Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (13)Uznesenie_8Er-110-2007.pdf
PDF · 113.82 KB
Case nature
Area
Subarea
8Er/110/2007
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej I. P.Á., F.. XX. XX. XXXX, T. T. XXXX/XX, A. E., pre vymoženie pohľadávky 224,89 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom Exekútorského úradu Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, pod sp. zn. Ex 144/07, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Oprávnenému sa u k l a d á zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej trovy exekúcie vo výške 30,20 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Pred súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou sa dňa 21. 02. 2007 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 144/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 6 775,- Sk s príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom SR 3261/06 zo dňa 14. 08. 2006 vydaným Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761. Súdnej exekútorke bolo udelené poverenie č. 5505*008188 zo dňa 15. 03. 2007 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 6 775,- Sk s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho konania 3 352,- Sk a trovy exekúcie.
V priebehu konania požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Navrhol, aby súd vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava.
Z jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z predloženej fotokópie rozhodcovského spisu súd zistil, že účastníci konania uzatvorili Zmluvu o úvere č. 5370497 zo dňa 21. 12. 2005 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej finančné prostriedky vo výške 5 000,- Sk. Povinná sa v zmluve zaviazala vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s poplatkom vo výške 3 480,- Sk ôsmymi mesačnými splátkami po 1 060,- Sk. Nakoľko povinná porušila zmluvné podmienky, oprávnený si pred rozhodcovským súdom uplatnil istinu vo výške 7 475,- Sk s príslušenstvom. Rozhodcovský súd rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 08. 2006 tak, že povinnú zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 7 475,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 6 920,- Sk od 08. 04. 2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3 352,- Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Predmetnú zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu.
Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy v čase uskutočnenia právneho úkonu, v danom prípade v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere.
Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka 9) alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1999 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.
Vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli doplnené do zákona novelou č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02. 03. 2004, ktorou došlo k čiastočnej implementácii smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre úpravu spotrebiteľských zmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ). Slovenská republika je odo dňa pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za podmienok upravených primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa nimi má dosiahnuť. Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu
chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).
Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 250/2007 Z. z.. o ochrane spotrebiteľa, účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, v ust. § 3 ods. 3 priznal spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.
Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol.
Neprijateľné podmienky nie sú v ust. Občianskeho zákonníka ako aj v smernici vymenované taxatívne. Súd preto môže posúdiť akúkoľvek podmienku za nekalú, ak vzhľadom k povahe poskytnutej služby, k okolnostiam súvisiacim s uzavretím zmluvy a iným podmienkam, ktoré ovplyvňujú uzavretie zmluvy, táto svojou povahou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade sa povinná zaviazala, že za poskytnutý úver vo výške 5 000,- Sk zaplatí do 8 mesiacov aj poplatok vo výške 3 480,- Sk, čo predstavuje 69,60 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty. V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania ako napr. neuvedenie úroku, dohodu o voľbe práva a pod. Takýmto obchádzaním zákona dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva a k dojednávaniu neprimeraných zmluvných podmienok.
Súd v exekučnom konaní nevyhlasuje jednotlivé podmienky za neprijateľné, môže však exekúciu zastaviť v časti vymáhania pohľadávky plynúcej z tejto podmienky. V predmetnej veci rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je
v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie.
Súd oprávneného v tomto konaní nevyzýval na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinnej bola zúčtovaná na poskytnutý úver a ktorá na poplatok za poskytnutie úveru. Dôvodom bola skutočnosť, že v množstve iných konaní vedených na tunajšom súde, oprávnený na obdobné výzvy reagoval nasledovne:
„ Pohľadávka z poskytnutého úveru v účtovníctve vzniká na strane majetku ako súčet:
1. poskytnutých peňažných prostriedkov (peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti) a 2. poplatku za poskytnutie úveru (tento sa stáva zdaniteľným výnosom spoločnosti a teda je následne zdanený daňou z príjmov a daň je následne so štátom vysporiadaná)
Obe súčasti sa stávajú účtovne jednou neoddeliteľnou pohľadávkou, pričom inkasá pohľadávky sú pripisované ako zníženie celkovej jednej pohľadávky voči klientovi. Nemožno teda zodpovedajúc požiadavke odpovedať na akú časť pohľadávky je inkasovaná platba prijatá, nakoľko to ekonomicky nie je možné, keďže pohľadávka je v tomto prípade tvorená ako celok.“
V iných podaniach oprávnený súdu oznámil, že nevidí dôvod (opodstatnenosť) preukázania požadovaných listín. Čiastočnú úhradu od povinných oprávnený započítal na istinu, ktorú tvorí súčet poskytnutého úveru a príslušného poplatku za poskytnutie.
Na základe vyššie uvedeného možno skonštatovať, že rozhodcovský súd zaviazal povinnú na plnenie, ktoré právo nedovoľuje. Nakoľko nie je možné oddeliť zákonné plnenie pozostávajúce z nesplatenej časti poskytnutého úveru od plnenia plynúceho z neprijateľnej zmluvnej podmienky, súd exekúciu zastavil v plnom rozsahu.
Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.
Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Dojednaný poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
Pokiaľ sa jedná o ostatné nároky plynúce z exekučného titulu predstavujúce trovy právneho zastúpenia, súd zastavil exekúciu aj v tejto časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom konaní. Priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené plnenie, pričom oddeliť ich nie je možné. Oprávnený sa sám zavinil tento stav, nakoľko si uplatnil nárok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi a príliš formalistickým prístupom ním zvoleného rozhodcovského súdu mu bol tento nárok priznaný.
Vzhľadom na rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie už nie je potrebné, aby súd rozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Súdna exekútorka vo vyjadrení k návrhu oprávneného uviedla, že so zmenou exekútora nesúhlasí a zároveň podala podnet na zastavenie exekúcie a uplatnila si trovy exekúcie vo výške 121,91 Eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Trovy exekúcie znáša spravidla povinný. Pokiaľ sa však exekúcia zastaví z dôvodu zavinenia oprávneného, znáša tieto trovy oprávnený. Konanie, z ktorého vzišiel exekučný titul sa viedlo na rozhodcovskom súde, ktorý jednostranne určil oprávnený, pričom súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že oprávnený sa domáha svojich práv zo zmlúv o úvere výlučne na tom istom rozhodcovskom súde. Oprávnený sa na ním zvolenom rozhodcovskom súde domáhal sčasti nedôvodného plnenia, ktoré nie je možné z exekučného titulu oddeliť od plnenia dovoleného. Postupom oprávneného, spočívajúcom v tom, že sa domáhal nárokov, ktoré sú v rozpore so spotrebiteľským právom a zároveň aj nárokov v rozpore s dobrými mravmi, došlo k zastaveniu exekúcie. Oprávnený, ako dodávateľ a prakticky jediný tvorca podmienok uzavretia zmluvy o úvere, svojim konaním s prvkami nedostatočnej odbornej starostlivosti zapríčinil, že bol vydaný exekučný titul, ktorý priznáva plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto mu súd v súlade s citovaným ustanovením uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke priznané trovy exekúcie. Nedostatok odbornej starostlivosti spočíva v tom, že oprávnený pri tvorbe predtlačeného vzoru zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru opomenul zohľadniť platné spotrebiteľské právne normy. Vo svetle vyššie uvedených skutočností preto súd rozhodol v súlade s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosťou platiť trovy exekúcie zaťažil oprávneného.
Predmetné exekučné konanie začalo dňa 21. 02. 2007, preto podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov patrí súdnej exekútorke odmena a náhrady podľa vyhlášky v znení platnom do 30. 04. 2008 (ďalej len „vyhláška“). Preskúmaním exekútorského spisu a
po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky priznal odmenu za jednu začatú hodinu účelne vynaloženú na exekúciu vo výške 6,64 Eur.
Súdnej exekútorke patrí náhrada trov, ktoré jej vznikli pri vykonávaní exekúcie do času, kedy sa rozhoduje o zastavení a trovách exekúcie. Preto jej súd nepriznal odmenu za úkony, z ktorých je zrejmé, že sa týkajú budúcnosti a navyše sú aj administratívnymi prácami v zmysle ust. § 25 vyhlášky, a to za vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaslanie faktúry. Uvedené úkony majú administratívny charakter a ak priamo nesúvisia ani nesmerujú k vymoženiu pohľadávky, nemožno ich považovať za exekučné úkony účelne vynaložené na exekúciu.
Po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 15 vyhlášky, priznal paušálnu sumu odmeny vo výške 3,32 Eur za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, za zisťovanie platiteľa mzdy povinnej (žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sociálnej poisťovni zo dňa 27. 03. 2007), za každé ďalšie zisťovanie majetku povinného (žiadosť o súčinnosť Okresnému dopravnému inšpektorátu Liptovský Mikuláš zo dňa 27. 03. 2007), t. j. spolu vo výške 9,96 Eur.
Súd nepriznal súdnej exekútorke paušálnu náhradu za úkony označené ako doručenie príkazov na začatie exekúcie jednotlivým bankám, nakoľko doručenie príkazov nie je v exekútorskom spise žiadnym spôsobom preukázané. Trovy exekúcie sú procesným nárokom, ktorý musí žiadateľ (súdna exekútorka) jednoznačne a bez pochybností vymedziť a zároveň musí preukázať jeho opodstatnenosť. Pokiaľ si súdna exekútorka uplatnila paušálnu sumu odmeny za doručenie príkazov na začatie exekúcie zo dňa 20. 04. 2007, nič jej nebránilo, aby tento úkon hodnoverne preukázala. V predloženom spise sa nenachádza ani jedna doručenka, resp. podací hárok, ktorý by preukazoval, že príkazy boli doručené čo i len jednej z desiatich označených bánk. Súd tu poukazuje na § 13 a najmä § 36 výnosu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1618/1998-60, ktorým sa vydáva Kancelársky poriadok pre súdnych exekútorov, podľa ktorého sa doručenky pripájajú k listu, na ktorej je vyhotovenie doručovanej listiny. V predloženom spise sa však nenachádza ani jedna doručenka, preto súd nemohol spravodlivo priznať súdnej exekútorke odmenu za doručenie príkazov na začatie exekúcie. Súd považuje za potrebné poukázať na to, že zákon súdu neukladá, aby vyzýval súdnych exekútorov na úpravu, resp. doplnenie špecifikácie. Týmto konaním by vlastne nepriamo dochádzalo k tvorbe špecifikácie trov súdneho exekútora súdom, čo je neprípustné.
Súd nepriznal súdnej exekútorke ani paušálnu náhradu za úkon označený ako doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, nakoľko z doručenky nachádzajúcej sa v exekútorskom spise vyplýva, že upovedomenie bolo doručované prostredníctvom pošty a nie súdnou exekútorkou. Ak súdna exekútorka na doručovanie využije služby iného subjektu (pošta), potom jej v prípade, ak si ju uplatní patrí len náhrada hotového výdavku - poštovného, a nie paušálna náhrada podľa § 15 vyhlášky. Priznaním odmeny za doručenie, ktoré nevykonal súdny exekútor, by bola porušená zásada priznávania odmeny len za úkony, ktoré boli reálne vykonané súdnym exekútorom, resp. zamestnancami jeho úradu, pri vykonávaní exekučnej činnosti. Naviac, podanie zásielky na poštovú prepravu rozhodne nemožno považovať za exekučnú činnosť v právnom zmysle slova. Na doručenie exekútorských listín prostredníctvom pošty sa totiž nevyžaduje, aby bola tá ktorá osoba štátom určená a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku)
Súdnej exekútorke bola v súlade s ustanovením § 22 vyhlášky popri odmene za exekučnú činnosť priznaná aj náhrada hotových výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 4,50 Eur a ostatné hotové výdavky (kancelársky materiál, telekomunikačné výdavky) vo výške 4,07 Eur, spolu 8,57 Eur. Pokiaľ sa jedná o náhradu hotových výdavkov predstavujúcich kancelárske náklady, súd nepovažuje za spravodlivé vyžadovať od súdnej exekútorky preukázanie každej jednej položky a s poukazom na obsah a rozsah exekútorského spisu priznal exekútorke ňou uplatňovanú náhradu za kancelársky materiál. Výška uplatnených náhrad za spisový obal, obálky, poštové poukážky, papier a toner je podľa názoru súdu primeraná. Súdna exekútorka si uplatnila poštovné vo výške 21,16 Eur. Pri danom hotovom výdavku však exekútorke nič nebráni hodnoverne preukázať opodstatnenosť výšky náhrady poštovného (doručenky, poštový hárok). Súd pri priznávaní náhrady poštovného vychádzal z predloženého exekútorského spisu a podľa cien Slovenskej pošty a. s. priznal exekútorke náhradu poštovného za doručenie žiadosti o udelenie poverenia vo výške 34,- Sk, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnej vo výške 44,- Sk, doručenie žiadosti o súčinnosti Sociálnej poisťovni vo výške 10,- Sk, doručenie žiadosti o súčinnosť Okresnému dopravnému inšpektorátu vo výške 10,- Sk a
doručenie spisu vo výške 1,25 Eura. Zvyšné uplatnené poštovné vo výške 16,66 Eur súdna exekútorka nepreukázala, preto jej súd náhradu v tejto výške nepriznal.
Súdna exekútorka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, preto súd v súlade s § 196 Exekučného poriadku zvýšil priznanú odmenu a náhrady v celkovej výške 25,17 Eur o 20 % DPH, t. j. o sumu 5,03 Eur.
Celkom súd priznal súdnej exekútorke náhradu vzniknutých trov vo výške 30,20 Eur. Tieto trovy je povinný zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej oprávnený.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje a to písomne v troch rozhodnutiach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.