Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_18Saz-2-2023.pdf
PDF · 93.82 KB
Case nature
Area
Subarea
18Saz/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Renátou Smajdovou, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. C., bez dokladu totožnosti, toho času s miestom pobytu D. E. F. E. G. A., H. XX, XXX XX A., A. C., právne zastúpená Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP- BA12-7604-015/2023-AV zo dňa 2. októbra 2023 o zaistení a o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7604-015/2023-AV zo dňa 2. októbra 2023 týkajúce sa žalobkyne - A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. C., bez dokladu totožnosti, toho času s miestom pobytu D. E. F. E. G. A., H. XX, XXX XX A., A. C..
II. N a r i a ď u j e , aby bola žalobkyňa - A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. C., bez dokladu totožnosti, toho času s miestom pobytu D. E. F. E. G. A., H. XX, XXX XX A., A. C., bezodkladne prepustená zo zaistenia.
III. Žalobkyni p r i z n á v a úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7604-015/2023-AV zo dňa 02.10.2023 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie o zaistení“) zaistil žalobkyňu dňa 02.10.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia, podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 02.01.2023 a žalobkyňu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj „ÚPZC“).
2. Z obsahu rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu na tom skutkovom a právnom základe, že po zadržaní žalobkyne hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Vyškovce nad Ipľou dňa 02.10.2023 o 4.00 hod., kedy žalobkyňa nevedela hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bola predvedená o 16.00 hod. k žalovanému, ktorý lustráciami zistil, že žalobkyňa nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, preto začal konanie o jej administratívnom vyhostení a podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. z dôvodu, že žalobkyňa ako štátny príslušník tretej krajiny má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA12-7604-010/2023-AV zo dňa 02.10.2023 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyne (ďalej
len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) bez určenia lehoty na vycestovanie. Odkladný účinok rozhodnutia bol vylúčený a rozhodnutie sa stalo právoplatným dňom jeho doručenia 02.10.2023.
3. Žalovaný konštatoval danosť zákonného základu pre zaistenie žalobkyne, ktorým je existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení a výkon tohto rozhodnutia, pričom k výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia.
4. Na odôvodnenie záveru o nesplnení zákonných podmienok pre uloženie alternatív zaistenia žalovaný uviedol, že žalobkyňa nevie a nechce preukázať zabezpečenie ubytovania a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, z jej vyjadrení mal za nepochybne preukázané, že by povinnosť hlásenia pobytu či zloženia peňažnej záruky, ako alternatív zaistenia, nevedela a nechcela splniť.
5. Žalovaný na odôvodnenie určenej maximálnej doby zaistenia žalobkyne (počnúc od 02.10.2023) najviac do 02.01.2023 uviedol, že táto doba je nevyhnutná a počas nej žalovaný vykoná všetky úkony smerujúce k vyhosteniu žalobkyne, táto doba sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný tiež uviedol, že bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu a dôležitým faktorom, od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia je spolupráca žalobkyne pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. V ďalšom žalovaný uviedol, že žalobkyňa je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi žalovaného a následne podrobne opísal úkony, ktoré je potrebné vykonať v prípade žalobkyne.
6. Podľa žalovaného tiež uviedol, že zaistenie žalobkyne je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a plne rešpektuje právo žalobkyne na súkromný a rodinný život v zmysle článku 8 ods. 1 tohto dohovoru, zdôraznil, že konal v záujme žalobkyne a nebola jej spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jej živote, zdraví a sociálnej existencii.
Súdne konanie
7. Žalobkyňa sa v čas podanou správnou žalobou z 12.10.2023 (doručenou žalovaným konajúcemu súdu 30.10.2023 spolu s jeho vyjadrením k žalobe) domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného o jej zaistení, zároveň žiadala nariadiť bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhrada trov konania.
8. V žalobe poukázala na to, že samostatným rozhodnutím žalovaného bola zaistená jej maloletá dcéra – I. J. H., nar. XX.XX.XXXX, tureckej štátnej príslušnosti, ktorá sa rovnako ako žalobkyňa obrátila so žalobou na súd. Podľa žalobkyne jej zaistenie a zaistenie dcéry je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti.
9. Žalobkyňa namietala, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
10. Žalobkyňa poukázal na to, že limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, t. j. výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný podľa názoru žalobkyne napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobkyne.
11. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazoval na skutočnosť, že splnomocnenému zástupcovi uviedla, že do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, pretože ona je kurdskej národnosti, jej bývalý manžel tureckej a zobral jej maloletého syna. Ona s dcérou ušla z Turecka a obáva sa o svoj život. Tiež, že v Turecku kurdi čelia utláčaniu a diskriminácii zo strany tureckých štátnych orgánov. A namietala, že z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé ako konkrétne skúmal žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a bezpečnosť krajiny do ktorej má dôjsť k vyhosteniu, pričom podľa žalobkyne tak bol povinný konať z úradnej povinnosti.
12. Podľa žalobkyne je rozhodnutie žalovaného v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach obmedzenia osobnej slobôd rodín s maloletými deťmi. Žalobkyňa namietala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k posúdeniu skutočnosti, že sa nachádza v zaistení s maloletou dcérou.
13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 16.10.2023, s tým, že zotrval na správnosti svojho rozhodnutia, a podľa neho bolo jasne preukázané, že zaistením žalobkyne smeroval žalovaný k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. Tiež uviedol, že žalobca – cudzinec, ako právne spôsobilý subjekt je povinný na území Slovenskej republiky dodržiavať platné právne predpisy a v prípade ak nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona zákonom stanovené dôsledky. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.
14. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené na vedomie spolu s predvolaním na pojednávanie.
15. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 08.11.2023. Pojednávania sa nezúčastnila žalobkyňa, jej právny zástupca ako ani žalovaný, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v ich neprítomnosti v súlade s § 114 SSP a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil rozsudok postupom podľa § 137 ods. 3 SSP veta druhá, vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 08.11.2023.
Posúdenie veci správnym súdom
16. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia [§ 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj SSP)] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 02.10.2023, oboznámil sa s administratívnym spisom, aj žalobnými námietkami žalobkyne a vyjadrením žalovaného, a na pojednávaní konanom dňa 08.11.2023 dospel k záveru o dôvodnosti žaloby a potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a bezodkladného prepustenia žalobkyne zo zaistenia.
17. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posúdil správnu žalobu neformálne, bez viazanosti žalobnými bodmi s tým, že pre správny súd bol rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia.
18. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení žalobkyne a posúdenie, či v prípade žalobkyne, ktorá bola zaistená spolu so svojou maloletou dcérou I. J. H., nar. XX.XX.XXXX, je jej ďalšie zotrvanie v zaistení realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce naďalej zákonné.
19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
21. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
22. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
23. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že limit formálnej zákonnosti zaistenia bol v zmysle § 88 ods. 1 písm b) naplnený existenciou vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne. Preto sa správny v súd v ďalšom sústredil v intenciách relevantných žalobných bodov na posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia, primeranosti a nevyhnutnosti zásahu do osobnej slobody žalobkyne, do jej práva na rodičovskú opateru vo vzťahu k maloletej dcére a rodinný život, a to všetko aj v súvislosti s možným dosahom pozbavenia osobnej slobody žalobkyne na právach jej maloletej dcéry reflektujúc požiadavku sledovania vždy najlepšieho záujmu dieťaťa.
24. Správny súd kladúc dôraz na ochranu práv a právom chránených záujmov maloletých detí sa v prvom rade zaoberal otázkou, či žalovaný pri vydávaní rozhodnutia o zaistení zohľadnil vzájomnú súvislosť zaistenia žalobkyne a jej maloletej dcéry a dôsledky zaistenia žalobkyne na najlepšie záujmy jej maloletej dcéry. Teda či žalovaný v uvedených intenciách reflektoval práva maloletého dieťa a práva jej rodiča obsiahnuté v ich vzájomnom práve na prijímanie a poskytovanie rodičovskej opatery tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy ako aj ustálená rozhodovacia prax.
25. Rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) ako aj kasačného súdu bolo opakovane judikované, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu, správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia, deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, rozhodnutia ESĽP – rozsudok zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudok zo dňa 12. októbra 2006 vo veci K. K. a L. K. v. Belgicko, sťažnosť č. 13178/03, rozsudok zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko,č. 41442/07).
26. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobkyne nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (zaistenie jej maloletého dieťaťa) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Pričom v danom prípade sa žalovaný ani len nezmienil o tom, že žalobkyňa bola zaistená spolu s jej maloletým dieťaťom a v odôvodnení rozhodnutia nemožno nájsť zmienku o tom, akým spôsobom sa táto skutočnosť prejavila pri posúdení správneho orgánu, či ide o primerané opatrenie a či nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
27. Z pohľadu primeranosti treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.
28. Ponechaním žalobkyne v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca (dieťaťa žalobkyne), zaistenie žalobkyne so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).
29. Správny súd aj s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru vyhodnotil ako dôvodnú žalobnú námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu posúdenia zaistenia v kontexte ochrany záujmov maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí.
30. Preskúmavané rozhodnutie, ani administratívny spis žalovaného neposkytujú žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobkyne, a dôvodnosť tohto zásadného zásahu do jej osobnej slobody.
31. Správnemu súdu predložený administratívny spis a vyjadrenie žalovaného nesvedčia o tom, že by žalovaný min. v období po vydaní rozhodnutia o zaistení do predloženia veci správnemu súdu (v období skoro jedného mesiaca) pristúpil k vykonaniu akýchkoľvek úkonov smerujúcich k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Táto okolnosť sama osebe zadáva pochybnosť o účelnosti a efektivite zaistenia žalobkyne.
32. Žalovaný opomenul aj skúmanie a vyhodnotenie reálnej vyhostiteľnosti žalobkyne do Tureckej republiky, ktorú ustálil ako krajinu pôvodu a do ktorej podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má v úmysle žalobkyňu vyhostiť, a to čo i len v minimálnom rozsahu preverením všeobecnej situácie v krajine.
33. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu posúdenia zaistenia v kontexte ochrany záujmov maloletého dieťaťa ako aj potrebu vysporiadania sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.