Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KE-6S-65-2019.pdf
PDF · 199.14 KB
No categories available
KE-6S/65/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Martina Ľ. Fafaľáka a Mgr. Slavomíra Podhorského v právnej veci žalobcu: MVR s.r.o., Sekčovská 54, 080 01 Prešov, IČO: 36 606 219, zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o všeobecnej správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100060033/2019 zo dňa 7. januára 2019, takto:
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100060033/2019 zo dňa 7. januára 2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 101729211/2018 zo dňa 5. septembra 2018, a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 26.03.2019 v zmysle ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z.. Správny súdny poriadok domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100060033/2019 zo dňa 07.01.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101729211/2018 zo dňa 05.09.2018, ktorý žalobcovi určil rozdiel v sume 215.490,90 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014.
2. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 100060033/2019 zo dňa 07.01.2019, doručeného žalobcovi dňa 28.01.2019, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 101729211/2018 zo dňa 05.09.2018, v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. d), g), e), c) Správneho súdneho poriadku, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať žalobcovi trovy konania.
I.
Konanie pred orgánom verejnej správy
3. Správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia č.101729211/2018 zo dňa 05.09.2018 uviedol, že vykonal DK (ďalej len „daňová kontrola“) na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2014, ktorá začala dňa 23.04.2014 a bola ukončená dňa 21.02.2017 doručením Protokolu č. 100254902/2017 zo dňa 10.02.2017 spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100282264/2017 zo dňa 14.02.2017. Daňový subjekt podal dňa 15.03.2017 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole (ev. č . 603139366/2017).
4. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní správca dane vydal rozhodnutie č. 100921639/2017 už dňa 17.05.2017, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 102028447/2017 zo dňa 25.09.2017 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Správca dane vydal rozhodnutie č.101729211/2018 zo dňa 05.09.2018 po vykonaní vyrubovacieho konania dňa a uviedol, že vychádzal z preverovania splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 43, § 19 a 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty a odkázal na svoj záver o ich nesplnení pre uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovarov z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ZDPH, v súvislosti s faktúrami vystavenými spoločnosti DUNCREEK s.r.o. /tovar nebol zahraničnému odberateľovi dodaný zo SR/.
6. Žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty v zdaňovacom období január 2014, keď deklaroval dodanie tovaru do ČR s oslobodením od dane (repkové výlisky) podľa ustanovenia § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. v rôznych množstvách pre českého platiteľa dane DUNCREEK s.r.o., Kubánske náměstí 1391/11, 100 00 Praha 10, Vršovice, IČ DPH: CZ24160164, (ďalej len „DUNCREEK s.r.o.") v zmysle faktúr č. 20140110 zo dňa 23.01.2014 a č. 20140113 zo dňa 28.01.2014, oslobodenie uplatnil celkom v sume 68 984,96 eura.
7. Žalovaný konštatoval, že Správca dane dospel k tomuto záveru potom, čo márne vyzval žalobcu, aby preukázal podmienky pre oslobodenie dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. (Výzva na predloženie dokladov č. 104189221/2016), ktorú prevzal dňa 31.10.2016, ale doklady v stanovenej lehote (8 dní odo dňa doručenia výzvy) správcovi dane nepredložil. Ani odberateľ DUNCREEK s.r.o., a ani dodávateľ - žalobca MVR s.r.o., nemali prepravný doklad k dispozícii. Dodávateľ nepredložil správcovi dane ani iný doklad preukazujúci uskutočnenie prepravy tovaru do iného členského štátu.
8. Uviedol, že podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je platiteľ povinný preukázať splnenie podmienok oslobodenia od dane kópiou faktúry a dokladmi uvedenými v § 43 ods. 5 písm. b) a c) v závislosti od toho, kto vykonáva prepravu, alebo odoslanie tovaru do iného členského štátu.
9. Ku preukázaniu dodania do zahraničia SD (ďalej len „správca dane“) dôvodil, že dokladom preukazujúcim dodanie tovaru do iného členského štátu je nákladný list potvrdený odberateľom alebo ním poverenou osobou o prevzatí tovaru v inom členskom štáte. Kópiu dokladu o preprave tovaru má mať dodávateľ, ak prepravu tovaru zabezpečuje odberateľ, na základe dohody medzi dodávateľom a odberateľom, že kópiu takéhoto prepravného dokladu odberateľ odovzdá dodávateľovi pričom je možné, aby dodávateľ preukázal uskutočnenie prepravy do iného členského štátu aj iným spôsobom. Zákonnou požiadavkou však je, aby dodávateľ mal k dispozícii taký listinný dôkaz, v ktorom je potvrdené, že tovar bol prevzatý príjemcom v inom členskom štáte (napr. potvrdený dodací list odberateľom).
10. V zmysle vyššie uvedených zistení i žalovaný konštatoval, že žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet.
11. SD rozhodol s poukazom na to, že z odpovede Českej daňovej správy v rámci MVI, (ev. č. 674894/2015 doručenej dňa 02.06.2015) vypynulo, že konateľ spoločnosti DUNCREEK s.r.o., A. B. C. správcovi dane predložil len faktúry, prehľad váženia, zoznam prijatých faktúr a evidenciu pre daňové účely za preverované zdaňovacie obdobie, účtovné doklady. Písomnosti zabavené Políciou Slovenskej republiky nepredložil, poukazujúc na to, že obchodoval so spoločnosťou MVR, s.r.o., prijaté faktúry mal zahrnuté v daňovej evidencii k DPH a uvedené v podanom daňovom priznaní k DPH za január 2014.
12. SD potom uviedol, že prepravný doklad nepredložil ani odberateľ DUNCREEK s.r.o. ani dodávateľ – žalobca v lehote podľa výzvy na predloženie dokladov zo dňa 28.10.2016 a dodanie tovaru v tuzemsku (§ 13 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.), nespĺňa podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., podlieha v tuzemsku dani. Pri takomto dodaní vzniká v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť. Správca dane na základe uvedených skutočností určil rozdiel základu dane (riadok 03 daňového priznania) v sume 68 984,96 eura, z toho rozdiel dane (riadok 04 daňového priznania) v sume 13 796,99 eura. Obchodné transakcie boli tak uskutočnené v rámci trojstranného obchodu - dodanie repkových výliskov. Spoločnosť žalobcu nemala sklad, prevádzku, skladovú techniku a ani zamestnancov, ekonomickú činnosť vykonával konateľ sám, ostatné činnosti boli vykonávané
subdodávateľsky. Tovar bol nakúpený/naložený od/u dodávateľa a dopravený priamo odberateľovi (RO) na adresu, ktorú si určil podľa CMR, dopravu zaisťovala sama spoločnosť DUNCREEK s.r.o., platby boli vykonané prevodom na bankový účet (bankové účty správca dane nepreveroval, lebo daňový subjekt používa účty spravované bankami na Slovenku i v Maďarsku) V odpovedi MVI Česká daňová správa uviedla, že tovar bol predaný spoločnosti VIA PROCONS SRL, STR. POET DIMITRIE ANGHEL Nr. 1, MUN. ORADEA, Rumunsko, IČ DPH: ROl 6164492./ zrejme dodaný rovno zo SR do Rumunska, ale zmluvný vzťah , ktorý bol predmetom odpočtu bol s ČR/.
13. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie v súvislosti s deklarovaným dodaním tovaru s oslobodením od dane podľa ustanovenia § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. pre odberateľa DUNCREEK s.r.o. do ČR správca neuznal ako hodnoverný doklad o preprave tovaru - CMR. PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., mala prenajaté skladové priestory na adrese Cejkov od spoločnosti žalobcu, tovar bol nakúpený od Poľskej spoločnosti Správca dane dňa 26.01.2018 vykonal ústne pojednávanie s konateľkou žalobcu, ktorá uviedla že tovar v Cejkove nebol, prevádzalo sa tu len vlastnícke právo k nemu, nepotvrdila tak dodávanie tovaru do ČR, za situácie, že existovala trojstranná zmluva a český odberateľ DUNCREEK s.r.o. dodával do Rumunska.
14. K obchodu žalobcu so spoločnosťou PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., potom žalovaný uviedol, že za účelom preverenia splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane márne opakovane zaslal výzvu na adresu splnomocneného zástupcu spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., Petra Hajdu, na preloženie dokladov. Žalovaný potvril, že SD vychádzal zo zistení, že Svedok -bývalý konateľ spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., D. E., konateľ spoločnosti od 08.03.2011 do 06.02.2014, uviedol, že spoločnosť bola predaná spoločnosti L&H Investments Ltd, so sídlom 35 Barrack Road, ktorú zastupoval F. G., (viď Zmluvu o prevode obchodného podielu" zo dňa 06.02.2014. Spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., so spoločnosťou MVR s.r.o., spolupracovala, ale nepamätal si, ako sa nakontaktoval na spoločnosť MVR s.r.o.,obchody dohadoval F. H. - obchodnú zmluvu, ktorú podpísal, uzatváral s p. I. J. (konateľka spoločnosti MVR s.r.o.) s komoditou repkový olej a sója, s kukuricou, a spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. ktorá v období roku 2014 vystavila faktúry k nahliadnutiu, podpis na faktúrach uznal, preprava bola zabezpečovaná dodávateľom, nevedel presne pomenovať prepravcov tovarov. PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., mala prenajaté skladové priestory na adrese Cejkov od spoločnosti MVR s r.o., tovar bol nakúpený od Poľskej spoločnosti SEMI 2 Spolka, PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. podala posledné priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie november 2013.Informácie zo spisového materiálu týkajúceho sa vypočutia vo veci zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Trestného zákona u F. G., K. L. XXXX/XX, M., nar. XX.XX.XXXX, konateľa spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., od 15.02.2014 do 26.06.2014, (Zápisnica o výsluchu svedka ČVS: KRP-47/OEK-KE-2013, zo dňa 19.05.2014). potvrdili, že tento sa stal konateľom spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s r.o., a spoločnosť sa ničím nezaoberala, účtovníctvo prevzal od D. E. – býv. konateľa spoločnosti, bez protokolu o prevzatí dokladov a následne ich poslal do Belize. Doklady spoločnosti za r. 2014 a účtovníctvo nemal k dispozícii, s daňovým úradom nekomunikoval a nepodával žiadne daňové priznania, inštrukcie, ktoré mal vykonať, dostával od osoby ukrajinskej národnosti tzv. „N." a on sám (F. G.) je bezdomovcom.
15. Žalovaný zhrnul výsledky dokazovania a vyhodnotil zistené skutočnosti tak, že Správca dane dôvodne neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 z predmetných faktúr vystavených spoločnosťou PRVA DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., v celkovej sume 203.993,40 €. PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., ktorá bola deklarovaným dodávateľom tovarov v zmysle faktúr, na základe ktorých si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane. Svedok D. E. – býv. konateľ spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s r.o. sa dňa 11.09.2014 vyjadroval všeobecne, k mnohým otázkam správcu dane neodpovedal konkrétne, nevedel uviesť, či so spoločnosťou MVR s r.o. vykonával obchody aj v roku 2014. Spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s r.o., na základe uvedeného Správca dane nepreukázala reálnu existenciu dodaných tovarov a daňový subjekt nepreukázal reálnu existenciu nadobudnutých tovarov. Spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., nepodala za zdaňovacie obdobie január 2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty.
16. Správca dane tak podľa žalovaného správne uviedol, že odpočítaním dane z faktúr vystavených spoločnosťou PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. žalobca porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1 a ustanovenie § 19 ods. 1 citovaného zákona.
Pokračoval so záverom, že právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
17. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Tovar nebol dodaný odberateľovi MVR s.r.o., spoločnosťou PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s r.o., ako dodávateľom, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby a tak daňová povinnosť dodávateľovi tovarov nevznikla.
II.
Správna žaloba
18. Žalobca v žalobe namietal, že mu správca dane nedôvodne neuznal odpočítanie dane z faktúr a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 vystavených spoločnosťou PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., Košice.
19. Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí finančných orgánov podľa § 191 ods. 1 písm. e/,c/,d/, Správneho súdneho poriadku, pretože žalovaný nedôvodne uviedol, že nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľskej spoločnosti, keďže spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. nepodala za zdaňovacie obdobie, január 2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, nereagovala na výzvy správcu dane a neboli k dispozícii žiadne účtovné a daňové výstupy. Na základe zistených skutočností správca dane neoprávnene konštatoval, že vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. nebol preukázaný a daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
20. Podľa žalobcu nemožno pripisovať na ťarchu daňového subjektu neplnenie si povinností zo strany jeho dodávateľa aj za situácie, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné plnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zo záverov Najvyššieho súdu uvedených v Rozhodnutí č. 3Sžf/81/2013, a rozsudku č. 4 Sžf/1/2016 sa upozorňuje na to, že štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká, povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov, Žalobca uviedol že žalobca preukázal, akým spôsobom preveroval samotnú realizáciu dodania tovarov, a aké opatrenia prijal na zabezpečenie preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane v prípadoch deklarovaného dodávateľa. Preukázal i formálne podmienky uznania odpočtu DPH z označených obchodov, ktoré je dôvodné a s poukazom na judikatúru, podľa ktorej má správca dane dôkazné bremeno preukázať podvod ako dôvod odmietnutia poskytnutia odpočtu. Správca dane pomenoval dôvody odmietnutia podvodu, ako nedodanie v oboch prípadoch. K tomuto záveru prišiel po vykonanom dokazovaní, výsledky ktorých zhrnul do skutkových záverov a správnej úvahy o nenaplnení ust. § 49 ods. 1 a ods.2 písm. a/ a § 19 ods. 1 a § 51 ods. 1. DP (ďalej len „Daňový poriadok“).
21. Žalobca v žalobe tiež namietal, že správca dane o preverovaní splnenia podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovarov z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty k faktúram vystaveným spoločnosťou DUNCREEK s.r.o.. neprihliadal pri hodnotení dôkazov na výsledky dokazovania (predložené CMR doklady, na skutočnosti známe správcovi dane z podaných súhrnných výkazov, účtovných závierok, kontrolných výkazov, predložených skladových kariet, ktoré dôkazy preukazujú uskutočnenie zdaniteľných plnení a tieto dôkazy nehodnotil jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, čím porušil základné zásady daňového konania § 3 ods. 1 až 9 Daňového poriadku, v dôsledku čoho tvrdenia správcu dane v tomto rozhodnutí nemožno považovať za preukázané.
22. Žalobca nesúhlasil so závermi správcu dane o tom, že nedisponuje CMR dokladmi, ktoré predložil k faktúram č. 20140113, č. 20140110 vystavených pre odberateľa DUNCREEK s.r.o.. Obchod označil za trojstranný, kde prepravu tovaru zabezpečoval daňový subjekt v ČR ako prvý odberateľ, pričom boli splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa § 17 ods.4 a § 45 zákona o DPH. Správca dane
uvedené skutočnosti ako v daňovej kontrole tak v následnom rozhodnutí nevyhodnotil. Domnienky a pochybnosti správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly sú nedôvodné a nemajú oporu v zákone /Z rozsudkov NS SR a Súdneho dvora Európskej únie/.
23. Žalobca tvrdil, že SD nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil vec. Žalobca mal za to, že bolo preukázané kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok ustanovených zákonom o dani z pridanej hodnoty. /dodanie tovarov z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH aj po vecnej stránke a preukázal na vznik nároku i na odpočítanie dane a naplnenie podmienok vyžadovaných v zmysle § 49, § 51 zákona o DPH.
24. K právnemu posúdeniu uviedol, že v zmysle rozsudku sp.zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011 Najvyšší súd SR poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005.: ,Najvyšší súd dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
25. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C- 354/03 (Optigen), C- 355/03 (FulcrumElektronics) a C-484/03 (BondHouse), ...“ nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.."
26. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. "Nemožno pripisovať na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu neplnenie si povinností zo strany dodávateľov jeho dodávateľa.
27. Najvyšší súd SR v rozsudku 6Sžf/81/2013, tiež uviedol, že ani nie je možné, aby daňový subjekt sledoval a zabezpečoval evidenciu dodávok alebo služieb svojich dodávateľov a subdodávateľov, za ktorú nemôže niesť žiadnu zodpovednosť, okrem prípadov, že by vedel alebo mal vedieť, že v prípade dodávok ide o podvodné plnenia jeho dodávateľov alebo subdodávateľov ".SD porušil povinnosť daný ust. § 3 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, podľa tohto správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
28. Žalobca namietal, že správca dane a žalovaný nevykonali dostatočné zisťovanie vo vzťahu k overeniu prepravy a neodstránil ale bez ďalšieho skúmania v rozpor s § 46 ods. 5 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku, a to celé použil v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Daňový subjekt má právo navrhnúť na preukázanie svojich tvrdení vykonanie konkrétnych dôkazov, ale je aj oprávnený v prípade vykonania konkrétnych dôkazov výsluhu svedkov , byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť svedkom otázky. Komentoval i k námietke, a medzinárodným nákladným listom CMRu ktorých správca dane konštatoval dodanie tovaru pre spoločnosť DUNCREEK s.r.o., k druhému odberateľovi VIA PROCONS SRL, STR. POET DIMITRE ANGHEL Nr. 1, MUN.ORADEA, Rumunsko neopustil územie SR.
29. Podľa žalobcu z obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že základom na popretie reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia je tvrdenie žalovaného že predloženie prepravného dokladu v odvolacom konaní účelové, ale tieto dôkazy nepreskúmal a nevyhodnotil aj keď odvolací orgán je oprávnený tieto úkony vykonať v súlade s § 74 ods. 3 Daňového poriadku
30. CMR doklad je dokladom preukazujúcim reálne uskutočnenie obchodov a predmetné dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnotil. V tejto časti je preto ním prijatý záver uvedený v protokole nepreskúmateľný. ČI. 6 dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) je ustanovený obsah nákladného listu. ČI. 9 cit. dohovoru ustanovuje, že nákladný list je, pokiaľ sa nepreukáže opak, vierohodným dokladom o uzavretí a obsahu prepravnej zmluvy, ako aj o prevzatí zásielky dopravcom. ČI. 12 cit. dohovoru ustanovuje, že odosielateľ je oprávnený disponovať so zásielkou, najmä môže požadovať od dopravcu zastavenie prepravy, zmenu miesta dodania alebo vydania zásielky inému príjemcovi, než ktorý bol uvedený v nákladovom liste.
31. Žalobca namietal, že pristupoval k obchodnej spolupráci s náležitou obozretnosťou a v dobrej viere, kedy svojich priamych dodávateľov preveril s náležitou obozretnosťou a pristupoval k obchodnej spolupráci s náležitou obozretnosťou a v dobrej viere, kedy svojich priamych obchodných partnerov dlhodobo poznal, navyše, ako už bolo uvedené v jeho písomných vyjadreniach nenadobudol ani najmenšiu pochybnosť o ich nedôveryhodnosti. Poukazuje na odpovede na výzvy správcu dane, že daňový subjekt má možnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne reťazci pochybných obchodov vykonať konkrétne opatrenia.
32. Žalobca namietal,, že jeho obchody požívajú ochranu podľa 6. Smernice a že dôkaznú povinnosť má správca dane. Uviedol, že správca dane pripísal na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu neplnenie si povinností iným subjektom a nevysporiadal sa s aktuálnou a platnou judikatúrou. najmä na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 06.07.2006 v spojených veciach C-439/04 (Axel Kittel proti Belgickému štátu) a C-440/04 (Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL), kde Súdny dvor prijal záver, že s uvedenými cieľmi (spoločný systém DPH a zaistenie právnej istoty.
33. Uviedol, že z ustálenej judikatúry súdneho dvora EU (okrem uvedených rozsudkov napr. aj rozsudok C-80/11 a C-142/11 Mahagébenkfit a F. O. z 21.06.2012) vyplýva právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať, že platiteľ vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagébenkfit a F. O. vyplýva, že v súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej smernici nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane. Uviedol, že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (bod 48). Rozsudky Súdneho dvora EÚ C- 439/04 Kittel, C-354/03 Optigen LTD a aj iné rozsudky umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (bod 48). Rozsudky Súdneho dvora EÚ C- 439/04 Kittel, C-354/03 Optigen LTD a aj iné rozsudky umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania.
34. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR považuje žalobca za nezákonné, pretože mieru pochybenia správneho orgánu vzhľadom k celkovej komplikovanosti konania a s prihliadnutím ku komplikovanosti predmetnej veci.
35. Žalobca má za to, že v prebiehajúcom trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice, vo veci už spomínaného vyšetrovacieho spisu žalovaný nedodržal postup podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, pretože k použitiu informácií o dokazovaní vykonanom v trestnom konaní CVS: KRP-47/0 E K- K E-2 013 sa neoboznámil s úplným spisovým materiálom, pretože predmetom dokazovania v súdnom konaní sú výsluchy zamestnancov správcu dane, súdneho znalca ktorý vypracoval znalecké posudky č. 1/2015 a č. 5/2015, ktoré boli nariadené na základe nového znaleckého posudku, ktorý trestný súd uznal ako dôkaz v konaní v prospech kontrolovaného daňového subjektu.
36. Správca dane neoprávnene konštatoval, že v tomto prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, odberateľovi DUNCREEK s.r.o. Podľa SD prepravný doklad žalobca nemal k dispozícii a v lehote určenej vo výzve č. 104189221/2016 požadované doklady nepredložil. Pretože, zo zaslaných dokladov - vážnych lístkov, ktoré boli daňovým subjektom predložené ako dôkaz vo vyrubovacom konaní nie je zrejmé, ktorý dopravca uskutočnil prepravu tovaru a kedy a kde mal byť tovar vyskladnený a nedisponujú ani údajom o vykládke tovaru, a nemožno ich považovať za relevantný dôkaz, že predmetný tovar (repkové výlisky) bol dodaný z tuzemska do iného ČS s oslobodením od dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. SD poukazuje na to, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že k fyzickému odovzdaniu tovaru odberateľovi DUNCREEK, s.r.o. (CZ) nedošlo ale ak, došlo len k predaju na území Slovenska bez prepravy podľa ust. § 13 ods. 1 písm. c) v nadväznosti na ust. § 69 ods. 1 zákona t. 222/2004 Z. z. daňový subjekt tieto dodávky oslobodil od dane, Podľa SD mal tieto dodávky zdaniť vo výške sadzby dane platnej v Slovenskej republike (§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.). Argumentoval, že miesto vykládky tovaru
VIA PROCONS, ORADEA, miesto ROMANIA je škrtnuté a je uvedené NYIRAHAZI (nečitateľný údaj); na niektorých CMR chýba pečiatka dopravcu (kolónka 23), príp. je odtlačok prepravcu nečitateľný; (kolónka 24) odtlačok pečiatky odberateľa - na každom prepravnom doklade CMR sú dva odtlačky pečiatok rôznych spoločností, a to pečiatka RO odberateľa VIA PROCONS SRL. a zároveň aj odtlačok pečiatky TTR TRANSPORT, Kftpreto Finančné riaditeľstvo SR považuje uvedenú námietku odvolávajúceho sa za neopodstatnenú. /Poznámka správneho súdu, doklady AS sú v tejto časti nečitateľné/.
37. Podľa žalobcu naopak, konateľka daňového subjektu pri ústnom pojednávaní uviedla len, že „k fyzickému odovzdaniu tovaru nedošlo. Došlo len k prevodu vlastníckych práv na sklade v Cejkove preprava bola uskutočnená a tovar opustil územie SR podľa CMR doklady medzi daňovým subjektom a odberateľom DUNCREEK Uvedené CMR doklady daňový subjekt predložil až v odvolacom konaní ako prílohy dňa 25.10.2018, preto sa nimi správca dane nezaoberal počas daňovej kontroly ani počas vyrubovacieho konania. Z odpovedí na žiadosti o MVI vyplývalo, že konateľ spoločnosti DUNCREEK s.r.o., A. B. C. potvrdil, že obchodné transakcie boli uskutočnené v rámci trojstranného obchodu, a že dopravu zabezpečoval odberateľ, ale svoje tvrdenie nevedel podložiť spoľahlivým dokladom preukazujúcim dodanie tovaru do iného členského štátu.
38. Žalobca namietal, že mu bolo odopreté právo byť prítomný pri výsluchoch svedkov uskutočnených v rámci MVI a klásť svedkom otázky s poukazom na § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalovaný uvádza, že správca dane použil odpovede na žiadosti o MVI ako dôkaz, čo mu umožňuje Daňový poriadok.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
39. Žalovaný k žalobe uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia boli závery správcu dane o nesplnení podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovarov z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004") v súvislosti s faktúrami vystavenými spoločnosti DUNCREEK s.r.o. a o nesplnení podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov v tuzemsku podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúr vystavených spoločnosťou PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o.
40. Správca dane daňovou kontrolou preveroval dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z., a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke, a aj z dôvodu pochybností, keďže len na základe predložených listinných dokladov daňovým subjektom, nemohol uznať odpočítanie dane tak, ako si daňový subjekt uplatnil. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy v súlade s ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný konštatuje, že správca dane postupoval podľa ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pritom vychádzal nielen z dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení českej daňovej správy. Keďže daňový subjekt nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok a neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúce tak z ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj z ustanovenia § 24 Daňového poriadku, nebol postup správcu dane v rozpore splatnými právnymi predpismi a zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to predovšetkým z hľadiska ich obsahu, pravdivosti a preukaznosti.
41. Žalovaný z dôvodu, že žaloba neobsahuje žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane a splnenia podmienok pre uplatnenia oslobodenia od dane konštatoval, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce
sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Žalovaný navrhoval, žalobu sa zamietnuť. Replika vo veci žalobcom nebola podaná.
IV.
Konanie na správnom súde Relevantná právna úprava a právny názor správneho súdu
42. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že je žaloba žalobcu dôvodná a je namieste zrušiť rozhodnutie žalovaného v zmysle ust. § 191 ods. 1 písmeno e/, d) a c) SSP a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
43. Súd vo veci rozhodol v zmysle ust. § 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) bez nariadenia pojednávania, žiaden z účastníkov nenavrhol vo veci nariadenie pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil za splnenia podmienok v zmysle ust. 137 ods. 4 SSP dňa 09.11.2023.
44. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 63 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj zákona o DPH), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa ustanovenia § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
45. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a v rámci tohto konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Rozhodnutie žalovaného rovnako posúdil z takto vymedzeného rozsahu a posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom pripojených administratívnych spisov dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná pretože rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu správnej úvahy správnych orgánov vo vzťahu k ustáleniu svojich právnych záverov o tom, že žalobca porušil ustanovenia § 43, § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty i v nadväznosti na platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ.
46. Správny súd preto zároveň má súd za to, že žalovaný vec vzhľadom na platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ aj nesprávne právne posúdil.
47. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného rozhodnutia žalovaného č. 100060033/2019 zo dňa 7. januára 2019, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101729211/2018 zo dňa 05.09.2018, ktorý podľa ust. § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. „Daňový poriadok" žalobcovi určil rozdiel v sume 215 490,90 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014.
48. Správny súd sledujúc zásadu hospodárnosti súdneho prieskumu sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, podľa § 191 písm. d/ SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017).
49. Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy pre jeho nepreskúmateľnosť nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide preto vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
50. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia. Správna úvaha, /resp. voľná úvaha /správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci.
51. V danom prípade žalovaný nepostupoval dôsledne v týchto intenciách a súd konštatuje, že jeho správna úvaha prezentovaná v napadnutom preskúmavanom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu nakoľko dostatočným spôsobom žalobcovi ako účastníkovi konania z neho nemohlo byť objektívne zrejmé, prečo v súlade s platnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ o nepriznaní odpočtu DPH konštatoval žalobcom porušenie ustanovení § 43, §49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.. V dôsledku tohto pochybenia žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou nielen v tom, že jeho rozhodnutie je ohľadom tohto posúdenia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale zároveň za takejto situácie aj trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia.
52. Na tomto mieste súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písmeno a) smernice Rady 2006/12/ES z 28. novembra 1005 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a jej transpozície do právneho poriadku SR. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú: 1.) to že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), 2.) to že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a 3.) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom - daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
53. Pokiaľ hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o dani z pridanej hodnoty. V zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty si daňový subjekt môže odpočítať daň: Prvým dňom vzniku daňovej povinnosti (§43 i § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty) - daňová povinnosť vznikla dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty) a za druhé daň ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písmeno a) zákona o dani z pridanej hodnoty), za tretie má disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písmeno a) zákona o dani z pridanej hodnoty) čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatúrnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené, najmä v prípadoch ak zdaniteľná osoba nesplní 1.hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, 2. ak došlo k daňovému podvodu alebo 3. došlo k prípadu zneužitia práva.
54. V prejednávanej veci správca dane a žalovaný uzavreli po vykonanom dokazovaní to, že daňový subjekt porušil ustanovenia § 43 a § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej, keďže podľa neho nebolo preukázané, intrakomunitárne dodanie v prvom prípade a že pri predmetnom dodaní tovarov nevznikla daňové povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a nebolo preukázané, že predmetné služby použil daňový subjekt na dodávky služieb. Ide o obchody so spoločnosťou Prvá distribučná, s r. o.
55. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane jednoznačným a preukázateľným spôsobom spochybnil pravdivosť a vierohodnosť predmetných faktúr, z ktorých nepriznal žalobcovi odpočet DPH, lebo sú fiktívne. Vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľ daňového subjektu Prvá distribučná s.r.o. nevedela preukázať, že ich reálne vykonal a dodanie deklarované na predmetných faktúrach, žalobcovi bolo opodstatnene spochybnené. Rovnako plnenie podľa § 43 ZDP nepreukázal žalobca /intrakomunitárne plnenie musí spĺňať podmienky dodania a jeho preukázania odberateľom a prepravcom na tzv. CMR dokladoch podľa ich obsahových náležitostí/.
56. V rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022, ktorý právny názor v ňom obsiahnutý predstavuje významný judikatúrny posun vo vzťahu k posudzovaniu okolností
nepreukázania dodania deklarovaných dodávateľom v prípade, ak správca dane oprávnene spochybní ich vykonanie. V kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane aj žalovaný v kontexte nami preskúmavaného rozhodnutia neviedli úplne svoje úvahy pri určení rozdielu dane žalobcovi, tak súd považoval ich rozhodnutie za nezákonné.
57. Súd poukazuje na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR uviedol, že otázke statusu osoby deklarovaného dodávateľa venoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vo veci C - 154/20 Kenwater ProChemie, kde konštatoval, že uvedenie deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane (žalobca). V tomto prípade ide o obchod medzi žalobcom a Prvou distribučnou s.r.o. ktorá je deklarovaným dodávateľom žalobcu. Podstatou spochybnenia zo strany správcu dane tak v tomto prípade ostala skutočnosť, že dodávky nemohli byť tak, ako to označil konateľ spoločnosti a vychádzal z dokazovania a odpovedí konateľov spoločností . V rámci zabezpečenia plnenia zistený subjekt sa ani v rámci vyrubovacieho konania v súvislosti s dodaním intrakomunitárnym sa ako platiteľ dane neprezentoval. Súčasne bolo spochybnené jeho dodanie pre žalobcu. Žalovaný i v tomto obchode po zistení narušenia princípu neutrality deklarovaným dodávateľom, trval na tom, že dodanie sa neuskutočnilo, hoci záver narušenia princípu neutrality postačoval na začatie preukazovania správcom dane, za použitia zistení potrebných pre preukázanie Axel Kittel testom. Pri tomto preukazovaní má dôkaznú povinnosť správca dane. Uzavrel, že žalobca nepreukázal dodanie, ale predsa pokračoval v konštrukcii o porušení daňovej neutrality.
58. V zmysle nielen aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že žalobca (daňový subjekt) nevie preukázať, že ním deklarovaný zabezpečil dodanie. Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože 1. osoba, ktorá vyhotovila faktúru uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, 2. neboli dodržané vnútroštátne predpisy v oblasti účtovníctva, 3. dodávateľský reťazec, ktorí viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a 4. v prípade niektorých transakcií, ktoré boli súčasťou dodávateľského reťazca sa vyskytli nezrovnalosti.
59. Takéto zamietnutie je možné, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela alebo mohla vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci v predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží vnútroštátnemu súdu. Vychádzajúc z právneho názoru správneho súdu uvedeného vo vyššie citovanom rozsudku NSS SR, pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie deklarovaného dodávateľa. Preto je možné nepriznať odpočítanie dane žalobcovi, ak bolo v konaní preukázané, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
60. Pokiaľ ide o dopady existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie dôležitou je otázka uvedeného dodávateľa na daňových dokladoch a najmä na faktúre. Pokiaľ ide o túto otázku, rezonuje judikatúra, ktorá nasvedčuje, faktu, že ak dôjde k preukázaniu alebo nespornosti faktu, že dodávka bola uskutočnená, že plnenie či už tovar alebo služba boli dodané, avšak nie je preukázané, či dodávateľom tohto tovaru alebo služby bol označovaný dodávateľ daňového subjektu, v tomto prípade žalobcu, tak v kontexte judikatúry Českého správneho súdu v tomto prípade, dochádza k uzatvoreniu otázky splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane z pridanej hodnoty.
61. Ak bolo zistené, že došlo k úniku jedného z platiteľov dane z pridanej hodnoty, že nebola daň zaplatená od deklarovaného dodávateľa o dodaní tovaru, ktorý je registrovaný, alebo nie je pre platenie
dane z pridanej hodnoty, v zmysle daňovej neutrality táto bola porušená ako základný princíp spoločného trhu.
62. Zdaniteľná osoba potom dokazuje či má určitú participáciu na tom, to znamená, či úmyselne sa dopustil konania, ktoré napĺňa administratívny delikt daňového úniku alebo mal vedomosť alebo bol predpoklad, aby takú vedomosť mal mať, že v reťazci obchodov k takémuto úniku došlo a napriek tomu sa na obchode zúčastnil. Úlohou správcu dane je preukázať narušenie neutrality dane. Žalobca preukazuje na to či vedel alebo vedieť mal o tom, že plnenie, ktoré je predmetom posudzovania svojej existencie bolo uskutočnené , alebo s cieľom daňového úniku, ktorého sa mohol dopustiť buď vystavovateľ faktúry alebo iný subjekt vystupujúci v tomto reťazci. /Axel Kittel test/. Rovnako preukazuje aké opatrenia vo svojej obchodnej praxi použil, aby podvodu v obchodnej transakcii zabránil.
63. V tejto situácii sa konštatuje, že zhora uvedené závery korešpondujú chápaniu obsahu pojmu daňový podvod tak, ako je charakterizovaný v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu č. k. 6Sžfk/76/2020 z 26. októbra 2022, ktoré uvádza, že pokiaľ ide o situáciu, ak jeden z účastníkov neodvedie vybratú daň a ten ďalší účastník v obchodnom reťazci si daň odpočíta za účelom získania zvýhodnenia, ide o konanie v rozpore s účelom Smernice rady 2006//112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pretože takéto transakcie nezodpovedajú obchodným podmienkam. Možno teda uzavrieť, že daňový podvod je vlastne i judikatúrou definovaná situácia, v ktorej subjekt je účastníkom podvodu a neodvedie do štátnej pokladnice daň z pridanej hodnoty, ale ten druhý /žalobca/ si ju naopak odpočíta, aby získal daňovú výhodu. Obdobne judikoval aj Český najvyšší správny súd 30.01.2018 v konaní č. 5Afs/60/2017-60. Teda možno inými slovami konštatovať, že pri daňových podvodoch ide spravidla o to, že transakcie, ktoré sú uskutočnené v rámci podvodu sa vymykajú bežným obchodným praktikám a podmienkam zaužívaným a pre posúdenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a kľúčové je posúdenie všetkých významných okolností spornej transakcie a to vrátane právnej obchodnej a osobnej väzby medzi účastníkmi konania. V skutočnosti je možné uzavrieť, že za situácie, že je v kontexte uvedeného rozhodnutia č. 76/2020 Najvyššieho správneho súdu možné a nevyhnutné vykonať objektívny test, ktorý vyžaduje preukázanie existencie podvodu na dani z pridanej hodnoty, teda chýbajúcu daň na ktoromkoľvek stupni tohto reťazca.
64. V rámci zisťovania týchto skutočností zhora uvedených, judikatúra označila Axel Kittel test / double test/ o existencii daňového podvodu, ktorý obsahuje popísanie, kde k strate došlo, kto odpočítal alebo neodpočítal a kto si uplatnil a kde sa teda stal daňový podvod. Na druhej strane v súvislosti s kontrolovaným daňovým subjektom je nevyhnutné spojenie s daňovým subjektom a jeho vedomosť, úmysel alebo predpoklad, že vedel, mohol vedieť alebo mal vedieť, že takéto transakcie sú spojené s uplatnením praktiky, kde jeden z reťazca neodvedie daň z pridanej hodnoty, popísanie toho, čo subjekt urobil, aby situácii predišiel , aké opatrenia prijal, čo je na vyhodnotení správcu dane. Kľúčovým v celej veci je existencia dôkazného bremena. Toto prvotne patrí tomu, kto uplatňuje odpočítanie dane a má preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok/ § 19 ods. 1 a §49 ods. 1 a 2 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona o DPH.
65. Chýbajúca daň je daňovým únikom a popísanie úniku a za akých okolností nepodaním daňového priznania a neodvedenie štátu uvádza správca dane. Z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu č. 10Sžfk/26/2021 28.04.2023 vyplýva, že zistenie daňového podvodu znamená nielen zistenie chýbajúcej dane na ktoromkoľvek článku reťazca, ale súčasne predpokladá zistenie a preukázanie vedomosti alebo predpokladu vedomosti žalobcu o tomto neodvedení dane. Súčasťou tejto časti preukazovania zo strany správcu dane je aj a vyžadovanie, aby žalobca daňovník preukázal, že prijal opatrenia, ktoré bolo možné od neho rozumne požadovať, aby zistil, že takéto konanie obchodných partnerov v jeho obchodnom reťazci nebude viesť ku daňovému podvodu. Nekontaktná osoba, ktorá nepodá daňové priznanie je prvým rizikovým faktorom /rozhodnutie z 26.05.2022 Najvyššieho správneho súdu spisovej značky 6Sžfk/52//2020/ charakterizuje toto konanie ako podvodné, cieľom ktorého bolo nepriznanie a neodvedenie dane z pridanej hodnoty. čo sa spája aj s inými dôkaznými prostriedkami na podporu tohto záveru.
66. Správny súd berie na vedomie , že pojmu daňový únik právne odvetvia obchodného, správneho a trestného práva dávajú svoje účinky nimi predpokladané a dotýkajú osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a pri plnení svojich povinností v postavení konateľov, v postavení obchodných partnerov vykonávajú obchodné činnosti, s ktorými sú spájané určité povinnosti, napríklad povinnosti štatutárneho
zástupcu vedieť o obchodných aktivitách a obchodných partneroch potrebnej informácie s cieľom predchádzať uvedeným situáciám a nezamieňať neštandardnými postupmi doplnením obchodných partnerov, vytváraním situácií, ktoré zneprehľadňujú aktivity.
67. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že strane žalobcu podľa správca dane nebola splnená podmienka dodania, teda aj pokiaľ ide o preverovanie hmotnoprávnych podmienok, spornosť dodania súvisí s podvodom. V posudzovanej veci dodanie tovarov žalobcovi i dodanie žalobcu do zahraničia je správcom dane i žalovaným spochybňované. V priznaní za dané obdobie daňovník vykonáva bilanciu obchodov uplatnených odpočtom DPH a svojich odvodov, v ktorých je zahrnutá zaplatená daň z pridanej hodnoty a dochádza k záveru o dani na vstupe a na výstupe a výsledku. Z trestnoprávneho hľadiska pre preukázanie skutku je nevyhnutné splnenie a naplnenie objektívnej a subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, kým subjektívna vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí mať formu aspoň nepriameho úmyslu a pokrýva všetky znaky skutkovej podstaty, je potrebné vychádzať aj motivácie tzv. pohnútky subjektu, ktorý vykonáva konkrétny skutok alebo sa naň pripravuje s cieľom zadovážiť sebe alebo inému majetkový prospech .
68. PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., nepodala za zdaňovacie obdobie január 2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Podvod znamená ujmu na strane štátu. Finančné orgány vykonanie obchodu vyhodnocujú aj skúmaním povinnosti zaplatiť odvod DPH zo svojich evidenčných podkladov od daňovníkov i na základe registrácie pre DPH, zmluvným partnerom žalobcu, - dodávateľom žalobcu Distribučná, aj odberateľom v ČR.
69. V zákone o dani z pridanej hodnoty sú podmienky zhora uvedené zakotvené v § 43, § 49 ods. 1, § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty. 1. daňová povinnosť vzniká podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH dňom vzniku daňovej povinnosti /právo odpočítať daň/, 2. právo odpočítať daň vzniká vtedy, ak bol tovar, služba dodaná, a to v deň, kedy kupujúci alebo prijímajúci službu nadobudol právo nakladať. Daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH dňom dodania tovaru alebo služby a 3. daň, odpočet ktorej si uplatňuje daňový subjekt musí byť voči nemu uplatnená iným dodávateľom tovarov alebo služieb, dodávateľ -daňovník poskytuje tovar ďalej § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Súčasne § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predpokladá faktúru od platiteľa dane, od deklarovaného, od ktorého mu bol tovar dodaný.
70. Daňová neutralita zaťaženia hospodárskych činností vo veci C-285/11 Bonik) ukázala, že predmetom dane môže byť všetko, čo je predmetom vyhodnotenia nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie. Každé uplatnenie odpočtu dane predpokladá vyhodnotenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, t.j ide o zdaniteľné plnenie, ku ktorému dodaniu došlo, spojenie § 19 ods. 1 a § 49 ods. 1,2 daň bola zaplatená a existuje formálny účtovný doklad, /faktúra/, ktorá obsahuje deklarovaného dodávateľa žalobcu uplatniteľa odpočtu DPH. Ak daň nebola zaplatená, je povinnosťou správcu dane prostredníctvom preukazovania daňového podvodu v obchodnom reťazci vyžadovať zistenie, kde sa tak stalo a preukázať daňovníkovi, ktorý odpočítava túto daň, že o tom vedel, mal vedieť alebo že konal s úmyslom podviesť a zabezpečiť si majetkový prospech únikom nezaplatením dane. Ako uvádza judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci Kemwater pro Chemie, pokiaľ deklarovaný dodávateľ preukáže, že na výstupe daň zaplatil, niet dôvodu pri splnení ostatných hmotnoprávnych podmienok, odpočet dane nezahŕňať do daňovej bilancie obchodov daňovníkov.
71. Súdny dvor EÚ vo veci C-610/19 uvádza, že Smernica rady o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať tak , že bráni takej vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný z dôvodu, že faktúry, ktoré sa týkajú nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože práve osoba, ktorá vystavila faktúru uvedený tovar nemohla dodať alebo vytvoriť z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov ani dodať, čiže nadobudla ho od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená ani zistená a o po 2. ak neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy účtovníctva, a po 3. dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom nebol ekonomicky opodstatnený, a po 4. v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca sa vyskytli nezrovnalosti.
72. Správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie je aprobovaný podávať výklad, práva Európskej únie, tento výklad vo veci Vikingo, je zásadnou zmenou v judikatúre pri posudzovaní priznaní odpočtov dane z pridanej hodnoty za účasti subdodávateľov.
73. Daňový podvod je situácia za ktorej jeden z účastníkov neodvedie vybratú daň, avšak ďalší účastník si túto daň odpočíta, za čo za účelom získania zvýhodnenia v rozpore s účelom Smernice rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pričom uskutočnené transakcie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam daňový podvod je teda judikatúrou definovaná situácia ktorej daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší účastník silná si ju odpočíta a to za účelom získania daňového zvýhodnenia v zátvorke ako to uvádza rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. januára 2018 č. 5sps/2017-60.
74. V tomto prípade však ani správca dane ani žalovaný nezaujali v rámci správnej úvahy v zmysle platnej judikatúry - jednak tej na ktorú poukázal žalobca v správnej žalobe ani tej, na ktorú poukázal súd svojim postojom k tomu, či k nepriznaniu prípadného odpočtu DPH z predmetných faktúr došlo preto, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela alebo mohla vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci v predchádzajúcom stupni dodávateľského reťazca.
75. Správna úvaha v danom prípade je založená žalovaným a správcom dane na závere, že k dodaniu nedošlo, bez jasného zodpovedania a to vo vzájomnej súvislosti výpovedí dotknutých konateľov spoločnosti, ako i iných indikátorov uvedených v neprospech žalobcu, a dokazovanie vyhodnotené tak, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno. Prijali záver o tom, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Súd preto konštatuje, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu, preto bolo namieste zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písmeno, d) SSP a vec vrátiť žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
76. Z ustálenej judikatúry súdneho dvora EU (okrem uvedených rozsudkov napr. aj rozsudok C-80/11 a C-142/11 Mahagébenkfit a F. O. z 21.06.2012) jednoznačne vyplýva nielen právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Správca dane žiadnym spôsobom neozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, odkázal na neznalosti o obchode.
77. Správny súd poukazuje na to, že PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o., nevedel podať vysvetlenie, prečo posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. podala za zdaňovacie obdobie november 2013. K námietkam týkajúcich sa neuznania nároku na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. žalovaný nedôvodne uviedol, že nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľskej spoločnosti.
78. Žalobca namietal, že nebol prítomný pri výsluchoch svedkov uskutočnených v rámci MVI, nebol o výsluchu svedkov upovedomený a nemal možnosť klásť svedkom otázky, že v prebiehajúcom trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice, vo veci už spomínaného vyšetrovacieho spisu žalovaný nedodržal postup podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, pretože k použitiu informácií o dokazovaní vykonanom v trestnom konaní CVS: KRP-47/0 E K- K E-2 013 sa neoboznámil s úplným spisovým materiálom. Žalobca nesúhlasí so závermi správcu dane, že nedisponuje CMR dokladmi k faktúram č. 20140113, č. 20140110 vystavených pre odberateľa DUNCREEK s.r.o.,. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že predloženie uvedených CMR dokladov až v odvolacom konaní je možné vyhodnotiť ako účelové a predložené CMR doklady je možné považovať za nedôveryhodné, nakoľko údaje v nich sú nečitateľné a zmätočné. K medzinárodným nákladným listom CMR , ktorý doklad je dokladom preukazujúcim reálne uskutočnenie obchodov a predmetné dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnotil.
79. Aj súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C- 354/03 (Optigen), C- 355/03 (FulcrumElektronics) a C-484/03 (BondHouse), ...“ nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.." Aj v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, dôvodil: „Skutočnosti vymedzené v
§ 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Nemožno pripisovať na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu neplnenie si povinností zo strany dodávateľov jeho dodávateľa.“
80. Súd pripomína, že obchody požívajú ochranu podľa 6. Smernice a že dôkaznú povinnosť má správca dane. Správca dane pripísal na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu neplnenie si povinností iným subjektom a nevysporiadal sa s aktuálnou a platnou judikatúrou. najmä na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 06.07.2006 v spojených veciach C-439/04 (Axel Kittel proti Belgickému štátu) a C-440/04 (Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL), kde Súdny dvor prijal záver, že s uvedenými cieľmi (spoločný systém DPH a zaistenie právnej istoty) je a fortiori v rozpore povinnosť daňového úradu brať na účely určenia, či je dotknuté plnenie dodávkou vykonanou platiteľom dane a hospodárskou činnosťou.
81. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ totiž jednoznačne vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden) a zároveň, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty (V spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03).
82. Pre záver správcu dane a žalovaného, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie dodávateľa. V takomto prípade je možné nepriznať odpočítanie dane žalobcovi len vtedy, ak by bolo v konaní preukázané, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne zodpovedané kladne:1.Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? 2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? 3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? 4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?
83. V prípade, ak aj mal správca dane pochybnosť o účasti žalobcu na daňovom podvode a mienil nepriznanie odpočtu dane týmto dôvodiť, bol povinný preukázať a dostatočne odôvodniť postavenie žalobcu . Tu je zásadné vyzdvihnúť, že dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode (vykonanie vyššie opísaného Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane.
84. Žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku bude najmä musieť zvážiť pri svojom ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci, či je na základe zisteného skutkového stavu možné udržať záver o nesplnení podmienok na odpočítanie dane zo strany žalobcu. Uzavrie otázky týkajúce sa predloženia vôbec získania CMR čitateľných dokladov a ich hodnotenie, prevzatie vlastníckeho práva od žalobcu k dodávke od Prvej Distribučnej a prepravu tovaru do Rumunska. Bude musieť ustáliť, či žalobca jednoznačne ne/spĺňa hmotnoprávne podmienky na priznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty. V prípade ak nie, jednoznačne preukázať jeho účasť alebo vedomosť o daňovom podvode na základe určených kritérií, pri dôslednom sa vysporiadaní s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z tohto by mala byť zrejmá správna úvaha ktorou sa riadil žalovaný pri rozhodovaní o námietkach a taktiež aj právna úprava, prečo vyhovel námietkam žalobcu a zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prečo jeho rozhodnutie zmenil inak, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia jasné a zrozumiteľné a korešpondovalo s platnou právnou úpravou, judikatúrou a právnym názorom správneho súdu. Správny súd však konštatuje, že zisťovanie potrebného MVI nie je aktivita, akou je napr. výsluch svedka. Preto žalobca neoprávnene vidí nezákonnosť postupu finančných orgánov, ak sa tohto konania nezúčastnil.
85. Súd poukazuje na ustanovenie § 191 ods. 6 SSP, podľa ktorého právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
86. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
87. Nakoľko mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu správny súd mu priznal v plnom rozsahu právo na náhradu trov konania.
88. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
89. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.