Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoP-1-2012.pdf
PDF · 87.81 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/1/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja vo veci starostlivosti o maloletú: V. N., nar. X. V. XXXX, bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, matky: X. N., nar. XX. X. XXXX, bytom B., W. Z. X, a otca: V. N., nar. X.. M. XXXX, bytom L. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Piešťany, Vajanského 5270/1A, o zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 15. novembra 2011 č. k. 8P/76/2011-43 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie výživného, ďalej tiež vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 62 ods. 2 a 4 vety prvej, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom, že na strane matky, otca ani maloletej neprišlo od ostatného súdneho rozhodnutia (o výške výživného otca na maloletú) k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného. Za takú najmä nepovažoval zníženie dávky v hmotnej núdzi poberanej otcom (zo 147,59 eur na 97,19 eur mesačne), keď otec jednak o zníženie nepožiadal bezprostredne po tom, čo takáto okolnosť nastala (už 5. apríla 2011, pričom návrh bol podaný až 28. septembra 2011) a popri tom už výživné majúce sa podľa návrhu znížiť bolo výsledkom rodičovskej dohody, otcom uzavretej napriek zisteniu jeho príjmu len z dávky v hmotnej núdzi (hoci suma výživného podľa rodičovskej dohody sumu dávky v hmotnej núdzi prevyšovala), keď napokon otec s nárokom na invalidný dôchodok a poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť len o 50% má možnosť si nájsť prácu umožňujúcu mu platenie dosiaľ určeného výživného; dôvodil potom okresný súd, ktorý „rozhodnutie“ o trovách konania odôvodnil právne len odkazom na § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne povahou konania.
Proti tomuto rozsudku zjavne len vo veci samej podal včas odvolanie iba otec a navrhol ho (konečným návrhom) zmeniť a výživné znížiť počnúc 1. októbrom 2011 na 40 eur mesačne. Mal za to, že rozsudok bol vydaný predčasne, pretože ani skutkový stav nebol správne vyhodnotený. Vyčítal súdu prvého stupňa, že nepreveril výšku matkou deklarovaného nájmu (podnájmu) za byt za situácie, keď on (otec a odvolateľ) skôr určené výživné platil s pomocou rodičov, aby sa vyhol trestnému stíhaniu za prečin zanedbania povinnej výživy (ktoré nebezpečenstvo stále trvá a jediným prostriedkom, ako ho odvrátiť, je zníženie výživného, keďže pomoc zo strany rodičov nemôže byť nekonečná a súd by nemal vyvíjať
tlak na otca, aby žiadal solidaritu vlastných rodičov, ak sám nie je schopný stanovené výživné uhrádzať). Mal za to, že šanca nájsť si prácu s trvalým pracovným pomerom pri jeho vzdelaní je minimálna.
Matka navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť predovšetkým pre zotrvanie na svojich prednesoch z konania na súde prvého stupňa, ako aj pre zmenu pomerov, ktorá nastala na jej strane a ktorú predstavuje strata ňou zamestnania (od 1. marca 2012).
Opatrovník navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keďže doposiaľ určená výška výživného je v záujme maloletej.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania otca celú vec (pokiaľ šlo o vec samu preto, že tu konanie mohlo začať i bez návrhu a súd tak nebol viazaný návrhmi účastníkov vrátane tých odvolacích, v časti trov konania potom pre závislosť rozhodnutia, v tomto prípade inak z dôvodov, ktoré budú uvedené neskôr, len formálneho od rozhodnutia veci samej) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu riadne predvolaného opatrovníka maloletej (ktorý neprítomnosť zástupcu neospravedlnil), doplnil dokazovanie výsluchom matky, Zmluvou Ing. G. N. a matky o nájme bytu z 1. júla 2010, doplňujúcou správou zamestnávateľa matky o jej zárobkoch od 1. októbra 2011 do 29. februára 2012 (správa obchodnej spoločnosti BIAR s.r.o., Piešťany z 27. marca 2012), výpisom zo živnostenského registra otca (výpis Obvodného úradu Piešťany z 28. marca 2012), potvrdením o poberaní a vyplatení invalidného dôchodku otca (správa Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, z 27. marca 2012), potvrdeniami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany z 28. marca 2012 o evidencii otca ako uchádzača o zamestnanie v období od 14. novembra 2011 do 9. januára 2012 a o poberaní dávky v hmotnej núdzi otcom od 1. novembra 2011 do 30. novembra 2011, zo dňa 8. marca 2012 o evidencii matky ako uchádzačky o zamestnanie od 1. marca 2012, a dospel (odvolací súd) k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa len vo veci samej treba považovať za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie (inak pri zachovaní možnosti doplnenia dokazovania aj odvolacím súdom) a vec správne posúdil i po právnej stránke, takže odvolaniu otca nebolo možno priznať fakticky žiaden vecný úspech.
Odvolací súd predovšetkým nemá dôvod nestotožniť sa s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil ním zvolený spôsob rozhodnutia. Argumentácia pojatá do odôvodnenia napádaného rozsudku totiž nevykazovala žiadne vecné, právne ani logické medzery. Závery súdu prvého stupňa o neexistencii výraznej zmeny pomerov odôvodňujúcej zmenu ostatného rozhodnutia o výživnom pre maloletú preto treba považovať za správne. Pre správnosť takejto argumentácie by pritom zásadne postačovalo túto (zo strany odvolacieho súdu) len konštatovať a odvolať sa na ňu (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.); pre úplnosť a nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami sa však žiada doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Správnym bol najmä ten názor súdu prvého stupňa (vychádzajúci z právnej úpravy rozhodovania o zmenách v rozsahu vyživovacej povinnosti), podľa ktorého možnosť zmeny skoršieho rozhodnutia o výživnom je závislou výlučne na zmene pomerov.
Existenciu (resp. v tejto konkrétnej veci presnejšie neexistenciu) takejto zmeny pomerov (ako len podstatnej zmeny okolností rozhodujúcich pre určenie výživného, tu rozumej možností a schopností výživou povinného na jednej a potrieb výživou oprávneného na druhej strane v smere porovnania takýchto kritérií existujúcich v čase pôvodného rozhodovania aj v čase rozhodovania o navrhovanej zmene) potom súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu aj náležite vyhodnotil.
Pokiaľ ide o názor otca, tomuto síce subjektívne nemožno nič vytýkať a nemožno mu ani upierať isté racio (vyplývajúce z toho, že pri výške či už dávky v hmotnej núdzi alebo invalidného dôchodku poberaného otcom nie je dosť dobre predstaviteľné, aby platil výživné určené rozsudkom schvaľujúcim rodičovskú
dohodu - vo výške 150 eur mesačne); oproti tomu ale nešlo nevzať do úvahy i nie celkom dobre premyslený či uvážený prístup otca k založeniu si takejto vyživovacej povinnosti.
Súhlasiť tak treba so súdom prvého stupňa v tom, že ak otec pri skoršom rozhodovaní o miere (rozsahu) jeho vyživovacej povinnosti pristúpil na rodičovskú dohodu, ktorou prijal záväzok platiť výživné na maloletú v sume 150 eur mesačne, bolo treba vychádzať z toho, že jeho reálne schopnosti a možnosti platenie takéhoto výživného umožňovali. Pohnútky, ktoré otca viedli k uzavretiu takejto rodičovskej dohody, preto boli bez právneho významu a práve tým bola daná i potreba vychádzať pri úvahách o možnosti zníženia výživného z pôvodných schopností a možností otca bez ohľadu na jeho reálne príjmy.
Odvolací súd pritom podotýka, že otec bol v minulosti živnostníkom a nebolo preukázané, že by ukončil živnostenské podnikanie z dôvodov, na ktoré by bolo možno nazerať ako na vzdanie sa týmto účastníkom výhodnejšieho zamestnania, zárobku či majetkového prospechu z dôležitého dôvodu (§ 75 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou Zákona o rodine).
Za tejto situácie preto ani podľa odvolacieho súdu návrh v prejednávanej veci nemohol mať nádej na úspech, napriek tomu, že formálne vykazované príjmy otca boli nižšími než výška ostatného určeného výživného (čo rovnako platilo u odvolania otca sledujúceho zvrátenie stavu vyplývajúceho z napadnutého rozsudku, ktorým sa súd prvého stupňa s bezzákladným návrhom otca vyporiadal jediným možným spôsobom).
Ak k tomuto navyše pristúpila v odvolacom konaní ďalšia skutočnosť spočívajúca v strate zamestnania matky (a tým aj v poklese miery schopnosti vyživovacej povinnosti tejto účastníčky nanajvýš na úroveň minimálneho výživného podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine), šlo o ďalšiu zmenu pomerov a to takú, ktorá sa prakticky vyrušila so zmenou uvádzanou návrhom i odvolaním otca (v duchu zásady, podľa ktorej ak je tu jedna zmena okolností, ktorá by i odôvodňovala zníženie výživného a ďalšia, ktorá by si vynucovala opatrenie presne opačnej povahy - čiže zvýšenie výživného, obe takéto zmeny v ich súhrne vedú len k potrebe zachovania takej úpravy, akoby tu žiadnej z takýchto zmien ani nebolo).
Pokiaľ otec (prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní odvolacieho súdu) spochybňoval výšku výdavkov spojených s výživou maloletej a jej určenie sumou 300 eur mesačne, je síce pravdou, že o tomto môžu zaiste byť vedené určité pochybnosti, pre rozhodnutie v tejto konkrétnej veci to však rovnako nemalo žiaden význam. Otec totiž v odvolaní a ani v skoršom konaní nezakladal svoju požiadavku na zníženie výživného na tom, že by tu došlo k poklesu potrieb maloletej alebo že by tieto boli už v čase skoršieho rozhodovania o výživnom nejakým spôsobom nadhodnotené a taktiež nespochybňoval existenciu schopností a možností matky na platenie výživného resp. na uspokojovanie všetkých potrieb ňou spoločne vedenej domácnosti s maloletou v skoršom období, ale vyvodzoval dôvodnosť svojej požiadavky výlučne z okolností na svojej strane. V tomto prípade jeho argumentáciu nešlo prijať ako pre potrebu súhlasu so súdom prvého stupňa i v tom, že priznanie miery poklesu zárobkovej činnosti tak, ako toto bolo v konaní ustálené, otca nediskvalifikuje z možností hľadania si zamestnania celkom (čoho dôkazom napokon bol i dôvod ospravedlnenia účastníka na pojednávaní odvolacieho súdu jeho advokátom - práve tým, že si otec hľadá zamestnanie), okrem toho však v prípade otca sa muselo vychádzať aj z ďalšej úvahy (tunajším odvolacím súdom uplatňovanej štandardne vo všetkých veciach výživného bez rozdielu) a síce, že vyživovacia povinnosť toho rodiča maloletého dieťaťa, ktorý nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti (ktorým rodičom v tu uvažovanej súvislosti bol otec), musí vždy predstavovať vyšší podiel na súhrnnej vyživovacej povinnosti oboch rodičov dieťaťa (vyjadrenej konkrétnymi finančnými sumami) už len z toho dôvodu, že u rodiča, ktorý naopak dieťa v osobnej starostlivosti má, treba ešte zohľadniť aj to, že tento sa podieľa na plnení vyživovacej povinnosti aj výkonom osobnej starostlivosti o maloleté dieťa (tu por. tiež § 62 ods. 4 Zákona o rodine).
Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami a tiež pre osvojenie si argumentácie súdu prvého stupňa preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ šlo však o rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) o trovách konania, tu bolo treba napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. len zrušiť (bez potreby a aj možnosti náhrady zrušovanej časti rozhodnutia akýmkoľvek iným rozhodnutím odvolacieho súdu) a to v dôsledku nie celkom úplného posúdenia príslušnej čiastkovej (procesnej) otázky súdom prvého stupňa po právnej stránke. Tu totiž rozhodujúce bolo, že vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti (o aké šlo aj v prejednávanej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu a v takomto konaní právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona. Ide tu na jednej strane o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia vo veci samej má zásadne rozhodnúť aj o povinnosti na náhradu trov konania (tu por. § 155 ods. 1 vety druhej O. s. p.), na strane druhej potom zároveň o bezvýnimočné pravidlo v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu, majúce základ práve v ustanovení len citovanom (avšak nevyloženom) už súdom prvého stupňa (tu por. aj § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Keďže tu odpadá sama podstata rozhodovania (voľba súdu medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami), prípadné prevzatie do výroku rozhodnutia len zákonnej úpravy (bez možnosti sa od tejto akokoľvek odchýliť) činí rozhodnutie o trovách konania nadbytočným.
To bol dôvod rozhodnutia spôsobom pojatým do druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu a zároveň vedomého opomenutia odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách odvolacieho konania (majúceho základ v ust. § 224 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), keďže ani takéto jeho rozhodnutie by skutočným rozhodnutím nebolo.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.