Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Saz-3-2023.pdf
PDF · 128.96 KB
Case nature
Area
Subarea
3Saz/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., bez dokladov totožnosti toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, XXX XX E., zastúpeného zákonným zástupcom Ahmat ONCUL, nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, bez dokladov totožnosti toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, XXX XX E., zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice proti žalovanému Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 02 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 06.10.2023, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky zo dňa 24.09.2023, č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV týkajúce sa žalobcu mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, bez dokladov totožnosti.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 rozhodol o zaistení žalobcu dňom 24.09.2023 o 20.00 hod. na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 24.12.2023. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že účastník konania bol dňa 24.09.2023 v čase o 08.30 hod. zadržaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Vyškovce na Ipľom. Účastník konania nevedel ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Následne z tohto dôvodu bol účastník konania predvedený v čase o 11.00 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte cudzincov. Potom, čo boli vykonané lustrácie v informačnom systéme Policajného zboru, bolo zistené, že účastník konania nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Vzhľadom na to, že žalobca nemá na území
Slovenskej republiky oprávnený pobyt, žalovaný vydal dňa 24.09.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutie bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, t.j. 24.09.20023.
3. Účastník konania bol dňa 30.06.2023 vyzvaný správnym orgánom, aby sa vyjadril k zisteniam správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov vedenej pod č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV. K podkladom rozhodnutia sa žalobca nevyjadril. Následne žalovaný začal konanie o zaistení žalobcu, pričom v rámci tohto zisťoval možnosť využitia alternatív k zaisteniu s tým výsledkom, že žalobca by stanovené podmienky nevedel a nechcel splniť. Pri stanovení doby zaistenia žalovaný vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nemá platný cestovný doklad, pričom poukázal na to, že v rámci tejto doby bude v spolupráci s útvarom policajného zaistenia vykonávať potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, a to najmä overenie totožnosti, vykonanie pohovoru na zastupiteľskom úrade krajiny, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, vybavenie leteniek a zabezpečenie prepravy. Žalovaný konštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostenie je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako s Dohovorom o právach dieťaťa. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca je umiestnený spoločne s jeho matkou a otcom v jednom zariadení, čím žalovaný chránil jeho najlepšie záujmy a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Aj keď umiestnenie žalobcu je síce zásahom do práv dieťaťa, je v záujme žalobcu , aby zotrval so svojimi rodičmi a nebol od nich odlúčený. Zároveň konštatoval, že žalobca je umiestnený v zariadení, v ktorom sú vytvorené podmienky aj na umiestnenie rodín s deťmi.
4. Účastník konania prostredníctvom Centra právnej pomoci podal v zákonom stanovenej lehote dňa 27.10.2023 správnu žalobu zo dňa 06.10.2023 na Správny súd v Košiciach proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-7274-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023, v ktorej žiada rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobcu bezodkladne prepustil zo zaistenia a priznať mu náhradu trov konania. Namietal, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným na základe, ktorého žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
5. Žalobca namietal, že žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutie na tom skutkovom základe, že bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7274-010/2023-Av zo dňa 24.09.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a keďže jeho rodina nemá dostatok finančných prostriedkov a ani platný cestovný doklad k vycestovaniu tak rozhodol žalovaný o jeho zaistení.
6. Poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj jeho rodičia a to jeho matka G. B., nar. XX.XX.XXXX, otec H. B., nar. XX.XX.XXXX a jeho súrodenci I. B., nar. XX.XX.XXXX, J. B., nar. XX.XX.XXXX a J. B., nar. XX.XX.XXXX. Jego rodičia uviedli, že do krajiny pôvodu sa nemôžu vrátiť, pretože sú kurdi z juhovýchodnej oblasti Turecka a doma v krajine pôvodu čelia utláčaniu a diskriminácii zo strany tureckých štátnych orgánov. Turecká armáda im zobrala pozemky, a preto sa museli presťahovať z vidieka preč. Poukázal na situáciu kurdov v Turecku, ale aj v Sýrii či Iraku a konštatoval, že jeho vyhostením do Turecka dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru. Namietal, že žalovaný sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Zároveň konštatoval, že žalovaný nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke posúdenia prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň uvádza, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, a tým nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné. Zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobcu do Turecka z dôvodu zaobchádzania tureckých štátnych orgánov
kurdskom menšinou. Namietal, že jeho vyhostenie do prípadne tretej krajiny než je jeho domovská krajina nie je realizovateľné, nakoľko prechádzali aj s rodičmi a súrodencami územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a aj jeho zadržania, pričom v jeho veci nebolo začaté readmisné konanie a preto neexistuje predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho zaistenie neúčelné a tým aj nezákonné.
7. Ďalej žalobca namietal cit. čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a §§ 88 ods. 8 a 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný nezaujal žiadnu právnu úvahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Tento je limitovaný v každom prejednávanom prípade aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov a v tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom výnimkou nie sú ani prípady keď detenčné zariadenia majú vytvorené podmienky samostatné priestory pre rodiny deťmi. Aj keď ÚPZC Sečovce zabezpečujú deťom vo väčšom množstve stravu, ako iným dospelým osobám, potrebnú lekársku starostlivosť a na vychádzky na dvor v obmedzenom čase ale inak sa priestory a podmienky zaistenia neodlišujú nijako od priestorov, na ktorých sú umiestnení dospelí cudzinci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia napr. vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, v najnovších rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: H. J. v France (no. 56324/13), A. B. and Others v. France (no. 11593/12, A. M. and Others v. France (no. 24587/12,) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), D. K. and Others v. France (no. 68264/14), R.M. and Others v. France (no. 33201/11), NS SR sp . zn . 10Szak/ 11 /2016 z 17.10.2016), NS SR sp. zn. 10Sza/ 12/2016 zo 14.06.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/ 19/2016).
8. V závere žalobca skonštatoval, že nakoľko žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby a tým nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa svojho prepustenia zo zaistenia. Zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie žalobcu je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobcu do Turecka, z dôvodu zaobchádzania tureckých štátnych orgánov s kurdskou menšinou.
9. Správny orgán sa k podanej správnej žalobe vyjadril vyjadrením zo dňa 16.10.2023, v ktorom uviedol, že jeho rozhodnutie o zaistení je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto navrhol, aby súd zamietol správnu žalobu a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdil.
10. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe žalobcom podanej správnej žaloby je posúdenie toho, či zotrvanie žalobcu v zaistení, realizované napadnutým rozhodnutím žalovaného, je zákonné. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7274-022/2023-AV zo dňa 16.10.2023, ktorým žalovaný zaistil žalobcu dňom 24.09.2023 v čase o 20.00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 24.12.2023, a zároveň umiestnil žalobcu do ÚPZC.
11. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
12. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
13. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
16. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
18. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
20. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
21. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
23. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
25. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
26. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
27. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
28. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
29. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
32. . Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
34. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
37. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
38. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu, je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobcu vyplýva, že podkladom
pre jej zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktorým bol žalobcovi zároveň uložený zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Účelom zaistenia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je realizácia administratívneho vyhostenia. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
39. Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa na účely tohto Dohovoru sa dieťaťom rozumie každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr.
40. Podľa čl. 3 bodov 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (1) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. (2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.
41. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 8. novembra 2023 sa žalobca, zástupca žalobcu a zástupca žalovaného nezúčastnili (svoju neúčasť vopred ospravedlnili), a preto súd v zmysle ustanovenia § 114 Správneho súdneho poriadku konal v ich neprítomnosti.
42. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
43. Súd zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody žalobcu.
44. Žalobca v konaní namietal účelnosť a efektívnosť jej zaistenia, nakoľko sa v rozhodnutí žalovaný nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu, ku ktorej konkrétnej krajine s tým, že nie je možné skúmať vyhostiteľnosť, nakoľko ani nie je zrejmé, kam mieni žalovaný žalobcu vyhostiť.
45. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov (napr. sp. zn.1SZa/7/2016, sp. zn. 1SZa/9/2016) žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
46. Vychádzajúc z rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- BA12-7274-010/2023-AV zo dňa 24.09.2023, v tomto nie je uvedené, kam má byť žalobca vyhostený. Zároveň však nemožno poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 pripúšťa za splnenia tam uvedených podmienok možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Uvedená skutočnosť tak sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení, resp. napadnutého rozhodnutia o zaistení. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu (vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj NS SR) sp. zn. 10SZa/6/2016 a sp. zn.10Szak/6/2018).
47. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor NS SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.01.2020, podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.
48. Z napadnutého rozhodnutia ako aj následného vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že za naplnenie účelu zaistenia považoval žalovaný iba samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 24.09.2023. Žalovaný však opomenul skúmať vyhostiteľnosť žalobcu. Napadnuté rozhodnutie o zaistení síce obsahuje citáciu viacerých právnych predpisov, avšak so všeobecným konštatovaním, bez konkrétneho zhrnutia vo vzťahu k osobe žalobcu. Žalovaný pritom sám ustálil štátnu príslušnosť žalobcu: Turecká republika a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval. Žalovaný sa nezaoberal tým, či bude žalobca vyhostený do Tureckej republiky, a to ani z pohľadu všeobecnej situácie v krajine jej pôvodu. Za tohto stavu mal žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení žalobcu povinnosť predbežne posúdiť, či je administratívne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné.
49. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že administratívny spis žalovaného neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a podanie správnej žaloby. Rovnako ani sprievodný list k žalobe a vyjadrenie k nej neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného a ďalších zainteresovaných orgánov (Útvar policajného zaistenia pre cudzincov) po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí obsiahnutá identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať (pre úspešnú realizáciu administratívneho vyhostenia - pre ktorý dôvod je držaný v zaistení), poskytuje súdu v prípade preskúmania zákonnosti rozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia v čase vypracovania napadnutého rozhodnutia iba informáciu o predpokladanej aktivite žalovaného, čo dáva súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia len do budúcnosti. Avšak v aktuálnom konaní súd posudzoval správnu žalobu v čase, keď bol žalobca v zaistení už takmer jeden a pol mesiaca (z pôvodne stanovených troch mesiacov zaistenia). V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení je pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia (mať zaisteného k dispozícii pre účel výkonu administratívneho vyhostenia) nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu. V aktuálnom konaní zistená pasivita žalovaného preto viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobcu v zaistení, by nebolo legitímne zdôvodnené a vykazovalo by znaky samoúčelnosti.
50. Naviac vyššie uvedené platí o to viac, že maloletý žalobca je zraniteľnou osobou, ktorú možno zaistiť podľa § 88 ods. 8 druhá veta zákona o pobyte cudzincov len v nevyhnutnom prípade, a na čo najkratší čas.
51. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
52. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom [čo je aj prípad žalobcu - pozn. správneho súdu] v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
53. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci J. J. a K. J. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). Uvedené závery možno aplikovať aj na prípad žalobcu, ktorý je v sprievode svojich rodičov.
54. Administratívny spis, ani samotné napadnuté rozhodnutie pritom neobsahuje žiadne podklady/ dôvody, ktoré by zdôrazňovali naliehavosť zaistenia žalobcu ako zraniteľnej osoby, pričom doposiaľ nespochybnená vybavenosť Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce takýmto dôvodom nie je. Samotná skutočnosť, že žalobcovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je základnou a logickou podmienkou pre aplikáciu dôvodu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Navyše, neoprávnený pobyt (a až absurdne vyznievajúce konštatovanie o absentujúcej spolupráci u žalobcu a dokladu totožnosti nakoľko žalobca je šesťročným dieťaťom), by v zmysle vyššie citovaných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. ESĽP, nemal byť kladený na ťarchu žalobcu. K uvedenému preto musia v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov pristúpiť ďalšie okolnosti odôvodňujúce nevyhnutnosť zaistenia. Tieto však neboli žalovaným prezentované v napadnutom rozhodnutí, a napokon pre správny súd ani z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú.
55. Za vyššie uvedených okolností správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (účelnosť a efektívnosť zaistenia, tiež jeho nevyhnutnosť podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov) a zotrvanie žalobcu v zaistení, by predstavovalo porušenie jeho práv, zaručených v článku 3 ods.1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Z uvedeného dôvodu správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil okamžité, bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.