Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6To-85-2023.pdf
PDF · 90.4 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/85/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej v trestnej veci obžalovanej A. B., nar. X.X.XXXX v C. D., bytom E. XXXX/XX, C. D., pre prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 odsek 1 písmeno b), odsek 3 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej voči rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.10.2022, sp. zn. 4T/94/2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 9.11.2023 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej A. B. z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 14.10.2022, sp. zn. 4T/94/2021 uznal obžalovanú A. B. (ďalej len „obžalovaná“) za vinnú z prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 odsek 1 písmeno b), odsek 3 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v napadnutom rozsudku.
Za to okresný súd obžalovanej uložil podľa § 211 odsek 3 Trestného zákona s použitím na § 38 odsek 2 Trestného zákona a § 54 Trestného zákona trest povinnej práce v rozsahu 40 hodín, ktoré je obžalovaná podľa § 55 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona povinná vykonať osobne a vo svojom voľnom čase bez nároku na odmenu najneskôr do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu.
Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že maloletá F. (ďalej len maloletá) mala po dobu siedmich mesiacov 447 neospravedlnených hodín, pričom bez ohľadu na zistené problémy maloletej, zostáva práve obžalovaná ako matka zodpovedná za jej výchovu, dokonca vo vyššej miere, vzhľadom na zistené poruchy maloletej. Okresný súd dospel k záveru, že maloletá síce vyžaduje špeciálnu starostlivosť, pričom tohto času má poskytnutého asistenta, avšak jej vyšetrenie v Centre pedagogicko-psychologických služieb iniciovala práve škola. Povinnosťou obžalovanej ako matky bolo zabezpečiť, aby sa maloletá zúčastňovala online vyučovania, keďže mala pripojenie na internet, prípadne sa maloletá mohla zúčastňovať priamo vyučovania v škole aj počas pandémie. Obžalovaná vedela, že maloletá má problémy s učením, avšak dostatočným spôsobom to neriešila a prestala komunikovať s triednou učiteľkou. Práve triedna učiteľka vo výpovedi potvrdila, že sa mnohokrát snažila nadviazať kontakt s rodičmi maloletej, za účelom rozumného vyriešenia problému, avšak obžalovaná tieto pokusy odignorovala. Obžalovaná svojím konaním naplnila skutkovú podstatu žalovaného prečinu po objektívnej aj subjektívnej stránke. Podľa okresného súdu prevýchovu obžalovanej k tomu, aby viedla riadny život možno dosiahnuť aj trestnom povinnej práce vo výmere 40 hodín.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní v neprítomnosti obžalovanej sa prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda (ďalej len „prokurátor“) vzdal práva na podanie odvolania a prítomná obhajkyňa obžalovanej podala odvolanie.
Napadnutý rozsudok bol prokurátorovi a obhajkyni doručený dňa 1.2.2023 a obžalovanej dňa 6.2.2023.
Odvolanie obžalovaná odôvodnila prostredníctvom svojej obhajkyne písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 22.2.2023, v ktorom namietala, že okresný súd nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil, prečo uznal vinou z tohto prečinu len obžalovanú ako matku, a nie aj otca maloletej, hoci podľa Zákona o rodine majú obaja rodičia pri výkone a starostlivosti o maloleté deti rovnaké práva a povinnosti, taktiež nedostatočne odôvodnil trest, ktorý jej uložil. Obžalovaná namietla, že vo veci bol vydaný trestný rozkaz, hoci podľa nej na to neboli splnené podmienky, keďže skutkový stav vzhľadom na obranu obžalovanej nebol spoľahlivo zistený. Okresný súd pri prejednaní veci na hlavnom pojednávaní nezobral do úvahy všetky osobitosti prípadu. Obžalovaná sa necíti vinnou. Už v odpore poukázala na mimoriadne okolnosti prípadu, pre ktoré sa maloletá nezúčastňovala online vyučovania počas pandémie, pričom tieto majú základ v osobnosti maloletej, ktorá vzhľadom na objektívne zistené poruchy aktivity a pozornosti ako aj ľahkú mozgovú disfunkciu nevie na potrebnej úrovni zvládať štandardné vyučovanie ani stopercentnú dochádzku do školy. Maloletá pre oneskorený vývin reči má narušenú komunikačnú schopnosť, poruchy reči a jazyka. Učitelia mali dostatok vedomostí o schopnostiach a možnostiach maloletej, ktoré boli zjavne pod priemernými schopnosťami ostatných žiakov. Maloletá nezvládala nároky riadneho vyučovacieho procesu, nie to ešte online vyučovanie. Učitelia nevykonali žiadne opatrenia, ktoré by napomáhali nielen maloletej, ale aj jej rodičom zvládnuť tento stav maloletej. Obžalovaná ako rodič nebola schopná ani pred pandémiou maloletej náležite pomáhať, lebo na to nemá potrebné schopnosti. Obžalovaná je zamestnankyňou Nemocnice s poliklinikou v C. D., kde pracuje v odbore zdravotníctva, a počas pandémie plnila riskantne a nad mieru svojich základných povinností úlohy nevyhnutné na záchranu zdravia a životov. Obžalovaná pracovala vo vysoko rizikovom prostredí, bola vyčerpaná a nemohla čerpať tzv. home office. Obžalovaná nebola schopná vzhľadom na mimoriadnu situáciu ako aj vzhľadom na svoje odborné schopnosti, poskytnúť maloletej viac pomoci, aby sa mohla maloletá zúčastňovať online vyučovania, ktorá tento spôsob vyučovania nezvládala pre objektívne príčiny. Maloletá neprospievala v škole aj pred pandémiou a mala vykazovanú značnú neprítomnosť na vyučovaní, avšak neospravedlnených mala len 8 hodín v školskom roku 2018/2019. S maloletou obžalovaná navštevovala psychiatra, psychologické poradenstvo aj centrum špeciálneho- psychologického poradenstva, pričom nie je pravdou, že návštevu tohto centra iniciovala škola. Obžalovaná uviedla, že nenaplnila skutkovú podstatu daného prečinu ani po subjektívnej stránke, pričom ide o nedbanlivostný prečin. Maloletej sa obžalovaná snažila pomáhať počas pandémie podľa svojich možností a schopností, ale túto pomoc nezvládla, lebo sama nemá skúsenosti s online vyučovaním. Uložený trest považuje obžalovaná za neúčelný, keďže maloletá vyžaduje, aby sa jej viac venovala aj vo voľnom čase. Obžalovaná má za to, že v jej prípade ide o nepatrnú závažnosť činu, preto nejde prečin. Obžalovaná žiadala oslobodiť spod obžaloby, keďže skutok nie je trestným činom.
K odvolaniu obžalovanej sa prokurátor nevyjadril.
Za účelom prejednania odvolania obžalovanej nariadil Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) termín verejného zasadnutia na 9.11.2023, na ktorý sa dostavili prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava, obžalovaná a jej obhajkyňa substitučne zastúpená jej koncipientom.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli.
Prokurátorka na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu žiadala odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovanej sa pridržal v celom rozsahu podaného odvolania. Obžalovaná uviedla, že maloletá pred tým ako bolo online vyučovanie chodila do školy riadne, pričom ona počas pandémie musela chodiť do práce, nemohla sedieť vedľa maloletej a škola ich neupozornila na inú možnosť vyučovania.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 odsek 3Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 odsek 1Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci, vykonal úplné dokazovanie a prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky vykonané dôkazy v intenciách § 2 odsek 12 Trestného poriadku vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne.
Objektom trestného činu ohrozenia mravnej výchovy mládeže je záujem na riadnej výchove osôb mladších ako 18 rokov. Na naplnenie jeho skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby páchateľ svojím konaním naplnil niektorý zo znakov uvedených pod písmenami a) až e) odseku 1 § 211 Trestného zákona. Znak vydania nebezpečenstvu spustnutia je naplnený, ak si taká osoba v dôsledku konania páchateľa osvojuje škodlivé návyky. Bude to tak aj vtedy, ak v dôsledku páchateľovho pôsobenia vzniklo reálne nebezpečenstvo, že osoba mladšia ako 18 rokov sa odmieta vzdelávať na základnej škole. Pod pojmom záhaľčivý život sa rozumie aj dlhšie trvajúce záškoláctvo, v praxi spravidla vtedy, ak dieťa neospravedlnene vynechá viac ako 100 vyučovacích hodín. Pokiaľ podstata konania spočíva v opomenutí riadne dohliadať na maloletú osobu, prichádzajú do úvahy len páchatelia, ktorým táto povinnosť vyplýva zo zákona alebo úradného rozhodnutia. Podľa § 28 odsek 1 zákona č. 36/2005 Z. z. (ďalej len „Zákon o rodine“) súčasťou rodičovských práv a povinností je okrem iného aj sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Podľa § 30 odsek 1 Zákona o rodine rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že maloletá v období od 1.9.2020 do 31.3.2021 ako žiačka 6. ročníka mala 447 neospravedlnených vyučovacích hodín z online vyučovania, ktorého sa vôbec nezúčastňovala. Z výpovede svedkyne B. D., triednej učiteľky maloletej vyplynulo, že napriek predchádzajúcej dobrej spolupráce obžalovanej ako matky maloletej, táto úplne prestala brať telefón, napriek tomu, že jej svedkyňa opakovane najmenej 20 krát volala kvôli maloletej, že sa nezúčastňuje na vyučovaní. Ani otec maloletej nedvíhal telefonáty od triednej učiteľky. Zamestnankyňa Špeciálno- pedagogickej poradne svedkyňa G. H. I. uviedla, že maloletá bola vyšetrená na konci roka 2021
v ich poradni na žiadosť školy, pričom u maloletej zistili chorobu ADHD. Z diagnostickej správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva z 9.2.2018 vyplýva, že škola požiadala o rediagnostické vyšetrenie maloletej pre pretrvávajúce problémy v učebnom napredovaní i v samotnom prístupe maloletej k učeniu. Z takto vykonaného dokazovania, ktoré podrobnejšie opísal v napadnutom rozsudku okresný súd, mal aj krajský súd za preukázané, že obžalovaná ako matka maloletej počas siedmich mesiacov opomínala sústavný a dôsledný dohľad nad maloletou, či sa riadne zúčastňuje online vyučovania, čo obžalovaná síce nemohla realizovať osobnou prítomnosťou pri maloletej, keďže bola zamestnaná, avšak mala sa ako jeden z rodičov maloletej, ktorí majú rozhodujúcu úlohu vo výchove maloletej, zaujímať o to, či sa maloletá na online vyučovaní zúčastňuje, čo zásadným spôsobom zanedbala, keďže nekomunikovala s triednou učiteľkou, ktorej telefónne hovory neprijímala ani na tieto hovory neodpovedala. Zo strany obžalovanej nešlo o jednorazové opomenutie dohľadu nad maloletou, či neodpovedanie na jeden telefonát triednej učiteľky, ale o dlhodobo pretrvávajúci stav, kedy maloletá v dôsledku tohto mala za obdobie siedmich mesiacov 447 neospravedlnených vyučovacích hodín. Obžalovaná dohľad nad maloletou zanedbávala aj napriek tomu, že jej boli známe problémy maloletej s učením ako aj s dochádzkou do školy z predchádzajúceho obdobia. Obžalovaná aj keď nevedela, že svojím konaním môže ohrozenie maloletej spôsobiť, mala a mohla o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť. Obžalovaná vedela o problémoch s dochádzkou maloletej do školy, preto mala dôslednejšie kontrolovať, či sa maloletá zúčastňuje aj online vyučovania, pričom sama obžalovaná chodila do školy, teda vie, ako je dôležité sa vyučovania zúčastňovať. Obžalovaná sa tak konania dopustila v nevedomej nedbanlivosti. Uznaniu viny obžalovanej z prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže nebránil ani tvz. materiálny korektív v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona, keďže vzhľadom na spôsob vykonania činu (maloletá sa ako žiačka 6. ročníka v priebehu siedmich mesiacov neospravedlnene nezúčastnila 447 vyučovacích hodín) a jeho následku (maloletá vynechala priemerne 16 hodín týždenne, čo predstavuje viac ako polovicu priemernej doby vyučovania týždenne), okolností, za ktorých bol čin spáchaný (obžalovaná vedela pred skutkom o problémoch maloletej s učením ako aj s dochádzkou do školy), mieru zavinenia (konanie v nevedomej nedbanlivosti) a pohnútku obžalovanej je miera závažnosti tohto prečinu vyššia ako nepatrná, preto bolo možné konanie obžalovanej posudzovať ako prečin. Keďže okresný súd opomenul vyhodnotiť závažnosť spáchaného prečinu, napravil tento nedostatok s ohľadom na vykonané dokazovanie krajský súd.
K odvolacím námietkam obžalovanej, že zo Zákona o rodine majú obaja rodičia pri výkone a starostlivosti o maloleté deti rovnaké práva a povinnosti, avšak obžaloba z daného prečinu bola podaná len na ňu ako matku, krajský súd uvádza, že trestné konanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby, teda súd môže rozhodovať len o skutku uvedenom v obžalobe a len vo vzťahu k osobe, na ktorú bola obžaloba podaná. Pokiaľ nebolo vznesené obvinenie z daného prečinu aj otcovi maloletej a nebola na neho podaná obžaloba, súd o jeho vine nemôže rozhodovať. K námietke obžalovanej o vydaní trestného rozkazu okresným súdom, krajský súd uvádza, že okresný súd môže aj bez prejednania veci na hlavnom pojednávaní vydať trestný rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi. Pokiaľ sa obžalovaná už v prípravnom konaní bránila obvineniu, neznamená to, že by nebol dostatočne zistený skutkový stav. Argument obžalovanej o mimoriadnych okolnostiach prípadu pre problémy s učením a dochádzkou maloletej už zo skoršieho obdobia neobstojí, nakoľko práve tieto okolnosti mali viesť obžalovanú k dôslednejšej kontrole maloletej, či sa na online vyučovaní zúčastňuje. Obžalovaná nie je zodpovedná na mieru akou maloletá zvláda učivo, avšak musí dôsledne dohliadať a viesť ju k tomu, aby sa na vyučovaní zúčastňovala, čo obžalovaná ako matka zásadným spôsobom zanedbala. Obžalovaná nemôže prenášať svoju rodičovskú zodpovednosť na školu, či učiteľov. Rovnako bolo povinnosťou obžalovanej komunikovať s triednou učiteľkou, ktorej úplne prestala odpovedať na telefonáty, čo nesvedčí o snahe obžalovanej pomôcť maloletej, či riešiť situáciu.
Je potrebné poznamenať, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo
veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).
Pokiaľ ide o výrok o treste, tak krajský súd s postupom okresného súdu, keď u obžalovanej nezistil poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti, a preto podľa § 211 odsek 3 Trestného zákona v spojení s § 38 odsek 2 Trestného zákona a s použitím § 54 Trestného zákona obžalovanej ukladal trest povinnej práce, s ktorým trestnom obžalovaná súhlasila (a to pri výsluchu v prípravnom konaní), pričom tento trest jej ukladal na úplne dolnej hranici zákonnej výmery tohto trestu, súhlasí. Výmera uloženého trestu povinnej práce zohľadňuje nie len zásady ukladania trestu, ale prihliada aj všetky okolnosti skutku, jeho následky a mieru zavinenia obžalovanej. Okresný súd obžalovanej uložil miernejší trest ako v trestnom rozkaze, kde jej ukladal podmienečný trest odňatia slobody. Pokiaľ si obžalovaná výkonom trestu povinnej práce uvedomí, ako dôležité je venovať sa vo väčšej miere maloletej vo voľnom čase obžalovanej, splní uložený trest svoj účel aj ohľadom generálnej, ale predovšetkým individuálnej prevencie.
Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 odsek 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.