Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-50-2012.pdf
PDF · 89.29 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/50/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci navrhovateľa: C. L., bytom T. R., D. L., zastúpený JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom so sídlom v Nitre, Farská 33, proti odporkyni: C., bytom U., Na T. XX, zastúpenej JUDr. Petrou Baňákovou, advokátkou so sídlom Nitra, Koceľova 2, o zaplatenie 9.958,18 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. októbra 2011, č. k. 9C/123/2011-62, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 9.958,18 eura s 9% úrokom z omeškania od 01. 06. 2008 do zaplatenia z titulu pôžičky. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 558 a § 563 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania žili v minulosti ako druh a družka od septembra 2007 do apríla 2008 a v súvislosti s potrebou výmeny menšieho bytu, ktorý vlastnila odporkyňa, za väčší byt, jej navrhovateľ prispel na doplatok za tento väčší byt dňa 12. 09. 2007 sumu 9.958,18 eura. Medzi účastníkmi konania nebola spísaná žiadna písomná zmluva, avšak odporkyňa potvrdila, že si bola vedomá toho, že navrhovateľ bude žiadať vrátenie peňazí po ich rozchode. Účastníci neboli dohodnutí na lehote splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov navrhovateľom, pretože tento žiadal odporkyňu o ich vrátenie až po rozchode. Odporkyňa e-mailom zo dňa 17. 06. 2010 reagovala na list právneho zástupcu navrhovateľa, v ktorom uviedla, že žili v spoločnej domácnosti od septembra 2007 do júna 2008, a pretože potrebovala peniaze na výmenu bytu, vyjadrila sa, že je ochotná peniaze vrátiť, pretože je to jej nočná mora, ktorá jej nedáva spávať, avšak jednorazovo nie je schopná túto sumu vrátiť. Odporkyňa v priebehu konania vzniesla námietku premlčania a žiadala návrh zamietnuť. Z tohto titulu bolo potrebné skúmať začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby, ktorá pre daný zmluvný vzťah prichádza do úvahy (§ 101 OZ) a ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V zmysle § 563 OZ je dlžník povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z toho treba vyvodiť, že veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o splnenie dlhu. O splnenie dlhu mohol teda navrhovateľ požiadať hneď, ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.
S poukazom na vznesenú námietku premlčania právnou zástupkyňou odporkyne súd dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok nemožno priznať, pretože pôžička bola poskytnutá navrhovateľom dňa 12. 09. 2007, mohol žiadať o jej navrátenie dňom 13. 09. 2007 a predmetný návrh v danej veci bol podaný na súd dňa 06. 10. 2010, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ súd hodnotil e-mail odporkyne zo dňa 17. 06. 2010, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa mal byť posudzovaný ako uznanie dlhu, musel byť
v ňom byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. Tieto náležitosti uvedený e-mail nespĺňa, odporkyňa v ňom síce potvrdzuje ochotu peniaze vrátiť, nevyjadruje však vôľu uznať túto čiastku ako svoj dlh voči navrhovateľovi. Tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že v e- maily odporkyne došlo k uznaniu dlhu, a teda v danom prípade ide o 10-ročnú premlčaciu dobu, súd považuje za nesprávne, pretože v spomínanom e-maily v žiadnom prípade odporkyňa neurobila prejav uznania predmetného dlhu, čo do dôvodu a výšky. Z uvedených dôvodov súd predmetný návrh zamietol, pretože navrhovateľ sa domáhal svojho nároku až po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehote.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, ktorý sa domáhal podľa § 220 OSP jeho zmeny tak, že súd jeho návrhu vyhovie a prizná mu náhrady trov celého konania. Dôvodil tým, že skutkovo bolo v konaní preukázané, že z jeho strany došlo k odovzdaniu peňazí odporkyni, pričom odporkyňa pripustila, že sa jednalo o pôžičku (dôvody uvádzané v odpore), pričom aj on tvrdí, že sa jednalo o pôžičku. Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania poukázal na obsah listov, ktoré prostredníctvom internetu odporkyňa zaslala dňa 04. 08. 2009 a dňa 17. 06. 2010 jeho právnemu zástupcovi. Poukazuje práve na reakciu odporkyne e-mailom zo dňa 17. 06. 2010 na list jeho právneho zástupcu, v ktorom požaduje vrátenie sumy 300.000 Sk a v ktorom e-maily sa uvádza, že odporkyňa uznáva, že mu je dlžná v súvislosti s výmenou bytu doplatok. Z vyjadrení odporkyne vyplýva, že uznala pohľadávku, čo do dôvodu a výšky. V tomto smere poukazuje na ust. § 110 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak právo dlžník písomne uzná, čo do dôvodu a výšky, premlčuje sa 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. S poukazom na § 40 ods. 4 OZ vyplýva, že aj nepodpísaný právny úkon je účinný, ak je možné určiť osobu, ktorá právny úkon urobila. V danom prípade je potrebné vychádzať aj z ust. § 3 ods. 1 OZ, kde sa uvádza, že výkon práv a povinností vyplývajúci z občiansko-právnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi rozumieme to, že ak si peniaze niekto požičia, má ich vrátiť. Z uvedených dôvodov má za to, že sa nejedná o nárok premlčaný, z e-mailov odporkyne vyplynulo, že sa jednalo o pôžičku, čo písomne uznala a zásadne urobila také prejavy vôle, z ktorých je zrejmé, že čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči nemu uznáva.
K podanému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdiť a žiadala priznať trovy prvostupňového i odvolacieho konania. Tvrdila, že v e-maile, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ, absentuje základná zložka v prejave vôle, ďalej e-mail nie je podpísaný, a teda nespĺňa základnú zákonom požadovanú požiadavku pre platnosť právneho úkonu. Nakoľko e-mail nebol urobený vo forme, ktorý vyžaduje zákon, nemožno ho považovať za platný právny úkon (§ 40 ods. 1 a 3 OZ). E-mail nebol podpísaný zaručeným elektronickým podpisom, nakoľko ním nedisponuje, a teda v žiadnom prípade túto písomnosť nemožno považovať za platný právny úkon, a teda ani za uznanie dlhu. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, príp. odopretia tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) je v rozpore s ust. § 100 ods. 1 OZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemožno veriteľovi priznať premlčané právo. Navrhovateľ mal dostatok času na uplatnenie si svojho práva na zaplatenie žalovanej sumy na súde. Svoje právo si v zákonom určenej lehote na súde neuplatnil, preto jej vzniklo oprávnenie vzniesť námietku premlčania, ktorú aj vzniesla, a teda spôsobila stav, že navrhovateľ sa nemôže s úspechom domáhať svojho práva.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že účastníci konania žili od septembra 2007 do apríla 2008 v družskom pomere v spoločnej domácnosti v 2-izbovom byte Na T. XX v U.. Odporkyňa pred septembrom 2007 bola vlastníčkou 1-izbového bytu v U. na D. ulici. Tento byt sa rozhodli účastníci konania vymeniť za 2-izbový byt v U., Na T. XX, pričom bolo potrebné doplatiť 300.000 Sk. Navrhovateľ túto sumu požičal odporkyni a ona ich uhradila ako rozdiel v cene bytu. Po ukončení spolužitia navrhovateľ vyzval odporkyňu, aby mu vrátila peniaze. Na uvedenú výzvu odporkyňa reagovala e-
mailom zo dňa 17. 06. 2010, v ktorom uviedla, že je ochotná vrátiť peniaze, ale nie je schopná takúto sumu vrátiť jednorazovo. Súd prvého stupňa vo veci dňa 18. 02. 2011 pod č. k. 7Ro/230/2010-10 vydal platobný rozkaz, ktorým návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Voči uvedenému platobnému rozkazu podala v zákonnej lehote odpor odporkyňa, ktorá potvrdila, že navrhovateľ jej v súvislosti s výmenou bytov odovzdal sumu v tom čase 300.000 Sk, konkrétne dňa 12. 09. 2007, t. j. v deň podpisu dohody o výmene bytu. Čas vrátenia pôžičky s navrhovateľom nebol dohodnutý, a teda ani termín splatnosti pôžičky poskytnutej navrhovateľom. Odporkyňa v zmysle § 100 ods. 1 OZ vzniesla námietku premlčania.
Pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania právnou zástupkyňou odporkyne, jeho rozhodnutie je správne. Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, uzavretie ktorej účastníci nerozporovali a zhodne tvrdili, že navrhovateľ poskytol odporkyni dňa 12. 09. 2007 sumu 300.000 Sk ako doplatok na výmenu 1-izbového bytu vo vlastníctve odporkyne za byt väčší, 2-izbový. Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania v zmysle § 101 a § 101 ods. 1 OZ a rovnako i správne vyhodnotil e-mailový list odporkyne zo dňa 17. 06. 2010, keď dospel k záveru, že uvedený e-mail odporkyne nie je možné vyhodnotiť ako platné uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom súdu prvého stupňa, ako aj s právnym posúdením veci, preto dôvody uvedené súdom prvého stupňa opakovať znovu nebude, pretože sa s nimi v celom rozsahu stotožnil a iba na ne poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné: medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ sa svojho nároku domáhal z titulu neformálne uzatvorenej zmluvy o pôžičke, keď dňa 12. 09. 2007 poskytol v tom čase 300.000 Sk odporkyni, ktorými odporkyňa uhradila rozdiel v cene bytu. Skutočnosť, že išlo o pôžičku zo strany navrhovateľa potvrdzuje odporkyňa i v e-mailových listoch, ako aj v odpore podanom proti platobnému rozkazu. Odporkyňa vzniesla voči uplatnenému nároku navrhovateľa námietku premlčania. Zákon v ust. § 101 OZ určuje objektívne stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnych okolností, teda, či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve, ale všeobecná premlčacia lehota plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz. Za deň rozhodujúci pre začiatok premlčacej doby možno považovať ten, ktorý nasleduje po vzniku právneho vzťahu, bez určenia doby plnenia, len za predpokladu, že právo možno objektívne vykonať. To znamená, že navrhovateľ mohol svoje právo na zaplatenie pôžičky uplatniť prvýkrát na súde nasledujúcim dňom, t. j. 13. 09. 2007, odkedy mu začala plynúť 3-ročná všeobecná premlčacia lehota. Premlčacia doba pri pôžičke, kde splatnosť nebola dohodou účastníkov dojednaná ani nevyplýva z právneho predpisu, začína teda plynúť odo dňa nasledujúceho po vzniku dlhu. Navrhovateľ si uplatnil svoje právo na súde až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby (ktorá uplynula dňa 13. 09. 2010), až dňa 06. 10. 2010, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní tvrdil, že v danom prípade plynula 10-ročná premlčacia doba v zmysle § 110 ods. 1 OSP z dôvodu, že odporkyňa uznala svoj dlh, čo do dôvodu a výšky, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a dodáva, že uznanie dlhu vymedzuje zákon ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ) je na platnosť uznania dlhu potrebná: a/ písomná forma, b/ vyjadrenie prístupu zaplatiť dlh a c/ uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Vzhľadom na to, že uznanie dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma (§ 40 ods. 1 OZ), musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Neformálne uznanie dlhu nespôsobuje vznik právnej domnienky podľa § 558 OZ. Avšak i v prípade písomného uznania dlhu nestačí, že dlžník, ktorý urobil jednostranný právny úkon, resp. veriteľovi, ktorému bol tento právny úkon adresovaný, bol jasný ako dôvod uznaného dlhu, tak jeho výška, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať odôvodnenie pochybností o jeho obsahu ani u tretích osôb. Uznaním dlhu preto nie je napr. záväzok dlžníka, hoci urobený písomnou formou vrátiť v určitom termíne požičané peniaze (záväzok zo zmluvy o pôžičke), ale je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že splní svoj dlh, uviedol jeho vznik a výšku (rozsah), v akej ho uznáva. Na platnosť uznania
dlhu ako jednostranného právneho úkonu dlžníka adresovaného veriteľovi je potrebná písomná forma
- prísľub zaplatenia dlhu a špecifikácia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky, avšak samotné splnenie týchto náležitostí ešte nerobí z právneho úkonu uznávacie vyhlásenie, pokiaľ nie je podložené tiež vôľou konajúcej osoby smerujúcej ku vzniku práv, či povinností vyplývajúcich z § 110 ods. 1, príp. z § 558 OZ (rozsudok NS ČR zo dňa 22. 11. 2005, sp. zn. 33Obo 501/2004).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného a posudzujúc e-mail odporkyne zo dňa 17. 06. 2010, je nesporné, že uvedený úkon odporkyne nespôsobuje vznik právnej domnienky podľa § 558 OZ. Skutočnosť, že odporkyňa potvrdzuje ochotu vrátiť peniaze nerobí ešte z jej úkonu uznávacie vyhlásenie, nakoľko toto nie je podložené jej vôľou smerujúcou ku vzniku práv, či povinností vyplývajúcich z § 110 ods. 1, príp. z § 558 OZ. Odporkyňa neprejavila vôľu a z jej prejavu nie je možné vyvodiť, akú výšku dlhu uznáva a z akého dôvodu. Záverom je potrebné prisvedčiť odporkyni, že uvedený úkon v e-mailovej forme, čiže v elektronickej forme je potrebné posúdiť z hľadiska ust. § 40 ods. 3 a 4 OZ, v zmysle ktorého písomná forma je zachovaná, keď právny úkon bol urobený elektronickými prostriedkami a je aj podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. V danom prípade e-mailový list zo dňa 17. 06. 2010 nie je možné považovať za platný písomný právny úkon, a teda ani za uznanie dlhu, nakoľko nebol podpísaný zaručeným elektronickým podpisom.
Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa uvedenou v odvolaní, že nepriznanie jeho nároku by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Odporkyňa dôvodne vzniesla námietku premlčania v občianskom súdnom konaní v zmysle § 100 ods. 1 OZ, a preto jej konanie nie je možné považovať v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ (rozsudok NS SR, sp. zn. 1Cdo 148/2004).
Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
Keďže súd prvého stupňa o trovách prvostupňového konania rozhodol postupom podľa § 151 ods. 3 OSP, v zmysle § 224 ods. 4 OSP ani odvolací súd nerozhodoval vo svojom rozhodnutí o trovách odvolacieho konania, pretože o nich rozhodne v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.