo určované zo strany obchodného zástupcu. Po ukončení zmluvy sa odevy, ktoré boli používané prenechali odporcovi a viac sa neservisovali, odevy zo skladu obnosených a nových odevov sa odovzdali odporcovi, nie však všetky, celý proces nebol dotiahnutý do konca. Pri určení počtu odevov vychádzal navrhovateľ z vlastného programu, pri určení počtu nových a obnosených odevov sa vychádzalo z fyzickej inventarizácie.
Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, samotný zmluvný vzťah by bolo možné posúdiť podľa ustanovení sčasti nájomnej zmluvy (vychádzajúc z § 663 a nasl. Obchodného zákonníka) a sčasti i zmluvy o dielo (podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka), keďže predmetom bolo poskytnutie odevov do nájmu, ale i ich pranie a čistenie. Pokiaľ však ide o uplatnený nárok navrhovateľa, ktorý sa odvíja od povinnosti odporcu kúpiť užívané odevy, tu je situácia právne komplikovanejšia. Nejde totiž o zmluvu o kúpe prenajatej veci (podľa § 489 Obchodného zákonníka a nasl.), keďže tu nejde o oprávnenie odporcu kúpiť užívanú vec, ale o jeho povinnosť ju kúpiť. Je však možné s ohľadom na charakter zmluvného vzťahu podporne použiť i tieto ustanovenia, i keď iba nepriamo vo vzťahu k povinnostiam zmluvných strán. Ide totiž tiež o dojednanie, ktoré je súčasťou v podstate nájomnej zmluvy (sčasti zmluvy o dielo).
Keďže spornou zostala otázka, čo mal odporca povinnosť kúpiť, venoval sa jej súd podrobnejšie. Vychádzajúc z uzatvorenej zmluvy je nepochybné, že odporca mal povinnosť v prvom rade kúpiť odevy, ktoré boli reálne používané. U týchto odevov je totiž zrejmé, že ich mal odporca v prenájme, teda reálne ich užíval. Toto vyplýva z čl. III. bod 5 zmluvy, kde sa hovorí o odkúpení odevov, ktoré mal odporca v prenájme ku dňu zániku zmluvy. Tieto odevy v nájme (či užívaní) nepochybne odporca mal. Počet týchto odevov vyplýva z prílohy k faktúre, kde sú uvedené počty odevov, ich vek, pričom tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Išlo o odevy v hodnote 1428,63 Eur + DPH (19 %).Túto sumu odporca navrhovateľovi i uhradil a v tejto časti súd konanie zastavil.
Pokiaľ ide o vyúčtovanú cenu za použité odevy na sklade použitých odevov, tieto počty neboli zo strany odporcu uznané. Navrhovateľ sám, okrem výpisov z vlastného systému, neposkytol súdu žiadne dôkazy o tom, že reálne na tomto sklade boli odevy v počte a zložení ako sú uvedené v prílohe k faktúre a že sa jednalo o odevy, ktoré mal predtým v nájme odporca. Pokiaľ sú tieto skutočnosti sporné, musí navrhovateľ toto preukázať, teda musí dokázať, že ku dňu zániku zmluvy tieto odevy mal odporca v nájme; iba tak mu patrí právo na zaplatenie za tieto odevy. Zo zmluvy nevyplýva, čo sú to rezervné skladové zásoby, zmluva nehovorí o tom, že by sa odevy v prípade, že ich zamestnanec ďalej nepoužíval, umiestňovali na sklad rezervných zásob (kedy, dokedy, ako, aký bol prístup odporcu k skladu a podobne), o rezervných skladových zásobách je v zmluve ustanovenie až pri výpočte ceny za ne. Postup pri nakladaní s použitými odevmi síce opísali svedkovia, avšak ničím nebolo preukázané koľko odevov na sklade ku dňu zániku zmluvy bolo a koľko by teda mal odporca povinnosť zaplatiť. Nebolo teda preukázané, že tieto odevy mal odporca ku dňu zániku zmluvy v nájme, ako to uvádza čl. II bod 5 uzatvorenej zmluvy.
Pokiaľ sa ďalej navrhovateľ domáhal zaplatenia ceny za nové odevy - 954,36 Eur + DPH, je potrebné opätovne konštatovať, že v zmluve sa nenachádza žiadne ustanovenie o povinnosti navrhovateľa vytvárať takýto sklad v záujme odporcu, nie je zrejmé, v akom množstve a zložení mali byť na ňom odevy umiestnené, prípadne dokedy. Aj z výsluchu svedkov vyplynulo, že navrhovateľ si sám určoval počty týchto nových odevov, a to nezávisle na navrhovateľovi, podľa jedného svedka sa zásoby vytvárali v rozsahu 10 %, podľa iného v rozsahu 15 - 20 %. Nie je teda zrejmé, za aké nové odevy mal odporca platiť. Pokiaľ má byť odporcovi uložená povinnosť zaplatiť za ne, mali byť stanovené presné kritériá, z ktorých
by vyplývalo, že navrhovateľ má povinnosť v určitom rozsahu zabezpečovať pre odporcu pre prípad potreby ďalšie odevy. Nie je preto možné priznať nárok navrhovateľa ani v tejto časti, navyše odporca poprel, že mu vôbec takéto odevy boli dodané. Už v liste zo dňa 07.07.2009 uviedol, že nesúhlasí s predajom nových pracovných odevov, v liste zo dňa 18.08.2009 odporca uviedol, že odevy v hodnote 2.028,68 Eur mu neboli nikdy ani dodané. Je tak zrejmé, že odporca v čase zániku zmluvy nemal v nájme tieto odevy, toto navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom práve nájom je podmienkou pre odkúpenie odevov zo strany odporcu.
Vychádzajúc zo všetkých týchto skutočností bol potom nárok navrhovateľa v zostávajúcej časti zamietnutý. Navrhovateľ v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatiť za nové odevy a odevy na sklade neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu doklady, z ktorých by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že odporca mal tieto odevy v nájme a teda mal i povinnosť ich po skončení zmluvy kúpiť. Bolo by tiež v rozpore s poctivým obchodným stykom, ak by odporca mal platiť za nové odevy, ktorých množstvo a zloženie ani neurčoval (možno by takéto odevy ani nepotreboval). Ak sa mal reálne takýto sklad vytvárať, mali byť presne stanovené podmienky. K tomu však nedošlo a práve i z tohto dôvodu dnes navrhovateľ nemôže preukázať opodstatnenosť svojho nároku.
Pokiaľ ide o vyúčtovaný úrok z omeškania, ten zo sumy 1.625,77 Eur za dobu od 25.02.2011 do zaplatenia nemohol byť navrhovateľovi priznaný, keďže návrh na zaplatenie tejto sumy bol zamietnutý.
Pokiaľ ide o vyúčtovaný úrok z omeškania zo sumy 3.325,84 Eur od 26.06.2009 do 25.02.2011, v časti úroku z omeškania zo sumy 1.625,77 Eur od 26.06.2009 do 25.02.2011 bol návrh zamietnutý z dôvodov, ktoré sú uvádzané v predchádzajúcom odseku. Pokiaľ ide o priznanie úroku z omeškania zo sumy 1.700,07 Eur, vychádzal súd z ustanovenia § 365 Obchodného zákonníka, podľa ktorého dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže splniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
Podľa čl. III. bod 6 zmluvy, po ukončení zmluvy uhradí odporca faktúru za odkúpenie odevov do 30 dní od jej vystavenia, pričom navrhovateľ musí exaktne stanoviť množstvo, ktoré je predmetom odkúpenia, na základe evidencie pracovných odevov vedenej poskytovateľom.
Z priebehu konania vyplýva, že potom, čo navrhovateľ doručil odporcovi faktúru, ktorou vyúčtoval cenu za odevy, oznámil odporca navrhovateľovi, že nesúhlasí s vyúčtovanou sumou a počtami odevov. Žiadal faktúru prepracovať a za tým účelom ju aj vrátil navrhovateľovi. Je zrejmé, že navrhovateľ „exaktne“ nestanovil množstvo odevov, vychádzal iba zo svojej vnútornej evidencie a s týmito údajmi odporca nesúhlasil. Z tohto dôvodu podľa názoru súdu nemohol byť odporca ani v omeškaní so zaplatením sumy 1.700,07 Eur, keďže aj v prípade tejto sumy bol sporný počet odevov, za ktoré sa malo zaplatiť (niektoré chýbali- nevrátili sa z prania).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v celosti. Trovy navrhovateľa pozostávajú zo súdneho poplatku za odpor v sume 108,63 Eur (poplatok 95,37 Eur po vrátení súdneho poplatku + 6,63 Eur krátenie súdneho poplatku) a z trov právneho zastúpenia. Tie boli určené podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Právny zástupca odporcua uskutočnil tieto úkony právnej pomoci:
- prevzatie veci dňa 11.02.2011, za čo mu patrí odmena vo výške 71,37 Eur (§ 10 ods.l a § 14 ods.l písm.a/ citovanej vyhlášky) vychádzajúc z hodnoty 1.625,77 Eur,
- podanie odporu na súd dňa 25.02.2011, za čo mu patrí odmena vo výške 71,37 Eur (§ 10 ods.l a § 14 ods.l písm.b/ citovanej vyhlášky),
- účasť na pojednávaní súdu dňa 02.03.2012, za čo mu patrí odmena vo výške 71,37 Eur (§ 10 ods.l a § 14 ods.l písm.c/ citovanej vyhlášky),
- účasť na pojednávaní súdu dňa 05.04.2012, za čo mu patrí odmena vo výške 71,37 Eur (§ 10 ods.l a § 14 ods.l písm.c/ citovanej vyhlášky).
Celkove tak tarifná odmena predstavuje 285,48 Eur.
Ku každému úkonu patrí paušálna suma náhrad - v roku 2011 vo výške 7,41 Eur, v roku 2012 vo výške 7,63 Eur, paušálna náhrada potom za všetky úkony predstavuje 30,08 Eur.
Ďalším hotovými výdavkami právneho zástupcu odporcu je cestovné určené podľa § 15 a § 16 ods.4 horeuvedenej vyhlášky. Cestovné patrí právnemu zástupcovi odporcu za dni 02.03.2012 a 05.04.2012. Vyúčtované bolo cestovné za použitie motorového vozidla, avšak odporca k vyúčtovaniu nepredložil doklady, z ktorých by bolo možné zistiť spotrebu, cenu PHM. Na základe toho bolo cestovné priznané iba vo výške cestovného hromadným dopravným prostriedkom. Jedna cesta stojí podľa www.cp.sk <http:// www.cp.sk> 5,20 Eur, cestovné tak spolu patrí vo výške 20,80 Eur.
Právnemu zástupcovi odporcu patrí podľa § 17 ods.l citovanej vyhlášky náhrada za stratu času, a to za dni 02.03.2012 a 05.04.2012, spolu za 10 polhodín, á 12,71 Eur, t.j. spolu vo výške 127,10 Eur.
Celkove potom trovy právneho zastúpenia patria vo výške 463,46 Eur. K nim patrí DPH, keďže právny zástupca odporcu preukázal, že je platcom tejto dane. Trovy právneho zastúpenia tak patria vo výške 556,15 Eur. Navrhovateľ bol preto zaviazaný k zaplateniu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 108,63 Eur a k zaplateniu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 556,15 Eur. Tieto trovy konania je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu (§ 160 ods.l a § 149 ods.l O.s.p).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov spolu s prílohami, ak potrebný počet rovnopisov a príloh účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.