Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoE/328/2011

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 proti povinnej: Y. J., bytom L., S. S. XXXX/XC, o vymoženie 272,18 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. júna 2011, č.k. - 31, v senáte jednohlasne, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a zároveň uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60 trovy exekúcie vo výške 40 Eur. V odôvodnení uviedol, že oprávnený, návrhom podaným dňa 12.07.2010, navrhol vykonať exekúciu voči povinnej na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 02016/10 zo dňa 13.04.2010, ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu 272,18 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 260,24 Eur od 13.09.2009 do zaplatenia, ako i trov konania 127,38 Eur. Rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 14.10.2008 a nadobudol vykonateľnosť 27.05.2010. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle . Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VP“). Hodnotiac obsah zmluvy o úvere zo dňa 14.10.2008 mal súd prvého stupňa za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Pri aplikácii v spojitosti s dospel súd prvého stupňa k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle , resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa citovaného zákona. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky podľa bodu 17. VP, kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním zmluvy o úvere, konkrétne bodu 17. VP zmluvy, vzhliadol súd prvého stupňa v tomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je podľa názoru súdu prvého stupňa len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratila povinná možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v bode 17. (posledná veta), súd prvého stupňa posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského

súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa Exekučného poriadku a s poukazom na príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Po preskúmaní špecifikácie trov dospel súd prvého stupňa k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celej uplatnenej výške 40 Eur. S poukazom na ustanovenie Exekučného poriadku v platnom znení k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie, keď porušil, resp. obišiel zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa, pričom pri podávaní návrhu podľa Exekučného poriadku musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. S poukazom na ust. § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 14.10.2008 zastával názor, že predmetnú zmluvu o úvere nie je možné podriadiť pod právny režim právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinnou bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o pôžičke. Uviedol, že povinná ako dlžník požiadala navrhovateľa ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver. Následne bola uzatvorená zmluva o úvere. V rovnaký deň ako bola uzatvorená zmluva o úvere boli povinnej vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až po tom, ako došlo k osvedčeniu pravosti jej podpisu na predmetnej zmluve o úvere. Z uvedeného vyplýva, že okamih uzatvorenia zmluvy s povinnou ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov povinnej ako dlžníkovi. Pokiaľ by oprávnený nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinnú, nebolo by možné, aby jej ich v zmysle jej žiadosti podľa vyplatil. Ďalej uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením . V danom prípade má povinná kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne

predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že nie je pravdou, že európske právo rozhodcovské konanie vylučuje. Práve naopak, podľa čl. 24 novej smernice o spotrebiteľskom úvere (č. 2008/48/ES) členské štáty zabezpečia, aby sa zaviedol primeraný a účinný postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere, podľa potreby s využitím existujúcich subjektov. Vzhľadom na uvedené nesúhlasil ani s výrokom, ktorým konajúci súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie.

Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa O.s.p potvrdiť z týchto dôvodov:

Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v , , alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z predloženej zmluvy o úvere zo dňa 14.10.2008 odvolací súd zistil, že sa vzhľadom na ustanovenie o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia tento zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty zodpovedajúcej 200 Eur a nad hodnotu zodpovedajúcu 20.000 Eur), na predmetnú zmluvu nemožno aplikovať o spotrebiteľských úveroch, nakoľko povinnej bol poskytnutý úver v sume 199,16 Eur. Odvolací súd však zároveň uvádza, že predmetná zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, a síce ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu) uzatvorenú medzi dodávateľom (oprávnený) a spotrebiteľom (povinná). Veriteľ (oprávnený) pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžník (povinná) vystupovala v zmluvnom vzťahu ako fyzická osoba - nepodnikateľ a pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy teda nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Medzi oprávneným a povinnou tak bol založený spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení , ktorý bolo potrebné podriadiť právnemu režimu spotrebiteľských zmlúv.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia a , preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení a nasledujúcich a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej ( v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd zároveň zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne aj vo výroku o náhrade trov exekúcie. Súd prvého stupňa správne podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného k náhrade účelných trov exekúcie súdneho exekútora, nakoľko oprávnený v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia procesne zavinil zastavenie predmetnej exekúcie.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .