Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_11C-113-2011.pdf
PDF · 187.32 KB
Case nature
Subarea
11C/113/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľa: T. D., L. XX, XXX XX O. I., SR zastúpená: JUDr. Lubomír Müller, advokát, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, ČR, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, takto
rozhodol:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.026,62,-EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.026,62,-EUR od 25.5.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 709,66,-EUR k rukám právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. Lubomíra Müllera, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 10. 6. 2011 domáhala voči odporcovi zaplatenia sumy 1.026,-EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody za nezákonné odsúdenie jej manžela L. D.Á..
Žalobný návrh odôvodnila tým, že je pozostalou manželkou po L. D., B.. X.X.XXXX, Z.. XX.XX.XXXX a zároveň je jeho dedičkou bez povinnosti výplaty ostatným dedičom, t.j. pozostalým synom. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 25.2.1959 sp. zn. 2T 36/59 bol pán D. odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Sb. k trestu odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne. Pán D. bol vo výkone trestu od 16.3.1959 do 20.11.1959, kedy bol podmienečne prepustený. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.5.2010 sp. zn. 1Nt/13/2009 bola vo veci povolená obnova konania a vyššie uvedený rozsudok bol zrušený. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.5.2010 sp. zn. VOS Bratislava 2T 36/1959 bolo trestné stíhanie pána D. zastavené, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom. Podaním zo dňa 22.11.2010 požiadala navrhovateľka odporcu o odškodnenie v položke náhrada trov právneho zastúpenia v konaní smerujúcom k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku v žalovanej výške. Odporca však listom zo dňa 25.5.2011 odmietol navrhovateľke akékoľvek odškodnenie priznať s tým, že nárok môže podľa §6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. uplatniť iba ten, na kom bol plne alebo čiastočne vykonaný trest, takže podľa názoru odporcu nie je navrhovateľka oprávnenou osobou. Podľa navrhovateľky odporca pochybil, keď opomenul ustanovenie §20 zákona č. 58/1969 Zb. kde sa vyslovene hovorí, že pokiaľ nie je stanovené inak, riadia sa právne vzťahy v tomto zákone občianskym zákonníkom. Ustanovenia Občianskeho zákonníka se teda uplatnia aj pri posudzovaní prechodu práva na náhradu škody na dediča poškodeného (§579 OZ). Na dediča však neprechádza právo na bolestné ani náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Dôvodil tým, že v danom prípade neboli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku. V zmysle §6 zákona č. 58/1969 Zb. právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. Zákon tu výslovne vymedzuje okruh osôb, ktoré majú právo žiadať o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste a s výnimkou uvedenou v §7 zákona, toto právo priznáva jedine osobe, na ktorej bol trest vykonaný. Navrhovateľka svoju legitimáciu odvodzuje od ustanovenia §20 zákona č. 58/1969Zb. v spojení s § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko právo na náhradu škody je majetkovým právom, ktoré je spôsobilé byť predmetom dedenia, prechádza toto na dedičov poručiteľa. Odporca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v zmysle jednej zo základných zásad civilného konania podľa ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv než sám má, občiansky zákonník pri úprave prechodu práv podľa §579 predpokladá, že právo (povinnosť v prípade dlžníka) za života poručiteľa existuje. Manžel navrhovateľky na ktorom bol v konaní 2T 36/59 čiastočne vykonaný trest odňatia slobody zomrel dňa 29.12.1994. Ku dňu úmrtia bol odsudzujúci rozsudok zo dňa 25.2.1959 stále právoplatný, pričom jeho právoplatnosť nebola ani napadnutá. Návrh na obnovu konania podala navrhovateľka až dňa 2.12.2009 a trestné stíhanie p. D. bolo zastavené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.10.2010. až od právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania vo veci 2T 36/59 tak bolo možné= uplatňovať nároky podľa §6 zákona č. 58/1969 Zb. V čase úmrtia p. D. však tento nemal právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, a toto právo tak nemohlo ani dedením prejsť na navrhovateľku. Vzhľadom na to, odporca má za to, že navrhovateľka nie je aktívne vecne legitimovaná v konaní.
Odporca poukázal aj na ustanovenie §4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého bolo možné dosiahnuť zrušenie odsudzujúceho rozsudku a pokračovanie konania o pôvodne podanej obžalobe, pričom v prípade aspoň čiastočného úspechu hradil trovy pôvodnej i novej obhajoby v zmysle §19 ods. 3 štát. Štát práve touto formou umožnil po zmene spoločensko-ekonomických pomerov zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmavanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali (§1 ods. 1 zákona). Túto možnosť mala tak navrhovateľka, ako aj jej manžel osobne, už v roku 1990 po nadobudnutí účinnosti zákona o súdnych rehabilitáciách, a v priebehu nasledujúcich troch rokov. Ani jeden z nich však takýto návrh nepodal. Podľa §415 OZ každý je povinný počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a na životnom prostredí. Navrhovateľka nevyužila štátom poskytovanú možnosť primeraným spôsobom dosiahnuť zrušenie odsudzujúceho rozsudku bez vyvolania ďalších nákladov. Nepočínala si tak v súlade s generálnou klauzulou o povinnosti predchádzania škodám, a pokiaľ ku škode na jej majetku v podobe nákladov na právne zastupovanie vo veci zrušenia odsudzujúceho rozsudku jej manžela došlo, súd by mal pri rozhodnutí zohľadniť i §441 Občianskeho zákonníka.
Odporca namietal aj výšku uplatnenej náhrady škody, argumentoval, že navrhovateľka nepreukázala, že vyčíslené trovy uhradila, teda že jej škoda v podobe nákladov na právne zastupovanie vo veci skutočne vznikla. Zároveň za náklady právneho zastúpenia navrhovateľky v konaní smerujúcom k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku je možné považovať len náklady vyvolané v konaní o povolení obnovy konania 2T 36/59 a v následnom obnovenom trestnom konaní, ktoré prebehli v rokoch 2009 až 2010, a podľa priloženej špecifikácie ide len o dva úkony - návrh na povolenie obnovy konania a verejné zasadnutie. Ak sa k uvedeným úkonom priráta prevzatie veci, ide sumárne o tri úkony právnej služby a náhradu cestovného a straty času za účasť právneho zástupcu na verejnom zasadnutí o povolení obnovy konania dňa 10.5.2010, ktoré je možné považovať za náklady právneho zastúpenia navrhovateľky vo veci a teda navrhovateľkou tvrdenú ujmu. Navrhovateľka si však podaným návrhom uplatňuje i náhradu nákladov vynaložených na početnú korešpondenciu jej právneho zástupcu s viacerými štátnymi orgánmi, na ktoré sa opakovane v priebehu rokov 2002 až 2004 obracala so svojou žiadosťou o preskúmanie odsudzujúceho rozsudku 2T 36/59 resp. na podanie podnetu na jeho zrušenie. Túto komunikáciu a náklady ňou vyvolané však odporca nepovažuje za účelne vynaložené na dosiahnutie zrušenia odsudzujúceho rozsudku, keďže k tomu došlo až po povolení obnovy konania pred súdom.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov resp. ich právnych zástupcov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise: žalobným návrhom, uznesením o dedičstve, uznesením o povolení obnovy konania, uznesením o zastavení trestného stíhania, žiadosťou o odškodnenie, vyčíslením trov obhajoby, potvrdením o pobyte, uznesením o účasti na súdnej rehabilitácii, nálezmi ÚS ČR, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:
Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný, pričom nepochybne vyplýval zo zhodných tvrdení účastníkov ako aj z predložených listinných dôkazov. Nebolo teda sporné, že manžel navrhovateľky p. L. D. bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 25.2.1959 sp. zn. 2T 36/59 právoplatne odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Sb. na trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne. Sporné nebolo ani to, že L. D. bol vo výkone trestu od 16.3.1959 do 20.11.1959, kedy bol podmienečne prepustený. L. D. zomrel dňa 29.12.1994. Podľa predloženého uznesenia o dedičstve D 375/95, D not 86/95, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 20.5.1996 dedičstvo po poručiteľovi nadobudla na základe schválenej dedičskej dohody v celom rozsahu navrhovateľka bez povinnosti výplaty ostatných dedičov (synov poručiteľa).
Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Nt 13/2009 zo dňa 10.5.2010 právoplatné dňa 10.5.2010) vyplýva, že súd povolil obnovu konania vo veci bývalého Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp. zn. 2T 36/1959 a podľa §400 ods. 1 Trestného poriadku súd zrušil rozsudok bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2T 36/1959 zo dňa 25.2.1959, pričom zrušil výrok o vine, celý výrok o treste a zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia je zrejmé, že rozsudkom VOS Bratislava sp. zn. 2T 36/1959 zo dňa 25.2.1959 bol obžalovaný L. D., B.. X.X.XXXX uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa §265 ods. 1 Tr. Z, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 3.1.1959 nenastúpil na 28- denné vojenské cvičenie k V.Ú. 2513 Nové Zámky, hoci povolávací rozkaz mal včas OVS Želiezovce doručený, odvolávajúc sa pritom na svoje náboženské presvedčenie. Za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 16 mesiacov nepodmienečne. L. D. dňa 29.12.1994 zomrel, manželka odsúdeného ako oprávnená osoba v zmysle §396 ods. 2 Trestného poriadku prostredníctvom obhajcu podala návrh na povolenie obnovy konania v horeuvedenej veci. Súd v pôvodnom konaní odsúdil L. D. na základe vtedy platného trestného zákona, kedy ust. § 265 ods. 1 TZ oprelo o čl. 32 ods. 2 Ústavy ČSSR, že náboženská viera alebo presvedčenie nemôže byť dôvodom pre to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť, ktorá je mu uložená zákonom. Pritom však ignoroval čl. 32 ods. 1 Ústavy ČSSR o slobode vyznania, pričom vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z 10.12.1948, ktorou bola viazaná aj vtedajšia ČSSR je zakotvené odopretie vojenskej služby z náboženského presvedčenia. V tejto skutočnosti súd videl podstatnú chybu konania, ktorá mohla a aj ovplyvnila rozhodnutie vo veci. Preto bola povolená obnova konania a došlo k zrušeniu príslušného (pôvodného) rozsudku vo výroku o vine, treste ako aj všetky nadväzujúce rozhodnutia.
Z uznesenia Okresného Bratislava I č.k. VOS Bratislava 2T 36/1959 zo dňa 28.5.2010 vyplýva, že súd podľa §241 ods. 1 písm. c) Tr. Por. s poukazom na §215 ods. 1 písm. b) Tr.por. zastavil trestné stíhanie proti obžalovanému L. D. stíhaného pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že po povolení obnovy konania uznesením súdu 1Nt 13/2009 zo dňa 10.5.2010 a zrušení pôvodného rozsudku, pokračoval súd v konaní na podklade pôvodnej obžaloby. Konajúci súd mal za to, že L. D. tým, že odmietol nastúpiť na vojenské cvičenie z náboženských dôvodov, si uplatnil svoje základné právo občana zaručené Ústavou a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a teda nenaplnil zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, čiže tento skutok nie je trestným činom. Z tohto dôvodu súd trestné stíhanie proti L. D. zastavil.
Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6Nt 17/2011 zo dňa 17.2.2012 vyplynulo, že súd podľa §33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii rozhodol o tom, že L. D. je účastný súdnej rehabilitácie. V odôvodnení súd uviedol, že dňa 10.6.2011 bol súdu doručený návrh navrhovateľky na vyslovenie súdnej rehabilitácie, ktorý podala prostredníctvom svojho obhajcu v ktorom poukázala na to, že po zastavení trestného stíhania požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., avšak jej žiadosti nebolo vyhovené a aby sa mohla úspešne domáhať odškodnenia, musí doložiť rozhodnutie o súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb. Súd dospel k záveru, že menovaný bol rozhodnutím o zastavení trestného stíhania v podstate rehabilitovaný, avšak postupovalo sa podľa všeobecných a nie rehabilitačných predpisov, čím navrhovateľke nevznikol nárok
na odškodnenie, hoci u jej manžela ide o takú istú situáciu ako u osôb rehabilitovaných podľa zákona č. 119/1990 Zb. Preto súd rozhodol podľa §33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam o jeho účasti na súdnej rehabilitácii.
Navrhovateľka sa žiadosťou o odškodnenie zo dňa 22.11.2010 domáhala náhrady škody v žalovanej výške, ktorú mali predstavovať náklady vynaložené na trovy obhajoby a cestovné za tieto úkony právnej pomoci: prevzatie veci, podnet na MS SR k SPZ, nový podnet na MS SR k SPZ, podnet na GP SR k SPZ, nový podnet na GP SR k SPZ, dostatočné vysvetlenie k podnetu na GP SR k SPZ, žiadosť o nové prešetrenie podnetu k SPZ, žiadosť o nové prešetrenie podnetu k SPZ, návrh na povolenie obnovy konania, verejné zasadnutie OS BA I.
Odporca vo svojom liste zo dňa 25.5.2011 s poukazom na ustanovenie §6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (t.j. že navrhovateľka nie je osobou oprávnenou na náhradu škody za vykonaný trest, nakoľko nejde o osobu na ktorej bol trest vykonaný) žiadosti nevyhovel.
Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.
Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1,2,3 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod žaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. Právo na náhradu škody má i ten, kto bol v neskoršom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na podklade zrušeného rozsudku. Právo na náhradu škody podľa predchádzajúcich odsekov nemá ten,
a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne alebo
b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný trest uložený.
Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Podľa § 27 zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a na náhradu škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 31 zákona č. 58/1969 Zb, tento zákon nadobúda účinnosť 1. júlom 1969.
Podľa §394 ods. 1 zákona č. 64/1956Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravné opatrenie, prepadnutie majetku alebo veci, peňažný trest alebo pokuta, môže žiadať, aby mu ju štát nahradil, ak bol v neskoršom konaní spod obžaloby oslobodený, alebo ak bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené.
Podľa §394 ods. 2 zákona č. 64/1956Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) náhradu škody za trest môže žiadať i ten, kto bol v neskoršom konaní odsúdený na miernejší trest, než na aký bol odsúdený zrušeným rozsudkom, a ten, na kom bol vykonaný trest odňatia slobody dlhšieho trvania, než ktorý mu bol uložený.
Podľa §394 ods. 3 zákona č. 64/1956Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) , právo žiadať náhradu škody za trest neprislúcha však tomu,
a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne,
b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené preto, že mu bola udelená milosť alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol trest uložený.
Podľa §395 zákona č. 64/1956Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), právo žiadať náhradu škody za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.
Podľa §396 zákona č. 64/1956Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), nárok na náhradu škody za väzbu alebo za trest zaniká, ak nepožiada oprávnená osoba najneskoršie do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je základom nároku, Ministerstvo spravodlivosti, aby jej priznalo náhradu.
Podľa § 371 ods. 1,2,3 zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok v pôvodnom znení, kto utrpel majetkovú škodu väzbou, môže žiadať za čas, za ktorý bola jeho osobná sloboda obmedzená, od štátu primerané odškodnenie, ak bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Za väzbu nariadenú v konaní o vydanie do cudziny sa odškodnenie neposkytuje. Nárok na odškodnenie nepatrí tomu,
a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu na obavy, ktoré boli dôvodom pre väzbu alebo jej predĺženie,
b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný alebo premlčaný.
Podľa § 371 ods. 4 zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok v pôvodnom znení Odškodnenie vždy však patrí za čas, o ktorý bola väzba proti zákonu predĺžená, najmä nesprávnym postupom vyšetrovacieho orgánu, prokurátora či súdu.
Podľa § 372 ods. 1,2,3,4 zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok v pôvodnom znení, kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené. Primerané odškodnenie môže žiadať i ten, kto bol v neskoršom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na podklade zrušeného rozsudku. Nárok na odškodnenie za trest nepatrí tomu,
a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne, alebo
b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný trest uložený.
Odškodnenie však vždy patrí za čas, o ktorý bol nesprávnym postupom súdu alebo orgánu zabezpečujúcich výkon trestu proti zákonu predĺžený trest odňatia slobody.
Podľa § 373 zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok v pôvodnom znení, právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.
Podľa § 374 ods. 1,2 zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok v pôvodnom znení, nárok na odškodnenie za väzbu alebo trest zaniká, ak nepožiada oprávnená osoba o priznanie nároku Ministerstvo spravodlivosti najneskoršie do jedného roka odo dňa, v ktorom nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktoré je základom nároku, a tam, kde také rozhodnutie neprichádza do úvahy, najneskoršie do roka od prepustenia z trestu. Ak neprizná Ministerstvo spravodlivosti náhradu do troch mesiacov od uplatnenia nároku alebo ak nie je oprávnená osoba s priznanou výškou odškodnenia spokojná, môže svoj nárok uplatniť v konaní o občianskoprávnych veciach.
Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
Podľa §4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb., prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v § 2, spáchané po 5. máji 1945 podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti zákona č. 86/1950 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 a 266, vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270, pre trestný čin zbehnutia podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275 ods. 2 písm. b) uvedeného zákona,
Podľa §5 ods. 1,2 zákona č. 119/1990 Zb., konanie sa začína na návrh odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca, manžela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím dotknuté. Ak je odsúdený zbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže návrh podať aj jeho zákonný zástupca, a to i proti vôli odsúdeného. Návrh môže podať aj prokurátor.
Podľa §6 ods.1,2 zákona č. 119/1990 Zb., návrh možno podať najneskôr do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak prieskumné konanie sa začalo len na návrh prokurátora a ten ho vzal späť, môže odsúdený podať návrh najneskôr do jedného roka odo dňa, keď bol o späťvzatí návrhu upovedomený. Ak oprávnená osoba z dôležitých dôvodov zmešká lehotu na podanie návrhu na začatie konania, môže požiadať o navrátenie lehoty do jedného mesiaca od pominutia prekážky, najneskôr však do troch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa návrh na začatie konania dosiaľ nepodal, treba ho spojiť so žiadosťou.
Podľa §7 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., na rozhodnutie podľa druhého oddielu a na prieskumné konanie podľa tretieho oddielu je príslušný súd, ktorý rozhodoval v pôvodnom konaní v prvom stupni. Ak tento súd už neexistuje, rozhoduje vecne príslušný súd, v obvode ktorého mal sídlo súd, ktorý rozhodoval v pôvodnom konaní v prvom stupni.
Podľa §14 ods. 1,3 zákona č. 119/1990 Zb., ak súd v prieskumnom konaní zistí, že preskúmavané rozhodnutie je chybné najmä preto, že
a) urobilo sa na základe nesprávnych zistení, najmä že sa opieralo o podvrhnuté alebo sfalšované dôkazy alebo vychádzalo z umelo skonštruovaných obvinení,
b) v konaní došlo k hrubému porušeniu procesných predpisov, najmä k vynúteniu priznania násilím alebo inými spôsobmi,
c) skutok, ktorý je predmetom odsudzujúceho výroku, bol vyprovokovaný, organizovaný alebo riadený bezpečnostnými orgánmi,
d) skutok bol uznaný za trestný v rozpore so zákonom vtedy platným,
e) skutok bol kvalifikovaný podľa prísnejšieho ustanovenia, než vyplývalo zo zákona,
f) uložený druh trestu bol v zrejmom rozpore s jeho zákonným účelom alebo výmera trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť,
zruší rozhodnutie úplne alebo v časti, v ktorej je chybné.
Ak súd pôvodné rozhodnutie zruší podľa odseku 1, zruší zároveň všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na pôvodné rozhodnutie, ak s ohľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Podľa §15 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., po právoplatnosti rozhodnutia podľa § 14 ods. 1 súd pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby. Pri hlavnom pojednávaní sa ustanovenie § 11 použije obdobne.
Podľa §16 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., konaniu nebráni smrť odsúdeného. Trestné stíhanie nemožno po zrušení pôvodného rozhodnutia zastaviť preto, že odsúdený zomrel
Podľa §19 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb., trovy obhajoby uhrádza štát:
a) v konaní podľa § 3,
b) ak sa zistilo, že návrh je aspoň čiastočne dôvodný,
c) bez ohľadu na výsledok konania, ak sa konanie začalo na návrh prokurátora.
Podľa §23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 2 500 Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 200 Kčs, výkonu väzby vo výške 600 Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150 Kčs za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.
Podľa §24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Podľa §24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.
Podľa §26 zákona č. 119/1990 Zb., právo žiadať odškodnenie prechádza na dedičov poškodeného, pokiaľ sú nimi deti, manžel, rodičia, a ak ich niet, súrodenci, s výnimkou nárokov, ktoré podľa Občianskeho zákonníka zanikajú smrťou poškodeného.
Pokiaľ ide o vyriešenie otázky základu sporu, t.j. či v danom prípade je u navrhovateľky daný nárok na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených prostriedkov na trovy obhajoby vedúce k zastaveniu trestného stíhania jej manžela, súd poukazuje na závery Ústavného súdu ČR vyslovené v jeho rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 134/08 a sp. zn. I. ÚS 1628/07, ktoré je možné aplikovať aj na posudzovaný prípad a s ktorými sa tunajší súd v celom rozsahu stotožnil.
Vzhľadom na tieto závery súd poukazuje na to, že podľa § 372 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. v znení do 30. 6. 1969, (resp. rovnako tak podľa §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení do 31.12.1961) ktoré bolo aplikované v danej veci, platilo, že "Kto utrpel majetkovú škodu tým,
že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené.". Podľa § 373 citovaného zákona (rovnako tak podľa §395 zákona č. 64/1956 Zb.) potom platilo, že "Právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dediča oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bolo podľa zákona povinný poskytovať.".
Ako prvotnú (predbežnú) otázku si Ústavný súd vytýčil posúdenie toho, či v prípade, že by bol žiadateľom o odškodnenie sám manžel navrhovateľky, teda subjekt, na ktorom bol vykonaný trest odňatia slobody, by mu prináležala podľa § 372 odst. 1 trestného poriadku v tom čase platnom znení (resp. 394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb) i úhrada nákladov vynaložených v súvislosti s oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania; teda - v danej veci - i nákladov vynaložených v konaní o povolení obnovy konania a v následnom obnovenom konaní (ďalej tiež ako "predmetné náklady konania - trovy obhajoby"). Pokiaľ by bola odpoveď záporná, logickou konzekvenciou by bol záver, že ani navrhovateľke podľa tohto ustanovenia náhrada nákladov konania neprislúcha.
Podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa § 372 odst. 1 trestného poriadku (§394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) v tady platnom znení bolo 1. vykonanie trestu celkom či sčasti, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola naplnená (manžel navrhovateľky vykonal trest a trestné stíhanie bolo zastavené). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú škodu se teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty) nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné vykonanie trestu, implikujúce aj nezákonné rozhodnutie o vine a o tomto treste (ktoré muselo predchádzať), vyvolalo zo strany pôvodne odsúdeného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o oslobodenie spod obžaloby či o zastavenie trestného stíhania. Teda, náklady konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby, či zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti s "vykonaním trestu" (ktoré implikuje rozhodnutie o vine a treste), nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zavedenia § 372 ods. 1 (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) do vtedy platného trestného poriadku, nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, na ktorých bol vykonaný trest, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb. To platí o to viac preto, že si zákonodarca musel byť vedomý toho, že jednou z podmienok uplatnenia nároku na odškodnenie za vykonanie trestu podľa § 372 odst. 1 (§394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) trestného poriadku vtedy platnom znení bolo práve i následné oslobodenie spod obžaloby, či zastavenie trestného stíhania. O takej intencii zákonodarcu svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 87/1950 Zb., o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), ktorý zakotvoval v § 299 ods. 1 takmer identické ustanovenie o odškodnení za trest, keď uvádzala, že "Ani najobjektívnejšie rozhodovanie prokurátora a súdu nezabráni niekedy tomu, aby nebola vzatá do väzby, poprípade aj odsúdená osoba nevinná. Aby škoda, takým mylným rozhodnutím spôsobená, mohla byť napravená, upravuje osnova podmienky vzniku nároku na odškodnenie za väzbu a trest a konanie o ňom, a to v treťom oddiely (§ 298 až 301).". Toto ustanovenie pritom nasledujúca úprava zákonom č. 64/1956 Zb., o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), a zákonom č. 141/1961 Zb. v podstate prevzala, teda vrátane jeho dôvodov; absentuje tu odlíšenie sa čo do dôvodov prijatia voči pôvodnej právnej úprave. (Pozn.: dôvodová správa k zákonu č. 141/1961 Zb. napr. len vo vzťahu k hlave dvadsiatej tretej, kde bol zakotvený aj inštitút
odškodnenia za trest, uvádzala, že: "Osnova tu v podstate preberá doterajšie ustanovenia, ktoré zaisťujú odškodnenie za neoprávnene nariadenú väzbu a vykonané tresty.".) Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vykonaní trestu k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne odsúdenému. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.
Uvedený záver nepopiera ani to, že v § 46 odst. 2 zákona č. 82/1968 Zb., o súdnej rehabilitácii, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 8. 1968, bolo uvedené, že "Ustanovenie oddielu šiesteho o rozsahu nahradzovaných škôd a spôsobu ich úhrady platí aj pre odškodňovanie za väzbu a trest v prípadoch, na ktoré sa tento zákon nevzťahuje."; pritom v § 27 (oddielu šesť) zákona č. 82/1968 Zb., ktoré obsahovalo vymedzenie rozsahu škody, neboli náklady konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby alebo zastaveniu trestného stíhania výslovne uvedené. Zmyslom a účelom § 46 odst. 2 citovaného zákona totiž nebolo obmedziť rozsah škody spôsobenej vykonaním trestu, ktorá mala byť napravená, ale ju doplniť, resp. v niektorých smeroch rozšíriť [porov. dôvodovú správu k oddielu šesť citovaného zákona: "Oddiel šesť osnovy bližšie upravuje niektoré otázky materiálneho odškodnenia. Pre prípady, na ktoré sa má zákon vzťahovať, osnova v podstate vychádza z bežnej odškodňovacej praxe, aj keď rozsah náhrady škody v niektorých smeroch rozširuje; presnejšie dopĺňajúc tak trestný poriadok, stanoví jeho obsah (§ 27)."; k tomu porov. obdobne dôvodovú správu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávym úradným postupom: "... To je zatiaľ vykonané len v ustanoveniach § 371 až 374 trestného poriadku, ktoré boli doplnené - pokiaľ ide o rozsah a spôsob náhrady - ustanovením § 46 odst. 2 zákona č. 82/1968 Zb."]. Inak povedané, zmyslom prijatia zákona č. 82/1968 Zb. nemalo byť zhoršenie doterajšieho právneho stavu, čo sa týka odškodnenia za väzbu a trest. Napokon, zákon č. 82/1968 Zb. nemohol - ani z logiky veci - podriaďovať pod rozsah škody, ktorá má byť hradená (tj. v § 27), úhradu nákladov konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania v zmysle danej veci, tj. konanie spojené s návrhom na obnovu konania a nasledujúceho konania, nakoľko k reparácii dochádzalo práve v rehabilitačnom konaní podľa tohto zákona, a nie v konaní podľa trestného poriadku, ktoré tak nepredchádzalo. K tomu možno iba dodať, že rehabilitačný zákon sám náhradu nákladov obhajoby v tomto rehabilitačnom konaní priznával (za podmienok § 10).
Relevantná nie je ani eventuálna argumentácia s poukazom na rozdielnosť dikcie v § 372 odst. 1 trestného poriadku v tedy platnom znení ("... škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody ...") a v § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ("... škody spôsobené rozhodnutím o treste ..."), ktoré nahradilo predchádzajúcu úpravu o odškodnenie za trest v trestnom poriadku. Išlo by o eventuálnu argumentáciu v tom smere, že práve takou zmenenou textáciou dáva neskorší zákonodarca najavo, že až podľa zákona č. 58/1969 Zb. možno nahradiť ako škodu predmetné náklady konania (zatiaľ čo podľa trestného poriadku vtedy platnom znení nie). Ak aj bola totiž v oboch citovaných zákonoch použitá nie totožná textácia, obsah - z hľadiska zmyslu a účelu - zostáva v podstate rovnaký. O tom svedčí aj úmysel zákonodarcu prejavený v dôvodovej správe k citovanému zákonu č. 58/1969 Zb., ktorá k tejto otázke uvádzala napr..: "... Výnimku tvorí rozhodnutie o väzbe a treste. Zodpovednosť za škodu spôsobenú týmito rozhodnutiami (nezákonnými i zákonnými) je upravená v hlave druhej, do ktorej sú prevzaté podmienky a výhody doterajšej úpravy prevedené v § 371 až 374 trestného poriadku. ... Toto prevzatie je odôvodnené tiež tým, že je v záujme jednotnosti a komplexnosti úpravy, aby navrhnutý zákon nahradil doterajšiu úpravu trestného poriadku." (k tomu porov. tiež hore citovanú dôvodovú správu k zákonu č. 87/1950 Zb., ktorý v podstate prevzal zákon č. 141/1961 Zb.: "... odsúdená osoba nevinná. Aby škoda takým mylným rozhodnutím spôsobená mohla byť napravená ..."). Teda fakt, že trestný poriadok hovoril o škode spôsobenej "tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody ..." a nepoužíval formuláciu neskoršieho zákona o škode spôsobenej "rozhodnutím o treste", nie je v otázke odškodniteľnosti predmetných nákladov konania relevantná.
Predovšetkým je potom na mieste uviesť, že opačný výklad by bol protiústavný.
Za všeobecné a prvotné východisko považuje Ústavný súd ČR právne závery, ktoré vyslovil vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 245/98 zo dňa 22. 9. 1999 (N 128/15 SbNU 221), ako aj v náleze sp. zn. III. ÚS 124/03 zo dňa 11. 12. 2003 (N 144/31 SbNU 281). V týchto rozhodnutiach Ústavný súd ČR okrem
iného uviedol, že Listina, ktorej súčasťou je i zmieňovaný čl. 36 odst. 3, bola do nášho právneho poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon bol schválený dňa 9. 1. 1991 a účinnosť nadobudol dňa 8. 2. 1991. Základným ustanovením tohto zákona bol § 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom Ústavný súd ČR dovodil, že by bolo v rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 odst. 3 Listiny a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.
Z toho vyplýva, že aj keď bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred tým, než Listina nadobudla účinnosť, je nutné danú otázku posudzovať predovšetkým z hľadiska čl. 36 odst. 3 Listiny, ktorý priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom bol v danej veci trestný poriadok vo vtedajšom znení. Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané, zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu § 372 odst. 1 trestného poriadku č. 141/1961 Zb. vo vtedajšom znení (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.), a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny - zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil, že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania (trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.
Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že § 372 ods. 1 trestného poriadku (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) vo vtedajšom znení zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania.
3. Po kladnom zodpovedaní uvedenej prvotnej (predbežnej) otázky vystala otázka, či by mohlo byť priznané predmetné odškodnenie podľa § 372 ods. 1 trestného poriadku (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) vo vtedajšom platnom znení rovnako navrhovateľke. Z jazykového výkladu, tj. z doslovného znenia zákona plynie, že nie, nakoľko toto ustanovenie hovorí výslovne ako o osobe oprávnenej len o osobe, na ktorej bol vykonaný trest odňatia slobody, čo bol v danej veci zomrelý manžel navrhovateľky.
Nič menej § 372 ods. 1 trestného poriadku vo vtedajšom platnom znení (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) je potrebné interpretovať i prostredníctvom ďalších ustanovení trestného poriadku, a to konkrétne ustanovení § 37 ods. 1 vety prvej (resp. §34 zákona č. 64/1956 Zb.), ktoré už ku dňu 1. 1. 1962 (rovnako ako dnes ) stanovilo, že "ak nevyužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a nezvolí mu ho ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť jeho príbuzný v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh, ako i zúčastnená osoba ...". Ako plynie zo záveru k vyššie uvedenej prvotnej otázke, pokiaľ by predmetné trestné konanie (konanie o návrhu na povolenie obnovy konania a následne obnovené konanie) bolo začaté na návrh manžela navrhovateľky, prináležala by mu v rámci náhrady škody aj úhrada predmetných nákladov konania. V danom prípade však manžel navrhovateľky zomrel ešte pred samotným podaním návrhu na povolenie obnovy konania. Ak potom zákon navrhovateľke umožňoval svojmu zomrelému manželovi podľa § 37 ods. 1 vety prvej trestného poriadku vtedy platnom znení (§34 zákona č. 64/1956 Zb.) zvoliť obhajcu, je celkom logické, že aj jej bude prináležať náhrada škody spôsobená jej vynaloženými nákladmi konania (ktorá je takto v príčinnej súvislosti s nezákonným vykonaním trestu - v tomto smere platia úvahy sub 2); navrhovateľka konanie smerujúce k oslobodeniu spod obžaloby (k zastaveniu trestného stíhania) podstupovala v prospech svojho zomretého manžela, teda v podstate "miesto neho", fakticky tak vystupovala v jeho postavení, a tým niesla náklady konania de facto "za neho" [porov. § 280 ods. 3 vtedajšom znení (ostatne rovnako ako v dnešnom znení): "V prospech obvineného môžu návrh na povolenie obnovy podať okrem obvineného tiež osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie."; § 247 ods. 2 vtedajšom znení (ostatne takmer rovnako ako v dnešnom znení): "V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem obžalovaného a prokurátora aj príbuzní obžalovaného v pokolení priamom, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh."]. Systematickým výkladom je tak namieste dospieť k rozšíreniu rozsahu § 372 ods. 1 trestného poriadku vtedy platnom znení (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.). O ratiu takej interpretácie svedčí aj to, že by bolo zjavne nespravodlivé, aby osoba, ktorá je oprávnená podľa § 37 ods. 1 vety prvej trestného poriadku (resp. §34 zákona č. 64/1956 Zb.) zvoliť zomretému obhajcu, niesť náklady vyvolané tým, že došlo k takému nezákonnému postupu štátu, ktorý je nutné v neskoršom konaní naprávať. Náklady konania vedúceho po vykonanie trestu k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne odsúdenému. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania - nielen osoby neprávom odsúdenej (ktorá naviac trest vykonala), ale aj osoby, ktorá bola za túto zomretú osobu oprávnená zvoliť jej obhajcu - ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.
Uvedený záver prikláňajúci sa k extenzívnemu výkladu zákona pritom platí o to viac v relácii ku konaniu o návrhu na povolenie obnovy konania, v ktorom musí mať zomretý odsúdený obhajcu, teda ak ide o prípad nutnej obhajoby; navrhovateľka tak bola povinná, nielen oprávnená, v konaní o návrhu na povolení obnovy konania svojmu zomrelému manželovi obhajcu zvoliť.
Taký rozširujúci výklad nie je - podľa presvedčenia Ústavného súdu ČR- v rozpore ani s § 373 trestného poriadku vtedy platnom znení (resp. §395 zákona č. 64/1956 Zb.), podľa ktorého platilo, že "Právo žiadať odškodnenie za väzbu a trest prechádza na dediča oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.". Predovšetkým, toto ustanovenie upravuje iba prechod nároku na náhradu škody za trest; v posudzovanom prípade však nárok na náhradu škody na navrhovateľku neprechádza, nakoľko škoda spočívajúca v predmetných nákladoch konania vznikla priamo jej, a nie jej zomretému manželovi. Inak povedané, hypotéza tejto právnej normy na posudzovaný prípad priamo nedopadá. K tomu možno uviesť, že citovaný extenzívny výklad § 372 ods. 1 trestného poriadku v tedy platnom znení (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.) je naopak v súlade so zmyslom a účelom § 373 tohto zákona (resp. §395 zákona č. 64/1956 Zb.), ktorým zjavne bolo zaistiť "odškodnenie" i ďalších osôb (tj. osôb odlišných od tej, na ktorej bol trest vykonaný), ktorých sa nezákonné vykonanie trestu negatívne dotklo ako v majetkovej
oblasti (ukrátenie na výžive), tak v oblasti sociálnej (ukrátenie na výchove). V posudzovanom prípade sa pritom nezákonný postup štátu dotkol navrhovateľky nepochybne v majetkovej rovine, a to spôsobením škody spočívajúcej vo vynaložených predmetných nákladoch konania.
Uvedená argumentácia pritom dosahuje roviny ústavnoprávnej, takže potreba prijatia - už spomínaného
- extenzívneho výkladu zákona plynie i z imperatívu ústavne konformného výkladu, konkrétne interpretácie v súladu s ústavným princípom rovnosti. Ústavný princíp rovnosti zakotvený v čl. 1 Listiny, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a komplementárne vyjadrený článkom 3 Listiny, ako princíp zákazu diskriminácie v priznaných základných právach a slobodách, interpretuje Ústavný súd vo svoje judikatúre - ako vyslovil v náleze sp. zn. Pl. ÚS 18/01 zo dňa 30. 4. 2002 (N 53/26 SbNU 73; 234/2002 Sb.) - z dvojakého pohľadu [napr. nález sp. zn. Pl. ÚS 16/93 zo dňa 24. 5. 1994 (N 25/1 SbNU 189; 131/1994 Sb.), nález sp. zn. Pl. ÚS 36/93 zo dňa 17. 5. 1994 (N 24/1 SbNU 175; 132/1994 Sb.) a nález sp. zn. Pl. ÚS 5/95 zo dňa 8. 11. 1995 (N 74/4 SbNU 205; 6/1996 Sb.) aj.]. Prvý je daný požiadavkou vylúčenia svojvôle pri odlišovaní skupín subjektov a ich práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania. Vo vyššie uvedenom doslovnom výklade zákona však Ústavný súd nenašiel žiadny v ústavnej rovine akceptovateľný dôvod, ktorý by bol spôsobilý odôvodniť nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám nezákonným rozhodnutím poškodených osôb tak, ako sú hore popísané (tj. samotné odsúdené osoby oproti osobám, ktoré sú podľa § 37 odst. 1 trestného poriadku (resp. §34 zákona č. 64/1956 Zb.) oprávnené, príp. i povinné zvoliť zomretým odsúdeným obhajcu). Ústavný súd teda dospel k záveru, že doslovný výklad zákona by vo svojich dôsledkoch vyvolával neodôvodnenú nerovnosť medzi subjektmi, ktorým bola pri výkone verejné moci spôsobená škoda. Z postulátu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, plynie z nej však požiadavka, aby právo (myslené i v rovine aplikácie práva) bezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. V danom prípade je nesporné, že požiadavka poskytnutia rovnakých práv za rovnakých podmienok bez neodôvodnených rozdielov doslovným výkladom rešpektovaný nie je. Napokon, obdobne argumentoval Najvyšší súd ČR v uznesení sp. zn. 4 Tz 87/2002-II. vo vzťahu k § 151 odst. 1 vete poslednej trestného poriadku (nakoľko vyslovil, že "štát ... nesie náklady na nutnú obhajobu, ktoré obvinenému vznikli v dôsledku podania sťažnosti pre porušenie zákona."); "výklad reštriktívny, ktorý by vztiahol dopady ustanovenia § 151 ods. 1 vety druhej trestného poriadku toľko na osobu obvineného, a nie na osoby, ktoré sú podľa § 37 ods. 1 trestného poriadku (resp. §34 zákona č. 64/1956 Zb.) oprávnené zvoliť obhajcu zomretému, by vytvoril ako dôsledok neodôvodnenú nerovnosť.".
Doslovná interpretácia zákona by pritom bola rozporná aj s čl. 36 ods. 3 Listiny, vo vzťahu ku ktorému formuloval Ústavný súd všeobecné východiska už vyššie. Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru, že aj navrhovateľke - ako "každému"
- prináleží právo na náhradu škody v podobe ňou vynaložených predmetných nákladov konania. Opačný výklad by rovnako značil, že by v prípade osôb, ktoré sú podľa § 37 ods. 1 trestného poriadku oprávnené zvoliť zomretým odsúdeným obhajcu a ktorým vznikla škoda spočívajúci "len" v predmetných nákladoch konania, došlo k naprostému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody spôsobenej im spomínaným konaním štátu, či orgánov verejnej správy. Doslovný výklad by bol - ako už bolo uvedené
- tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy (Dohovoru), nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom ujma na ich právach.
Za tohto stavu konajúci súd uzatvára, že nárok navrhovateľky bolo potrebné podriadiť pod §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb. trestného poriadku vo vtedajšom znení. Pokiaľ by tak súd neurobil a interpretoval a aplikoval podústavné právo inak, došlo by tým k porušeniu základného práva navrhovateľky na spravodlivý proces, ako aj k porušeniu jej základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu podľa čl. 36 ods. 3 Listiny.
Pokiaľ ide o samotnú výšku škody súd v prvom rade poukazuje na to, že bolo potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu § 372 odst. 1 trestného poriadku č. 141/1961 Zb. vo vtedajšom znení (resp. §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.), a to v tom smere, že pod toto ustanovenie bolo potrebné
- v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny - zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov konania vynaložených na zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Ide teda o náklady, ktoré boli vyvolané nezákonným stavom a ktoré smerovali k jeho odstráneniu.
Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. V predmetnom konaní skutočnou škodou boli teda náklady (trovy) konania vynaložené navrhovateľkou k dosiahnutiu zastavenia trestného stíhania a rehabilitácie jej manžela.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Ak teda v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom (nezákonné odsúdenie), fyzická osoba (navrhovateľka) vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov na obvineného (manžela navrhovateľky), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.(v posudzovanej veci podľa §394 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb.), a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám.
Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené náklady konania smerujúceho k odstráneniu nezákonného rozhodnutia štátu a vedúce k zastaveniu trestného stíhania manžela navrhovateľky) neposudzuje účelnosť trov takto vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného (navrhovateľky) zmenšil v príčinnej súvislosti s dosiahnutím nápravy nezákonného stavu vyvolaného nezákonným odsúdením manžela navrhovateľky. Inak povedané nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov zomretého manžela navrhovateľky za účelom dosiahnutia jeho rehabilitácie resp. zastavenia trestného stíhania (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania ako takých), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľkin majetok v príčinnej súvislosti s vedením konania smerujúceho k odstráneniu negatívnych dopadov nezákonného rozhodnutia. Ak navrhovateľka skutočne zo svojho majetku uhradila, v súvislosti s jej zastupovaním v konaniach smerujúcich k zastaveniu trestného stíhania resp. rehabilitácii jej manžela, svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jej majetok a to v príčinnej súvislosti s týmto konaním (konaním smerujúcim k odstráneniu nezákonného stavu). Inak povedané, nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči manželovi navrhovateľky, jeho odsúdenia a vykonania trestu, nemusela by navrhovateľka vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta za účelom dosiahnutia "očistenia" jej manžela.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľke náhradu škody v celej žalovanej výške, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania resp. o ich výške) sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vykonávaním úkonov smerujúcich v konečnom dôsledku k zastaveniu trestného stíhania a rehabilitácii jej manžela. Navrhovateľka túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradila, čo vyplýva aj z čestného vyhlásenia JUDr. Müllera, že mu navrhovateľka v súvislosti s jej zastupovaním vo veciach dosiahnutia zastavenia trestného stíhania a rehabilitácie jej manžela uhradila sumu 1.026,62,-EUR.
Aj keď nie všetky vykonané a vyúčtované úkony právnej pomoci boli účelné vo vzťahu k povoleniu obnovy konania t.j. priamo neviedli k povoleniu obnovy konania a následnému zastaveniu trestného stíhania manžela navrhovateľky, nepochybne išlo o úkony, ktoré predmetný cieľ sledovali, t.j. ich cieľom malo byť dosiahnutie zastavenia trestného stíhania prípadne rehabilitácie manžela navrhovateľky. Tu treba mať na zreteli, že ide o špecifický prípad, kedy mohlo dôjsť k rehabilitácii manžela navrhovateľky viacerými spôsobmi (napr. prieskumným konaním podľa zákona č. 119/1990 Zb. sťažnosťou pre porušenie zákona ako mimoriadnym opravným prostriedkom podľa §30 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., obnovou konania a následným zastavením trestného stíhania, vyslovením súdnej rehabilitácie a pod.). Niektoré úkony právnej pomoci boli vynaložené za účelom dosiahnutia podania sťažnosti pre porušenie zákona zo strany
Ministerstva spravodlivosti SR alebo Generálnej prokuratúry SR. Keďže tieto orgány sťažnosť odmietli podať, zostalo navrhovateľke len podať návrh na povolenie obnovy konania a následné zastavenie trestného stíhania. Všetky úkony právnej pomoci však sledovali jeden a ten istý cieľ, a to odstrániť negatívne dopady nezákonného rozhodnutia štátu (pričom všetky náklady však bol povinný hradiť štát zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR). Na daný prípad treba nazerať komplexne a teda za škodu tu treba rozumieť akékoľvek (resp. všetky) náklady, ktoré navrhovateľka vynaložila v príčinnej súvislosti s dosiahnutím rehabilitácie jej manžela bez ohľadu na to, ktorou konkrétnou formou malo k rehabilitácii dôjsť. Nemožno škodu v tomto prípade posudzovať oddelene (dielčie) resp. nemožno za škodu považovať len tie náklady, ktoré boli vynaložené len na tú formu rehabilitácie, ktorá sa podarila navrhovateľke skutočne dosiahnuť (v danom prípade cestou povolenia obnovy konania). Za škodu treba považovať všetky náklady, ktoré navrhovateľka vynaložila na to, aby sa efekt rehabilitácie jej manžela dosiahol. Preto súd priznal navrhovateľke škodu tak ako bola vyčíslená vo vyúčtovaní nákladov obhajoby, ktoré navrhovateľka svojmu advokátovi aj skutočne v celej výške zo svojho majetku uhradila.
Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd poukazuje na to (a stotožňuje sa s názorom navrhovateľky), že ustanovenie § 9 zákona č. 58/1969 Zb. (ktoré možno na daný prípad analogicky aplikovať) ukladá povinnosť predbežne prerokovať len náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom túto predbežne prerokovať potrebné nebolo. Ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na náhradu škody dňa 25.5.2011 (prvý deň po dni, keď uplynula odporcovi 6 mesačná zákonná lehota na dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo ho navrhovateľ k tomu vyzval žiadosťou zo dňa 22.11.2010, doručenou odporcovi dňa 24.11.2010). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľke okrem škody vo výške 1.026,62,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,25 % p.a. (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 25.5.2011 až do zaplatenia.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 709,66,- EUR.
Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 709,66,- EUR nasledovne:
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 10.6.2011 , §14 ods. 1 písm. a)........... 61,41,-EUR + 7,41,-EUR (režijný paušál)
- podanie - žalobný návrh - §14 ods. 1 písm. b)... 61,41,-EUR + 7,41,-EUR (režijný paušál)
- podanie - stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 10.10.2011 - §14 ods. 1 písm. b)... 61,41,-
EUR + 7,41,-EUR (režijný paušál)
- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 4.4.2012, § 14 ods. 1 písm. c).......61,41-EUR + 7,63,- EUR (režijný paušál)
Trovy právneho zastúpenia celkom (vrátane režijných paušálov) : 275,50,-EUR
Cestovné náhrady za deň 4.4.2012:
Použité motorové vozidlo: Škoda EČV: 4A0 79 57
Priemerná spotreba nafty: 6,1 lit/100km
Základná sadzba: 0,183 EUR/l
Priemerná cena pohonných hmôt 1,719EUR za 1 lit.
Cena pohonných hmôt na 1 km: 0,105 EUR (1,719 x 0,061)
Celková sadzba na jeden km: 0,288 EUR (0,183 +0,105)
Počet km: 700 km (Praha - Bratislava a späť)
Náhrada za použitie vozidla na jednu cestu tam a späť: 201,60 EUR (700 x 0,288)
Náhrada za stratu času za každú začatú začatú polhodinu: 1/60 výpočtového základu
Náhrada za stratu času za každú začatú začatú polhodinu: 12,72 EUR/polhodina (763:60)
Strata času v polhodinách na jednu cestu tam a späť: 18 (2 x 9)
Náhrada za stratu času za jednu cestu tam a späť: 228,96 EUR (18 x 12,72)
Stravné za jeden deň: 3,60 EUR (podľa vyhlášky č. 110/2009 Z.z.)
Za cestu tam a späť celkom: 434,16,-EUR (201,60 +228,96 + 3,60)
Trovy právneho zastúpenia celkom: 275,50,-EUR + 434,16,-EUR = 709,66,-EUR
Podľa § 149 ods. 1 OSP, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis